Remove ads
William George Wyman (narodený ako Perks,[1] * 24. októbra 1936, Lewisham, Londýn, Spojené kráľovstvo) je anglický hudobník, ktorý bol medzi rokmi 1962 až 1993 basovým gitaristom rockovej skupiny The Rolling Stones.
| Bill Wyman | |
|---|---|
.jpg) Wyman v roku 2020 | |
| Základné informácie | |
| Popis umelca | britský hudobník, skladateľ, fotograf |
| Rodné meno | William George Perks |
| Narodenie | 24. október 1936 (88 rokov) Lewisham, Londýn Spojené kráľovstvo |
| Žáner | Rock, blues, pop, džez |
| Hrá na nástrojoch | basová gitara, spev, klávesové nástroje |
| Roky pôsob. | 1959–1993 1997–súčasnosť |
| Vydavateľstvá | Velvel, Rolling Stones, Koch International, BMG |
| Súvisiace články |
The Rolling Stones Bill Wyman's Rhythm Kings |
| Webstránka | billwyman.com |
Bill Wyman bol súčasťou prvej stabilnej zostavy kapely a hrá na ich prvých 19 albumoch. Od roku 1997 vystupuje ako spevák a basgitarista v skupine Bill Wyman's Rhythm Kings. V roku 1989 ho ako člena kapely The Rolling Stones uviedli do Rokenrolovej sieni slávy. V roku 2023 sa Bill Wyman k nahrávaniu so skupinou Rolling Stones nakrátko vrátil.
Remove ads
Wyman sa narodil v nemocnici v Lewishame v južnom Londýne ako William George Perks. Jeho otec bol murár William George Perks, jeho matka sa volala Kathleen May „Molly“ (rodená Jefferyová)[1] Ako jedno zo šiestich detí strávil väčšinu svojej rannej mladosti v Penge v juhovýchodnom Londýne. Wyman opísal svoje detstvo počas vojny ako „zjazvené chudobou“. Počas neho prežíval sústavné bombardovania britských miest nemeckou Luftwaffe v čase druhej svetovej vojny, známe ako Blitz. V detstve bol svedkom toho ako nepriateľské stíhacie lietadlo zabilo ich susedov.[2][3]
Wyman navštevoval základnú školu v Oakfielde.[2] Potom, ako spravil skúšky nastúpil od roku 1947 na gymnázium Beckenham a Penge County, ktoré navštevoval do Veľkej noci roku 1953. Z gymnázia odišiel ešte pred skúškami, lebo mu jeho otec našiel prácu pre bookmakera a trval na tom, aby túto prácu zobral.[4][5][2]
V januári 1955 bol Bill Wyman povolaný na dvojročnú vojenskú službu v Royal Air Force. Na jeseň, po podpise zmluvy na ďalší rok, bol vyslaný na leteckú základňu Oldenburg v severnom Nemecku, kde v útvare motorovej dopravy strávil zvyšok svojej služby. S rokenrolom prvýkrát prišiel do kontaktu v tanečných sálach ako bola „Zum Grünen Wald“ a potom, ako si kúpil rádio, ho počúval na stanici American Forces Network.[6] V auguste 1956 si za 400 nemeckých mariek kúpil gitaru a v roku 1957 si spolu s Caseym Jonesom založili skifľovú skupinu.[7]
Remove ads
Medzi 10. až 13. rokom chodil Bill Wyman chodil na hodiny klavíra. Rok po svadbe 24. októbra 1959 s 18-ročnou bankovou úradníčkou, Diane Coryovou,, si za 52 libier (v r. 2023 zodpovedá 1 512 librám) kúpil na splátky elektrickú gitaru Burns, no so svojim hraním nebol spokojný.[8] Na basgitaru prešiel potom, ako si ju počul na jednom koncerte britskej humornej pop rockovej skupiny Barron Knights. Z druhej ruky si kúpil basgitaru britskej výroby, Dallas Tuxedo,[9][10] Odstránením[11] pražcov si z nej potom vyrobil bezpražcovú elektrickú basgitaru[12] a v roku 1961 začal na nej hrávať v juholondýnskej kapele Cliftons.
V auguste 1964 si legálne zmenil priezvisko na Wyman, pričom prijal fonetické priezvisko kamaráta Lee Whymana, s ktorým v rokoch 1955 až 1957 v Royal Air Force absolvoval vojenskú službu.[13]
The Rolling Stones a vedľajšie projekty z 80. rokov
Potom ako mu bubeník Tony Chapman povedal, že rhythm and bluesová kapela Rolling Stones hľadá basgitaristu, sa 7. decembra 1962 zúčastnil konkurzu ktorý bol v pube v Chelsea, po ktorom ho najali ako náhradu za Dicka Taylora.[14] Na kapelu zapôsobil jeho nástroj a zosilňovače (jeden z nich si Wyman upravil sám a druhým bol Vox AC30).[14] Wyman bol vekovo najstarším členom skupiny.[15]
Okrem hrania na basgitaru Wyman na prvých nahrávkach a do roku 1967 aj na koncertoch často spieval vokály. Zložil a sólovo naspieval skladbu „In Another Land“ z albumu Their Satanic Majesties Request (1967). Skladba vyšla aj ako jeho prvý oficiálny singel. Druhou skladbou od Wymana, ktorú vydala skupina The Rolling Stones je „Downtown Suzie“ (naspieval ju Mick Jagger), ktorá vyšla na v roku 1975 kompilácii predtým nevydaných nahrávok nazvanej Metamorphosis.
Wyman bol dobrý kamarát s Brianom Jonesom. Počas turné zvyčajne bývali spolu na izbe a často spolu chodili do klubov.[16] Vychádzali spolu aj vtedy, keď sa Jones od kapely dištancoval. Dosť ho zaskočilo, keď sa dozvedel správu o jeho smrti. Len dvaja členovia kapely Rolling Stones sa v júli 1969 zúčastnili Jonesovho pohrebu: Bill Wyman a Charlie Watts. Wyman bol tiež dobrým kamarátom s gitaristom Mickom Taylorom. Rovnako ako ostatní členovia Rolling Stones, aj on spolupracoval s Taylorom po jeho odchode z kapely v roku 1974.[17]
Wyman si od detstva počas svojho života viedol denník. Použil ho potom neskôr pri písaní svojich autobiografií Stone Alone z roku 1990 a knihy Rolling with the Stones z roku 2002. V Stone Alone Wyman píše, že spolu s Brianom Jonesom a bubeníkom Charliem Wattsom zložili riff piesne „Jumpin' Jack Flash“. Wyman spomína, že „(I Can't Get No) Satisfaction“ bol vydaný ako singel až potom ako prešiel v kapele hlasovaním v pomere 3:2: Wyman, Watts a Jones hlasovali za, Jagger a Keith Richards boli proti, pretože sa domnievali, že pre vydanie singla to nie je dostatočne dobrý komerčný hit.
Wyman tiež hral na The London Howlin' Wolf Sessions, albume vydanom v roku 1971. Účinkujú na ňom hudobníci: Howlin' Wolf, Eric Clapton, Charlie Watts a Stevie Winwood. Wyman hrá aj na albume Jamming with Edward (1972), ktorý nahrali spolu s Ry Cooderom, Nickym Hopkinsom, Jaggerom a Wattsom. . Hral na basu najmenej na dvoch skladbách albumu z roku 1967, I Can Tell, od Johna P. Hammonda.[18]
V júli 1981 sa Wymanov sólový singel „(Si Si) Je Suis un Rock Star“ stal v mnohých krajinách hitom v Top 20.[19] V roku 1981 Bill Wyman tiež zložil soundtrackový album Green Ice pre rovnomenný film Ryana O'Neala/Omara Sharifa. V polovici 80. rokov zložil hudbu k dvom filmom talianskeho režiséra Daria Argenta: Phenomena (1985) a Terror at the Opera (1987).
V roku 1983 Bill Wyman pomohol zorganizovať finančnú zbierku na akčný výskum sklerózy multiplex vo forme koncertného turné so skupinou, ktorá si hovorila Willie and the Poor Boys. Skupina hrala vystúpenia v USA a v Spojenom kráľovstve. V skupine sa striedali hosťujúci hudobníci vrátane Erica Claptona, Jeffa Becka a Jimmyho Pagea. Toto úsilie bolo inšpirované Wymanovým priateľom a bývalým hudobníkom zo Small Faces a Faces, Ronnieho Lanea.[20] Skupina produkovala album s rovnakým názvom, na ktorom ako hlavní členovia hrajú Wyman, Charlie Watts, Geraint Watkins, Mickey Gee a Andy Fairweather Low, ako aj Ray Cooper, Jimmy Page, Willie Garnett, Chris Rea, Steve Gregory, Paul Rodgers, Kenney. Jones, Henry Spinetti a Terry Williams.
Wyman sa objavil ako cameo postava vo filme Eat the Rich z roku 1987 a produkoval a hral na niekoľkých albumoch skupiny Tucky Buzzard.[21]
Po turné Rolling Stones v rokoch 1989-90, Steel Wheels/Urban Jungle, Wyman skupinu v januári 1993 opustil.[22] Rolling Stones pokračovali v nahrávaní a turné s Darrylom Jonesom na basgitare, ktorý ale neúčinkoval ako oficiálny člen kapely.[23]
Neskoršie aktivity
V roku 1997 Bill Wyman založil medzigeneračnú kapelu Bill Wyman's Rhythm Kings. Jej zostava hudobníkov sa pravidelne striedala. Hrávali coververzie skladieb z blues, soulu, rokenrolu, džezu, príležitostne aj piesne skupiny The Rolling Stones. Vokály Wyman spieval len zriedka, zvyčajne sólovo zaspieval v piesni Chucka Berryho „You Never Can Tell“ a „Honky Tonk Women“ od Rolling Stones.
Bol porotcom 5. ročníka súťaže Independent Music Awards, ktorá je zameraná na podporu kariéry nezávislých umelcov.[24]
Dňa 25. októbra 2009 sa Bill Wyman s kapelou Faces podieľal na ich reunion show. S touto kapelou vystúpil aj predtým v rokoch 1986 a 1993.[25][26]
Dňa 19. apríla 2011 klavirista Ben Waters vydal na albume poctu Ianovi Stewartovi s názvom Boogie 4 Stu. Wyman v tomto projekte zahral v dvoch skladbách: „Rooming House Boogie“ a „Watchin' the River Flow“, pričom druhá nahrávka bola nahraná spolu s kapelou The Rolling Stones.[27]
V roku 2012 sa, napriek tomu, že na basgitaru väčšinu koncertu hrával Darryl Jones, očakávalo, že sa Bill Wyman a Mick Taylor na koncertných pódiách v Londýne (25. a 29. novembra) a v Newarku (13. a 15. decembra) k Rolling Stones pripoja.[28][29] Na koncertoch v Londýne v dňoch 25. a 29. novembra hral Wyman v dvoch skladbách: „It's Only Rock 'n Roll“ a „Honky Tonk Women“. Neskôr uviedol, že nemá záujem sa ku kapele pripojiť na ďalšie turné, ktoré sa malo konať v roku 2013.[30]
Bill Wyman spolupracoval pri výrobe filmového dokumentu o jeho živote a kariére z roku 2019, ktorý režíroval a napísal pod názvom The Quiet One, Oliver Murray.[31]
Wyman sa nakrátko vrátil k nahrávaniu s kapelou The Rolling Stones v roku 2023, kedy hral na basgitaru v skladbe „Live By the Sword“, ktorú kapela vydala na ich aktuálnom albume Hackney Diamonds.[32] Bolo to prvýkrát, čo bol s kapelou v štúdiu pri nahrávaní od roku 1991.
Dňa 9. augusta 2024 Bill Wyman vydal svoj 9. sólový štúdiový album s názvom Drive My Car.[33]
Remove ads
Zvuk basovej gitary od Billa Wymana nepochádzal len z jeho 30-palcovej vlastnoručne modifikovanej bezpražcovej gitary s krátkym rozsahom Dallas Tuxedo.[34] Hral aj na viacero iných nástrojov, ktoré boli takmer všetky v menšej škále, používal aj gitary od firmy Framus, dosť často to bola značka Framus Star, ale aj iné.[35][36] Používal aj basovú verziu gitary Vox Teardrop (vydanú ako signature model Billa Wymana), gitaru Fender Mustang Bass, dva modely navrhnuté podľa štúdiového hudobníka Dana Armstronga, ktoré vyrobila firma Ampeg, basovú gitaru EB-3 od firmy Gibson a basgitaru s hliníkovým krkom od amerického výrobcu Clifforda Travisa Beana. Od konca 80. rokov hral Bill Wyman predovšetkým na basgitaru značky Steinberger. V roku 2011 v The Bass Center v Londýne vydali Wyman Bass, pražcovú verziu Wymanovej prvej „doma prerobenej“ bezpražcovej basgitary, na ktorú Wyman hrá a podporuje ju.[37] Jedna z Wymanových basgitár, jeho Fender Mustang z roku 1969, sa v roku 2020 predala na aukcii za 380 000 dolárov, čo bola v tom čase za basgitaru zaplatená historicky najvyššia cena.[38]
Remove ads
Bill Wyman sa so svojou prvou manželkou Diane Coryovou oženil v roku 1959 a ich syn Stephen Paul Wyman sa narodil 29. marca 1962.[39] S Diane Coryovou sa Wyman rozišiel v roku 1967 a rozviedli sa v roku 1969.[40]
Vo svojej autobiografii, Stone Alone, Wyman spomína, ako sa v Adelaide v Austrálii 11. februára 1965 počas ich turné na Ďalekom východe on a zvyšok kapely zoznámili so skupinou žien. Bill Wyman mal krátky vzťah s jednou z nich. Po návrate skupiny do krajiny o rok 22. februára 1966 počas Australasian Tour, Wyman zistil, že dievča už v Austrálii nie je. Keď sa jeden z jej priateľov pýtal na miesto jej pobytu, dostal informáciu, že žena po ich stretnutí otehotnela a rozhodla sa presťahovať na Nový Zéland, kde porodila dievča, ktoré sa rozhodla sama vychovávať. O týždeň neskôr pri návšteve Nového Zélandu Wymanovi povedali, že obaja žijú spokojným životom a matka ho kontaktovať nechcela. V čase písania knihy (1990) Wyman nemal o matke, ani o dcére žiadne informácie.[41]
Dňa 2. júna 1989 sa 52-ročný Bill Wyman oženil s 18-ročnou Mandy Smithovou. Zamiloval sa do nej, keď mala 13 rokov a, podľa Smithovej, mal s ňou sexuálny vzťah, keď mala 14 rokov.[42] Pár sa rozišiel o dva roky neskôr a o dva roky neskôr sa ich vzťah uzavrel rozvodom.[43][44] V apríli 1993 sa Wyman oženil s modelkou Suzanne Accostaovou, s ktorou sa prvýkrát stretol v roku 1980.[1] Majú spoločne tri dcéry.[45]
V roku 1993 sa Wymanov syn, Stephen Wyman, oženil s Patsy Smithovou, 46-ročnou matkou Billovej bývalej manželky, Mandy Smithovej. Stephen mal vtedy 30 rokov. V dôsledku tejto skutočnosti sa bývalý Rolling Stone stal bývalým zaťom vlastného syna, svokrom svojej bývalej nevlastnej matky, ako aj nevlastným otcom svojej bývalej manželky.[46]
V roku 1968 Bill Wyman kúpil ako svoj vidiecky dom usadlosť Gedding Hall neďaleko Bury St Edmunds v Suffolku,[47] ktorý pochádza z roku 1458.[1][2] Wyman žije aj na juhu Francúzska v St Paul de Vence, kde medzi jeho priateľov patrí množstvo umelcov. Je zanieteným kriketovým nadšencom a obdivovateľom Denisa Comptona.[2] Na ovále proti bývalej anglickej jedenástke, England XI, hral v zápase celebrít a dosiahol hetrik.[48][49] Je aj celoživotným fanúšikom Crystal Palace F.C., ktorý sa zúčastnil na svojom prvom zápase ako narodeninový darček s otcom Williamom.[2] Na európskom turné s Rolling Stones v roku 1990 predstieral, že ho bolí zub a povedal, že potrebuje odcestovať späť za zubárom do Londýna. V skutočnosti ale šiel do Wembley na finále FA Cupu v roku 1990.[50] V tomto období počas turné Steel Wheels Stones sa v ňom vypestoval strach z lietania.[51]
V roku 2007 začalWyman predávať detektory kovov.[52] Dobrodružstvá pri hľadaní pokladov na Britských ostrovoch sú podrobne opísané v jeho ilustrovanej knihe z roku 2005, Treasure Islands (Ostrovy pokladov), ktorú napísal spolu s Richardom Haversom.[53][54]
V roku 2009 Wyman po 55 rokoch prestal fajčiť.[55]
Wyman je fotograf, ktorý fotografuje počas celej svojej kariéry. V júni 2010 predstavil retrospektívu svojej tvorby na výstave v St Paul de Vence. Výstava obsahovala zábery jeho hudobných a umeleckých známych z južného Francúzska vrátane maliara, Marca Chagalla.[56] V roku 2013 sa v londýnskej galérii Rook & Raven konala výstava výberu Wymanových obrázkov, ktoré boli prerobené rôznymi umelcami, medzi inými aj výtvarníkom, ktorý sa preslávil grafickým spracovaním projektu The Wall od kapely Pink Floyd, Geraldom Scarfeom.[57]
V marci 2016 bola Wymanovi diagnostikovaná rakovina prostaty, z ktorej sa mu podarilo zotaviť.[58]
Remove ads
- Štúdiové albumy
- Jamming with Edward! (január 1972) (spolu s: Ry Cooder, Nicky Hopkins, Mick Jagger a Charlie Watts)
- Monkey Grip (máj 1974)
- Stone Alone (marec 1976)
- Green Ice (soundtrack) (1981)
- Bill Wyman (apríl 1982)
- Willie and The Poor Boys (máj 1985) (spolu s: Mickey Gee, Andy Fairweather-Low, Geraint Watkins a Charlie Watts)
- Stuff (október 1992)
- Back to Basics (jún 2015)
- Drive My Car (august 2024)
Kompilácie
- Bill Wyman's Blues Odyssey (2002)[59]
- A Stone Alone: The Solo Anthology 1974–2002 (2002)
- Single
- „In Another Land“ (december 1967)
- „Monkey Grip Glue“ (jún 1974)
- „White Lightnin'“ (september 1974)[60]
- „A Quarter to Three“ (apríl 1976)
- „If You Wanna Be Happy“ (1976)
- „Apache Woman“ (1976)
- „(Si Si) Je Suis un Rock Star“ (júl 1981)
- „Visions“ (1982)
- „Come Back Suzanne“ (marec 1982)
- „A New Fashion“ (marec 1982)
- „Baby Please Don't Go“ (jún 1985)
- „What & How & If & When & Why“ (jún 2015)
Spolupráce na projektoch
- Spolupráca na soundtrackoch
- skladba „Valley“ pre soundtrack Phenomena (1985)
- skladby „Opera Theme“ a „Black Notes“ pre soundtrack Opera (1987) (spolu s Terrym Taylorom)
- Ako hosť pri nahrávaní
- I Can Tell (1967) (John Hammond, Jr.)
- The London Howlin' Wolf Sessions (1971)
- Manassas (1972)
- Jamming with Edward! (1972)
- Goodnight Vienna, Ringo Starr (1974)
- Drinkin' TNT 'n' Smokin' Dynamite (1982, nahrané na koncerte 1974)[61][62] (Buddy Guy & Junior Wells)
S kapelou Bill Wyman's Rhythm Kings
- Struttin' Our Stuff (október 1997)
- Anyway the Wind Blows (október 1998)
- Groovin' (máj 2000)
- Double Bill (máj 2001)
- Just for a Thrill (máj 2004)
S kapelou The Rolling Stones
- The Rolling Stones / England's Newest Hit Makers (1964)
- The Rolling Stones No. 2 / The Rolling Stones, Now! (1965)
- Out of Our Heads (1965)
- Aftermath (1966)
- Between the Buttons (1967)
- Their Satanic Majesties Request (1967)
- Beggars Banquet (1968)
- Let It Bleed (1969)
- Sticky Fingers (1971)
- Exile on Main St. (1972)
- Goats Head Soup (1973)
- It's Only Rock 'n Roll (1974)
- Black and Blue (1976)
- Some Girls (1978)
- Emotional Rescue (1980)
- Tattoo You (1981)
- Undercover (1983)
- Dirty Work (1986)
- Steel Wheels (1989)
- Hackney Diamonds (2023)
Remove ads
Bill Wyman je autorom alebo spoluautorom nasledujúcich titulov:
- Archeológia
- Bill Wyman's Treasure Islands ISBN 0-7509-3967-2
- O kapele The Rolling Stones
- Stone Alone ISBN 0-306-80783-1
- A Journey through America with the Rolling Stones. Robert Greenfield. Helter Skelter Publication. ISBN 1-900924-24-2
- Rolling with the Stones ISBN 0-7513-4646-2.
- Bill Wyman's Blues Odyssey ISBN 0-7513-3442-1
- The Stones – A History in Cartoons ISBN 0-7509-4248-7
Posledné tri knihy[63][64][65] spolu s titulom Bill Wyman's Treasure Islands[66] boli všetky napísané v spolupráci s Richardom Haversom.
- Umenie
- Wyman Shoots Chagall ISBN 0904351629
Remove ads
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bill Wyman na anglickej Wikipédii.
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
Remove ads