matka Ježiša Krista a svätica From Wikipedia, the free encyclopedia
Mária (po hebrejsky Miriam, po aramejsky מרים – Marjám; po starogrécky Μαριαμ – Mariam, Μαρια – Maria; po arabsky مريم – Marjam), v latinskom katolicizme Panna Mária alebo Madona, vo východných cirkvách presvätá Bohorodička (Mária), manželka tesára Jozefa z Nazaretu, je matkou Ježiša Krista, druhej božskej osoby a syna Boha Otca.
| svätá Mária | |
| matka Ježiša, panna | |
.jpg) | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | pred 20 pred Kr. Seforis alebo Jeruzalem |
| Úmrtie | po 30 Efez (podľa tradície), Jeruzalem (podľa apokryfných evanjelií) |
| Uctievanie | |
| Patronát | okrem iného aj Slovensko |
| Cirkev | všetky kresťanské cirkvi |
| Sviatok | pozri v článku |
| Odkazy | |
 | Mária (multimediálne súbory na commons) |
| Kresťanstvo |
 |
| Hlavné znaky |
| Viera v jedného Boha v troch osobách Ježiš Kristus je človek a Boží Syn |
| Hlavné osobnosti |
| Ježiš Kristus Panna Mária |
| Hlavné náboženské obrady |
| Omša/Liturgia • Sviatosti |
| Knihy |
| Biblia (Starý zákon, Nový zákon) |
| História a kultúra |
| Dejiny kresťanstva • Kresťanské umenie |
| Hlavné sviatky |
| Veľká noc, Vianoce / Narodenie Pána, Turíce, Zjavenie Pána / Bohozjavenie, … |
Otázka historickosti Márie je úzko spätá s historickosťou Ježiša Krista a dôveryhodnosťou základných textov kresťanskej, poprípade moslimskej viery ako historického prameňa. Historici, ktorí prijímajú text evanjelií, ďalších novozákonných spisov alebo Koránu považujú postavu Márie za Ježišovu matku. Máriu tak označujú tri zo štyroch evanjelií, Skutky apoštolov a Korán.[1] V iných dobových prameňoch (okrem novozákonných apokryfov) sa postava Márie nevyskytuje. Podľa dostupných prameňov je pravdepodobné, že sa stala matkou vo veľmi mladom veku. Samotný Nový zákon neposkytuje príliš veľa ďalších informácií, ktoré by sa týkali jej života, novozákonné apokryfy však ponúkajú ešte niekoľko ďalších momentov. Jakubovo protoevanjelium z 2. storočia opisuje Máriino detstvo. Odtiaľ sa tiež dozvedáme o jej rodičoch, Joachimovi a Anne.
Nový zákon ponúka dva odlišné Jozefove rodokmene po otcovskej línii, jeden na začiatku Evanjelia podľa Matúša, druhý v tretej kapitole Evanjelia podľa Lukáša, ich posledná časť je však odlišná. Jedno z vysvetlení, ktorého pôvodcom bol koncom 15. storočia Annius z Viterba, navrhuje, že genealógia podľa Lukáša je v skutočnosti Máriinou genealógiou.[2] To zdôvodňuje údajne nejasnou formuláciou pôvodného gréckeho textu evanjelia, kde zmienku o Jozefovi možno chápať ako vsuvku. Táto teória nie je všeobecne prijímaná, keďže v súčasnosti prijímaný grécky kritický text takúto interpretáciu neumožňuje a pretože nemá pevný základ v cirkevnej Tradícii. Augustín z Hippa vysvetľuje túto nekonzistentnosť v genealógii tým, že sa Jozefova stará mama dvakrát vydala za dvoch rôznych mužov z Dávidovho rodu, Matata a Matana, s obidvomi mala syna, Héliho a Jakuba, pričom Héli zomrel bezdetný a jeho vdova sa stala podľa židovského zákona manželkou jeho brata Jakuba, pokrvného Jozefovho otca.[3]
Štyri kánonické evanjeliá nespomínajú mená Máriiných rodičov, zmienku o nich však možno nájsť v Jakubovom protoevanjeliu z konca 2. storočia. Napriek tomu, že toto protoevanjelium vzniklo dlho po udalostiach, ktoré opisuje, cirkevná Tradícia z neho prijala mená Máriiných rodičov – Joachim a Anna. Pod týmito menami ich označujú napr. Gregor Nysský (4. storočie), Pseudohilár (5. storočie), Ján Damaský, Germanos I., Pseudoepifán (8. storočie) a Fulbert zo Chartres (10./11. storočie). To podporujú aj stúpenci teórie o Máriinej genealógii v Lukášovom evanjeliu, keďže Heli/Eliachim a Joachim sú varianty tohože mena.[2] Augustín z Hippa navrhuje teóriu, že Joachim pochádzal z Dávidovho rodu a Anna z rodu Áronovho, čím by bol Ježiš Kristus symbolicky potomkom kráľovského i kňazského rodu.[2]
Na začiatku Evanjelia podľa Lukáša sa spomína, že Mária bývala v čase zvestovania v Nazarete v Galilei. Podľa jednej tradície sa Mária musela narodiť v tomže dome, kde sa neskôr počal Ježiš Kristus. Podľa ďalšej tradície, ktorá sa opiera o Jakubovo protoevanjelium, pochádzali Máriini rodičia z Cipori severne od Nazareta, ale neskôr sa presťahovali do Jeruzalema, do domu v blízkosti rybníku Betsata (neskôr Probatica), ktorý sa spomína v piatej kapitole Evanjelia podľa Jána. Túto teóriu zastával i Ján Damaský v polovici 8. storočia.[2]
Ohľadom miesta Máriinho narodenia existujú tri významnejšie teórie:[2]
Podľa židovského zákona rodičia prinášali svojho prvorodeného syna do Chrámu, bolo však zbožnou praxou prinášať aj ďalšie obľúbené deti. Je teda možné, že Máriini rodičia ju priniesli tiež.[2]
Jakubovo protoevanjelium a Libellus de Nativitate Sanctae Mariae tvrdia, že Máriini rodičia na základe sľubu priniesli Máriu do Chrámu, keď mala tri roky. Mária tam mala sama vyjsť po schodoch a zložiť sľub panenstva. Gregor Nysský a Germanos I. preberajú túto verziu udalostí.[2] Na Východe sa už v 8. storočí slávil sviatok Obetovania Panny Márie, v 11. storočí sa rozšíril na Západ a od roku 1585 až dodnes sa slávi okrem pravoslávnej cirkvi aj v celej katolíckej cirkvi i ďalších cirkvách 21. novembra.[2]
V prvej kapitole Lukášovho a Matúšovho evanjelia sa spomína, že bola Mária zasnúbená s Jozefom.[2]
Podľa Jakubovho protoevanjelia a diela Libellus de Nativitate Sanctae Mariae Mária po obetovaní zostala žiť v Chráme, kde mala byť vzdelávaná. Židovský veľkňaz jej mal vo veku 14 rokov navrhnúť, aby šla domov vydať sa, Mária mu však pripomenula svoj sľub panenstva. Po modlitbách veľkňaz zvolal mladých mužov z Dávidovho rodu a na základe znamenia sa Máriiným ženíchom stal Jozef. Gregor Nysský a Germanos I. sa prikláňajú k autentickosti týchto legiend.[2]
Katolícka cirkev oficiálne k otázke Máriinho pobytu v Chráme nezaujíma stanovisko a Ambrosius Milánsky zastával názor, že Mária žila v dome svojich rodičov. Rôzne indície zo Svätého Písma naznačujú, že je nepravdepodobné, že Mária žila priamo v Chráme, ale ak je pravda, že žila v tom čase v Jeruzaleme, mohla Chrám často navštevovať.[2]
Podľa židovskej praxe sa dievčatá mohli vydať od veku 12 a pol roka, pričom bol pár najprv zasnúbený a po roku oddeleného bývania vstúpil do manželstva a začal spolu žiť, čo v Máriinom prípade súhlasí s udalosťami evanjelií.[2]
.jpg)
Prvá kapitola Lukášovho evanjelia (verše 26 – 38) popisuje ako anjel Gabriel zvestoval Márii narodenie Ježiša Krista a ich následný krátky dialóg. Udalosť sa odohrávala v Nazarete šesť mesiacov po počatí Jána Krstiteľa, o ktorom pojednáva začiatok tejže kapitoly Lukášovho evanjelia.[4]
Dialóg začína pozdravom anjela („Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“), po ktorom sa Mária zľakla. Anjel ju povzbudil, aby sa nebála, a oznámil jej, že počne a porodí „Syna Najvyššieho“, ktorému má dať meno Ježiš, a ktorý „bude naveky kraľovať“. Mária sa následne pýta, ako môže počať, keď „muža nepozná“. Anjel jej vysvetlil, že počne z Ducha Svätého a jej syn teda bude Božím Synom, po čom jej oznámil aj zázračné počatie Jána Krstiteľa, čo zakončuje slovami: „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ Mária nakoniec odpovedá: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“, čím vyjadrila súhlas s tým, čo jej oznámil anjel.[4]
Kresťanská teológia vysvetľuje túto nadprirodzenú formu počatia tým, že Kristus ako druhá Božská osoba získal popri svojej Božskej podstate z Márie aj ľudskú podstatu.[4]
Mnohí cirkevní otcovia vrátane Hieronyma, Cyrila Alexandrijského, Efréma Sýrskeho a Augustína uznávali, že Máriin súhlas bol ku Kristovmu počatiu, a teda aj k spáse ľudstva nutný, čo bola podľa Tomáša Akvinského Božia vôľa. Z toho vyplýva, že Mária nebola nútená prijať Ježišovo počatie, zároveň však Boh jej súhlas od počiatku predvídal.[4][5]
Túto biblickú udalosť si veľká časť kresťanských cirkví pripomína 25. marca.[4] Prvé zmienky tohto sviatku v daný deň pochádzajú zo 7. storočia. Dátum bol odvodený ako deväť mesiacov pred v tom čase už ustáleným dátumom Vianoc.[6]
Evanjelium podľa Lukáša po zvestovaní Ježišovho narodenia popisuje Máriinu cestu za Alžbetou, o ktorej jej anjel oznámil, že je tehotná. Miesto Alžbetinho pobytu identifikovali rôzni autori rôzne, ponúka sa napr. Machaerus, Hebron, Jutta a Ejn Kerem, pričom biblickému popisu najviac zodpovedá Ejn Kerem, keďže leží v hornatom kraji.[2]
Keď Mária vošla do Alžbetinho domu, podľa evanjelia „dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý“, na čo Alžbeta Máriu pozdravila anjelovými slovami pri zvestovaní. Alžbeta ďalej Mária označuje Máriu ako „matku svojho Pána“, v čom nachádzajú istú oporu podporovatelia dogmy o Márii ako Bohorodičke. Mária Alžbete odpovedá chválospevom, ktorý sa stal známy ako Magnifikat podľa prvého slova („Velebí moja duša Pána…“).[2]
Evanjelista rozprávanie ukončuje zmienkou, že Mária ostala u Alžbety tri mesiace pred tým, než sa vrátila domov, čo sa často interpretuje tak, že Mária u Alžbety prebývala, kým sa nenarodil Ján Krstiteľ, táto teória však nie je jednoznačne prijímaná.[2]
Na kresťanskom Západe sa návšteva Panny Márie u Alžbety slávi ako sviatok od 13. storočia, keď ho zaviedli františkáni. Dátum bol určený na 2. júla, čo bol deň po oktáve sviatku Jána Krstiteľa.[2]
Práve v tom čase vydal rímsky cisár Augustus príkaz vykonať súpis ľudí na celom svete, čím myslel svet ovládaný Rímom. Každý sa musel dať zapísať v meste, odkiaľ pochádzal jeho rod. Preto aj Jozef s tehotnou Máriou odišli dať sa zapísať do mesta Betlehem. V hostinci nenašli ubytovanie, pretože mesto bolo preplnené a tak boli nútení uchýliť sa do maštale. Tam aj Mária porodila svojho syna Ježiša. (Lukáš 2, 1 – 7[7]). Onedlho po jeho narodení musela spolu s ním a Jozefom utiecť do Egypta, pretože Jozefovi vo sne anjel oznámil, že kráľ Herodes Veľký sa bude usilovať Ježiša usmrtiť. V Egypte zostali až do Herodesovej smrti a potom sa vrátili do Nazaretu.(Matúš 2, 13 – 23[8]).
Mária sa v evanjeliách sporadicky objavuje pri Ježišovi aj pri jeho verejnej činnosti. Ona iniciovala prvý zázrak, ktorý Ježiš urobil na svadbe v meste Kána, keď premenil vodu na víno (Ján 2, 1 – 11[9]). Spolu s ostatnými učeníkmi plakala pod krížom, na ktorom bol ukrižovaný jej syn Ježiš. (Ján 19, 25 – 27[10]). Ale takisto je možné negatívne voči nej interpretovať Ježišove slová „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“, keď sa ho spolu s príbuznými pokúšali vyrušiť pri kázaní (Matúš 12, 48 a Marek 3, 33) Posledná zmienka o Márii v biblii pochádza z opisu očakávania prisľúbeného Ducha Svätého uprostred apoštolov, Ježišových učeníkov a Jeho bratov, keď sa spoločne modlili po Ježišovom nanebovstúpení (Sk 1,14[11]). Máriinu smrť ani jej nanebovzatie Nový zákon nezaznamenáva.
Výnimočnosť Panny Márie bola teológmi, pápežmi a svätými zdôrazňovaná už od čias raného kresťanstva. Podľa svätého Bernarda z Clairvaux (1090 – 1153): „Mária je bránou do neba, pretože nikto nemôže vstúpiť do svätého kráľovstva bez toho, aby tam neprešiel skrze ňu.“ Svätý Bonaventura (1221 – 1274) zase napísal: „Ako mesiac, ktorý stojí medzi slnkom a zemou odovzdáva zemi to, čo dostal od slnka, tak Mária leje na nás, ktorí sme na zemi, nebeskú milosť, ktorú dostala od slnka Božej spravodlivosti.“
V Novom zákone sa tento titul nevyskytuje. V cirkvi sa začína používať od 3. storočia. Už sv. Gregor Naziánsky († 390) v ňom vidí skúšobný kameň kresťanskej viery: „Kto neprijme svätú Máriu za Božiu rodičku, je odlúčený od Boha”. V roku 428 proti pojmu Bohorodička (po grécky Θεοτόκος – Theotokos) vystúpil Nestorius, patriarcha Konštantínopola. Nešlo pritom vlastne o Máriu, ale o Krista. Nestórius a jeho stúpenci tvrdili, že Máriu nemožno nazývať Božou Matkou, lebo je len matkou ľudskej prirodzenosti Ježiša, čiže nie je Bohorodička (Theotokos), ale Kristorodička (Χριστοτόκος – Christotokos). Boh nemôže byť zrodený. Nestóriovo učenie viedlo k tvrdeniu, že Ježiš mal dve úplne odlišné prirodzenosti: božskú a ľudskú, ktoré zostávali vedľa seba a zachovávali si svoje vlastnosti. Sv. Cyril Alexandrijský, patriarcha Alexandrie, protestoval proti takémuto chápaniu Ježiša, lebo popieralo jednotu Boha a človeka v osobe Krista. Učil, že Mária neporodila takého istého človeka ako iní ľudia, ale Syna Božieho, ktorý sa stal človekom: „Máme ju nazývať Bohorodičkou? Nepochybne, lebo počala a porodila Boha-Slovo, ktoré sa stalo človekom. Tento titul uznávali všetci pravoverní Otcovia Východu i Západu.“ Na 3. všeobecnom koncile v Efeze v roku 431 sa mali zaoberať týmto sporom. Koncil sa začal predčasne. Za neprítomnosti konštantínopolského patriarchu Nestória, jeho stúpencov a ďalších 43 antiochijských biskupov spolu s patriarchom Jánom, bol Nestórius odsúdený a koncil dal za pravdu sv. Cyrilovi a vyhlásil, že v Kristovi sa „uskutočnilo zjednotenie dvoch podstát (…). Pre toto zjednotenie bez omylu veríme, že svätá Panna je matkou Boha“, čo prinieslo prvé veľké rozdelenie cirkvi. Stúpenci Nestoria neskôr založili Nestoriánsku cirkev. Protestanti uznávajú Máriu za matku Božiu aj počatie Ježiša Krista z Ducha Svätého. Panna Mária je často označovaná ako Bohorodička (Theotokos) aj v chválospevoch východnej pravoslávnej cirkvi. Podľa ich viery Mária nie je matkou božstva, ale cez ľudské splodenie je skutočnou matkou syna, ktorý je Bohom. Nie je matkou človeka, ktorý sa spojil s Bohom, ale človeka, ktorý je od prvej chvíle svojho počatia naozaj Bohom. Božie materstvo je najvyššia Máriina milosť, z ktorej plynú všetky jej ostatné výsady. Slávnosť Panny Márie Bohorodičky sa v rímskokatolíckej cirkvi slávi 1. januára. Pomenovanie Bohorodička je viac používané na kresťanskom Východe (u gréckokatolíkov a pravoslávnych), zatiaľ čo na kresťanskom Západe (u rímskokatolíkov) sú rozšírenejšie pomenovania Panna Mária a Matka Božia. Dogmu o Márii ako Bohorodičke prijímajú aj tradičné protestantské cirkvi (Anglikánska a Luteránska cirkev).
Katolícka a pravoslávna cirkev učí, že Mária bola pannou pred narodením, pri pôrode a zostala ňou aj po narodení Ježiša. Podľa tohto učenia bol Ježiš počatý v lone svojej matky Márie zázračným spôsobom, bez pričinenia ľudského otca. Podľa anjelových slov: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“ (Lk 1,35). Stopy tejto dogmy možno objaviť už v Apoštolskom aj Nicejsko-carihradskom vyznaní viery (krédo z latinského credo): „Skrze Ducha Svätého prijal telo z Márie Panny a stal sa človekom.“. Na 2. carihradskom koncile už zaznel výraz „vždy Panna“ v rámci potvrdenia jej Božieho materstva. Islam tiež zotrváva na tejto pozícii. Tento fakt je výslovne uvedený v Koráne (3:47).
Súčasná protestantská cirkev však nemá takéto učenie a tvrdí, že Mária bola pannou až pokiaľ sa nenarodil Ježiš, ale neskôr panenstvo stratila a mala ďalšie deti s Jozefom, odvolávajúc sa na zmienky o Ježišových bratoch v Novom Zákone. (Mt 12,46 – 47[12]; Mt 13,54 – 56; Mk 3,31; Mk 6,3; Luk 8,20; Jn 7,3 – 5; Sk 1,4; Gal 1,19).
Obhajcovia učenia o celoživotnom panenstve Panny Márie, vrátane Kalvína, upozorňujú na skutočnosť, že aramejský jazyk, ktorým hovoril Ježiš a jeho učeníci, nepozná slovo bratranec a namiesto toho používa slovo brat. Na dôvažok, tento jazyk nepozná ani výraz nevlastný brat (ten istý otec, iná matka). Tradícia, že tento text bol pôvodne napísaný aramejsky, nevylučuje možnosť, že ho autor neskôr publikoval grécky a že toto grécke vydanie zatlačilo aramejský originál 1>. V klasickej gréčtine zachovaného textu sú výrazy brat, nevlastný brat a bratranec rozlíšiteľné.
No toto tvrdenie je len teória, zatiaľ nepotvrdená. Iní odborníci na túto tému hovoria, že evanjeliá boli písané v gréčtine – a to z toho dôvodu, že svet, ktorý sa mal dozvedieť o Ježišovi, hovoril grécky (Alexander Macedónsky – zomrel v roku 323 pred Kr. – on pomohol rozšíreniu gréčtiny ako univerzálneho jazyka po známom svete). A ak naozaj boli evanjeliá písané v gréčtine, tak je slovo brat a bratranec v tomto jazyku ani nie zďaleka tak podobné ako naše – naopak – sú to úplne odlišné slová.
Argument, ktorý používajú protestanti k tomu, aby dokázali, že Mária žila s Jozefom klasickým manželským životom (a mala s ním aj deti) sú nielen zmienky o Ježišových bratoch, ale aj text z Matúšovho evanjelia 1,24 – 25[13]. Tam sa píše: Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš. Nebol to teda pre Jozefa definitívny zákaz manželského života so svojou manželkou, ale len časové obmedzenie. Zmienku o tom, že by Jozef s Máriou nežil manželským životom, v kanonických evanjeliách nenájdeme a evanjeliá apokryfné nie sú z pohľadu cirkví hodnoverné zdroje.
Táto dogma je špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 1. novembra 1950 pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus. Ako tzv. neomylné pápežove vyhlásenie sa toto tvrdenie po vyhlásení dogmy stalo súčasťou katolíckej viery. Zároveň to bola posledná doteraz vyhlásená pápežská dogma. Táto dogma nič nehovorí o tom, či Panna Mária zomrela a bola hneď vzkriesená, alebo bola vzatá do nebeskej slávy bez porušenia smrti. Chápe sa ako príklad vzkriesenia ľudského tela po smrti, tvrdenia, ktoré tvorí základ kresťanskej viery a nachádza sa v kréde. Prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie ustanovil v Ríme pápež Sergius I. a oslavuje sa 15. augusta.
Tento sviatok oslavujú aj gréckokatolíci a pravoslávni, tiež 15. augusta, ale pod názvom Zosnutie presvätej Bohorodičky (Uspenie). Predchádza mu 14-dňový Uspenský pôst – zdržanie sa mäsa a mliečnych výrobkov. Je to tretí alebo štvrtý najdlhší pôst v byzantskom liturgickom roku po Veľkom pôste, Filipovke a niekedy aj po Petro-pavlovskom (Apoštolskom) pôste. Napriek veľkému významu tohto sviatku v pravoslávnom liturgickom kalendári toto učenie nie je považované za dogmu ako v katolíckej cirkvi, pretože táto dogma bola vyhlásená rímskokatolíckym pápežom, ktorého autoritu východná pravoslávna cirkev neuznáva.
Táto dogma je tiež špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 8. decembra 1854 pápež Pius IX. v encyklike Ineffabilis Deus. Ukončil ňou dlhotrvajúce diskusie v katolíckej cirkvi, či Mária bola naplnená Božou milosťou už v okamihu jej počatia v matkinom lone a ako jediný človek sa narodila bez dedičného hriechu. Uvedená dogma tvrdí: „Učenie, že najblahoslavenejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia ojedinelou výsadou milosti všemohúceho Boha so zreteľom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto mu všetci veriaci musia pevne a stále veriť.” Podľa katolíckej viery bola Mária uchránená i od následkov dedičného hriechu, ako je náklonnosť k hriechu a neviazaná žiadostivosť. Nebola však uchránená od vonkajších dôsledkov hriechu, ako je bolesť a utrpenie, ktoré niesla spolu so svojím Synom. V Lurdoch sa 11. februára 1858, zjavila chudobnej štrnásť ročnej dievčine Bernadete Soubirousovej veľmi mladá žena, ktorá sa pri ďalších zjaveniach predstavila slovami: „Ja som Nepoškvrnené počatie“. Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa slávi 8. decembra.
Kým protestantské kresťanské cirkvi vidia Máriu skôr ako pasívnu postavu, rímskokatolíci a východné cirkvi vyzdvihujú jej aktívnu účasť na Božom pláne a obracajú sa na ňu ako na príhovorkyňu a ochrankyňu, ktorá sa môže prihovárať u svojho syna Ježiša Krista za ľudí. V týchto kresťanských cirkvách je aj úcta Panny Márie najviac rozšírená. Panne Márii je zasvätených veľa chrámov a takmer v každom chráme a v každej domácnosti veriaceho katolíka alebo príslušníka východnej cirkvi je jej ikona, obraz alebo socha. V každom gréckokatolíckom aj pravoslávnom chráme musí byť ikona presvätej Bohorodičky, ktorá je umiestnená v hlavnom rade ikonostasu na druhom najčestnejšom mieste. Počas roka je Panne Márii zasvätených viacero sviatkov, takisto existuje viacero modlitieb, ktorými sa veriaci na ňu obracajú. Najznámejšou z nich je krátka modlitba Zdravas Mária (Raduj sa, Bohorodička), ktorej text sčasti pochádza z oslovenia, ktorým pozdravil Máriu anjel Gabriel pri zvestovaní. V rímskokatolíckej cirkvi je obľúbený ruženec, modlitba, v ktorej sa spája séria viacerých samostatných modlitieb. Sú štyri druhy ruženca, ktoré sa modlia pri rôznych príležitostiach: radostný, bolestný, slávnostný a svetlom prežiarený. Takzvaný desiatok obsahuje modlitbu Otče náš, 10-krát sa opakuje modlitba Zdravas Mária a končí sa modlitbou Sláva Otcu. Desiatok sa opakuje 5-krát, pričom sa medituje nad tajomstvami života Márie a Ježiša Krista. V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi je obľúbený napríklad Akatist k presv. Bohorodičke a paraklis. V sýrskej tradícii sú to rôzne hymnické skladby na česť presv. Bohorodičky.
Panna Mária má aj mnoho titulov, ktoré vyznačujú jej zvláštne postavenie medzi svätými – Madona, Svätá Mária, Požehnaná Panna Mária, po anglicky Our Lady, po francúzsky Notre Dame, po španielsky Nuestra Seňora. Východní kresťania ju nazývajú Bohorodička, po grécky Θεοτόκος (Theotokos), aj Presvätá / Prečistá / Nepoškvrnená Panna, Vládkyňa. Rímskokatolíci používajú aj tituly Matka cirkvi, Kráľovná všetkých svätých, Matka Božia, Kráľovná anjelov, Kráľovná nebies a mnoho ďalších titulov uvedených v modlitbe Litánie k požehnanej Panne Márii.
Katolícka aj pravoslávna cirkev jasne odlišuje medzi uctievaním Panny Márie a uctievaním a bohoslužbou, ktorá prináleží iba Bohu. Zdôrazňujú, že Mária nemá božskú prirodzenosť, má iba moc pomôcť ľuďom na základe jej prosieb u Boha. Aj prípadné zázraky, ktoré sa môžu prejaviť vplyvom Máriiných príhovorov sú napokon výsledkom božej lásky a všemohúcnosti. Pojem uctievanie (po anglicky worship) sa používa niektorými teológmi na vyjadrenie oboch foriem uctievania – uctievania Márie aj uctievania Boha. Rímskokatolícka cirkev rozlišuje tri formy vzdávania úcty: tzv. „latria”, patriaca iba Bohu a obyčajne prekladaná ako zbožňovanie, klaňanie sa, uctievanie (po anglicky adoration), tzv. „hyperdulia”, patriaca iba Panne Márii a prekladaná ako uctievanie (po anglicky veneration), potom „protodulia”, ktorá prináleží svätému Jozefovi a napokon tzv. „dulia” prináležiaca ostatným svätým, taktiež prekladaná ako uctievanie (po anglicky veneration). Pravoslávna cirkev rozlišuje medzi uctievaním v zmysle uctievania Boha (worship) a uctievaním svätých (po anglicky veneration), ale neakceptuje akési zvláštne uctievanie prináležiace iba Bohorodičke – Theotokos.
Niektorí protestanti v počiatočnom období protestantizmu tak isto uctievali Pannu Máriu. Martin Luther povedal, že Mária je „najvznešenejšia žena“, že „ju nikdy nemôžeme dostatočne uctievať“, že „uctievanie Márie je vyryté v hĺbke ľudského srdca“ a že „by sme mali želať aby ju každý poznal a rešpektoval“. Ján Kalvín povedal: „Nemôžem poprieť, že Boh tým, že vybral a neodvratne určil Máriu za matku jeho syna, obdaril ju najvyššou poctou.“ Ulrich Zwingli povedal: „Vážim si nesmierne Matku Boha“ a ďalej: „Čím viac úcty a lásky ku Kristovi rastie medzi ľuďmi, tým viac by mala rásť aj úcta k Márii.“ S výnimkou anglikánskej cirkvi, však moderní protestanti vo všeobecnosti nasledujú tých reformátorov, ktorí odmietli uctievanie Márie a svätých. Zdôrazňujú pritom, že ak sa príliš veľa pozornosti venuje Márii, je nebezpečenstvo odvrátenia pozornosti od uctievania Boha ako takého. V jednom z ich vyznaní stojí: „Hranica, kde sa legitímna úcta k Márii a jej blahoslaveniu, ktoré je patričné a primerané (Lk 1:48), mení v modlárstvo, je modlitba k nej.“ 2Každopádne aj protestanti majú Máriu v hlbokej úcte a niektoré protestantské cirkvi svätia aj Mariánskej sviatky. Napríklad Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku má vo svojej agende sviatok Zvestovanie narodenia Krista Pána Panne Márii (25. 3.). Vo väčšine zborov sa však tieto sviatky neslávia.
Rímskokatolícka cirkev uctieva Pannu Máriu týmito sviatkami:[14]
Veľkým ctiteľom Panny Márie bol aj pápež Ján Pavol II., ktorý si na jej počesť do svojho pápežského erbu umiestnil písmeno M a za svoje heslo si zvolil slová Totus tuus (Celý tvoj). Tieto dve slová vyjadrujú úplnú odovzdanosť Ježišovi prostredníctvom Márie: „Tuus totus ego sum, et omnia mea tua sunt“, čo vo voľnom preklade znamená: „Ja som celý tvoj, a všetko, čo mám, ti patrí, (môj drahý Ježišu, prostredníctvom Márie, tvojej svätej Matky).“
Zaujímavou zhodou okolností je skutočnosť, že pokus o atentát na pápeža Jána Pavla II., ktorý spáchal Mehmet Ali Ağca na námestí sv. Petra vo Vatikáne, sa uskutočnil 13. mája 1981, presne na výročie prvého zjavenia Panny Márie v portugalskej Fatime. Išlo vtedy o jeho kritické chvíle a pápež bojoval v nemocnici o život. Ján Pavol II. nepovažoval dátum spáchania atentátu za náhodu. Bol presvedčený, že pred smrťou ho ochránila Panna Mária. Doslova povedal: „(Jej) materinská ruka riadila dráhu guľky.” Ako symbol poďakovania dal umiestniť guľku, ktorá ho zasiahla, do koruny sošky fatimskej Panny Márie a po vyzdravení putoval do Fatimy z vďaky za záchranu života. Ján Pavol II. počas svojich častých zahraničných ciest mnohokrát navštívil aj ďalšie miesta mariánskych zjavení v Knock v Írsku, Guadalupe v Mexiku a Lurdy vo Francúzsku, ale aj mariánske svätyne na Slovensku v Šaštíne a Levoči.
Pápež Ján Pavol II. zverejnil v roku 2000 aj tzv. tretie fatimské tajomstvo – jedno z troch tajomstiev, ktoré údajne Panna Mária pri svojom zjavení vo Fatime v roku 1917 zverila trom deťom, ktorým sa zjavila. Toto tretie tajomstvo Vatikán až do tej chvíle utajoval a medzi ľuďmi kolovali dohady, že je to tak preto, lebo toto tajomstvo hovorí o akejsi svetovej katastrofe. Text tajomstva zverejnený v roku 2000 opisuje obraz muža oblečeného v bielom rúchu, ktorý stúpa rozboreným mestom plným ležiacich ľudských tiel na kopec ku krížu. Hneď po dosiahnutí kríža je zasiahnutý vojakmi a okamžite umiera. Pápež Ján Pavol II. veril, že toto tajomstvo predpovedalo atentát spáchaný na neho Ali Agcom.
Svoj vzťah k Panne Márii prejavil Ján Pavol II. aj tým, že v roku 2002 vyhlásil Rok svätého ruženca od októbra 2002 do októbra 2003 a uverejnil apoštolský list o tejto modlitbe Rosarium Virginis Mariae. Život Cirkvi a ľudstva v ňom vložil do rúk Panny Márie slovami: „Jej zverujem aj moju budúcnosť. Všetko vkladám do jej rúk, aby to v svojej materinskej láske prinášala pred svojho Syna.“ V apoštolskom liste o modlitbe svätého ruženca Ján Pavol II. okrem iného píše, že sa ho máme modliť nábožne a nie mechanicky, teda ako meditáciu tajomstiev života a pôsobenia Krista. K pätnástim tradičným tajomstvám ruženca o živote Ježiša Krista Svätý Otec pridal ďalších päť tajomstiev o verejnom pôsobení Krista, takzvaný „svetlom prežiarený ruženec“. Tieto tajomstvá obsahujú verejné pôsobenie Ježiša od jeho krstu v Jordáne po slávnostný vjazd do Jeruzalema – teda po začiatok jeho utrpenia.
O úcte Jána Pavla II. k Panne Márii svedčí aj fakt, že na jednoduchej rakve z cyprusového dreva v ktorej je pochovaný, sú iba dve ozdoby – kríž a písmeno M.
Islam vidí v Márii matku proroka Ježiša. Zhoduje sa s kresťanstvom na tom, že Mária porodila Ježiša ako panna. Korán hovorí o Márii ako o Marjam na viacerých miestach napr. 3:35 – 47 a 19:16 – 34, ale uvádza oveľa menej detailov ako Nový Zákon. Hovorí, že Marjam bola zasvätená službe Bohu matkou, ešte kým bola v jej lone. Korán pravdepodobne stotožňuje Máriu s Máriou, sestrou Árona a teda aj Mojžiša keď hovorí: "Mária, sestra Áronova, matka Ježišova". Vykladači Koránu to vysvetľujú tak, že tu ide o nejakého iného Árona ktorý sa v Koráne viac nespomína. Podobne ako v Novom Zákone je v Koráne uvádzaná aj pasáž o anjelovom zvestovaní, že porodí ako panna syna, okolnosti a spôsob sú však odlišné.
V histórii kresťanstva sa stalo viackrát, že sa Panna Mária údajne zjavila niektorým vybraným osobám. Niektoré z týchto tzv. súkromných zjavení oficiálne uznala katolícka cirkev. V procese skúmania dôveryhodnosti týchto zjavení je však veľmi opatrná, vždy podrobne skúma ich obsah a trvá pomerne dlho, kým ich v prípade, že uzná ich autenticitu, vyhlási za pravé. Viera v tieto súkromné zjavenia však ani po oficiálnom uznaní nie je pre veriacich záväzná.
V týchto zjaveniach väčšinou Panna Mária vyzýva ľudí k pokániu a obráteniu, k skutočnému žitiu Evanjelia. Čiže neprináša nejaké „novinky“, ale pripomína stálu aktuálnosť posolstva Božieho Slova. Súkromné zjavenia niekedy odporúčajú rozličné formy zbožnosti a uctievania, ktoré sú pre dané obdobie potrebné – či je to úcta k Božskému Srdcu, Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie alebo modlitba sv. ruženca. Vlastne potvrdzujú často už „zabehnuté“ zvyklosti praktizovaných súkromných pobožností v niektorých častiach sveta. K námetom pre zlepšenie duchovného života, ktoré vyplývajú zo súkromných zjavení, sa katolícka cirkev stavia podobne ako k námetom zo života niektorých svätých.
Medzi najznámejšie miesta zjavení Panny Márie, ktoré boli oficiálne schválené katolíckou cirkvou, patria (zoradené abecedne):
Medzi najznámejšie miesta údajných zjavení doteraz oficiálne neschválených katolíckou cirkvou patria:
Úcta k Panne Márii je veľmi rozšírená aj na Slovensku. Chrámy zasvätené Božej Matke vznikali na území Slovenska najmä po roku 1250, teda po odchode Tatárov. Najstarším mariánskym pútnickým miestom na Slovensku je pravdepodobne Levoča, kde korene mariánskeho kultu siahajú až do 12. storočia. Roku 1247 bola postavená prvá kaplnka na Olivetskej hore. Najpravdepodobnejšie bola postavená ako prejav vďaky Božej Matke za záchranu mnohých životov pred vpádom Tatárov, ktorí pustošili naše územie a konkrétne i Levoču. Ďalším známymi mariánskymi pútnickými miestami sú Staré Hory pri Banskej Bystrici a Marianka pri Bratislave.
V roku 1253 pápež Alexander IV. uznal rehoľu servitov, ktorí sa venovali úcte Sedembolestnej Panny Márie. Jej uctievanie sa neskôr rozšírilo aj na naše územie. Postupne bolo na Slovensku zasvätených Sedembolestnej Panne Márii vyše 45 kostolov a kaplniek. V druhej polovici 16. storočia sa s jej uctievaním začalo aj v Šaštíne. Uctievanie Panny Márie v Šaštíne má svoj pôvod v legende, ktorá hovorí o zázračnom obrátení Imricha Czobora, zástupcu uhorského palatína a vlastníka šaštínskej pevnosti. Podľa legendy bol Imrich Czobor prchkej povahy a pripravil svojej manželke Angelike Bakičovej nejednu trpkú chvíľu. Po jej modlitbe k Sedembolestnej Panne Márii jej manžel náhle zmenil správanie. Ako poďakovanie dala jeho manželka postaviť kaplnku, do ktorej umiestnila sošku Matky Božej z hruškového dreva. Dňa 18. októbra 1732 ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházi potvrdil listinou verejné uctievanie šaštínskej sochy Sedembolestnej Panny Márie.
Dve najväčšie a najvýznamnejšie pútnické miesta Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku - Klokočov a Ľutina (bazilika minor), sú mariánskymi pútnickými miestami - obidve sú zasvätené Zosnutiu presvätej Bohorodičky a každoročne sa v nich v období tohto sviatku konajú veľké odpustové slávnosti. V Klokočove sa nachádza aj zázračná klokočovská ikona Bohorodičky známa tým, že v roku 1670 slzila, keď bola zneuctená kalvínskymi vojakmi, ktorí vtrhli do dediny, zničili ikonostas a podpálili cerkev. Ďalšia významná divotvorná ikona je Krásnobrodská ikona Bohorodičky, ktorá sa nachádza v Monastieri Zostúpenia Svätého Ducha v Krásnom Brode.
22. mája 1927 pápež Pius XI. vyhlásil dekrétom Slávna u slovenského národa stojí svätyňa (Celebre apud Slovacham gentem) Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska. V roku 1964 pápež Pavol VI. povýšil chrám v Šaštíne na baziliku menšiu (Basilica Minor) a určil mu tak miesto vedľa bazilík v Lurdoch, Fatime alebo Čenstochovej. Sedembolestná Panna Mária sa dočkala všeobecnej úcty a šaštínska národná púť, ktorá sa koná každý rok 15. septembra, získala ešte väčší význam.
Tradícia mariánskych pútí na Slovensku prežila aj dobu politickej a náboženskej neslobody v rokoch 1948 až 1989. Napriek snahám o ateizáciu spoločnosti sa každoročne na púťach stretávali stovky veriacich. V osemdesiatych rokoch dokonca ich počet narástol a dali sa už rátať na tisícky, ba dokonca na desiatky tisíc. Značne vzrástol aj počet mladých ľudí, ktorí púte navštevovali. Išlo pritom o značnú osobnú odvahu, pretože všetky púte boli veľmi starostlivo monitorované Štátnou bezpečnosťou. Najväčšia púť sa však uskutočnila až po zmene politického zriadenia. 3. júla 1995 sa spoločne s pápežom Jánom Pavlom II. modlilo k Panne Márii na Mariánskej hore v Levoči vyše 650 000 pútnikov.
Postava Márie inšpirovala umelcov už od raných kresťanských čias a po Kristovi sa stala najčastejšie zobrazovanou biblickou postavou. Aj v súčasnosti máloktorý katolícky alebo pravoslávny chrám môže byť bez jej ikony, obrazu alebo sochy. Mária takisto inšpirovala mnohých hudobných skladateľov a filmárov. Na Východe sa Mária zobrazuje skoro vždy s dieťaťom Ježišom na rukách. Motív Márie s mŕtvym Ježišovým telom v lone je častým motívom v západnom umení (tzv. Pieta). Socha Panny Márie často završuje tzv. mariánske stĺpy, stavané najčastejšie na znamenie vďaky za ukončenie moru.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
