cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa From Wikipedia, the free encyclopedia
Jozef II. (nem. Joseph II.; * 13. marec 1741, Viedeň, Habsburská monarchia – † 20. február 1790, Viedeň) bol od roku 1764 kráľom resp. od roku 1765 (čiže po otcovej smrti) cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa, od roku 1765 bol aj spoluvládcom Márie Terézie v Rakúskej monarchii. Po matkinej smrti v roku 1780 sa stal samostatným vládcom Rakúskej monarchie, teda rakúskym arcivojvodom, uhorským a českým kráľom. Bol najstarším synom Márie Terézie a Františka I. Lotrinského. V roku 1780 sa za českého ani uhorského kráľa nedal formálne korunovať ako jeho predchodcovia, aby nebol viazaný pri centralizácii monarchie.
| Jozef II. Habsburský | |
| cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa | |
 Kaiser Joseph II. (1741-1790) mit der Statue des Mars, Anton von Maron, Kunsthistorisches Museum, 1775 | |
 | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Habsbursko-lotrinská dynastia |
| Panovanie | 1765 – 1790 |
| Predchodca | František Štefan I. Lotrinský |
| Nástupca | Leopold II. |
| Ostatné tituly | uhorský kráľ chorvátsky a slavónsky kráľ český kráľ rakúsky arcivojvoda |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | Joseph Benedikt August Johannes Anton Michael Adam |
| Narodenie | 13. marec 1741 Viedeň, Habsburská monarchia |
| Úmrtie | 20. február 1790 (48 rokov) Viedeň, Habsburská monarchia |
| Pochovanie | Kapucínska krypta, Viedeň |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Otec | František Štefan I. Lotrinský |
| Matka | Mária Terézia |
| Odkazy | |
 | Jozef II. (multimediálne súbory na commons) |
Pričinil sa o množstvo reforiem, medzi ktoré patrí aj Tolerančný patent a zrušenie nevoľníctva. Ešte počas svojho života však väčšinu zo svojich reforiem musel odvolať. Počas svojej vlády vydal množstvo patentov (patent = listina panovníka, právna úprava s platnosťou zákona) v rôznych oblastiach.
Jozef II. sa narodil 13. marca 1741 ako štvrté dieťa a prvý syn panovníčky Márie Terézie a jej manžela, Františka Lotrinského. V čase svojho narodenia však bol druhým žijúcim dieťaťom kráľovského páru. Bol pokrstený ako Jozef Benedikt August Johannes Anton Michael Adam.
Tak ako aj ďalší jeho súrodenci, aj Jozef bol vychovávaný v katolíckom duchu, na čo kládla veľký dôraz jeho matka, Mária Terézia. Jozef bol veľmi nadaný – už ako šesťročný vedel čítať aj písať v niekoľkých jazykoch. Medzi učiteľov a vychovávateľov, ktorí sa starali o mladého nástupníka trónu, patrili gróf Kaunitz, Karol Anton von Martini, Johann Krištof von Bartenstein a aj gróf Karol Batthyányi von Németh Ujvár . Podľa niektorých historikov mal práve Karol Batthyányi na Jozefa najväčší vplyv.[1] Jozef začal prejavovať veľký záujem o osvieteneckú filozofiu a Voltairea, ktorého knihy aj čítal.
Jozef počas svojho života podnikol veľa ciest po celej Európe. Cestoval inkognito ako gróf Falkenstein (čo bol jeden z jeho titulov, ktoré zdedil po svojom otcovi[1]). Na týchto cestách sa stretával s obyčajnými ľuďmi a vďaka týmto stretnutiam sa chcel vcítiť do ich života. Práve tieto poznatky, ktoré získal na svojich početných cestách, boli východiskom pre jeho neskoršie reformy.
Jozef nemal s matkou Máriou Teréziou veľmi dobrý vzťah. Prejavovalo sa to aj v období, keď vládol ako spoluvládca, kedy často dochádzalo k ich vzájomným konfliktom – Jozef II. chcel presadzovať svoje myšlienky a názory, no tie boli často v rozpore s matkinými predstavami. Oveľa lepšie vychádzal so svojím otcom Františkom Lotrinským, ktorého nečakaná smrť dňa 18. augusta 1765 ho veľmi zasiahla. Zdržanlivý a skôr chladný vzťah mal aj so svojimi súrodencami.
Jozef ako následník trónu sa prirodzene musel podriadiť sobášnej politike svojej matky, ktorá chcela jeho sobášom dosiahnuť výhodne politické spojenectvo s niektorou európskou mocnosťou. Prvá ponuka na sobáš prišla od neapolského kráľa Karola IV. (neskôr v Španielsku vládol ako Karol III.), ktorý navrhol, aby si Jozef vzal za manželku jeho najstaršiu dcéru, a niektorá dcéra Márie Terézie by sa vydala za jeho najstaršieho syna. Tento sobáš by bol veľmi výhodný kvôli dvom veciam – zaručoval by bezpečnosť Rakúska aspoň z jednej strany a Karol IV. mal v blízkej dobe nastúpiť na španielsky trón po svojom bezdetnom nevlastnom bratovi Ferdinandovi VI., a tak by po smrti Karola IV. mal Jozef nárok na španielsky trón.
Druhou možnosťou, koho vybrať pre Jozefa, bola vnučka Ľudovíta XV. Izabela Parmská. S ňou sa nakoniec aj 6. októbra 1760 oženil. Jozef sa do svojej manželky zamiloval, tá ale jeho city neopätovala. 27. novembra 1763 zomrela Izabela Parmská vo veku 21 rokov na kiahne.
Izabela Parmská prekonala dva potraty. Dva roky po svadbe, v roku 1762, porodila prvú dcéru, Máriu Teréziu (1762 – 1770), ktorá zomrela vo svojich ôsmich rokoch na zápal pľúc. V roku 1763 sa im narodila ďalšia dcéra Mária Kristína, ktorá bola pomenovaná po Jozefovej sestre, no zomrela hneď po narodení.
Po predčasnej smrti Izabely Parmskej už Jozef nebol schopný nadviazať žiadny užší citový vzťah k inej žene. K druhému sobášu ho presvedčila jeho matka Mária Terézia z potreby zabezpečiť dediča. 23. januára 1765 si Jozef II. vzal za manželku nemeckú princeznú z wittelsbachského rodu, Máriu Jozefínu Bavorskú. Jozef a Mária Jozefína boli príbuzní – ich matky boli sesternice. Mária Jozefína však v roku 1767 zomrela. Toto manželstvo zostalo bezdetné. Po jej smrti sa už Jozef tretíkrát neoženil.
Jozef II. podporoval náboženskú toleranciu, chcel znížiť moc cirkvi, oslobodiť nevoľníkov od feudálnych bremien a odstrániť všetky obmedzenia a zákazy týkajúce sa obchodu a vzdelania. V týchto myšlienkach sa podobal na pruského panovníka Fridricha II., ruskú cárovnú Katarínu II. a aj na svojho mladšieho brata, ktorý po jeho smrti vládol ako Leopold II. Všetci títo panovníci sa považujú za osvietenských vládcov 18. storočia. Takisto aj Jozef II. bol hlavným predstaviteľom osvietenského absolutizmu a rakúskeho centralizmu. Pomocou reforiem sa snažil odstrániť staré inštitúcie. Toto jeho úsilie sa označuje ako jozefinizmus. Tiež sa snažil aj o zrušenie nevoľníctva.
V roku 1764, teda ešte počas života svojho otca Františka Lotrinského, bol Jozef korunovaný vo Frankfurte za rímskonemeckého kráľa.[2] Neskôr, po jeho smrti v roku 1765, sa stal aj rímskonemeckým cisárom a bol vymenovaný za spoluvládcu Márie Terézie v rakúskych dŕžavách.
V zahraničnej politike sa usiloval o rozšírenie ríše na severovýchode (účasť na rozdelení Poľska v roku 1772), západe (snaha pričleniť časť Bavorska) a na juhu (dlhá vojna s Tureckom).
Významná je aj politika Jozefa II. v národnom hospodárstve. V ekonomike vychádzal z nových názorov, podporoval zakladanie manufaktúr, chcel nahradiť rentu vo forme roboty peňažnou rentou a podobne. Pod pojmom Jozefínske reformy sa označuje súbor približne 6000 nariadení a výnosov Jozefa II, ktoré v duchu osvietenských ideálov prirodzeného práva, racionalizmu, "rozumnej vlády" a náboženskej znášanlivosti nadväzovali na reformy jeho matky Márie Terézie, a v niektorých smeroch ich radikálne prekračovali. Jeho reformy uvoľnili sociálnu a kultúru energiu v habsburskej monarchii - úsilím o centralizáciu ríše a jazykovou germanizáciou ju však - paradoxne - nasmeroval aj k postupnej tvorbe národných ideológií v rôznych jej súčastiach a regiónoch.[3]
Prvý z veľkých patentov, ktoré Jozef II. zaviedol, bol Tolerančný patent. Do platnosti vstúpil 13. októbra 1781 v rakúskych krajinách a 25. októbra 1781 v Uhorsku. V skutočnosti však išlo o sériu nariadení, ktoré upravovali problematiku tolerancie v rôznych častiach monarchie. Dôvodom k vydaniu tohto patentu bola snaha prispôsobiť sa európskemu trendu a súčasne sa vyrovnať s existenciou evanjelického náboženstva. Tolerančný patent vyhlásil túto evanjelickú menšinu za legálnu, vďaka čomu sa zviditeľnila a mohlo sa na ňu cielene pôsobiť ideologicky, politicky a ekonomicky.
Tolerančný patent zrušil cirkevný monopol katolíckej cirkvi v rakúskych korunných krajinách a okrem katolíckeho vierovyznania povoľoval aj luteránske, kalvínske a ortodoxné kresťanstvo. Nešlo tu však ešte o zrovnoprávnenie týchto vierovyznaní, ale o ich tolerovanie. Na základe tohto patentu sa mohli títo veriaci slobodne hlásiť k svojmu vierovyznaniu. Mali povolené stavať si kostoly, ktoré však nesmeli mať veže. Bola zakázaná diskriminácia v cechoch. Protestanti mohli vďaka tolerančnému patentu zastávať verejné úrady a funkcie, mohli vlastniť majetok a aj získať meštianske právo.[4] Tolerančný patent sa považuje za zásadný zákon v otázke slobodného vierovyznania.
Od 2. januára 1782 bola podobným spôsobom tolerovaná aj židovská viera. Židia sa odvtedy mohli venovať väčšine bežných povolaní, mohli študovať na univerzitách a v niektorých oblastiach mohli vlastniť aj pôdu. Bolo zrušené označovanie žltým krúžkom a mohli byť oslovovaní „pán“. Naďalej však nemohli napríklad pracovať v štátnych službách.
1. novembra 1781 bol v rakúskych a českých krajinách (v roku 1785 aj v Uhorsku) vydaný tzv. Patent o zrušení nevoľníctva. Na základe neho bolo zrušené nevoľníctvo a bolo nahradené miernejším stavom, a to poddanstvom. Na základe toho neboli poddaní priamo závislí na vrchnosti, či už šľachtickej alebo cirkevnej. Táto zmena tiež znamenala, že poddaní nepotrebovali súhlas vrchnosti, keď sa chceli odsťahovať z panstva, keď chceli uzavrieť manželstvo s osobou, ktorá žila mimo panstva, alebo keď chceli, aby sa ich deti vyučili v nejakom remesle, alebo ich chceli dať študovať, vznikla možnosť dedenia sedliackej usadlosti a zamedzilo sa drobeniu pozemkov. To predtým bez súhlasu nesmeli urobiť. Z poddanstva bolo možné sa vykúpiť. Upravil sa aj čeľadnícky poriadok.[5]
Nepriamym dôsledkom tohto patentu bol nárast vzdelanosti, pretože oveľa viac ľudí mohlo slobodne študovať, a taktiež nárast podnikateľskej činnosti, pretože roľníci mohli odísť do miest, kde sa zamestnali v továrňach, čo výrazne podporilo priemyselnú revolúciu.
V roku 1786 sa pokúsil o zdanenie všetkých obyvateľov, vrátane privilegovaných vrstiev. To sa mu však v Uhorsku nepodarilo uviesť do života. V administratíve zrušil v Uhorsku stáročia existujúce šľachtické stolice a nahradil ich 10 štátnymi dištriktami (18. marca 1785). Spojil tak napríklad Liptovskú, Turčiansku a Oravskú stolicu. Po jeho smrti sa však toto jeho nariadenie zrušilo.
Nariadil sčítanie obyvateľstva (tom čase žilo v Uhorsku 6,5 milióna obyvateľov[1]), očíslovanie domov a zjednotil Uhorskú a Sedmohradskú kráľovskú kanceláriu.
V rámci Jozefínskeho katastra nariadil spísať všetku pôdu v ríši – poddanskú aj panskú. Zavádzal tiež rovnaké zdanenie, čím zrušil predchádzajúce daňové úľavy šľachty. Bernou a urbariálnou reformou (patentom) zrušil povinnosť roboty a nahradzoval ich peňažnými dávkami. Daňové zaťaženie poddanských sídiel nemalo prekročiť 30 % výnosu pozemku. Obe tieto nariadenia však Jozef musel zrušiť ešte počas svojho života.
V rámci prísnej finančnej politiky zakázal dovoz luxusných výrobkov a obmedzil výdavky habsburského dvora.
V jazykovej oblasti vyhlásil nemčinu namiesto dovtedajšej latinčiny za úradný jazyk rakúskej monarchie[2] (vrátane Uhorska) a zároveň podporoval pestovanie jednotlivých domácich jazykov v monarchii, čo uviedol do praxe dekrétom z decembra 1786, ktorého cieľom bolo zlepšenie komunikácie kňazov s obyvateľstvom. Toto spôsobilo jednak nárast maďarského nacionalizmu a začiatok tzv. maďarizácie a jednak to, že sa bernolákovci začali venovať pestovaniu jedného z týchto domácich jazykov monarchie – slovenčiny. Germanizácia, vyplývajúca z tohto jazykového predpisu aj z celkovej centralizácie, však narazila na odpor nielen v Uhorsku, ale aj v Čechách a Haliči.
Zreformoval tiež súdnictvo. Prijal nový Trestný zákonník a nový Občiansky zákonník. Trestný zákonník zrušil trest smrti a mučenie. Občiansky zákonník hlásal rovnosť ľudí pred súdom a celkovo rovnaké práva a povinnosti občanov. Okrem toho zakázal prácu detí do 8 rokov a oslabil diskrimináciu Židov.
.jpg)
V roku 1777 založil Jozef II. ríšsky Ústav pre hluchonemých, kde sa vyučovalo pomocou posunkovej reči a orálnej metódy, čím sa vytvorila nová kombinovaná metóda, dnes nazývaná viedenská metóda. Takisto sa podieľal aj na zriaďovaní niekoľkých nemocníc.
Zakázal pochovávať mŕtvych v kláštoroch a kostoloch klasickým spôsobom. Mŕtvoly sa mali pochovávať zabalené v plátne, a nie v drevených rakvách. Dôvodom pre toto rozhodnutie bolo šetrenie dreva. Kvôli stále sa šíriacej cholere a moru nariadil, aby sa mŕtvi pochovávali do jedného dňa od úmrtia a mali byť zasypaní vápnom[1].
Aby podlomil politickú moc šľachty, ktorá sa stavala proti jeho reformám, zrušil viacero rádov, kláštorov aj cirkevných majetkov, obmedzoval styky s Rímom a snažil sa paralyzovať mocenský vplyv pápeža na katolícku cirkev v rakúskej monarchii. Obnovil tiež „placetum regium“, čo bolo nariadenie, ktoré zakazovalo čítať pápežské buly v kostoloch bez povolenia panovníka. Jozef II. tým dal jasne najavo, že len cisár určuje aj náboženské pravidlá katolíckej cirkvi v rakúskej ríši[4]. Vtedajší pápež Pius VI. ho otvorene kritizoval[2].
Najprv zrušil tie rády, ktoré sa nevenovali zdravotníckej službe a výchove mládeže. V roku 1783 tak zrušil celkovo 738 kláštorov, najmä Kartuziánov, Kamaldulov, Karmelitánov a Karmelitánok, Klarisiek, Kapucínok, Františkánok a rôzne ďalšie kláštory. Toto rušenie kláštorov zdôvodňoval veľkým počtom kláštorov a nákladmi, ktoré zaťažovali najmä štátnu kasu. Z ich majetkov financoval nové farnosti, školy a opateru starých duchovných. Na výchovu kňazov zrušil biskupské semináre a zriadil dva štátne generálne semináre, ktoré vychovávali v osvietenskom duchu[4]. Jeden z nich bol 1. novembra 1783 otvorený na Bratislavskom hrade a sú s ním spojené začiatky pôsobenia bernolákovcov, a teda aj prvej spisovnej slovenčiny. V roku 1791 chcel zrušiť ešte ďalších 400 kláštorov, no zomrel v roku 1790.
Ďalej sa zameral na zredukovanie počtu cirkevných sviatkov, zrušil niektoré púte a procesie. V rámci šetrenia dokonca nariadil znížiť počet sviečok používaných pri omšiach[4].
Jozef II. dal zriadiť aj tzv. náboženský fond, ktorý disponoval majetkom získaným z predaja nehnuteľností. Fond slúžil na zaopatrenie kňazov a rôzne iné charitatívne činnosti. Tento fond fungoval až do roku 1938. Vtedy ho po Anschluse Rakúska zhabal Adolf Hitler.
Jozef II. pokračoval v reformách školstva, ktoré započala jeho matka. Nariadil povinnú školskú dochádzku pre deti od 6 do 12 rokov. Vyučovanie vyhlásil za bezplatné a nariadil tiež každoročný súpis detí. Absencia žiakov na vyučovaní bola trestaná. V každej obci, kde bola fara sa zriaďovali školy. Do týchto škôl museli dochádzať aj deti zo susedných obcí, ktoré boli vzdialené do piatich kilometrov. Žiaci, ktorí mali iné než katolícke vierovyznanie a nemali vlastnú školu, museli navštevovať katolícke školy. Jozef II. však kritizoval prehnanú náboženskú výchovu na školách. Kľúčové reformy urobil Jozef II. aj v oblasti vyšších škôl. Školy v Sedmohrade podrobil viedenskej študijnej komisii, zrušil povinné bohoslužby a účasť študentov na náboženských úkonoch. Povolil im návštevy divadiel a zábavných lokálov.
Nie všetky reformné kroky školskej politiky Jozefa II. však boli pokrokové. Nemecký jazyk zaviedol vo všetkých stredných školách ako povinný predmet. Zaviedol taktiež poplatky v školách a štúdium na strednej škole bolo možné iba pre deti zámožných rodičov.
Jozef sa snažil zreformovať všetky oblasti života, no keďže všetko urobil príliš unáhlene a rýchlo, veľa z jeho reforiem nakoniec stroskotalo. Jeho nasilu presadzované reformy vyvolali odpor šľachty, najmä v Belgicku a Uhorsku. V Uhorsku, napriek tomu, že Jozef nezvolával snemy a neobsadil ani funkciu palatína, bol odpor šľachty taký veľký, že všetky reformy (ktorých bolo okolo 2000) musel na smrteľnej posteli odvolať. Ponechal iba tolerančný patent a zrušenie nevoľníctva. K odporu šľachty prispel aj jej strach z práve prebiehajúcej Francúzskej revolúcie.
V roku 1790 nečakane zomrel na tuberkulózu, ktorou sa nakazil počas bojov v Rusku proti Osmanskej ríši. K jeho predčasnej smrti tiež prispela aj prepracovanosť. Pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni. Na náhrobný kameň si nechal vyryť nápis[1]:
| „ | Tu odpočíva Jozef II., ktorý vo všetkom, čo robil, zlyhal. | “ |
| Mikuláš II. | ||||||||||||||||
| Karol V. Lotrinský | ||||||||||||||||
| Klaudia Lotrinská | ||||||||||||||||
| Leopold I. | ||||||||||||||||
| Karol II. Gonzaga | ||||||||||||||||
| Eleonóra Magdaléna Gonzagová | ||||||||||||||||
| Mária Gonzaga | ||||||||||||||||
| František I. Lotrinský | ||||||||||||||||
| Ľudovít XIII. | ||||||||||||||||
| Filip I. Orleánsky | ||||||||||||||||
| Anna Habsburská | ||||||||||||||||
| Alžbeta Šarlota Orleánska | ||||||||||||||||
| Karol Ľudovít Falcký | ||||||||||||||||
| Alžbeta Šarlota Falcká | ||||||||||||||||
| Šarlota Hessensko-Kasselská | ||||||||||||||||
| Jozef II. | ||||||||||||||||
| Ferdinand III. Habsburský | ||||||||||||||||
| Leopold I. | ||||||||||||||||
| Mária Anna Španielska | ||||||||||||||||
| Karol VI. Habsburský | ||||||||||||||||
| Filip Viliam Falcko-neuburský | ||||||||||||||||
| Eleonóra Magdaléna Falcko-Neuburská | ||||||||||||||||
| Alžbeta Amália Hesensko-darmstadtská | ||||||||||||||||
| Mária Terézia | ||||||||||||||||
| Ľudovít Rudolf Brunšvicko-wolfenbüttelský | ||||||||||||||||
| Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská | ||||||||||||||||
| Albrecht Arnošt I. Öttingenský | ||||||||||||||||
| Kristína Lujza Öttingenská | ||||||||||||||||
| Kristína Frederika Württemberská | ||||||||||||||||
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
