Úrodná nížina na brehoch potoka Trnávka bola obývaná už v mladšej kamennej dobe. Kontinuita osídlenia nebola na dlhšie obdobia prerušovaná, čo dokazujú nálezy z bronzovej a železnej doby, napríklad poklad keltských mincí s nápismi BIATEC, NONNOS, COISA. Na prítomnosť rímskej kultúry poukazujú mince i keramika. Nálezy z 1. a 2. storočia sa zistili aj v polohe dnes už nejestvujúceho kostola sv. Michala. Stopy slovanských a veľkomoravských sídlisk a hrobov sa našli v mestskej časti Kopánka a na Sereďskej ceste.
Predstavy o predmestskom osídlení sú zatiaľ iba hmlisté, no intenzívnejšie archeologické výskumy im začínajú dávať presnejšie kontúry. K dôležitému postaveniu Trnavy na prelome 12. a 13. storočia prispela dcéra uhorského kráľa Bela III., Konštancia. V roku 1199 dostala územie medzi Trnavou a Malými Karpatmi ako veno pri sobáši s českým kráľom Přemyslom Otakarom I. Konštancia sa snažila zlepšiť obchodné spojenie Uhorska a Čiech. Jej zásluhou bola upravená trasa Českej cesty a dávnou obchodnou tradíciou, ktorá viedla z Prahy cez Brno a Hodonín do Trnavy a odtiaľ do Ostrihomu a Budína.
Listina ostrihomského arcibiskupa Jána z roku 1211 o darovaní časti príjmov z kostola osade Sobota ostrihomskej kapitule je prvou hodnovernou zmienkou o Trnave. V tom období už musela byť dôležitým a rozvinutým miestom v regióne. Názov osady Sumbot, Zumbothel, Szombat atď., čiže Sobota bol odvodený odo dňa konania trhu, názov Tyrna, Dyrna atď., čiže Trnava pochádza zo staršieho – slovanského prostredia ("Tŕň-ava" – ava je slovanská koncovka znamená okolo, teda voľným prekladom miesto s tŕňmi, miesto obohnané tŕňmi, čo možno označovalo nejakú formu fortifikácie).
Vzhľad pôvodnej trhovej osady na východnom okraji mesta pripomína dodnes lievikový tvar Jeruzalemskej a Kapitulskej ulice. V jej centre stál kostol zasvätený sv. Mikulášovi – patrónovi obchodníkov. Na miernom kopci pravého brehu potoka, v okolí neskoršieho Františkánskeho Kostola svätého Jakuba, bolo situované bližšie neurčené osídlenie. Tradícia tu spomína prítomnosť benediktínskeho opátsva, no z nálezov ho nemožno potvrdiť. Najnovšie nálezy objektov kolových stavieb z 12. storočia dokazujú, že zástavba mala v tej dobe väčší rozptyl a presahovala i plochu neskoršieho opevneného mesta.
V roku 1238 [1] udelil panovník Belo IV. Trnave, ako prvému mestu na území dnešného Slovenska privilégiá slobodného kráľovského mesta. Privilegiálna listina priznáva výsady miestnemu obyvateľstvu aj hosťom prichádzajúcim zvonka. Mesto plnilo funkciu pevnosti. Chránilo dôležité cesty a zároveň malo významnú úlohu v medzinárodnom obchode. Do jeho pokladnice plynuli príjmy z cla, mýta, daní a trhových poplatkov.
Najdôležitejším privilégiom bolo vyňatie spod právomoci akéhokoľvek zemepána, to znamená, že obyvatelia mesta patrili jedine pod kráľovskú korunu. Mimoriadny význam spomedzi udelených výsad malo oslobodenie Trnavčanov od platenia mýta v celej krajine.
Na čele mesta stála dvanásťčlenná mestská rada s richtárom voleným mešťanmi na rok. Jeho funkciu schvaľoval panovník. Rada riešila všetky všetky civilné spory mešťanov a okrem iného rozhodovala aj o výmene mestského farára, ktorého ale schvaľoval ostrihomský arcibiskup.
Veľká koncentrácia obyvateľstva v stredovekých mestách vytvorila priaznivé podmienky pre príchod žobravých rádov. Zvykli sa usadiť v okrajových štvrtiach – pri hradbách. V juhovýchodnom kúte opevnenia Trnavy sa usadil rád sv. Kláry (pôvodne Damiánky). Ktorý je písomne doložený v roku 1239. Zároveň s ním prišli aj Františkáni, ktorí sa usadili pri západnom úseku hradieb. O niečo neskôr si na severovýchode vybudovali svoj kláštor Dominikáni. Pravdepodobne na mieste pôvodného johanitského konventu. Významná sakrálna stavba – kostol sv. Mikuláša pretrval ešte v románskej podobe z predmestského osídlenia. K verejným stredovekým stavbám mesta patril aj areál Špitálika s kostolom sv. Heleny s pôvodným patrocíniom sv. Kríža. Pre najchudobnejších obyvateľov ho vybudovali pri južnom úseku hradieb a z vonkajšej strany opevnenia umiestnili cintorín.
Po smrti Bela IV. sa obnovilo napätie medzi Uhorskom a Čechami, podporené viacerými vojnovými konfliktami. Koncom 13. storočia sa Trnava dostala do rúk mocného uhorského feudála Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý ju vydrancoval.
V roku 1327 rokoval v Trnave uhorský kráľ Karol Róbert s českým kráľom Jánom Luxemburským o zlatých florénoch a českých grošoch. Dohodli sa tu aj na zasnúbení svojich detí. Význam Českej cesty vzrástol ešte viac uzavretím priateľskej dohody medzi českým kráľom Karolom IV. a uhorským kráľom Ľudovítom z Anjou ktorí sa v Trnave stretli v roku 1350. Pri návrate z Poľska v roku 1382 Ľudovíta I. zastihla náhle v Trnave smrť.
V roku 1325 vypukol požiar ktorý sa sústredil najmä na východnú časť mesta s kláštorom klarisiek a poškodil aj farský Kostol svätého Mikuláša. V 60. rokoch 14. storočia sa začala jeho rozsiahla prestavba do podoby honosného gotického chrámu. Urbanistická podoba mesta bola už okolo polovice 14. storočia ustálená. Staré valy opevnenia nahradili murované steny s baštami. Obranné cesty pozdĺž hradieb boli spojené s centrálnymi komunikáciami úzkymi uličkami. V okolí potoka neboli vytvorené ešte ulice, ale lemovali ho iba zadné časti parciel domov. Výnimkou bola dnešná Dolnopotočná ulica, kde sa už v tomto čase predpokladá jestvovanie židovského geta.
Obytný dom z počiatkov mesta sa rozširoval prístavbami, až vznikol tzv. prejazdový dom s prekrytým vstupom pre vozy z ulice. V meste sa však stavali aj nové gotické domy hneď ako vyspelé prejazdové objekty. Na stredoveký pôvod domov dnes upozorňuje niekoľko odkrytých detailov. Sú to najmä gotické okná na priečeliach, sedílie v prejazdoch, väčšie množstvo polkruhových a lomených kamenných portálov, gotické rebrové klenby a výklenky na svietidlá zachované v pivniciach.
Husiti na čele s Blažkom z Borotína v roku 1432 mesto lesťou obsadili a vydrancovali. Podnikali z neho vojenské útoky do okolia. Ich posádka tu zakotvila až do roku 1435. Pri odchode pobrali husiti z kostolov a kláštorov cennosti. Z mestského archívu zobrali medzi inými aj privilegiálnu listinu Bela IV. Trnavčania museli neskôr tieto predmety a listiny draho vykúpiť. Za vlády Mateja I. Korvína sa Trnava stala opäť významným stredobodom obchodu so zahraničím. Okrem nemeckého a maďarského obyvateľstva mali už významné postavenie Slováci a Židia. Slováci získali aj zastúpenie v mestskej správe. Židovské geto v dnešnej Dolnopotočnej ulici pri Trnávke je písomne doložené koncom 15. storočia. Židia sa vyčleňovali z mestskej spoločnosti samostatným právnym systémom a vlastným richtárom. Nezhody medzi mešťanmi a Židmi vyústili do náslilných konfliktov ktoré musel riešiť panovník.
V meste pribudla jedna cirkevná novostavba – kaplnka sv. Michala. Pôvodne krypta rodiny kapitána Pavla Holého, ktorý stál v národnostných sporoch na strane Slovákov. Od počiatkov bola svätostánkom Slovákov a bohoslužby v nej slúžili slovenskí kazatelia.
Významný prínos pre mestskú samosprávu znamenala výstavba objektu so sálami pre rokovania mestskej rady a širšej mestskej obce DOMUS CONSILI. V objekte bol umiestnený aj mestský archív a väzenie a neskôr k nemu pristavali aj malý dom pre kata, ktorého na požiadanie požičiavali okolitým mestám.
Po smrti kráľa Mateja v roku 1490 sa v Trnave uskutočnili rozhovory Vladislava II. Jagelovského s predstaviteľmi uhorskej šľachty o nástupníctve na uhorský trón. Sľubný rozvoj mesta zastavil v prvých rokoch 16. storočia vojenský konflikt s Maximilánom Habsburským. Ničenie v meste ešte dovŕšil požiar a mor. Mesto sa spamätalo z pohromy najmä zásluhou medzinárodného obchodu s dobytkom ktorý viedol so západnou Európou práve cez Trnavu. Prichádzalo sem množstvo obchodníkov, remeselníkov a pocestných. Obchod a oživenie trhov podnietili fungovanie trnavských cechov.
Na juhu Európy už začalo nebezpečenstvo tureckej agresie a krajina sa pripravovala na vojnu. Pokojné obchodovanie skončilo v roku 1526, keď vojsko sultána Süleymana I. porazilo pri Moháči vojská uhorského kráľa Ľudovíta a odobralo južné územie krajiny.
Priamym dôsledkom moháčkej porážky bolo zabratie južných oblastí Uhorska Turkami, čo vyvolalo potrebu presťahovať štátne a cirkevné ustanovizne do bezpečia severne položeného Slovenska. Kým hlavným a korunovačným mestom sa stal Prešporok, najvyšší cirkevný predstaviteľ, ostrihomský arcibiskup, si za svoje sídelné mesto zvolil Trnavu.
Zlúčenie mestskej a kapitulskej školy v roku 1553 bolo prvým pokusom arcibiskupa Mikuláša Oláha o založenie školy vyššieho typu. Jezuistké kolégium pôsobilo v Trnave v rokoch 1561 – 1567 a svoju činnosť obnovilo neskôr – v roku 1616. Arcibiskup Mikuláš Oláh otvoril v roku 1567 seminár. K šíreniu vzdelania prispela od roku 1578 aj produkcia kníhtlačiarne Mikuláša Telegdiho. Na jej činnosť nadviazala tlačiareň Trnavskej jezuitskej univerzity, ktorej vznik v roku 1647 inicioval ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň
Od polovice 16. do konca 17. storočia Trnava zažila mnoho pohrôm. Obyvateľov niekoľkokrát zasiahla morová epidémia, v roku 1566 vypukol požiar a o niekoľko rokov neskôr postihli mesto dve zemetrasenia. Pri povodni v roku 1618 zaliala Trnavu voda údajne do výšky takmer dvoch metrov. Mesto trpelo počas protihabsburských povstaní Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena, Juraja Rákociho a po povstaní Imricha Tököliho doslova ľahlo popolom, pričom zahynulo takmer 4 000 ľudí. Napriek nepriaznivým udalostiam zostala Trnava jedným z najdôležitejších stredísk remeselnej výroby na Slovensku. Daňové registre evidujú okolo 40 cechov. Cechové artikuly niektorých remesiel v Trnave prevzali v iných mestách.
Príchodom ostrihomského arcibiskupa a kapituly sa zveľadila zástavba dovtedy stagnujúcich priestorov Kapitulskej ulice a Námestia svätého Mikuláša. Z najvýznamnejších stavieb je potrebné spomenúť arcibiskupský palác, ktorý dal vybudovať arcibiskup Mikuláš Oláh a kanonické domy na námestí. Dôkazom ich vysokej umeleckej úrovne sú odkryté figurálne maľby na priečelí domu na rohu námestia. Od renesancie bol v Trnave obľúbený dom s arkádovým nádvorím. Často s kamennými toskánskymi stĺpmi. Zaujímavým je aj typ domu so vstupnou sieňou tzv. mázhausom, dodnes zachovaný len ojedinele. Arkiere, polkruhové kamenné portály, nástenné maľby, geometrické a figurálne motívy na fasádach vytvárajú obraz o vysokej stavebnej a umeleckej úrovni renesančnej architektúry Trnavy. Renesancia obohatila siluetu Trnavy o novú dominantu – mestskú vežu, pozorovateľňu na námestí.
Arcibiskup František Forgáč daroval v roku 1615 opustený dominikánsky kláštor s kostolom jezuitskému kolégiu. Ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň vydal 12. mája 1635 zakladajúcu listinu univerzity do rúk jej prvého rektora Juraja Dobronokiho. Trnavská univerzita bola slávnostne otvorená 13. novembra 1635. Nezávislosť jej zaručovala zlatá bula Ferdinanda II. z 18. októbra 1635. Ktorá jej potvrdila výsady iných univerzít. Spočiatku bola typickou jezuitskou univerzitou s filozofickou a teologickou fakultou zameranou na vzdelanie duchovných. Neskôr sa rozšírila o právnickú (1667) a lekársku fakultu (1769). Za svojho jestvovania v Trnave dosiahla úroveň európskych univerzít. Niektorí jej profesori boli medzinárodne uznávaní a ich diela boli prekladané do viacerých cudzích jazykov. Dôležitú úlohu spĺňala univerzitná kníhtlačiareň a jej knižná produkcia. Univerzitná lekáreň slúžila aj obyvateľom mesta a pomohla im najmä v rokoch epidémií. Botanická záhrada bola prístupná verejnosti. V roku 1773 sprístupnili aj bohatú knižnicu univerzity (v tom čase obsahovala okolo 17 000 zväzkov).
Prítomnosť univerzity rozprúdil stavebnú činnosť v meste. O výstavbu niektorých objektov sa zaslúžil uhorský palatín Mikuláš Esterházi a ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň. Spomedzi sakrálnych objektov najvýznamnejším bol Univerzitný kostol z rokov 1629 – 1637, ktorý talianski stavitelia Pietro Spazzo a Antonio Canevale postavili na mieste pôvodného dominikánskeho kostola. Stal sa prvým ranobarokovým kostolom na Slovensku a svojou umeleckou hodnotou presiahol hranice krajiny. Okrem cirkevných účelov slúžil aj pre potreby univerzity, napríklad na dišputy, divadelné predstavenia, promócie a podobne. Pôvodný dominikánsky kláštor upravený Jezuitami medzi rokmi 1615 – 1628 postupne nahradili štvorkrídlovým univerzitným areálom. Prvá univerzitná budova bola postavená v roku 1640 naprieč pôvodného rajského dvora dominikánskeho kláštora, ktorý predelila na dve nádvoria. Po nadstavbe o ďalšie podlažie v roku 1667 slúžila právnickej fakulte na prízemie umiestnili univerzitnú lekáreň. Autormi budovy boli stavitelia univerzitného kostola. Kláštorné krídla sa začali búrať postupne a hneď ich nahradzovali novými budovami. jednotlivé univerzitné budovy získali názvy podľa krajín, ktoré tvorili Uhorsko. (Chorvátske, Uhorské, Sedmohradské krídlo). Krídla mali pozdĺž nádvoria chodby s otvorenými arkádami. Zároveň sa stavali semináre a konvikty.
Po požiaroch v rokoch 1666 a 1683 sa opravovali aj iné budovy v meste. Kostol svätého Jozefa začali stavať kalvíni, ale neskôr ho upravili a využívali paulíni. Peter Pázmaň podnietil obnovu klariského a františkánskeho kostola. V meste pribudli niektoré barokové sochárske diela. Na námestí bolo osadené súsošie Najsvätejšej Trojice a Univerzitné námestie zdobilo súsošie Panny Márie.
V 18. storočí v Trnave pribudlo k univerzitnému komplexu ešte niekoľko barokových stavieb – budova seminára svätého Štefana (1724) a šľachtický konvikt (1747 – 1764) ako klasicistická novostavba bola postavená budova lekárskej fakulty (1772) na Univerzitnom námestí okrem veľkolepých palácových architektúr boli v tomto období v meste postavené kláštory uršulínok a trinitárov s kostolmi. Na Námestí svätého Mikuláša pribudlo súsošie svätého Jozefa. Na severnej starne farského Kostola svätého Mikuláša bola postavená baroková kaplnka Panny Márie Trnavskej (1739 – 1741).
Ešte v priebehu 17. storočia no najmä v 18. storočí si významné šľachtické rody prebudovali staršie meštianske domy na objekty palácového typu, budovy s vysokým komfortom bývania získali rôzne tvarované kamenné vstupné portály. mali impozantnú interiérovú výzdobu zastúpenú napríklad kachľovými pecami a bohatou štukovou dekoráciou stropov, popri mnohých jednoduchších maľovaných ornamentálnych motívoch sa v niektorých interiéroch zachobvala aj hodnotná figurálna maľba. Súčasťou reprezentačných stavieb mesta sa stala reduta (dnešný dom na Štefánikovej 38), kde sa konali rôzne spoločenské podujatia a plesy.
Obdobie klasicizmu sa výraznejšie nezapísalo do urbanizmu mesta. Skôr sa iba upravovali významné objekty, napríklad radnica a tzv. Špitálik pri Kostole svätej Heleny. Koncom 18. storočia si bohatí mešťania zakladali za hradbami záhrady s letohrádkami, z ktorých najvýznamnejší je pavilón Spiegelsaal z roku 1792, podľa ktorého neskôr pomenovali novú štvrť. Opevnenie stratilo svoj fortifikačný charakter a zo strany mesta k nemu začali pristavovať drobné domy mestskej chudoby (dnes ulička Horné Bašty).
Kráľovská akadémia mala zabezpečiť vyššie vzdelanie v Trnave po odchode univerzity do Budína. Umiestnili ju do budovy bývalej lekárskej fakulty, no v roku 1784 bola presťahovaná do susednej Bratislavy. Trnava zohrala koncom 18. storočia dôležitú úlohu pri zrode a formovaní moderného slovenského národa. Anton Bernolák kodifikoval prvý slovenský spisovný jazyk na základe trnavského nárečia. Slovenské učené tovarišstvo založené v roku 1792 vytvorilo sieť kultúrnych stánkov pre propagovanie jazyka v krajine. Bernolákovci boli hlásateľmi myšlienok osvietenstva, priekopníkmi národnobuditeľského úsilia a položili základy novodobej slovenskej literatúry. Od roku 1788 pokračovala v produkcii kníh tlačiareň Václava Jelínka a neskôr jeho syna Jána, kde vyšla v rokoch 1789 – 1841 väčšina bernolákovskej literatúry.
Založenie trnavského cukrovaru (1830) znamenalo začiatok rozvoja priemyslu na spracovanie poľnohospodárskej produkcie. V roku 1838 sa začala výstavba prvej konskej železnice v Uhorsku. Úsek medzi Trnavou a Bratislavou bol slávnostne otvorený v roku 1846. Ďalšia trať smerom na Sereď pre Trnavu zabezpečila napojenie na vodnú cestu po Váhu. V rokoch 1872 – 1873 železnicu prebudovali na parný pohon. Z tohoto obdobia pochádza aj stavba dodnes zachovanej budovy železničnej stanice.
S rozvojom kapitalizmu vznikli v Trnave druhej polovici 19. storočia viaceré menšie podniky: pivovar, sladovňa, liehovar, tehelňa, zvonolejáreň, kníhtlačiareň. Cukrovar patril v roku 1868 už medzi stredne veľké podniky. Začiatkom 20. storočia k nemu pribudlo Figaro, podnik na výrobu čokolády a cukroviniek.
Od polovice storočia sa mesto začalo rozrastať ďalej za hradby. Barbakány pred hornou a dolnou bránou boli v roku 1815 zbúrané. Neskôr boli odstránené aj obe brány a časť hradieb. V zasypaných priekopách vysadili stromoradie. Postupnou prestavbou hostinca U Čierneho Orla vznikla v roku 1831 budova divadla. Na stavbu prispeli občania mesta finančnou zbierkou. Bolo to jedno z prvých murovaných divadiel na Slovensku. V 19. storočí boli v mestskej štvrti s dlhoročnou tradíciou židovskej komunity postavené dve synagógy. Staršie domy sa opravovali a prestavovali. Väčšina meštianskej architektúry má dodnes klasicistický a historizujúci slohový výraz.
Vplyvom rakúsko-uhorského vyrovnania sa maďarizácia prejavila v úradoch, školách aj na verejnosti. Maďarský jazyk postupne ovládol aj trnavský magistrát a čiastočne i kultúru. V roku 1870 sa v Trnave konalo zakladajúce zhromaždenie Spolku svätého Vojtecha. Venoval sa vydávaniu slovenských kníh a prispieval k upevňovaniu národného povedomia napriek zložitej dobe. Najmä po zatvorení Matice slovenskej v roku 1875. Jeho zásluhou zostala Trnava významným centrom národného života až do roku 1918.
Veľké hospodárske krízy pred prvou svetovou vojnou a v medzivojnovom období sa stali príčinou silnej vlny vysťahovalectva. Trnavu neobišla za Slovenského štátu deportácia Židov. Do mesta sa prisťahovala časť utečencov z južných území zabraných Maďarmi. Neskôr prišli aj obyvatelia z území zaplaveného pri budovaní Oravskej priehrady. Ľudovodemokratické zriadenie, znárodnenie a ďalšie zmeny v politickom a verejnom živote ovplyvnili aj Trnavu. Päťročné plány vytýčili ciele socialistickej spoločnosti. Začala sa výstavba nových sídlisk. Reprezentačné verejné budovy, ktoré mali demonštrovať idey socializmu, zasiahla vzhľadová uniformita. Začiatkom 20. storočia sa začala viac rozrastať zástavba za hradbami. Južne od starého mesta vzniklo nové námestie (Námestie SNP) s priľahlými uličkami a novými budovami. Autorom niekoľkých secesných objektov je významný slovenský architekt Milan Michal Harminc. Pribudla stavba evanjelického kostola (architekt Josef Marek 1924) a susedného funkcionalistického evanjelického domu (architekt Juraj Chorvát). Kvalitným východiskom pre ďalší rozvoj sa stal územný plán Trnavy z roku 1921, ktorý vypracoval Ing. Ivo Beneš. Bol to jeden z prvých plánov tohto druhu na Slovensku. V panoráme mesta pribudli v rokoch 1936 – 1946 nové dominanty – vodojem a komplex nákupnej ústredne potravinových družstiev od architekta Emila Belluša. V rokoch 1937 – 1938 bola postavená veľká Bernolákova brána v západnej časti hradieb.
Nástupom socializmu po II. svetovej vojne došlo k necitlivým deštrukčným zásahom v historickom jadre mesta. Niektoré hodnotné historické budovy v centre mesta nahradili pompézne socialistické novostavby. V roku 1987 bol v záujme záchrany kultúrnych hodnôt vyhlásené historické jadro Trnavy za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Po revolúcii v roku 1989 sa začali zachované historické objekty obnovovať. Nový územný plán mesta z 90. rokov sa usiluje o rehabilitáciu vzhľadu mestskej pamiatkovej rezervácie mesta Trnava.
Trnava, ktorá ani v socialistickom období nestratilo katolícky ráz, bola od roku 1977 sídlom slovenskej cirkevnej provincie na čele s arcibiskupom metropolitom. Najprv pod názvom Trnavská arcidiecéza a od roku 1995 pod názvom Bratislavsko-trnavská arcidiecéza. 14. februára 2008 bola z územia arcidiecézy odčlenená Bratislavská arcidiecéza a časť územia bola pričlenená k Nitrianskej a Banskobystrickej diecéza. Trnava síce zostala sídlom arcibiskupa, ale sídlom metropolitu sa stala Bratislavská arcidiecéza.
Po udalostiach v roku 1989 nastala zmena politickej situácie krajiny čo sa premietlo do všetkých oblastí života. Od roku 1996 sa Trnava stala centrom novozriadeného Trnavského samosprávneho kraja. Počet obyvateľov dosahuje číslo 70 000.
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
