slovenský zbojník From Wikipedia, the free encyclopedia
Juraj Jánošík (iné zápisy: Juro Janošak, Janošiak, lat. Georgii Janossik[pozn 1]; ~ 23. január[2]/16. máj 1688[3], Terchová – † 17./18. marec 1713, Liptovský Mikuláš, popravený) bol slovenský zbojník. Zromantizovaná verzia jeho života sa prostredníctvom ľudovej slovesnosti a romantickej (štúrovskej) literárnej tvorby zachovala ako slovenská národná legenda.
| Juraj Jánošík | |
 Umelcova fantázia. Socha Jánošíka z roku 1919, autor návrhu: František Úprka (1868 – 1929). | |
| Narodenie | 1688 Terchová, Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 17./18. marec 1713 (25 rokov) Liptovský Mikuláš, Uhorsko |
| Národnosť | slovenská |
| Profesia | zbojník |
| Odkazy | |
| Webstránka | jurojanosik.com |
| Commons |  Juraj Jánošík |
Narodil sa v roku 1688 asi štyri až päť kilometrov povyše Terchovej, pod vrchom Pupov na laze „u Janošuof“ (u Jánošov).[4] Historici sa nezhodujú na presnom dátume jeho narodenia, respektíve jeho pokrstenia i na jeho rodičoch. Zo záznamov varínskej kroniky, kde ho pokrstili, vyplýva, že v rokoch 1688 – 1694 sa v Terchovej narodili štyria Jánošikovci. Prvý Juraj bol pokrstený 25. januára 1688. Kňaz Michal Smutko do varínskej kroniky latinsky zapísal: „Eadem die baptizavi infantem natum de Martin Janosik et Anna Czisznik cui datum est nomen Georgii. Patrini erant Jacobus Mergad et Barbara Kristofik de Terchova.“ (Dňa 25. tohože mesiaca som pokrstil dieťa narodené z Martina Jánošíka a Anny Cesnekovej, ktorému je dané meno Juraj. Krstní rodičia boli Jakub Meriad a Barbora Krištofíková z Terchovej.)[3] Druhého pokrstili 16. mája 1688. Jeho otec bol Michal, matka Barbora, rodená Cingelová. Mal staršieho brata Jána. Tretí Juraj Jánošík bol pokrstený 19. marca 1691. Jeho otec bol tiež Juraj a matka Anna, rodená Chorvatiková. Štvrtého Juraja Jánošíka pokrstili 21. septembra 1694. Otcom bol Martin Jánošík a matka Anna, rodená Laculková. Vekový rozdiel bol viac ako päť rokov. Znamená to, že ak by išlo o tohto Juraja, v čase popravy by mal necelých dvadsať rokov. Meno Juraj bolo v Terchovej veľmi rozšírené.[4] Kňaz Michal Smutko, ktorý krstil Juraja Jánošíka, začal viesť varínsku matriku od 16. apríla 1686. Kniha má 646 strán a je viazaná v koži.[3][4]
Historici dlho nepoznali dátum narodenia Juraja Jánošíka. V dokumentoch z jeho výsluchov sa dátum narodenia neobjavuje. Tradovalo sa, že v čase popravy mal 31 rokov. To by znamenalo, že sa narodil v roku 1682, čo je nepravdepodobné. Slovenský historik Rudo Brtáň publikoval v poľskom jazyku v roku 1968 článok, v ktorom popiera všeobecne prijímaný dátum Jánošíkovho narodenia (pokrstenia) – 25. január 1688.[3] Brtáň po preskúmaní matriky farského kostola vo Varíne zistil, že dovtedajšie identifikácie mnohých historikov vychádzali z faktu, že Jánošíkov brat Ján bol podľa farskej matriky Jurajovým mladším bratom. V protokole z hrdelného súdu nad Jánom Jánošíkom, ktorý sa uskutočnil pred Vianocami roku 1713 v kaštieli v Tepličke nad Váhom, je zapísané, že Ján bol starším bratom Juraja Jánošíka a v uvedenom období už bol ženatý. Jána odsúdili na smrť za pomoc bratovi Jurajovi počas jeho zbojníčenia. Kľúčom k odhaleniu dátumu narodenia by mali byť jeho súrodenci. Podľa historika Ruda Brtáňa mal Jánošík staršieho brata Jána a mladšiu sestru Barbaru, pokrstenú 8. apríla 1691, ktorej krstným otcom bol rovnako ako u Juraja narodeného 16. mája 1688 Pavel Laurinčík. Je veľmi ťažké určiť presný dátum narodenia Juraja Jánošíka, najmä preto, lebo zachované listiny tento dátum neuvádzajú. Na základe zistenia, že Juraj Jánošík mal staršieho brata Jána a na základe dochovaných záznamov z jeho súdnej pravoty, Rudo Brtáň spochybnil v súčasnosti ustálený dátum Jánošíkovho narodenia. Podľa neho je pravdepodobné, že sa narodil v máji 1688 a bol pokrstený 16. mája 1688. Jeho rodičmi boli Michal Jánošík a Barbara Cingeľová.[3]
Prvé roky svojho života prežil na terchovských lazoch v čase medzi dvoma významnými protihabsburskými povstaniami Imricha Tököliho a Františka II. Rákociho. Keď mal desať rokov, cisár Leopold I. dal v roku 1698 zváľať Strečniansky hrad, aby potrestal rebelanstsvo kurucov, ktorí ho okupovali. Po krátkom prechodnom období sa strečnianske panstvo dostáva do majetku sliezskeho Nemca grófa Jána Jakuba Löwenburga. Jeho sídlo bolo v kaštieli v Tepličke. Bol to typický predstaviteľ viedenského absolutizmu, veľkostatkár. Do jeho feudálneho panstva patrila, tak ako okolité dediny, Terchová a jej obyvatelia. Poddaní neboli spokojní s novými poriadkami. Mnohí sa vyhýbali poddanským povinnostiam. V roku 1703 František II. Rákoci vydal svoj manifest „Recrudescunt inclytae gentis Hungariae vulnera“, ktorým oslobodil poddaných bojujúcich pod jeho velením od feudálnych povinností. Vtedy mal Juraj Jánošík 15 rokov. Löwenburg, ktorý mal za manželku sestru Imricha Tököliho, sa vyhol šarvátkam a sporom s kurucmi, ktorí nezabudli na Tököliho účinkovanie. Poddaní na strečnianskom panstve žili s novou nádejou na zlepšenie ich života. Mnohí vstupovali do kuruckých radov. Je dosť pravdepodobné, že sa k ním vo veku asi 18 – 19 rokov (v roku 1706 alebo 1707) pridal aj Juraj Jánošík. Možno ho zlákal nový bohatší život kuruckého vojaka, možnosť poznávať nové kraje i sloboda bez poddanských povinností. Ku kurucom ho zverbovali vojaci na výzvu plukovníka Viliama Winklera, veliteľa pešieho pluku povstalcov. Súpis vojakov bol vyhotovený 2. decembra 1707. Zapísaný je v ňom aj Juraj Jánošík.[4] Niektorí historici sa domnievajú, že sa zúčastnil pamätnej bitky pri Trenčíne 3. augusta 1708, keď kurucké vojská vedené Rákocim boli porazené generálom Heisterom.
Zo súdnych protokolov v pravote proti Jánošíkovi je zrejmé, že Jánošík opustil kurucké vojsko dávnejšie pred Satmárskym mierom. Pravdepodobne po porážke pri Trenčíne, keď kurucké vojsko ustupovalo na východ. Vrátil sa do Terchovej. Nezotrval tam dlho. Pravdepodobne na vyzvanie grófa Löwenburga sa pridal k cisárskej armáde, i keď to nemuselo byť dobrovoľné. O jeho účinkovaní v kuruckej armáde je v súdnych protokoloch len nepatrná zmienka. Vyplýva z nej však údaj, že bol zaradený do záložného oddielu, ktorý pôsobil na Bytčianskom zámku ako strážny oddiel. Okrem iných povinností Jánošík bol zaradený do väzenskej služby. V zámockom väzení si odpykávali trest rebelanti a zbehovia. Jánošík strážil Tomáša Uhorčíka, zbojníckeho kapitána z horných Kysúc, ktorý pochádzal z Turzovky- časť Predmier. Obaja sa zakrátko stali priateľmi. Jánošík, ako sa uvádza v súdnom protokole, často drobnými službami pomáhal väznenému Uhorčíkovi. Pravdepodobne mu sprostredkoval spojenie s jeho zbojníckou skupinou. Jánošík neslúžil dlho v cisárskom vojsku. Jeho rodičia ho zo služby vykúpili.[2]
Nevedno ako utiekol Tomáš Uhorčík z bytčianskeho väzenia. Podarilo sa mu však nadviazať kontakt a obnoviť staré priateľstvo s Jurajom Jánošíkom. Navštívil ho v Terchovej a navádzal ho na zboj. Uhorčík o tom vypovedal v jeho súdnej pravote. Nepriznal sa priamo, ale vraj videl jeho chuť zbojníčiť, navrhol mu, aby sa k nemu pridal. Prvým zbojom Juraja Jánošíka bol "výlet" na Moravu, odkiaľ si spolu s Uhorčíkovou družinou priniesol plátno na košele. Uhorčík ho ešte predtým sprisahal, ako bolo vtedy zvykom medzi zbojníkmi. Bolo to okolo sviatku Michala 29. septembra 1711.[2]
Ešte pred zimou roku 1711 sa Uhorčík oženil s dcérou Jablunkovského baču Stoligu a odišiel s ňou do Klenovca v Malohontskej stolici, kde žil pod menom Martin Mravec. Zo zbojníckej družiny odišiel po súboji s Hvizdalom, ktorý zbojníkov nahováral, aby prepadli faru vo Varíne. Uhorčík s ním nesúhlasil, postavil sa proti nemu a prestal zbojníčiť.[4] Uhorčíka na zboj zverbovali dvaja zbojníci Toporisko a Drozd. Na súde vypovedal, že na zboj sa dal náhodou. Keď sa vracal z Moravy, nečakane sa ocitol medzi zbojníkmi a pridal sa k nim proti svojej vôli. Uhorčík so skupinou zbíjal niekoľko rokov pred tým, ako sa k nemu pridal Jánošík. Jánošík sa po jeho odchode stal kapitánom Uhorčíkovej zbojníckej družiny. Stalo sa tak pravdepodobne preto, lebo Uhorčík ocenil jeho pomoc počas bytčianskeho väznenia, jeho osobné i veliteľské schopnosti, i keď nebol v zbojníckej skupine najstarší. Uhorčík ho, ako vypovedal Jánošík, sprisahal.[2]
Nevedno, ako sa odohrávala zbojnícka prísaha a voľba kapitána. Informácie sa dajú čerpať len z ľudových povestí, poetickej tvorby, podľa ktorých sa zbojníckym kapitánom mohol stať len najmocnejší spomedzi zbojníckych kandidátov. Od tej chvíle, ako bol pasovaný kapitánskou valaškou, všetci členovia družiny ho museli poslúchať. Pri výbere kandidátov do zbojníckej skupiny sa postupovalo prísne. Napríklad likavských valachov, ktorí sa hlásili k Jánošíkovi do družiny, neprijali. Prečo sa tak stalo, nevedno. V zachovaných súdnych pojednávaniach sa uvádza znenie prísahy: „Prisahám večnému Bohu, Svätej Trojici, Panenke Márii a všetkým božím svätým, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a neopustím ani v šťastí ani v nešťastí. Tak mi Pánboh pomáhaj!“ (citát)[2]
Z Jánošíkovho a Uhorčíkovho priznania na súde vieme, že boli:
(niektorí odišli, iní sa k nej pridali)
Nebol to stály kompaktný celok. Mnohí, ako vypovedal na súde Jánošík, prišli o život v bojoch alebo boli popravení, iní sa stratili vo víre dejín.
_(14597252139).jpg)
.jpg)
Jánošík zbojníčil krátko, od jesene roku 1711 do zimy 1713. V zime zbojníci sa skrývali v osadách, dedinách, na lazoch, a tak jeho hlavná činnosť sa odohrávala v roku 1712. Zbíjal v Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej, Malohontskej stolici a v Sliezsku. Jánošík sa na súde nepriznal ku všetkým zbojníckym činom, a niektoré mu boli nespravodlivo prisúdené. Priamo sa zúčastnil na týchto: * V Kremnických vrchoch ozbíjali zemana Jána Radvanského z Radvane, ktorý išiel na pohreb generálovi Štefanovi Petróczymu, ktorý umrel v Mošovciach 29. septembra 1712 a bol pochovaný v Necpaloch. Pred tým, ako to urobili, chytili jedného poštára („počtarčika“), ktorý ich ponúkol tabakom. Od neho sa dozvedeli, že tade pôjde Radvanský.
Prokurátor Alexander Čemický na súde, ktorému predsedal liptovský podžupan Ladislav Okoličáni, obvinil Jánošíka, že: „... prepadol jednoho pána - plebana tak smrtelne ranil, že z takovej rany i umrieť musel.“ (citát)[1] Na otázku, kto zapríčinil vraždu niekdajšieho dôstojného pátra a plebána z Domaniže, kto ich najal, alebo kto im to nariadil, Jánošík vypovedal, že „Dva tovarišia Plaučík z Dunajova a Turiak strelili naňho a on ten čas vodu pil na studnici a že od toho pána pátera nič nevzali a že ho Huncaga prestrelil“ (pozn. výpoveď je doslovne prevzatá z dobového dokumentu o pravote Juraja Jánošíka).(citát)[1] Krátko po poprave Juraja Jánošíka Turjaka-Huncagu za túto vraždu obesili v Svätom Mikuláši.[1]
Jánošíkova výpoveď nie je celkom jasná, najmä veta: „on ten čas vodu pil na studnici a že od toho pána pátera nič nevzali a že ho Huncaga postrelil.“ Nevedno, či pil vodu farár alebo Jánošík.[1] Stalo sa to 4. septembra 1712 pri Fačkove v Suchej doline. Vyplýva to zo zachovaných zápisov domanižskej fary, kde sa uvádza, že „Juraj Vrtík“ bol postrelený. Krvácajúceho zraneného priniesol do dediny kôň. Domanižský farár na následky zranenia 2. októbra 1712 zomrel. Pochovali ho 5. októbra 1712. V zápise z fary sa uvádza, že bol postrelený dvoma zbojníkmi (lat. a duobus praedonibus traiectus est).[6]
_text_na_Pamätníku_Jánošíka2.jpg)
Počas jednej Jánošíkovej návštevy v malohontskom Klenovci u Tomáša Uhorčíka (Martina Mravca), ktorý tam žil so svojou manželkou ako hajdúch i ako paholok a valach, na jeseň v roku 1712 Jánošíka i Tomáša Uhorčíka zatkli a uväznili ešte s jedným Kokavcom v Hrachovskom kaštieli. Stalo sa tak po prepade banskobystrických kupcov na území Malohontskej stolice. Za chyteného zbojníka vyplácali odmenu 50 zlatých a za mŕtveho 25 zlatých. Vtedy s Jánošíkom bol v Klenovci Turiak-Huncaga. Ten utiekol do Poľska a pravdepodobne varoval ostatných členov Jánošíkovej družiny. Jánošíka obvinili z prepadov, ale podarilo sa mu preukázať nevinu a neúčasť na činoch, z ktorých ho obvinili. Pomohla mu intervencia podžupana Pavla Lániho. Podžupanovi sa odmenili líščími kožušinami a oštiepkami. Pavol Láni bol malohontský podžupan (1711 – 1714), banský podnikateľ. Bol stúpencom Františka II. Rákociho. V roku 1706 bol inšpektorom v manufaktúre v Dobšinej a Jelšave, ktorá vyrábala šable. Uhorčíka poznal už prv. Ten mu daroval vzácnu pušku, ktorú ukradol zemanovi Révayovi. Jánošík po rýchlom odchode z väzenia prepadol medzi Važcom a Východnou oficiersku vdovu.[2][4]
Zimu na prelome rokov 1712 – 1713 Jánošík využil na rýchle premiestňovanie sa z miesta na miesto, akoby tušil, že nie je nikde v bezpečí. Ukrýval sa v Klenovci ako valach u Štefánika, potom na Kysuciach v Krásne nad Kysucou, Radôstke a opäť v Malohonte v Kokave u Tomáša Uhorčíka.[2] Liptovskí župní predstavitelia po prepade Schardonky pri Východnej už nenechali nič na náhodu a rozhodli sa Jánošíka nájsť a zlapať. Liptovská sedria vyslala do Malohontu Emericha Kubínyiho. Stopu mu pomohol nájsť zbojník Mikuláš Šustek, ktorého súdili a popravili v Žiline. Pravdepodobne prezradil ho aj Turiak-Huncaga, ktorý vedel o jeho pobyte v Klenovci. Jánošíka a Tomáša Uhorčíka chytilo 25 – 30 drábov. Viedol ich zeman Andreánsky. Vtedy ešte netušili, že chytili Tomáša Uhorčíka. Poznali ho v Klenovci ako Martina Mravca. Uväznili ich v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši v Paluďaiho kaštieli.[2][4]
Súdne pojednávanie sa začalo 16. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši v Hanzelyho dome, ktorý je známy ako Illešházyovská kúria, Ehrlichovský alebo Seligovský dom. Stoličný dom dlho v Liptovskom Mikuláši nemali. Rozhodli sa pre neho na stoličnej kongregácii v roku 1712. Zakúpili Hanzelyho kúriu, ktorá sa nachádzala na sever od Pongrácovskej kúrie. V roku 1713 ju stavebne upravili pre stoličné potreby. Kúria bola v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia prestavaná. Od mája 1956 v nej sídli Múzeum Janka Kráľa. Niektorí historici, ako napríklad Rudo Brtáň, uvádzajú, že nie je spoľahlivo zistené, kde Jánošíka vypočúvali, obžalovali, súdili a mučili, lebo Stoličný dom (Hanzelyho kúria) práve v roku 1713 len dostavali.[2][4] S Hanzelyho kúriou sa však spája tradícia súdu s Jánošíkom.
Historik Andrej Melicherčík uvádza, že župné úrady v tých časoch súdili podľa práva, ktorý bol uložený v spise Štefana Verboczyho – lat. „Tripartitum opus iuris consuetudinarii inclyti regni Hungariae“, ktorý bol vydaný v roku 1515 a doplnený kráľovskými dekrétmi v roku 1625 a 1655.[2] Na inom mieste je uvedené, že Jánošíka súdili aj podľa „Civilného a trestného pravotného poriadku“ (lat. „Directio methodica processus iudiciarii“), ktorého autorom bol Ján Kitonič. (citát)[4]
Súd viedol v zastúpení liptovského župana podžupan Ladislav Okoličáni, verejným žalobcom bol prokurátor Alexander Čemický a úradným obhajcom bol Baltazár Paluďai. Súčasťou súdu bolo dobrovoľné priznanie Juraja Jánošíka (lat. „Fassio Janossikiana“), otázky kladené Trenčianskou stolicou, dobrovoľné Jánošíkovo priznanie na otázku múdreho a opatrného Jána Šípoša, mešťana žilinského, otázky kladené Liptovskou stolicou, otázky pána Skalku, priznanie po mučení (lat. Fassio Torturális) a vyhlásenie rozsudku.
Prokurátor v obžalobe uviedol, že „Obžalovaný počas troch rokov istým diabolským duchom povzbudený a nadchnutý, bez bázne a strachu, nehľadiac na božský ani svetský zákon a jeho zákazy a pokuty, stal sa vodcom zbojníckej bandy a pridružiac si zbojníckych kamarátov, chodil po okolitých slávnych stoliciach: Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej a iných, áno aj v Sliezsku, po horách a lesoch, na slobodných cestách kráľovských i na vodách, a zbojníckym, lúpežníckym spôsobom lúpil dobrých a statočných ľudí, zastavoval kupcov a iných pocestných, a opovážil sa ich zbíjať, zdierať, áno i raniť a mordovať. Ba čo viac, neostýchal sa vo dne v niektorých mestečkách a dedinách so svojimi zbojníckymi tovarišmi ľudí oberať, ako sa to menovite okolo Fačkova stalo, kde prepadli istého pána farára, a keďže sa im postavil na odpor a začal sa brániť, ranili ho tak, že následkom tej rany umrel. O podobných jeho bezbožných kúskoch ležia pred slávnym súdom mnohé listy a žaloby, ktoré dostatočne svedčia o jeho zbojstve.“ (citát)[4]
Jánošík potom dobrovoľne odpovedal na otázky zástupcov liptovskej a trenčianskej stolice, ktorí sa pýtali na jeho styky s Rákociho prívržencami. Na svojich tovarišov neprezradil takmer nič, snažil sa ich chrániť a zmiasť súd, lebo keď sa ho pýtali na Uhorčíka, povedal im, že zahynul v Kremnických vrchoch. Vtedy ešte nepoznali pravé meno Uhorčíka, ktorý sedel vo väzení v kaštieli v Palúdzke ako Martin Mravec. Nemenoval svojich tovarišov Adama Šušalku z Turzovky, Zupicu z Ostravice z Moravy, Kovalčíka z Čeladnej, Valčíka z Valašského Mezeříčí, Holúbka z Mentelovíc na Morave (Metylovice u Frýdlantu nad Ostravicí ?) a Ondreja Kindisa zo Zborova. Neprezradil ani Tlučeka z Horelice, u ktorého sa ukrýval ani meno baču Stoligu z Jablunkova, kde sa tiež skrýval. Potom ho konfrontovali so žilinským mešťanom Jánom Šipošom, ktorému ukradli súkno a plátno a ktorého peniaze Jánošík požičal Stoligovi. Potom ho konfrontovali so zlatníkom Jánom Skalkom, ktorému Jánošík a jeho tovariši ukradli sedem prsteňov, strieborné lyžice a paloš. Zástupcom Trenčianskej stolice, ktorí kládli tieto otázky, odpovedal viac-menej pravdivo. Celkom inak sa správal pri vypočúvaní zástupcov Liptovskej stolice. Z 29 otázok na 14 vôbec neodpovedal. Na desať otázok odpovedal nejasne. Len na päť otázok odpovedal konkrétne a zrozumiteľne. Zamlčal svoje styky s rákociovskými povstalcami po Satmárskom mieri, ozbíjanie vdovy po oficierovi pri Východnej a zemana Ladislava Zmeškala. Neodpovedal prečo a ako sňali Mikuláša Šusteka z kolesa na popravisku v Žiline – Rosinkách. Šustekovci boli Jánošíkovi priaznivci.[7]
Potom sa začala hrdelná pravota. Slovo dostala obžaloba. Prokurátor Čemický okrem iného uviedol, že Jánošík bol kuruc. Navrhol napichnutie na kôl, na hák alebo na smrť lámaním na kolese. Žiadal, aby Jánošíka podrobili mučeniu. Mučením sa mala potvrdiť správnosť a vierohodnosť jeho dobrovoľnej výpovede. Potom na obhajobu Jánošíka vystúpil Baltazár Palugyai. Odmietol obžalobu a najmä obvinenie z vraždy, ktoré nebolo dokázané a malo podľa prokurátora zásadný význam v súdnom procese. Obhajca požadoval, aby obžalovaného oslobodili a zbavili pút. Zaujímavé je, že obhajca nežiadal konfrontáciu Jánošíka s Huncagom ani to, aby obžaloba predložila dôkazy, že Jánošík bol spolupáchateľom vraždy domanižského farára. Podľa historikov Jánošík bol miernej povahy, dobrosrdečný a nebol schopný zabíjať ľudí.[2]
Prokurátor odpovedal, že obhajoba v ničom nevyvrátila jeho argumenty, zdôraznil, že obžalovaný musí byť prísne potrestaný. Keďže bol už pokročilý čas súd sa rozhodol pokračovať v pojednávaní na nasledujúci deň 17. marca 1713. Na tomto pojednávaní sa súd rozhodol, že „...obžalovaný v dobrovoľnom priznaní svojich podporovateľov a ochrancov neodkryl, korisť a zboj kde uložil nepriznal a vo svojom priznaní mnoho nejasného a menej záväzne uviedol, ako aj preto, že priznal len to, na čo bol pýtaný a na niektoré otázky nechcel nič odpovedať, aby bol obžalovaný najprv ľahšiemu, potom i ťažšiemu mučeniu podrobený“. (citát)[2]
Mučenie malo rôzne podoby. Kat spaľoval obvineným pokožku, zapichoval žeravé hroty pod nechty, trhal nechty, drvil údy, naťahoval ľudí na škripec. Ak po takomto mučení sa nedokázala vina bol oslobodený. Bolo však pravidlom, že mučením ľudí zmrzačili. Jánošík počas tejto tortúry odpovedal len na sedem otázok a priznal ozbíjanie oficierskej vdovy a orabovanie zemana Ladislava Zmeškala. O svojej skrýši vypovedal veľmi nepresne a nejasne. Uviedol len, že sa nachádza ako sa ide z Jablonky na Klenovec k Cisárskym horám, v jednom buku, pri ktorom stojí jedľa „s vyťatou rukou“.[8] Okrem údajov o ľuďoch v Malohonte, ktorým požičal menšie sumy peňazí, už nič nové neuviedol.[2][4]
Jánošík sa po mučení opäť postavil pred súd. Prokurátor Čemický žiadal „na základe artikul 13. z roku 1625, potom artikul 26. z roku 1655, taktiež Triparita artikul 15., ktoré prísne zakazujú podobné zločiny ..., aby tí zbojníci a lotrovia na hrdle prísne boli potrestaní, pak takoví obzvláštni zbojníci kolem, kolesom alebo hákom trestaní boli....“ Po ňom vystúpil obhajca Baltazár Palugyai poukázal na poľahčujúce okolnosti, na Jánošíkov mladý vek i na to, že nikoho počas zbíjania nezabil a nezranil. Povedal že, keď jeho tovariši prepadli domanižského farára, tam nebol prítomný. Žiadal jeho oslobodenie.
Potom stoličný súd vyniesol rozsudok: „Poneváč predepsaný (obžalovaný) Juro Janošak zavrhujúce prikázaní jak božské, tak též zákon krajinský predo dvema roky dal sa na zbojstvo a vúdcem aneb hajtmanem takovým se učinil, který s tými tovariši svými na cestách zastavujúce lidí o statek (pripravili), áno jako se z jeho vlastného vyznání zdá, jeho tovariši, kde on též bol prítomný, pána pátera z Domaniže prestrelili a bezbožne zamordovali. Taktéž i jinších jako jest predepsané, zlých skutkov se dopustil. Protož pro takové zlé účinky a prikázaním prestúpení má být na hák na levém boku prehnatý a tak na príklad jinších takových zločincov má být zavesený.“ (citát)[4]
Jánošík bol popravený toho istého dňa alebo 18. marca 1713. Liptovský Mikuláš si pravdepodobne musel zavolať najbližšieho kata z Levoče, Banskej Bystrice alebo Žiliny. Ten pravdepodobne Jánošíka aj mučil. To však v úradných záznamoch zo súdu nie je zachytené. Nie je známe ani miesto jeho popravy. Traduje sa, že miestom popravy boli Šibeničky vo Vrbici, neďaleko Lipovského Mikuláša.[1]
Šľachtici v stredoveku v Uhorsku boli stínaní, obyčajný poddanský ľud, ktorý sa previnil bol vešaný na šibenici, lámaný na kolese alebo zavesený na hák. Bol to najbolestivejší trest smrti. Odsúdeného najprv napichli na železný hák pod rebro a potom ho vyzdvihli pod šibenicu. Zomieral pomaly. Háky sa spravidla zabodávali spredu i zozadu. Zavesenie na železné háky za rebrá odsúdeného sa uplatňovalo aj v stredovekom Japonsku. Trest smrti lámania na kolese spočíval v tom, že odsúdencovi boli zaživa zlomené kosti na tele, ktoré bolo pripevnené ku kolesu. Je to jeden z najstarších trestov smrti, ktoré súdy ukladali previnilcom. Bol to celkom bežný trest a patril medzi najtvrdšie. Odsúdenca nechali na kolese pomaly zomrieť. Kat, aby ukázal, že údy sú dobre polámané stočil odsúdenému ruky za chrbát a nohy ponad hlavu tak, aby sa jeho päty hlavy dotýkali zhora. Bol to potupný trest, horší ako šibenica. Napichnutie na kôl bol z najkrutejších trestov smrti. Odsúdencovi kat zarazil kôl do dolnej časti tela. Technika narazenia bola na celom svete takmer rovnaká. V niektorých krajinách odsúdenca položili na brucho, roztiahli mu nohy a kat mu vrazil kôl do tela. Kôl postavili do pripravenej jamy. Odsúdenec vlastnou váhou tlačil na kôl, ktorý sa mu vsúval do útrob. Boli aj iné varianty.[9]
„Prameňom na poznanie historickej skutočnosti boli písomné dokumenty z hrdelnej pravoty – Protocollum J. comitatus Liptoviensis ab anno 1710 usque 1717. Sub nro 17., a to v jeho dodatku Series causarum criminalium od strany 537. Hrdelná pravota je opísaná na stranách 563 – 567 a v tom istom súdnom protokole na stranách 568 – 573 a na stranách 577 – 578 je dôležitá informácia o živote Juraja Jánošíka, ktorá vychádza zo zápisu hrdelnej pravoty proti Tomášovi Uhorčíkovi. V 17., čísle župného protokolu je latinsko-slovenský zápis o priebehu súdneho konania proti Jurajovi Jánošíkovi a ďalšie spisy dotýkajúce sa jeho vypočúvania.“ (citát)[2]
Pôvodné, originálne historické dokumenty z pravoty sa kdesi v 19. storočí stratili. Zachoval sa autentický opis, ktorý pravdepodobne urobil Janko Kráľ. Tento opis s pôvodinou porovnal a overil Gašpar Fejérpataky-Belopotocký 15. septembra 1844. Je v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Ďalšie dokumenty sa nachádzajú v múzeách v Liptovskom Mikuláši, v Štátnom archíve v Trenčíne a v Liptovskom múzeu v Ružomberku.[2]
Zbojníctvo prežívalo v Hornom Uhorsku a v Karpatoch obdobie najväčšieho rozmachu v 17. storočí a v prvej polovici 18. storočia. Poddanský ľud trpel a túžil po odplate. Z týchto pohnútok, snov i túžob v očiach ľudí boli zbojníci hrdinovia, ktorí bili pánov, pomstili sa krivdy na bezbrannom ľude. Ľudia ich milovali, rozprávali si o nich príbehy, z ktorých vznikali povesti, valasi na košiaroch vymýšľali piesne, vkladali ich slová do hudobných prejavov. Ľudová slovesnosť už pred Jánošíkovým pôsobením v Karpatoch bola živá. Prvú zmienku o Jánošíkovi v tlači priniesli banskobystrické „Staré noviny liternjho uměnj“ v roku 1785. Pod titulkom „Znamenita kázeň jednoho kazatele za duši hlavného zbojníka Jánošíka“, ju napísal A. Doležal. Postava Juraja Jánošíka sa pomaly dostávala do ľudovej slovesnosti. Meno Jánošík, Janko, Janík, Janošek sa začalo objavovať v piesňach, povestiach, rozprávkach, porekadlách, prísloviach. Jánošíkovská tematika sa v literatúre začala objavovať v 18. storočí. V Tarnovského knižnici v Liptovskom Mikuláši je odpis zbojníckej piesne nazvanej „Piesne o Jánošíkovi-zbojníkovi“ uverejnený v zborníku, ktorý zapísal Pavol Križka. Iná verzia piesne o Jánošíkovi pochádza z Kokavy a jestvuje aj tretia verzia „Jánossjk Liptowský Laupežnjk“, ktorú zapísal Bohuslav Tablic. Ich vznik datoval Ján Vilikovský do 80. a 90. rokov 18. storočia.
Boli to štúrovci, ktorí zbojnícku tradíciu pozdvihli na piedestál. Ako uvádza vo vlastnom životopise Gašpar Fejérpataky-Belopotocký zaujala ho poprava zbojníka Mateja Tatarku, keď na vlastné oči videl ako ho 22. októbra 1829 vo vrbickom chotári mečom sťali. V roku 1831 uverejnil vo Vlasteneckom kalendári výťah z testamentu Mateja Tatarku, ktorý zapísal rímskokatolícky kňaz Juraj Bartoš. V tom istom roku a potom na pokračovanie v rokoch 1832 a 1833 napísal článok „O zbojství Jura Jánošíka, jináče“, v ktorom po prvý raz podrobne uverejňuje takmer celú zápisnicu zo súdnej pravoty s Jurajom Jánošíkom. Čerpal z pôvodných archívnych materiálov, ktoré boli v Liptovskom stoličnom archíve. Janko Kráľ bol v čase popravy Mateja Tatarku ešte malý chlapec. Mama i stará mama mu o nej rozprávala a nezabudla spomenúť zbojníka Juraja Jánošíka. Keď Janko Kráľ dospel, mal 22 rokov, Gašpar Fejérpataky-Belopotocký mu umožnil preštudovať si spisy z hrdelnej pravoty s Jánošíkom. Podieľal sa na prepise súdneho konania s Jánošíkom, ktorý potom overil Fejérpataky-Belopotocký. Tento opis neskôr do zbierok Matice slovenskej odovzdal Pavol Dobšinský. Janko Kráľ, navštevoval okolité dediny, stretával sa s ľuďmi zapisoval si piesne, povesti a mnohé prebásnil. Janko Kráľ dobre poznal historické fakty o Jánošíkovi. Tie boli základom pre dodnes neprekonanú báseň Jána Botta Smrť Jánošíkova. Patrí k pilierom romantickej poézie, ktorú preslávili aj Samo Chalupka, Michal Miloslav Hodža, Samo Bohdan Hroboň, Janko Čajak a iní. Práve v tej dobe sa začal rozkvet jánošíkovskej tematiky, ktorý bol povýšený na nadnárodnú veľkosť a zmytologizoval podobu Jánošíka.[4] V roku 2019 napísala Mariana Čengel Solčanská román Jánošík, ktorý osobnosť demýtizuje. "Som presvedčená, že ak ho ostatní zločinci akceptovali ako svojho vodcu, musel byť mimoriadne chladnokrvný, brutálny a schopný mimoriadnych stratégií i zločinov." [10]
Jestvuje nespočetné množstvo výtvarných spracovaní jánošíkovskej látky, z ktorých možno uviesť:
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
