slovenský prozaik, publicista, dramatik a scenárista From Wikipedia, the free encyclopedia
Ladislav Ťažký (* 19. september 1924, Čierny Balog – † 20. január 2011, Bratislava) bol slovenský prozaik, publicista, dramatik a scenárista.
| Ladislav Ťažký | |
| slovenský prozaik, dramatik, scenárista a publicista | |
 Busta Ladislava Ťažkého v Matici slovenskej | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 19. september 1924 |
| Čierny Balog, Česko-Slovensko | |
| Úmrtie | 20. január 2011 (86 rokov) |
| Bratislava, Slovensko | |
| Dielo | |
| Debut | Vojenský zbeh (1962) |
| Významné práce | Amenmária (1964) |
| Významné ocenenia | Cena Jozefa Cígera Hronského v roku 1994 |
| Odkazy | |
 | Ladislav Ťažký (multimediálne súbory na commons) |
Narodil sa v slovenskej rodine lesného robotníka. Vzdelanie získaval v Čiernom Balogu a v roku 1940 získal odborné vzdelanie vo Vojenskom zemepisnom ústave ako kartograf. V rokoch 1938 – 1940 pracoval ako lesný robotník, neskôr na stavbe cesty Brezno – Čierny Balog – Detva. R. 1940 – 1945 žiak Vojenského zemepisného ústavu, vojak mapár.
Počas druhej svetovej vojny zaujal jednoznačný vlastenecký a protifašistický postoj. V roku 1943 bol odvelený na východný front ako mapár. Z tohto prostredia pochádza aj významná časť jeho tvorby. R. 1944 bol Nemcami zajatý a internovaný v Rumunsku. Z internačného tábora ušiel a opätovne bol chytený v Maďarsku, väznený v Sátoraljaújhely a v Košiciach a prevezený do zajateckého tábora XVII. A. Kaisersteinbruch v Burgenlande v Rakúsku.
Po vojne pracoval krátko ako technický kreslič v Košiciach, v rokoch 1946 – 1948 bol sociálnym referentom na ONV v Brezne. V rokoch 1948 – 1952 študoval na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe a v rokoch 1952 – 1958 pracovník na oddelení kultúry ÚV KSS v Bratislave. V rokoch 1959 – 1962 vedecký ašpirant Inštitútu spoločenských vied pri ÚV KSČ v Prahe (CSc.). Istý čas sa venoval vlastnej tvorbe, v rokoch 1967 – 1968 pracoval v redakcii denníka Smena.
Za román Amenmária, samí dobrí vojaci a novelistický triptych Dunajské hroby, Divý Adam a Hriešnica žaluje tmu dostal v roku 1968 štátnu cenu. Vladimír Mináč o diele Amenmária poznamenal: Skúsenosť, buď pozdravená, ľudská skúsenosť, skrz ktorú podáva ruku človek človeku ponad hory a rieky a soľné púšte, ale aj ponad stáročia, pošliapané zástavy a hromady zabitých... Chvíľa, v ktorej sa človek plní skúsenosťou tak, že ju musí vysloviť, je chvíľou zrodenia.[1] Podľa Vladimíra Petríka sa v rámci dobovej tvorby umelecky najnespornejšie hodnoty viažu na diela Ťažkého a Jašíka (Amenmáriu porovnáva s dielom Mŕtvi nespievajú). Spája ich lyrickosť, baladické podoby ľudovej slovesnosti a modernosť.[1]
Za verejne prezentované postoje, v ktorých ostro odsúdil vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 a následne odmietal čistky vo verejnom živote, bol v roku 1970 vylúčený z KSS a zo Zväzu slovenských spisovateľov a od roku 1970 mal zákaz publikovať. Neskôr bol pridelený pracovať v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV).
Od roku 1979 pracoval v rôznych podnikoch a za pomoci Slovenského literárneho fondu (SLF) sa venoval aj tvorbe. Počas normalizačného obdobia bol pod policajným dohľadom, napriek tomu sa stretával aj s predstaviteľom obrodného procesu z roku 1968 Alexandrom Dubčekom.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, mu bola ponúknutá kandidatúra na prezidenta SR, čo však odmietol. Od roku 1990 bol čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov, člen Predsedníctva Matice slovenskej a predseda Prezídia Matice slovenskej. Funkciu predsedu neprijal, hoci bol do nej už zvolený. Bol aj externý poradca prezidenta Slovenskej republiky.
Až do smrti žil v Bratislave a bol literárne a publicisticky činný. Angažoval sa v organizácii Korene a Slovakia plus ako podpredseda. V roku 2004 mu Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre udelila čestný doktorát Dr.h.c. a prezident Slovenskej republiky mu prepožičal Rad Ľudovíta Štúra. Pochovaný je na cintoríne v obci Veľký Klíž, časť Klížske Hradište, okres Partizánske.[2]
.jpg)
V roku 1994 zorganizoval Spolok slovenských spisovateľov a Fakulta humanitných vied VŠPg v Nitre vedecký seminár Život a dielo L. Ťažkého, z ktorého vznikla rovnomenná publikácia.[1] V zborníku dielo Ťažkého analyzujú Viliam Obert, Vincent Šabík, Vladimír Petrík, Július Noge, Alexander Matuška, Viera Žemberová, Ivan Sulík, Jozef Bob, Pavol Plutko, Kristína Krnová, Ján Kopál, Ján Števček, Ondrej Marušiak, Ema Krošláková, Pavol Hudík, Emil Lehuta, Jana Borguľová, pričom knihu zostavil Andrej Červenák.
V roku 2024 si jeho storočnicu pripomenula Matica slovenská, konkrétne Kulturologicko-filozofický odbor Matice slovenskej v spolupráci so Spolkom slovenských spisovateľov, SZPB a Spoločnosťou Ladislava Novomeského (podujatia sa zúčastnili spisovatelia Jozef Leikert, Peter Rašla, filantrop Gabriel Rehák, syn Peter Ťažký a vedenie Matice slovenskej).[3] Na podujatí zaznela citácia z knihy Testament svedomia,[4] o tom, že Ladislav Ťažký bol približne 10 minút zvoleným predsedom Matice slovenskej. Túto funkciu však v zapätí odmietol prijať. O samotnej Matici a tejto udalosti sa vyjadril nasledovne:
„Matica je nadstranícka, ale aj tak si myslím, že by mala mať zastúpenie v parlamente Slovenskej republiky alebo by mala byť prizývaná so svojim poradným hlasom. ... Matica aj za nespontánne podpory má takú váhu v slovenskej politike, s ktorou treba vážne počítať. ... Nevidím v tom nič zlého, že Matica nie je tým, čím bola kedysi. Matica predsa pracuje a vyvíja kultúrnu a politickú činnosť v čase, keď už mám svoj štát. ... 10 minút som bol riadne zvoleným predsedom Matice slovenskej. Na prvom zasadnutí výboru po odvolaní Vladimíra Mináča, Imrich Sedlák a Mišo Kováč predniesli návrh na predsedu a podpredsedu Matice. Ja som mal byť predsedom ako záštita a Viliam Gruska, dobrý organizátor, jej podpredsedom. Kým sa stihol spamätať, dali hlasovať a ja som sa stal predsedom. Po chvíli som povedal, že funkciu neprijímam... ako dôvodom som uviedol, že by po Vladimírovi Mináčovi nemal byť predsedom spisovateľov. Necítil som sa byť tým pravým po Štefanovi Moysesovi a ďalších velikánoch. Možno to bola moja skromnosť alebo plnenie sľubu, ktorý som si dal v novembri 1989, že žiadnu funkciu neprijmem a že do žiadnej politickej strany nevstúpim. Sám som navrhol... už vychváleného... Viliama Grusku.“ [4]
Do literatúry vstúpil v polovici 50. rokov časopisecky publikovanými fejtónmi a poviedkami. Knižne debutoval roku 1962 zbierkami poviedok Vojenský zbeh a Hosť majstra čerta, neskôr písal i novely a najmä romány. Pokračovateľ realistickej tradície, ktorú ozvláštňuje využitím asociatívnej metódy a baladickosťou blízkou ľudovej slovesnosti. Jeho prínos spočíva i v novom prístupe k vojnovej téme a jej odpatetizovaní, odheroizovaní a odpolitizovaní. Najčastejším námetom jeho diel sa stáva druhá svetová vojna a Slovenské národné povstanie, pričom do svojich diel vkladá i mnoho autentických a autobiografických prvkov. Okrem prozaickej tvorby sa venoval i písaniu filmových scenárov, divadelných hier, cestopisov a publicistických textov, ale tiež literatúre pre mládež. Podľa jeho scenára nakrútil v roku 1968 režisér Juraj Jakubisko filmový triptych Zbehovia, Pútnici, Dominika.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
