Anton Marec (* 11. august 1953, Považský Chlmec pri Žiline – † 21. september 2021, Vysoké Tatry)[1][2] bol slovenský prozaik a dramatik, autor literatúry pre deti a mládež.[1]
| Anton Marec | |
| slovenský spisovateľ a dramatik | |
| Narodenie | 11. august 1953 Chlmec pri Žiline, Česko-Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 21. september 2021 (68 rokov) Vysoké Tatry, Slovensko |
| Alma mater | Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici |
Narodil sa 11. augusta 1953 v Považskom Chlmci, obci na sútoku Kysuce a Váhu, ktorá dnes tvorí súčasť mesta Žilina.
V roku 1971 maturoval na žilinskom gymnáziu, v rokoch 1974 – 1979 vyštudoval Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, kombinácia slovenčina – angličtina.[1] Už predtým však pracoval ako nosič na Zbojnícku chatu v Tatrách a uskutočnil tam niekoľko pozoruhodných horolezeckých výstupov. Do hôr sa vrátil aj po skončení školy. Pracoval ako profesionálny člen Horskej služby, nosič, chatár (Chata pod Rysmi, Chata pri Zelenom plese, stará chata na Solisku) a horský vodca. V prelomových rokoch 1990 – 1991 bol šéfredaktorom Tatranského dvojtýždenníka. Od roku 1993 podnikal v cestovnom ruchu. Vybudoval lyžiarske stredisko na Podbanskom, kde spolu s manželkou prevádzkoval aj lyžiarsku školu. V lete spolupracoval s britskými a americkými cestovnými kanceláriami a sprevádzal ich klientov na vysokohorských výstupoch v Tatrách. Svoje podnikanie, prinútený okolnosťami, aké nové pomery vytvorili na Podbanskom, ukončil roku 2012. Krátko nato odišiel do invalidného dôchodku.[chýba zdroj]
Vo Vysokých Tatrách vykonal v lete i zime vyše tristo horolezeckých výstupov a niekoľko náročných lyžiarskych prechodov, liezol aj v Alpách, na Kaukaze a Pamíre.[chýba zdroj]
Je autorom tridsiatich kníh, niekoľko z nich bolo vyznamenaných Cenou Literárneho fondu, Cenou pre detské knihy Bibiana či spolkovými cenami.
Roku 2018 mu bola udelená cena Cena primátora mesta Vysoké Tatry.[2]
Žil v Novom Smokovci, jeho synom je známy publicista Samuel Marec.[2]
Svoju prvú poviedku uverejnil Anton Marec v časopise Vysoké Tatry ako dvadsaťročný. Neskôr pravidelne publikoval vo vtedy najčítanejšej víkendovej Pravde na nedeľu, jeho poviedky často vysielal aj Slovenský rozhlas. Knihou debutoval roku 1982, a to novelou Na hrebeni víchrica. V nej, podobne ako v spomínaných poviedkach či v desiatke nasledujúcich knižiek, svojráznym spôsobom a cez silné príbehy v exponovanom horskom prostredí zobrazil tatranský vysokohorský svet s jeho vlastnými pravidlami a morálnymi zákonmi, čo v kontexte vtedajšej slovenskej literárnej produkcie vyvolalo nekaždodenný ohlas u literárnej kritiky, no najmä u čitateľov. Postupne sa však jeho prózy (Na Solisko hviezdy nepadajú, Len popol vo vetre, Kruté safari) menia na záznam zásadných premien spôsobených silou kapitálu a ľudskej márnomyseľnosti, ktoré po roku 1989 neobišli ani Vysoké Tatry. Starý, ešte viacmenej autentický tatranských svet vytváraný sieťou osobných vzťahov ľudí s rovnakou skúsenosťou i životnými hodnotami, horské prostredie prinášajúce zážitky obohacujúce najmä ľudskú dušu, definitívne prestáva existovať, cena človeka už nespočíva v jeho skutkoch, ale vlastníctve majetku.[chýba zdroj]
Na čo sa to menia Tatry? Najvýstižnejšie o tom vari vypovedá podtitul knižky vydanej roku 2010 – Ako sa národný park mení na lunapark..[chýba zdroj]
Okrem poviedok a noviel sa Anton Marec snažil zachytiť svet hôr však aj v niekoľkých knižkách tzv. literatúry faktu.
Neskôr sa dominantnou témou Antona Mareca stáva kraj pod Tatrami, teda Spiš, najmä jeho história. Na jej interpretáciu si zvolil svojský žáner – kombináciu reálnych historických udalostí s povesťami a legendami. Aj tu však, podobne ako v knižke o tatranských názvoch či názvoch spišských obcí, na pozadí prísne etymologických rozborov starých miestopisných názvov otvára ich doteraz netušené významy a tak trochu aj nový pohľad na už desaťročia rovnako interpretovanú históriu tohto kraja.
Okrem nižšie uvedených kníh napísal Anton Marec v osemdesiatych rokoch aj niekoľko rozhlasových hier. Dramatizáciu knižky Spišské povesti s uvádzalo Spišské divadlo s pozoruhodným úspechom v rokoch 2015 – 2018.[3]
Tvorba pre dospelých
- 1982 – Na hrebeni víchrica, novela
- 1985 – Stopy túlavej zveri, zbierka poviedok
- 1986 – Za vrcholom vrchol, novela
- 1989 – Kroky proti vetru
- 1990 – Až ťa odpočítajú
- 1992 – Listy nevidiacim, hudba pre nepočujúcich, novela
- 1994 – V doline dlhých tieňov, novela
- 1995 – Na Solisko hviezdy nepadajú, zbierka poviedok
- 2000 – Kruté safari
- 2000 – Len popol vo vetre
- 2002 – Dlhé sú tiene okamihov
- 2003 – V dreve zomiera noc
- 2012 – Aj Spiš ronil svoje slzy
Literatúra faktu
- 1989 – Zóna odvahy – črty o zdolávaní najvyšších horských vrcholov
- 2007 – Tatranské siluety – portréty ľudí, čo svojimi životmi napísali autentický tatranský román
- 2010 – Tatranské (dez)ilúzie alebo Ako sa národný park mení na lunapark
- 2017 – Spišské nomen omen – prehľad názorov o pôvode, vývoji a význame miestopisných názvov
- 2018 – Po stopách tatranských názvov – nový pohľad na minulosť našich veľhôr
- 2020 – Názvy, čo písali históriu Sp. Novej Vsi a Slovenského raja
- 2020 – Po stopách tatranských názvov, 2. vydanie
- 2021 – Tatranské osady : Udalosti, stavby a postavy
- 2021 – O pôvode názvov spišských obcí a miest[4]
História, povesti a legendy
- 1991 – Zlato pod Kriváňom
- 1993 – Zakliaty hrad v Tatrách
- 1994 – Jánošík, Jánošík (preklad do angličtiny 1995)
- 2000 – Hnali sa veky nad hradbami
- 2001 – Kežmarská čierna pani
- 2002 – Tatranské povesti
- 2004 – Spišské povesti
- 2018 – Povesti z Tatier
- 2019 – Bardejov 1320 – 2020
- 2019 – Kežmarok 1269 – 2019
- 2019 – Jánošík, Jánošík... (2. rozšírené vydanie)
- 2019 – Levoča
- 2020 – Spišský hrad a okolie
- 2021 – Stará Ľubovňa a okolie
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
