Vpád / invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska (alebo Okupácia / Začiatok okupácie Československa[1][2][3][4]), komunistickou stranou označovaný aj ako vstup spojeneckých vojsk,[5] s krycím názvom: operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy (Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR^ ) na čele so Sovietskym zväzom, ktorý znamenal nasledovnú 23 ročnú vojenskú okupáciu československého územia, zastavenie a zvrátenie prebiehajúcich demokratizačných reforiem.
| Vpád vojsk varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska Operácia Dunaj | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Studenej vojny | |||||||||
 Horiaci sovietsky tank v uliciach Prahy | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
Varšavská zmluva:  Sovietsky zväz.svg){kind=small} Poľsko Maďarsko Bulharsko NDR (zúčastnila sa len čiastočne) |
 Česko-SlovenskoDiplomaticky podporované:  Juhoslávia Rumunsko.svg){kind=small} Albánsko
a deklaratívna podpora Západných mocností | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
 Leonid Brežnev Ivan Pavlovskij Andrej Grečko |
Alexander Dubček Ludvík Svoboda Martin Dzúr | ||||||||
| Sila | |||||||||
| približne 500 000 vojakov (27 divízií) 6 300 tankov 800 lietadiel 2 000 diel |
približne 200 000 až 600 000 vojakov (30 divízií) do 2 až 3 dní (so všeobecnou mobilizáciou až 2 500 000 vojakov) 2 500 až 3 000 tankov vyše 250 lietadiel | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 12 mŕtvych a 25 zranených vojakov pri stretoch s česko-slovenskými občanmi; 84 mŕtvych a 62 zranených z iných príčin 10 mŕtvych (pri nehodách a samovraždách) 4 mŕtvi (pri nehodách) 2 mŕtvi |
139 mŕtvych civilistov (z toho 37 na Slovensku) a približne 500 vážne zranených civilistov pri stretoch cudzích vojakov s civilistami a dopravných nehodách s okupačnými jednotkami do konca roku 1968 | ||||||||
V stredu 21. augusta 1968 obsadili cudzie vojská väčšinu strategických miest po celom Česko-Slovensku (na územie ČSSR vstúpili už v utorok 20. augusta pred polnocou a 21. augusta o 2:00 ráno na Ruzyňskom letisku v Prahe pristala prvá výsadková jednotka). Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 6 000 tankov a 800 lietadiel^ . Operácii velil sovietsky armádny generál I. G. Pavlovskij.
Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. „spriatelených“ krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom avšak čs. armáda na rozkaz ministra Dzúra a potom aj prezidenta republiky Svobodu do bojov nezasiahla.
Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN.
Vedúci predstavitelia sa však pod nátlakom rýchlo vzdali a podpísaním Moskovského protokolu 27. augusta 1968 v spoločnom prehlásení[6] legalizovali pobyt cudzích vojsk, čo následne znamenalo potlačenie česko-slovenského pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“, tzv. „obrodného“ procesu známeho vo svete ako Pražská jar. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991.
Dôvodom intervencie neboli len intrigy konzervatívnej časti KSČ (pozývací list, vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády atď.) ale aj celková situácia v Európe, ktorá bola rozdelená železnou oponou na západný a východný blok. Pokiaľ sovietske tanky prevalcovali protesty v NDR (17. júna 1953) a Maďarsku (1956) kde zanechali v priebehu niekoľkých dní stovky až tisíce mŕtvych a následne boli mimoriadnymi súdmi odsúdení na smrť ďalšie stovky ľudí, v ČSSR po invázii nastúpila politická normalizácia, ktorú so sebou priniesla Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity. Západné mocnosti rešpektovali predchádzajúce dohody so ZSSR aj preto, že ich zamestnávali ich vlastné problémy (suezská kríza, vojna vo Vietname, občianske protesty roku 1968, napr. v Paríži) ako i príprava rokovaní so ZSSR o obmedzení strategických zbraní SALT a tak ich reakcia zostala len deklaratívna.[7]
Jedna skupina historikov sa domnieva, že išlo skutočne len o sovietsku reakciu na demokratizačný vývoj československej spoločnosti a jej možný odklon od komunizmu. Druhá skupina odborníkov zastáva názor, že išlo o dlhodobo pripravovanú akciu, ktorej pravým cieľom bolo rozmiestniť vojakov sovietskej armády na našom území a umožniť tak ZSSR dotvoriť svoj obranný val na hranici východného bloku, ktorý sovietske jednotky už dlhší čas udržiavali s NDR, Poľskom a Maďarskom.[8]
Začiatok (21. august) aj koniec okupácie (21. jún) sú od roku 2021 na Slovensku pamätnými dňami.[9]
Predohra
V 60. rokoch sa politický systém v Česko-Slovensku dostal do krízy. Nemalý podiel na tom mal i vtedajší prezident a zároveň aj generálny tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný, ktorý sa podieľal na nezákonnostiach v 50. rokoch a preto až do začiatku 60. rokov brzdil revíziu nielen politických procesov a rehabilitácie ale aj výmeny politickej garnitúry. V januári 1968 bol Novotný z funkcie generálneho tajomníka odvolaný a na jeho post bol zvolený Alexander Dubček. 30. marca 1968 bol za prezidenta zvolený Ludvík Svoboda. Predsedom vlády sa stal v apríli Oldřich Černík a predsedom národného zhromaždenia Josef Smrkovský.
S novými politikmi (tzv. progresívne sily) v najvyšších funkciách sa do popredia dostala zásadná otázka reformy režimu presadzovaná Dubčekom ako „socializmus s ľudskou tvárou“. Proces zahŕňal liberalizáciu a demokratizáciu spoločnosti. Voľby do predsedníctva KSČ prebehli po prvý krát ako tajné. Akčný program KSČ (schválený až v apríli 1968 a šírený ako „Československá cesta k socializmu“) predpokladal, že KSČ sa bude do istej miery deliť o moc s ďalšími partnermi, ale v tomto partnerstve jej zostane vedúca úloha. Bolo zakázané kumulovať vedúce stranícke, štátne a verejné funkcie do rúk jedinej osoby. Program kládol dôraz na občianske slobody a potvrdil právo na zhromaždenie, vznik dobrovoľných organizácií, združení a spolkov. Zaručoval slobodu prejavu, vďaka ktorej bola prakticky zrušená cenzúra, slobodu pobytu spojenú s vycestovaním do zahraničia atď. V ekonomickej a sociálnej oblasti malo dôjsť k zvýšeniu platov a ekonomickej reforme (zrušiť výrobné ministerstvá, boli vytvorené podnikové rady pracujúcich, hospodárska spolupráca aj so zahraničnými / kapitalistickými podnikmi, koruna sa mala stať konvertibilnou menou, povolenie drobného súkromného podnikania). Súčasne s tým prebiehala v krajine aj federalizácia a naopak boli odložené voľby do Národných výborov, Národného zhromaždenia a SNR pre nespokojnosť s niektorými kandidátmi a plánmi na zmenu zákonov o voľbách.
Proti týmto procesom sa však stavala konzervatívna časť komunistickej strany, ktorú predstavovali najmä Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder či Oldřich Švestka. Dianie na česko-slovenskej politickej scéne vzbudzovalo obavy sovietskych štátnych predstaviteľov na čele s prvým tajomníkom ÚV KSSZ Leonidom Brežnevom, ktorí sa obávali, že prebiehajúci proces by mohol oslabiť pozície komunistického bloku počas studenej vojny.
Vtedajšie zjednodušujúce označeniu dvoch táborov komunistov ako reformných a konzervatívnych vychádzalo z postoja k uskutočneniu reforiem v spoločnosti. V tomto zmysle boli predstavitelia konzervatívneho krídla antireformní alebo dogmatickí.[10] Ich konzervativizmus sa prejavoval snahou zachovať tradičné komunistické politické hodnoty ako boli nespochybňovať komunistickú stranu a spoluprácu so Sovietskym zväzom (nešlo o tradičné kultúrne, ekonomické hodnoty ako sú chápané v súčasnosti ako je napr. súkromné vlastníctvo).
Podľa odtajnených správ CIA bola americká administratíva o vývoji v Československu veľmi dobre informovaná. Správa CIA z 12. júla 1968 napovedá, že Brežnev stráca trpezlivosť s Dubčekom a naozaj pripravuje vydať rozkaz na ozbrojený zásah. Americká špionáž poukázala na zistenie, že vzniklo päť nových komunikačných kanálov kontrolovaných generálnym štábom Sovietskej armády: „Dva sú v Československu, tretí je neďaleko Budapešti, ďalší pri Užhorode a posledný juhovýchodne od Magdeburgu.“ CIA usúdila, aj keď priame dôkazy nezískala, že je to pravdepodobne súčasť príprav na to, aby sa vojská Varšavskej zmluvy vydali do Československa zo Sovietskeho zväzu, z Maďarska a z východného Nemecka.[11]
Časový priebeh udalostí pred inváziou
Február 1968 – Na oslavy Februárových udalostí priletel (22. – 24. februára) do Prahy Leonid Iľjič Brežnev. Ani ten však nezabránil tomu aby bol 22. marca Antonín Novotný donútený abdikovať z funkcie prezidenta. Jedným z dôvodov Novotného abdikácie bolo aj podozrenie, že v prospech Novotného pripravoval vojenský puč generál Jan Šejna,[12] vedúci straníckej organizácie na ministerstve obrany a blízkeho priateľa prezidentovho syna, ktorý 25. februára ušiel do zahraničia.[13] Vo februári 1968 povolili ideologický tajomník ÚV KSČ znovuvydávanie časopisu Literární noviny, ktorý bol zakázaný po IV. zjazde spisovateľov v júni 1967. Tento fakt pochopili novinári ako faktické zrušenie cenzúry. Nástroj cenzúry - Ústredná publikačná služba zastavila svoju činnosť 29. februára 1968.[12] (Zrušená bola zákonom až 26. júna 1968.)[14] Novinári Petr Chudožilov a Vladimír Holotík napísali v marci 1968 do odborárskeho denníka Práce sériu článkov o afére generála Šejnu, ktorý sa obohatil na ďateline. Aféra „ďatelinového generála“ podľa niektorých odštartovala Pražskú jar. Ukázala ďalším novinárom, že teraz už môžu písať naozaj slobodne o všetkom, dokonca aj o komunistických prominentoch.[15] Vo februári bol pripomienkovaný návrhu zákona o postavení Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska. 9. marca Vláda vydala ústavný zákon, ktorým získala Bratislave postavenie hlavného mesta (bol zriadený Národný výbor hl. m.). 14.-15. marca SNR súhlasila so zákonom o hlavnom meste Slovenska a navyše navrhla federatívne usporiadanie republiky.[14] O dva dni neskôr na mestskej konferencii KSČ v Bratislave Gustáv Husák, ktorý vyhlásil, že „trasoritky do politiky nepatria“.19. marca 1968 – Zhromaždenie niekoľkých tisíc bratislavských vysokoškolákov požadovalo abdikáciu A. Novotného a ďalších a vyjadrilo nespokojnosť s politikou ÚV ČSM a jeho predsedu Miroslava Zavadila. Slovenská denná tlač priniesla kritické články na adresu Viliama Širokého, Karola Bacílka. Denník Práca vydal Husákov prejav, ktorý verejne žiadal odstúpenie Novotného, ktorý následne 22. marca odstúpil z funkcie prezidenta.
23. – 24. marca – V Drážďanoch sa konalo stretnutie vedúcich predstaviteľov Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR s československou delegáciou, ktorú tvorili Alexander Dubček, Jozef Lenárt, Oldřich Černík, Drahomír Kolder, Vasil Biľak. Kritika pomerov v ČSSR tu bola označená aj termínom „plazivá kontrarevolúcia“.[16]
Už koncom marca Ústredný výbor KSSZ rozoslal straníckym aktívom tajnú informáciu o situácii v Československu. V dokumente sa uvádza: „... udalosti sa uberajú nesprávnym smerom. V Československu sa šíria vystúpenia nezodpovedných elementov, ktorí chcú vytvoriť „oficiálnu opozíciu“ a „tolerovať“ rôzne anti-socialistické názory a teórie. Nepravdivo očierňujú minulé skúsenosti socialistickej výstavby, predkladajú návrhy na špecifickú československú cestu k socializmu, ktorá je rozdielna od skúseností iných krajinách. Pokúšajú sa vrhnúť tieň na zahraničnú politiku Československa a zdôrazňuje potrebu „nezávislej“ zahraničnej politiky. Vyzývajú na zriadenie súkromných podnikov, upustenie od plánovaného systému, rozšírenie vzťahov so Západom“. Vojská boli informované, že sovietska strana nevylučuje možnosť vstupu vojsk NATO na československé územie (domnelé manévre NATO pri hraniciach s krycím názvom „Black Lion“).[17]
30. marca – Národné zhromaždenie ČSSR na Dubčekov návrh zvolilo za prezidenta republiky Ludvíka Svobodu.[16]
1. – 5. apríla sa konalo plenárne zasadanie ÚV KSČ, na ktorom už konzervatívny smer nemal takmer žiadnych zástupcov a aj preto bol prijatý Akčný program KSČ, ktorý bol vlastne projektom reformy socializmu, ktorá sa začala nazývať socializmus s ľudskou tvárou.[12]
8. apríla – Prezident Ludvík Svoboda vymenoval novú vládu, na čele ktorej stál Oldřich Černík. Podpredsedami sa stali: František Hamouz, Peter Colotka, Gustáv Husák, Lubomír Štrougal a Ota Šik.
8. apríla – sa začalo vojenské plánovanie invázie v ZSSR, ktoré viedol minister obrany Grečko a hlavný veliteľ Varšavskej zmluvy maršal Ivan Ignatievič Jakubovskij. Jeden zo zachovaných dokladov z 8. apríla je nariedenie, ktoré dostal veliteľ sovietskych výsadkárov, generál V.F. Margelov , podľa ktorého začal plánovať nasadenie výsadkárov na území Československa.[18] V nariadení sa uvádza: „Sovietsky zväz a ďalšie socialistické krajiny majú internacionálnu povinnosť priviesť svojich vojakov na pomoc Československej ľudovej armáde pri obrane vlasti od hroziaceho nebezpečenstva.“ Dokument tiež zdôraznil: „... v prípade, že vojaci Československej ľudovej armády pochopia vstup sovietskych vojsk, v tomto prípade je nutné organizovať interakcie s nimi a spoločne plniť úlohy. Ak budú vojská nepriateľské k výsadkárov a podporu získajú konzervatívne sily, potom je potrebné prijať opatrenia na ich „lokalizáciu“ a ak to nebude možné tak na ich odzbrojenie“.
12. apríla – generál Alexander Majorov, v tom čase veliteľ 38. sovietskej armády, dostal zapečatenú obálku s rozkazom ministra obrany Grečka pripraviť svoju armádu na vpád do Československa.[19]
18. apríla – Predsedom parlamentu (Národného zhromaždenie ČSSR) sa stal Josef Smrkovský.
24. – 25. apríla – Do Československa prišiel hlavný veliteľ Varšavskej zmluvy Ivan I. Jakubovskij, ktorý rokoval o vojenskom cvičení Šumava na česko-slovenskom území. Ruská strana trvala na tom, aby sa cvičenie uskutočnilo už v máji, hoci pôvodný plánovaný termín bol október.
4. – 5. mája – V Moskve prebehli rokovania na najvyššej úrovni. Československá delegácia – Dubček, Černík, Smrkovský a Biľak si vypočuli od Brežneva, Kosygina a Podgorného ostrú kritiku pomerov v ČSSR. Tí požadovali rázne opatrenia zamerané proti „antisocialistickým a pravicovým silám“.
6. mája – Politické byro (predsedníctvo) KSSZ vydalo interné rozhodnutie o vojenských akciách (vrátanie vojenského cvičenia na území Česko-Slovenska) a zvolalo rokovanie predstaviteľov 5 krajín VZ o dianí v ČSSR bez jej zástupcov na 8. mája 1968 v Moskve.[12][20]
8. až 11. mája – na oslavy 23 výročia oslobodenie pricestoval maršal Ivan Stepanovič Konev. Konev bol veliteľom sovietskych vojsk, ktoré sa podieľali na oslobodení československého územia na jar 1945 avšak v roku 1968 bol už v dôchodku (mal 68 rokov). Symbolicky bol vtedy prezentáciou sily, aj preto, že v roku 1956 pôsobil v Maďarsku pri potlačení povstania alebo v roku 1961 pri stavbe Berlínskeho múru. V rovnakom čase chystal Brežnev zjednotený front budúcich interventov. Do Moskvy prileteli tajne vodcovia Poľska (Wladyslaw Gomulka), Východného Nemecka (Walter Ulbricht), Maďarska (János Kádár) a Bulharska (Todor Živkov). Brežnev chcel získať ich súhlas s použitím vojenskej sily ako nátlakového prostriedku, zatiaľ len v podobe rozsiahlych manévrov na území ČSSR.[21]
29. mája – 1. júna – V Prahe zasadal ÚV KSČ, na ktorom sa otvorene stretli dve protichodné politické línie – Dubčekova a Biľakova. Dubček označil správy o nebezpečenstve vojenskej intervencie štátov Varšavskej zmluvy za nepravdivé a poškodzujúce kurz politiky KSČ. XIV. zjazd KSČ bol naplánovaný na 9. septembra 1968.
19. júna – V Prahe-Ruzyni sa konal zraz Ľudových milícií. Kritické hlasy, ktoré tu odzneli, vyčítali komunistickému vedeniu slabosť v postupe proti pravici a žiadali mocensko-administratívne zákroky. Táto akcia vyvolala v krajine vlnu rozhorčenia a podpisovú akciu za zrušenie milícií.
20. – 30. júna – Na území Česko-Slovenska prebehlo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava s účasťou okolo 27-tisíc vojakov. Pôvodne malo trvať desať dní (do 30. júna), ale aj po tomto termíne boli stále vojská na česko-slovenskom území. O mesiac (19. júla) sa tu ešte stále nachádzalo takmer 12-tisíc sovietskych vojakov, vyše 60 tankov a 20 lietadiel. Denne o tom otvorene písali české i slovenské médiá.[22]
25. – 26. júna – Bol schválený zákon o súdnych rehabilitáciách a finančnom odškodnení a novela tlačového zákona, podľa ktorého bola cenzúra neprípustná.
27. júna – Vo viacerých novinách vyšla výzva s názvom Dvetisíc slov, ktorá aktivizovala verejnosť proti zjavnému tlaku sovietskeho vedenia a konzervatívneho krídla zastaviť reformy. Ludvík Vaculík okrem iného v ňom napísal: „Veľké znepokojenie v poslednom čase vychádza z možnosti, žeby do nášho vývoja zasiahli zahraničné sily,“... „Svojej vláde môžeme dať najavo, že za ňou budeme stáť trebárs aj so zbraňou, kým bude robiť to, na čo jej dáme mandát.“ Moskva označila manifest za výzvu na kontrarevolučné akcie. Brežnev telefonoval Dubčekovi a žiadal podniknúť kroky proti iniciátorom a signatárom.[22]
14. – 15. júla – Predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR na schôdzke vo Varšave schválili otvorený list adresovaný KSČ. Obsahom tohto varšavského listu „päťky“ (bratských) strán bolo veľmi vážneho varovania s viditeľnými prvkami hrozby zasahovania do vnútorných záležitostí. „Nedopustia aby nepriateľské sily zviedli ČSSR zo socialistickej cesty a vytvárali tak hrozbu odtrhnutia republiky od socialistického spoločenstva“.[23] Dubček sa pokúsil vzdorovať Brežnevovi. Do Varšavy ísť odmietol, vybojoval si najprv bilaterálne stretnutie v Čiernej nad Tisou. Brežnev však naliehal, že musí dôjsť aj k stretnutiu s „bratskými“ štátmi. Dubčekovi sa podarilo aspoň docieliť, že sa tak stane na domácej pôde v Bratislave. Dúfal, že tlak tu bude slabší.[24]
17. – 19. júla – Vedenie KSČ odmietlo myšlienku o internacionálnej pomoci „päťky“ brániť socializmus v inej krajine, čo viedlo k posilneniu dôvery vo vedenie KSČ (78 % občanov) a práva na vlastnú, československú cestu.
29. júla – 1. augusta – Prebehli ďalšie rokovania v železničnom vagóne v Čiernej nad Tisou. Na stretnutí Dubček naďalej obhajoval program reforiem. Brežnev však dosiahol kompromis, keď členovia KSČ potvrdili svoju lojalitu k Varšavskému paktu a dištancovali sa od akýchkoľvek antisocialistických tendencií. Sľúbili, že nedovolia znovuvytvorenie Česko-slovenskej sociálno-demokratickej strany a budú prísnejšie kontrolovať tlač. Sovieti sa zaviazali, že z Česko-Slovenska stiahnu svoje vojenské jednotky, ktoré boli v krajine od manévrov Šumava (20. – 30. júna 1968[25]) a umožnia uskutočnenie zjazdu strany 9. septembra 1968.
3. augusta – V Bratislave sa stretli najvyšší predstavitelia ZSSR, NDR, PĽR, MĽR, BĽR a ČSSR[26] a podpísali tzv. Bratislavskú deklaráciu,[27][28] v ktorej vyhlásili svoju „neotrasiteľnú jednotu v marxizme-leninizme, proletárskom internacionalizme, neobmedzenom boji proti buržoáznym tendenciám a protisocialistickým silám“. Sovietsky zväz, prezentovaný Brežnevom, otvorene vyjadril zámer (neskôr označovaný ako Brežnevova doktrína) intervenovať v ktorejkoľvek krajine Varšavskej zmluvy, ak v nej dôjde k zavedeniu „buržoázneho“ pluralitného systému. Československí komunisti (Dubček, Sloboda a ďalší) boli donútení sľúbiť znovuzavedenie cenzúry, zákaz všetkých „nelegálnych“ organizácií pôsobiacich mimo rámec Národnej fronty i kádrové zmeny – predovšetkým odvolanie Františka Kriegla z predsedníctva ÚV KSČ.[29] Odmenou bolo, že po skončení konferencie sovietske vojská opustili Česko-Slovensko,[22] zostali však zhromaždené v blízkosti hraníc krajiny.
Počas konferencie bol tajne odovzdaný tzv. Pozývací list určený Brežnevovi.
13. augusta – Brežnev (opätovne po 4 dňoch) telefonoval Dubčekovi. V dramatickom rozhovore sa ho pýtal, kedy sľubované zmeny uskutoční. V takmer poldruhahodinovom telefonáte agresívne vyžadoval, aby Dubček začal konať, lebo inak to bude považovať za zradu. Vyhrážal sa, že „tým vznikne úplne nová situácia, ktorá si bude vyžadovať nové opatrenia,“ Dubček argumentoval, že o všetkých sľúbených zmenách musí rozhodnúť až mimoriadny XIV. zjazdu KSČ, ktorý sa mal konať na jeseň. Počas rozhovoru Dubček povedal, že ak Brežnev verí, že ide o jeho zradu abdikuje z funkcií.[29][30] Rozhovor prebiehal v ruštine a Brežnev (starší o 15 rokov) oslovoval Dubčeka aj familiárne, otcovsky „Saša“.
15. augusta – Dubček prijal Nicolae Ceaușesca na oficiálnej návšteve Československa. Urobil tak necelý týždeň po návšteve Josipa Broza Titu.[31]
16. augusta – v Moskve na zasadaní politbyra KSSZ prebehla rozprava o situácii v Československu a bol schválený návrh na vyslanie vojakov. Potom bol schválený list politbyra prvému tajomníkovi ÚV KSČ (Dubčekovi). Podľa spomienok ruského diplomata[32] v tento deň telefonoval Brežnev Dubčekovi a žiadal ho, aby on sám pozval vojská.
17. augusta – sa sovietsky veľvyslanec v Prahe stretol s prezidentom Svobodom a informoval Moskvu, že prezident Svoboda v prípade konfliktu bude stáť na strane ZSSR. V rovnaký deň bola prijatá v Moskve skupina „zdravých síl“ KSČ aby pripravila texty prejavov k „česko-slovenskému ľudu“ s plánom vytvoriť tzv. „revolučnú robotnícko-roľnícku vládu“.
V rovnaký deň sa na neoficiálnom rokovaní „bez nejakého protokolu“ stretol János Kádár s Dubčekom v Komárne.[29][33] Kádár tlmočil nespokojnosť Moskvy s vývojom v Československu a rozoberal chyby, ktorých sa údajne dopustila KSČ. Varoval Dubčeka, že ak nebude plniť závery rokovania z Čiernej nad Tisou a z Bratislavy, tak môže dôjsť k najhoršiemu. Kádar nehovoril priamo o vojenskej intervencii[16][33]ale veľkou okľukou na ňu upozorňoval. Povedal, že Dubčekove sľuby (pozri 3. augusta), nazývané v rozhovore kompromisy, nie sú myslené čestne a Sovieti ich neberú vážne.[29]
18. augusta – sa v Moskve uskutočnilo stretnutie vedúcich predstaviteľov ZSSR, NDR, Poľska, Bulharska a Maďarska. Aj na základe tamojšieho vystúpenia „zdravých síl“ KSČ so „žiadosťou o vojenskú pomoc“ bol schválený plán invázie.[34] V liste prezidentovi Československa Svobodovi menom účastníkov stretnutia sa ako jeden z hlavných dôvodov invázie uvádza prijatie „žiadosti o pomoc zo strany ozbrojených síl československého ľudu a väčšiny členov predsedníctva ÚV KSČ a viacerých členov vlády ČSSR“. Sovietska tlač odôvodňovala v nasledujúcich dňoch vstup vojsk i existenciou pozývacieho listu, ktorý zostavili prívrženci konzervatívneho krídla KSČ, v ktorom žiadali o pomoc v boji proti „kontrarevolúcii“. 18. augusta Brežnev oznámil prítomným členom Varšavskej zmluvy, že intervencia začne v noci 20. augusta a požiadal ich o „bratskú podporu“, ktorú prítomní lídri Bulharska, NDR, Maďarska a Poľska potvrdili. Brežnev chcel, aby operácia vyzerala medzinárodne (na rozdiel od sovietskej intervencie počas Maďarského povstania v roku 1956). Napriek tomu v invázii výrazne dominovali jednotky ZSSR, ktoré prevyšovali ostatných účastníkov v pomere päť ku jednej. Po celý čas riadilo invázne armády sovietske vrchné velenie a nesovietske sily sa nezúčastnili priameho boja.[35] Napríklad všetky invázne maďarské jednotky boli stiahnuté do 31. októbra 1968.
19. augusta – napriek Kádarovmu varovaniu zo 17. augusta si Dubček, podľa vlastných vyjadrení, intervenciu nevedel predstaviť ani si ju nepripúšťal, čoho dôkazom sú jeho verejné prejavy. Československé vedenie (strany aj štátu) totiž priamo nespochybňovalo kľúčové tézy marxizmu-leninizmu (komunizmu) ani spojenectvo so ZSSR.[36] Navyše 19. augusta po 22.00 hodine dostal list od sovietskeho veľvyslanca Červoněnka, ktorý podľa Dubčeka nijako nesignalizoval možnosť vojenskej intervencie.[37] ZSSR a USA si vymenili nóty o platnosti dohôd z Jalty a Postupimu s podmienkou, že v prípade vojenských akcií nepoužijú strategické zbrane a zaručia bezpečnosť svojich štátnych príslušníkov. Washington tým dal de facto Moskve voľnú ruku na zákrok v Československu.[1] 19. augusta bol vydaný vojenský rozkaz na uskutočnenie operácii. (Už niekoľko dní predtým predtým bol velením vojsk poverený armádny generál I. G. Pavlovskij).
20. augusta – V Prahe sa o 14.00 h začalo zasadanie predsedníctva ÚV KSČ. Hlavným bodom rokovania mala byť príprava septembrového XIV. zjazdu KSČ (ktorý sa potom už neuskutočnil). Počas zasadania prišla okolo 23.30 h správa od ministra Dzúra o obsadzovaní republiky cudzími vojskami.[37] Podľa súčasných historikov[38]: „Intervencia vojsk bola koordinovaná s postupom takzvaného zdravého jadra vo vedení KSČ. Plán spočíval v tom, že skupina „zdravých síl“ vyvolá na zasadnutí rozkol v predsedníctve, vysloví Dubčekovi a jeho prívržencom reforiem nedôveru a fakticky prevezme moc v krajine ustanovením takzvanej Robotnícko-roľníckej (revolučnej) vlády. Zároveň mala skupina vydať vyhlásenie, v ktorom by privítala vojenskú intervenciu piatich spriatelených štátov ako bratskú pomoc v záujme záchrany socializmu v Československu.“ vysvetľuje slovenský historik Michal Štefanský. Dubček však odkladal záverečné hlasovanie a jeho odporcovia (predstavitelia „zdravého jadra“) Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka a Emil Rigo[38] boli prehlasovaní v pomere 7 : 4 a bolo schválené komuniké[39], ktoré odsúdilo inváziu.
Pozri ďalej Časový priebeh invázie 21. augusta.
Vojská pripravené na inváziu
Pre akciu, označenú ako operácia Dunaj, vyčlenili jednotky Varšavskej zmluvy o sile 27 divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 leteckú armádu o celkovej sile 200 až 750 000 vojakov s 800 lietadlami, 6 300 tankmi a 2 000 delami a raketometmi.[40] Tieto sily ako celok prevyšovali počtom Česko-slovenskú ľudovú armádu.[34] Sily východného vojenského okruhu ČSĽA neboli v období vpádu v plnom počte a podľa niektorých odhadov na jednu česko-slovenskú divíziu pripadalo 6 intervenčných.[41] Aj v prípade celoplošnej úspešnej mobilizácie mohol dosiahnuť početný stav ČSĽA 655 000 vojakov.[42]
Na operácii sa zúčastnilo asi 28 000 poľských a asi 30 000 maďarských[43] vojakov. Vojsko NDR bolo zastúpené len jedným veliteľsko-spravodajským oddielom.[44] Na Slovenskom území bolo v prvých dňoch okupácie nasadených 48 055 sovietskych, 10 372 maďarských a asi 1 000 bulharských vojakov.[41]
Intervenčné sily pod velením generála Pavlovského boli rozdelené do troch skupín. Skupina A (sovietske a poľské jednotky) prenikli na česko-slovenské územie z územia Poľska (Legnica – Krakov). Skupina B tvorená vojskami ZSSR a NDR vyrazila z NDR (oblasť Görlitz, Zittau, Drážďany a Klingenthal). Skupina C, ktorú tvorili sovietske, maďarské a bulharské jednotky vnikla do Česko-Slovenska z maďarského územia z oblasti Győru. Vojaci intervenčných vojsk boli propagandou informovaní, že zasahujú proti kontrarevolúcii a v prípade, že nevstúpia do krajiny ako prví, obsadia Česko-Slovensko západné mocnosti.
Priebeh invázie 21. augusta
20. augusta 1968 okolo 23:00 navštívil prezidenta Svobodu sovietsky veľvyslanec Červonenko a oznámil mu, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili česko-slovenské hranice.[45] Operácia sa začala 20. augusta 1968 o 23:20.[34] Najdôležitejším prvkom operácie bol moment prekvapenia. Okolo 2:00 ráno pristálo na Ruzyňskom letisku v Prahe dopravné lietadlo Antonov An-12 s výsadkovou jednotkou,[46] ktorá zaistila letisko, na ktorom začali pristávať ďalšie lietadlá s vojakmi a technikou.
Neinformovaní obyvatelia krajiny boli týmto aktom agresie šokovaní, mnohí zastavovali postupujúce jednotky a snažili sa vojakom vysvetliť, že na inváziu nebol žiadny dôvod. Na niektorých miestach obyvatelia strhli označenia ulíc a smerové tabule, aby okupačné sily dezorientovali.[47] Česko-slovenská ľudová armáda nekládla odpor. Jednotky dostali zákaz vychádzania. Z vojenského hľadiska bola operácia uskutočnená veľmi efektívne, všetky významné miesta a priestory boli v priebehu jedného dňa obsadené bez boja a s minimálnymi stratami. Nepodarilo sa však uskutočniť predpokladaný politický prevrat a nastoliť robotnícko-roľnícku vládu, ktorú by zorganizovali odporcovia reforiem z konzervatívneho krídla KSČ.
Robotnícko-roľnícka vláda
20. augusta poobede počas zasadania predsedníctva ÚV KSČ sa otvorene Dubčekovi odporcovia Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka a Emil Rigo sa označili za „zdravé jadro“. Alois Indra, ktorý mal prevziať vedenie tzv. robotnícko-roľníckej (revolučnej) vlády nezískal podporu (prezident Svoboda odmietol menovať), napriek tomu 21. augusta ráno bol Dubček a ďalší vedúci pracovníci zaistení „v mene robotnícko-roľníckej vlády vedenej súdruhom Indrom." Dubček, premiér Oldřich Černík, predseda parlamentu Josef Smrkovský, tajomník ÚV KSČ Josef Špaček (jeden z najbližších spolupracovníkov Dubčeka), predseda pražskej straníckej organizácie Bohumil Šimon a František Kriegel boli unesení a internovaní. Lietadlami boli najprv prevezení z Prahy na Ukrajinu, kde boli držaní na chate neďaleko Užhorodu. 23. augusta odletela do Moskvy ďalšia delegácia česko-slovenských politikov, na čele s prezidentom Svobodom. Ich cieľom bolo dosiahnuť dohodu so sovietskymi predstaviteľmi a najmä stiahnutie okupačných vojsk. Sovietskou podmienkou na prepustenie internovaných politikov však bolo podpísanie moskovského protokolu, ktorý fakticky znamenal kapituláciu.
Zatiaľ to nie je doložené písomnými dôkazmi z nedostupných archívnych fondov v Rusku, ale všetko svedčí o tom, že „maďarský" scenár potlačenia „kontrarevolúcie" v Československu sa nepodarilo zopakovať jednoduchým unesením vedenia. Počas maďarského povstania na jeseň 1956 Sovieti uniesli reformného lídra Imreho Nagya do Rumunska a v Budapešti dosadili robotnícko-roľnícku vládu Jánosa Kádára. Nagya potom dva roka revolučný tribunál za zatvorenými dverami odsúdil za zradu a nechal popraviť obesením. Sovietskym veľvyslancom v Budapešti bol vtedy Jurij Andropov, ktorý o dvanásť rokov neskôr šéfoval KGB. V Československu sovieti nenarazili na ozbrojený odpor „kontrarevolúcie", ale na pasívny odpor obyvateľstva a s tým si okupanti nevedeli poradiť. Alois Indra tiež nebol Kádár a zlyhal na celej čiare, tak ako aj ďalší pozývatelia takzvanej internacionálnej pomoci. Bývalý plukovník KGB Oleg Gordijevskij uvádza, že sovietske politbyro sa rozhodlo zmeniť kurz a vzdať sa scenára s „revolučnou robotnícko-roľníckou vládou" večer 22. augusta.[48]
Šírenie informácií rozhlasom
Ráno vysielal[49] Československý rozhlas výzvu Všemu lidu Československé socialistické republiky, v ktorom ÚV KSČ označil „tento akt“ (teda inváziu) za porušenie medzinárodného práva a informoval, že sa tak deje proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia. Na rozkaz riaditeľa Československého rozhlasu Karla Hoffmanna bolo toto vysielanie sabotované. Od 2 hodiny rannej boli niektoré vysielače vypnuté a z vyhlásenia tak zaznela niekde len časť prvej vety. Funkčný však zostal rozhlas po drôte. Celá výzva bola odvysielaná v éteri až od 4.30, keď boli vysielače opäť zapnuté. Neskôr rozhlas informoval aj o prebiehajúcich bojoch. Okolo deviatej ráno bolo vysielanie ústredného rozhlasu umlčané zvukmi sovietskej pechoty a od 11 hodín pokračovalo vysielanie ilegálne tak, že sa striedavo hlásalo z tajných štúdií po celej krajine. Najostrejšie prejavy odporu boli preto spojené s pokusom sovietskych jednotiek obsadiť budovu pražského rozhlasu. Pri potýčkach v okolí rozhlasu zahynulo 30 ľudí a vyše 300 ich bolo ranených.[50] Ilegálne vysielanie z rôznych miest pomocou prenosných zariadení pokračovalo ešte asi týždeň.
Časový priebeh invázie 20., 21. a 22. augusta
- 23:00 20. augusta 1968 – sovietsky veľvyslanec oznámil prezidentovi Svobodovi, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili česko-slovenské hranice. Vojská obsadzovali južné Slovensko, vstúpili tiež (pár kilometrov) zo Sovietskeho zväzu (Ukrajiny) za hranice Slovenska, z Poľska obsadili hranice na severnom Slovensku a tiež z Poľska obsadili Sliezsko. 23:00 bola hodina H z rozkazu, kedy sa okupácia mala začať.
- O polnoci (0:00) 21. augusta 1968 obsadili vojaci celý východoslovenský región a celú Bratislavu a postupovali z juhu aj zo severu Slovenska do stredoslovenského regiónu a odtiaľ na severnú Moravu.
- 0:20 – Minister obrany Dzúr, bol prvým členom československej vlády, ktorý sa oficiálne za sovietskej strany dozvedel o invázii a bol varovaný, aby československá armáda nekládla odpor. Sovieti mu tvrdili, že invázie prebieha so súhlasom vedenia KSČ. Dzúr telefonicky Bol to práve on, kto informoval zasadajúce Predsedníctvo ÚV KSČ a 20. augusta o 0:20 vydal Dzúr rozkaz aby vojsko nekládlo odpor a poskytlo intervenčným vojskám všestrannú pomoc.
- 1:30 – Predsedníctvo ÚV KSČ odhlasovalo výzvu občanom[51] aby zachovali pokoj, pretože armáda nedostala rozkaz na obranu. Výzva bola šírená ešte pred 2 hodinou rannou rozhlasom po drôte a potom po 4:30 aj rozhlasom.[49] Výzva informovala občanov o vpáde invázii vojsk Varšavskej zmluvy a zdôraznila, že sa tak stalo bez vedomia štátnych a straníckych orgánov.
- 1:00 – Vojsko obsadilo takmer celé Slovensko, postupuje do východných Čiech a z Nemeckej demokratickej republiky smerujú ďalší vojaci do Prahy cez severné Čechy.
- 2:00 – Vojská ďalej postupujú na Moravu a severné Čechy a to bez toho, aby sa stretli s akýmkoľvek odporom.
- 2:00 – Na Ruzyňskom letisku v Prahe pristálo prvé dopravné lietadlo Antonov An-12 s výsadkovou jednotkou,[46] ktorá zaistila letisko, na ktorom začali pristávať ďalšie lietadlá s vojakmi a technikou.
- 3:00 – Vojská rýchlo postúpili cez Moravou, východné a severné Čechy a mieria do Stredočeského kraja.
- 4:00 – Obsadená oblasť Karlových Varov a obkľúčenie Prahy.
- 5:00 – Vojaci obkľúčili Prahu a obsadzujú západné Čechy.
- 6:00 – Vojská mieria na zvyšok západných a južných Čiech a tiež pomaly postupujú cez Prahu.
- 7:00 – Vojsko obsadilo takmer celé Československo, zostáva obsadiť Prahu.
- 5:00 – 9:00 – Sovietski vojaci zaisťovali čelných predstaviteľov KSČ. Dubček (spoločne s Krieglom, Smrkovským a Špačkom) bol zaistený vo svojej kancelárii prvého tajomníka ÚV KSČ skupinou sovietskych dôstojníkov v sprievode príslušníkov ŠtB.[52] Jeden z eštebákov mu oznámil po česky, že ho zatýkajú v mene „robotnícko-roľníckej vlády“, ktorá ho postaví pred „revolučný tribunál“.[38] O 6:00 Československý rozhlas odvysielal Dubčekovu výzvu, aby ľudia nastúpili do práce ako počas bežných dní.[53] Rozhlas tiež upozorňoval, že okolo 5:00 začala vysielať stanica Vltava, čo je nelegálny vysielač a nemá s ním nič spoločné.[52]
- 8:00 – Vojaci majú pod kontrolu všetky pražské ulice. Jednotky obsadili aj Československú televíziu v Prahe a prerušili vysielanie. Obsadili aj štúdio rozhlasu na Vinohradskej triede v Prahe a budovu Československého rozhlasu na Zochovej ulici v Bratislave.[52]
- 8:30 – Československý rozhlas vysiela príhovor prezidenta Svobodu. Ľudí v ňom vyzýva, aby zachovali rozvahu a aby v záujme republiky zabránili nepremysleným činom,[52] čo de facto znamenalo kapituláciu.
- Prezident Svoboda odmietol vymenovať tzv. „robotnícko-roľníckuˮ vládu na čele s Aloisom Indrom, ktorá by legalizovala okupáciu;
- V uliciach všetkých väčších miest sa zhromažďovali ľudia protestujúci proti vojenskej invázii a požadujúci odchod cudzích vojsk. Na mnohých miestach protesty prerástli do formy aktívneho odporu.
- 22. augusta 1968 – už doobeda boli všetky vojenské posádky ovládnuté (okrem pár plukov napríklad v Holešove) sovietskymi vojskami
- 22.8. vydal Minister Dzúr rozkaz číslo 13. , v ktorom už deklaroval spoluprácu ČSĽA s velením inváznych vojsk
Straty na životoch
Zraneny_vojak_FF.jpg)
V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108[54] Čechov a Slovákov. 29 ľudí prišlo o život na Slovensku, jeden Slovák (19 ročný Milan Lamper[55]) tiež zahynul pri stretoch okolo budovy rozhlasu v Prahe[56] v prvý deň invázie a Slovenka (Anna Trechová) pri Brne. V roku 2017 českí historici aktualizovali počet priamych obetí invázie do konca roku 1968 na 137[57] a v roku 2019 vytvorili interaktívnu mapu (148 obetí za prvý rok).[58]
21. augusta 1968 boli na Šafárikovom námestí v Bratislave, boli smrteľne zranení traja: Danka Košanová, Stanislav Sivák a Ján Holík[59][60] a na Námestí osloboditeľov v Košiciach štyria civilní obyvatelia: Michal Hamrák, Jozef Kolesár, Bartolomej Horváth, Ján László. Najviac ľudí (9) zomrelo na jednom mieste pred budovou Československého rozhlasu v Prahe (rovnakí počet zomrel v blízkosti na ulici Vinohradská).[58] Pietna spomienka na obete invázie sa od roku 2018 na Slovensku uskutočňuje práve na Šafárikovom námestí, odkiaľ[59] je aj známa fotografia muža pred tankom od Ladislava Bielika.[61]
Invázia mala za následok veľkú vlnu emigrácie do zahraničia. V nasledujúcom období emigrovalo asi 450 000 ľudí.
Straty na strane okupantov
Pri prejavoch odporu a niekoľkých útokoch na invázne sily zahynulo 12 sovietskych vojakov (1 dôstojník, 4 poddôstojníci a 7 vojakov), ďalších 87 bolo hospitalizovaných, z toho 25 v dôsledku ozbrojených potýčok s obyvateľstvom.[62]
Okrem toho zahynulo 86 vojakov pri leteckých a dopravných nehodách.[62] Celkovo však k výrazným ozbrojeným zrážkam nedošlo, čiastočne aj vďaka vyhláseniam Dubčeka a Svobodu na zachovanie pokoja.
Najmä vojaci prvej inváznej vlny, ktorá prekročila hranice v noci z 20. na 21. augusta, boli zaskočení správaním civilného obyvateľstva. Viacerí postupne začínali chápať, že boli oklamaní a vstup na česko-slovenské územie bol nezákonný a nesprávny. Do 20. septembra 1968 päť sovietskych vojakov spáchalo na česko-slovenskom území samovraždu.[62] Sovietske velenie väčšiu časť vojsk prvej vlny už po niekoľkých týždňoch vystriedalo čerstvými jednotkami. Tie už nenarážali na prejavy odporu v takej miere ako ich predchodcovia, najmä kvôli postupnému otupeniu a v konečnom dôsledku aj upokojeniu verejnej mienky v krajine.
Politická dohra – normalizácia a jej začiatok
Napriek vojenskému úspechu vpádu a faktu, že Dubček, Černík a Smrkovský boli zatknutí okupačnými vojskami a odvezení do Moskvy, nepodarilo sa okupantom zabrániť uskutočneniu mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ 22. augusta 1968 v budove Pražskej ČKD na Vysočanoch. Z 1543 riadne zvolených delegátov sa ich dostavilo 1219. Zjazd zvolil nový ústredný výbor na čele s Dubčekom, ktorý bol už v tom čase internovaný.[63] Zjazd odmietol okupáciu a žiadal prepustenie zatknutých politikov a odmietal prerušiť reformný proces.
23. augusta odletel Ludvík Svoboda s Gustávom Husákom, Martinom Dzúrom a Bohuslavom Kučerom do Moskvy. Okrem nich sa na rokovania do Moskvy dostavil aj Vasil Biľak, Alois Indra a Jan Piller. Rokovania najprv prebiehali niekoľko dní s každým politikom osobitne. Sovietske vedenie pripravilo tzv. moskovský protokol, ktorý mal anulovať výsledok mimoriadneho zjazdu a zabezpečiť splnenie sovietskych požiadaviek z Čiernej nad Tisou.
24. august 1968 – Vyvrcholením občianskeho odporu proti invázii bol hodinový generálny štrajk. Minister zahraničných vecí ČSSR Jiří Hájek vo vystúpení na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN odsúdil okupáciu.[63]
25. augusta 1968 – Sovietsky zväz vetoval rezolúciu Rady bezpečnosti OSN proti okupácii Československa.
23. až 26. august 1968 – Jednania v Moskve. Všetci členovia československej delegácie s výnimkou F. Kriegla podpísali tzv. moskovský protokol, v ktorom československá strana podľahla nátlaku Sovietov. Protokol obsahoval pätnásť článkov, ktoré boli tak potupné (napr. vyhlásenie o podriadenosti, namiesto stiahnutia vojsk bola dohodnutá legalizácia dočasného pobytu sovietskych vojsk a pod.) že dohoda obsahovala samostatný článok o utajení priebehu rokovaní.
27. august 1968 – v spoločnom prehlásení bolo oznámené uzavrenie rokovaní v Moskve a dosiahnutie dohody (tajný moskovský protokol), ktorej "cieľom je čo najrýchlejšia normalizácia situácie v ČSSR".[6] Návrat československej delegácie a odvlečených funkcionárov z Moskvy.
31. augusta 1968 – Ústredný výbor KSČ schválil moskovský protokol, čím zlegalizoval pobyt vojsk a nuloval vysočanský zjazd a umožnil začať tzv. normalizáciu.
7. september 1968 – Ministerstvo vnútra zakázalo činnosť Klubu angažovaných nestraníkov.
8. september 1968 – Vo Varšave sa na protest proti okupácii ČSSR upáli úradník Ryszard Siwiec.
12. september 1968 – Vláda zastavila účinnosť paragrafu tlačového zákona, podľa ktorého bola v Československu zrušená cenzúra. Tá bola týmto opatrením fakticky znovu zavedená.
13. september 1968 – Národné zhromaždenie schválilo zákon obmedzujúci slobodu zhromažďovania, zákon obmedzujúci slobodu prejavu a zákon, ktorý povoľoval činnosť len politickým stranám a organizáciám zastúpeným v NF
13. september 1968 – Albánsko oficiálne vystúpilo z Organizácie Varšavskej zmluvy.
3. − 4. október 1968 – A. Dubček, O. Černík a G. Husák sa na ďalších rokovaniach v Moskve snažili obhájiť zvyšky reformnej politiky a požadovali odchod okupačných vojsk z ČSSR. Sovietska strana však trvala na úplnej likvidácii demokratizačného procesu a vynútila si uzavretie zmluvy o ponechaní kontingentu sovietskych vojsk na československom území bez časového ohraničenia.
7. október 1968 – Predseda ČNR Čestmír Císař a predseda SNR Ondrej Klokoč odovzdali predsedovi NZ Josefovi Smrkovskému návrh Zákona o československej federácii.
16. október 1968 – V Prahe bola podpísaná Zmluva o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československa.
18. október 1968 – Národné zhromaždenie ratifikovalo Zmluvu o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československa. Vojská Poľska, Maďarska a Bulharska, ktoré sa podieľali na augustovej intervencii, mali byť odsunuté avšak sovietske vojská mohli zostať bez obmedzení. Zo 242 poslancov len štytia hlasovali proti.[64][65]
27. október 1968 – Národné zhromaždenie schválilo Ústavný zákon o Československej federácii, ako aj zákon o postavení menšín v Československu.
28. október 1968 – V Prahe, Brne, Bratislave a ďalších univerzitných mestách sa konali študentské protesty proti likvidácii slobôd a postupujúcej normalizácii.
30. október 1968 – Na Bratislavskom hrade podpísali najvyšší štátni predstavitelia (prezident Svoboda, predseda Národného zhromaždenia Smrkovský a predseda vlády Černík) Ústavný zákon o Československej federalizácii.
4. november 1968 – Československo opustili bulharské, poľské a maďarské okupačné jednotky.
7. november 1968 – V Prahe, Bratislave, Českých Budějoviciach a ďalších mestách protestovali tisícky občanov proti okupácii pri príležitosti výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Demonštrácie boli rozohnané Verejnou bezpečnosťou a Ľudovými milíciami.
13. november 1968 – Leonid Brežnev vo svojom prejave vo Varšave vyhlásil, že ohrozenie socialistického zriadenia v ktorejkoľvek krajine sovietskeho bloku je problémom všetkých ostatných socialistických štátov. Táto tzv. Brežnevova doktrína mala spätne ospravedlniť inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.
17. − 21. november 1968 – Na všetkých československých vysokých školách sa konal okupačný štrajk za požiadavky Akčného programu KSČ.
Normalizácia od roku 1969
V apríli 1969 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ Gustáv Husák. Dubček teda viedol komunistickú stranu ešte sedem a pol mesiaca po invázii. Ako píše vo svojich pamätiach Nádej zomiera posledná:[66] „Až do apríla 1969, keď bol Husák uvedený do funkcie nového prvého tajomníka strany, nebolo čistiek, zatknutí a ani perzekúcií.“ Potom boli predstavitelia reforiem postupne odstránení z funkcií. Dubček do októbra 1969 ešte pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia, potom krátko ako veľvyslanec v Turecku. Čistky (previerky) organizovalo tzv. „zdravé jadro strany“ – 165 tisíc členov „previerkových komisií“. Pred tieto komisie museli predstúpiť všetci komunisti v rámci výmeny straníckych legitimácií. Preverovaní (kádrovaní komisiami) boli však aj nestraníci. Byť prekádrovaný znamenalo vyjadriť (aj podpísať) predovšetkým súhlas s vpádom vojsk a tým aj s normalizačnou politikou KSČ. Skúmané boli štyri základné stanoviská:[66]
- inváziu a okupáciu ne/považoval za legitímnu;
- odmietal/prijal, že v Československu prebiehala „kontrarevolúcia“;
- ne/akceptoval kritiku československej odpovede na tzv. varšavský list;
- ne/trvala na Akčnom programe KSČ z apríla 1968.
Poučenie z krízového vývoja vyšlo v roku 1970. Z KSČ bolo v nasledujúcich rokoch vylúčených okolo 400 000 ľudí. Podľa vtedajších odhadov ministerstva financií bola výška priamych škôd spôsobených inváziou 1,4 miliardy korún. Neskôr boli priame škody odhadnuté na 4,48 miliardy korún.[67] Nepriame škody však boli oveľa vyššie a neboli len ekonomické.
Reakcie obyvateľstva
,_Bestanddeelnr_921-6236_(cropped).jpg)
Možnosť ozbrojeného odporu komunistické vedenie odmietlo a vyzývalo (prezident Svoboda) obyvateľstvo k zachovaniu pokoja, napriek tomu sa na viacerých miestach spontánne postavili ľudia do cesty tankom. Formou nenásilného odporu boli vojaci Varšavskej zmluvy vítaní výčitkami ako okupanti. Spočiatku sa niektorí civilisti snažil presviedčať vojakov ale to sa stretávalo s malým alebo žiadnym úspechom. Ľudia v uliciach protestovali so zástavami a obrazmi Dubčeka a Slobodu. Nápisy a graffiti na stenách a chodníkoch odsudzovali okupantov, sovietske vedenie a domácich kolaborantov. V snahe zastaviť alebo aspoň spomaliť postup vojsk ľudia strhávali alebo menili orientačné a smerové tabule a pribudli nové udávajúce smer nazad do Moskvy. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej výsledkom boli obete na životoch. Protesty proti invázii trvali len asi týždeň. Okrem zastrašovania vojakmi a tankmi považovali mnohí podpísanie moskovského protokolu 26. augusta 1968 za definitívnu porážku a zradu komunistickým vedením. Protesty však spôsobili, že Dubček, ktorý bol zatknutý v noci 20. augusta a mal byť okamžite nahradený, mohol zostať ďalej vo svojej funkcii.
28. októbra 1968, pri príležitosti 50. výročia vzniku ČSR, protestovalo v Bratislave 300 mladých ľudí, ktorí žiadali odchod okupačných vojsk.[68] 29. októbra 1968 už pochodovalo ulicami Bratislavy 1500 až 2000 ľudí.[68] Protesty sa postupne rozšírili aj do iných slovenských miest. 5. novembra 1968 v Žiline protestovalo približne 500 študentov, ktorí strhávali sovietske zástavy. Výnimkou nebolo ani ich pálenie.
7. novembra 1968 (výročie VOSR) sa v Bratislave stretlo okolo 400 demonštrujúcich študentov. Sprievod mestom však postupne narástol na 3-tisíc ľudí. Polícia dav rozohnala obuškami a polievacími autami. V rovnaký deň protestovali ľudia aj v iných mestách, poškodených bolo asi 250 sovietskych zástav.[68]
19. januára 1969 sa na protest proti okupácii upálil na Václavskom námestí v Prahe študent Jan Palach. Podobne brutálnym spôsobom protestovali aj Jan Zajíc a Evžen Plocek. V Košiciach sa na protest proti okupácii na Námestí osloboditeľov upálil 11. apríla 1969 Michal Lefčík.[69] Aj keď tieto protestné samovraždy hlboko otriasli verejnou mienkou, nemali trvalejší dopad na politickú situáciu.
Do februára 1969 zachytila ŠtB 440 letákov a anonymných listov. Vyšetrovatelia začali celkovo 44 trestných stíhaní.[68]
V marci 1969, po víťazstvách hokejistov ČSSR nad ZSSR na šampionáte vo Švédsku sa oslavy v uliciach zmenili na politické protesty. Po prvom zápase (21. marca 1969, víťazstvo 2 : 0) sa v Bratislave zišlo zhruba 2 tisíc ľudí. Asi polovica z nich sa následne presunula z centra mesta na Miletičovu ulicu – pred budovu vtedajšieho veliteľstva sovietskej armády. Polícia ich násilím rozohnala, pričom zadržala niekoľko osôb. 28. marca 1969 po ďalšom víťazstve ČSSR nad ZSSR 4 : 3 prišlo na námestie SNP asi 20-tisíc ľudí. Približne 10 tisíc ľudí odtiaľ pochodovalo k sovietskemu konzulátu a k veliteľstvu armády. Podobné protesty boli aj v ďalších slovenských mestách (v Košiciach asi 1 200 ľudí).[68]
Reakcie v zahraničí
V noc invázie Kanada, Dánsko, Francúzsko, Paraguaj, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty požiadali o mimoriadne stretnutie Bezpečnostnej rady (BR) Organizácie Spojených národov aby prerokovalo tzv. „česko-slovenskú otázku“. Zasadanie sa uskutočnilo od 21. do 24. augusta. Pretože bolo dovolenkové obdobie najvyšším prítomným československým predstaviteľom bol zástupca veľvyslanca v OSN Ján Mužík, ktorý však nemal z Prahy inštrukcie a preto prvé tri dni sa rokovalo bez prítomnosti zástupcov Československa. Najprv veľvyslanec ZSSR (Jakov Malik) zdôvodňoval inváziu tým, že bola „uskutočnená na pozvanie politických predstaviteľov, ktorých oslobodený národ hladko zvolí za robotnícko-roľnícku vládu“.[70][71] Do New Yorku prišiel vtedajší minister stavebníctva Jozef Trokan a aj s jeho podporou vystúpil Mužík a poprel existenciu akéhokoľvek pozvania. 24. augusta 1968 prvýkrát a naposledy prehovoril na zasadaní vtedajší československý minister zahraničia Jiří Hájek, ktorý priletel z dovolenky v Juhoslávii.[71] Hájek povedal, že ide o „akt použitia sily, ktorý nemôže byť nijako ospravedlnený“ a „... žiadna taká žiadosť nebola nikdy vydaná“. Dve navrhované rezolúcie odsudzujúce inváziu neboli prijaté, pretože Maďarsko a Sovietsky zväz (ako člen BR s právom veta) hlasovali proti. Pozícia predstaviteľov Česko-Slovenska v OSN sa po vyhrážkach v Moskve a podpísaní Moskovského protokolu „zmenila“ a 27. augusta 1968, československá stála misia pri OSN požiadala, aby Bezpečnostná rada prerokúvanie „česko-slovenskej otázky“ stiahla.[72]
Spojené štáty na inváziu oficiálne nereagovali, keďže akceptovali dohody o povojnovom rozdelení Európy. Lyndon B. Johnson navyše nariadil stiahnuť všetky americké vojská v oblasti do vzdialenosti 60 km od česko-slovenských hraníc. Niektoré takzvané socialistické krajiny, ako Rumunsko a Juhoslávia, sa na invázii odmietli zúčastniť a vyjadrili vedeniu KSČ podporu. Rumunský prezident Nicolae Ceaușescu v deň vpádu vojsk[43] predniesol v Bukurešti prejav pred 100 000 účastníkmi, v ktorom vpád označil za „hrubú chybu a ohrozenie mieru v Európe a budúcnosti socializmu“.[73] Albánsko v dôsledku nesúhlasu s inváziou vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Komunisti v Južnom Vietname vydali zvláštny obežník, ktorý nariaďoval objasniť v partizánskych jednotkách situáciu v Česko-Slovensku a nutnosť reakcie krajín Varšavskej zmluvy.[74]
25. augusta 1968 na moskovskom Červenom námestí protestovalo osem sovietskych občanov (Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Natalia Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg, neskôr označovaní ako osem statočných[75]), ktorí niesli transparenty s nápismi: „Strácame najlepších priateľov“, „Hanba okupantom“, „Ruky preč od ČSSR“, „Za vašu a našu slobodu“, „Slobodu Dubčekovi“, „Nech žije slobodné a nezávislé Česko-Slovensko“ a česko-slovenskú vlajku. Po asi 15 minútach však boli zatknutí. Heslá na ich transparentoch boli označené súdom ako klebety a potom boli niekoľko rokov väznení (v priemere 4 roky vyhnanstva).
8. septembra 1968 sa na protest proti invázii upálil na celorepublikových dožinkách na varšavskom Štadióne desaťročia pred zrakmi 100 tisíc divákov Poliak Ryszard Siwiec. Skôr než sa podpálil, rozhodil do davu letáky s protestnou výzvou. Zomrel po 4 dňoch v nemocnici. Poľskej tajnej polícii (Służba Bezpieczeństwa) sa podarilo udalosť bagatelizovať tak, že ako prvá odvysielala správu o jeho čine poľská redakcia Rádia Slobodná Európa až v máji 1969.
Ďalšie udalosti od roku 1969 v časovom slede
1. január 1969 – Ústavný zákon o československej federácii vstúpil do platnosti.
25. februára 1969 – Ešte 18. októbra 1968 bola schválená zmluva o tzv. "dočasnom pobyte vojsk". Právne ako Vyhláška č. 11/1969 Zb. Ministerstva zahraničných vecí o Zmluve medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Zväzu sovietskych socialistických republík o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československej socialistickej republiky[76] bola ako záväzny právny predpis účinná od 25. februára1969. Zmluva hovorila o zotrvaní neurčeného počtu sovietskych vojsk na neurčitú dobu. Sovietske vojská na území ČSSR, zostávajú podriadené sovietskemu vojenskému veleniu, aj keď majú dodržiavť zákony a nemiešať sa do vnútorných vecí. Sovietska strana bude znášať náklady spojené s vydržiavaním vojsk a ČSSR viaceré ostatné.[76]
5. januára 1970 – Predsedníctvo ÚV KSČ rokovalo o výmene straníckych preukazov KSČ, ktoré mali de facto stranu očistiť od „revizionistických a pravicovo oportunistických živlov", teda od stúpencov Pražskej jari.
19. januára 1970 – Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo návrh listu organizáciám KSČ o výmene členských preukazov v strane. Išlo o najväčšie čistky, ktoré postihli 500 000 členov KSČ.
29. mája 1970 – Parlament prijal Zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSSR a SSSR (67/1970 Zb.).
24. júna 1970 – Alexander Dubček bol odvolaný z funkcie veľvyslanca v Turecku. O dva dni na to, 26. júna, bolo potvrdené jeho vylúčenie z KSČ.
10. – 11. decembra 1970 – Na zasadnutí prijal Ústredný výbor KSČ dokument "Poučenie z krízového vývoja strany a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ", ktorý odsudzoval udalosti Pražskej jari 1968 a považuje sa za definitívny nástup normalizačného procesu.
Pobyt vojsk na česko-slovenskom území
Štátna moc nazývala vojenskú okupáciu územia, nášho formálne suverénneho štátu, cudzím vojskom eufemizmami ako pobyt alebo prítomnosť vojsk. Práve vďaka tomuto pobytu mohla vládnuť (konzervatívna časť) KSČ bez výraznejšej opozície niekoľko ďalších desaťročí.
Prítomnosť intervenčných vojsk na česko-slovenskom území vyvolávala veľkú vlnu nevôle v celej krajine a ich odsun sa stal jedným z hlavných bodov rokovaní vedení oboch krajín. Pretrvávala potreba odsunu intervenčných vojsk, ktoré zotrvávali na území ČSSR aj v zmysle 5. bodu Moskovského protokolu. Obe strany sa dohodli, že „len čo pominie vzniknuté ohrozenie vymožeností socializmu v Česko-Slovensku a ohrozenie bezpečnosti štátov socialistického spoločenstva, sa po etapách uskutoční odchod spojeneckých vojsk z česko-slovenského územia.“[77]
A. Dubček, G. Husák a O. Černík podpísali 16. októbra 1968 v Prahe zmluvu o podmienkach „dočasného“ pobytu vojsk, ktorá legalizovala okupáciu. 18. októbra 1968 odhlasoval podpis zmluvy parlament. Proti jej prijatiu vtedy hlasovali len štyria poslanci (František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková) z 242 a ďalší desiati sa hlasovania zdržali.[64][65] Podľa zmluvy malo byť v ČSSR rozmiestnených 75 000 sovietskych vojakov. Keď v roku 1991 odchádzali, bol ich stav stále ešte 73 500 a počet rodinných príslušníkov presahoval 30 000.[78]
Od 18. októbra do 4. novembra 1968 opustili Česko-Slovensko armády Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska. Časť sovietskych jednotiek po okupácii zostala na česko-slovenskom území až do roku 1991. Podľa odhadov bolo v Česko-Slovensku dislokovaných na 33 lokalitách okolo 150 000 osôb. Do užívania boli sovietskym vojskám ponechané celé vojenské priestory (napr. Milovice, Libavá, Ralsko, alebo Lešť), kasárne (napr. Horňátky, Rokytnice v Orlických horách), ako aj niektoré civilné objekty (napr. nemocnica Kostelec nad Černými lesy). V Miloviciach bolo zriadené veliteľstvo sovietskej Strednej skupiny vojsk a bolo tu vybudované v podstate celé nové mesto s tisíckou bytov. Na Slovensku sa usídlili sovietske vojská napríklad v Sliači, Zvolene, Častkovciach, Michalovciach, Skalke nad Váhom, Vlkanovej, Voderadoch. Vojenské posádky mali sídlo[79] v Nových Zámkoch, Komárne (a strelnica Modrany), Štúrove, Lešti, Rimavskej Sobote, Jelšave, Rožňave, Ružomberku, Zvolene, Malackách, Nemšovej, Vrútkach, Novom Meste nad Váhom a v Bratislave. Na troch nešpecifikovaných miestach boli aj skladiská pre jadrové zbrane[79] V roku 1983 bola sovietska 122. raketová brigáda na česko-slovenskom území vyzbrojená balistickými strelami TR-1 Temp známymi aj ako OTR-22 alebo SS-12 Scaleboard,[80] ktoré mohli niesť konvenčné ale aj jadrové hlavice. Rozmiestnenie týchto sovietskych zbraní oznámila vláda ČSSR stručným vyhlásením z 24. októbra 1983.[81] Velenie Česko-Slovenskej armády nemalo prístup do priestorov rozmiestnenia.[81]
Odsun vojsk
Odsun niektorých sovietskych vojsk sa začal už niekoľko mesiacov pred Nežnou revolúciou avšak až po nej bolo rozhodnuté o definitívnom a úplnom odsune všetkých cudzích vojsk z nášho územia. Michael Kocáb, poslanec vtedajšieho Federálneho zhromaždenia, presadzoval rýchly odsun vojsk. Aj jeho zásluhou bola už koncom februára 1990 podpísaná ministrami zahraničia zmluva medzi ZSSR a ČSFR, ktorá stanovila, že vojská budú odsunuté do konca júna 1991. Nepresadila sa teda radikálna požiadavka aby „odišli tak rýchlo ako prišli“ ale Václav Havel uspel s formulkou „do roka a do dňa“, čo sľubovalo odchod väčšiny jednotiek už do prvých slobodných volieb, teda do konca mája 1990.[82] Na rokovaní Havla s Gorbačovom na ich stretnutí v Moskve 26. a 27. februára 1990, bola podpísaná deklarácia o vzťahoch medzi Československom a ZSSR a dohoda o odchode sovietskych vojsk z Československa.[83]
Podľa Kocába[84] názov „odsun vojsk“ namiesto „ukončenie okupácie“ si vymohli Sovieti. V tejto súvislosti však Kocáb ako poslanec Federálneho zhromaždenia dosiahol zrušenie samotnej dohody z 18. októbra 1968 o pobyte sovietskych vojsk, čím sa odhlasovalo, že zmluva je od začiatku neplatná. „Tým sme zneplatnili celý pobyt sovietskych vojsk u nás, čo nám, logicky, prinieslo lepšie pozície pri rokovaniach. Zároveň bola vytvorená komisia na dohľad nad odsunom sovietskej armády.“[84]
Priebeh odsunu
Priebeh odsunu bol uskutočnený v troch etapách.[83]
- Podpisom dohody v Moskve sa začalo prvé obdobie odsunu sovietskych vojsk z Československa od 26. februára do 31. mája 1990.
- Pre druhú etapu, od 1. júna do 31. decembra 1990, boli charakteristické politické rokovania medzi Československom a ZSSR a problémy ZSSR týkajúce sa návratu veľkého množstva mladých vojakov a ich rodín aj z okolitých štátov domov.
- V rámci tretej etapy odsunu sovietskych vojsk boli dôležité míľniky:
- odlet bojových stíhačiek,
- odchod posledného tanku,
- likvidácia muničných skladov,
- rokovania o kompenzácii obrovských ekologických škôd napáchaných na našom území.
V priebehu 16 mesiacov opustilo Česko-Slovensko v 925 transportoch 73 500 vojakov, 39 000 rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty, 105 lietadiel, 175 vrtuľníkov a odviezli si so sebou 95-tisíc ton munície.[85] Posledný železničný transport prekročil hranice 21. júna 1991 a o šesť dní neskôr 27. júna 1991 odišiel z územia Československa posledný sovietsky vojak.[83] Nasledujúci deň, 28. júna 1991 podpísali v Orientálnom salóniku Černínskeho paláca v Prahe splnomocnenci pre odsun sovietskej armády z vtedy už Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR), generálporučík Rudolf Ducháček a veliteľ Strednej skupiny sovietskych vojsk generálplukovník Eduard Vorobjov, protokol o ukončení odsunu sovietskych vojsk z československého územia.[83]
Trvanie okupácie a škody
Od 21. augusta 1968 do odchodu posledného okupačného vojaka prebehlo 8 345 dní, čo je 22,85 roku. Krajina bola teda prakticky okupovaná cudzími vojskami skoro 23 rokov.[83] Aj do oficiálneho začiatku odchodu okupačných vojsk 26. februára 1990 trvala okupácia 7 859 dní teda 21 a pol roka. Zaukrúhlene možno teda správne tvrdiť, že okupácia trvala 23 rokov[83] alebo 20 rokov[86] (zaokrúhlené na desiatky rokov).
Sovietske vojská uvoľnili 355 objektov, z toho 286 v Česku a 69 na Slovensku.[85]
Dlhodobý pobyt sovietskych vojsk len na slovenskom území spôsobil veľké škody na životnom prostredí. Na základe nutných sanačných prác boli v rokoch 1990 – 1992 ohodnotené škody do výšky 825 986 568 825 Kčs.[87]
Ukončenie okupácie ďalších spriatelených krajín
Na území NDR, Maďarska, Poľska a Československa mala sovietska armáda približne pol milióna vojakov (nepočítajúc civilný personál) a viac ako 9 000 tankov, 5 800 diel, 12 000 bojových vozidiel, 1 700 vojenských lietadiel, 700 vrtuľníkov, ako aj taktické raketové systémy. Ich odsun sa uskutočnil v rokoch 1990 až 1994.[88]
Prvé jednotky južnej skupiny síl (spolu 70 000 vojakov) začali opúšťať Maďarsko v júni 1989 (skončilo 1990). Odchod Ústrednej skupiny síl (92 000 vojakov) z Československa sa začal 26. februára 1990 a v priebehu 486 dní (do 27. júna 1991).
Stiahnutie severnej skupiny síl z Poľska (45 000 vojakov) sa začalo 8. apríla 1991 a skončilo sa v septembri 1993.
Najpočetnejšou a najlepšie ozbrojenou sovietskou skupinou síl v Európe bola západná skupina dislokovaná v Nemecku. V roku 1990 pozostával okrem iného z viac ako 300 000 vojenského personálu, 200 000 civilistov, 5 000 tankov a 1 700 lietadiel. Odsun sovietskych vojsk z NDR bol ukončený 31. augusta 1994.[89] Poľsko najprv odmietlo povoliť presun vojsk z NDR cez svoje územie.[90]
Dohra po rokoch
Bilak_&_Husak.jpg)
V júni 2016 prezident Kiska odhalil pamätník odsunu sovietskych vojsk. Pamätník sa nachádza v Sliači na sídlisku, ktoré v rokoch 1968 – 1991 obývali sovietski dôstojníci. Oceľový pamätník má formu „zastávkového označníka s cestovným poriadkom“. Má ísť o prvý pamätník tejto udalosti vôbec.[91]
Poslanec NR SR Budaj v októbri 2016 navrhol medzi pamätné dni na Slovensku zaradiť začiatok (21. august) aj koniec okupácie (21. jún), čo nebolo schválené.[92][80] 21. jún ako „Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991“ bol schválený ako pamätný tiež v roku 2020.[9]
V roku 1992 Boris Jeľcin odovzdal prezidentovi Havlovi kópiu pozývacieho listu, ktorý podpísalo viacero členov konzervatívneho krídla KSČ. V Česko-Slovensku nebol pre podporu zahraničnej intervencie, ktorá mala charakter vlastizrady, odsúdený ani jeden z týchto predstaviteľov. Vasil Biľak, vtedy posledný žijúci signatár pozývacieho listu, bol slovenskou prokuratúrou zbavený obvinenia pre chýbajúcich svedkov a nedostatok dôkazových materiálov.[93]
Traja predstavitelia Sovietskeho zväzu resp. Ruskej federácie (Michail Gorbačov, Boris Jeľcin, Vladimir Putin) sa od invázie do Československa v roku 1968 dištancovali, nikdy sa však Čechom a Slovákom za tieto udalosti priamo neospravedlnili.[94] V roku 2006 počas návštevy v Česku, Vladimir Putin vyjadril ľútosť a morálnu zodpovednosť za okupáciu Československa v roku 1968. Tvrdil však, že so Sovietskym zväzom nemá súčasné Rusko nič spoločné.[95]
„S absolútnou úprimnosťou vám musím povedať, že nenesieme právnu zodpovednosť. Ale morálna zodpovednosť tu je“, vyhlásil Putin. [95]
Odkaz a interpretácia
Vpád vojsk bol takým vážnym historickým medzníkom, že pre staršiu generáciu sa stal rok 1968 alebo len „68“ nezabudnuteľnou traumou a preto sa vpád a nasledovná okupácia takto zjednodušene označujú.[96] O „1968“ alebo „šesťdesiatom ôsmom“ sa ani len nemalo rozprávať a preto napríklad číslo 68 na drese Jaromíra Jágra bolo symbolickým odkazom.
23. mája 2015 odvysielala štátna ruská televízia Rossija 1. film Varšavská zmluva – odtajnené stránky, ktorý sa venoval aj Vpádu. Podľa poslanca Sineľščikova, ktorý vo filme vystupuje bolo základnou úlohou[97] „potlačenie štátneho prevratu v ČSSR, ktorý pripravovala československá opozícia s podporou západných krajín“... Nešlo o agresiu, ale o snahu predísť „v konečnom dôsledku vpádu vojsk NATO“.
V Ruskej dume traja poslanci komunistickej strany v lete 2016 predložili návrh zákona, podľa ktorého by mali ruskí vojaci, ktorí sa zúčastnili na invázii, získať postavenie a výhody vojnových veteránov.[97]
V ankete Najväčší Slovák sa Gustáv Husák umiestnil na siedmom mieste. Jeho obhajcom bol súčasný predseda KSS Jozef Hrdlička, ktorý vpád vojsk zo životopisu Husáka vymazal. Podľa Ondreja Dostála tak „verejnoprávna televízia v hlavnom vysielacom čase vytvorila priestor pre ospevovanie a obhajobu zločineckého komunistického režimu a jeho vrcholného predstaviteľa jeho nasledovníkom“.[98]
Hnutie OĽaNO chcelo 21. august vyhlásiť za pamätný deň. Predtým sa o to pokúšal poslanec Ján Budaj.[99] „Deň obetí okupácie Československa v roku 1968“ sa zaradil medzi pamätné dni novelou zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch, ktorú parlament schválil 3. novembra 2020.
21. augusta 1968 zomreli v Bratislave traja ľudia. Na Šafárikovom námestí 15 ročná Daniela Košanová, spolu s ňou aj kapitán Dunajplavby Ján Holík a robotník Stanislav Sivák.[100] Peter Legner, 16 ročný študent chemickej priemyslovky, sa 22. augusta 1968 vybral s kamarátom do mesta. Na Námestí SNP bol s ďalšími dvoma postrelení a zomrel v rovnaký deň pri prevoze do nemocnice.[101] Na miestach, kde ich smrteľne postrelili, majú pamätné tabule (budova UK na Šafárikovom námestí[102] a budova pošty na Námestí SNP[103]) sa zvyknú konať 21. augusta spomienkové zhromaždenia v Bratislave. Ešte v auguste 1989 za výzvu uctiť si obete invázie, ktorú šírili stanice Slobodná Európa a Hlas Ameriky boli jej signatári uväznení. Dôvod zadržania bolo „poburovanie“. Miroslavovi Kusému a Jánovi Čarnogurskému pridali aj rozvracanie republiky. Obaja skončili vo vyšetrovacej väzbe, ostatných stíhali na slobode. Štátna bezpečnosť ich zadržala už 14. augusta 1989 potom, čo listom zo 4. augusta 1989 informovali slovenskú vládu o zámere uctiť si pamiatku obetí okupácie.[104] Ešte predtým 21. júla 1989 ako päťčlenná skupina (tzv. Bratislavská päťka) stihli zorganizovať v obci Predmier, kde vtedy stála jediná socha M. R. Štefánika, verejné zhromaždenie, na ktorom o. i. požadovali slobodné voľby.
Podľa analytičky Globsecu Kataríny Klingovej je obsadenie Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy jednou z historických udalostí, ktoré sú dlhodobo vnímané negatívne. Už v rámci výskumu Inštitútu pre verejné otázky v roku 2018 bola invázia vnímaná 61 percentami respondentov ako najnegatívnejšia historická udalosť z uvedených. Z výsledkov prieskumu, ktorý realizovala agentúra Focus pre spoločnosť Globsec od 27. apríla do 10. mája 2022 na vzorke 3 013 respondentov vyplynulo, že slabé poznatky o spomínaných udalostiach majú najmä mladí ľudia. Zatiaľ čo 78 percent respondentov starších ako 65 rokov vníma tieto udalosti negatívne, rovnako tak ich vníma 55 percent opýtaných vo veku 25 až 34 rokov. Veľké percento mladých Slovákov (každý tretí do 35 rokov) nevie, ako má dané historické udalosti zhodnotiť.[86]
V rokoch 1990 – 1992 pôsobila Komisie vlády ČSFR pre analýzu historických udalostí rokov 1967 – 1970, ktorej na Slovensku predseda Jozef Jablonický. Najdôležitejšie výsledky práce česke komisie sú zhrnuté v dvoch kolektívnych publikáciách: KURAL, Václav a kol. Československo roku 1968. Obrodný proces: 1. díl. Praha : Parta, 1993; BÁRTA, Miloš – MENCL, Vojtěch. Československo roku 1968. Počátky normalizace. 2. díl. Praha : Ústav mezinárodních vztahů – Parta, 1993). Výsledkom činnosti slovenskej komisie sú tri zväzky štúdií a zväzok dokumentov: Slovenská spoločnosť v krízových rokoch 1967 – 1970. Zv. I. – III. Bratislava – Politologický kabinet SAV, 1992; ŠTEFANSKÝ, Michal (ed.). Slovensko v rokoch 1967 – 1970. Výber dokumentov. Bratislava.
Pozri aj
Poznámky
^ Vojská NDR (Nationale Volksarmee – NVA) v počte 15 000 (až 16 000) sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť (okrem špecialistov vojenskej skupiny NVA v počte niekoľko desiatok vojakov) odvolaná z Moskvy a zostali na hraniciach (v Saských lesoch) ako rezerva. V skutočnosti hranicu prekročila iba skupina štábnych dôstojníkov tejto armády s pozorovateľskou misiou.[43] NDR však propagandisticky podporovala inváziu, dokonca sa šírili klamné informácie o tom, že NVA v skutočnosti do ČSSR napochodovala. V novinách sa objavovali fotografie oných štábnych dôstojníkov, ktorí boli na území ČSSR.[43] Nelegálna rozhlasová stanica Vltava, ktorá začala vysielať na vlne 210 m okolo 5. hodiny ráno 21. augusta 1968 vysielala najprv z nemeckej obce Wilsdruff pri Drážďanoch a potom z Karl-Marx-Stadtu (Chemnitz) na frekvencii 1 322 kHz.
^ Počet intervenujúcich vojakov a divízií je bez autoritatívnych zdrojov. Podľa CIA [105] v prvé dva dni to bolo 20 divízií. V súčasnosti sa uvádza že „operácii Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií“[106][107] ktoré boli rozdelené do troch armádnych skupín (A,B,C). Vojenský historický ústav[107] uvádza že „Toto zoskupenie podporovala 4. a 9. letecká armáda.“ Tvrdenie TASR o 27 divíziách a jednej leteckej armáde[106] je nepresné a mohlo vzniknúť nepresným prekladom (angl air force) ako jedna letecká armáda napríklad z britských zdrojov (Ground forces of the Soviet Union, East Germany, Poland and Bulgaria were involved together with Soviet air forces).[108] Výskum členov bývalej Komisie vlády ČSFR pre analýzu udalostí rokov 1967-1970 napriek tomu, že mali k dispozícii archívne dokumenty len odhadovali počet inváznych divízií. Prof Václav Mencl odhadol počet divízií armádnej skupiny A na 12.[107]
Referencie
Ďalšia literatúra
Externé odkazy
Iné projekty
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
