Katedrála svätého Martina (Bratislava)
gotická sakrálna stavba From Wikipedia, the free encyclopedia
gotická sakrálna stavba From Wikipedia, the free encyclopedia
Katedrála svätého Martina (od apríla 1995 do februára 2008 Konkatedrála svätého Martina) alebo Dóm svätého Martina je pôvodne gotická sakrálna stavba v historickej zóne Bratislavy. Je najvýznamnejším a najväčším kostolom v Bratislave (jedným z najväčších na Slovensku) a od 14. februára 2008 hlavným chrámom novovzniknutej Bratislavskej arcidiecézy (do tohto obdobia bol Konkatedrálou Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy). Je jednou z najvýraznejších bratislavských dominánt a po Hrade druhým najvyhľadávanejším turistickým objektom hlavného mesta Slovenska.
Katedrála svätého Martina | |
Katedrálny chrám | |
Patrocínium: sv. Martin | |
Štát | Slovensko |
---|---|
Kraj | Bratislavský kraj |
Okres | Bratislava I |
Mesto | Bratislava |
Mestská časť | Staré mesto |
Náboženstvo | |
- cirkev | rímskokatolícka |
- arcidiecéza | bratislavská |
- dekanát | Bratislava - stred |
- farnosť | Farnosť svätého Martina z Tours |
Adresa | Rudnayovo námestie 1 |
- súradnice | 48°08′31″S 17°06′17″V |
Dĺžka | 70 m |
Šírka | 23 m |
Výška | 16 m |
- svätyne | 18,5 m |
- najvyššej veže | 85 m |
Ďalšie údaje | |
- počet veží | 1 |
Architekti | Ignác Feigler st., Jozef Lippert, Anton Pilgram |
Štýly | gotika, barok |
Výstavba | 1311 – 1510 |
Dátum | |
- posvätenia | 10. marec 1452 |
Národná kultúrna pamiatka SR | |
ÚZPF[1] | |
- číslo | 198/1 |
- dátum zápisu | 23. 10. 1963 |
Poloha kostola na Slovensku
| |
Poloha v rámci Starého Mesta
| |
Wikimedia Commons: Cathedral of St Martin, Bratislava | |
Webová stránka: dom.fara.sk | |
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
Freemap Slovakia: mapa | |
OpenStreetMap: mapa | |
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Archeologický výskum dokázal, že najstaršie osídlenie na mieste dnešného Dómu pochádza z neskorej kamennej doby – eneolitu. Patrilo ľudu badenskej kultúry. Pomerne intenzívne bolo osídlenie v období 1. storočia pred Kr., keď sa na tunajšom území usídlili Kelti a priestor, na ktorom dnešný chrám stojí bol v tesnej blízkosti ich oppida.
Stavba chrámu prešla počas svojej stáročnej existencie zložitým stavebným vývojom. Miesto, na ktorom súčasný chrám stojí, bolo od nepamäti centrom spoločenského a cirkevného diania v meste. Podľa dochovaných správ a archeologických nálezov sa dá na tomto území predpokladať jadro vznikajúceho mesta na prelome 12. a 13. storočia. Existovala tu osada, ktorej obyvatelia tu okrem svetských stavieb a trhu (prvý záznam o konaní trhu pochádza z roku 1151) postavili v 11. storočí menší kostol – rotundu – s kruhovým pôdorysom, okolo ktorého pochovávali.[2] Rotunda bola v 12. storočí prestavaná na kaplnku zasvätenú svätému Martinovi a jej spodná časť slúžila ako karner. Potrebám veriacich sprvu plne postačovala.
Duchovným predchodcom dnešnej katedrály bolo prepoštstvo s kolegiálnou kapitulou na hradnej akropole. Jeho zriadenie potvrdzuje listina z roku 1114, v ktorej sa uvádza, že pre ňu (t. j. kapitulu) bol postavený kostol zasvätený najsvätejšiemu Spasiteľovi (svätému Salvátorovi). Podľa archeologického výskumu stál tento kostol na mieste veľkomoravskej baziliky, na východnej terase hradu.[3] Bratislavské prepoštstvo s kapitulou bolo oficiálne uznávaným tzv. hodnoverným miestom (loca credibila): malo právo vlastniť pečať, ktorou sa potvrdzovala hodnovernosť listín. Z druhej tretiny 13. storočia pochádza pečať bratislavskej kapituly s kruhopisom S:ECLESIE SALVATORIS I POSO (Sigilium Ecclesiae Salvatoris in Poson, t. j. Pečať kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Prešporku).
Dôležitým rokom z hľadiska stavebnej histórie dnešnej katedrály bol rok 1221, kedy sa po predchádzajúcom presťahovaní prepoštstva (v roku 1204) z hradu, presťahoval na základe súhlasu pápeža Honoria III. (In burgum eiusdem castri) do podhradia i kostol. Dôvodom bol neustále sa zvyšujúci počet veriacich na bohoslužbách v kostole na hrade a tým ohrozenie bezpečnosti hradu.
Vzhľadom na postupné narastanie počtu obyvateľov mesta však už kaplnka svätého Martina nestačila, a tak vyrástla čoskoro (koncom 12. alebo na začiatku 13. storočia) po presťahovaní na jej mieste stavba kostola v románskom slohu, zasväteného v kontinuite s hradným kostolom najsvätejšiemu Spasiteľovi (Salvátorovi). Kostol bol postavený z lomového kameňa. Dodnes sa z neho zachovalo len malé torzo, ale architektonické zvyšky svedčia o jeho vybavení na úrovni vyspelej architektúry bežnej vo vyspelej Európe. O novom kapitulsko-farskom chráme v podhradí sa prvý raz objavila zmienka v roku 1234. V takejto podobe vydržala stavba takmer jedno storočie. Z hľadiska historického vývoja ranostredovekého mesta bolo dôležitou udalosťou udelenie mestských privilégií kráľom Ondrejom III. v decembri 1291, ktoré mali veľký význam pre ozvoj mesta a života v ňom. Privilégium dávalo mestu právo slobodne voliť richtára a dvanásť prísažných, no nepovoľovalo právo slobodnej voľby farára, čo patrilo medzi hlavné práva slobodných kráľovských miest. Preto zástupcovia mesta a prepošt, i zástupcovia kapituly uzavreli niekoľko dohôd (v rokoch 1302, 1344 a 1348) o voľbe prešporského farára.
Privilégiá boli veľkým prínosom pre ďalší vývoj mesta. Na ich základe sa mesto začalo rozvíjať, no v dôsledku geografických daností iba východným smerom. Vzhľadom na to sa niekdajšie jadro mesta razom dostalo na jeho okraj na úpätí hradného vrchu. Táto skutočnosť mala pre neskorší farský chrám, najmä pre jeho stavebnú zložku, rozhodujúci význam. Nový kostol sa totiž stal súčasťou mestského opevnenia; západná časť trojlodia bola priamo začlenená do mestských hradieb a kostolná veža slúžila ako bašta.
Vzrastajúca prosperita mesta, ktoré sa stalo jedným z najvýznamnejších centier Horného Uhorska našla odraz aj vo výstavbe objektov, reprezentujúcich mesto navonok. K významným činom patrila prestavba starého farského kostola. Jestvujúci Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa sa totiž čoskoro stal primalým, a preto mesto potrebovalo nový, reprezentačnejší a väčší chrám. Kapitula i mestská rada sa rozhodli postaviť nový prepoštský chrám v novom gotickom slohu. Je zrejmé, že všetky vhodné pozemky, na ktorých by mohla vyrásť stavba nového farského chrámu, boli začiatkom 14. storočia už obsadené. Preto sa jediným možným riešením ukázala prestavba jestvujúceho kostola. Aby aj počas stavebných prác malo mesto kostol, chrám začali (v rokoch 1311 – 1314) stavať okolo jestvujúceho románskeho kostolíka. Najskôr postavili presbytérium a potom trojlodie. Nový kostol mal byť bazilikou (s najvyššou strednou loďou), neskôr sa rozhodli pre halovú (sieňovú) stavbu s rovnakou výškou lodí. Pozostatkom starého románskeho kostola sú na južnej strane lode zachované zlomky kameňov s nápismi z prvej polovice 13. storočia, ktoré stavitelia použili v exteriéri ako stavebný materiál.
Katedrála v číslach | |
---|---|
Dĺžka: | 70 m |
Šírka: | 23 m |
Výška veže: | 85 m |
Výška trojlodia: | 16 m |
Výška svätyne: | 18,5 m |
Hrúbka múrov trojlodia: | 1,5 m |
Hrúbka múrov svätyne: | 1 m |
Koruna na veži | |
Výška s poduškou: | 164 cm |
Hmotnosť koruny: | 150 kg |
Výška kríža na korune: | 40 cm |
Hmotnosť s poduškou: | 300 kg |
Hrana podušky: | 120 cm |
Výška podušky: | 50 cm |
Dĺžka strapcov podušky | 20 cm |
Pozlacovanie: | 1757 plátkov zlata |
Do konca 14. storočia postavili severný múr a časť južného obvodového múru. Súčasťou severného múru sa stal malý portál (zo strany Kapitulskej ulice). Súčasne vznikol južný portál s členito profilovaným ostením a figurálnym reliéfom v tympanóne. Okolo roku 1400 pristavali k hranolovej veži dve kaplnky z južnej i severnej strany; južnú ozdobili erbom Českého kráľovstva, lebo sa stala pohrebnou kaplnkou kráľovnej Žofie Bavorskej, vdovy po Václavovi IV. Tá prišla v roku 1419, po manželovej smrti do bratislavského kláštora klarisiek, kde žila pod ochranou svojho švagra uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. Kaplnka bola otvorená do bočnej lode Dómu vysokým oblúkom.
V tom čase napadli Bratislavu husiti, čo malo za následok zastavenie stavebných prác na novom kostole. Pokračovali až začiatkom tridsiatych rokov 15. storočia.
V roku 1432 starý kostolík zbúrali, aby na jeho mieste mohli postaviť klenbu nového trojlodia. Zaklenutie sa malo stať hlavným umelecko-výrazovým komponentom bratislavského Dómu. Klenba chrámu dodnes vytvára kompaktný jednotiaci motív diagonálnych lúčov rebier, križujúcich sa v štvorcových poliach bočných lodí. Za piliermi presahujú do hlavnej lode vytvárajúc dokonalý sieťový systém. Podľa názoru odborníkov klenba bratislavského Dómu má priamu súvislosť so zachovaným plánom viedenského staviteľa Hansa Puchspauma, autora klenby viedenského svätoštefanského Dómu. Je zrejmé, že majster Puchspaum poveril realizáciou klenby v bratislavskom Chráme svätého Martina niektorého z domácich kamenárskych majstrov; jedným z nich, známym podľa mena, bol istý Heinrich.
V roku 1451 pokryli strechu chrámu krytinou a 10. marca nasledujúceho roku bol nový Kostol svätého Martina slávnostne konsekrovaný.
Už koncom štyridsiatych rokov 15. storočia, keď dokončovali klenbu trojlodia, začalo sa pomýšľať na priestrannejšie presbytérium, ktoré by bolo dôstojným duchovným zakončením stavby a poskytlo by dostatok priestoru kanonikom, popredným zástupcom mestskej honorácie a iným privilegovaným návštevníkom. K realizácii tohto zámeru prišlo po roku 1459 podľa plánov Puchspaumovho nástupcu vo vedení viedenskej kamenárskej huty Laurenza Spenninga.
Duchovným otcom a patrónom prestavby presbytéria sa stal bratislavský prepošt Juraj Schömberg. Umelecky i historicky významným je hviezdicovo-sieťované rebrové klenbovanie so zaujímavými stavebnými prvkami nachádzajúcimi sa v priesečníkoch rebier. Staviteľ tu na prianie zadávateľa umiestnil erby kráľa Mateja Korvína a českej kráľovnej Žofie Bavorskej spolu s maľovanými erbami Uhorska, Matejovej druhej manželky Beatrix Aragónskej, moravského Olomouca a erbu Českého kráľovstva spolu s letopočtom 1476, rokom dokončenia hrubej stavby (s erbom kráľa Mateja Korvína sa stretávame aj na opornom pilieri na južnej strane svätyne). S menom prepošta Schomberga sa spája aj vznik kovaného kružbového kríža a veterníkového kohúta umiestnených na malej vežičke nad presbytériom, ktorými korunovali masív novej svätyne. Kohút naznačujúci otvoreným zobákom vítanie nového dňa je univerzálnym kristologickým symbolom rodiaceho sa svetla.
Dokončovacie práce na zariadení novej chrámovej svätyne riadil prepošt Anton zo Šankoviec (1486 – 1500), ktorý povolal rezbárov z Viedne, aby vyhotovili nové chórové lavice pre kanonikov tzv. stally. Podľa záznamov kanonickej vizitácie z roku 1736 bola na týchto laviciach tabuľka s vročením 1497. V tom istom roku presbytérium slávnostne konsekroval ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc.
Stavebne nadväzujúc na architektúru presbytéria, vznikla pravdepodobne v poslednej štvrtine 15. storočia prístavba k severnej stene chrámovej lode – kaplnka svätej Anny, ktorá zvonku prekryla severný portál spred polovice 14. storočia.
Definitívnym zavŕšením stredovekého vývinu bratislavského Dómu bola ďalšia prístavba – neveľká neskorogotická predsieň pristavaná k južnému portálu okolo roku 1510. Podľa všetkých znakov jej vznik možno pripísať inej významnej osobnosti viedenského staviteľstva, moravskému rodákovi Antonovi Pilgramovi. Hoci prístavba k južnej stene chrámovej lode svojimi architektonickými prvkami nesie stopy zanikajúcej gotiky, portál na východnej strane predsiene patrí už do nového stavebného slohu – renesancie. Portál južnej predsiene ostal na dlhší čas jedinou cudzorodou architektonickou súčasťou gotického chrámu.
Z 13. storočia sa nezachovali nijaké údaje o výzdobe starého, pôvodného kostola. Nevieme nič o počte oltárov, ich slohovom prevedení či zasvätení. Navyše, keď v roku 1273 chrám vyhorel, všetko cenné zariadenie sa buď zničilo alebo ulúpilo.
Situácia sa zmenila začiatkom 14. storočia. Dary od panovníka, kléru, ale aj bohatých mešťanov postupne zapĺňali chrámový interiér a zachovali sa aj prvé správy o oltároch kostola. V druhej polovici 14. storočia boli v Dóme už viaceré oltáre: oltár svätého Jána Krstiteľa (1354), oltár svätého Juraja a svätého Vojtecha (1373). Okrem toho pribudli oltáre i v kaplnkách. V priebehu druhej polovice 15. storočia vznikli štyri oltáre v presbytériu – hlavný oltár a bočné oltáre svätého Kríža (z roku 1483), Panny Márie a Najsvätejšieho Spasiteľa.
Hlavný oltár podľa opisu z roku 1734, ako aj podľa dochovanej medirytiny z roku 1655, ktorá vznikla pri príležitosti korunovácie Leopolda I., bol monumentálny drevený neskorogotický krídlový oltár s predelou a pohyblivými krídlami. Ukončoval ho vysoký nadstavec s fiálami. Na južnej strane oltára bol erb Mateja Korvína, na severnej erb jeho druhej manželky Beatrix. V oltárnej skrini bolo súsošie svätého Martina spolu so skulptúrami svätého Jána Krstiteľa a svätého Šebestiána. Predela obsahovala motív narodenia Krista. Na vonkajších krídlach obsahoval reliéfy Zvestovanie a Navštívenie Panny Márie; vnútorné krídla niesli obrazy s pašiovým cyklom.
Hlavný oltár svätého Martina bol v Dóme až do roku 1734. V rámci barokových úprav arcibiskupa Imricha Esterházyho ho v tom roku odstránili, preniesli do Trhovej Hradskej, kde však pri požiari v 19. storočí zhorel (do dnešných čias sa však zachovali dva jeho fragmenty - reliéf označovaný ako Narodenie Krista z „Hlohovca“ sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie a sochu Panny Márie zo skupiny Zvestovania vlastní farský úrad vo Veľkom Bieli).
V štyridsiatych rokoch 16. storočia sa v meste začala udomácňovať nová cirkev – protestantská. Okrem toho, že prívrženci tejto viery dominovali v mestskej samospráve, aj kňazi hlásiaci sa k evanjelickej cirkvi mali prevahu nad katolíckymi duchovnými. Na prelome 16. a 17. storočia sa k protestantizmu hlásilo viac ako deväťdesiatpäť percent stálych obyvateľov Bratislavy. Vyvrcholením tohto stavu bolo, keď sa v roku 1619 stal mestský farský Kostol svätého Martina na dva roky evanjelickým kostolom (do 7. mája 1621). Uvedené obdobie však na architektúre Dómu nezanechalo výraznejšie stopy.
Situácia sa začala meniť až začiatkom 18. storočia, keď v meste po období stagnácie došlo k nebývalému stavebnému rozvoju a hlavný mestský chrám dostal mimoriadne vplyvného a zámožného mecenáša v osobe hlavy uhorskej cirkvi – arcibiskupa Imricha Esterházyho. Hoci arcibiskupovu priazeň pocítili viaceré kostoly v Bratislave, najväčšiu pozornosť sústredil na farský kostol. Jeho zanietenosť pre umenie a kultúrny rozvoj sa prejavila nielen zveľadením chrámových priestorov v duchu nových umeleckých prúdov, ale najmä architektonicko-duchovným dotvorením farského chrámu. Vrcholom stavebných úprav bolo do priestoru medzi severný múr presbytéria a východné čelo severnej lode, na mieste gotickej sakristie, na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 18. storočia pristavanie kaplnky zasvätenej alexandrijskému patriarchovi svätému Jánovi Almužníkovi.
Kaplnka koncipovaná v duchu viedenského baroka, dokončená v roku 1732, dostala umeleckú výzdobu hodnú európskej úrovne zásluhou najpoprednejších stredoeurópskych umelcov na čele so sochárom Georgom Rafaelom Donnerom. Arcibiskup Esterházy jej realizáciou sledoval dva ciele: kaplnka mala byť dôstojným miestom uloženia svätcových ostatkov a súčasne mala byť arcibiskupovou pohrebnou kaplnkou – pompéznym mauzóleom, kde mali byť uložené jeho telesné ostatky a jeho osoba na trvalú pamiatku zvečnená v bielom mramore.
Ostatky svätého Jána Almužníka boli podľa tradície darom tureckého sultána Bajazida II. kráľovi Matejovi Korvínovi v roku 1489 a od toho času boli uložené v kráľovskej kaplnke v Budíne. V roku 1526 po porážke uhorských vojsk pri Moháči boli v kráľovskom sprievode Márie Habsburskej, spolu s inými cennosťami a kráľovským pokladom, prevezené do Bratislavy a uložené na Hrade. Tu ostali až do 5. júna 1530, keď boli na príkaz Ferdinanda I. prevezené do Dómu svätého Martina, kde mali byť uložené až do čias, kedy sa budú môcť vrátiť na pôvodné miesto do Budína. V bratislavskom farskom chráme ich najprv uložili v sakristii, kde odpočívali vyše sto rokov. Miesto však nebolo vhodné. Preto dal arcibiskup Peter Pázmaň postaviť v presbytériu po ľavej strane hlavného oltára mramorový náhrobok, do ktorého svätcove ostatky v striebornej rakve slávnostne preniesli 23. januára 1632. Hrobka v takomto stave tu existovala nasledujúcich sto rokov, až do uloženia svätcových ostatkov na terajšie miesto v kaplnke svätého Jána Almužníka. Vzápätí nato hrobku zlikvidovali. V roku 1712 boli všetky cennosti, dovtedy dočasne uschovávané v Bratislave, vrátené do Budína, no svätcove ostatky zásluhou arcibiskupa Imricha Esterházyho a kardinála Christiana Augusta Saského ostali v bratislavskom Dóme. Ich dôstojné a definitívne uloženie vyriešila až výstavba kaplnky svätého Jána Almužníka zásluhou arcibiskupa Esterházyho. Akt slávnostného uloženia svätcových ostatkov prebehol 28. októbra 1732. Udalosť bola natoľko významná, že neušla pozornosti Mateja Bela. Vo svojich Noticiach atmosféru slávnosti približuje čitateľom takto:
„ | Deň 28. októbra, zasvätený najsvätejším apoštolom Šimonovi a Júdovi, sa určil ako deň procesie na svätcovu počesť. Sotva svitol jasný deň, začali sa k Dómu schádzať zástupy ľudí, najrozličnejšieho postavenia, aby sa zúčastnili na bohoslužbách konaných pri všetkých oltároch. Cechy remeselníkov, každý pod svojou zástavou, sa medzitým postavili do obvyklých radov. Len čo posvätným obradom pozdvihli telo svätca, vnútri zazneli bubny a fanfáry a ostatný hudobný sprievod vonku, na hrade a okolo mesta duneli zasa opakované výbuchy a streľba z pušiek. Telo, už predtým uložené do novej rakvy, niesli duchovní. Hneď po nich nasledovali preláti, rady mníchov a kňazov, ako aj kolégium novozaloženej Spoločnosti svätého Jána. V dlhom rade ich sprevádzala šľachta, potom ostatné zhromaždenie všetkých stavov a už prv spomínané cechy remeselníkov, podľa toho, ako sem koho priviedla buď zbožnosť alebo záujem o sprievod, ktorý sa mal konať. Procesia bola veľkolepá, a pretože chvíľami zastala, aby si tým viac uctila pamiatku svätého Jána, trvala od ranných hodín až do druhej popoludní. Medzitým vojenský oddiel, ktorý tu bol prítomný i delá na hrade a v okolí mesta znovu a potom tretí aj štvrtý raz vystrelili. Keď tak preniesli posvätný poklad cez mesto, uložili ho do kaplnky s rovnakým prejavom úcty, ako pri vyzdvihnutí, aby tam požíval trvalé miesto odpočinku. | “ |
– [4] |
Novovzniknutá duchovno-pohrebná stavba kaplnky sa po dohotovení stala skvostným uceleným umeleckým dielom a dodnes patrí k najvýznamnejším výtvorom barokovej architektúry na Slovensku.
Vzápätí po stavbe kaplnky sa v roku 1733 začalo s radikálnou barokovou prestavbou chrámového interiéru. V apríli nasledujúceho roku odstránili gotické oltáre a Georg Rafael Donner začal tvoriť nový hlavný oltár svätého Martina. Mohutný baldachýnový oltár koncipovaný ako javisko predstavujúce kľúčovú časť svätomartinskej legendy – výjav ako sa svätý Martin delí so žobrákom o plášť – mal v ústrednej časti umiestnené olovené jazdecké súsošie svätého Martina so žobrákom (vytvorené v roku 1734). Po stranách mohutnej stĺpovej architektúry zakončenej volútami a svätoštefanskou korunou boli adorujúci anjeli. Slávnostná posviacka nového oltára nitrianskym biskupom Žigmundom Berénim sa konala na sviatok svätého Imricha 5. novembra 1735.
Pri regotizácii Dómu v roku 1865 však oltár odstránili. Jeho ústrednú časť, súsošie svätého Martina presunuli a umiestnili pod prístrešok medzi oporné piliere z južnej strany presbytéria, kde stálo až do roku 1912 (od uvedeného roku je opäť v kostole, ale už len ako voľná socha v južnej lodi). Anjelov predali do Maďarskej národnej galérie. Ostatné oltárne súčasti – vázy, nadstavec a pozadie s dekoratívnou výzdobou – sa nezachovali. O podobe barokového hlavného oltára tak svedčia iba medirytiny a litografie z 18. a prvej polovice 19. storočia.
V barokových úpravách interiéru sa pokračovalo inštalovaním dvoch oltárov (Panny Márie a svätého Michala) z rokov 1737 – 1738 pri víťaznom oblúku a kanonických stáll, zdobených skupinou dvadsiatich ôsmich nadživotných búst, v presbytériu, ktoré takisto vytvoril Georg Rafael Donner. Tie nahradili pôvodné gotické lavice z roku 1497.
Ďalšie úpravy nasledovali vzápätí: odstránila sa kazateľnica zo 17. storočia a bola nahradená novou z roku 1747, odstraňovali sa staré gotické krídlové oltáre, pribúdali oltárne a závesné obrazy a nové plastiky. Podľa súpisu inventára, vyhotoveného v roku 1755, mal Dóm svätého Martina pätnásť oltárov; súčasťou vybavenia bolo viacero náhrobných plastík, monumentálne drevené pohrebné štíty s erbami a vojenskými trofejami umiestnené na stenách presbytéria a oboch lodí Dómu. Okrem malých výnimiek žiaden z týchto doplnkov dnes neexistuje – všetky padli za obeť regotizácii kostola v rokoch 1865 – 1877.
Cenným historicko-archívnym dokumentom popisujúcim zariadenie chrámu sa stalo dielo významného polyhistora Matej Bela Notitia Hungariae novae historico geographica (Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku) z rokov 1735 – 1742. Vďaka nemu vieme, v akom stave sa farský kostol v Bratislave nachádzal v období pred barokovou úpravou. Dozvedáme sa o mnohých umeleckých súčastiach interiérového vybavenia, ktoré sa do dnešných dní nezachovali. Iba tak vieme o existencii napr. kolektívneho reprezentačného náhrobku siedmich ostrihomských arcibiskupov v presbytériu (hornú časť náhrobnej tabule ozdoboval obraz ukrižovaného Spasiteľa a nápis: FONS ET ORIGO BONORUM OMNIUM (Prameň a pôvod všetkého dobra) či symbolického náhrobku Alexandra Veľkého tesne pri vstupe do chrámu. Verše na náhrobku, ktorých autorom bol Dómsky kanonik, opát Michal Verešmárty, panovníkom prichádzajúcim do Dómu prevziať symboly moci – korunu a žezlo – pripomínali pominuteľnosť svetských vecí. Nič sa nezachovalo ani z maliarskej výzdoby rakúskeho maliara Josepha Bernharta Reinera Mahlera (fasádová freska nad portálom z r. 1741, dekorácia hudobného chóru z r. 1747 – 1748).[5]
V rokoch 1764 – 1766 sa uskutočnila veľká prestavba veže vyvolaná potrebou opravy po zásahu bleskom v roku 1760 (12. mája). Až do toho roku bola veža v porovnaní s veľkosťou chrámu malá, neproporčná. Nad podstrešnú rímsu kostola vyčnievala len jediným podlažím, v ktorom bola umiestnená zvonica so zvonmi. Priestor zvonice bol pravdepodobne zaklenutý gotickou krížovou klenbou a na všetky štyri strany otvorený veľkými gotickými oknami. Jedno okno viedlo do podstrešia nad chrámovým trojlodím. Veža bola na nárožiach vybudovaná z otesaných kamenných kvádrov. Tie prechádzali vo výške okien zvonice do výklenkov, v ktorých na mohutných konzolách stáli sochy svätcov, prikryté kamennými strieškami, zavŕšenými typickými gotickými fiálovými vežičkami. Veža bola zakrytá pyramidálnou stanovou strechou. Dá sa predpokladať, že krytina bola z pálenej hliny.
Podľa návrhu architekta Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave Franza Antona Hillebrandta jej prestavbu realizoval bratislavský staviteľ Franz Karol Römisch.[6] Veža, ktorú zvýšili asi o dvadsaťštyri metrov, dostala do nadstavanej časti hodinový stroj so štyrmi ciferníkmi. Súčasne prispôsobili nový priestor pre zvony pod hodinovým strojom. Zvuk zvonov sa rozliehal vysokými barokovými oknami na všetky štyri svetové strany. Zmena nastala aj v exteriéri veže. Pribudli tu nové architektonické prvky – pilastre, plastická bosáž, výrazné rímsy. Skromnejší gotický ráz veže tak ustúpil novým barokovým predstavám tvorcov. Jej pompéznosť umocnila nová medená helmica so zvlneným obrysom, na vrchole ktorej v roku 1765 umiestnili už nie kríž ale pozlátený model uhorskej kráľovskej koruny. Slávnostné osadenie koruny sa konalo v utorok 15. októbra 1765, keď do koruny predtým vložili pamätný pergamen s menom kráľovnej Márie Terézie a ďalších členov panovníckeho rodu. Koruna, vynímajúca sa na hrote veže do dnešných dní, sa stala trvalým symbolom a pripomienkou funkcie bratislavského Dómu ako hlavného korunovačného kostola Uhorska.
Pri týchto úpravách umiestnili na hlavnú korunnú rímsu skupinu barokových plastík – na piliere vyčnievajúce zo západnej fasády kamenné barokové sochy apoštolov svätého Petra a svätého Pavla a do výklenku v strede fasády medzi nimi kolosálnu sochu Krista. V rokoch 1764 – 1766 sa zavŕšila veľká a slávna éra barokovej výzdoby Dómu svätého Martina. Obdobie druhej polovice 18. storočia poznačila stagnácia zapríčinená o. i. zavedením osvietenských reforiem Jozefa II. Ich dôsledkom bol napr. zákaz zdôrazňovania výzdoby chrámov, obmedzenie osvetľovania či redukcia večerných bohoslužieb. Pri Dóme zanikli bratstvá svätého Jána Almužníka a Božieho tela a v roku 1787 vyšlo dokonca nariadenie o zrušení bratislavskej kapituly. Aj keď mnohé z opatrení priamo narúšali základné funkcie kostola a viacerí cirkevní predstavitelia s nimi nesúhlasili, predsa sa časť duchovenstva s panovníkovými nariadeniami stotožnila. Jedným z horlivých zástancov jozefínskych reforiem v oblasti cirkevnej politiky bol aj známy spisovateľ a kanonik bratislavskej kapituly Jozef Ignác Bajza. V románe René mláďenca príhodi a skúsenosťi sa postavil proti nadmernej pompéznosti kostolov: „Načo je to množstvo drahocenných svietnikov a lámp? Načo toľko drahých maliarskych, rezbárskych, sochárskych a zlatníckych výtvorov?“
13. júna 1833 vežu opäť zasiahol blesk. Jeho následkom vznikol požiar, ktorý vežu aj s korunou na jej špici poškodil, zničil krov pod strechou, no zvonom ani hodinovému stroju neublížil. Havarijný stav odstránili najprv provizórne zastrešením ihlancovou strechou. Trvalo však trinásť rokov, než ju definitívne opravili. Podľa návrhu staviteľa Ignáca Feiglera st. však zmenili tvar zastrešenia tak, aby podľa vtedajšieho vkusu harmonizovala s gotickou architektúrou chrámu. Vzhľadom na citeľné poškodenie koruny prešporskí meďotepci – Carl Mayer (autor koruny) a Johann Gschnatl (autor podušky) – zhotovili v novembri 1846 úplne novú pozlátenú napodobeninu uhorskej kráľovskej koruny, ktorú 25. novembra 1846 po ďakovnej bohoslužbe vytiahli na vežu kostola.
Korunu z veže sňali ešte dvakrát – to už až v 20., resp. 21. storočí. Prvý raz tak urobili po takmer šesťdesiatich rokoch v roku 1905. 25. augusta toho roku ju po predchádzajúcom sňatí (9. augusta 1905) a rekonštrukcii (súčasťou bolo jej pozlátenie v dieňach zlatníckej firmy Mórica Weinstabla) na jediný deň vystavili verejnosti pri severnom vchode svätyne. 26. augusta ju opäť umiestnili na vrchol veže, aj spolu s bleskozvodom, ktorý na ňu upevnil miestny profesor fyziky Franz Floridus Rómer. Zatiaľ posledná rekonštrukcia koruny spojená s jej zložením s hrotu veže prebehla v období od 17. augusta do 27. septembra 2010. Od 27. septembra do 10. októbra 2010 bola pre návštevníkov vystavená v interiéri južnej predsiene. Pre jej opätovným osadením na vežu do nej vložili dokumenty pre nasledujúce generácie.
Chrámové okná pod vežou upravili tak, aby robili dojem originálnych gotických okien. Fasádu západného priečelia a všetky strany veže doplnili štukovou dekoráciou, ktorá vychádzala z gotických predlôh. Veža s fasádou tvorili jediný harmonický celok.
Obdobie druhej polovice 19. storočia prinieslo najciteľnejší zásah do architektúry chrámu. Znamenalo nástup radikálnych zmien a redukciu barokového inventáru. Zmeny boli vyvolané novými názormi panujúcimi v pamiatkovej starostlivosti druhej polovice 19. storočia – purizmom a historizmom. Ich iniciátorom a organizátorom bol mestský farár a kanonik Karol Heiller (1811 – 1889). Architektom regotizácie a súčasne autorom všetkých výtvarných návrhov mobiliáru presbytéria bol arcibiskupský architekt Jozef Lippert. Radami mu pomáhal aj Arnold Ipoly-Stummer, vysoký cirkevný hodnostár a významný uhorský historik umenia tej doby.
Hlavným zmyslom týchto smerov bol návrat k pôvodnému gotickému chrámu, čo vylučovalo prítomnosť akéhokoľvek diela, ktoré by sa po formálnej stránke nezhodovalo s gotickými pamiatkami 15. storočia; preto museli byť z chrámového interiéru odstránené všetky doplnky z neskorších slohových období – renesancie a baroka. Ako prvá bola v roku 1854 reštaurovaná severná kaplnka svätej Anny. Odstránili oltár; do polí krížovej klenby pribudli ornamentálne maľby s medailónmi štyroch evanjelistov (dielo Carla Jobsta).
Stavebný ruch však kostol zasiahol naplno v polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia, po založení Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu (Pressburger Domrestaurirugsverein) v roku 1863, na čele s Karolom Heillerom. Na realizácii regotizačných úprav mala najväčší podiel kamenárska firma Alojza Rumpelmayera. Reštaurátorské práce v presbytériu Dómu začali 2. júla 1865. Ako prvé odstránili epitafy, pohrebné štíty a ostatné hnuteľné veci; hneď za tým nasledoval Donnerov hlavný oltár. Napriek nevôli a protestom nielen veriacich ale aj odborníkov jeho odstránenie dôvodil vtedajší podpredseda Spolku Teodor Edl:
„ | Celé dielo nemá žiadnu umeleckú hodnotu a tak sa ho možno zrieknuť bez zneváženia jeho zaslúžilého pôvodcu, keďže hlavné dielo oltára – jazdecká socha – sa ponecháva. | “ |
– [7] |
Zlikvidovali aj Donnerove barokové stallá (operadlá sa dnes nachádzajú vo viedenskom Paláci Kinských, busty kúpil pre svoju zbierku známy taliansky inžinier Enea Lanfranconi, od ktorého sa dostali do Budapešti) a dlažba.
Výsledkom týchto prác bol vzhľad svätyne v štádiu holej stavby. Vzápätí sa pristúpilo k novému zariaďovaniu presbytéria v duchu historizmu. Prvým krokom bola maliarska výzdoba klenby. Ornamentálno-dekoratívnu fresku namaľoval Abondio Issela v roku 1866. Na ľavej stene presbytéria pribudol maľovaný štylizovaný dekoratívny rám s iniciálou, so zoznamom tu korunovaných panovníkov, dielo maliara Carla Jobsta. Ten istý umelec sa po maliarskej stránke podieľal aj na realizácii novogotického hlavného oltára, ktorý podľa návrhu architekta Jozefa Lipperta zhotovil stolár Ignác Karger. Prestavané presbytérium konsekroval 11. novembra 1867 uhorský prímas Ján kardinál Simor, ktorého erb sa nachádza na organovej empore.
Po dokončení regotizácie presbytéria sa pristúpilo k úpravám aj v chrámových lodiach a kaplnkách. Z chrámu odstránili všetky barokové oltáre ako aj ostatný barokový mobiliár. Počet nových, neogotických oltárov tak klesol na tri – Sedembolestnej Panny Márie, svätého Ondreja a Kalvárie. Na sklonku 19. storočia prišlo k veľmi zásadnému stavebnému zásahu do exteriéru chrámu. Týkal sa obnovy pôvodne gotického portálu na severnej strane chrámu a predchádzali mu stavebné úpravy bezprostredného okolia kostolnej veže.
Až do leta 1892 plnila Dómska veža dve funkcie; okrem bežnej chrámovej funkcie so všetkým čo k tomu patrí, bola súčasne aj dôležitou baštou mestského opevnenia, ktorého dvojité hradby vrastali zo severu i z juhu priamo do chrámových múrov. Cez ne prečievala mohutná chrámová veža predsunutá až do obrannej priekopy a bola tak dôležitým fortifikačným prvkom stavby. Práve v lete roku 1892 časť opevnenia priliehajúceho k veži odstránili a razom sa na jeho mieste odkryli nové pohľady. Ako najnevzhľadnejší prvok sa ukázali drevené dvojkrídlové chrámové dvere dovtedy zastrčené v nehostinnom uličnom krídle. Nové riešenie, už nie s dverami ale s honosným segmentovým portálom zakomponovaným do predstavanej predsiene priestor nielenže „prevzdušnilo“ ale mu dodalo veľkolepý vzhľad. Nový portál v rokoch 1893 – 1895 zrealizoval prešporský staviteľ Alexander Feigler podľa projektu viedenského architekta Karola Haybäcka.[8]
Súčasťou regotizácie Dómu svätého Martina bolo aj osadenie nových vitrážových okien. Dodnes predstavujú samostatnú a dôležitú kapitolu umelecko-historickej výzdoby Katedrály svätého Martina, pričom chrám patrí medzi objekty s najbohatším zastúpením vitráží na Slovensku. Ich zhotoviteľmi boli firmy Karola Geylinga z Viedne a Eduarda Kratzmanna z Budapešti. Dvadsaťtri historizujúcich vitráží rozmiestnených po celom obvode múrov chrámu (vo svätyni a oboch bočných lodiach po deväť, na empore za organom a v južnej predsieni po jednom a tri v kaplnke svätej Anny) má dôležitú výpovednú historickú hodnotu – imformujú o dobe ale najmä o osobách svojich donátorov, ktorými boli významní cirkevní hodnostári, ale aj svetskí predstavitelia mesta, a ktorí sú na nich na početných textoch menovite uvedení. Okná bohaté na dekor i na figurálne námety sú veľmi zaujímavým svedectvom z hľadiska historického, heraldického a ikonografického. Vitráže bratislavského Dómu majú vysokú kvalitatívnu úroveň. Okrem ikonografickej hodnoty ich historicko-dokumentačná hodnota spočíva nielen v dedikačných nápisoch, ale aj v skutočnosti, že patria k minimu tých vitráží na Slovensku, kde máme preukázateľne identifikovaných ako autora návrhu tak aj jeho realizátora.
Po skončení procesu regotizácie dostal Dóm svätého Martina vzhľad, aký poznáme dnes. 26. júla 1877 ho slávnostne konsekrovali. Napriek tomu, že rozsiahlu renováciu formálne ukončili až v deväťdesiatych rokoch 19. storočia, niektoré nasledujúce úpravy prebiehali ešte začiatkom 20. storočia.
Katedrála svätého Martina je trojloďová stavba halového typu s centrálnou loďou, dvoma postrannými loďami a predstavaným polygonálne uzavretým presbytériom. Stavba je orientovaná v smere západ-východ. Na západnej strane je stavba ukončená vstavanou hranolovitou vežou. Z pôdorysu stavby vystupujú tri prístavby – na severnej strane kaplnka svätého Jána Almužníka a kaplnka svätej Anny, na južnej strane tzv. južná predsieň. Halová stavba i svätyňa sú zastrešené sedlovými strechami pokrytými škridlou.
Dominantným architektonickým prvkom chrámu je západná vstavaná veža. Ukončená je neobarokovou helmicou s modelom uhorskej kráľovskej koruny. Na fasáde zvonice je nad lomenými oknami umiestnená štvorica hodinových ciferníkov (každý s priemerom dvestopäťdesiat centimetrov).
Dóm svätého Martina má tri vchody: jeden z južnej a dva zo severnej strany. Hlavný neogotický segmentový portál z rokov 1893 – 1895 sa nachádza na severnej strane kostola. Druhým severným vchodom je malý portál vedúci do svätyne. Tento vstup prebúrali v roku 1825 v rámci príprav korunovácie štvrtej manželky cisára Františka II. Karolíny Augusty. Portál zaujme kovovými dverami, ktoré sú však omnoho mladšie – pochádzajú až z konca 19. storočia. Nad dverami na vrchole tympanónu je pod krížom, doplneným štylizovanými ľaliami a nápisom ihs, dvojriadkový latinský text s mementóznym posolstvom: CRUX REGAT INTRANTES SIC REGAT EGREDIENTES (Nech kríž usmerňuje rovnako vchádzajúcich ako aj vychádzajúcich).
Západné priečelie chrámu s vežou sa nachádzali za mestskými hradbami. Veža tak bola súčasťou mestského opevnenia a teda musela spĺňať fortifikačnú funkciu: nesmela mať portál, ktorým by prípadný nepriateľ mohol cez kostol vniknúť do mesta, ani okná. Na posilnenie obrany západného priečelia slúžila dvojica malých postranných vežičiek s vretenovými schodiskami, pristavaných k bočným lodiam v priestore podvežia v prvej tretine 15. storočia.
Pred južný portál z prvého desaťročia 15. storočia (kedysi hlavný vchod do kostola) medzi rokmi 1510 – 1520 predstavali tzv. južnú predsieň, výškovo oddelenú schodiskom od okolitého terénu. Nad širokým renesančným portálom v zúženom štíte je dodnes zachovaný pôvodný kamenný reliéf z konca 14. storočia, na ktorom dvaja anjeli nesú šatku svätej Veroniky s odtlačkom Kristovej tváre. V tympanóne nad portálom je umiestnená soška kľačiaceho anjela držiaceho stuhu s nápisom VENITE ADOREMUS DOMINUM (Poďte a klaňajme sa Pánovi; ide o úryvok šiesteho verša 95. žalmu: „Poďte, skloňme sa, v úcte sa pokloňme, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Pánom“) od neznámeho viedenského sochára. Inštalovanie skulptúry anjela do tympanónu prišlo za regotizácie Dómu v 70-tych rokoch 19. storočia.
Portál, ako aj predsieň okolo roku 1879 nevhodne prestavali. Predsieň zakryli plochou plechovou strechou. Sochársku výzdobu predsiene (zo starších skulptúr sa zachovala len socha Panny Márie s Ježiškom z obdobia okolo roku 1650 umiestnená na mušľovej konzole) predstavuje dvojica svätcov pod baldachýnom na opornom pilieri – (svätého Ondreja, ktorému bola zasvätená jedna z kaplniek na Dómskom cintoríne, a svätej Terézie).
Exteriér chrámu upúta aj zaujímavou sochárskou a reliéfnou výzdobou. Na múre kaplnky svätej Anny sa v baldachýnových výklenkoch nachádzajú sochy svätého Jozefa, svätej Alžbety a svätej Heleny. Pôvodne tu boli umiestnené tri drevené skulptúry – svätej Anny, svätého Joachima a svätého Jozefa. V polovici 19. storočia všetky sochy odstránili a miesto nich tu umiestnili nové, kamenné sochy (svätú Annu a svätého Joachima pritom nahradili skulptúrami svätej Heleny a svätej Alžbety).
Vzácnou heraldickou pamiatkou je dvojica erbov uhorského kráľa Mateja Korvína osadených na opornom pilieri na južnej strane presbytéria.
V Dóme svätého Martina sa zachovala najväčšia skupina renesančných a barokových náhrobkov spomedzi bratislavských kostolov, no v porovnaní s archívnymi údajmi a opismi Dómu je to len malý zlomok z niekdajšieho bohatstva renesančnej a barokovej sepulkrálnej plastiky, ktorej rapídny úbytok sposobili najmä jozefínske reformy a Heillerova regotizácia Dómu. Medzi epitafy, ktoré môžeme dnes obdivovať pri prehliadke exteriéru chrámu patrí predovšetkým kovový renesančný bohato zdobený epitaf Barbory Widmanovej z roku 1549, druhotne osadený na konci 19. storočia na juhovýchodnom opornom pilieri, ktorý obsahuje motív Bolestného Krista s nástrojmi jeho utrpenia. Ďalšími, z historického pohľadu významnými náhrobnými doskami, je skupina piatich epitafov osadených do bočného výklenku južnej lode kostola. Z nich zrejme najzaujímavejší ale aj najzáhadnejší je epitaf prešporského kanonika, humanistu, lekára a filológa Nicasia Hectora Ellebodia.
Náhrobník pochádzajúci zo sedemdesiatych rokov 16. storočia obsahuje okrem oslavného nápisu reliéfne stvárnenú hlavu boha Jánusa, jedného z najstarších rímskych božstiev. Jeho dve tváre, mladistvá a fúzatá, symbolizujú dva protipoly – život a smrť, začiatok i koniec, božskosť i ľudskosť, časnosť i večnosť. Ďalšími sú epitaf dvorného radcu a diplomata baróna Wolfganga von Sarau z roku 1563, náhrobník mestského radcu Juraja (Georga) Gruebmillera z roku 1576 a mramorový epitaf dekana prešporských kanonikov Gašpara Rómera z roku 1517.
Epitafy sa až do sedemdesiatych rokov 19. storočia nachádzali v interiéri Dómu. Dnes sú však, vzhľadom na ich umiestnenie, prehliadané bežnými návštevníkmi. Jeden z najobdivovanejších epitafov je umiestnený nad kryptou Pálfiovcov pri severnom múre katedrály. Nástenný epitaf z roku 1613 patrí chorvátskemu bánovi a bojovníkovi proti Turkom Jánovi Draškovičovi. Predlohou pre jeho zhotovenie bola stredná, figurálna časť mramorového epitafu uhorského palatína Štefana Ilešházyho z roku 1609, umiestneného vo farskom Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Pezinku. Bratislavský Draškovičov epitaf je však z umeleckého hľadiska iba priemernou kamenárskou prácou.
Vľavo od hlavného portálu vztýčili na konci 19. storočia mohutný travertínový kríž. Bol postavený pri príležitosti prechodu z 19. do 20. storočia a slávnostne posvätený 28. októbra 1900. Pri svojej inštalácii dostal pomenovanie jubilejný, pretože ho postavili pri príležitosti dvoch jubileí, O ktoré výročia ide, ozrejmujú nápisy na samotnom kríži – nápis na vrchnej časti zvislého brvna pripomína, že bol osadený 1900 rokov od Kristovho narodenia (ANNO CHRISTI MUNDO NATI 1900), v dolnej časti stojí, že bol vztýčený 900 rokov od znovuzrodenia domoviny v Kristovi (ANNO PATRIAE CHRISTO RENATAE 900). Priečne rameno obsahuje iba jednoduchý no veľavýznamný nápis JESUS CHRISTUS – DEUS HOMO (Ježiš Kristus – Boh a Človek) pokračujúci druhou časťou vytesanou pod spojnicou zvislého a priečneho ramena: VIVIT REGNAT IMPERAT (..., ktorý žije, kraľuje a vládne. ). Kríž zhotovila kamenárska firma Rumpelmayer podľa predlohy mestského farára Edmunda Zandta.
Po vstupe cez hlavný portál sa návštevník ocitne v podveží chrámu. Interiérová výzdoba pochádza, okrem malých výnimiek, z obdobia regotizačnej prestavby v druhej polovici 19. storočia.
Nezvyčajne dlhé a úzke presbytérium vzniklo počas gotickej výstavby v rokoch 1476 – 1497. Od trojlodia je výškovo oddelené schodmi z červeného mramoru. V jeho závere stojí od druhej polovice 19. storočia novogotický hlavný oltár, ktorý podľa návrhu architekta Jozefa Lipperta zhotovili stolár Ignác Karger a maliar Carl Jobst. Na oltári v tvare stredovekého relikviáru (predlohou architektonického stvárnenia hlavného oltára slúžilo Lippertovi jeho vlastné dielo, tzv. svätoštefanský relikviár z roku 1862) nad oltárnou menzou stojí tabernákulum a dve postranné pevné krídla. Do šiestich ník krídel umiestnil architekt šesť sôch svätcov. Sú usporiadané v symetrickej a „funkčnej“ hierarchii – na okrajoch sú dvaja vojaci (vľavo svätý Juraj a vpravo svätý Florián), bližšie k stredu dve svätice (vľavo svätá Alžbeta a vpravo svätá Katarína Alexandrijská). Stredné niky obsahujú sochy dvoch biskupov – vľavo svätého Vojtecha (Adalberta) a vpravo svätého Mikuláša. Plastiky sú dielom viedenského sochára Johanna Hutterera.
Všetci tu sochársky spodobnení svätci mali vzťah k Bratislave – na sviatok svätého Juraja sa v Dóme udeľovali plnomocné odpustky; svätého Floriána ako ochrancu pred požiarmi si uctievali mnohé mestá (v Dóme mu bol najneskôr od roku 1461 zasvätený jeden z oltárov); svätá Alžbeta sa v Bratislave narodila, svätá Katarína a svätý Mikuláš boli patrónmi najstarších kostolov v meste, svätý Vojtech bol patrónom ostrihomskej arcidiecézy, do ktorej patrila aj Bratislava. Sochy sú zobrazené v tradičnej ikonografickej kompozícii: svätý Juraj ako stredoveký rytier zabíjajúci kopijou draka, svätá Alžbeta s ružami v náručí, svätý Vojtech okrem tradičnej berly, symbolu biskupského úradu, drží v pravej ruke oštep, ktorý pripomína svätcovu mučenícku smrť v roku 997 pri pruskom Fischhausene, na ľavom predlaktí svätého Mikuláša leží kniha s troma jablkami pripomínajúcimi legendu zo svätcovho života o záchrane cti troch chudobných dievčat pred predajom na prostitúciu tým, že ich otcovi poskytol finančnú pomoc, svätá Katarína je zobrazená s tradičným zlomeným kolesom a svätý Florián ako rímsky vojak v brnení, vylievajúci z krčaha vodu; pod vytekajúcou vodou však nie je obligátna horiaca budova, ale symbolické plastické stvárnenie Bratislavy s jej mestským znakom.
Dvierka oltárneho tabernákula zdobí päť maľovaných kruhov s medailónmi štyroch evanjelistov a so stredovým medailónom s motívom Baránka. Nad tabernákulom v tympanóne je umiestnená reliéfna polpostava žehnajúceho Krista v ľavej ruke s kalichom a hostiou.
Nadstavec hlavného oltára tvorí bohato zdobená vežovitá architektúra doplnená trúbiacimi anjelmi a anjelmi nesúcimi kráľovskú korunu.
Konsekráciu nového hlavného oltára vykonal v roku 1867 na sviatok svätého Martina – 11. novembra – ostrihomský arcibiskup Ján Simor. Popri oboch bočných stenách presbytéria stoja kanonické stallá, ktoré rovnako vznikli podľa predlohy Jozefa Lipperta. V rokoch 1863 – 1878 ich zhotovila umelecká dielňa Antona Fürsta a Johanna Hutterera. Pozoruhodným umeleckým doplnkom stáll je dvadsaťdva drobných ľudských i zvieracích plastík (starý muž, žena, pelikán, kohút, opica, fénix, slon, medveď a i.), ktoré majú ikonografický význam. Súčasťou severných kanonických stáll je chórový organ z roku 1867. Jeho autorom je prešporský organár Karl Klöckner. Dve píšťalové polia tvoria neznejúce drevené píšťalové atrapy so striebornou fóliou, iba tretie pole má znejúce cínové píšťaly.
Jedným z príkladov gotickej architektúry je rebrová klenba obsahujúca na dvadsiatichtroch svorníkoch erby miest, rodov a krajov, ktoré podporili výstavbu svätyne alebo vzťahovo súviseli s hlavným sponzorom – kráľom Matejom Korvínom. Nachádzame tu erby Bratislavy, Mateja Korvína, krajín, ktorým kráľ Matej vládol (Uhorska, Česka, Luxemburska, Dalmácie, Dolnej Lužice, Moravy, Sliezska a Rakúska), kráľovej druhej manželky Beatrix Aragónskej, Mikuláša Bánffyho, prešporského župana a diplomata v službách Mateja Korvína, erb Ernustovcov (príslušník rodu Ján II. Ernust bol turčianskym županom a kráľovým prívržencom), erb Urbana Dóczyho z Veľkej Lúče, jágerského biskupa, a erb Coborovcov (najvýznamnejší predstaviteľ Michal Cobor bol gemerským županom a budínskym hradným kapitánom). Do súboru patria aj dva znaky s datovaním – 1476 (rok dokončenia hrubej stavby svätyne) a 1487 (rok jej úplnej dostavby).
Rebrové polia klenby vypĺňa dekoratívno-ornamentálna fresková výmaľba. Jej realizáciou bol v máji 1866 poverený pôvodom švajčiarsky maliar Pietro (Abbondio) Isella (1827 – 1887). Pochádzal z mesta Morcote pri Luganskom jazere a bol absolventom milánskej Akadémie výtvarných umení. Prácami tohto umelca sa môže pochváliť viacero stavieb vo Viedni, ale aj v iných mestách (napr. v Terste).[9] Jeho úlohou bolo v duchu „návratu“ Dómu k pôvodnému slohu 15. storočia:
„ | ...mnohofarebnú výzdobu uskutočniť nie moderným, ale zodpovedajúcim spôsobom v slohu doby, v ktorej ho postavili. | “ |
Isella mal zaplniť rozsiahlu plochu klenby presbytéria, rozdelenú vystupujúcim rebrovaním na jedenásť lunet, osemnásť kosodĺžnikov a sedem trojuholníkov. V duchu gotickej náboženskej ikonografie vyplnil rebrové polia symbolickými maľbami. Prístenné lunety obsahujú medailóny so symbolmi štyroch evanjelistov; lunetu nad hlavným oltárom zdobí motív víťazného Baránka. Kosodĺžniky Isella zaplnil girlandami viniča symbolizujúceho Kristove slová podľa Jánovho evanjelia: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia.“ (Jn 15,5)
Trojuholníkové polia klenby v smere od záveru presbytéria k víťaznému oblúku obsahujú motívy holubice ako symbolu Ducha svätého, Božej pravice, Božieho oka doplneného nápisom IHS, pelikána kŕmiaceho mláďatá vlastnou krvou (jedna z tzv. prefigurácií Krista, symbolizujúca Ježišovu vykupiteľskú úlohu, keď na kríži prelial vlastnú krv za spásu ľudstva); posledné dve polia vypĺňa husto komponovaný brečtan, čo má byť pripomienkou jednej z kázní svätý Augustína, ktorý brečtan dáva do súvisu s tými, ktorí „sa zosobášili v záhrade Cirkvi“ (t. j. sľúbili vernosť svojej viere).
Na severnej stene presbytéria pochádza z čias neogotickej úpravy maľovaný dekoratívny rám s iniciálou písmena I, obsahujúcou postavu prvého uhorského kráľa Štefana I. Nad ľavým horným okrajom rámu dvojica anjelov nesie svätoštefanskú korunu. Rám obsahuje zoznam jedenástich kráľov a šiestich kráľovien, ktorí boli v svätomartinskej katedrále korunovaní v rokoch 1563 – 1830. Napriek nespornej historickej a dokumentačnej hodnote sa na zozname vyskytujú chyby. Okrem absencie mien dvoch z celkovo ôsmich tu korunovaných kráľovských manželiek – Márie Anny Španielskej a Eleonóry Magdalény Gonzaga (prvej a tretej manželky Ferdinanda III.) – je tu ešte jedna nepresnosť pri mene Ferdinanda IV. Na zozname uvedený rok 1646 je nesprávny – prešporská korunovácia sa konala o rok neskôr.
Na severnej a južnej stene presbytéria sú v nikách pod baldachýnmi klenbovej prípory umiestnené sochy apoštolov svätého Petra (severná stena) a svätého Pavla (južná stena), diela Johanna Hutterera.
Súčasťou interiérového vybavenia svätyne je aj štvorica náhrobkov (troch starších, ktoré unikli puristickým úpravám, a jedného novšieho) – biskupa Františka Ujlakyho (z roku 1555), Mikuláša Pálfiho (dielo Caspara Mennelera z roku 1601), biskupa Martina Petheho (z roku 1607) a arcibiskupa Petra Pázmaňa (dielo Alojza Rigeleho z roku 1914). U prvých troch náhrobkov ide iba o torzá – stredné figurálne časti – pôvodne honosných náhrobkových pomníkov. Náhrobok jágerského biskupa a kráľovského miestodržiteľa Františka Ujlakyho z obdobia okolo roku 1555 je zaujímavý poeticky podaným údajom o biskupovom veku a roku úmrtia: „Mille est quingentas et quinque sequentia messes, lustra abiere decem, cum super astra feror“ („Prešlo už tisíc a päťstopäť po sebe idúcich žatiev, päťročí desiatka, keď sa nad hviezdy tu vznášam ja“ ). Vápencový epitaf protitureckého bojovníka, prešporského hlavného župana, kapitána Bratislavského hradu a diplomata Mikuláša II. Pálfiho začal pôvodne tvoriť ausburgský sochár Paul Mayer, ktorý však počas práce umrel. Dielo potom v roku 1601 dokončil juhonemecký sochár Gaspar Menneler. Po puristických úpravách v druhej polovici 19. storočia ostalo z ornamentálne bohatého epitafu iba torzo, ale na základe zmluvy, modelu a náčrtu a akvarelu maliara Jakuba Alta (1789 – 1872) z roku 1848 môžeme rekonštruovať jeho pôvodný vzhľad. Podľa spomenutých prameňov išlo o prístenný epitaf, ktorý po pravej i ľavej strane ústrednej niky s postavou Pálfiho v brnení obsahoval dve menšie niky s archanjelmi Michalom a Rafaelom.
Epitaf kaločského arcibiskupa, rábskeho biskupa a uhorského miestodržiteľa Martina Petheho z Heteša (biskupom v rokoch 1598 – 1602) vytvoril neznámy bratislavský sochár dva roky po prelátovej smrti. Arcibiskup zomrel vo Viedni 3. októbra 1605, ale želal si byť pochovaný v Dóme svätého Martina po boku svojich rodičov. Epitaf vyhotovený z červeného mramoru je rovnako dnes iba torzom, strednou časťou monumentálneho prístenného náhrobku, z ktorého ostal iba reliéf s biskupovou postavou držiacou v pravej ruke kríž a v ľavej berlu, symbol biskupského úradu, a knihu.
Umelecky aj ikonograficky je zaujímavý Rigeleho náhrobok arcibiskupa a kardinála Petra Pázmaňa (1570 – 1637). Umelec po prvotnom, nezrealizovanom návrhu na arcibiskupov náhrobok so sediacou postavou arcibiskupa z rokov 1906 – 1907, vytvoril v roku 1914 dnešný epitaf v neorenesančnom štýle z carrarského mramoru (rozmery epitafu 180x120x30 cm). Epitaf vyhotovený ako pendant epitafu grófa Mikuláša Pálfiho slávnostne odhalili 7. júna 1914. Postava arcibiskupa, horlivého obhajovateľa protireformačného zápasu, drží v pravej ruke vztýčený dvojramenný kríž a v ľavej zatvorenú knihu, na obálke ktorej môžeme čítať: HODEGUS AZ ISTENI IGAZSÁGRA VEZERLŐ KALAUZ s latinským vročením 1613. Pod latinským nápisom HODEGUS (t. j. Sprievodca) je úplný maďarský názov najvýznamnejšieho Pázmaňovho literárneho diela Sprievodca k Božej pravde, ktorého prvé vydanie vyšlo v uvedenom roku v Prešporku. Na podstavci sochy Rigele dielo signoval – FECIT ALOYSIUS RIGELE SCVLPTOR POSONIENSIS A.D. MCMXIV. Rigelemu pri práci na tomto epitafe (pri vytváraní sadrového modelu) pomáhal taliansky kamenosochár a učiteľ z viedenskej Akadémie Angelo Celli. Je zjavné, že Rigele sa pri tvorbe Pázmaňovho epitafu inšpiroval kardinálovou sochou z roku 1884 od turínskeho sochára Pietra della Vedovu (1831 – 1898), ktorá zdobí prvý pilier ostrihomskej baziliky.
Na južnej stene je umiestnené neogotické pastofórium obsahujúce dvierka z pôvodného gotického pastofória z 15. storočia. Pieskovcový rám pastofória v podobe fiálového baldachýnu s piedestálom je Huttererovým dielom. Nad bohato zdobenými dvierkami, ktoré vyhotovil viedenský umelecký zámočník Sigismund Fischer, je umiestnený slnečný kruh s minuskulou yhs (grécky prepis prvých troch písmen mena Jesus). Dvierka dali v roku 1867 zreštaurovať Štefan Rakovský, mestský historik a spoluzakladateľ Mestského múzea a jeho manželka Helena Majthényiová. Skutočnosť dokladá nápis v latinčine umiestnený na kamennej stuhe pod podstavcom pastofória: STEPH. RAKOVSZKY DE NAGY RAKO ET HELENA BARON. MAJTHENYI DE KESSELEÖKEÖ KONJUGES EX VOTO 1867.
Presvetlenie svätyne zabezpečuje deväť vitrážových okien, z ktorých po historickej i umeleckej stránke zaujme šesť. Okrem čelného okna, ktorému dominujú tri postavy – patróna chrámu medzi dvoma najvýznamnejšími uhorskými kráľmi (Štefanom I. a Ladislavom I.) každé z ďalších piatich okien podáva svedectvo o svojich donátoroch. Na južnej stene svätyne sú to tzv. okno manželských párov a okno kanonikov. Štvordielne okno manželských párov Dómu venovalo osem manželských dvojíc, príslušníkov významných uhorských rodov (prevládajú rody Dessewffy a Wenkheim); ich donátorstvo pripomína osem párov rodových erbov umiestnených v spodných častiach každej z okenných tabúľ. Východnejšie sa nachádza okno kanonikov, ktoré venovalo deväť kanonikov-magistrov, z ktorých sa viacerí významne zapísali do našich dejín. Okno Scherzovcov, okno obchodníckej gildy a okno Majthényiovcov presvetľujú priestor presbytéria z južnej strany. Okno Scherzovcov obchodníkovi a mestskému radnému Filipovi Scherzovi de Vaszoja v roku 1866 venovali jeho traja synovia, z ktorých sa najznámejším stal najmladší Karol, obľúbený kňaz v trojičnom kostole v Podhradí. Štvordielne okno obchodníckej gildy venovali desiati členovia obchodného združenia zvaného Prešporská obchodnícka gilda v roku 1865. Donátormi posledne menovaného okna vo svätyni boli manželia Štefan Rakovský a Helena Majthényiová.
Hlavná loď je od bočných lodí vizuálne oddelená ôsmimi podpernými stĺpmi (po štyroch na oboch stranách). Z hlavíc pilierov vybieha rebrová klenba pochádzajúca z prvej polovice 15. storočia. Do stredu stropu hlavnej lode umiestnili stavitelia prstencový svorník s otvorom do nebies prikrytý terčom so symbolom Ducha svätého. K druhému severnému pilieru je pristavaná neogotická kazateľnica zakončená zvukovou strieškou.
Dominantou pravej (južnej) lode je oltár Sedembolestnej Panny Márie (oltár Piety). Dominuje mu v strede osadená socha Panny Márie, držiacej v náručí ukrižovaného Krista, ktorej vznik sa spája s „duchárskou“ legendou. Jej hlavnou predstaviteľkou bola istá Regina Fischerová, 19-ročná dievčina, pochádzajúca z Hallstattu a bývajúca v Prešporku. Od pondelka 24. júna 1641 do nedele 29. júna 1642 sa jej spolu stokrát zjavil duch, ktorý sa predstavil ako niekdajší richtár prešporského predmestia Hans Klement Zwespenbauer. Ziadal Reginu, aby od jeho vdovy vyžiadala dvesto zlatých, ktoré počas svojho života získal pri lúpežnej vražde. Pripomenul ešte, že napriek nesmiernemu pokániu, ktoré vykonal, nevie sa vyslobodiť z očistcového utrpenia. Stane sa vraj až potom, ako sa naplní sľub, ktorý dal ešte pred smrťou, že z ulúpených peňazí dá pre hlavný mestský kostol vyhotoviť sochu Bolestnej Matky, držiacu v lone svojho ukrižovaného Syna. Na dôkaz svojej autentickosti duch vypaľoval odtlačok dlane alebo kríža na truhlicu, súkno alebo papier.
Na soche Panny Márie zaujme honosná strieborná koruna, ktorú podľa návrhu J. Lipperta odliali z votívnych srdiečok a na spodnom okraji ozdobili radom drahokamov. „Spoločnosť“ Panne Márii robia sochy ďalších svätíc usporiadaných v dvoch registroch: v spodnom je to zľava svätá Apolónia, svätá Agnesa, svätá Helena a svätá Cecília. Vo vrchnom registri sú sochy svätej Lucie (vľavo) a svätej Filomény. Najvyššie umiestnenou sochou je postava anjela držiaceho veraikon.
Súčasťou oltára sú reliéfne výjavy zo života Ježiša Krista: vľavo výjavy z Kristovho detstva (Útek do Egypta, Ježiš v chráme, Obetovanie v chráme) a vpravo z konca jeho života (Nesenie kríža, Ukrižovanie a Ukladanie do hrobu). Desať metrov vysoký a štyri metre široký oltár je v poradí štvrtým oltárom s týmto zasvätením v kostole a spomedzi všetkých jeho skulptúr je súsošie Piety úplne pôvodným; pochádza z roku 1642 a jeho autorom je sochár Juraj Scheibele. Terajší oltár, dielo firmy tirolského drevorezbára Ferdinanda Prinotha zo St. Ulrichu, kostolu venoval Dómsky kanonik a blumentálsky farár Evarist Czaykowszki. 30. mája 1911 ho posvätil ostrihomský biskup Medard Kohl.
Na čelnej stene lode sa na podstavci nachádza skvost barokového sochárstva – bronzové súsošie Svätý Martin so žobrákom od Georga Rafaela Donnera z roku 1734. Pred súsoším je cez sklenený priezor v podlahe možno vidieť archeologickým výskumom objavené pozostatky cintorína z 11. storočia a juhovýchodný roh ranogotickej sakrálnej stavby datovanej do konca 13. storočia.
Vľavo od súsošia, na pozadí konsekračného kríža, je postavená gotická krstiteľnica z roku 1409. Jej dve časti vznikli v nerovnakých obdobiach. Spodná časť – kalich – je najstarším a pôvodným artefaktom Dómu: pochádza zo začiatku 15. storočia. Vrchnák je o päť storočí mladší; podľa kruhopisu na jeho spodnom okraji vznikol za pôsobenia farára Karola Heillera v roku 1878. Nápis na hornej strane kalicha, prerušovaný symbolmi štyroch evanjelistov, pripomína, že „v utorok, pred dňom mučeníka svätého Víta roku Pána 1409 darovalo mesto toto dielo chrámu prostredníctvom richtára Ulricha Rauchenwartera.“[10] Po pravej strane vchodu do južnej predsiene visí tapiséria od akademického maliara Mikuláša Klimčáka s námetom slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda.
Múr pravej lode má najbohatšie zastúpenie vitráží (šesť okien) spomedzi všetkých obvodových stien katedrály. V smere od svätyne je prvým okno biskupa Jozefa Danka (1829 – 1895). Mariánska tematika dominuje ďalšiemu oknu so Zvestovaním; nasleduje okno so Svätou Trojicou. Posledné tri okná, dvojica vysokých a jedno rozetové nad emporou, sú venované farárovi Karolovi Heillerovi. Jeho meno obsahuje dedikačný text v spodnej časti dvojice štvordielnych vitráži, ktoré otcovi myšlienky puristickej prestavby chrámu venovali pri príležitosti štvrťstoročnice Heillerovho pôsobenia v Dóme vo funkcii farára v roku 1874 Autonómna katolícka cirkevná obec a domsky Cirkevný hudobný spolok.
Ľavá (severná) chrámová loď obsahuje dva bočné oltáre. V smere od svätyne je prvým neogotický krídlový oltár Kríža, zvaný aj oltár Kalvárie, pochádzajúci rovnako ako oltár Piety z dielne Ferdinanda Prinotha. V jeho centre je umiestnené súsošie s ukrižovaným Kristom po stranách s Pannou Máriou a apoštolom Jánom. Výjavy na bočných krídlach zachytávajú scény z Ježišových posledných chvíľ: vľavo hore Korunovanie tŕňovou korunou, dole Ježišovo stretnutie s matkou cestou na Golgotu, vpravo hore Bičovanie Krista a pod ním Kalich utrpenia, ktorý Ježiš prijíma z anjelových rúk.
V roku 1917 v atmosfére udalostí prebiehajúcej prvej svetovej vojny však spomínané reliéfne výjavy nahradili reliéfmi s vojnovými scénami a samotný oltár dostal nové pomenovanie – Vojnový. Na troch z reliéfov bol návštevníkom chrámu predstavený akýsi mini-príbeh mladého uhorského husára. Začínal prvou scénou, na ktorej sa mladý vojak lúči so svojou rodinou, pokračoval priamou frontovou scénou a končil na treťom výjave, kde mladý husár zomiera a pred smrťou prijíma posledné pomazanie a eucharistiu od mladého kňaza. Celý príbeh mal svoje ideové vyvrcholenie na štvrtom reliéfe, na ktorom pred Božským srdcom (bolo zjednocujúcim prvkom všetkých výjavov) kľačí v modlitbe najvyšší veliteľ vojsk, samotný cisár František Jozef I. odetý v slávnostnej uniforme poľného maršala. Oltár, ktorý sa v rámci rakúsko-uhorskej monarchie stal prvým z radu tzv. vojnových oltárov, v takejto podobe mohli návštevníci Dómu obdivovať až do roku 1920. V období vrcholiacich protiuhorských a protimonarchistických nálad v uvedenom roku reliéfy odstránili, najmä keď predtým boli niekoľkokrát poškodené vandalmi.
V oltárnych fiálových nadstavcoch sú umiestnené štyri sochy – uprostred Božské srdce Ježišovo po stranách so sochami svätého Vavrinca (vľavo) a prvého mučeníka svätého Štefana (vpravo). Oboch svätcov poznáme podľa ich tradičných atribútov – symbolov ich mučeníckej smrti: svätého Vavrinca podľa roštu a svätého Štefana podľa kameňa v ruke. Oltár završuje socha anjela so zloženými rukami.
Predela oltára obsahuje reliéfne stvárnenie Poslednej večere, ktoré nápadne pripomína slávnu Leonardovu Poslednú večeru v milánskom Kostole Santa Maria delle Grazie. Za istú paralelu s niekdajšou funkciou chrámu ako miesta korunovačných aktov možno považovať uloženie relikvie posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa bl. Karola I. do oltára Kalvárie 21. októbra 2011.
Druhým oltárom je oltár svätého Ondreja vytvorený dielňou Jozefa Lipperta. Nepomerne skromnejší oltár obsahuje v ústrednej nike sochu svätého Ondreja po stranách doplnenú sochami svätého Alojza v odeve jezuitského novica a svätého Imricha.
Z trojice vitrážových okien v severnej lodi je najzaujímavejšie dvojdielne okno nad oltárom svätého Ondreja. Nápisy na oboch tabuľkách v spodných častiach objasňujú, že okno vzniklo v roku 1874 prispením učiteľov bratislavskej školy, tzv. normálky. Išlo o ľudovú školu zaradenú do siete vzdelávacích ústavov, ktorá pripravovala hlavne nových pedagógov. V Bratislave v druhej polovici 19. storočia existovala pri sv. Martinovi normálka (Normalhauptschule) s nižšou reálkou (Realschule). V ľavej lodi sa nachádzajú vchody do oboch bočných kaplniek – svätého Jána Almužníka a svätej Anny.
Umelecky najvýznamnejšou z kaplniek Katedrály svätého Martina je baroková kaplnka svätého Jána Almužníka. V rokoch 1729 – 1732 ju do priestoru medzi severný múr presbytéria a východné čelo severnej lode (na mieste bývalej gotickej sakristie) dal postaviť arcibiskup Imrich Esterházy. Na jej výzdobu povolal vtedajších najvýznamnejších umelcov na čele so sochárom Georgom Rafaelom Donnerom (dodnes nie je uspokojivo vyriešené, či je Donner aj architektom kaplnky. Literatúra 18. storočia mu jednoznačne pripisovala autorstvo projektu, v neskoršom období bola táto teória spochybnená a plány kaplnky boli pripísané známemu architektovi J. E. Fischerovi z Erlachu).
Donner prišiel do Bratislavy zo Salzburgu, kde v predchádzajúcich troch rokoch pracoval na výzdobe zámku Mirabell. Tamojšie nie príliš úspešné pôsobenie viedlo Donnera k odchodu do Bratislavy kde mohol bezo zvyšku zúročiť svoje vzdelanie i talent. Bratislava mu poskytla podmienky potrebné pre tvorbu: veľkorysého mecéna, veľké objednávky s možnosťou realizovať svoje výtvarné predstavy a domov, ktoré vo svojej vlasti nemal. Na rozdiel od Viedne Prešporok nebol „v zajatí“ talianskej výtvarnej konvencie, voči ktorej boli domáci umelci vo veľkej nevýhode. V osobe ostrihomského arcibiskupa zasa sochár našiel veľkorysého, dobrotivého, rozvážneho a chápavého donátora, milovníka umenia, ktorému bezo zvyšku splnil jeho predstavy. Na nasledujúcich desať rokov (do konca roku 1739, kedy mesto opustil a odišiel do Viedne) sa mu Bratislava stala skutočným domovom.
Donner vytvoril výzdobu celej kaplnky, postavy anjelov, sochu arcibiskupa, reliéfy tabernákula, jeho dielňa mala podiel na dekoratívnych častiach oltára i na portáli kaplnky. Donner je aj autorom dvoch mohutných svietnikov odliatych z bronzu. Okolo autorstva samotného oltára v kaplnke sa vynárajú otázky – vznikol totiž ešte vo Viedni pred Donnerovým príchodom do Bratislavy.
Donner však nebol jediným tvorcom kaplnky. Stavebné práce realizovali bratislavský staviteľ František Portenhauser s palierom Jakubom Bauerom. Tesárske práce zadali Pavlovi Edterovi a Wolfgangovi Elierovi. Kamenár Fratišek Kristián Schneiber z Bratislavy a Thomas Hilger z Deutsch-Altenburgu zodpovedali zasa za kamenárske práce. V rokoch 1730 – 1732 pracovali v interiéri kaplnky viedenský štukatér Jacob Piringer a pozlacovač Blasius. Mreža uzatvárajúca vstup do kaplnky je dielom bratislavského zámočníckeho majstra Johanna Thama. Fresku v kupole v roku 1731 namaľoval cisársky dvorný maliar Daniel Gran. Oltár v kaplnke pozlátil bratislavský maliar Jozef Kyrtz.
Vytvorenie samostatnej kaplnky svätcovi bolo podmienené osobným vzťahom prímasa Esterházyho k svätcovi, ale aj jeho túžbou o oživenie svätcovho kultu v Uhorsku. Kaplnka bola určená na dôstojné uloženie ostatkov svätého Jána Almužníka, alexandrijského patriarchu, známeho svojou ľudomilnosťou a štedrosťou, s ktorým sa do značnej miery sám arcibiskup stotožňoval. Súčasne sa mala stať arcibiskupovým mauzóleom, kde chcel byť po svätcovom boku po smrti pochovaný.
Týmto intenciám zodpovedá ikonografia interiérovej výzdoby kaplnky, ktorá je prehliadkou umeleckých diel vrcholného viedenského baroka. Donner na jej východnej strane umiestnil bohato dekorovanú niku, do ktorej osadil menzu s oltárom. Hlavnú pozornosť sústredil na striebornú pozlátenú sklenenú rakvu s ostatkami svätca a dvoma anjelmi stojacimi po stranách.
Svätcovo telo však dnes nie je kompletné. V roku 1580, t. j. v čase, keď svätcove ostatky odpočívali v sakristii chrámu, odobrali z jeho tela jeden z prstov ľavej ruky a venovali ho viedenským jezuitom. Ďalšiu časť získali predstavitelia budínskej kapituly. Tí sa od doby, kedy bolo rozhodnuté o tom, že relikvia ostane v Bratislave a nevráti sa do Budína, usilovali, aby získali aspoň niektorú časť svätcovho tela. Ich úsilie bolo zavŕšené v lete 1716. 26. júna v uvedenom roku bola z relikvie oddelená noha od pravého členka a odovzdaná predstaviteľom Budína. Udialo sa tak na príkaz pápeža Klementa XI., ktorý pri tejto príležitosti sám získal časť svätcových ostatkov – spodný článok prsteníka pravej ruky.[11] Bohatá drapéria oltára svätého Jána Almužníka s poletujúcimi anjelmi vrcholí v baldachýne. Predela oltára pozostáva zo siedmich bronzových, pôvodne pozlátených reliéfov pašiového cyklu: Bičovanie, Kristus na Olivovej hore, Nesenie kríža, Pieta, Stavanie kríža, Ukladanie do hrobu a Korunovanie tŕním. Z hľadiska Donnerovej sochárskej tvorby predstavujú reliéfy umelcov najobsiahlejší cyklus.
Na južnej strane kaplnky Donner umiestnil postavu Imricha Esterházyho. S portrétnou vernosťou zvečnil arcibiskupa ako prostého kňaza v polohe rozjímajúceho adorátora kľačiaceho ako na javisku v mušľovej nike, s tvárou oproti veľkému oknu, modliaceho sa so sklonenou hlavou k oltáru v závere kaplnky. Sochársky riešený náhrobok, pripodobňovaný k rímskym náhrobkom vysokých cirkevných hodnostárov, patrí k najpozoruhodnejším stredoeurópskym sepulkrálnym dielam 18. storočia a k mimoriadne významným umeleckým prácam v Katedrále svätého Martina. Hneď za vchodom je do podlahy kaplnky zamurovaná mramorová náhrobná tabuľa, na ktorej prostý text vyjadruje arcibiskupovu túžbu:
SUB HOC | Pod týmto znamením |
ADMIRANDAE COMMISERATIONIS | obdivuhodného súcitu |
PRODIGIO | |
DIVO IOHANNE ALEXANDRINO | pod svätým Jánom Alexandrijským |
EGO IN TE | nech v Tebe |
DEUS MEUS MISERICORDIA MEA | Bože môj, milosrdenstvo moje. |
ASSISTENTE MIHI | za pomoci |
DULCI MISERICORDIAE MATRE | sladkej Matky milosrdenstva |
DORMIAM ET REGUIESCAM | spím a odpočívam |
FRATER | Brat |
EMERICUS | Imrich |
Umelecká výzdoba kaplnky vrcholí v malej kupole s laternou v strede, ktorej povrch nad rímsou pokrývajú fresky, dielo popredného rakúskeho barokového umelca Daniela Grana (1694 – 1757). Po obvode oválnej kupoly umelec na pozadí maľovanej iluzívnej architektúry umiestnil zoskupenia alegorických ženských postáv personifikujúcich kresťanské Cnosti, stvárnených podľa ikonografických zvyklostí so svojimi obvyklými atribútmi. Na strane nad oltárom je to Nádej (Spes) s kotvou a vetvičkou ruží v ruke s Vierou (Fides) s kalichom a hostiou. Na bočnej strane nad nikou s arcibiskupovou sochou je Láska (Caritas) s knihou a planúcim srdcom v zdvihnutej ruke a Milosrdenstvo (Misericordia) v podobe sediacej mladej ženy s rohom hojnosti a s olivovou ratolesťou. Na strane nad vchodom je Múdrosť (Sapientia) s Baránkom Božím na knihe so siedmimi pečaťami a Spravodlivosť (Iustitia) s váhami v ruke. Nad oknom dve posledné postavy personifikujú Umiernenosť (Temperantia) s jarmom na pleciach a Kajúcnosť (Paenitentia) s bičíkom pokánia v ruke.
Granova freska v kaplnke svätého Jána Almužníka, vytvorená medzi 4. júlom a 13. decembrom 1731, je na území Slovenska jediným známym dielom tohto vynikajúceho freskára a vysoko hodnoteného cisárskeho dvorného maliara.
28. októbra 1732 bola stavba dokončenej kaplnky slávnostne vysvätená.
Vstup do kaplnky lemuje honosný portál s ťažkou, umelecky kovanou mrežou, prekrytý zhora a z bočných strán ťažkým závesom s drapériami a strapcami. Mreža opticky oddeľuje kaplnku, dnes slúžiacu ako svätostánok, od chrámového priestoru, no súčasne dáva možnosť okoloidúcim nahliadnuť do jej interiéru, vyznačujúceho sa decentnou farebnosťou a pôsobiaceho nanajvýš intímne. Nad portál umiestnili nápis vo volútovej kartuši: NULLI SANCTORUM/SED IPSI DEO SANCTORUM/QUAMUIS IN MEMORIAM SANCTORUM/CONSTITUIMUS ALTARIA. S. AUG. L. XX. Cont. Faust. Manich. C. XXI. Sec. IV. Anno Christi 396 (Nikomu zo svätých, lež samému Bohu svätých, hoci na pamiatku svätých, postavili sme tento oltár) Nápis je odvolávkou na citát z 21. kapitoly apologetického spisu svätého Augustína Contra Faustum Manichaeum (Proti manichejcovi Faustovi) (396 – 398). Citát z toho istého diela nachádzame aj v nápise nad portálom kaplnky z jej vnútornej strany – A NOBIS COLI SANCTOS/SED NON LATRIA, ET JDEO/NON EST JDOLOLATRIA (Uctievaným svätým nekonáme bohoslužbu, pretože to nie je náboženstvo).
Druhou samostatne stojacou kaplnkou je kaplnka svätej Anny pri severnom múre chrámu. Vznikla v roku 1514 (vročenie vyryté nad jej vchodom) kedy ju pristavali medzi druhý a štvrtý oporný pilier severnej lode. Zvonku prekryla severný portál spred polovice 14. storočia so vzácnou kamenárskou výzdobou, ktorý sa aj napriek viacerým prestavbám zachoval dodnes. Tympanón nad portálom obsahuje motív Najsvätejšej Trojice – Boha Otca so stromom života a Krista – symbolu nového života, nad ktorými sa vznáša holubica – symbol Ducha svätého. Zobrazenie v podobe tzv. Trónu milosti je najdokonalejším spôsobom, aký stredovek na zobrazenie teologicky mimoriadne komplikovanej a abstraktnej trojičnej problematiky poznal. Všetky tri Božské osoby umelec umiestnil v jednej osi. Po stranách výjav adoruje dvojica anjelov. Reliéf je doplnený dvoma tzv. prefiguráciami Krista (symbolickými odkazmi na Kristovu obeť a zmŕtvychvstanie: pelikán živiaci svoje mláďatá vlastným mäsom a krvou na pravej strane a levica oživujúca svoje mŕtvo narodené mláďa na strane ľavej).
Interiérové vybavenie kaplnky je pomerne skromné. V jej závere je na podstavci umiestnené súsošie svätej Anny vyučujúcej Pannu Máriu, ktoré objednal Karol Heiller u miestneho umeleckého stolára Ľudovíta Staudingera. Pri pravej stene je pristavaný pieskovcový náhrobok bratislavského prepošta a vicekancelára Academie Istropolitana Juraja Schomberga z roku 1470.
Na oboch bočných stenách sú oproti sebe vo výške očí umiestnené dva epitafy – na pravej epitaf bratislavského prepošta a správcu kaplnky (v rokoch 1629 – 1632) Juraja Nagya z roku 1636, dielo neznámeho bratislavského sochára. Podľa nápisu na epitafnej doske, náhrobok dal zhotoviť Lukáš Vatay, radca Uhorskej komory, s manželkou Zuzanou. Na ľavej stene visí epitaf jágerského prepošta, opáta Michala Maurovitiusa z roku 1638.
Pri ľavej stene stojí mramorový epitaf spisovateľa a kanonika Jozefa Ignáca Bajzu, ktorý je pochovaný v podzemí Dómu (náhrobok vytvoril v roku 1933 akademický sochár Jozef Pospíšil, autorom spisovateľovho portrétneho medailónu na náhrobku na základe Pospíšilovho návrhu je Alojz Rigele). Z umeleckej výzdoby kaplnky zaujme ornamentálna výmaľba stropu, pochádzajúca z čias regotizácie chrámového interiéru, zakomponovaná do pôvodnej sieťovej klenby. Centrálne pole obsahuje podobizeň žehnajúceho Ježiša Krista držiaceho v ľavej ruke otvorenú knihu na stránkach s gréckymi písmenami Α (alfa) a Ω (omega), t. j. počiatok a koniec (slová zo Zjavenia svätého Jána: „Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec, prvé i posledné“ (Zj 22,13)). Susediace polia obsahujú medailóny štyroch evanjelistov. Autorom výmaľby je maliar Carl Jobst.
Presvetlenie kaplnky zabezpečuje trojica vitrážových okien, z ktorých je umelecky aj ikonograficky najzaujímavejšie okno priamo oproti vchodu do kaplnky. Jeho ústredným motívom je zápas svätého archanjela Michala s drakom. Na vitráži z roku 1877 je znázornený v póze ako zadupáva draka, symbol satana, do pekelného ohňa. Na Michalovom štíte čítame latinský nápis, ktorý je prekladom hebrejskej pôvodiny archanjelovho mena QUIS ET DEUS? (Kto je Boh?).
Z kaplnky svätej Anny sa vstupuje do chrámového podzemia s hrobkami umiestnenými pod kostolom a v priestore severne od chrámu.
Podvežie katedrály je vnútornými múrmi rozdelené na tri časti: južnú časť zaberá tzv. kaplnka kráľovnej Žofie, strednú časť sakristia a severnú tzv. kaplnka kanonikov.
Kaplnka kráľovnej Žofie (zvaná aj kaplnka svätého Jozefa podľa rovnomenného oltára, ktorý tu stával) je pomenovaná po českej kráľovnej Žofii Bavorskej, manželke kráľa Václava IV. Luxemburského, ktorá sa po manželovej smrti v roku 1419 uchýlila do Prešporku pod ochranu svojho švagra, uhorského kráľa Žigmunda. Tu, v kláštore klarisiek, prežila posledných šesť rokov svojho života a po smrti bola pod touto kaplnkou pochovaná. Dedikáciu kaplnky dokladajú dva erby na vitráži – luxemburský lev a erb s bavorskými modro-bielymi kosodĺžnikmi.
Po vretenovom schodisku sa vystupuje do priestoru na druhom podlaží, ktorý sa v dávnej minulosti využíval ako bibliotheca, t. j. kapitulská knižnica. Išlo o najstaršiu knižnicu na území mesta, ktorej začiatky siahali až do 12. storočia. V časoch najväčšieho rozmachu jej knižničný fond (dnes uložený v Slovenskom národnom archíve), obsahoval tritisíc päťsto kníh. K jeho najvzácnejším exponátom patrili Bratislavský notovaný misál z prvej polovice 14. storočia, štyri antifonáre z 15. storočia a tzv. Prayov kódex pochádzajúci z 12. storočia. Za svoje pomenovanie kódex vďačí svojmu objaviteľovi, jezuitskému historikovi Jurajovi Prayovi, ktorý dielo písané po maďarsky (ide o doteraz najstaršiu známu písomnú pamiatku v maďarskom jazyku) objavil v roku 1770.
Stredná časť dómskeho podvežia, sakristia, sa spolu s miestnosťou na druhom podlaží využíva ako klenotnica. Do jej interiéru sa vstupuje honosným portálom, nad ktorým dominujú barokové hodiny, dielo prešporského majstra Lorentza Brüdera. Po oboch stranách vstupu sa nachádzajú dve drevené lavice, pochádzajúce z pôvodného interiérového vybavenia.
Klenotnica bola zriadená v rokoch 2006 – 2008 na podnet magistra umenia Romana Bajzíka. Jej kolekciu tvorí vyše štyridsať kalichov, dvadsaťštyri relikviárov, desať monštrancií a niekoľko desiatok ďalších liturgických predmetov (berly, cibóriá, kazuly, svietniky a i.) ako aj vynikajúce ukážky kostolného nábytku. Najskvostnejším artefaktom je stošesť centimetrov vysoká zlatá, bohato zdobená gotická monštrancia a strieborný pozlátený, dvadsaťpäť centimetrov vysoký kalich zo začiatku 15. storočia.[12] Medzi exponátmi sa nachádzajú aj dve vzácne tabuľové maľby z obdobia okolo roku 1480 od Majstra Winklerovho epitafu – Ukrižovanie svätého Filipa a Martýrium svätého Mateja. Súčasťou dómskeho pokladu je aj replika svätoštefanskej kráľovskej koruny (dielo Romana Bajzíka), umiestnená vo vitríne v pravej lodi katedrály. Severnú časť podvežia zaberá miestnosť zvaná locus consistorii, v ktorej sa konal obrad inštalácie nového kapitulského kanonika (preto miestnosť niesla pomenovanie kaplnka kanonikov). Jej význam však svojho času ďaleko presahoval hranice mesta. V tejto sieni sa totiž vybavovali záležitosti súvisiace s činnosťou tzv. hodnoverného miesta.
Nad touto miestnosťou sa nachádzal priestor, ktorý slúžil ako kapitulský archív. Vystupovalo sa doň po točitom schodisku. O dôležitosti archívu svedčil počet dokumentov, ktoré sa tu v priebehu stáročí nazhromaždili. V jednej jeho časti, tzv. súkromnom srchíve, bolo uložených osemsto šestnásť stredovekých listín, sedemdesiattri zväzkov indexov a protokolov a tridsaťosem máp a plánov. V druhej časti, tzv. Archíve hodnoverného miesta, bolo v priebehu rokov 1240 – 1866 uchovávaných dvetisíc dvestotridsať stredovekých listín a stodevätnásť zväzkov úradných kníh.
Podobne ako v prípade knižnice aj fond kapitulského archívu skončil v roku 1958 v depozitároch Slovenského národného archívu. Vstupný priestor chrámu za hlavným vchodom je prekrytý organovou emporou, obnovenou v roku 1878 vďaka finančnej pomoci kardinála Jána Simora, ktoré erb je pripevnený v strede chórovej balustrády. V roku 2010 bol na emporu inštalovaný nový organ. Jeho autorom je nemecký organár Gerald Woehl, ktorý ho pomenoval po svätej Alžbete. Okrem akustickej stránky je organ zaujímavý aj technicky. Je vyrobený z kvalitných druhov dreva, ako materiál na jeho štyritisíc píšťal (najmenšia má päť milimetrov, najväčšia desať metrov) boli použité olovo a cín. Slávnostná vysviacka organu, ktorý nahradil pôvodný organ z roku 1880, sa konala 27. júna 2010.
Pôvodne vo veži Dómu svätého Martina viselo šesť zvonov. Najväčší z nich, Wederin (Die Wederin), odliaty v roku 1670 vo zvonárskej dielni Baltazára Herolda, mal hmotnosť 2513 kilogramov, spodný priemer 1557 milimetrov a výšku 1 620 mm. Okrem neho tu bolo päť ďalších zvonov: Zwölferin z roku 1807 (hmotnosť 1358 kilogramov), Viertlerin z roku 1821 (823 kg), dva bezmenné zvony (500 kg a 133 kg), Josefin (262 kg) a najmenší 25-kilogramový Zügenglocklein (umieráčik). V roku 1914 po začiatku prvej svetovej vojny však všetky zvony, okrem najväčšieho Wederina a najmenšieho Zügenglocklein (umieráčik), z veže zložili, roztavili a materiál z nich získaný použili na odlievanie diel.
Dnes je vo veži katedrály umiestnených osem zvonov. Okrem pôvodného Wederina, ktorý musel byť pre značné poškodenie zrekonštruovaný, bolo v novembri 2000 do zvonice slávnostne inštalovaných ďalších sedem zvonov, symbolických darov okolitých štátov. Malý zvonček Zügenglocklein (umieráčik) je umiestnený v sanktusovej vežičke. Celkom je v Dóme 9 zvonov.
Najväčší, nazvaný Mária Terézia (Maria Theresia), až 2 200 kilogramov vážiaci zvon s priemerom 1,5 metra je darom Viedne a spolkových krajín Dolné Rakúsko a Burgenland. Maďarsko a jeho hlavné mesto Budapešť dalo vyrobiť 850-kilogramovú Svätú Margitu (Szent Margit), poľská Varšava 500-kilogramového Jána Pavla II. (Ioanis Paulus II. ), česká Praha 340-kilogramového Svätého Adalberta (Vojtěch) a hlavné mesto Ukrajiny, Kyjev, 290-kilogramového Svätého Vladimira (Святой Владимир). Súčasne s uvedenými zvonmi boli v rámci rekonštrukcie vežových hodín a zvonkohry umiestnené vo veži aj dva menšie zvony: sv. Jozef (hmotnosť asi 100 kg) a Panna Mária s hmotnosťou asi 75 kg, ktoré financovala fara spolu s príspevkami veriacich.
Zvony vyrobili v známej zvonolejárskej dielni Márie Tomáškovej-Dytrychovej v Brodku u Přerova.
Zvony katedrály sv. Martina:
Zvon | Hmotnosť | Priemer | Ladenie | Lejár |
---|---|---|---|---|
1. Wederin | 2 513 kg | 1 557 mm | C1 | Baltazár Herold, 1670 |
2. Maria Theresia | 2 200 kg | 1 504 mm | CIS1 | Pani Tomášková-Dytrychová, 2000 |
3. Margaretha | 850 kg | 1 140 mm | FIS1 | Pani Tomášková-Dytrychová, 2000 |
4. Johannes Paulus II. | 500 kg | 940 mm | A1 | Pani Tomášková-Dytrychová, 2000 |
5. Adalbert | 340 kg | 840 mm | H1 | Pani Tomášková-Dytrychová, 2000 |
6. Vladimir | 290 kg | 630 mm | cis2 | Pani Tomášková-Dytrychová, 2000 |
7.Zügenglocklein | 25 kg |
Hodinové zvony:
Zvon | Hmotnosť | Priemer | Ladenie | Lejár |
---|---|---|---|---|
Sv. Jozef | 100 kg | 560 mm | FIS2 | Pani Tomášková-Dytrychová, 2000 |
Sedembolestná Panna Mária | 75 kg | 520 mm | GIS2 | Pani Tomášková-Dytrychová, 2000 |
Zaujímavou súčasťou interiéru katedrály sú návštevníkmi vyhľadávané hrobky v podzemí chrámu. Podzemie sa člení na viacero krýpt, z ktorých návštevníkom sú prístupné (vstup z kaplnky svätej Anny) iba tzv. kanonická a mestská krypta.
Jednou z najzaujímavejších častí je bezpochyby verejnosti neprístupná arcibiskupská hrobka nachádzajúca sa pod kaplnkou svätého Jána Almužníka, kde sú v honosných rakvách uložené telesné ostatky štyroch po sebe nasledujúcich ostrihomských arcibiskupov – prímasa Imricha Esterházyho (1725 – 1745), kardinála Mikuláša Čákiho (1751 – 1757), prímasa Františka Barkóczyho (1761 – 1765) a kardinála Jozefa Baťána (1776 – 1799). O dôležitosti pochovaných osôb podávajú svedectvo kovové rakvy vyzdobené rozmanitými symbolmi: okrem erbov, kniežacích a kardinálskych klobúkov, beriel a kulichov aj presýpacími hodinami ako symbolu plynúceho času, umrlčími hlavami na znak nevyhnutného konca pozemského putovania či krížmi ako pripomienkou zmŕtvychvstalého Krista. Arcibiskup Imrich Esterházy je pochovaný v rokokovej rakve z medi; pôvodná rakva Mikuláša Čákiho sa nezachovala, terajšia pochádza z konca roku 1836, keď ju dal zhotoviť arcibiskup Ján Scitovský. Aj ostatky ďalších dvoch arcibiskupov, Františka Barkóczyho a Jozefa Baťána, spočívajú v kovových rakvách – medenej rokokovej, resp. cínovej empírovej. Ďalšou významnou kryptou pod Dómom je rodová hrobka Pálfiovcov pod severnou časťou Dómskeho sanktuária, ktorej vstup prekrýva mohutná kamenná platňa pod epitafom Jána Draškoviča pri severnom múre kostola. Do hrobky bolo v priebehu dvestoštyridsiatich piatich rokov uložených najmenej dvadsať osôb. Prehľad najvýznamnejších príslušníkov rodu, pochovaných v hrobke:
Rok pochovania | Meno | Poznámka |
---|---|---|
1600 | Mikuláš II. Pálfi | prvý pochovaný v hrobke |
1646 | Mária Fuggerová | manželka M. Pálfiho |
1646 | Štefan II. Pálfi | najstarší syn Mikuláša II. Pálfiho |
1653 | Pavol Pálfi | najmladší syn Mikuláša II. Pálfiho |
1694 | [[Ján Pálfi (1642 – 1694)|Ján Pálfi | syn P. Pálfiho |
1732 | Mikuláš V. Pálfi]] | vnuk Mikuláša II. Pálfiho |
1751 | Ján V. Pálfi | brat Mikuláša V. Pálfiho |
1845 | Natália Pálfiová | rod. Erdődyová (podľa závetu syna Pavla bolo jej telo neskôr prenesené do hrobky na Bojnického zámku) |
V roku 1845 hrobku prekryli mohutnou kamennou platňou, na ktorej spomínaný rok je rokom celkom posledného pohrebu na tomto mieste. Dnes hrobku tvorí vyše desať metrová a viac ako dva metre široká a vysoká chodba. Všetky pôvodné hroby ako aj rakvy sú však prázdne.
Južne od terajšieho Dómu svätého Martina sa od samých počiatkov existencie kostola rozprestieralo námestie zvané Dómske. Smerom na juh sa zvažovalo a siahalo až k niekdajšej Vydrickej bráne. Na jeho južnom svahu sa rozkladal Dómsky cintorín. Bol jediným miestom na pochovávanie mŕtvych vnútri mestských hradieb. Mnohí zo zámožných obyvateľov mesta si želali po svojej smrti byť pochovaní, ak nie priamo v Dóme, tak aspoň na tomto mieste, a nie na niektorom z cintorínov za hradbami mesta. Na cintoríne existovalo i niekoľko pohrebných kaplniek (napr. kaplnka svätého Ondreja z rokov 1320 – 1330 či kaplnka svätého Egídia). Tu sa nachádzal aj karner, kostnica s oltárom, pred ktorým sa odbavovali zádušné omše. Cintorín však bol neveľký a časom svojou kapacitou nestačil. Keď sa k tomu pridružil i nezáujem oň zo strany mestskej rady, v roku 1735 ho úradne zatvorili a pochovávať sa mohlo iba za mestskými hradbami. Napriek tomu tu bohatších mešťanov výnimočne pochovávali aj neskôr, až do polovice 18. storočia. V rámci osvietenských zdravotníckych reforiem Márie Terézie však cintorín v roku 1778 zrušili úplne, priestor (dnešné Rudnayovo námestie) upravili a prispôsobili pre potreby návštevníkov kostola.
Katedrála svätého Martina patrí k najvýznamnejším pamiatkam na celom Slovensku. Okrem vlastnej architektúry, vzácnych plastík a interiérového gotického a barokového vybavenia je chrám zaujímavý aj v súvislosti s dôležitými udalosťami národných a uhorských dejín.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.