anglická rocková kapela From Wikipedia, the free encyclopedia
The Rolling Stones je anglická rocková kapela, ktorá vznikla v Londýne roku 1962. Kapela je aktívna sedem dekád a patrí k najpopulárnejším a najtrvalejších hudobným skupinám rockovej éry. Začiatkom 60. rokov boli Rolling Stones priekopníkom drsného, rytmikou zdôrazneného zvuku, ktorý neskôr definoval štýl hard rocku. Ich prvú stabilnú zostavu tvorili spevák Mick Jagger, gitarista Keith Richards, multiinštrumentalista Brian Jones, basgitarista Bill Wyman a bubeník Charlie Watts. Počas ich prvých rokov bol hlavným lídrom kapely Brian Jones. Potom, ako sa v roku 1963 stal manažérom skupiny Andrew Loog Oldham, podnietil ich, aby skladali svoje vlastné piesne. Autorská dvojica Jagger-Richards sa stala primárnou skladateľskou a tvorivou silou kapely.
| The Rolling Stones | |
|---|---|
 Rolling Stones na pódiu v Milwaukee, Wisconsin. Zľava: Charlie Watts, Ronnie Wood, Mick Jagger, Keith Richards | |
| Základné informácie | |
| Pôvod | Londýn, Spojené kráľovstvo, Anglicko |
| Žáner(-re) | Rock’n’roll, Blues, Blues rock, Country, R&B, pop |
| Pôsobenie | 1962 – súčasnosť |
| Vydavateľstvá | Decca, London, Rolling Stones, Virgin, ABKCO, Interscope, Polydor, Columbia, Atlantic, A&M, Geffen |
| Webstránka | rollingstones.com |
| Členovia skupiny | |
| Mick Jagger Keith Richards Ron Wood | |
| Bývalí členovia | |
| Bill Wyman Brian Jones Mick Taylor Ian Stewart Dick Taylor Charlie Watts | |
Kapela Rolling Stones vo svojich začiatkoch vychádzala zo spojenia blues a rannej fázy rokenrolu. Spočiatku hrávali coververzie hitov a v roku 1964 sa stali v poprednými predstaviteľmi britskej invázie, pričom boli stotožnení aj s mladistvou kontrakultúrou 60. rokov. V roku 1965 zaznamenali väčší úspech s vlastnými singlami „(I Can't Get No) Satisfaction“, „Get Off of My Cloud“ a v nasledujúcom roku 1966 „Paint It Black“, ktoré sa stali aj medzinárodnými hitmi číslo jedna. Ich prvým kompletne originálnym albumom bol Aftermath (1966), ktorý je často považovaný za jeden z ich najdôležitejších. V roku 1967 mali obojstranný singlový hit „Ruby Tuesday“/„Let's Spend the Night Together“ a na Ich albume Their Satanic Majesties Request experimentovali s psychedelickým rockom. Koncom 60. rokov sa úspešnými singlami „Jumpin' Jack Flash“ (1968) a „Honky Tonk Women“ (1969) a albumami Beggars Banquet (1968), so skladbami „Sympathy for the Devil“ a „Street Fighting Man“ a Let It Bleed (1969) s nahrávkami „You Can't Always Get What You Want“ a „Gimme Shelter“ sa opäť vrátili k svojmu rockovému zvuku založenému na rhythm and blues.
Brian Jones od kapely odišiel krátko pred svojou smrťou v roku 1969. Nahradil ho gitarista Mick Taylor. V tom roku boli prvýkrát predstavení na pódiu ako „najväčšia rokenrolová skupina na svete“. Album Sticky Fingers (1971), na ktorom sú skladby „Brown Sugar“ a „Wild Horses“ a je na ňom prvýkrát použité ich logo s vyplazeným jazykom, bol ich prvým z ôsmich po sebe idúcich štúdiových albumov, ktoré boli v Spojených štátoch na vrchole rebríčkov. Po ňom nasledoval album Exile On Main St. (1972) s piesňami „Tumbling Dice“ a „Happy“ a Goats Head Soup (1973) s hitom, ktorý spopularizoval meno „Angie“. Taylor opustil kapelu na konci roku 1974 a nahradil ho Ronnie Wood. Skupina v roku 1978 vydala album Some Girls. Sú na ňom skladby „Miss You“ a „Beast of Burden“ a v roku 1981 vyšiel album Tattoo You so skladbou „Start Me Up“. Album Steel Wheels (1989) bol všeobecne považovaný za comebackový album a po ňom nasledoval Voodoo Lounge (1994). Keďže Rolling Stones boli aj naďalej obrovskou koncertnou atrakciou, oba projekty boli propagované veľkými koncertnými turné, ktoré sa konali na štadiónoch a na veľkých koncertných arénach. Do roku 2007 mali Rolling Stones trikrát najlepšie zarábajúce koncertné turné všetkých čias a boli najlepšie zarábajúcim koncertným hudobníkom roku 2021. Po Wymanovom odchode v roku 1993 skupina pokračovala ako štvorčlenné jadro, pričom sa ich pravidelným basgitaristom stal Darryl Jones. Potom po Wattsovej smrti v roku 2021, vystupujú ako trojčlenné jadro pričom ich pravidelným bubeníkom sa stal Steve Jordan. Album Hackney Diamonds, prvý nový s originálnym materiálom po 18 rokoch, vyšiel v októbri 2023 a stal sa v Spojenom kráľovstve ich štrnástym albumom číslo jedna.
Odhadovaný predaj nahrávok kapely The Rolling Stones vo výške viac ako 250 miliónov z nich robí jedného z najpredávanejších hudobných umelcov všetkých čias. Získali tri ceny Grammy a aj cenu Grammy za celoživotné dielo. V roku 1989 ich uviedli do Rokenrolovej sieni slávy a v roku 2004 do UK Music Hall of Fame. Časopisy Billboard a Rolling Stone ich zaradili medzi najväčších umelcov všetkých čias. V rebríčku 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v roku 2003 vydal časopis Rolling Stone má skupina Rolling Stones 10 albumov, z toho jeden sa nachádza v prvej desiatke.
Keith Richards a Mick Jagger pochádzali z okresného mesta Dartford, ktorý je súčasťou grófstva Kent v Anglicku. Od roku 1950, kedy obidvaja začali navštevovať miestnu školu, boli spolužiakmi a kamarátmi.[1][2] Rodina Jaggerovcov sa v roku 1954 presťahovala do Wilmingtonu v Kente, ktorý bol od Dartfodu vzdialený 8 kilometrov.[3] V polovici 50. rokov založil Mick Jagger s kamarátom Dickom Taylorom garážovú kapelu, ktorá hrala hudbu Muddyho Watersa, Chucka Berryho, Little Richarda, Howlina Wolfa a Bo Diddleyho.[3] S Richardsom sa Jagger opäť stretol 17. októbra 1961 na nástupišti dva na železničnej stanici v Dartforde.[4] Jagger mal vtedy pri sebe nahrávky od Chucka Berryho a Muddyho Watersa, ktoré boli zaujímavé aj pre Keitha Richardsa a tak zistili, že majú spoločnú záľubu. Krátko nato začali spolu fungovať aj ako hudobníci.[5][6] Richards a Taylor sa s Jaggerom v jeho dome často stretávali. Stretnutia sa koncom roka 1961 presunuli k Taylorovcom, kde sa k trojici pripojili Alan Etherington a Bob Beckwith. Vzniknuté kvinteto si hovorilo Blues Boys.[7]
V marci 1962 sa Blues Boys dočítali v novinách Jazz News o Ealing Jazz Clube, kde sa spomínala rhythm and bluesová skupina Alexisa Kornera, Alexis Korner's Blues Incorporated. The Blues Boys Kornerovi poslali pásku so svojimi najlepšími nahrávkami. Kornerovi sa nahrávky páčili.[8] Dňa 7. apríla navštívili Blues Boys Ealing Jazz Club. Stretli sa tam s členmi kapely Blues Incorporated, medzi ktorých patril aj slide gitarista Brian Jones, klávesák Ian Stewart a bubeník Charlie Watts.[8] Po stretnutí s Kornerom začali Jagger a Richards so skupinou jamovať.[8]
Potom, ako sa Brian Jones rozhodol od Blues Incorporated odísť, dal v týždni od 2. mája 1962 do časopisu Jazz Weekly inzerát, ze hľadá kolegov, s ktorými by založili kapelu.[9] Prvým, kto sa mu prihlásil bol Ian Stewart.[9] V júni od Blues Incorporated odišiel aj Jagger, Taylor a Richards a pripojili sa k Jonesovi a Stewartovi.[9] Na prvej skúške sa zúčastnil gitarista Geoff Bradford a spevák Brian Knight, no obaja sa napokon rozhodli, že sa ku kapele nepridajú. Nepozdávalo sa im hranie skladieb Chucka Berryho a Bo Diddleyho, ktoré naopak Jagger a Richards preferovali.[10] V tom istom mesiaci zostavu Jaggera, Richardsa, Jonesa, Stewarta a Taylora doplnil bubeník Tony Chapman. Podľa Richardsa Jones pomenoval skupinu počas telefonátu pre Jazz News. Keď sa ho novinár spýtal na názov skupiny, Jones videl na podlahe ležať obal albumu Muddyho Watersa, na ktorom sa jedna zo skladieb nazývala „Rollin' Stone“.[11][12][13] Brian Jones bol počas začiatkov kapely jej „nepopierateľným lídrom“[14][15] a zaslúžil sa aj o ich počiatočné úspechy.[16]
Skupina ešte pod názvom „The Rollin' Stones“ odohrala svoje prvé vystúpenie dňa 12. júla 1962 v londýnskom klube Marquee.[17][18][19] V tom čase boli členmi kapely Jones, Jagger, Richards, Stewart a Taylor.[20] Dňa 7. decembra 1962 prišiel na konkurz na basgitaristu, ktorý bol v pube v Chelsea, Bill Wyman, ktorý potom nahradil Dicka Taylora. Na kapelu urobila dojem jeho gitara a zosilňovače (vrátane Vox AC30).[21] Klasická zostava Rolling Stones aj s Charliem Wattsom za bicími prvýkrát verejne vystúpila v Ealing Jazz Clube v sobotu 12. januára 1963.[22] Stálym bubeníkom kapely Rolling Stones sa Watts stal až na koncerte dňa 2. februára 1963.[23]
Krátko nato skupina začala svoje prvé turné po Spojenom kráľovstve, kde hrali repertoár skladieb v štýle chicagskeho blues, vrátane piesní Chucka Berryho a Bo Diddleya.[24] Od roku 1963 kapela prechádzala vývojom v hudobnej produkcii ako aj postupným zvyšovaním popularity u publika.[25] V roku 1964 v dvoch prieskumoch, ktoré sa konali v Spojenom kráľovstve predbehli na vrchole hodnotenia skupinu The Beatles.[26] Krátko po ich prvom koncerte bol názov skupiny zmenený na „The Rolling Stones“.[27][28] Vtedajší úradujúci manažér skupiny, Giorgio Gomelsky, vo februári 1963 zabezpečil kapele v nedeľu popoludní hranie v klube Crawdaddy v Richmonde v Londýne.[29]
V máji 1963 Rolling Stones podpísali manažérsku zmluvu s Andrewom Loogom Oldhamom.[30] Nasmerovali ho k nim jeho predchádzajúci klienti, skupina The Beatles.[19][31] Keďže Oldham mal len devätnásť rokov, nedosiahol teda plnoletosť, dokonca bol mladší než ktokoľvek z kapely, nemohol vlastniť licenciu agenta a ani bez súhlasu jeho matky podpisovať žiadne zmluvy.[31] Preto to bolo riešené tým, že sa k nemu pripojil rezervačný agent Eric Easton,[32] ktorý kryl finančné a asistenčné služby pri nahrávaniach a rezerváciách vystúpení.[30] S Gomelským, ktorý nemal s kapelou žiadnu písomnú dohodu, toto nekonzultovali.[33]
Oldham sa spočiatku snažil uplatniť stratégiu, ktorú používal manažér The Beatles, Brian Epstein. Nútil členov kapely, aby nosili obleky. Neskôr názor zmenil. Verejnosti predstavil kapelu, ktorá kontrastovala s The Beatles. Mala s Chrobákmi neporovnateľné oblečenie, dlhé vlasy a neuhladený vzhľad. Chcel urobiť z Rolling Stones „otrhanú, hravú, nepredvídateľnú skupinu nežiaducich osôb“ a „preukázať, že Rolling Stones sú hroziví, neotesaní a živočíšni“.[34] Stewart od oficiálnej zostavy odišiel, no zostal jej koncertným manažérom a klávesákom. O Stewartovom rozhodnutí Oldham neskôr povedal: „No, on ako jednoduchý chlapec nevyzerá a šesť členov je aj tak príliš veľa na to, aby si ich tváre na obrázku [fanúšikovia] zapamätali.“[35] Neskôr Oldham znížil vek členov skupiny v propagačných materiáloch, aby sa publiku javili ako tínedžeri.[36]
Decca Records, spoločnosť ktorá odmietla podpísať zmluvu s The Beatles, kapele The Rolling Stones dala nahrávaciu zmluvu s výhodnými podmienkami.[37] Skupina mala podľa nej dostať trikrát vyššiu licenčnú sadzbu, ako sa zvyčajne dáva začínajúcim hudobníkom, ďalej dostali plnú umeleckú kontrolu nad svojimi nahrávkami a bolo im aj ponechané vlastníctvo nahrávacích mastrovaných pások.[38][39] Dohoda tiež umožnila kapele využívať aj nahrávacie štúdiá, ktoré pod firmu Decca nepatrili. Ich preferovaným miestom sa stalo Regent Sound Studios, ktoré malo mono zariadenie vybavené vaječnými boxmi na strope, ktoré eliminovali odrazy zvuku.[40][41] Oldham, ktorý nemal žiadne skúsenosti s nahrávaním, no bol ich producentom, povedal, že štúdiá Regent mali zvuk, ktorý „nástroje od seba vhodne izoloval“ a vytvárala sa tým medzi nimi pre kapelu potrebná „protihluková stena“.[39][42] Nakoľko tieto štúdiá mali nižšie rezervačné sadzby, kapela si mohla dovoliť nahrávať v dlhších obdobiach. V iných štúdiách boli bežne zaužívané trojhodinové nahrávacie bloky. Všetky skladby z ich debutového eponymného albumu vznikali v týchto priestoroch.[43][44]
Oldham dal do protikladu nezávislosť The Rolling Stones k povinnosti The Beatles nahrávať v štúdiách EMI a povedal, že Beatles boli v postavení „obyčajných smrteľníkov, ktorí sa lopotia v štúdiu pre svojho zamestnávateľa“.[45] Propagoval The Rolling Stones ako protipól k The Beatles aj tým, že jeho skupina na obale svojho albumu pózovala bez úsmevu. Vyzval tiež tlač, aby používala provokatívne titulky ako: „Nechali by ste svoju dcéru vydať sa za Rolling Stones?“[46][47] Na rozdiel od týchto vyjadrení Wyman tvrdí: „Naša povesť a imidž Bad Boys (zlých chlapcov) sa objavili neskôr a úplne náhodou... [Oldham] to nikdy nevymyslel. Jednoducho to dokonale využil.“[48] V interview z roku 1971 Wyman uviedol: „Boli sme prvou popovou kapelou, ktorá sa odtrhla od zaužívaného klišé v štýle Cliffa Richarda, pri ktorom kapely predvádzali malé tanečné kroky, nosili rovnaké uniformy a mali elegantný výzor.“[49]
Prvým singlom Rolling Stones bola prevzatá verzia skladby „Come On“ od Chucka Berryho, ktorá vyšla 7. júna 1963. Skupina na koncertoch túto skladbu hrať odmietala[50] a Decca ju spropagovala len raz. Na Oldhamov podnet si členovia fanklubu kupovali kópie singlu v obchodoch s platňami. Tým sa podporilo jeho umiestnenie v rebríčkoch[51] a fanúšikovia takto pomohli „Come On“ dostať sa na 21. miesto v britskom UK Singles Chart.[52] Mať singel hodnotený v rebríčku umožňovalo kapele hrať mimo Londýna. V klube Outlook Club, ktorý sa nachádzal v Middlesbrough mali vystúpenie dňa 13. júla, na ktorom sa striedali so skupinou The Hollies.[53] Neskôr v roku 1963 Oldham a Easton zorganizovali v Spojenom kráľovstve kapele The Rolling Stones ich prvé veľké koncertné turné. Boli na ňom predskokanmi pre americké hviezdy, ako sú Bo Diddley, Little Richard a The Everly Brothers. Turné bolo pre kapelu príležitosťou zdokonaľovať ich javiskové predstavenia.[39][54][55]
Počas turné skupina nahrala svoj druhý singel, pieseň dvojice autorov Lennon-McCartney, „I Wanna Be Your Man“,[56][57] ktorý sa v britskom rebríčku dostal na 13. miesto.[58] Vlastná nahrávka tejto piesne od skupiny The Beatles sa nachádza na albume With the Beatles, ktorý vyšiel v roku 1963.[59] Dňa 1. januára 1964 boli The Stones prvou kapelou, ktorá hrala v programe BBC Top of the Pops a vystúpila v ňom s pesničkou „I Wanna Be Your Man“.[60] V januári 1964 skupina vydala rovnomenné EP, ktoré sa stalo ich prvou nahrávkou číslo 1 v rebríčku Spojeného kráľovstva.[61] Tretí singel od Rolling Stones, „Not Fade Away“ od Buddy Hollyho, hraný štýloml Bo Diddleya, bol vydaný vo februári 1964 a dostal sa na tretiu priečku rebríčkov.[62]
Oldham nevidel bohvieakú perspektívu pre umelcov, ktorí sa vzdávajú možnosti získať lepšie honoráre za skladanie vlastných piesní a hrávať len repertoár niekoho, koho opisoval ako „černochov v strednom veku“. Tým by sa podľa jeho názoru obmedzila príťažlivosť kapely Rolling Stones pre dospievajúce publikum. Preto sa Jagger a Richards rozhodli že skúsia písať piesne sami spolu. Oldham opísal prvú várku ich spoločnej tvorby ako „sentimentálnu a imitatívnu“.[63] Keďže skladanie piesní skupiny sa vyvíjalo pomaly, piesne na ich prvom albume The Rolling Stones (1964; v USA album vyšiel pod názvom England's Newest Hit Makers) primárne obsahoval coververzie, potom len jeden originál pripísaný autorom Jagger-Richards, „Tell Me (You're Coming Back) )“, a dve skladby, ktorých autorstvo bolo označené pre meno Nankeri Phelge, čo bol pseudonym používaný pre piesne zložené celou kapelou.[64]
Podľa Wymana bolo prvé americké turné Rolling Stones v júni 1964 „katastrofou“. Dodáva k tomu, že „Keď sme do štátov prišli, nemali sme u nich žiadny hit ani nič podobné.“[65] Keď sa skupina predstavila v americkej varietnej šou The Hollywood Palace, hostiteľ toho týždňa, herec a televízny zabávač Dean Martin, sa posmieval ich vlasom aj ich vystupovaniu.[66] Počas turné nahrávali dva dni v chicagskych Chess Studios, kde sa stretli s mnohými z ich najväčších idolov, vrátane Muddyho Watersa.[67][68] Z týchto nahrávaní vzišla aj skladba, ktorá sa stala prvým hitom Rolling Stones vo Veľkej Británii, coververzia skladby od Bobbyho a Shirley Womackovcov, „It's All Over Now“.[69]
The Rolling Stones nasledovali po americkej R&B, soulovej a funkovej hudobnej skupine, Famous Flames s Jamesom Brownom v koncertnom filme filmu T.A.M.I. Show, ktorý vyšiel v roku 1964 v kinách. Predviedli v podstate americké hudobné čísla ako umelci patriaci do britskej invázie. Podľa Jaggera: „V skutočnosti sme Jamesa Browna nesledovali, pretože medzi natáčaním každej časti vystúpení boli značné časové medzery. Napriek tomu bol z toho stále veľmi naštvaný...“[70] Dňa 25. októbra sa skupina predstavila v The Ed Sullivan Show. Kvôli blázincu, ktorý bol okolo Rolling Stones ich Sullivan spočiatku odmietol prezentovať.[71] Napokon im dal príležitosti na vystúpenia v rokoch 1966[72] a 1967.[73]
Druhé EP Rolling Stones s názvom Five by Five vyšlo v Spojenom kráľovstve v auguste 1964.[74] V USA bolo EP rozšírené na ich druhý album, 12 × 5, ktorý vyšiel v októbri počas ich turné.[75] Piaty britský singel Rolling Stones, coververzie skladby „Little Red Rooster“ od Willieho Dixona a ako B-strana „Off the Hook“, skladby znovu pripísanej Nankerovi Phelgemu, vyšiel v novembri 1964 a stal sa v Spojenom kráľovstve v tomto roku ich druhým hitom číslo 1.[62] Americkí distribútori kapely, vydavateľstvo London Records, odmietli vydať „Little Red Rooster“ ako singel. V decembri 1964 distribútor vydal prvý singel skupiny s originálmi od dvojice Jagger-Richards na oboch stranách: „Heart of Stone“, s „What a Shame“ na B-strane. Singel sa v USA dostal na 19. miesto.[76]
Druhý britský album skupiny s názvom The Rolling Stones No. 2 vyšiel v januári 1965 a dostal sa v rebríčkoch na vrchol. Jeho americká verzia, The Rolling Stones, Now!, vyšla vo februári a dosiahla v rebríčku 5. miesto. Album bol nahraný v Chess Studios v Chicagu a v RCA Studios v Los Angeles.[77] V januári a februári toho roku skupina v Austrálii a na Novom Zélande odohrala 34 koncertov pre približne 100 000 ľudí.[78] Singel „The Last Time“, ktorý vydali vo februári bol prvou skladbou dvojice Jagger-Richards, ktorá sa dostala na vrchol britských hitparád[62] a v USA bol na 9. pozícii. Neskôr ho Richards identifikoval ako „premostenie k rozmýšľaniu o písaní pre Stones. Dal nám určitú úroveň sebavedomia a ukázal cestu, ako na to.“[79]
Ich prvým medzinárodným hitom číslo 1 bol „(I Can't Get No) Satisfaction“, ktorý bol nahraný v máji 1965 počas ich tretieho severoamerického turné. Singel vyšiel v lete roku 1965, a bol v Spojenom kráľovstve ich štvrtým číslom 1 a prvým na vrchole rebríčka v USA, kde strávil štyri týždne na vrchole rebríčka Billboard Hot 100. Pre skupinu bol celosvetovým komerčným úspechom.[79][80] Americká verzia albumu Out of Our Heads, ktorá vyšla v júli 1965, sa tiež dostala na vrchol. Obsahovala sedem pôvodných skladieb, tri od dvojice Jagger-Richards a štyri nahrávky boli pripísané Nankerovi Phelgemu.[81] Britská verzia Out of Our Heads vyšla v septembri 1965.[82] Ich druhý medzinárodný singel číslo 1 „Get Off of My Cloud“ vyšiel na jeseň roku 1965.[83] Po ňom nasledoval album vydaný len pre USA pod názvom December's Children (And Everybody's).[84]
Album Aftermath, vydaný koncom jari 1966, bol prvým, ktorý bol zložený výlučne z piesní dvojice Jagger-Richards.[85] V Spojenom kráľovstve bol na prvom a v USA na druhom mieste rebríčkov.[86] Podľa novín The Daily Telegraph, je Aftermath často označovaný za najdôležitejšiu nahrávku z doby formovania kapely.[87] Na tomto albume prispel Brian Jones tým, že prekročil inštrumentálne hranice v interpretácii kapely z gitary a ústnej harmoniky tým, že k skladbe „Paint It Black“ ovplyvnenej Blízkym východom pridal sitar, k balade „Lady Jane“ pridal apalačský cimbal a k piesni „Under My Thumb“ pridal marimbu.[88] Na albume Aftermath je aj takmer 12-minútová skladba skladba „Goin' Home“, ktorá vykazuje prvky jamovania a improvizácie.[89]
Úspech The Stones v britských a amerických singlových rebríčkoch vyvrcholil v 60. rokoch.[90][91] Singel „19th Nervous Breakdown“[92] vydaný vo februári 1966 sa dostal na 2. miesto v britských[93] a amerických rebríčkov,[94] a „Paint It Black“ dosiahol v máji 1966 prvé miesto v Spojenom kráľovstve a USA.[62][91] Skladba „Mother's Little Helper“, vydaná v júni 1966 v USA dosiahla na ôsme miesto,[94] bola to jednou z prvých popových piesní, ktorá bola o probléme zneužívania liekov na predpis.[95][96] Singel „Have You Seen Your Mother, Baby, Standing in the Shadow?“ bol vydaný v septembri 1966 a dosiahol v Spojenom kráľovstve piate miesto[97] a deviaty bol v USA.[94] Pre skupinu tento singel zaznamenal niekoľko prvenstiev: bola to prvá nahrávka Stones, ktorá mala mosadzné rohy a fotografia na originálnej zadnej obálke s obrázkom v USA zobrazovala skupinu satiricky oblečenú v štýle drag, zjednodušene sa to dá definovať ako štylizovanie sa v ženských šatách. Singel podporil aj v histórii populárnej hudby jeden z prvých oficiálnych videoklipov, ktorý režíroval Peter Whitehead.[98][99]
Počas ich severoamerického turné v júni a júli 1966 boli ich výbušné koncerty u mládeže veľmi úspešné, pričom proti sebe popudili miestne polícajné zložky, ktoré pri nich mali fyzicky vyčerpávajúcu úlohu mať pod kontrolou často intenzívne rebelujúce davy. Podľa historikov Rolling Stones, Philippa Margotina a Jeana-Michela Guesdona, sláva kapely „bola medzi úradmi a establišmentom nepriamo úmerne vnímaná voči ich popularite medzi mladými ľuďmi“. V snahe zúročiť to vo vydavateľstve London Recordings vyšiel v decembri koncertný album Got Live If You Want It! v decembri.[100] Prvý album s kompiláciou najväčších hitov skupiny Big Hits (High Tide and Green Grass vyšiel v Spojenom kráľovstve v novembri 1966, jeho odlišná verzia vyšla v USA v marci toho istého roka.[101]
V januári 1967 vyšiel album Between the Buttons, ktorý sa v Spojenom kráľovstve dostal sa na tretie miesto a na druhé miesto v USA. Bol to posledný počin Andrewa Oldhama ako producenta Rolling Stones. Úlohu manažéra skupiny v roku 1965 po ňom prevzal Allen Klein. Richards na to spomína slovami: „Bola uzavretá nová zmluva s Deccou... a on povedal, že ju s nami dokáže dodržať.“[102] Americká verzia albumu obsahovala dvojitý A-singel „Let's Spend the Night Together“ a „Ruby Tuesday“,[103] ktorý sa stal číslom 1 v USA a číslom 3 v Spojenom kráľovstve. Keď skupina v januári odišla do New Yorku, aby sa druhýkrát predstavila v The Ed Sullivan Show, dostali príkaz zmeniť pôvodný text refrénu „Strávme spolu noc“ („Let's Spend the Night Together“) na „strávme spolu nejaký čas“ („let's spend some time together“).[104][105]
Začiatkom roka 1967 začali úrady Jaggera, Richardsa a Jonesa stíhať pre ich rekreačné užívanie drôg po tom, čo v News of the World uviedli trojdielny film s názvom „Popové hviezdy a drogy: Fakty, ktoré vás šokujú“.[106] Séria popisovala údajné večierky s LSD, ktoré organizovali Moody Blues a na ktorých sa zúčastnili top hviezdy vrátane Peta Townshenda z The Who a Gingera Bakera z kapely Cream a popisovali aj údajné priznanie užívania drog poprednými popovými hudobníkmi. Prvý článok bol zameraný na Donovana (ktorý bol čoskoro aj obvinený); druhý diel (vyšiel 5. februára) bol zameraný práve na kapelu The Rolling Stones.[107] Reportér, ktorý prispel k príbehu, strávil večer v exkluzívnom londýnskom klube Blaise's, kde si člen Rolling Stones údajne vzal niekoľko tabliet Benzedrínu, ukázal kúsky hašiša a pozval svojich spoločníkov na „fajčenie“ do svojho bytu. Článok tvrdil, že to bol Mick Jagger, ale ukázalo sa, že išlo o prípad chybnej identity. Reportér v skutočnosti odpočúval Briana Jonesa. Dva dni po zverejnení článku Jagger podal žalobu za urážku na cti na News of the World.[108][107]
O týždeň neskôr, dňa 12. februára, polícia zo Sussexu upozornila noviny na párty v dome Keitha Richardsa, Redlands. V tom čase nedošlo k žiadnemu zatknutiu, no Jagger, Richards a ich priateľ obchodník s umením, Robert Fraser, boli následne obvinení z drogových trestných činov. Andrew Oldham kvôli obaváma zo zatknutia utiekol do Spojených štátov.[109][110] Richards v roku 2003 povedal: „Keď nás zatkli v Redlands, zrazu sme si uvedomili, že toto bola úplne iná loptová hra a vtedy sa zábava skončila. Dovtedy to bolo, akoby Londýn existoval v krásnom priestore, kde si si mohol robiť, čo si chcel.“[111]
V marci 1967, keď čakali aké budú následky policajnej razie, sa Jagger, Richards a Jones vydali spolu s Marianne Faithfullovou, s Jonesovou priateľkou Anitou Pallenbergovou a v spoločnosti ďalších známych na krátky výlet do Maroka. Počas tejto cesty sa búrlivé vzťahy medzi Jonesom a Pallenbergovou zhoršili natoľko, že z Maroka odišla s Richardsom.[112] Richards neskôr k tomu dodal: „Bol to posledný klinec do rakvy vo vzťahu medzi mnou a Brianom. Nikdy mi to neodpustil a nemám mu to za zlé, no stáva sa to do pekla.“[113] Richards a Pallenbergová zostali spolu dvanásť rokov. Aj napriek takýmto komplikáciám Rolling Stones v marci a apríli 1967 európske turné absolvovali. Skupina vtedy prvýkrát koncertovala v Poľsku, v Grécku a v Taliansku.[114] V júni 1967 im bol len pre USA vydaný kompilačný album Flowers.[115]
Dňa 10. mája 1967, teda v deň, keď boli Jagger, Richards a Fraser obvinení v súvislosti s okolnosťami z Redlands, do Jonesovho domu vtrhla polícia. Brian bol zatknutý a obvinený z prechovávania kanabisu.[104] Traja z piatich Stoneovcov teda čelili obvineniam z drogových deliktov. Jagger a Richards boli súdení koncom júna. Jagger dostal trojmesačný trest odňatia slobody za držbu štyroch amfetamínových tabliet. Richards bol uznaný vinným z toho, že na svojom pozemku dovolil fajčiť kanabis a bol za to odsúdený na rok väzenia.[116][117] Jagger aj Richards boli v tom čase uväznení, ale nasledujúci deň až do odvolania boli na kauciu prepustení.[118]
Denník The Times uverejnil úvodník s titulkom „Kto láme motýľa na kolese?“, v ktorom konzervatívny redaktor William Rees-Mogg prekvapil svojich čitateľov nečakane kritickým prejavom o rozsudku a poukázal na to, že s Jaggerom sa zaobchádzalo pri prvom trestnom čine oveľa tvrdšie ako „akýmkoľvek čisto anonymným mladým mužom“.[119] Počas čakania na odvolacie pojednávania skupina nahrala nový singel „We Love You“, ktorý bol poďakovaním za vernosť svojich fanúšikov. Začalo to zvukom zatvárania dverí väznice a sprievodné hudobné video obsahovalo narážky na proces s Oscarom Wildom.[120][121][122] Dňa 31. júla odvolací súd Richardsovo odsúdenie zrušil a znížil Jaggerov trest na podmienku.[123] Jonesov proces sa konal v novembri 1967. V decembri, po Jonesovom odvolaní proti pôvodnému trestu odňatia slobody, dostal pokutu 1 000 libier a bol mu uložený trest na tri roky podmienečne s príkazom vyhľadať odbornú pomoc.[124]
V decembri 1967 skupina vydala album Their Satanic Majesties Request, ktorý sa dostal na tretie miesto rebríčka v Spojenom kráľovstve a na druhé miesto v USA. Toto dielo vyvolalo nepriaznivé recenzie a bolo všeobecne považované za chabú napodobeninu albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, ktorý v júni vydala kapela The Beatles.[125][126] Album Satanic Majesties bol nahrávaný v čase kedy Jaggerovi, Richardsovi a Jonesovi prebiehali prípravy na ich súdne spory. Kapela sa počas sedení rozišla s Oldhamom. Ich rozchod bol verejne prezentovaný ako priateľský,[127] ale v roku 2003 Jagger povedal: „Dôvod, prečo Andrew odišiel, bol ten, že si myslel, že sme boli nesústredení a že sme detinskí. Nebol to naozaj skvelý moment a aj ja som si myslel, že to nebola dobrá doba ani pre Andrewa. Bolo vtedy veľa rozruchu a vždy potrebuješ niekoho, kto ťa v tom momente usmerní. To mala byť Andrewova práca.“[104] Satanic Majesties bol prvým albumom, ktorý si Rolling Stones produkovali sami. Jeho psychedelický zvuk dopĺňal aj obal, ktorý obsahoval 3D fotografiu od Michaela Coopera, ktorý fotil aj obal albumu Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band. Bill Wyman napísal a naspieval skladbu na albume: „In Another Land“, ktorá vyšla aj ako singel, ktorý bol prvý, na ktorom nebol hlavným spevákom Mick Jagger.[128]
Skupina strávila prvých pár mesiacov roku 1968 prácou na materiáli pre svoj ďalší album. Výsledkom týchto stretnutí bola pieseň „Jumpin' Jack Flash“, ktorá bola v máji vydaná na singli. Nasledujúci album, Beggars Banquet, eklektická zmes melódií, ktoré hľadali inšpiráciu v country a blues znamenala aj návrat kapely k ich rhythm and bluesovým koreňom. Bol to zároveň začiatok ich spolupráce s producentom Jimmym Millerom. Hlavnými singlami albumu boli nahrávky „Street Fighting Man“ (ktorá bola o politických otrasoch v máji 1968) a „Sympathy for the Devil“.[129][130] Kontroverzie ohľadom dizajnu obalu albumu, na ktorom bola vyobrazená verejná toaleta s grafity pokrývajúcimi stenu za ňou, oddialila vydanie albumu o šesť mesiacov..[131] Aj keď mala skupina „absolútnu umeleckú kontrolu nad svojimi albumami“, vydavateľstvo Decca[132] nadšené z toho, že na obale bolo zobrazené graffiti s nápisom „John Loves Yoko“ nebolo.[133] Album so zmeneným dizajnom vyšiel v decembri 1968.[134]
Koncertný film The Rolling Stones Rock and Roll Circus, ktorý pôvodne začal ako nápad o „novej podobe rokenrolového koncertného turné“, bol natočený koncom roku 1968.[19] Účinkovali v ňom aj: John Lennon, Yoko Ono, superskupina The Dirty Mac (členovia Eric Clapton, Keith Richards, Mitch Mitchell a John Lennon), The Who, Jethro Tull, Marianne Faithfullová a Taj Mahal. Zábery pre film neboli 28 rokov zverejnené, no nakoniec oficiálne vyšli v roku 1996[135] V októbri 2004 vyšiel film vo verziii na DVD.[136]
V dobe, kedy vyšiel album Beggars Banquet, Brian Jones do kapely prispieval už len sporadicky. Jagger k tomu vtedy povedal, že Jones „nie je na takýto spôsob života psychicky spôsobilý“.[137] Jeho užívanie drôg sa stalo prekážkou a aj vďaka nim nemohol získať americké víza. Richards oznámil, že na júnovom stretnutí s Jaggerom, Wattsom a s ním samým v Jonesovom dome, Jones priznal, že nie je schopný „ísť znova na turné“ a kapelu opustil. Dodal k tomu, že: „Odišiel som aby som sa mohol, niekedy keď budem chcieť, do kapely vrátiť."[6] Dňa 3. júla 1969, o necelý mesiac neskôr po odchode zo skupiny, sa Jones za záhadných okolností utopil v bazéne vo svojom dome, ktorý mal na farme Cotchford, v Hartfielde v grófstve Východný Sussex.[138] Skupina pri hľadaní náhrady za Jonesa vyskúšala niekoľko gitaristov, medzi nimi aj Paula Kossoffa,[139] Napokon sa rozhodli pre Micka Taylora, ktorého Jaggerovi odporučil John Mayall.[140]
Rolling Stones mali dva dni po Jonesovej smrti v londýnskom Hyde Parku hrať na neplatenom koncerte pre Blackhill Enterprises. Rozhodli sa, že sa akcie na jeho počesť zúčastnia. Jagger vystúpenie začal čítaním úryvku z básne Percy Bysshe Shelleyho, Adonais. Bola to Shelleyho elégia, ktorú napísal k smrti jeho priateľa, básnika Johna Keatsa. Na pamiatku Jonesa, predtým, ako otvorili svoju hudobnú časť skladbou „I'm Yours and I'm Hers“ od Johnnyho Wintera, vypustili tisíce motýľov. Koncert, ich prvý s novým gitaristom Mickom Taylorom, sa odohral pred odhadovanými 250 000 fanúšikmi.[104] Produkčný tím Granada Television nakrútil predstavenie, ktoré odvysielala britská televízia ako hudobný program The Stones in the Park.[141] Pódiový manažér Blackhill Enterprises, Sam Cutler, Rolling Stones uviedol na pódium slovami: „Poďme privítať najväčšiu rokenrolovú kapelu na svete.“[142] Cutler toto uvedenie opakoval počas celého ich turné, ktoré sa konalo po USA v roku 1969.[143][144] Vystúpenie zahŕňalo aj koncertný debut ich piateho singla číslo 1 v USA, „Honky Tonk Women“, ktorý im vyšiel v predchádzajúci deň.[145][146] V septembri 1969 bol vydaný druhý výberový album najväčších hitov skupiny Through the Past, Darkly (Big Hits Vol. 2) [147] aj s básňou na vnútornej strane obalu, ktorú venovali Brianovi Jonesovi.[148]
Posledným štúdiovým albumom, ktorý kapela Rolling Stones vydala v 60. rokoch má názov Let It Bleed. V Spojenom kráľovstve sa v hudobných rebríčkoch dostal na prvú priečku v Spojených štátoch bol tretí. Zaznela na ňom aj skladba „Gimme Shelter“, v ktorej spieva Merry Claytonová, sestra Sama Claytona z americkej rockovej skupiny Little Feat.[149] Medzi ďalšie jeho nahrávky patrí „You Can't Always Get What You Want“, na ktorú vokály nahrali zbory zo združenia London Bach Choir, ktorí pôvodne po tom, čo boli „zhrozeni“ obsahom niektorých ďalších materiálov albumu, požiadali o odstránenie svojho mena z titulkov k albumu, no neskôr túto požiadavku stiahli. Okrem nej sú na albume skladby „Midnight Rambler“, ako aj coververzia piesne „Love in Vain“ od Roberta Johnsona. Brian Jones a Mick Taylor sú obaja uvedení na obale medzi prítomnými, ktorí sa pri výrobe albumu zúčastnili.[150]
Tesne po skončení amerického turné skupina vystúpila na podujatí Altamont Free Concert, ktoré sa konalo na závodnom okruhu Altamonte Speedway, asi 80 km východne od San Francisca. O bezpečnosť sa staral motorkársky gang Hells Angels. Títo strážcovia bezpečnosti na koncerte, potom ako zistili, že je ozbrojený, dobodali a ubili na smrť fanúšika Mereditha Huntera.[151] Časť turné a koncert v Altamonte boli zdokumentované vo filme Alberta a Davida Mayslesovcov Gimme Shelter. V reakcii na rastúcu popularitu ilegálnych nahrávok, tzv. bootlegov, (napr. Live'r Than You'll Ever Be, ktorý bol nahratý počas turné v roku 1969), vyšiel v roku album Get Yer Ya-Ya's Out!. Kritik Lester Bangs ho vyhlásil za najlepší živý album vôbec.[152] Nahrávka dosiahla na prvú priečku v Spojenom kráľovstve a na šiestu priečku rebríčkov v USA.[153]
Na konci dekády sa skupina objavila v recenzii televízie BBC o hudobnej scéne 60. rokov, v televíznom špeciáli Pop Go the Sixties. Rolling Stones v ňom vystúpili so skladbou „Gimme Shelter“, ktorá bola odvysielaná naživo dňa 31. decembra 1969. Nasledujúci rok chcela skupina ukončiť zmluvy s Kleinom aj s firmou Decca, no stále im dlžili ešte jeden singel, ktorý by bol pripísaný dvojici Jagger-Richards. Aby si skupina s vydavateľstvom splnila svoj posledný zmluvný záväzok, prišla so skladbou „Cocksucker Blues“. Zámerne ju spravila tak surovú, ako sa len dalo, v nádeji, že ju už nebude možné vydať.[154] Decca namiesto nej vydala ako britský singel v júli 1971 skladbu „Street Fighting Man“ z albumu Beggar's Banquet, pričom táto skladba vyšla v roku 1968 na singli len v USA.
Uprostred zmluvných sporov s Kleinom si kapela založila vlastnú nahrávaciu spoločnosť Rolling Stones Records. Album Sticky Fingers, vydaný v marci 1971, bol prvým z ich vlastného vydavateľstva a mal prepracovaný obal, ktorý im navrhol Andy Warhol.[155] Bola na ňom fotografia od Andyho Warhola s vyobrazením muža od pása nadol v obtiahnutých džínsoch a s reálnym a funkčným zipsom.[156] Po rozopnutí tohto zipsu bola odhalená spodná bielizeň fotografovaného subjektu.[157] Na niektorých trhoch bol kvôli kontroverziám pre album použitý obal v alternatívnej verzii.[158] Na obale Sticky Fingers bolo prvýkrát vyobrazené logo spoločnosti Rolling Stones Records, ktoré sa de facto stalo aj logom kapely. Pozostával z páru pier s s vyplazeným jazykom. Dizajnér John Pasche vytvoril logo na základe návrhu Jaggera predstavovať vyplazený jazyk hinduistickej bohyne Kálí. Dizajn jazyka a pier bol súčasťou balíka, ktorý kanál VH1 v roku 2003 označil za najlepší obal albumu vôbec. Logo zostalo na všetkých albumoch a singloch Stones po roku 1970, vrátane s nimi súisiacim tovarom a s pódiovými setmi.[159] Album obsahuje jeden z ich najznámejších hitov „Brown Sugar“ a žánrom country ovplyvnenú „Dead Flowers“. Nahrávky „Brown Sugar“ a „Wild Horses“ vznikli po americkom turné v roku 1969 a boli nahraté v Muscle Shoals Sound Studio v Alabame.[160] Album pokračoval v zameraní sa kapely na silne bluesové skladby skladieb. Je známy svojou „voľnou, schátranou atmosférou“[161] a bol prvým kompletným albumom, ktorý s kapelou nahral aj Mick Taylor.[162][163] Sticky Fingers dosiahol prvé miesto rebríčkov v Spojenom kráľovstve aj v USA.[164]
V roku 1968 Stones na návrh klaviristu Iana Stewarta umiestnili riadiacu miestnosť zvukára do dodávky a aby neboli obmedzení pri nahrávaní u väčšiny nahrávacích štúdií na štandardných 9–5 prevádzkových hodín vzniklo takto známe mobilné štúdio Rolling Stones.[165] Túto svoju vymoženosť kapela požičala aj ďalším umelcom.[165][166] Použila ho napríklad pri nahrívaní albumov Led Zeppelin III (1970)] a Led Zeppelin IV (1971) kapela Led Zeppelin.[165][167] Skupina Deep Purple zvečnila toto mobilné štúdio vetou „the Rolling truck Stones thing just outside, making our music there“ aj v texte slávneho rockového hitu „Smoke on the Water“.[168]
Po vydaní Sticky Fingers Rolling Stones na radu od svojho finančného manažéra Princa Ruperta Loewensteina opustili Anglicko. Princ im odporučil ešte pred začiatkom nasledúceho finančného roka odísť do daňového exilu. Skupina sa dozvedela, že sedem rokov neplatila dane, napriek tomu, že bola ubezpečená, že o ich dane je postarané a vláda Spojeného kráľovstva si nárokovala tento svoj relatívny podiel.[169] The Rolling Stones sa presťahovali na juh Francúzska, kde Richards prenajal Villa Nellcôte a podnájom izieb členom kapely a ich sprievodu.
Pomocou mobilného štúdia Rolling Stones prebehli nahrávacie dni v suteréne prenajatej vily. V Sunset Studios v Los Angeles potom dokončili nové skladby spolu s materiálom, ktorý mali z roku 1969. Výsledný dvojalbum, Exile On Main St., vyšiel v máji 1972 a dostal sa na prvé miesto v Spojenom kráľovstve aj v USA.[170] Vzhľadom na známku A+, ktoré albumu dal kritik Robert Christgau[171] a znevažovania od Lestera Bangsa (ktorý ale svoj názor v priebehu niekoľkých mesiacov zmenil) je Exile On Main St teraz označovaný za jeden z najlepších albumov kapely Rolling Stones.[172] Filmy Cocksucker Blues (nikdy oficiálne nevyšiel) a Ladies and Gentlemen: The Rolling Stones (z roku 1974) dokumentujú následné veľmi medializované turné po Severnej Amerike, ktoré prebiehalo v roku 1972.[173]
Kompilačný dvojalbum skupiny, Hot Rocks 1964–1971, vyšiel v roku 1971. V Spojenom kráľovstve dosiahol 3. miesto[174] a štvrtý bol v USA.[175] V USA, kde sa z neho predalo viac ako 6 miliónov kópií, má diamantovú certifikáciu, ako dvojalbum získal 12× platinovú certifikáciu a strávil viac ako 347 týždňov v rebríčku albumov časopisu Billboard.[176] Následný kompilačný dvojalbum, More Hot Rocks (Big Hits & Fazed Cookies), vyšiel v roku 1972.[177] V roku 1974 bol Bill Wyman prvým členom kapely, ktorý vydal vlastný sólový materiál. Bol album Monkey Grip.[178]
.jpg)
V roku 1972 si členovia kapely založili komplexnú finančnú štruktúru, aby znížili výšku svojich daní.[179][180] Ich holdingová spoločnosť Promogroup má pobočky v Holandsku aj v Karibiku.[179][180] Holandsko bolo vybrané, pretože priamo nezdaňuje licenčné poplatky. Kapela je odvtedy daňovým vyhnancom, čo znamená, že už nemôže používať Britániu ako svoje trvalé bydlisko. Vďaka dohodám s holdingovou spoločnosťou skupina údajne zaplatila daň len 1,6 % zo svojich celkových príjmov 242 miliónov libier za posledných 20 rokov.[179][180]
V novembri 1972 začala skupina nahrávať v Kingstone na Jamajke album Goats Head Soup. Vyšiel v roku 1973 a v Spojenom kráľovstve aj v USA bol v rebríčkoch na vrchole.[181] Album, ktorý obsahuje ja celosvetový hit „Angie“, bol prvým v rade ich síce komerčne úspešných, no kritikou vlažne prijatých štúdiových albumov.[182] Z nahrávaní skaldieb albumu Goats Head Soup vznikol aj nepoužitý materiál, najmä raná verzia populárnej balady „Waiting on a Friend“, ktorá vyšla až o deväť rokov neskôr na albume Tattoo You.[183]
Ďalší právny spor o drogy, ktorý vznikol od ich pobytu vo Francúzsku, výrobu Goats Head Soup prerušil. Úrady vydali zatykač na Richardsa a ostatní členovia kapely sa preto museli nakrátko vrátiť na výsluch do Francúzska.[184] To spolu s Jaggerovým odsúdením v rokoch 1967 a 1970 za drogové obvinenia skomplikovalo plány kapely na ich tichomorské turné, ktoré malo byť začiatkom roku 1973. Zamietli im preto povolenie hrať v Japonsku a takmer im zakázali vstup do Austrálie. V septembri a októbri 1973 nasledovalo európske turné, ktoré obišlo Francúzsko a prišlo po nedávnom Richardsovom obvinení a zatknutí.[185]
Album It’s Only Rock ’n Roll z roku 1974, ktorý nahrali v Musicland Studios v Mníchove v Nemecku dosiahol na druhú priečku rebríčka v Spojenom kráľovstve a v USA bol prvý.[186] Millera do štúdia produkovať album nepozvali.[186] Producentmi sa stali Jagger a Richards. Oficiálne sú na obale uvedení ako „The Glimmer Twins“.[187] Album a aj jeho rovnomenný singel sa stali hitmi.[188][189][190]
Pred koncom roku 1974 začal Taylor strácať trpezlivosť. Aj po niekoľkých rokoch mal pocit „mladšieho občana v skupine unavených veteránov“.[191] Aktuálna situácia kapely komplikovala ich normálne fungovanie, jej členovia žili v rôznych krajinách[192] a právne prekážky obmedzovali, kde mohli, či nesmeli koncertovať.[193] Okrem toho užívanie drog začínalo ovplyvňovať produktivitu Taylora a Richardsa a Taylor mal pocit, že niektoré z jeho vlastných tvorivých prínosov zostávajú v kapele bez povšimnutia.[194] Na konci roku 1974 Taylor od Rolling Stones odišiel.[195] V roku 1980 k tomu povedal: „Chcel som rozšíriť svoje pole pôsobnosti ako gitarista a robiť niečo iné... V tom čase som vlastne nekomponoval. Práve som začínal písať a to ovplyvnilo moje rozhodnutie... Sú niektorí ľudia, ktorí môžu jazdiť od hrebeňa na vlne úspechu k ďalšiemu hrebeňu. Môžu sa viezť po úspechu niekoho iného a sú ľudia, ktorým to reálne nestačí. A mne to tiež nestačilo“[196]
Rolling Stones teda potrebovali nového gitaristu a stretnutia na nahrávaniach v Mníchove, ktoré prebiehali pre ďalší album Black and Blue (1976) (číslo 2 v Spojenom kráľovstve, číslo 1 v USA) im poskytli príležitosť na výber z niekoľkých adeptov, ktorí dúfali, že sa ku kapele pridajú. Na konkurzoch boli štýlovo odlišní hudobníci. V štúdiu sa s nimi stretli mená ako Peter Frampton, Jeff Beck, Robert A. Johnson, či Shuggie Otis. Jeff Beck, ale aj írsky bluesrockový gitarista Rory Gallagher, neskôr ale tvrdili, že hrali bez toho, aby si boli vedomí, že sú na konkurze. Skúšali aj americkí štúdioví hudobníci Wayne Perkins a Harvey Mandel, no Richards a Jagger preferovali názor, že by kapela mohla zostať čisto britská. Na výbere sa napokon zhodli potom, ako sa na konkurze predviedol Ronnie Wood.[197] Ron už nahrával a aj naživo hral s Richardsom a prispel aj k nahrávaniu a napísaniu skladby „It's Only Rock'n Roll“. Skoršiu Jaggerovu ponuku pripojiť sa ku Stones odmietal, lebo preferoval svoju pôvodnú kapelu Faces.[198] Spevák The Faces, Rod Stewart, v tom čase povedal, že sa aj staví, že sa Wood ku Stones nepripojí.[198]
V roku 1975 sa Ron Wood pripojil ku kapele ako druhý gitarista, aby ich mohol sprevádzať na ich nadchádzajúcom turné, Tour of the Americas. Táto skutočnosť prispela k rozpadu The Faces. Jeho účinkovanie s kapelou Rolling Stone bolo oficiálne ozhlásené v roku 1976. Na rozdiel od ostatných členov kapely bol však Wood jej plateným zamestnancom. Platilo to až do začiatku 90. rokov, kedy sa konečne stal aj jedným z obchodných partnerov The Rolling Stones.[199]
Tour of the Americas v roku 1975 odštartovalo v New Yorku, kde kapela vystupovala na plošinovom prívese, ktorý bol pritiahnutý na Broadway. Prehliadka obsahovala javiskové rekvizity vrátane obrovského falusu a lana, na ktorom sa Jagger preháňal nad publikom. V júni toho roku bol katalóg Stones vo firme Decca zakúpený Kleinovou značkou ABKCO.[200][201] V auguste 1976 hrali Stones pred 200 000 divákmi, ich dovtedy najväčším publikom, na festivale v Knebworthe v Anglicku. Ich vystúpenie končilo o 7:00 ráno.[202] V El Mocambe, v klube v Toronte, si Jagger si zarezervoval nahrávanie koncertu. Bol vyprodukovaný dlho očakávaný koncertný album, Love You Live,[203] ktorý vyšiel v roku 1977.[203] Bol to prvý koncertný album, ktorý Stones vydali od Get Yer Ya-Ya's Out!.[204] V Spojenom kráľovstve bol album tretí a 5. miesto mal v rebríčkoch v USA.[203]
Richardsova závislosť od heroínu oddialila jeho príchod do kanadského Toronta. Ostatní členovia ta boli už 24. februára 1977. Keď Richards a jeho rodina prileteli z Londýna, boli dočasne zadržaní kanadskými colnými úradmi po tom, čo u Richardsa našli opálenú lyžicu a zvyšky hašiša. O tri dni neskôr Kráľovská kanadská jazdná polícia, ktorá mala k dispozícii zatykač na Anitu Pallenbergovú, našla v Richardsovej izbe 22 gramov heroínu.[205] Obvinili ho z dovozu omamných látok do Kanady, čo je trestný čin, za ktorý by mu mal byť uložený minimálne sedemročný trest.[206] Korunný prokurátor neskôr pripustil, že Richards si drogy zaobstaral až po svojom príchode.[207]
Napriek incidentu skupina odohrala v Toronte dve vystúpenia. Ich pôsobenie v Kanade vyvolalo aj niekoľko kontroverzií. Najvýraznejšou bolo, keď Margaret Trudeau, vtedajšiu manželku kanadského premiéra Pierra Trudeaua, videli po jednom vystúpení s kapelou na párty. Ich koncerty verejne propagované neboli. Klub El Mocambo bol na celý týždeň na nahrávanie rezervovaný kanadskou rockovou kapelou April Wine. Súťaž o voľné vstupenky do klubu na túto skupinu organizovala miestna rozhlasová stanica 1050 CHUM. Víťazi súťaže, ktorí si vybrali lístky na piatkový alebo sobotňajší večer, napokon s prekvapením zistili, že v klube hrajú Rolling Stones.[208]
Dňa 4. marca sa Richardsova partnerka, Anita Pallenbergová, k prechovávaniu drog priznala a dostala v súvislosti s pôvodným incidentom na letisku pokutu.[208] Drogový prípad proti Richardsovi sa ťahal vyše roka. Nakoniec dostal podmienečný trest a mal príkaz odohrať dva charitatívne koncerty v prospech kanadského inštitútu pre nevidomých v Oshawe.[207] Na oboch vystúpeniach vystúpili Rolling Stones a New Barbarians, skupina, ktorú Ron Wood dal dokopy, aby podporil svoj najnovší sólový album, ku ktorému sa pridal aj Richards. Táto epizóda posilnila Richardsovo odhodlanie prestať užívať heroín.[104] Skončilo to aj jeho vzťah s Pallenbergovou, ktorý bol napätý od smrti ich tretieho dieťaťa Tary. Pallenbergová svoju závislosť na heroíne nedokázala obmedziť, Richards sa naproti tomu snažil závislosti na drogách zbaviť.[209] Zatiaľ čo Richards riešil svoje právne a osobné problémy, Jagger pokračoval vo svojom jet-set životnom štýle v prepychu, v prestíži a neustálom pohybe. Vychutnával si najlepšie veci, ktoré mu svet ponúkal. Bol pravidelným účastníkom diskotékového klubu Studio 54 v New Yorku, často v spoločnosti modelky Jerry Hallovej. Jeho manželstvo s Biancou Jaggerovou sa skončilo po dlhom odcudzení v roku 1977.[210]
Hoci Rolling Stones zostali populárni až do začiatku 70-tych rokov, hudobní kritici sa začali voči produkcii skupiny stavať odmietavo a predaj nahrávok očakávania tiež neplnil.[83] V polovici 70-tych rokov, po tom, čo narastal vplyv punk rocku, mnohí ľudia začali vnímať Rolling Stones ako kapelu ktorá sa dostala mimo aktuálnych trendov.[211]
Osud skupiny sa zmenil v roku 1978, keď vydali album Some Girls, ku ktorému patrí aj hitový singel „Miss You“, country balada „Far Away Eyes“, „Beast of Burden“ a „Shattered“. Čiastočne bol album aj odozvou na punk. Viaceré piesne, najmä „Respectable“, boli rýchle, v nahrávkach dominoval jednoduchý, gitarový rokenrol[212] a úspech albumu obnovil obrovskú popularitu Rolling Stones medzi mladými ľuďmi. V Spojenom kráľovstve bol album na druhom mieste a v USA bol prvý.[213] Po US Tour v roku 1978 sa skupina objavila v prvej šou štvrtej sezóny televízneho seriálu Saturday Night Live. Po úspechu Some Girls vydala skupina v polovici roku 1980 svoj ďalší album Emotional Rescue.[214] Počas nahrávania albumu medzi Jaggerom a Richardsom vznikol spor. Richards chcel v lete, alebo na jeseň v roku 1980 vyraziť na turné, na ktorom by propagovali nový album. Jagger mu to na veľké sklamanie odmietol.[214] Emotional Rescue sa na oboch stranách Atlantiku dostal na vrchol rebríčkov[215] a titulná skladba sa dostala na tretie miesto rebríčka v Spojených štátoch.[214]
.jpg)
Začiatkom roku 1981 sa skupina znovu stretla a rozhodla sa vydať na turné po USA, pričom zostalo málo času na písanie a nahrávanie nového albumu, ako aj na skúšanie na turné. Výsledný album z toho roku, Tattoo You, obsahoval množstvo zvyšných nahrávok z iných nahrávacích stretnutí. Patril k nim aj hlavný singel, „Start Me Up“, ktorý sa dostal v Spojených štátoch na druhé miesto[216] a bol aj na 22. mieste v koncoročnom rebríčku hodnotenia Billboard Hot 100. Dve nahrávky, „Waiting on a Friend“ (americké číslo 13) a „Tops“ obsahovali nepoužité rytmické gitarové skladby Micka Taylora, zatiaľ čo džezový saxofonista, Sonny Rollins, účinkuje v skladbách „Slave“, „Neighbours“ a „Waiting on a Friend“.[217] Album sa v hodnoteniach v Spojenom kráľovstve dostal na druhé miesto na prvý bol v USA.[218]
Kapela The Rolling Stones dosiahla v rebríčku Billboard Hot 100 z roku 1982 so singlom „Hang Fire“ 20. miesto. Ich americké turné v roku 1981 bolo doteraz ich najväčšou, najdlhšou a najpestrofarebnejšou produkciou. Bolo to aj najviac zarábajúce turné toho roku.[219] Patril k nemu aj koncert v chicagskom Checkerboard Lounge. V tomto jednom z jeho posledných vystúpení pred smrťou v roku 1983, účinkoval s nimi aj bluesový spevák, skladateľ a hudobník, Muddy Waters.[220] Niektoré vystúpenia boli nahrávané. Výsledkom bol v roku 1982 koncertný album Still Life (American Concert 1981), ktorý sa v hodnoteniach dostal na štvrté miesto v Spojenom kráľovstve a na piate miesto v USA.[221] a koncertný film režiséra Hala Ashbyho, Let's Spend the Night Together (1983), ktorý bol natočený na štadióne Sun Devil v Tempe, Arizona a v Brendan Byrne Arena v Meadowlands, New Jersey.[222]
V polovici roku 1982, pri príležitosti 20. výročia, sa Rolling Stones so svojou americkou pódiovou šou presunuli do Európy. Európske turné, s obdobným formátom ako bolo ich americké, bolo ich prvým po šiestich rokoch. Ku kapele sa pridal bývalý klávesák Allman Brothers Band, Chuck Leavell, ktorý s nimi koncertuje a nahráva aj naďalej.[223] Pred koncom roka Stones s novým vydavateľstvom CBS Records za 50 miliónov dolárov podpísali novú zmluvu na nahrávanie štyroch albumov, čo bola v svojej dobe najvyššie hodnotená nahrávacia zmluva v hudobnej histórii..[224]
Pred odchodom z vydavateľstva Atlantic vydali Rolling Stones koncom roka 1983 album Undercover, ktorý bol v rebríčkoch v Spojenom kráľovstve na treťom mieste a v USA bol štvrtý.[225] Napriek dobrým hodnoteniam a umiestneniu titulnej skladby v prvej desiatke sa album predával pod očakávanou úrovňou a nekonalo sa k nemu žiadne koncertné turné. Následne nový marketér/distribútor Stones CBS Records prevzal aj distribúciu ich atlantického hudobného katalógu.[224]
V tomto čase sa rozpor dvojice Jagger-Richards výrazne zvyšoval. Na Richardsovo rozhorčenie Jagger podpísal sólovú zmluvu s CBS Records a veľkú časť roku 1984 strávil písaním piesní pre svoj prvý sólový album. Deklaroval tiež rastúci nezáujem o kapelu Rolling Stones.[226] V roku 1985 Jagger trávil viac času nahrávaním svojho sólového projektu. Veľkú časť materiálu na album Dirty Work z roku 1986 vytvoril Richards s prispením od Rona Wooda. Nahrávalo sa v Paríži, Jagger v štúdiu často chýbal a nechával Richardsa samostatne pokračovať v nahrávaní.[227]
V júni 1985 sa Jagger spojil s Davidom Bowiem pri skladbe „Dancing in the Street“, ktorá bola nahraná pre charitatívne hnutie Live Aid.[228] Bolo to vlastne jedno z prvých Jaggerových sólových vystúpení a pieseň sa dostala na prvé miesto v Spojenom kráľovstve a na siedme miesto v USA.[229][94] V decembri 1985 zomrel Ian Stewart na srdcový infarkt.[230] The Rolling Stones mu vo februári 1986 v londýnskom klube Club 100 odohrali súkromný pietny koncert.[230] O dva dni neskôr im bola odovzdaná cena Grammy za celoživotný prínos.[231]
Album Dirty Work vyšiel v marci 1986. Mal rozpačité recenzie, no dosiahol štvrtú priečku predaja v USA aj v Spojenom kráľovstve.[232] Bol to prvý album Stones pre CBS s externým producentom Steveom Lillywhiteom.[233] Vzhľadom na to, že vzťahy medzi Richardsom a Jaggerom boli na historickom minime, Jagger odmietol ísť k albumu na turné a namiesto toho podnikol sólové turné, na ktorom odohral aj niekoľko skladieb od Rolling Stones.[234][235] V dôsledku ich vzájomnej nevraživosti sa Rolling Stones takmer rozišli.[234] Jaggerove sólové nahrávky na albume She's the Boss (1985), ktoré dosiahli 6. miesto v Spojenom kráľovstve a 13. miesto v USA a Primitive Cool (1987), ktoré sa dostali na 26. miesto v Spojenom kráľovstve a 41. miesto v USA, sa pritom stretli s miernym komerčným úspechom. V roku 1988, keď boli Rolling Stones väčšinou neaktívni, vydal Richards svoj prvý sólový album Talk Is Cheap, ktorý dosiahol číslo 37[236] vo Veľkej Británii a číslo 24 v USA.[237] Fanúšikovia a kritici album prijali dobre a v USA bol certifikovanýo zlatom.[238] Richards následne označil toto obdobie konca 80. rokov, keď títo dvaja nahrávali sólové albumy bez zjavnej nádeje na opätovné spojenie Rolling Stones, ako „World War III“.[239][240]
Začiatkom roku 1989 boli Rolling Stones, t.j. členovia skupiny: Mick Jagger, Keith Richards, Charlie Watts, Bill Wyman, Ronnie Wood, Brian Jones, Mick Taylor a Ian Stewart, uvedení do americkej rokenrolovej siene slávy. Uvedenia sa zúčastnili Jagger, Richards, Wood a Taylor.[83] Jagger a Richards svoju nevraživosť odložili a pustili sa do práce na novom albume Rolling Stones, Steel Wheels. Ohlásili svoj návrat na scénu a vydali single „Mixed Emotions“ (v USA číslo 5), „Rock and a Hard Place“ ((v USA číslo 23) a „Almost Hear You Sigh“. Na albume je aj nahrávka „Continental Drift“, ktorú Rolling Stones nahrali v roku 1989 v marockom Tangeri. Na tomto nahrávaní bol aj kolektív hudobníkov, ktorý moderným spôsobom prezentuje stáročné hudobné tradície, Master Musicians of Jajouka. V rámci projektu bol televíziu BBC natočený film The Rolling Stones in Morocco, ktorý produkoval Nigel Finch.[241] Finch režíroval dokument zahŕňajúci 25-ročnú históriu kapely, 25x5: The Continuing Adventures of the Rolling Stones, ktorý obsahuje nové rozhovory s piatimi aktuálnymi členmi a archívny materiál rozhovorov s Brianom Jonesom a Mickom Taylorom. Tento dokument bol odvysielaný na BBC koncom roka 1989 a vyšiel začiatkom nasledujúceho roka aj na viedokazete.[242] Album Steel Wheels v Spojenom kráľovstve dosiahol druhé miesto a na treťom mieste bol v rbríčku v USA.[243]
Steel Wheels/Urban Jungle Tour bolo prvé svetové turné skupiny po siedmich rokoch a ich dovtedy najväčšia pódiová produkcia. Predskupinami turné boli Living Color a Guns N' Roses. Z turné bol v roku 1991 vydaný koncertný film, Live at the Max, a koncertný album, Flashpoint, ktorý v rebríčkoch šiestu priečku v Spojenom kráľovstve a šestnásty bol v USA.[244] Turné bolo posledným, na ktorom s kapelou hral Bill Wyman, ktorý po rokoch rozhodovania kapelu opustil. Jeho odchod bol oficiálne oznámený až v januári 1993.[245] Po odchode vydal autobiografiu, Stone Alone, založenú na fotoalbumoch a denníkoch, ktoré si viedol od začiatkov kapely. O niekoľko rokov neskôr založil skupinu Bill Wyman's Rhythm Kings a začal s ňou opäť nahrávať a koncertovať.[246]
Po úspechu s turné Steel Wheels/Urban Jungle si kapela dala pauzu. Watts vydal dva džezové albumy, Wood nahral svoj piaty sólový album, ktorý bol jeho prvý po 11 rokoch a dal mu názov Slide On This. Wyman vydal svoj štvrtý sólový album. Richards na konci roku 1992 vydal svoj druhý sólový album, Main Offender a absolvoval krátke turné, ku ktorému patrili aj veľké koncerty v Španielsku a v Argentíne.[247][248] Jagger dosiahol dobré recenzie a predaj so svojím tretím sólovým albumom, Wandering Spirit, ktorý v hodnoteniach dosiahol 12. miesto v Spojenom kráľovstve[249] a jedenásty bol v USA.[250] Z albumu sa celosvetovo predalo viac ako dva milióny kópií a v USA bol certifikovaný zlatom.[238]
Po Wymanovom odchode nový distribútor a nahrávací label kapely Rolling Stones, Virgin Records, zremastroval a prebalil dovtedajší hudobný katalóg kapely. V reedícii vyšli okrem troch živých albumov, albumy od Sticky Fingers až po Steel Wheels. V roku 1993 vydali ďalšiu kompiláciu hitov s názvom Jump Back, ktorá dosiahla v Spojenom kráľovstve 16. miesto a číslom 30. bola Spojených štátoch.[251] V roku 1993 boli Stones pripravení začať nahrávať ďalší štúdiový album. Charlie Watts naverboval ako Wymanovu náhradu basgitaristu Darryla Jonesa, bývalého koncertného hudobníka, ktorého si najímali Miles Davis a Sting a nahrali album Voodoo Lounge, ktorý vydali v roku 1994. Jones ako ich koncertný basgitarista vystupuje s kapelou dodnes. Album sa stretol s pozitívnymi ohlasmi a dobrým predajom a v USA získal dvojnásobnú platinu. Recenzenti album vzali na vedomie a jeho „tradicionalistický“ zvuk pripísali novému producentovi Rolling Stones, Donovi Wasovi.[252] Voodoo Lounge na odovzdávaní cien Grammy v roku 1995 získal cenu Grammy za najlepší rockový album.[253] Album v hodnoteniach dosiahol prvé miesto v Spojenom kráľovstve a druhé miesto v USA.[254]
Sprievodné turné Voodoo Lounge Tour trvalo do nasledujúceho roka a jeho výnos bol 320 miliónov dolárov, čím sa stalo v svojej dobe najlepšie zarábajúcim koncertným turné na svete.[255] Väčšinou akustické nahrávky, ktoré pochádzali z rôznych koncertov a skúšok tvorili koncertnú kompiláciu s názvom Stripped, ktorá dosiahla číslo 9 v Spojenom kráľovstve aj v USA.[256] Album obsahuje coververziu skladby Boba Dylana „Like a Rolling Stone“, ako aj zriedkavo hrané piesne ako sú „Shine a Light“,[257] „Sweet Virginia“[257] a „The Spider and the Fly“.[258] Dňa 8. septembra 1994 vystúpili Rolling Stones v Radio City Music Hall v New Yorku so svojou novou piesňou „Love Is Strong“ a „Start Me Up“ na odovzdávaní cien MTV Video Music Awards 1994.[259] Kapela si na slávnostnom ceremoniáli prevzala cenu za celoživotné dielo.[259]
The Rolling Stones boli prvými väčšími umelcami, ktorí vysielali svoj koncert cez internet. Ich 20-minútové video bolo odvysielané s frekvenciou 10 snímok za sekundu dňa 18. novembra 1994 pomocou experimentálnej virtuálnej siete, Mbone. Vysielanie vytvorené spoločnosťou Thinking Pictures a financované spoločnosťou Sun Microsystems bolo jednou z prvých ukážok streamovania videa. Aj keď to nebolo skutočné webové vysielanie, bolo to predstavenie novej technológie.[260]
The Rolling Stones ukončili 90. roky albumom Bridges to Babylon, ktorý so zmiešanými recenziami vyšiel v roku 1997.[261] Album dosiahol šiestu pozíciu v Spojenom kráľovstve a tretí bol v USA.[262] Video k singlu albumu, „Anybody Seen My Baby?“, v ktorom účinkovala Angelina Jolie[263] pravidelne rotovalo na televíznych kanáloch MTV and VH1.[264] Predaje albumu boli porovnateľné s predchádzajúcimi albumami (približne 1,2 milióna predaných kópií v USA). Následné turné, Bridges to Babylon Tour, ktoré prešlo Európou, Severnou Amerikou a ďalšími destináciami, dokázalo, že kapela zostala výraznou živou atrakciou. Počas turné sa opäť zaznamenal koncertný album, No Security, no tentoraz všetky jeho piesne okrem dvoch, „Live With Me“ a „The Last Time“, predtým na živých albumoch nevyšli. Album bol vo Veľkej Británii 67[265] a v USA bol 34.[266] V roku 1999 Rolling Stones usporiadali turné No Security Tour v USA a v Európe pokračovali na turné Bridges to Babylon.[267]
Koncom roka 2001 vydal Mick Jagger svoj štvrtý sólový album, Goddess in the Doorway, ktorý mal rozpačité recenzie.[268] V Spojenom kráľovstve bol v rebríčku 44.[269] a 39. bol v Spojených štátoch. Mesiac po útokoch z 11. septembra sa Jagger a Richards so sprievodnou skupinou zúčastnili na koncerte pre New York, kde vystúpili so skladbami „Salt of the Earth“ a „Miss You“.[270] V roku 2002, na oslavu štyridsiatich rokov kapely, Rolling Stones vydali Forty Licks, dvojalbum najväčších (Greatest) hitov. Zbierka obsahovala štyri nové piesne nahrané so základnou zostavou: Jagger, Richards, Watts, Wood, Leavell a Jones. Z albumu sa po celom svete predalo viac ako 7 miliónov kópií. Dosiahol v rebríčkoch druhé miesto v USA aj Spojenom kráľovstve.[271] V tom istom roku časopis Q označil Rolling Stones za jednu z 50 kapiel, ktoré treba pred smrťou vidieť (The 50 Bands To See Before You Die).[272] The Rolling Stones boli v Kanade headlinermi na akcii Molson Canadian Rocks for Toronto. Chceli prispieť k pomoci mestu, v ktorom od turné Voodoo Lounge skúšali na koncertné turné zbierkou pre zotavenie sa z následkov po epidémie SARS z roku 2003. Odhadom sa na tomto koncerte zúčastnilo 490 000 ľudí.[273]
Dňa 9. novembra 2003 skupina odohrala svoj prvý koncert v Hong Kongu. Konal sa v rámci akcie Harbour Fest, ktorá bola usporiadaná na podporu ekonomiky postihnutej SARS. V ten istý mesiac skupina udelila licenciu na exkluzívne práva na predaj nového 4 DVD-boxsetu Four Flicks, nahratého na ich nedávnom svetovom turné, pre sieť obchodov Best Buy v USA. V reakcii na to niektoré kanadské a americké hudobné maloobchodné reťazce (vrátane HMV Canada a Circuit City) stiahli zo svojich regálov CD Rolling Stones a súvisiaci tovar a nahradili ho nápismi vysvetľujúcimi ich dôvody.[274] V roku 2004 bol vydaný dvojitý koncertný album z Licks Tour, Live Licks, ktorý bol v USA certifikovaný ako zlatý.[238] V rebríčkoch album dosiahol druhé miesto v Spojenom kráľovstve aj v USA.[275] V novembri 2004 boli Rolling Stones medzi prvými, ktorí boli uvedení do hudobnej siene slávy Spojeného kráľovstva.[276]
Prvý nový album skupiny po takmer ôsmich rokoch, A Bigger Bang, bol vydaný 6. septembra 2005 s pozitívnymi ohlasmi, vrátane oslavného článku v časopise Rolling Stone.[277] Album sa dostal na druhé miesto v rebríčku v Spojenom kráľovstve tretí bol v USA.[278] Singel „Streets of Love“ sa dostal v Spojenom kráľovstve medzi Top 15.[279] Album obsahoval politickú nahrávku, skladbu „Sweet Neo Con“, Jaggerovu kritiku amerického neokonzervativizmu.[280] Richards sa spočiatku obával vydarovania politického odporu voči USA,[280] no voči textom nemal námietky. Povedal k tomu: „Len som nechcel, aby sa to stalo nejakým periférnym rozptýlením politikou v podobe búrky v šálke čaju.“[281] Následné turné, A Bigger Bang Tour, sa začalo v auguste 2005 a zahŕňalo Severnú Ameriku, Južnú Ameriku a Východnú Áziu. Vo februári 2006 skupina odohrala polčasovú show pre Super Bowl XL v Detroite, v štáte Michigan. Do konca roka 2005 turné Bigger Bang malo rekord v hrubých príjmoch v hodnote 162 miliónov dolárov, čím prekonalo severoamerickú hranicu stanovenú skupinou v roku 1994. Dňa 18. februára 2006 kapela odohrala bezplatný koncert pre viac ako jeden milión ľudí na pláži Copacabana v Rio de Janeiru. Bol to jeden z najväčších rockových koncertov všetkých čias.[282]
V marci a apríli 2006, po vystúpeniach v Japonsku, Číne, Austrálii a na Novom Zélande, si Rolling Stones urobili v turné plánovanú prestávku a po nej pokračovali v Európe. Počas prestávky bol Keith Richards po páde zo stromu na Fidži, kde bol na dovolenke, hospitalizovaný kvôli operácii lebky na Novom Zélande. Incident soôsobil šesťtýždňové oneskorenie spustenia európskej časti turné.[283][284] V júni 2006 bolo oznámené, že Ron Wood pokračuje vo svojom rehabilitačnom protialholickom programe,[285][286] no reorganizovaný európsky plán turné to neovplyvnilo. Problémy s hrdlom Micka Jaggera si vynútili zrušenie troch koncertov a presunutie niekoľkých ďalších na jeseň.[287] The Rolling Stones sa v septembri 2006 vrátili na koncerty do Severnej Ameriky a do Európy sa vrátili dňa 5. júna 2007. V novembri 2006 bolo turné Bigger Bang vyhlásené za najlepšie zarábajúce turné všetkých čias..[288]
V dňoch 29. októbra a 1. novembra 2006 nakrútil Martin Scorsese vystúpenia Stones v newyorskom Beacon Theatre. Snímky vznikli pre dokumentárny film Shine a Light, ktorý bol zverejnený v roku 2008. Vo filme účinkujú ako hostia aj Buddy Guy, Jack White a Christina Aguilerová.[289] Sprievodný soundtrack s názvom Shine a Light vyšiel v apríli 2008 a v rebríčkoch sa dostal na 2. miesto v Spojenom kráľovstve a na 11. miesto v USA.[290] Debut tohto albumu na 2. mieste britského rebríčka bol najvyšším umiestnením koncertného albumu kapely Rolling Stones od albumu Get Yer Ya-Ya's Out! The Rolling Stones in Concert z roku 1970. Na predstavení v Beacon Theatre spadol hudobný manažér, spoluzakladateľ výkonného výboru Atlantic Records a predseda Rock and Rollovej siene slávy, Ahmet Ertegun. Neskôr na následky zranení po tomto páde zomrel.[291]
V júni a v auguste 2007 skupina cestovala po Európe. Dňa 12. júna 2007 im vyšiel druhý štvordiskový DVD set, The Biggest Bang, sedemhodinový film s niekoľkými bonusmi s ich vystúpeniami v Austine, v Riu de Janeiro, v Saitame, v Šanghaji a v Buenos Aires. Dňa 10. júna 2007 kapela odohrala po 30 rokoch svoj prvý koncert na festivale Isle of Wight. Pred 65-tisícovým davom sa k nim na pódiu pripojila aj Amy Winehouse.[292] Dňa 26. augusta 2007 odohrali Rolling Stones v O2 Aréne v Londýne svoj posledný koncert na turné Bigger Bang. Na konci turné skupina zarobila rekordných 558 miliónov dolárov,[293] vďaka čomu boli v roku 2007 ako rekordmani zapísaní do vydania Guinessovej knihy rekordov.[294] Dňa 12. novembra 2007 vydala ABKCO Rolled Gold: The Very Best of the Rolling Stones, remake kompilácie Rolled Gold z roku 1975 na dvoch CD nosičoch.[295] V júli 2008 Rolling Stones odišli od firmy EMI, aby podpísali zmluvu s Vivendi's Universal Music a vzali si so sebou aj svoj hudobný katalóg siahajúci až po Sticky Fingers. Nová hudba, ktorú skupina vydala počas tejto zmluvy, mala byť vydaná prostredníctvom vydavateľstva Polydor, ktoré patrilo k spoločnosti Universal.[296]
V priebehu jesene Jagger a Richards spolupracovali s producentom Donom Wasom na pridaní nových vokálov a gitarových partov k desiatim nedokončeným skladbám, ktoré mali z nahrávania albumu Exile On Main St. Jagger a Mick Taylor mali tiež spoločné nahrávanie v Londýne, pri ktorom Taylor pridal novú gitarovú stopu k singlu tohto rozšíreného albumu, „Plundered My Soul“.[297] Dňa 17. apríla 2010 skupina vydala limitovanú edíciu 7-palcového vinylového singla predtým nevydanej skladby „Plundered My Soul“, ako súčasť osláv, ktoré boli vyhlásené na počesť nezávislých obchodníkov s nahrávkami, Record Store Day. Singel, ktorý patril k reedícii albumu Exile On Main St. z roku 2010, mal B-stranu nahrávku „All Down the Line“.[298] Kapela sa zúčastnila na festivale v Cannes na premiére dokumentu Stones in Exile (réžia Stephen Kijak)[299]), ktorý bol o nahrávaní albumu Exile On Main St.[299] Dňa 23. mája dosiahlo opätovné vydanie albumu Exile On Main St. prvé miesto v rebríčkoch Spojeného kráľovstva. Bolo to takmer 38 rokov do týždňa po prvom obsadení tejto pozície. Skupina sa stala prvou, ktorá zaznamenal návrat ich nosiča na vrchol rebríčka desaťročia od jeho prvého vydania.[300] V USA sa album opäť dostal do rebríčka na 2. miesto.[301]
Loewenstein navrhol kapele, aby ukončila svoju nahrávaciu a koncertnú činnosť a predala svoj majetok. Skupina nesúhlasila a v tom roku sa Loewenstein po štyroch desaťročiach ako ich manažér s kapelou rozišiel.[302] Neskôr o tejto dobe napísal memoáre, ktoré nazval A Prince Among Stones.[303] Od roku 2010 prevzala pozíciu ich manažérky na plný úväzok ich predtým dlhodobá právnička, Joyce Smythová.[304][305] Smythová v roku 2019 pri odovzdávaní cien Billboard Live Music Awards dostala titul Top Manager.[306]
V októbri 2010 uviedli Stones do kín a neskôr aj na DVD album Ladies and Gentlemen: The Rolling Stones. Digitálne remastrovaná verzia filmu bola uvedená vo vybraných kinách po celých Spojených štátoch. Hoci bol pôvodne uvedený do kín v roku 1974, okrem nelegálnych nahrávok (bootlegov), nikdy nebol k dispozícii vo verzii pre domáce premietanie.[307] V októbri 2011 uviedli Stones do kín koncertný film The Rolling Stones: Some Girls Live In Texas '78. Digitálne remastrovaná verzia filmu bola uvedená vo vybraných kinách po celých USA. Toto živé vystúpenie bolo zaznamenané počas jednej show vo Ft. Worth v Texase, ktoré bolo súčasťou projektu na podporu ich turné po USA v roku 1978 a ich albumu Some Girls. Film bol na DVD/Blu-ray disku vydaný dňa 15. novembra 2011.[308] Dňa 21. novembra skupina znovu vydala Some Girls vo verzii 2-CD deluxe. Druhé CD obsahovalo dvanásť predtým počas výroby albumu nahratých, ale nevydaných skladieb (okrem skladby „So Young“, ktorá bola B-stranou k singlu „Out of Tears“). K skladbám boli väčšinou nanovo nahraté Jaggerove vokály..[309]
V lete 2012 vydaním knihy The Rolling Stones: 50 kapela oslávila svoje 50. výročie..[310] Počas osláv bolo odprezentované nové upravené logo pier s vyplazeným jazykom, ktoré navrhol Shepard Fairey.[311] Na oslavách v slovinskom múzeu skupiny The Rolling Stones vystúpil aj Jaggerov brat, Chris.[312]
Dokumentárny film Crossfire Hurricane, ktorý režíroval Brett Morgen vyšiel v októbri 2012. Pre film urobil približne päťdesiat hodín rozhovorov, vrátane rozsiahlych rozhovorov s Wymanom a aj s Taylorom.[313] Bol to prvý oficiálny dokumentárny film zahŕňajúci celú kariéru kapely, nakrútený od 25x5: The Continuing Adventures of the Rolling Stones, ktorý bol natočený k ich 25. výročiu v roku 1989.[242] Dňa 12. novembra vyšiel nový kompilačný album GRRR!. Bol na trhu k dispozícii v štyroch rôznych formátoch a zahŕňal aj dve nové skladby, „Doom and Gloom“ a „One More Shot“, ktoré nahrali v posledných týždňoch augusta 2012 v Studio Guillaume Tell v Paríži vo Francúzsku.[314] Z albumu sa po celom svete predalo viac ako dva milióny kópií.[279] Hudobné video k skladbe „Doom and Gloom“, v ktorom účinkuje aj Noomi Rapace, zverejnili 20. novembra.[315][316]
V novembri 2012 v londýnskej O2 Aréne začali Stones svoje turné 50 & Counting.... Na koncertte s nimi vystúpil aj Jeff Beck.[317] Na ich druhom koncerte v Londýne sa k skupine na pódiu pripojili Eric Clapton a Florence Welchová.[318] Tretí výročný koncert sa konal dňa 8. decembra v Barclays Center, v newyorkskej štvrti Brooklyn.[318] Posledné dve vystúpenia boli 13. a 15. decembra v Prudential Center v Newarku, v New Jersey. V posledný večer sa koncertu zúčastnil aj Bruce Springsteen a blues-rocková skupina Black Keys.[318][319] Pódium na tomto turné bolo navrhnuté tak, aby sa na ňom pery loga Rolling Stones mohli „počas rôznych častí show nafúknuť, či vyfúknuť“.[320] Skupina tiež zahrala dve piesne na benefičnom koncerte, ktorý sa konal dňa 12. decembra 2012 v Madison Square Garden v New Yorku pod názvom 12-12-12: The Concert for Sandy Relief.[321]
The Stones odohrali na jar 2013 v USA devätnásť koncertov s rôznymi hosťujúcimi hviezdami. Na tejto časti turné s nimi vystúpila aj Katy Perry[322] a Taylor Swiftová[323]. V júni v roku 2013 skupina vystúpila na festivale Glastonbury.[324] V júli sa vrátili do Hyde Parku zahrali tam rovnaký set list ako mali na tomto mieste na koncerte v roku 1969.[325] Na dvoch koncertoch v Hyde Parku v dňoch 6. a 13. júla bol nahraný materiál pre koncertný album, Hyde Park Live, ktorý ešte koncom toho istého mesiaca exkluzívne vydali na digitálne sťahovanie cez iTunes.[326] Ocenené[327] koncertné DVD, Sweet Summer Sun: Live in Hyde Park, vyšlo 11. novembra.[328]
Vo februári 2014 sa skupina vydala na turné, 14 On Fire, ktoré bolo naplánované až do leta pre Blízky východ, Áziu, Austráliu a Európu.[329] Dňa 17. marca náhle zomrela Jaggerova dlhoročná partnerka, americká modelka, módna návrhárka a štylistka L'Wren Scottová, čo malo za následok zrušenie a preloženie termínov otvorenia turné na október.[330] Dňa 4. júna vystúpili Rolling Stones po prvýkrát v Izraeli. Izraelský časopis Haaretz označil v článku koncert ako „Historický s veľkým H“.[331] V rozhovore s Jaggerom z roku 2015, keď sa ho opýtali, či nemyslí na odchod do dôchodku, odpovedal: „Nie, momentálne nie. Premýšľam o tom, aké bude ďalšie turné. Nerozmýšľam o dôchodku. Plánujem ďalšie série koncertov, takže odpoveď je naozaj, nie, naozaj nie.“[332]
Na latinskoamerické turné sa The Rolling Stones vydali vo februári 2016.[334] Dňa 25. marca skupina odohrali bonusovú šou, bezplatný koncert pod holým nebom v Havane na Kube, na ktorý prišlo podľa odhadov 500 000 návštevníkov.[333] V júni toho istého roku. vo viacerých formátoch vydali Rolling Stones koncertnú reedíciu Totally Stripped, rozšírenú a prepracovanú verziu albumu Stripped, z roku 1995.[335][336] Ich koncert z 25. marca 2016 na Kube pripomenuli verejnosti vo filme Havana Moon. Premiéru mal 23. septembra, premietali ho len jeden večer vo viac ako tisícke kín po celom svete.[337][338] Film Olé Olé Olé: A Trip Across Latin America, dokument z ich turné po Latinskej Amerike v roku 2016,[339] mal premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte dňa 16. septembra 2016.[340] Dňa 26. mája 2017 vyšiel na DVD a Blu-ray disku.[340][341] The Rolling Stones vystúpili aj na festivale Desert Trip, ktorý sa konal v Indio v Kalifornii, kde hrali dve noci, 7. a 14. októbra, počas tých istých nočných koncertov ako Bob Dylan.[342]
Dňa 2. decembra 2016 skupina vydala album Blue & Lonesome. Album pozostával z dvanástich bluesových coververzií interpretov ako sú Howlin' Wolf, Jimmy Reed a Little Walter.[343][344] Nahrávanie sa uskutočnilo v decembri 2015 v British Grove Studios v Londýne a v dvoch skladbách účinkuje Eric Clapton.[345] Album dosiahol prvé miesto v Spojenom kráľovstve a mal druhý najvyšší týždený predaj albumu v tom roku.[346] Okrem toho debutoval na štvrtom mieste v rebríčku Billboard 200.[347]
V júli 2017 v anglickom jazyku vydávaný bulvárny denník, vydávaný v kanadskom Toronte, Toronto Sun, informoval, že Rolling Stones sa po viac ako desaťročí chystajú nahrať svoj prvý album s originálnym materiálom,[348] no nahrávanie bolo nakoniec z dôvodu pandémie COVID-19 stopnuté a odložené.[349] V decembri 2017 vyšla kompilácia 18 nahrávok, On Air, ktoré skupina v rokoch 1963 až 1965 predviedla na stanici BBC. Medzi nahrávkami bolo aj osem skladieb, ktoré skupina nikdy nenahrala a ani komerčne nevydala.[350]
.jpg)
V máji 2017 bolo oznámené, že v septembri a októbri toho istého roku bude na dvanástich rôznych miestach v celej Európe štrnásť koncertov, ktoré sa uskutočnia v rámci turné No Filter Tour.[351] Neskôr bolo turné predĺžené na máj až júl 2018 a pridalo sa do neho štrnásť nových vystúpení. V Spojenom kráľovstve to bolo prvé turné kapely od roku 2006.[352] V novembri 2018 Rolling Stones oznámili plány v roku 2019 priniesť No Filter Tour na americké štadióny. Bolo naplánovaných 13 koncertov, ktoré sa mali konať od apríla do júna.[353] V marci 2019 bolo oznámené, že Jagger podstupuje operáciu náhrady srdcovej chlopne, čo prinútilo kapelu odložiť 17-dňovú severoamerickú časť ich turné No Filter Tour.[354] Dňa 4. apríla 2019 bolo oznámené, že Jagger v New Yorku operáciu srdcovej chlopne absolvoval, po úspešnej operácii sa v nemocnici zotavuje a v nasledujúcich dňoch má byť prepustený.[355] Dňa 16. mája skupina Rolling Stones oznámila, že turné No Filter Tour bude pokračovať 21. júna aj so 17 odloženými termínmi, ktoré sa presunú na koniec augusta.[356] V marci 2020 bolo turné No Filter Tour z dôvodu vypuknutia pandémie COVID-19 odložené.[357]
The Rolling Stones, s Jaggerom, Richardsom, Wattsom a Woodom v ich domovoch, boli dňa 18. apríla 2020 jednými z hlavných on-line účinkujúcich streamovaného koncertu Global Citizen's One World: Together at Home. Bol to benefičný koncert, celosvetová udalosť s desiatkami umelcov a komikov, ktorí účinkovali, aby podporili zdravotníckych pracovníkov v prvej línii a Svetovú zdravotníckuj organizáciu počas pandémie COVID-19.[358] Dňa 23. apríla Mick Jagger prostredníctvom svojej facebookovej stránky oznámil vydanie (bolo v ten istý deň o 17:00) singlu „Living in a Ghost Town“, novej piesne Rolling Stones nahranej v Londýne a Los Angeles v roku 2019 a dokončenej v izolácii (časť nového materiálu, ktorý skupina nahrávala v štúdiu pred lockdownom počas epidémie COVID-19), pieseň, o ktorej si skupina „myslela, že bude rezonovať v dobe, v ktorej práve žili“. Bola to prvá nová pôvodná skladba Rolling Stones, ktorú zložili od roku 2012.[359] Pieseň sa dostala na prvé miesto v nemeckom rebríčku German Singles Chart, kde sa Rolling Stones dostali prvýkrát na prvé miesto po 52 rokoch a stali sa tak najstaršími umelcami, ktorým sa niečo také podarilo.[360]
_(52194125170)_(cropped).jpg)
Album Goats Head Soup z roku 1973 znovu vyšiel dňa 4. septembra 2020. Obsahoval aj predtým nezverejnené nahrávky: nový singel z 9. júla 2020, „Criss Cross“, nahrávku „All the Rage“ a videoklip; „Scarlet“, na ktorej s kapelou účinkuje aj Jimmy Page.[361] Dňa 11. septembra 2020 sa album dostal na prvé miesto britského rebríčka albumov a Rolling Stones sa týmto stali prvým z umelcov, ktorí sa v šiestich rôznych dekádach dostali na vrchol hudobného rebríčka.[362]
V auguste 2021 bolo oficiálne oznámené, že Charlie Watts podstuje bližšie nešpecifikovaný lekársky zákrok a preto na zvyšok turné No Filter s kapelou Rolling Stones nevystúpi. Ako bubeník ho preto nahradil dlhoročný spolupracovník skupiny, Steve Jordan.[363][364] Charlie Watts vo veku 80 rokov v londýnskej nemocnici dňa 24. augusta 2021 zomrel.[365][366] Na 10 dní bol obsah oficiálnej webovej stránky kapely The Rolling Stones na jeho počesť nahradený obrázkom Charlieho Wattsa.[367] Dňa 27. augusta účty skupiny na sociálnych sieťach zdieľali zostrih Wattsových obrázkov a videí.[368] Skupina následne ukázala obrázky a videá Wattsa na začiatku každého koncertu na turné No Filter. Krátky úsek mal zhruba minútu a prezentoval jednoduchú bubnovú skladbu v jeho podaní.[369] Rolling Stones sa stali najlepšie zarábajúcim koncertujúcim hudobníkom roka 2021, čím prekonali Taylor Swift. Od roku 2018 sa títo navzájom na prvých dvoch miestach vymenili.[370][371] Skupina v roku 2022 zahájila nové turné, ktoré podľa aktuálneho výročia nazvali Sixty Tour. Za bicími nástrojmi s nimi účinkoval Jordan.[372]
Po správach z februára 2023, že s bývalými členmi The Beatles, Paulom McCartneyom a Ringom Starrom, nahrávajú svoj nepomenovaný nový album,[373] zástupcovia kapely potvrdili, že McCartney s nimi vystúpi, no Ringo Starr nie. Bolo to prvýkrát, čo McCartney a The Rolling Stones spolupracovali na štúdiovom albume.[374] O štyri mesiace neskôr bola zverejnená správa, že sa Wyman ku kapele vráti nahrať skladbu, čo bolo viac ako 30 rokov po jeho odchode.[375]
.jpg)
V auguste 2023 médiá informovali na základe inzerátu v miestnych novinách v Spojenom kráľovstve, že v septembri 2023 by mohol vyjsť kapele Rolling Stones nový album. Reklama v londýnskom týždenníku Hackney Gazette vtedy odkazovala na niekoľko predchádzajúcich hitov Stones a spájala sa s fiktívnym klenotníkom s diamantmi a webovou reklamou na tzv. „Hackney Diamonds“.[376] Dňa 29. augusta skupina prostredníctvom príspevkov na svojich profiloch na sociálnych sieťach súvislosť s touto webovou stránkou potvrdila.[377] Vďaka tejto reklame vznikla indícia, že aj album by sa mohol volať Hackney Diamonds.[378] Na nahrávaní tohto projektu sa okrem iných podieľali aj: Elton John, Lady Gaga, Stevie Wonder a Paul McCartney.[379] Dňa 6. septembra 2023 sa Jagger, Richards a Wood objavili v šou spolu s americkým komikom, televíznym moderátorom, Jimmym Fallonom a oznámili, že nový štúdiový album Hackney Diamonds vyjde dňa 20. októbra 2023. Album obsahuje aj posledné dve piesne, ktoré pred smrťou Charlie Watts s kapelou nahral. Na jednej zo skladieb albumu hrá aj bývalý dlhoročný basgitarista, Bill Wyman, čo bola jeho druhá štúdiová nahrávka s kapelou od albumu Flashpoint z roku 1991. Počas šou bol zverejnený aj prvý singel a videoklip k albumu, „Angry“, v hlavnej úlohe s herečkou Sydney Sweeneyovou. Pieseň sa dostala aj na soundtrack simulačnej videohry, EA Sports FC 24.[380][381] Jagger pritom vyhlásil, že pokračovanie kapely po Hackney Diamonds v čase vydania albumu bolo na 75 % isté.[382] O desať mesiacov neskôr Jagger dodal, že je pravdepodobné, že skupina bude už „čoskoro“ vydávaní novej hudby pokračovať.[383]
Kapela The Rolling Stones si v priebehu svojej existencie do svojho hudobného prejavu asimilovala rôzne žánre. Počas ich kariéry bola ich hudobná produkcia poznačená čerpaním zo štýlov ako sú blues, psychedélia, R&B, country, folk, reggae, tanečná hudba, vychádzali aj z world music ako aj z tradičných anglických hudobných štýlov, ktoré používajú strunové nástroje, ako sú harfy. Brian Jones spolupracoval napríklad s orchestrom Master Musicians of Jajouka a v začiatkoch kapely experimentoval s používaním netradičných nástrojov, ako je sitar a slide gitara.[384][385] Skupina v začiatkoch hrávala len coververzie pôvodných rokenrolových a bluesových piesní a nikdy s koncertným hraním a nahrávaním coververzií v podstate ani neprestala.[386] Podľa ich životopisca, Stephena Thomasa Erlewina, boli Rolling Stones „priekopníkmi odvážneho, energického bluesového rokenrolu, z ktorého sa ich „silným, no jemne hojdavým rytmom“ v štýle Wymana a Wattsa neskoršie definoval hard rock.[387]
Jagger a Richards spoločne obdivovali Jimmyho Reeda, Muddyho Watersa,[388] a Howlina Wolfa.[388] Little Walter bol zas vzorom pre Briana Jonesa. Richards spomína: „Bol viac zahľadený do T-Bone Walkera a na dvanásťtaktové bluesové veci. Nasmerovali sme ho na Chucka Berryho a povedali sme mu: Pozri, je to všetko rovnaký shit, človeče a také ty dokážeš.“[6] Charlie Watts, bol tradičný jazzový bubeník,[389][390] S blues sa lepšie zoznámil po stretnutí s dvojicou Jagger a Jones. V roku 2003 povedal: „Keith a Brian upriamili moju pozornosť na Jimmyho Reeda a podobných ľudí. Dozvedel som sa, že Earl Phillips hral na tých platniach ako džezový bubeník, hral swing, s priamou štvorkou."[391] Jagger, spomína, že keď prvýkrát počul ľudí ako sú Chuck Berry, Bo Diddley, Muddy Waters, Fats Domino a ďalších významných amerických R&B umelcov, povedal si, že sa mu to takto „zdá najreálnejšie“.[392] Podobne Keith Richards, keď prvýkrát počúval Muddyho Watersa, povedal, že to bola „najsilnejšia a najvýraznejšia hudba [akú] kedy počul...“.[392][393] Spomínal, že „keď si predstavíte nejakého špinavého, oďobaného sedemnásťročného chlapca z Dartfordu, ktorý chce byť Muddy Waters, a bolo nás takých veľa, istým spôsobom to bola bieda, no potom to veľmi potešilo“.[394]
Napriek sklonom Rolling Stones hrať na koncertoch v štýle blues, či R&B, ich prvé originálne skladby reagovali skôr na hlavný smer záujmu popového publika. Kritik Richie Unterberger opísal prvý singel zložený dvojicou Jagger-Richards „Tell Me (You're Coming Back)“ ako „pop rockovú baladu... Keď Jagger a Richards začali písať piesne, zvyčajne neboli odvodené od blues, ale často to boli prekvapivo pomalé popové čísla patriace skôr k mersey beatu“.[395] „As Tears Go By“, balada pôvodne napísaná pre Marianne Faithfullovú, bola jednou z prvých piesní napísaných Jaggerom a Richardsom a jednou z mnohých, ktoré toto duo napísalo pre iných umelcov. Jagger o piesni povedal: „Vzhľadom na zvyšok vtedajšej produkcie je to relatívne vyspelá pieseň. Nahrať nás ju nenapadlo lebo Rolling Stones bola „butch bluesová“ skupina.“[396] Rolling Stones neskôr nahrali verziu tejto skladby, ktorá sa v USA dostala medzi najlepšími hitmi do Top 5.[397]
Richards o svojich prvých skúsenostiach s písaním povedal: „Úžasné je, že aj keď sme si s Mickom mysleli, že tieto piesne boli reálne detinské, každá, ktorá vyšla, sa v rebríčkoch slušne zviditeľnila. To nám dodávalo mimoriadnu mieru sebadôvery. Ono na začiatku bolo to písanie piesní niečo, čo sme chceli urobiť len preto, aby sme napokon Andrewovi [Loogovi Oldhamovi] rezignovane povedali: No, aspoň sme sa teda o to pokúsili...“[70] Jagger k tomu povedal: „Boli sme veľmi popovo orientovaní. Nesedeli sme len pri počúvaní Muddyho Watersa, počúvali sme všetko. V niektorých ohľadoch je ľahké písať na objednávku... Keith a ja sme sa dostali do rytmu písania takýchto melódií, ktoré bývali hotové aj za desať minút. Myslím, že sme si mysleli, že je to trochu na smiech a ukázalo sa, že to bolo pre nás niečo ako zaúčanie.“[70]
Napísanie ich prvého veľkého singla,„The Last Time“, sa pre Rolling Stones ukázalo ako bod zlomu. Richards to nazval „mostom k premýšľaniu o písaní pre Stones. Dalo nám to určitú úroveň sebavedomia, nanačilo cestu, ako na to.“[79] Pieseň bola založená na tradičnej gospelovej piesni, ktorú spopularizovala americká spevácka skupina Staple Singers, no verzia od Rolling Stones má výrazný gitarový riff, ktorý nahral Brian Jones.[398] Pred objavením sa Jaggera/Richardsa ako autorov piesní Stones boli členovia kapely príležitostne autorsky označení kolektívnym menom s pseudonymom Nanker Phelge. Niektoré piesne pripisované Nankerovi Phelgemu boli neskôr aj prepísané na dvojicu Jagger-Richards.[399]
S prispením všetkých: od Jonesa a pokračujúc Woodom, si kapela The Rolling Stones rozvinula to, čo Richards označuje ako „staroveké umenie tkania“ zodpovedné za kľúčovú časť ich zvuku, ktorou je v tejto kapele zvukovo špecifická súhra hry dvoch gitaristov na pódiu.[400] Na rozdiel od väčšiny kapiel sa Stones riadia skôr Richardsovým vedením než rytmom založeným na bicích nástrojoch.[401][402] Podobne aj Watts bol predovšetkým džezový hráč, ktorý v kapele dokázal vniesť vplyvy tohto žánru do štýlu zvuku svpjich bicích nástrojov.[389][390] Nasledovanie Richardsovho vedenia spôsobovalo konflikty medzi Jaggerom a Richardsom a je známe, že medzi nimi vzniká vzájomné tvorivé napätie, no obaja sa zhodujú, že tento stav vedie pri nahrávaní k lepším výsledkom. Najmä Watts hodnotí pozitívne Jaggerove produkčné schopnosti.[403] Pri nahrávaní v štúdiu kapela mala tendenciu kombinovať štúdiový personál a pri každej nahrávke nepoužívať stále tých istých hudobníkov. Bolo bežnou praxou, že na nahrávaní hosťovali hráči na klávesových nástrojoch. V niekoľkých skladbách na albume Beggars Banquet klavír nahral Nicky Hopkins. Na albume Exile On Main St hrá Richards na basgitaru v troch skladbách a Mick Taylor na base hrá v štyroch.[404]
Od roku 1968 začal Richards v hre na gitare pre rytmické party (často v spojení s kapodastrom) používať otvorené ladenia, najbežnejšie otvorené-E, či otvorené-D. Ladenie je takto pomenované podľa základného akordu, keď sa hrá otvorený, zvyčajne durový akord a všetky podobné akordy v chromatickej stupnici sa hrajú tak, že všetky struny sú blokované len na jednom pražci. Od roku 1969 Richards často používal 5-strunové otvorené-G ladenie (spodná 6. struna bola odstránená). Tento spôsob ladenia možeme počuť v singli z roku 1969 „Honky Tonk Women“, „Brown Sugar“ (Sticky Fingers, 1971), „Tumbling Dice“ (kapo IV), „Happy“ (kapo IV), (Exile On Main St., 1972) a "Start Me Up" (Tattoo You, 1981).[405]
Spory medzi Jaggerom a Richardsom vznikli v 70. rokoch, keď bol Richards závislý na heroíne,[406][407] čo viedlo k tomu, že Jagger viac rokov záležitosti kapely riadil.[396] Keď sa Richards dostal z heroínu a začal sa viac zúčastňovať na rozhodovaní, Jagger na to nebol zvyknutý a nepáčilo sa mu, že sa jeho autorita znižuje. To ich doviedlo do obdobia, o ktorom Richards hovoril ako o „tretej svetovej vojne“.[239] O tvorbe albumov v Rolling Stones to Richards v roku 2023 označil ako „kontrolované šialenstvo. Mick je kontrolór a ja som to šialenstvo.“[408]
Hudobná spolupráca medzi členmi skupiny a sprievodnými hudobníkmi bola kľúčová vzhľadom na plynutie v zložení kapely, ktoré skupina zvyčajne zažívala v štúdiu,[409][410] keďže skladby mali tendenciu byť nahrávané „akýmkoľvek členom skupiny, ktorý sa v tom čase v štúdiu nachádzal.“[410] Postupom času sa Jagger vypracoval na etalón pre rockových frontmanov a s pomocou Rolling Stones, podľa slov z novín Telegraph, „zmenil hudbu“ prostredníctvom svojich príspevkov do nej ako priekopníka moderného hudobného priemyslu..[411]
Stephen Hyden o Rolling Stones v jednom zo svojich výročných hodnotení píše:
The Rolling Stones budú mať budúci rok 50 rokov, čo je bezprecedentný míľnik pre rockovú skupinu a potvrdenie jasnej pravdy: Nikto neprežije ako najväčšia svetová rokenrolová kapela. Začínali ako puristické bluesové kombo, ktoré zdobilo imidž zlého chlapca a zároveň nahrávalo príležitostné popové melódie Lennona/McCartneyho a balady nabité sláčikmi. Aby si zabezpečili popularitu, Stones v 60. a 70. rokoch obratne prešli rôznymi formami, pričom vo svojom jadre zostávali v podstate rovnakými. Keď vládol arénový rock, Stones sa stali expresne živou kapelou, ktorej dekadencia bola na rovnakej úrovni ako u kapely Led Zeppelin, keď sa David Bowie a glam stali v Anglicku tou najmodernejšou záležitosťou, Mick Jagger napenil maskaru a držal pózy. V roku 1978, v období, keď vydali album Some Girls, The Rolling Stones absorbovali energiu newyorskej punkovej a diskotékovej scény tak dokonale, že to oživilo kariéru kapely a splodilo ich (doteraz) posledný americký singel číslo 1, „Miss You“.[412]
Od svojho vzniku v roku 1962 prešli členovia kapely Rolling Stones cez viacero sporov.[414][415] Vydali 31 štúdiových albumov,[416] 13 koncertných albumov,[417] 28 oficiálnych kompilačných albumov a mnoho rešpektovaných bootlegov nahrávok,[418] Ich hudobné nosiče obsahujú viac ako 340 skladieb.[419] Podľa portálu OfficialCharts.com sú Rolling Stones štvrtou najpredávanejšou skupinou všetkých čias. Ich najlepším singlom je „(I Can't Get No) Satisfaction“[420], ktorý mnohí v svojom čase považovali za „klasický príklad rokenrolu“.[388] The Rolling Stones prispeli do bluesového slovníka, vymysleli svoje vlastné „kódové slová“ a slang, ktorý používali vo svojich textoch.[388] Aj vďaka svojmu imidžu zlých chlapcov sa skupina Rolling Stones rýchlo stala kultovou záležitosťou. K jej popularite prispela aj negatívna reklama vtedajších strážcov počestnosti, ktorí ju obviňovali zo zlého vplyvu na mládež a pošliapavania morálnych hodnôt.
The Rolling Stones Boli priekopníkmi „surového zvuku vychádzajúceho z blues“, ktorým sa definoval hard rock[421] a boli vnímaní ako hudobný „predvoj veľkej transfúzie“ rôznych kultúrnych postojov, vďaka čomu boli zrozumiteľní pre mládež v Británii a aj vo zvyšku sveta.[388] Muddy Waters povedal, že Rolling Stones a ďalšie anglické kapely vzbudili záujem americkej mládeže o bluesových hudobníkov. Po tom, čo prišli do Spojených štátov, sa o predaj Watersových albumov, ako aj albumov iných bluesových hudobníkov, záujem verejnosti zvýšil,[422] čím vlastne pomohol krajinu s jej vlastnou hudbou znovu spojiť.[423]
Je zaujímavé, že britská skupina Rolling Stones mala pozitívnejší ohlas v USA ako vo svojej vlasti. Od začiatku sa s hudbou Rolling Stones spájalo rebelantstvo, protest proti spoločnosti so zaužívanými normami správania. Charakteristická výbušnosť sa prejavovala aj v ich textoch, ktoré boli o trpkosti života, s pocitom osamelosti a odcudzenia, nevyhýbali sa sexuálnym narážkam. Ich prínosom v rocku je aj v tom, že do popredia nevstupuje spevák/sólista (ako napríklad v prípade Elvisa Presleya), ale dôraz je na celej skupine a na príspevku každého jej člena. The Rolling Stones boli stúpencami hnutia za občianske práva a mali v dobových zmluvách klauzulu o tom, že nebudú vystupovať na segregovaných miestach. Porušenie tohto ustanovenia by promotérovi spôsobilo udelenie pokuty 30 100 libier a umožnilo kapele z koncertu odstúpiť. Ich podpora občianskych práv pokračuje až do súčasnosti.[424]
V roku 1981 v časopise Rolling Stone napísali, že Stones „sú veľkou rokenrolovou rytmickou sekciou súčasnej doby“ a sú „špeciálni predovšetkým preto, lebo chápu, že skvelá rokenrolová kapela nikdy neberie príliš veľa ako samozrejmosť.“[425] V roku 2010 obsadili štvrté miesto v rebríčku magazínu Najlepších umelcov všetkých čias. Americký hudobník a herec, Steven Van Zandt, k nim napísal:
Rolling Stones sú môj život. Keby nebolo ich, bol by som len jeden zo Sopranovcov. Stones som prvýkrát videl v televízii v The Hollywood Palace v roku 1964. V tom roku boli The Beatles za dokonalých: vlasy, ladenie, oblečenie. Spoločne sa poklonili. Ich hudba bola mimoriadne sofistikovaná. Celé to bolo vzrušujúce a cudzie, no vo svojej dokonalosti voči realite veľmi vzdialené. The Rolling Stones boli tiež zvláštni a vzrušujúci. Z nich šlo posolstvo: „Môžeš to dokázať.“ Vlasy mali zanedbanejšie. Ladenie mali trochu mimo. A už vôbec si nepamätám, že by sa usmievali. Mali postoje R&B tradicionalistov: „Nie sme v šoubiznise. Nie sme popová hudba.“ A sexualita v hlase Micka Jaggera bola dospelácka. Toto nebol popový sexepíl – držanie sa za ruky, hranie roztáčania fľaše. Toto bola realita. Jagger mal tú konverzačnú kvalitu, ktorá pochádzala od R&B spevákov a bluesmanov, taký druh polospevu, nie celkom držiaceho sa nôt. Prijatie Jaggerovho hlasu v popovom rádiu bolo zlomovým bodom v rokenrole. Vyrazil dvere pre všetkých ďaľších. Zrazu Eric Burdon a ani Van Morrison neboli divní – ba dokonca ani Bob Dylan.[426]
V novinách The Telegraph označili Micka Jaggera za „valiaci kameň, ktorý zmenil hudbu“.[411] Skupina sa stala subjektom pre mnohé dokumentárne filmy a Pete Townshend ju v roku 1989 uviedol do Rock'n'rollovej siene slávy..[428][429] The Rolling Stones boli ako kapela[430][431] a aj ako jednotliví jej členovia[432][433] inšpiráciou a mentorom nových generácií hudobných umelcov. Pripisuje sa im aj zmena „celého obchodného modelu v populárnej hudbe“.[411] Ako jediní umelci, ktorí sa umiestnili na vrchole britského rebríčka albumov za šesť rôznych desaťročí, sú spolu s Elvisom Presleym a Robbie Williamsom na druhom mieste na prvom mieste v oficiálnom britskom rebríčku, prekonali ich len The Beatles.[362]
V roku 2002 televízia CNN označila Stones za „jeden z najúspešnejších rockových počinov súčasnosti“ a dodala: „Len od roku 1989 skupina v hrubých príjmoch vygenerovala viac ako 1,5 miliardy dolárov. V tomto súčte je predaj platní, práva k piesňam a špecializovaný tovar, sponzorské peniaze a turné. The Stones zarobili viac peňazí ako je tomu u skupiny U2, Brucea Springsteena, Michaela Jacksona, Britney Spearsovej, či kapely The Who a aj u ďalších. Mick študoval ekonomickú školu v Londýne a okrem toho, že mal talent na vystupovanie a spievanie, mal aj schopnosť obklopiť seba a zvyšok kapely skupinou veľmi schopných manažérov."[427] Rolling Stones predali celosvetovo viac ako 240 miliónov albumov.[434]
V recenzii akustického prevedenia skladby „You Can't Always Get What You Want“ kapely z roku 2020 pre online a na obrazovke koncertu Global Citizen's One World: Together At Home o nich magazín Billboard uviedol, že sú „stále majstrami v poskytovaní nezabudnuteľných živých vystúpení.“[435] O ich pretrvávajúcej príťažlivosti a znovuobjavení Rich Cohen v denníku The Wall Street Journal v roku 2016 napísal:
The Rolling Stones prešli najmenej piatimi štylistickými iteráciami: boli cover skupina popu 60. rokov, patrili k hudobníkom acid rocku 60. rokov, boli predstaviteľmi groove 70. rokov a New Wave 80. rokov. V určitom bode zostarli, stratili pružnosť a schopnosť znovu objavovať, no skutočnosť, že to robili tak dobre tak dlho, vysvetľuje ich nevyčerpateľný význam. Rolling Stones žili, zomreli a znovu a znovu sa zrodili. Znamená to, že pre mnohé rôzne generácie dospelých pochádzal ich stredoškolský zvuk hudby od kapely The Rolling Stones. Stones sa už toľkokrát znovu objavili, že by mohli byť aj nesmrteľnými.[436]
Skupina bola nominovaná a získala viacero ocenení vrátane troch cien Grammy (12 nominácií), v roku 1986 cenu Grammy za celoživotné dielo,[437] v roku 1991 ceny Juno pre medzinárodného ententainera roka,[438] v roku 2017 za ich za album Blue & Lonesome získali cenu U.K.'s Jazz FM Awards Album of the Year[439] a NME (New Musical Express) im udelil ceny za najlepšiu koncertnú kapelu a za ich filmový dokument Crossfire Hurricane majú cenu NME za najlepší hudobný film.[440]
Na Jaggerove 75. narodeniny, v roku 2018, vedci pomenovali sedem fosílnych múch po súčasných a bývalých členoch kapely The Rolling Stones. Dva druhy, Petroperla mickjaggeri a Lapisperla keithrichardsi, boli zaradené do novej čeľade Petroperlidae. Nová rodina bola pomenovaná na počesť Rolling Stones, odvodených z gréckeho slova „petra“, čo znamená „kameň“. Vedci nazvali fosílie ako „Rolling Stoneflies“.[441] Táto téma pokračovala, keď NASA pomenovala skalu narušenú tryskami vesmírneho robotického prieskumníka študujúceho vnútorný priestor Marsu, Mars InSight Lander, na „Rolling Stones Rock“. Oznámil to Robert Downey Jr. počas vystúpenia kapely v Pasadene v Kalifornii dňa 22. augusta 2019.[442] V roku 2020 bola po klaviristovi a zakladajúcom členovi kapely, Ianovi Stewartovi, pomenovana tretia z druhu skamelenín Petroperlidae, Branchioperla ianstewarti.[443]
V roku 2019 časopis Billboard zaradil na základe úspechu kapely v americkom rebríčku kapelu The Rolling Stones na druhé miesto zoznamu „Najlepších umelcov všetkých čias“.[444] V roku 2022 sa kapela objavila na sérii známok, ktoré vydala britská kráľovská pošta[445] a ich 60. výročie si oficiálny výrobca britských mincí, Royal Mint, pripomenul zberateľskou mincou.[446] Skupina má 38 albumov v prvej desiatke rebríčka Spojených štátov, čo je najviac zo všetkých umelcov.[447] Celosvetovo The Rolling Stones predali viac ako 250 miliónov albumov.[448][449][450]
Skupina Rolling Stones ako jedna z mála dodnes koncertuje a vydáva hudbu. V roku 1990 vystúpili na Slovensku, v susednom Česku „Stouni“ vystupujú pravidelnejšie: v rokoch 1990, 1995, 1998, 2003 a 2018 boli v Prahe a v roku 2007 v Brne na brnianskom výstavisku.
Od svojho prvého koncertu, ktorý mali dňa 12. júla 1962 v klube Marquee v Londýne odohrali Rolling Stones po celom svete viac ako dvetisíc koncertov[451] a absolvovali viac ako 48 rôzne dlhých koncertných turné, vrátane troch turné, ktoré v svojej dobe zaznamenali aj historicky rekordné zisky: Bridges to Babylon, Voodoo Lounge[255] a A Bigger Bang.[288]
Od malých klubov a hotelov v Londýne, v ktorých má Mick Jagger pre svoje charakteristické pohyby obmedzený priestor[452][453] až po vypredávanie štadiónov po celom svete sa turné usporiadané kapelou The Rolling Stones v priebehu desaťročí výrazne menilo. Prvé nastavenia scény a scenáru prezentácie tejto skupiny boli jednoduché v porovnaní s tým, čím sa stali neskôr v kariére kapely, keď boli použité prepracované návrhy pódií, pyrotechnika a obrovské obrazovky. V čase, keď Stones v roku 1969 koncertovali po Amerike, začali zapĺňať veľké haly a arény, ako napríklad The Forum v Inglewoode v Kalifornii.[454] Používali tiež viac koncertnej výbavy, vrátane osvetľovacích zariadení a, v porovnaní s klubovými akciami, aj lepšieho zvukového vybavenia.[454]
Mick Jagger za „veľké prelomové turné“ považuje to, ktoré mali v roku 1969, pretože „začali na ňom silný zvuk hudby ladiť so svetelnou šou“.[455] Britský denník, The Guardian, za zrod arénového rocku považoval americké turné Rolling Stones z roku 1969 a zaradil ho na 19. miesto v zozname 50 kľúčových udalostí v histórii rockovej hudby.[456] Pred týmto turné bol najhlasnejší zvuk na veľkokapacitných vystúpeniach často spojený s davom, takže Stones použili osvetlenie a zvukové systémy, ktoré zabezpečili, že ich bude vidieť a počuť aj v tých najväčších arénach. The Guardian poznamenal, že ich „kombinácia pódiovej excelentnosti a dôvtipu za scénou posunula podnikanie v oblasti koncertných turné na úplne novú úroveň.“[456] Počas turné v roku 1972 Stones vyvinuli komplexnú svetelnú show, ktorá zahŕňala aj obrovské zrkadlá, ktoré od nich odrážali svetlo.[457][458]
Počas Tour of the Americas v roku 1975 sa arénové šou stali pre skupinu ich špecifickým odvetvím a pre osvetlenie si Rolling Stones najali nového osobitného režiséra, Julesa Fishera.[459] Rekvizity, ktoré kapela použila na pódiu, podobne ako na Broadwayi sa zvýraznili ako veľkosťou, tak aj prepracovanosťou.[455] Začali využívať viacero pódií, z ktorých si vyberali na konkrétnu show. Na tomto turné mali dve verzie toho, čo Jagger nazýval „lotosové pódium“. Jedna verzia mala veľkú benátsku (cylindrickú) oponu a druhá mala listy, ktoré začínali v zloženom stave a počas začiatku koncertu sa otvárali.[455] V tomto období mali aj rôzne rekvizity, vrátane nafukovacích penisov a iných trikov[455] a do šou bolo včlenené aj množstvo cirkusových trikov.[455]
Počas amerického turné, ktoré sa konali v rokoch 1981 – 1982 Rolling Stones spolupracovali pri stavbe pódií pre miesta a publikum o veľkosti štadióna s japonským dizajnérom Kazuhidem Yamazarim.[460][461] Počas tohto obdobia sa pódiá zväčšili, aby zahŕňali výbehové mostíky a pohyblivé časti javiska, ktoré boli nasmerované do publika.[460][461] Na týchto turné využívali aj farebné panely a patrili k posledným vystúpeniam Rolling Stones, ktoré robili pred prechodom na zariadenia, akými sú veľkoplošné obrazovky s videom.[460] Vystúpenia na štadiónoch dali kapelám novú výzvu.[462] Charlie Watts k tomu dodáva: Keď ste vonku na takom obrovskom štadióne, musíte sa fyzicky zmenšiť na pódiu, takže preto sme na turné 1981-2 mali tie farebné panely a neskôr sme začali používať zariadenia ako video obrazovky. Uvedomili sme si, že nás ľudia nevidia, že sme tam len ako mravce. Mick sa musel premietať obrysom tela cez svetlomety. A keď je šou taká veľká, potrebujete si ešte trochu pomôcť, potrebujete počas nej pár trikov. Potrebujete ohňostroj, potrebujete svetlá, potrebujete k tomu aj trochu divadla.[460]
Postupom času boli ich rekvizity a javiskové vybavenie čoraz sofistikovanejšie. Keď Stones začali zapĺňať priestory o veľkosti štadióna alebo väčšie, narazili na problém, že ich publikum už nevidelo. To bol najmä prípad, keď v roku 2006 odohrali bezplatný koncert v Rio de Janeiro na turné A Bigger Bang[463] pre približne 1,5 milióna ľudí[464]. Na koncerte potrebovali viac ako 500 svetiel, stovky reproduktorov a video projekciu, ktorá mala dĺžku takmer trinásť metrov.[464][465][466] Kvôli dĺžke pláže 2,5 km, na ktorej Rolling Stones vystupovali,[466] museli byť zvukové systémy mať nastavené po celej dĺžke pláže v reléovom vzore tak, aby bol zvuk synchronizovaný s hudbou na javisku,[466] lebo podľa fyzikálnych princípov sa na každých tristoštyridsať metrov pláže zvuk oneskoroval o ďalšiu sekundu.[465][466]
Skupina The Rolling Stones vydala 31 štúdiových albumov, 13 koncertných albumov, 28 kompilačných albumov, 3 EP, 122 singlov, 31 box setov, 51 video albumov, 2 video box sety a 77 videoklipov. Počas svojej kariéry na celom svete predali viac ako[476] 200 miliónov nahrávok, čím sa stali jedným z najpredávanejších hudobných umelcov všetkých čias.[477] Časopis Billboard ich zaradil (po kapele The Beatles) na 2. miesto ich zoznamu najväčších umelcov všetkých čias.[478] The Rolling Stones mali v prvej desiatke rebríčku Billboard 200 38 albumov (9 albumov boli číslom 1) a 8 hitov číslo 1 mali v rebríčku Billboard Hot 100.[479] Podľa americkej asociácie hudobného priemyslu, Recording Industry Association of America, predali v Spojených štátoch 66,5 milióna albumov, čím sa stali 16. najpredávanejšou hudobnou skupinou v histórie.[480]
Najznámejším a najzdokumentovanejším zo všetkých koncertov kapely bol Altamont Free Concert na pretekárskej dráhe motoristického športu na západe Spojených štátov amerických, ktorá sa nachádza v severnej Kalifornii, západne od mesta Tracy, Altamont Speedway. Toto vystúpenie bolo záverečnou šou ich American Tour 1969. Na tento koncert si zabezpečili ako usporiadateľskú ochranku motorkársky gang Hells Angels. Táto okolnosť nemalou mierou prispela k tomu, že fanúšika, Mereditha Huntera, títo ochrankári ubodali a ubili na smrť po tom, čo vytiahol strelnú zbraň.[506] Časť turné a koncert v Altamonte boli zdokumentované vo filme Alberta a Davida Mayslesovcov Gimme Shelter. Ako odpoveď na rastúcu popularitu bootlegových nahrávok bol vydaný v roku 1970 album Get Yer Ya-Ya's Out! (UK #1; USA #6). Kritik, Lester Bangs, tento album vyhlásil za najlepší koncertný album všetkých čias.[507]
Najväčší koncert skupiny bol v brazílskom Riu de Janeiro,. Konal sa konal v roku 2006 v rámci turné A Bigger Bang Tour. Druhým najväčším bol koncert v roku 2016, kedy skupina prvýkrát hrala, počas turné América Latina Olé, na Kube. Odhaduje sa, že 1,2 milióna fanúšikov, t.j. viac ako polovica obyvateľov Havany, videlo kapleu The Rolling Stones, ktorej hudbu kubánsky režim deväť rokov pred koncertom zakázal. Koncertný album a film, The Rolling Stones: Havana Moon, vyšiel v roku 2016.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
