kresťanské sviatky From Wikipedia, the free encyclopedia
Vianoce alebo vianočné sviatky (skrátene Sviatky) sú kresťanské sviatky narodenia Ježiša Krista, dnes aj všeobecne – kresťanmi aj nekresťanmi – v rovnakom období slávené sviatky pokoja a mieru. Ako náboženská a kultúrna slávnosť sú slávené miliardami ľudí na celom svete.[1] Predchádza ich prípravné obdobie (advent alebo Filipovka) a pokračujú vianočnou oktávou, resp. posviatkom alebo obdobím nazývaným vianočné obdobie. Dni od 24. do 26. decembra sú dni pracovného pokoja a ako rodinnú alebo spoločenskú udalosť ich slávi aj väčšina nekresťanov, ktorí ich niekedy označujú iba všeobecne „sviatky“, ktorý nepoukazuje na ich kresťanský aspekt.
| Kresťanstvo |
 |
| Hlavné znaky |
| Viera v jedného Boha v troch osobách Ježiš Kristus je človek a Boží Syn |
| Hlavné osobnosti |
| Ježiš Kristus Panna Mária |
| Hlavné náboženské obrady |
| Omša/Liturgia • Sviatosti |
| Knihy |
| Biblia (Starý zákon, Nový zákon) |
| História a kultúra |
| Dejiny kresťanstva • Kresťanské umenie |
| Hlavné sviatky |
| Veľká noc, Vianoce / Narodenie Pána, Turíce, Zjavenie Pána / Bohozjavenie, … |
Vianoce patria (spolu s Veľkou nocou) k najvýznamnejším kresťanským sviatkom, 25. december je sviatok v skoro všetkých kresťanských cirkvách.[2][3] S Vianocami sa viaže množstvo ľudových tradícií, piesní (kolied), výzdoby, jedál a iných zvykov.
Presnejšie sa Vianocami rozumie niektorý alebo niektoré z nasledujúcich významov:[4]
Dátum 25. december je tradičný a pravdepodobne nepredstavuje skutočný historický dátum narodenia Ježiša Krista. 25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov („Depositio Martyrum“) z roku 336.[7] Pôvod tohto dátumu je sporný. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti – Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka – ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Aj niektorí raní kresťanskí autori spájali narodenie Krista so sviatkom znovuzrodenia slnka.[8]
Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. decembra – jednoducho k tomuto dátumu pripočítali deväť mesiacov a vyšiel im predpokladaný dátum narodenia Ježiša Krista.[9]
Východné cirkvi pôvodne slávili Narodenie Ježiša Krista v rámci sviatku Bohozjavenia 6. januára.[10]
V mnohých krajinách sú 24. a 25. december dňami pracovného pokoja. Niekde sa podobne slávi aj Druhý sviatok vianočný (v rímskokatolíckom kalendári sviatok sv. Štefana, v gréckokatolíckom a pravoslávnom kalendári Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke, v anglosaských krajinách tzv. Boxing Day), ktorý pripadá na 26. decembra.
V rímskokatolíckej cirkvi je druhým najhlavnejším sviatkom Sviatok narodenia Pána alebo Prvý sviatok vianočný, ktorý sa podľa gregoriánskeho kalendára slávi 25. decembra. Vianoce sú jedny z niekoľkých sviatkov, ktorým vždy predchádzala vigília,[11] ľudovo nazývaná Štedrý deň (24. decembra). Oslava narodenia Ježiša Krista sa takto rozkladá do o niečo dlhšieho času. Kým protestanti sústreďujú svoju oslavu na podvečerné bohoslužby počas Štedrého dňa a na ranné bohoslužby na 25. decembra, tak rímski katolíci sústreďujú svoju oslavu najmä k času, keď odbije polnoc medzi 24. a 25. decembrom. Omša sa takto slávi priamo o polnoci a preto sa nazýva polnočná omša. V Rímskom misáli sa táto omša označuje „Vo svätej noci“ (In nocte) a podľa žiadneho predpisu sa nemusí sláviť priamo o polnoci, ale do roku 1960 rubriky predpisovali, že sa má „prvá [omša na slávnosť Narodenia Pána] sláviť po polnoci, po skončení hymnu Te Deum laudamus v matutíne“.[12]
Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období rímskokatolíckeho liturgického roka. Trvá od prvých vešpier Sviatku Narodenia Pána až do nedele po Sviatku Zjavenia Pána (ľudovo Traja králi).
V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa Narodenie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ako sa tento sviatok presne nazýva, slávi 25. decembra, má 4 dni predsviatku (od 20. decembra) a 7 dní posviatku (do 31. decembra). Na slávenie sviatku sa veriaci pripravujú 40-dňovým pôstom nazývaným Filipovka. Niektoré východné cirkvi (katolícke i nekatolícke) slávia Vianoce podľa juliánskeho kalendára, teda 7. januára gregoriánskeho kalendára, kedy podľa juliánskeho kalendára pripadá 25. december.
Deň pred sviatkom (24. decembra) sa zachováva prísny pôst (ak nie je sobota alebo nedeľa). V tento deň (niekedy už 23. decembra) sa ráno slávia kráľovské hodinky (cárske časy) s čítaním žalmov, starozákonných čítaní, apoštolských čítaní a evanjelií, ktoré sa viažu k tomuto sviatku.[13]
Podvečer alebo poobede sa slávi veľká večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého, počas ktorej sa číta osem starozákonných čítaní, ktoré predpovedajú alebo ohlasujú Kristovo narodenie.[14]
Neskoro večer sa potom slávi veľké povečerie, na konci ktorého sa koná litia – posvätenie chlebov, pšenice, vína a oleja. Tie sa potom rozdávajú veriacim na utierni alebo po liturgii. Jeho charakteristickým spevom je S nami Boh!, vybrané verše z knihy proroka Izaiáša.
Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň, inde sa utiereň slávi až 25. decembra ráno.
Liturgia sviatku sa slávi 25. decembra doobeda. V posledných desaťročiach na niektorých miestach gréckokatolíci na Slovensku začali podobne ako latinská cirkev slúžiť „polnočnú liturgiu“ (často na úkor veľkého povečeria a utierne), v posledných rokoch však tento zvyk ustupuje.
Na druhý deň, 26. decembra, sa slávi Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke. Tento sviatok je z liturgického hľadiska iba malým sviatkom, ale je vnímaný ako veľmi významný. Sviatok svätého archidiakona a prvomučeníka Štefana sa slávi 27. decembra.
V období sviatku Narodenia Pána (od 25. do 31. decembra) sa gréckokatolícki a pravoslávni veriaci zdravia osobitným pozdravom, ktorý sa používa skoro výhradne v cirkevnej slovančine: Christós raždájetsja! Odpoveď: Slávite jehó! (alebo Slávite!) [Po slovensky: Kristus sa rodí! Odpoveď: Oslavujme ho!][15]
V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku je Narodenie Pána prikázaným sviatkom a je jedným z dvanástich veľkých sviatkov cirkevného roka. Rovnako je prikázaným sviatkom aj Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke (26. december).
.jpg)
Obsahom sviatku je oslava vtelenia a telesného narodenia Ježiša Krista, Božieho Syna. Boh sa stáva človekom a prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, a neskôr smrť a vzkriesenie človek mohol mať účasť na Božom živote. Narodenie Ježiša Krista sa oslavuje vo vízii celého jeho ďalšieho života, preto sa v bohoslužobných textoch popri narodení/vtelení spomína aj Kristova smrť, jeho vzkriesenie a vykúpenie ľudstva. Bohoslužobné texty sú plné paradoxov, ktoré poukazujú najmä na Ježišovo poníženie do úplnej chudoby (jaskyňa slúžiaca ako maštaľ) a bezbrannosti malého dieťaťa.
Dôležitým aspektom sviatku je aj zjavenie sa Boha ľuďom v tele, teda vo viditeľnej podobe. Tento aspekt ho výrazne spája aj so sviatkom Bohozjavenia.[15]
Ikonografia sviatku vychádza z patristickej teológie a bohoslužobných textov. V strede ikony je Ježiš v tmavej jaskyni uložený do jasieľ, ktoré vyzerajú ako rakvička, a je zabalený do bielych plachiet (plienok) podobne ako mŕtvola. Jaskyňa znázorňuje temnotu hriechu, v ktorom žil svet bez Boha a zároveň je predobrazom hrobu, kam bude Ježiš uložený po svojom ukrižovaní. Ježiš prišiel na svet nato, aby zomrel za hriechy ľudstva. Mária zväčša na ikone sedí, pretože podľa tradície jej pôrod bol úplne bezbolestný. Vôl a osol poukazujú na Ježišovo poníženie, rovnako ako fakt, že Ježiš je najmenšou postavou na ikone. V dolnom rohu ikony je Jozef v rozhovore so starcom – podľa niektorých výkladov ide o proroka Izaiáša, ktorý mu vysvetľuje, že sa naplnili proroctvá o príchode Mesiáša, podľa iných výkladov ide o pokušiteľa. V druhom dolnom rohu je znázornené umývanie dieťaťa Ježiša po pôrode. Na ikone bývajú zobrazení aj traja mudrci – mágovia (nie králi!), zväčša na koňoch, ako sa ponáhľajú pokloniť novonarodenému Božiemu Synovi. Hore bývajú znázornení anjeli, ktorí oznamujú Ježišovo narodenie; často majú na znak úcty zahalené ruky.[15]
Kresťania aj nekresťania na Slovensku i v mnohých iných krajinách slávia Vianoce vzájomným obdarovávaním sa. Tento zvyk je v protestantskom prostredí doložený od 16. storočia. V katolíckych rodinách sa darčeky naopak rozdávali na sviatok sv. Mikuláša. Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), ktorú si nacvičili mladší chlapci prezlečení za betlehemských pastierov (betlehemci) s tradičnými čapicami veľmi podobnými faraónskej ženskej čiapke s krížom anch, stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi), adventný veniec (1839), vyzdobený vianočný stromček (od 19. storočia). Mnohé krajiny majú ďalšie špecifické vianočné zvyky.
Slovo Vianoce či jeho obdoba sa zo slovanských jazykov vyskytuje len v súčasnej v slovenčine a češtine, ostatné slovanské jazyky označujú tento sviatok úplne inými spôsobmi, napr. po rusky je Roždestvo [Christovo] (t. j. Narodenie [Krista]), po ukrajinsky Rizdvo [Christove] (t.j. Narodenie [Krista]), po poľsky Boże Narodzenie (t. j. Božie narodenie), po bulharsky rovnako ako v ruštine alebo Koleda, po bielorusky Koľady alebo Kaľady, po slovinsky, chorvátsky/srbsky Božič/Božić resp. po macedónsky Božik (t.j. Boží Syn, malý Boh), v hornej lužickej srbčine Hody, v dolnej lužickej srbčine Gody/staršie: Gódy (t.j. Hody) a v polabčine Trébè. Najstarším domácim slovanským pomenovaním Vianoc bolo slovo kračún, ktoré sa dodnes používa napr. ešte v slovenčine (pozri nižšie a pozri článok kračún) a v maďarčine (Karácsony). Na Slovensku sa Vianoce označujú okrem slova Vianoce (a odvodenín typu vianočné sviatky, prvý sviatok vianočný a pod.) aj výrazmi kračún/kračun/kračuň (južné stredné Slovensko a Zemplín), Hody (východné a severné Slovensko), Narodenie (Pána/Ježiša Krista a pod.) a zriedkavo aj koleda.
České slovo vánoce (starým pravopisom wánoce, staročesky vánocě) je doložené od zač. 14. stor. (napr. v Pasionáli, u Klareta, v Bohemáři A, u Pulkavu a inde). Obyčajne sa ako pôvod tohto českého slova i pôvod slovenského slova Vianoce (v Bernolákovom slovníku je uvedený západoslovenský tvar wánoce) uvádza niektorý historický tvar dnešného nemeckého slova Weihnachten (význam: Vianoce), a to doslovným preložením druhej polovice slova (dnešné slovo Nacht znamená noc, dnešný plurál znie Nächte) a prevzatím a len prispôsobením prvej polovice (t.j. historický tvar dnešného výrazu weih mal byť prispôsobený na české či slovenské vá-, via-). Mareš (1959) sa nazdával, že ide o výpožičku z staronemeckého winnahten z čias ešte pred 9. storočím (teda pred Cyrilom a Metodom a pred oddelením sa češtiny od slovanských jazykov), a tento názor prevzal do svojho slovníka aj Machek (1968). Tento názor ale označuje vo svojom slovníku ako problematický Rejzek, ktorý správne poukazuje na fakt, že nemecké slovo je doložené až z 12./13. storočia (pozri nižšie) a teda nie už z 8. stor., a že sú problémy s odvodením „á“ v slove vánoce z historického nemeckého tvaru (pozri nižšie). Podobne Elektronický slovník staré češtiny opakuje, že „S tradičným etymologickým výkladom predpokladajúcim predčeský kalk zo sthn. winnahten (...) nesúhlasí súčasná etymológia (...)“.
Po nemecky sa Vianoce dnes povedia Weihnachten [vyslov: vajnacht(e)n] alebo alternatívne Weihnacht [vajnacht], pričom prvý tvar je pomnožné (či plurálové) podstatné meno a druhý je jednotné číslo. Prvýkrát je takýto výraz v nemčine doložený až na konci 12. storočia, a to v podobe dvoch samostatných slov - okolo roku 1170 ako wîhe naht (vyslov: [ví(h)e nacht]; význam: wîhe = svätá, naht = noc) a okolo 1190 v datíve ze wîhen naht (vyslov: [ce ví(h)en nacht]; význam: „k svätej noci“, čiže: na Vianoce). Veľmi častý bol v stredoveku tvar v datíve množného čísla ze den wîhen nahten (význam: „k svätým nociam“, čiže: na Vianoce), z ktorého pochádza dnešné zakončenia slova Weihnachten na -nachten (namiesto „očakávaného“ tvaru -nächte); množné číslo malo zrejme vyjadrovať, že sa oslavuje viacero dní, ale môže mať aj inú príčinu. Od 13. storočia sa vyskytujú aj tvary písané dovedna (t.j. ako jedno slovo), napr.: wîna(c)ht(en), wîhe(n)na(c)ht(en), wîena(c)ht. Zhruba od 14. storočia sú doložené aj varianty dnešných tvarov, čiže obsahujúce na začiatku [vaj-] namiesto [ví-], napr. ako weynacht[heilig] v Breslauer Urkundenbuch, weinacht[kaese] v Endres Tuchers Baumeisterbuch der Stadt Nürnberg či priamo ako weynachten napr. u Luthera. Všetky stredoveké aj novoveké tvary boli najprv vo veľkej väčšine prípadov v pomnožnej podobe (dnešné Weihnachten), až od 18. storočia sa používa častejšie aj tvar v jednotnom čísle (dnešné Weihnacht).
Pokiaľ ide o vyššie uvedené stredoveké stredohornonemecké prídavné meno wî(c)h (vyslov: [vích]; ženský rod wîhe; význam: svätý), toto slovo pochádza zo starohornonemeckého wîh, podobne bolo v gótčine weihs. Pôvod je germánske *weiha (význam: svätý). Príbuzné tvary sú napr. staronordické vé (chrám), staroanglické wēoh či wīg (boží obraz) a latinské victima (obetné zviera). Z slova wî(c)h sa vyvinulo okrem iného dnešné nemecké sloveso weihen (vyslov:[vaj(h)en]; význam: (vy)svätiť); vo význame „svätý“ pôvodné wî(c)h prežíva už len v niektorých zloženinách na Weih-, inak sa „svätý“ v dnešnej nemčine už povie heilig.
zdroje[16][17][18][19][20][21][22][23][24][25][26][27][28][29]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
