štát v strednej Európe From Wikipedia, the free encyclopedia
Švajčiarsko, oficiálne Švajčiarska konfederácia, je vnútrozemská krajina v západnej a strednej Európe.[1] Na juhu hraničí s Talianskom, na západe s Francúzskom, na severe s Nemeckom a na východe s Rakúskom a Lichtenštajnskom. Švajčiarsko je geograficky rozdelené medzi Švajčiarsku plošinu, Alpy a Juru; Alpy zaberajú väčšiu časť územia, zatiaľ čo väčšina z 9 miliónov obyvateľov krajiny je sústredená na plošine, kde sa nachádzajú najväčšie mestá a hospodárske centrá vrátane Zürichu, Ženevy a Bazileja.[2]
| Švajčiarska konfederácia | |||||
| |||||
| Národné motto: Unus pro omnibus, omnes pro uno (Jeden za všetkých, všetci za jedného) | |||||
| Štátna hymna: Schweizerpsalm | |||||
 | |||||
| Miestny názov | |||||
| • dlhý | Schweizerische Eidgenossenschaft (nem.), Confédération suisse (fr.), Confederazione Svizzera (tal.), Confederaziun svizra (rom.), Confoederatio Helvetica (lat.) | ||||
| • krátky | Schweiz, Suisse, Svizzera, Svizra | ||||
| Hlavné mesto | žiadne (de iure) Bern (de facto) 46°57′ s.š. 7°27′ v.d. | ||||
| Najväčšie mesto | Zürich | ||||
| Úradné jazyky | nemčina, francúzština, taliančina , rétorománčina
| ||||
| Štátne zriadenie prezident viceprezident |
federácia Viola Amherd Karin Keller-Sutter | ||||
| Vznik | 1. august 1291 | ||||
| Susedia | Francúzsko, Nemecko, Lichtenštajnsko, Rakúsko, Taliansko | ||||
| Rozloha • celková • voda (%) |
41 285 km² (132.) 1 734 km² (4,2 %) | ||||
| Počet obyvateľov • odhad (2018) • sčítanie (2023) • hustota (2018) |
8 508 898 (100.) 8 902 308 207/km² (68.) | ||||
| HDP • celkový • na hlavu (PKS) |
2018 709 mld. $ (19.) 64 988 $ (9.) | ||||
| Index ľudského rozvoja (2017) | 0,944 (2.) – vysoký | ||||
| Mena | švajčiarsky frank (CHF) | ||||
| Časové pásmo • Letný čas |
CET/SEČ (UTC+1) CEST/LSEČ + 1 (UTC+2) | ||||
| Medzinárodný kód | CH | ||||
| Medzinárodná poznávacia značka | CH | ||||
| Internetová doména | .ch | ||||
| Smerové telefónne číslo | +41 | ||||
Švajčiarsko má korene v Starej švajčiarskej konfederácii, ktorá vznikla v neskorom stredoveku po sérii vojenských úspechov proti Rakúsku a Burgundsku; za zakladajúci dokument krajiny sa považuje Spolková listina z roku 1291. Nezávislosť Švajčiarska od Svätej ríše rímskej bola formálne uznaná Vestfálskym mierom v roku 1648. Švajčiarsko od 16. storočia zachováva politiku ozbrojenej neutrality a od roku 1815 neviedlo medzinárodnú vojnu. Do Organizácie Spojených národov vstúpilo až v roku 2002, ale vedie aktívnu zahraničnú politiku, ktorá zahŕňa častú účasť na budovaní mieru.[3]
Švajčiarsko je rodiskom Červeného kríža a sídli tu väčšina významných medzinárodných inštitúcií vrátane WTO, WHO, ILO, FIFA a OSN. Je zakladajúcim členom Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO), ale nie je súčasťou Európskej únie (EÚ), Európskeho hospodárskeho priestoru ani eurozóny; zúčastňuje sa však na jednotnom európskom trhu a schengenskom priestore. Švajčiarsko je federatívna republika zložená z 26 kantónov, pričom federálne orgány sídlia v Berne.[pozn 1]
Švajčiarsko je jednou z najrozvinutejších krajín sveta s najvyšším nominálnym bohatstvom na dospelú osobu[4] a ôsmym najvyšším hrubým domácim produktom (HDP) na obyvateľa.[5][6] Od roku 2021 je na prvom mieste v indexe ľudského rozvoja a dosahuje vysoké výsledky aj vo viacerých medzinárodných ukazovateľoch vrátane hospodárskej konkurencieschopnosti a demokratickej správy vecí verejných. Mestá ako Zürich, Ženeva a Bazilej patria k najvyšším z hľadiska kvality života,[7][8] hoci s jednými z najvyšších životných nákladov.[9]
Má štyri hlavné jazykové a kultúrne oblasti: nemecký, francúzsky, taliansky a romanšsky. Hoci väčšina Švajčiarov hovorí nemecky, národná identita je pomerne súdržná, pretože má korene v spoločnom historickom pozadí, spoločných hodnotách, ako je federalizmus a priama demokracia,[10] a alpskej symbolike.[11] Švajčiarska identita presahuje hranice jazyka, etnickej príslušnosti a náboženstva, čo vedie k tomu, že Švajčiarsko sa označuje skôr ako Willensnation ("národ vôle") než ako národný štát.[12] Vzhľadom na jazykovú rozmanitosť je Švajčiarsko známe pod viacerými rodnými menami: Schweiz (nemčina); Suisse (francúzština); Svizzera (taliančina); a Svizra (rétoromančina). Na minciach a známkach sa namiesto hovorených jazykov používa latinský názov Confoederatio Helvetica - často skracovaný na "Helvetia".
Dlhé názvy používané vo francúzštine, taliančine a švajčiarskej rétorománčine znamenajú doslova Švajčiarska konfederácia, zatiaľ čo nemecký názov Schweizerische Eidgenossenschaft znamená doslova Švajčiarske prísažné spojenectvo. Confœderatio Helvetica (doslova Helvétska konfederácia) je latinský tvar dlhého oficiálneho názvu krajiny, používaný popri niektorom zo štyroch oficiálnych jazykov; skratka tohto názvu (CH, resp. ch) je používaná ako švajčiarsky medzinárodný kód, kód motorových vozidiel a ako internetová doména.
Pomenovanie štátu má základ v názve mesta aj kantónu Schwyz, ktorý ako prvý získal nezávislosť a stal sa politickým jadrom krajiny. Názov pochádza pravdepodobne zo staronemeckého pomenovania „suedan“ (vypaľovať, klčovať). V antickom období bola krajina známa pod názvom Helvetia (podľa kmeňa Helvétov).[13]
V staroveku obývali územie dnešného Švajčiarska keltskí Helvéti, východnú časť Rétorománi, ktorí ju obývajú dodnes (hlavné centrum Locarno). V 1. storočí bolo územie obsadené Rimanmi, ktorí vytvorili dve provincie (Helvétia, Raetia). V 5. storočí územie dobyli germánski Allemani, západnú časť Burgundi. V 6. storočí sa stáva územie súčasťou Franskej ríše. Verdunskou zmluvou v roku 543 sa stalo súčasťou Nemecka.[13]
V 13. storočí oslobodzovacie snahy prejavili kantóny Uri, Schwyz a Unterwalden, ktoré v roku 1291 vytvorili obranný spolok. Položili tak základy budúceho spolkového štátu (najstaršej spolkovej republiky na svete). Neskôr sa ako dátum vzniku starej federácie určil 1. august 1291 a tento dátum sa stal národným sviatkom. Opätovné pokusy Habsburgovcov o podrobenie si Federácie stroskotali v bitkách pri Sempachu (1386) a Näfelse (1388). Federácia postupne dobyla ďalšie územia Habsburgovcov: Aargau (1415) a Thurgau (1460), ktoré sa začali nazývať Poddanské krajiny alebo aj Spoločné panstvo. Ako tzv. Spojenecké kantóny boli sa k Federácii pripojili: Oberwallis (začiatok 15. storočia), St. Gallen (1454) a rétske spolky (1497/98).
Vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, burgundským vojvodom, v rokoch 1476 – 1477 v bitkách pri Grandsone, Murtene a Nancy začala federácia novú expanziu. K Švajčiarsku sa pripojili: Unterwallis (1476), Freiburg a Solothurn (1481), Schaffhausen a Bazilej (1501) a Appenzell (1513). Táto federácia pretrvala počas takmer celého 15. storočia (hoci Zürich bol vylúčený z konfederácie v štyridsiatych rokoch 15. storočia pre územný spor) a viedla k významnému rastu sily a bohatstva federácie, najmä vďaka úspechom švajčiarskych žoldnierov. Bazilejský mier v roku 1499 znamenal definitívne odtrhnutie Švajčiarska od Nemecka.
Roku 1513 mala Stará konfederácia už 13 členov: Uri, Schwyz, Unterwalden, Luzern, Zurich, Zug, Glarus, Bern, Freiburg, Solothurn, Bazilej, Schaffhausen a Appenzell. Tradične sa zoznam švajčiarskych kantónov usporadúva tak, že najskôr sa uvádza práve týchto osem kantónov (tzv. Staré kantóny, mestské štáty sa časom zmenili na kantóny spolu so svojím okolím) nasledovaných v zozname kantónmi, ktoré pristúpili k federácii po roku 1481 v historickom poradí.
V 16. storočí sa rozšírilo reformné hnutie a náboženské vojny ekonomicky zoslabili krajinu. Úspech reformácie vo Švajčiarsku, vedenej najmä Jánom Kalvínom a Ulrichom Zwinglim, viedol k občianskej vojne medzi katolíkmi a protestantmi v rokoch 1529 a 1531. Násilie medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi pretrvávalo i naďalej a vyústilo do bitky pri Villmergene v roku 1656 a 1712. V roku 1506 pápež Július II. začal na svoju ochranu používať Švajčiarsku gardu, ktorá ochraňuje každého pápeža až do súčasnosti. Federácia so svojou povesťou nepremožiteľnosti, získanou počas množstva víťazných vojen, utrpela prvú porážku vo vojne proti Francúzsku v bitke pri Marignane v roku 1515, čím sa zastavila jej expanzia. Od tohto roku sa Švajčiarsko začalo správať ako neutrálny štát.
Vestfálsky mier v roku 1648 medzinárodne uznal suverenitu Švajčiarska. Počas napoleonských vojen sa Švajčiarsko ocitlo pod patronáciou Francúzska. V roku 1798 obsadilo krajinu Francúzsko a vytvorilo Helvétsku republiku, v roku 1803 vnútil Napoleon Švajčiarsku novú ústavu, ktorá obnovila švajčiarsku nezávislosť. Viedenský kongres, ktorý sa konal po porážke Napoleona, v roku 1815 úplne obnovil nezávislosť Švajčiarska a garantoval jeho neutralitu (tzv. večná neutralita). V tomto roku sa Švajčiarsko naposledy rozšírilo a to získaním kantónov Valais, Neuchâtel a Ženeva.
V roku 1847 opäť vypukla vojna medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi (Sonderbundská vojna), ktorú vyvolala dohoda siedmich katolíckych konzervatívnych kantónov v Sonderbunde. Vojna trvala menej ako mesiac a zahynulo počas nej menej než 100 ľudí. Ak neprihliadame na niekoľko neskorších vzbúr, išlo o posledný vojenský konflikt na území Švajčiarska.
V roku 1848 bola v krajine prijatá nová ústava, ktorá zmenila dovtedajší spolok suverénnych kantónov na unitárny spolkový (federálny) štát. V roku 1874 bola ústava revidovaná. V ústave bola definovaná federálna zodpovednosť napríklad za obranu (do roku 1848 mal každý kantón vlastnú armádu), obchod či právne záležitosti. Ústava krajiny bola roku 1891 opäť revidovaná, novelou sa obmedzili niektoré nezvyčajné prvky priamej demokracie, ktoré sú v porovnaní s ostatnými krajinami sveta jedinečné i v súčasnosti.
V obidvoch svetových vojnách bolo Švajčiarsko neutrálne. Po prvej svetovej vojne sa Ženeva stala sídlom Spoločnosti národov. Po druhej svetovej vojne však Švajčiarsko do OSN nevstúpilo. Miestne územie sa stalo sídlom mnohých medzinárodných inštitúcií, v roku 1864 napríklad Červeného kríža, Medzinárodného olympijského výboru alebo Ženevskej konferencie. Švajčiarsko bolo členom Spoločnosti národov od roku 1920, v roku 1963 sa stalo členom Rady Európy a v roku 2002 občania Švajčiarska v referende 55% väčšinou hlasov súhlasili so vstupom krajiny do OSN. Krajina sa ako jedna z posledných stala členom OSN 10. septembra 2002.
Švajčiarsko ostalo neutrálne aj počas druhej svetovej vojny, a to aj napriek hrozbe ohlasovanej a očakávanej nemeckej intervencie. Mohutná mobilizácia švajčiarskej armády pod vedením generála Henriho Guisana je často uvádzaná ako rozhodujúci faktor, ktorý zabránil nemeckej intervencii. Súčasní historici zistili, že ďalším faktorom mohol byť aj neprerušený obchod švajčiarskych bánk s nacistickým Nemeckom. V priebehu vojny výrazne vzrástla hospodárska konjunktúra (výroba a vývoz zbraní do Nemecka, prílev zlata a iných aktív do bánk a i.).
Volebné právo aj pre ženy bolo prvýkrát prijaté 1. februára 1959 v kantóne Vaud, 27. septembra v Neuchateli a 6. marca 1960 v Ženeve. V roku 1971 Švajčiari v referende schválili volebné právo pre ženy aj na federálnej úrovni. V roku 1990 prijal volebné právo pre ženy aj posledný kantón – Gemegix-Innerrhoden, ktorý bol k tomu prinútený švajčiarskym najvyšším súdom 27. novembra, keď volebné právo pre ženy schválil rok predtým kantón Appenzell – Ausserrhoden (30. apríla 1989). V roku 1979 sa krajina rozšírila o ďalší kantón – Jura, keď rok predtým Švajčiari v referende schválili jeho osamostatnenie sa od kantónu Bern. 18. decembra 1998 schválil švajčiarsky parlament novú ústavu, ktorú občania prijali v referende 18. apríla 1999. Ústava vstúpila do platnosti 1. januára 2000.
Švajčiarsko nie je členom Európskej únie, hoci sa o členstvo v EÚ uchádzalo v máji 1992, no občania krajiny v referende vstup do EÚ odmietli. Napriek tomu sa švajčiarske právo prispôsobuje európskemu, keďže krajina podpísala s EÚ množstvo bilaterálnych zmlúv. Švajčiarsko je spolu so susedným Lichtenštajnskom členom EFTA. Obe krajiny sú enklávou v priestore EÚ. 5. júna 2005 Švajčiari 55% väčšinou hlasov v referende schválili pristúpenie krajiny k Schengenskej zmluve.
Švajčiarsko je parlamentná spolková republika na čele s prezidentom. Pre Švajčiarsko je charakteristický politický systém, aký nenájdeme nikde inde na svete.
Dvojkomorový Švajčiarsky parlament, Federálne zhromaždenie, je na rozdiel od Spolkovej rady hlavným nositeľom moci. Obe komory, Rada štátov a Národná rada, majú vo všetkých ohľadoch rovnakú silu, vrátane legislatívnych právomocí. Dvesto-členná Národná rada je volená sčasti pomerným systémom a sčasti väčšinovým na štyri roky. Od roku 1971 majú volebné právo aj ženy, na kantonálnej až od roku 1990. Na schválenie zákona je potrebný súhlas oboch komôr parlamentu. Parlament však nehlasuje o dôvere k vláde.
Členovia 46 člennej Rady štátov (po dvoch z každého kantónu a po jednom z bývalých polovičných kantónov) sú volení priamo v každom kantóne väčšinovým systémom, kým poslanci dvesto-člennej Národnej Rady sú volení priamo podľa systému pomerného zastúpenia. Členovia oboch komôr sú volení na 4 roky. Cez referendá môžu občania pripomienkovať každý zákon schválený Federálnym parlamentom a pomocou iniciatív predkladať dodatky k federálnej ústave, čo robí zo Švajčiarska priamu demokraciu.
Podľa ústavy z roku 1999 kantóny majú moc rozhodovať o všetkom, čo nie je priamo podriadené federácii. Majú značné prvky suverenity.
Výkonná moc leží v rukách sedemčlennej Spolkovej rady. Na jej čele stojí de iure prezident, volený každoročne Federálnym zhromaždením spomedzi členov Spolkovej rady.
V období rokov 1959 – 2003, si štyri švajčiarske strany rozdelili posty v Spolkovej rade nasledovne: dvaja kresťanskí demokrati (CVP/PDC), dvaja sociálni demokrati (SPS/PSS), dvaja liberáli (FDP/PRD), a jeden ľudovec (SVP/UDC). Napriek tomu, že toto rozdelenie postov nie je podopreté ústavou, strany ho dodržiavajú. Od roku 2003, kedy Švajčiarska ľudová strana (SVP/UDC) vyhrala voľby, má v Spolkovej rade dva posty, kým kresťanskí demokrati len jeden.
Najvyššou súdnou inštanciou je Spolkový súd v Lausanne, ktorý je oprávnený k jednotnému uplatňovaniu spolkového práva. Každý kantón má totiž vlastnú ústavu, právne predpisy a štruktúru súdnictva, ktoré sa medzi sebou čiastočne líšia.
Švajčiarska konfederácia je administratívne zložená z 26 kantónov:
|
[*] 3 kantóny sú rozdelené na tzv. polkantóny, ktoré majú na rozdiel od ostatných v hornej snemovni švajčiarskeho parlamentu nie dvoch, ale len jedného zástupcu.
Vo švajčiarskej ústave, platnej od 29. mája 1874 do 31. decembra 1999, bolo v Článku 1 ako kantóny menovaných 23 kantónov, pričom tri označené sa ďalej delili na polkantóny. V ústave schválenej 18. decembra 1998 parlamentom a 18. apríla 1999 občanmi v referende, je v článku 1 menovaných už všetkých 26 kantónov. Napriek tomu majú tzv. polkantóny v Rade štátov (horná komora parlamentu) len po jednom zástupcovi, kým ostatné kantóny po dvoch. Inak však majú rovnaké právomoci ako ostatné kantóny.
Populácia kantónov je medzi 15 000 obyvateľmi v kantóne Appenzell Innerrhoden a 1 253 500 v Kantóne Zürich, rozloha kantónov od 37 km² v Kantóne Bazilej-mesto a 7 105 km² (Graubünden). Kantóny sú zložené z 2 889 obcí.
Vo Švajčiarsku sa nachádza enkláva Campione d’Italia, ktorá je súčasťou Talianska (z ktorej sa však dá dostať loďou po Luganskom jazere, oddeľujúcom švajčiarske územie od zvyšku krajiny, do Talianska) a enkláva Büsingen (Bádensko-Württembersko), ktorá je súčasťou Nemecka.
Väčšie kantóny sa delia na okresy. V niektorých oblastiach sú obce nezávislé od kantonálnych úradov. Do pôsobnosti kantónov patria napríklad výkon spravodlivosti, školstvo a zdravotníctvo.
Uri, 
Schwyz, Unterwalden (polkantóny 
Unterwalden ob dem Wald a 
Nidwalden nid dem Wald)
Luzern
Zurich
Glarus, 
Zug
Bern
Fribourg, 
Solothurn
Basel-mesto a 
Basel-vidiek, 
Schaffhausen
polkantóny Appenzell Ausserrhoden a 
Appenzell Innerrhoden
St. Gallen, 
Graubünden, 
Aargau, 
Thurgau, 
Ticino, 
Vaud
Valais, 
Neuchâtel, 
Ženeva
Jura
Švajčiarsko so svojou územnou rozlohou 41 000 km² patrí medzi menšie európske štáty. Povrch má najhornatejší zo všetkých štátov Európy. Tvoria ho tri povrchové celky: Švajčiarska Jura, Švajčiarska plošina a Švajčiarske Alpy. Na území štátu sa nenachádzajú žiadne nížiny.[14]
Švajčiarska Jura je úzke, 250 km dlhé vápencové pohorie s výškou až 1 700 m n. m. Jura sa od Álp oddeľuje južne od Ženevského jazera a tiahne sa oblúkom pozdĺž hranice s Francúzskom. Pokrýva zhruba 10 % územia krajiny.
Pohorie Švajčiarske Alpy tvoria viac než tri pätiny (57 %) územia krajiny, patria prevažne k Západným Alpám. Tiahnu sa prevažne v od juhozápadu k severovýchodu. Rozdeľujú sa na severné a južné pásmo. Severnú časť Švajčiarskych Álp tvoria Bernské Alpy na západe a Glarnské Alpy. Južnú časť tvoria Penninské Alpy, Ticinské Alpy a Bündnerské Alpy. Centrom Švajčiarskych Álp je masív sv. Gottharda. Najvyšším štítom Švajčiarskych Álp je Dufourspitze (Dufourov štít 4 634 m n. m.). Pramenia tu viaceré európske rieky: Aare, Rýn, Rhôna či Inn.
Švajčiarska plošina pokrýva asi 37 % územia krajiny. Nachádza sa medzi Jurou a Alpami a medzi Ženevským a Bodamským jazerom. V jej centre leží mesto Bern. Jazerá, doliny a kopce na nej vznikli pôsobením ľadovca. Táto pahorkatina je hospodárskym centrom krajiny.
V podnebí sa prejavuje väčší vplyv Atlantického oceánu. Alpy predstavujú výrazné klimatické rozhranie medzi miernym podnebím atlantickým a teplým podnebím stredomorským. Priemerná teplota sa tu pohybuje okolo 11,5 °C. Na celom území je dostatok zrážok (2 400 mm ročne), ktoré sú vo veľhorských výškach aj v lete snehové. Nad snežnou čiarou sú preto rozsiahle oblasti trvalej snehovej pokrývky. Najteplejšie oblasti sú na juhu a juhozápade.[14]
Vodné toky patria k alpskému typu. Najdlhšia rieka je Rýn, ktoré je dôležitá pre lodnú dopravu a spojenie krajiny s morom. Jej najväčší prítok z územia Švajčiarska je rieka Aare (295 km dlhá). Pramení tu aj veľká rieka Rhôna. Pre režim vodných tokov majú veľký význam horské ľadovce. Veľký spád riek využívajú početné vodné elektrárne. Vyrábajú dve tretiny všetkej elektrickej energie.
Prírodnými klenotmi Švajčiarska sú jazerá (je ich vyše 2000), vypĺňajú ľadovcové doliny. Najväčšie je Ženevské (347 km²), ďalej Neuchatelské (216 km²), Bodamské (171 km²) a Vierwaldstattské (114 km²). Z ďalších jazier sú známe Zürišské (89 km²) a najvyššie položené švajčiarske jazero Thunské (48 km²). Švajčiarsku patrí aj časť pohraničných jazier s Talianskom (napr. Luganské).[13]
Švajčiarsku flóru možno zatriediť do troch pásiem, podľa nadmorskej výšky v ktorej sa vyskytuje.
Vo Švajčiarsku žijú kamzíky, svište, zajace, vysoká a srnčia zver, diviaky, orly, supy a sokoly. Na juhu Švajčiarska žijú aj hady, jašterice, rysy a dokonca aj kozorožce. V horských potokoch a jazerách žijú mnohé druhy rýb, najpočetnejšie sú pstruhy. V nižších polohách v lesnom pásme žije rys ostrovid a divá mačka. Lesy pokrývajú len asi štvrtinu rozlohy územia, sú chránené zákonom a nesmie sa zmenšovať ich rozloha.
Ochrana prírody a životného prostredia je v popredí záujmu štátu, ale aj starostlivosti všetkých obyvateľov. Najstarší (a súčasne druhý najstarší v Európe) je jediný Švajčiarsky národný park (169 km²) založený v roku 1914, ležiaci v Engadine v povodí horného Innu. Na území štátu sa nachádza množstvo prírodných rezervácií (napr. Kärpf, Derborence a i.).
Švajčiarsko patrí k najvyspelejším a najbohatším štátom sveta s vysokou životnou úrovňou obyvateľstva. Má prosperujúcu, stabilnú a modernú trhovú ekonomiku s HDP, ktoré je vyššie ako HDP veľkých západoeurópskych krajín. Je bankovým a finančným centrom sveta. Švajčiarsko oplýva kvalifikovanými pracovnými silami, ktoré sa špecializujú na výrobu materiálovo náročných výrobkov.[15]
Na štruktúre HDP sa podieľa poľnohospodárstvo (0,7 %), priemysel (25,6 %) a služby (73,7 %). Najviac ekonomicky aktívnych obyvateľov je zamestnaných v službách (76,9 %), potom v priemysle (19,8 %) a najmenej v poľnohospodárstve (3,3 %).[16] Pracovná sila tvorí 5,159 milióna miestnej populácie. Nezamestnanosť dosahuje 4,2 % (k roku 2022).[16] Intenzívna poľnohospodárska produkcia, prosperujúca priemyselná malovýroba a turistika prinášajú krajine veľké príjmy. Variabilná ekonomika prispela k tomu, že Švajčiarsko je mimoriadne rozvinutou krajinou.[15]
Po dlhé obdobie dvadsiateho storočia bolo Švajčiarsko najbohatším štátom Európy s nie zanedbateľným náskokom. Ale od začiatku deväťdesiatych rokov sa jeho rast spomaľoval tak, že v roku 2005 kleslo na štvrté miesto, medzi európskymi krajinami s populáciou nad jeden milión, čo sa týka HDP na občana v PKS, za Írsko, Dánsko a Nórsko. Švajčiarsko je členom EFTA. Zákonom uznávanou menou je švajčiarsky frank.
V poľnohospodárstve prevláda živočíšna výroba, najmä chov hovädzieho dobytka na mlieko. Je rozšírený na horských lúkach a pasienkoch. V teplejších mesiacoch sa hovädzí dobytok, ovce a kozy pasú na bohatých pastvinách horských oblastí a v zime schádzajú do dolín. V hornatom teréne vôbec nie je jednoduché obrábanie pôdy, ale úrodné doliny a vo veľkom využívajú. Najúrodnejšie pôdy pre rastlinnú výrobu sú na Švajčiarskej plošine. Najviac sa pestujú obilniny (pšenica, jačmeň), zemiaky a cukrová repa. Zvláštnosťou je, že taký hornatý štát, akým je Švajčiarsko, vyniká v pestovaní ovocia.[14] Na teplejších a na juh odvrátených horských svahov sa pestuje aj vinič. Krajina je preto známa produkciou vína z oblasti Ženevského jazera.[17]
Švajčiarsko nemá takmer žiadne nerastné suroviny. Všetky potrebné suroviny, vrátane fosílnych palív, farebných kovov a dreva, sa dovážajú. Priemysel sa preto zameriava na výrobky s malou spotrebou surovín, ktoré vyžadujú vysoko odbornú prácu. Je to najmä presné strojárstvo (výroba hodiniek značky Rolex, šperkov, meracích a optických prístrojov, písacích a počítačových strojov, elektronika). Každý rok sa vyváža až 50 miliónov kusov hodiniek. Dôležité postavenie má aj výroba liekov. Potravinárstvo spracúva mlieko na kvalitné syry (preslávený ementál) a vyrába svetoznáme čokolády (najväčšie podniky Nestlé a Jacobs-Suchard). Všetky tieto výrobky Švajčiarsko aj vyváža.[14]
Vo Švajčiarsku je veľmi rozvinutá cestná aj železničná dopravná sieť. Cesty sú známe svojou kvalitou, a to nielen diaľnice, ale aj regionálne cesty nižších kategórií. Pravidelné autobusové spojenie je snáď do každej alpskej dedinky. Cesty vedú nielen po častých mostoch, ale najmä cez mnohé tunely, ktorých je snáď najviac v celej Európe. Železničná doprava je známa pohodlnosťou, rýchlosťou a najmä presnosťou. Nezabudnuteľným zážitkom je cesta známymi Alpskými expresmi. Po mnohých rozľahlých jazerách premávajú osobné lode ako miestna doprava.
Finančné služby sú životne dôležité pre švajčiarske hospodárstvo. Bankárov sem lákajú liberálne bankové zákony a politická stabilita.[15] Švajčiarske banky a poisťovne patria k najvýznamnejším na svete, pretože cez ne prechádza mnoho obchodných operácií. Štát profituje z bankového tajomstva, ktoré bolo uzákonené v roku 1934. Kritici tvrdia, že pomáha kryť aj šedú ekonomiku v mnohých krajinách sveta. Okrem toho veľa domácich aj zahraničných firiem umiestnilo v krajine helvétskeho kríža svoje výskumné a vývojové centrá.[17] K známym vedcom žijúcim vo Švajčiarsku patril Albert Einstein, ktorý sa do krajiny prisťahoval roku 1895.
Moderná doprava a vysoká úroveň služieb vytvárajú veľmi dobré podmienky pre cestovný ruch. Vo Švajčiarsku sa zrodila svojho času moderná vysokohorská turistika. Popredná strediská ako St. Moritz, Zermatt a Davos sa stali symbolom luxusnej dovolenky pre bohatú klientelu z celého sveta.[17] Návštevníci obdivujú v celej krajine nádhernú prírodu, čisté a upravené prostredie, rozvinuté ubytovacie a stravovacie zariadenia. Z návštev miliónov turistov má štát každoročne veľký zisk. Okrem tradičných zameraní (letné a zimné športy, rekreácia, horolezectvo, kúpeľníctvo) sa rozvinul tiež obchodno-kongresový turizmus pre ľudí so špeciálnymi požiadavkami.
Vo Švajčiarsku dnes žije približne 8,5 milióna populácie. Priemerná hustota zaľudnenia dosahuje 206 obyvateľov/km2. Obyvateľstvo a sídla sú sústredené na Švajčiarskej plošine, najvýznamnejšie hospodárskej oblasti štátu. Hustejšie zaľudnená je aj oblasť Ženevy. Populácia je národnostne rôznorodá. Väčšinu obyvateľov tvoria tzv. nemeckí Švajčiari (resp. Nemci, 62 %), ďalej francúzski Švajčiari (resp. Francúzi, 23 %) a talianski Švajčiari (resp. Taliani 8 %).[13]
Pôvodní obyvatelia Retorománci (Rumantsch, 0,5 %) sú potomkovia dávnych obyvateľov východného Švajčiarska – Rétov a v súčasnosti predstavujú len národnostnú menšinu. Cudzinci tvoria približne 10 % z obyvateľstva krajiny. Sú prevažne z európskych krajín (prisťahovalci z bývalej Juhoslávie 5 %, Turci 0,6 %, Albánci 1,3 %, Španieli 1,1 % a iní).
K prednostiam Švajčiarov patrí usilovnosť, precízna práca a občianska disciplína. Bývajú popisovaní ako sentimentálni a patriotickí nielen vo vzťahu ku svojej krajine, ale i k miestam, kde práve žijú alebo odkiaľ pochádzajú. Švajčiarom sú vlastné také vlastnosti, akými sú napr. trpezlivosť, vytrvalosť, spontánnosť a čestnosť, ktoré im pomáhajú na ceste k úspechu. Tiež ďalšie vlastnosti, ako zdravé sebavedomie, nezávislosť a spoliehanie na seba samého sú pestované odmalička a podriaďuje sa im chod rodiny i školy.
| Jazyky Švajčiarska | |
|---|---|
 Mapa rozšírenia jazykov vo Švajčiarsku | |
| Úradný jazyk(y) | francúzština, nemčina, taliančina, rétorománčina |
| Hlavný jazyk imigrantov | albánčina, chorvátčina, angličtina, portugalčina, srbčina, španielčina, turečtina, ukrajinčina |
| Hlavný cudzí jazyk(y) | angličtina |
| Jazyk(y) nepočujúcich | nemecký jazyk nepočujúcich, francúzsky jazyk nepočujúcich, taliansky jazyk nepočujúcich |
| Vzhľad bežnej klávesnice | QWERTZ  |
Švačiarsko má tri oficiálne úradné jazyky: nemčina, francúzština a taliančina (článok 70 Ústavy), ale štyri národné jazyky t. j. okrem týchto troch ešte rétorománčinu (článok 4 Ústavy). Nemecky rozpráva 62 % obyvateľov prevažne v centrálnej, východnej a severnej časti krajiny. Francúzsky hovorí 23 % obyvateľov žijúcich na západe a juhozápade (v kantónoch Fribourg, Jura, Vaud, Valais, Neuchâtel, a Ženeva) a taliansky hovorí 8 % obyvateľov žijúcich prevažne v kantóne Ticino a na juhu kantóna Graubünden. Rétorománsky hovorí 0,5 % populácie, prevažne v kantóne Graubünden na juhovýchode. Napriek jazykovým rozdielom sa väčšina obyvateľov krajiny považuje za Švajčiarov.
Na oficiálnej úrovni sú používané len tieto tri oficiálne jazyky. V parlamente je zabezpečené simultánne prekladanie medzi týmito jazykmi. Hovorová nemčina, tzv. švajčiarska nemčina, je odlišná od spisovnej nemčiny (sú to vlastne mnohé a odlišné švajčiarske dialekty), oficiálne je ale používaná spisovná nemčina. Švajčiarska francúzština či taliančina sú ďaleko menej odlišné od svojich, „domovských“ jazykov. V školách je výučba aspoň jedného ďalšieho z oficiálnych jazykov povinná, väčšina Švajčiarov je teda bilingválna.
Sloboda vierovyznania je garantovaná švajčiarskou ústavou (článok 15 Ústavy). Referendom v roku 1973 boli z ústavy vypustené články brániace jezuitskému rádu usadiť sa v krajine, ktoré boli súčasťou ústavy od roku 1848. V krajine neexistuje oficiálna štátna cirkev, väčšina kantónov (okrem Ženevy a Neuchâtelu) však finančne podporuje buď Rímskokatolícku cirkev, Starokatolícku cirkev alebo Švajčiarsku reformovanú cirkev.
Švajčiarsko bolo v 16. storočí významným centrom zwinglo-kalvínskej (t. j. švajčiarskej) reformácie. Pôsobili tu Ulrich Zwingli v Zürichu, Ján Kalvín v Ženeve a taktiež aj reformátori Theodor Beza, Heinrich Bullinger, Viliam Farel a iní.
Zastúpenie príslušníkov jednotlivých vierovyznaní: rímski katolíci 41,82 %, švajčiarska reformovaná cirkev 33,04 %, iní protestanti 1,94 %, Svedkovia Jehovovi 0,49 %, moslimovia 4,26 %, pravoslávni 1,80 %, hinduisti 0,38 %, židia 0,25 %, budhisti 0,25 %, starokatolíci 0,18 %, bez vyznania 11,11 % a iní.
Hlavné mesto Švajčiarska je Bern[18] (133 tisíc obyvateľov v roku 2017). Najväčšie mesto, hospodárske a kultúrne stredisko je však Zürich (približne 400 tis. obyv.), sídlo mnohých bánk, podnikov a medzinárodného obchodu. Pri Ženevskom jazere leží Ženeva (približne 200 tis. obyv.), obchodné stredisko a sídlo medzinárodných inštitúcií. Dôležitú dopravnú polohu má prístav Bazilej (168 tis. obyv.).[14]
| Poradie | Mesto | Počet obyvateľov | Kantón | |||
|---|---|---|---|---|---|---|
| 1990 | 2000 | 2004 | 2015 | |||
| 1. | Zürich | 365 043 | 363 272 | 345 236 | 396 027 | Zürich |
| 2. | Ženeva | 171 042 | 177 964 | 178 487 | 194 565 | Ženeva |
| 3. | Bazilej | 178 428 | 166 558 | 164 964 | 168 620 | Bazilej-mesto |
| 4. | Bern | 136 338 | 128 634 | 122 304 | 140 634 | Bern |
| 5. | Lausanne | 128 112 | 124 914 | 117 389 | 135 629 | Waadt |
| 6. | Winterthur | 86 959 | 90 483 | 92 818 | 106 778 | Zürich |
| 7. | Luzern | 61 034 | 59 496 | 57 501 | 81 284 | Luzern |
| 8. | Sankt Gallen | 75 237 | 72 626 | 70 533 | 75 310 | Sankt Gallen |
| 9. | Lugano | 39 708 | 43 537 | 48 865 | 63 668 | Tessin |
| 10. | Biel/Bienne | 51 893 | 48 655 | 48 642 | 53 667 | Bern |
Švajčiarska kultúra vznikala na rozhraní okolitých kultúrnych oblastí, ktorými bola ovplyvnená. Časom sa však vyvinula ako samostatná kultúra. Niekedy je ťažké hovoriť o švajčiarskej kultúre ako o homogénnej, keďže sa sama delí podľa jazykových oblastí. Pre krajinu je typické najmä vzájomné ovplyvňovanie s Francúzskom, Nemeckom a Talianskom, mnoho švajčiarskych umelcov je pokladaných v týchto krajinách za ich vlastných.
Vznik kultúrnych pamiatok v krajine mala spočiatku na svedomí cirkev, neskôr mešťania a patriciát, keďže krajina nebola na rozdiel od zvyšku Európy ovládaná feudálmi. Podporované bolo najmä staviteľstvo (románske katedrály v Berne, Sione, Chure, Ženeve, gotická katedrála v Lausanne, renesančné kostoly v Ticine či radnice v Luzerne, Solothurne a Brigu, barokové kláštory v Einsiede a St. Gallene). Cudzí stavitelia, priťahovaní väčšou slobodou krajiny, vybudovali krásne centrá miest ako Bern, Freiburg, Luzern či St. Gallen. Švajčiarsko prispelo podstatným dielom k rozvoju modernej architektúry (Le Corbusier, Mix Bill), maliarstva (Felix Vallotton, Paul Klee) a sochárstva (Alberto Giacometti, Jean Tinguely).
Švajčiarska hudba nikdy nebola celosvetovo známa, v krajina sa však podobne ako na Slovensku vyvinula folklórna hudba spolu s ľudovými tancami typická pre jednotlivé regióny. Hudobným nástrojom zvláštnym pre Švajčiarsko je dychový nástroj alphorn, v minulosti používaný pastiermi. S hudbou sa tradične spája zvláštny druh spevu jódlovanie. Z tejto krajiny sú známi hudobníci, ako DJ Bobo, skupina Yello, skupina Celtic Frost, ktorá položila základy metálu a tiež progresívni thrasheri Coroner.
Čo sa týka literatúry, je rozdelené podľa jazykových oblastí na štyri časti: nemeckú, francúzsku, taliansku a rétorománsku. Jej vznik sa datuje do obdobia 15. – 16. storočia. K najznámejším dielam švajčiarskej literatúry patrí dráma Viliam Tell od Friedricha Schillera. Zo Švajčiarska však pochádzali aj iní autori: Jean-Jacques Rousseau bol zo Ženevy, kritik a historik Jacob Burckhardt, či ďalší spisovatelia ako Gottfried Keller, Conrad Ferdinand Meyer, Jeremias Gotthelf a Charles Ferdinand Ramuz. Hermann Hesse a Carl Spitteler získali za svoje diela Nobelovu cenu. V 20. storočí to boli najmä Friedrich Dürrenmatt a Max Frisch.
V krajine vychádzajú regionálne periodiká (taktiež podľa jazykových oblastí), ale i niekoľko celoštátnych, napríklad Neue Zürcher Zeitung. Švajčiarska verejná vysielacia spoločnosť SRG SSR idée suisse vysiela televízny program v jazykových mutáciách pre každú jazykovú skupinu (okrem rétorománskej) a rozhlasové programy (vrátane rétorománskej).
Oficiálnymi sviatkami Švajčiarska sú:
Deň nanebovstúpenia Pána je tiež nazývaný Banntag (hraničný deň), kedy ľudia podľa tradície si skontrolujú svoje hraničné kamene a žehnajú svojim poliam. Táto tradícia je stále živá a v mnohých obciach sú ľudia sprevádzaní hudobníkmi. Vianoce sú najpopulárnejším sviatkom v krajine. Na Štedrý večer mávajú ľudia bohatú večeru a dávajú si darčeky, 26. decembra sa navzájom navštevujú. Na Silvestra budia posledného člena rodiny, ktorý ešte nevstal z postele pokrikom Silvester!. Príchod nového roka oslavujú podobne ako väčšina kresťanského sveta.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
.svg)
.svg)
