Skalica (mesto)
mesto na Slovensku From Wikipedia, the free encyclopedia
mesto na Slovensku From Wikipedia, the free encyclopedia
Skalica (maď. Szakolca, Szakolcza, nem. Skalitz, lat. Sakolcium) je okresné mesto ležiace v Trnavskom kraji.
Skalica | |
mesto | |
Centrum mesta | |
Štát | Slovensko |
---|---|
Kraj | Trnavský kraj |
Okres | Skalica |
Región | Záhorie |
Vodné toky | Morava, Zlatnícky potok, Stračinský potok |
Nadmorská výška | 177 m n. m. |
Súradnice | 48°50′37″S 17°13′35″V |
Rozloha | 60,01 km² (6 001 ha) [1] |
Obyvateľstvo | 15 461 (31. 12. 2023) [2] |
Hustota | 257,64 obyv./km² |
Prvá pís. zmienka | 1217 |
Primátor | Oľga Luptáková[3] (nezávislá) |
PSČ | 909 01 |
ŠÚJ | 504815 |
EČV (do r. 2022) | SI |
Tel. predvoľba | +421-34 |
Adresa mestského úradu |
Mestský úrad Námestie slobody 10 909 01 Skalica |
E-mailová adresa | mesto@skalica.sk |
Telefón | 034 / 690 31 05 |
Fax | 034 / 690 42 11 |
Poloha mesta na Slovensku
| |
Interaktívna mapa mesta | |
Wikimedia Commons: Skalica | |
Webová stránka: skalica.sk | |
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
Freemap Slovakia: mapa | |
OpenStreetMap: mapa | |
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Mesto sa nachádza na západe Slovenska v Trnavskom kraji. Na západe susedí s moravským mestom Hodonín (12 km), na juhozápade s mestom Holíč (6 km), Senica je 23 km juhovýchodne a Myjava 36 km východne. Na severe a západe je mesto ohraničené hranicou s Českom.
Neďaleko Skalice na západe tečie rieka Morava a na juhozápade sa nachádzajú chovné rybníky.
Na severovýchode začínajú Biele Karpaty a kopaničiarsky región.
Pred 2. sv. vojnou niekedy nazývané aj Uherská Skalica alebo Uhorská Skalica.[4] Najstaršie písomné zmienky o existencii Skalice pochádzajú z roku 1217 a 1256, kedy sa spomína ako Zakolcha[5].
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Slovenské Pomoravie, ktoré sa geomorfologicky delí na Záhorskú nížinu a Dolnomoravský úval, malo už v najstaršom vývoji ľudskej spoločnosti významné postavenie. Predovšetkým rieka Morava bola v praveku dôležitou tepnou hospodárskeho života nielen na tomto území, ale aj v širokej oblasti. Pozdĺž nej, ako pozdĺž potokov riek vôbec, prechádzali a prichádzali v praveku rôzne kultúrne skupiny. Územie popri Morave sa tak stalo dôležitou komunikačnou osou, sprostredkujúcou spojenie medzi severnou a južnou Európou. Táto diaľková cesta, známa ako Jantárová cesta, tvorila kultúrny most medzi Jadranom a Pobaltím, a najmä od doby bronzovej pri široko rozvetvenom pravekom obchode mala v strednej Európe veľký význam.
Na území Slovenska viedla Jantárová cesta po nezaplavenom brehu Moravy. Rieka Morava, aj priaznivé geomorfologické podmienky a dostatok úrodnej pôdy boli dôležité pri osídlení tohto územia v praveku. Prví obyvatelia si budovali osady na dunových vyvýšeninách pri koryte a ramenách rieky Moravy, pri jej vhodných brodoch, alebo aj v dolinách malokarpatských potokov.
Historické obdobie Skalice sa začína na začiatku 13. storočia. Prvá spoľahlivá písomná zmienka o Skalici je až z roku 1217. Je to listina uhorského kráľa Ondreja II., ktorý daroval skalické územie dvom synom nitrianskeho župana Tomáša. Po smrti grófa Tomáša jeho synovia Sebus a Alexander začali toto územie zaľudňovať početným obyvateľstvom. Koncom 13. storočia, počas vojen, ktoré sa rozpútali po smrti kráľa Belu IV. (1270) bolo územie znovu spustošené. Niekedy v tomto období bola vybudovaná najstaršia stavba v meste – rotunda sv. Juraja.
Ľudovít I. dal povýšil skalickú osadu na slobodné kráľovské mesto 6. októbra 1372 v Trnave a dal ju opevniť murovanými hradbami. Zvyšky tohto obranného múru stoja miestami dodnes. Po smrti Ľudovíta I., územie skalice roku 1385 Žigmund založil moravským markgrófom Joštovi a Prokopovi. Žigmund by naďalej podporoval Skalicu aj naďalej a po vyplatení záložného kraja, mal neustále problémy s peniazmi a tak ju dal opäť založiť. Ako odmenu ju dostal Štibor zo Štiboríc, ktorý bol známy ako Ctibor z Beckova. Pred svojou smrťou (1414) založil v meste starobinec.
V období husitských vojen význam Skalice vzrástol najmä zo strategického hľadiska. Husitskí kňazi vybudovali pri Strážnici na ostrove rieky Moravy opevnený tábor, z ktorého robili výpady po okolí, kým ho roku 1421 nezlikvidovalo Žigmundovo vojsko, ktoré často tiahlo cez Skalicu, kde sa často i Žigmund zastavil. V roku 1432 sa husitské posádky zmocnili Skalice, po ich odchode sa Skalica opäť stala vyľudnená.[6]
V roku 1446 sa stal uhorským regentom Ján Huňady. Začalo sa krátke obdobie, trvajúce pár desaťročí, v ktorom sa prejavila veľká budovateľská činnosť. V meste bola posádka kráľovského mesta, ktorá neprekážala budovaniu Skalice. V tomto období sa dokončievala stavba farského chrámu a bodoval sa nový františkánsky kláštor a kostol.
V tomto období sa odohralo veľa významných udalostí, z ktorých mnohé mali pre mesto negatívne dopady. V meste bolo v tomto období asi 600 domov. Ako to kedysi bývalo, domy boli drevené a mali slamené strechy. Preto sa často vyskytovali požiare, ktoré ničili mesto a jeho budovy.
Boli časté malé požiare. Z veľkých zdokumentovaných požiarov urobili najväčšiu škodu požiare v rokoch: 1559 – za rok boli v meste 4 požiare, ktoré úplne zničili mesto, 1583 – zhorelo 26 domov na Predmestí (práve tu najčastejšie vznikali požiare), 1592 – zhorel Farský kostol a 161 domov, 1601 – zhorelo 176 domov, 1615 – zhorelo 62 domov, 10. septembra 1620 – zhorel Farský kostol a 154 domov, 1629 – zhorel farský úrad aj s archívom, 1631 – zhorela radnica, 110 domov a Rotunda, 10. mája 1639 – zhorel Farský kostol a 296 domov – teda skoro celé mesto. Morové epidémie boli v rokoch 1535 a 1581. Od augusta 1645 do januára 1646 v Skalici opätovne vyčíňal mor.
V tomto období nastal výrazný rozvoj obchodu remesiel. Jedným z najvýznamnejších remesiel bolo vinohradníctvo. To malo v Skalici tradíciu pravdepodobne od začiatku 15. storočia, ale s veľkým vysádzaním a pestovaním viniča sa začalo v 15. – 16. storočí. V tejto dobe malo mesto svoj vlastný výčap na radnici, kde sa predávalo mestské víno. Vínom sa občas platilo aj zamestnancom mesta. O význame a úcte k vinohradníctvu svedčí aj to, že za krádež hrozna bol trest smrti, ktorý bol v roku 1616 pozmenený na pokutu 25 zlatých a v roku 1629 na pokutu 100 zlatých. Vinohradníci boli združení v Bratstve sv. Urbana, ktoré bolo založené na spôsob remeselníckeho cechu.
V Skalici bola taktiež významná výroba súkna – vyrábalo sa tu jedno z najkvalitnejších súkien v Uhorsku, ktoré bolo vyhľadávané najmä vyššími vrstvami obyvateľstva. V 17. storočí bolo v Skalici zaregistrovaných veľa cechov. Z tých najbohatších a najvýznamnejších uvádzam cechy murárov a kamenárov, súkenníkov, vinárov, čižmárov, kováčov, mäsiarov, mydlárov, kožušníkov, krajčírov, gombičkárov, remenárov, debnárov a ševcov (obuvníkov). Najbohatším cechom bol mäsiarsky cech.
Aj v tomto období pokračoval výrazný rozvoj obchodu. Neďaleko mesta prechádzala Česká cesta, ktorej význam za vlády Vladislava II. (1490 – 1516) narástol až do takých rozmerov, že v roku 1498 chcelo vedenie mesta vybudovať veľký sklad pre obchodníkov, ktorí prechádzali týmto smerom. Na toto však potrebovali povolenie od kráľa, ktorý však nevedel zaujať jednoznačné stanovisko. A tak sa nakoniec myšlienka skladu v Skalici nezrealizovala a sklad bol vybudovaný v Trnave.
V roku 1645 Skalica uzavrela obchodnú zmluvu s banskými mestami o ochrane svojho súkenníctva. Zo zmluvy vyplývalo, že zahraniční obchodníci nesmeli predávať súkno a plátno v malom, ale len vo veľkom a svoj tovar mohli skladovať len na miestach, ktoré im určil senát. Týmto sa podporil predaj a vývoz skalického (resp. uhorského) súkna a zamedzilo sa konkurenčnému predaju. 3. septembra 1645 Skalicu navštívil kráľ Ferdinand III. a v roku 1646 daroval pre Farský kostol nový organ ako odmenu za veľkú pohostinnosť pri jeho minuloročnej návšteve Skalice.
V roku 1659 do Skalice prišla rehoľa jezuitov, ktorá mala v neskoršom období pre mesto veľký prínos. Najprv boli jej mnísi ubytovaní na radnici, neskôr si kúpili dva domy na Námestí a od mesta získali v roku 1671 do prenájmu kostol na Potočnej ulici (zhabaný evanjelikom). Tento využívali až do roku 1697, kedy už boli práce na ich novom komplexe na námestí v plnom prúde. V roku 1660 začali s výstavbou svojho kolégia (gymnázia), kde vyučovali. V roku 1619 pražský organár Tobiáš Hanzel postavil vo Farskom kostole nový organ, ktorý však pri spomínanom požiari v roku 1620 zhorel.
V roku 1434 Skalicu získala do zálohy rodina Zápoľských, ktorá ju vlastnila až do roku 1526. Už v roku 1527 bol kráľ Ferdinand I. nútený založiť Skalicu strážnickým pánom zo Žerotína. Po nezhodách s vedením mesta, krádežiach dobytka, zatváraní ľudí a podobných problémoch podalo mesto v roku 1568 sťažnosť na kráľovský fiškálny súd, ktorý 17. novembra 1568 rozhodol o odobraní Skalice rodine Žerotínskych. Títo museli nadôvažok zaplatiť všetky spôsobené škody a samozrejme im ani neboli vrátené peniaze, za ktoré vlastne toto územie získali. Od tejto doby už nebola Skalica zakladaná.
Počas tureckých vojen sa predsunuté turecké vojenské oddiely dostali až na Moravu, kde v roku 1529 vyplienili mesto Strážnice. Je teda dosť možné, že oddiely prešli aj okolo Skalice, ale jej hradby ich odradili od pokusov o lúpenie.
V tomto období sa používalo útrpné právo. Skalica mala svojho úradného kata, ktorý v meste vykonával tresty a mesto ho požičiavalo aj ďalším zemepánom. V Skalici taktiež stála aj šibenica, o ktorej sa tradovalo, že je „Enem pro nás a pro naše deti“. Teda použiť ju (odvisnúť) mohli len odsúdení v meste Skalica a Skaličania a nie odsúdení v iných mestách.
Skalica mala často ťažkosti so svojimi susedmi. Najčastejšie to boli spory so Strážnicou (hlavne v roku 1575) a 20 ročný spor o hranice chotára s holíčskym panstvom.
Toto obdobie bolo však aj obdobím, kedy sa veľa stavalo. Bolo to potrebné, pretože mesto bolo po požiaroch veľmi zdecimované. V rokoch 1645 – 1650 bol postavený Evanjelický kostol na Potočnej ulici. Evanjelicko-katolícke spory však vyústili až to takých rozmerov, že bol evanjelikom kostol odobraný a mesto v ňom potom ubytovalo nové rehole, ktoré prišli do mesta. V roku 1535 dostala Skalica od kráľa Ferdinanda I. povolenie organizovať ďalšie 2 výročné trhy a od kráľa Rudolfa II. v roku 1603 povolenie na ďalšie 3 výročné trhy. V roku 1569 bola založená obec Mokrý Háj ako poddanská obec Skalice. To len svedčí o tom, že Skalica mala veľký vplyv aj na svoje okolie.
Skalica kvôli svojej strategickej polohe bývala často obsadzovaná rôznymi vojskami. V apríli 1605 okolo mesta prechádzalo povstalecké vojsko Štefana Bočkaja. Mesto z obavy pred plienením polí a drancovaním okolia vpustilo vojakov do mesta. Títo potom odtiaľto podnikali lúpežné výpravy na Moravu. Moravania sa však za plienenie kruto pomstili. Keď povstalci odišli z mesta, moravské vojsko prišlo 29. júna 1605 a urobilo najčernejší deň v histórii mesta. Mesto bolo dobyté a vydrancované spomínaným vojskom. Jeho vojaci z mesta ukradli takmer všetko, čo sa dalo odniesť. Obyvatelia sa rozutekali po okolí a mesto zostalo pár dní úplne prázdne. Nadôvažok ešte vypukol požiar, pri ktorom zhorela polovica mesta.
V roku 1650 bolo mesto obsadené prechádzajúcim švédskym vojskom, ktoré sa vracalo domov z Tridsaťročnej vojny.
Dňa 13. mája 1462 kráľ Matej Korvín potvrdil Skalici darovanie rybníka a dovolil obyvateľom si vedľa neho vybudovať ďalší, čo im 6. apríla 1464 znova potvrdil a 21. mája im potvrdil i mestské výsady. Po roku 1526 sa v meste začali usadzovať zemania, ktorí mali veľké problémy s mešťanmi. Osobitnú skupinu medzi obyvateľstvom tvorili Židia, ktorí do mesta prichádzali a obchodovali tu.
Významnou súčasťou koloritu mesta je tradičné vinohradníctvo, ktoré tu zapustilo korene pravdepodobne v druhej polovici 15. storočia. Na vinárskych mapách nielen Slovenska si Skalica najmä prostredníctvom frankovky vyhradila významné miesto
V roku 1535 nastal v Skalici mor. Františkánske záznamy hovoria, že v kláštore na mor zomreli, okrem jedného farára všetci rehoľníci a kláštor bol prázdny po 30 rokov. V meste boli aj 4 veľké požiare a v roku 1559 vyhorela takmer celá Skalica.
Od roku 1568 sa začala nová doba v dejinách mesta, ktoré už potom ostalo natrvalo slobodným kráľovským mestom.
Pre Skalicu obdobie baroka, osvietenstva a konca feudalizmu (1711 – 1848) bolo obdobím rastu a prosperity, keď sa v meste začala opäť veľká výstavba. Začiatkom 18. storočia postavili pod vinohradmi kaplnku sv. Františka Xaverského, radnicu, kostol a kláštor jezuitov so školami, kláštory a kostoly karmelitánov a pavlínov a prestavali aj kláštor františkánov. Skalica vzrástla aj na počte obyvateľov, keď sa počet obyvateľov takmer zdvojnásobil.
V roku 1660 sa v Skalici usadili jezuiti, ktorí tu koncom 17. storočia zriadili aj kláštornú lekáreň a v roku 1662 založili gymnázium. V roku 1710 v meste opäť vyčíňal mor a v roku 1728 bol v meste veľký požiar. O rok neskôr 5. novembra 1729 zhorel františkánsky kostol, fara, kostol, kláštor… Menší požiar bol v roku 1739, keď v meste vypukol mor. Vo veľkom požiari 21. januára 1739 okrem 29 domov pod obranným múrom zhorelo celé mesto, vyhoreli aj školy, fara, pivovar, kostol pavlínov a kasáreň.
Búrlivé roky 1848 a 1849 rozvírili hladinu verejného života aj v Skalici. V tomto období rybníky už nejestvovali a ani pivovar už mesto nemalo. V roku 1867 postavilo mesto nový kamenný most (Zelený) pri Hornej bráne. na rekreačné ciele postavili budovy v blízkom Hájiku a pri ceste k nemu vysadili stromoradie líp.
Na začiatku 20. storočia sa prestaval mestský hostinec na mestský hotel. V roku 1908 sa v meste postavil chudobinec. Od roku 1889 bola v Skalici aj železničná stanica. Okrem mestským úradov od roku 1871 býval v Skalici kráľovský okresný súd.
Skalica sa zapísala do celonárodných dejín v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia, keď sa stala pôdou pre organizovanie národno-oslobodzovacieho boja proti maďarizácií a spolu s Ružomberkom a Martinom sa stala intelektuálnym centrom tohto snaženia, ktoré sa v pamätnom roku 1918 skončilo rozpadnutím rakúsko-uhorského systému a vytvorením ČSR. V tomto roku tu mala na krátky čas sídlo Dočasná vláda pre Slovensko.
Onedlho bol vytvorený skalický okres, ktorý zahŕňal 25 obcí.
Po skončení 2. svetovej vojny, v rodiacej sa novej spoločensko-politickej situácií, sa Skalica snažila využiť postavenie okresného mesta pre rozvoj priemyslu a infraštruktúry. Bolo založených či zmodernizovaných niekoľko závodov, postavené školské a predškolské zariadenia, sídliska, športoviská. Napriek ráznemu trendu dôslednej urbanizácie sa až na niekoľko zásahov mestu podarilo zachovať vzhľad historického jadra a uchovať pre budúcnosť vzácne množstvo historických pamiatok.
V roku 1960 sa okres Skalica stal súčasťou okresu Senica.
Po roku 1989 sa i Skalica začala rozvíjať v duchu nového spoločensko-politického zriadenia. Postupne tu bolo vytvorených niekoľko stoviek súkromných podnikateľských aktivít, založené nové inštitúcie a úrady. Po oddelení samosprávnych orgánov od štátnych sa vytvoril nový orgán – mestský úrad. V roku 1991 sa Skalica stala sídlom obvodu a od roku 1996 okresu Skalica pre 21 miest a obcí severozápadného cípu Slovenska. Od roku 2004 sa okresy ako územné celky pre účely štátnej správy zrušili a okresy tak plnia iba formálnu funkciu na odlíšenie regiónov. V roku 1993 bol zriadený hraničný priechod s Českom, ktorý v súčasnosti plní len formálnu funkciu, keďže prechod štátnej hranice v rámci schengenského priestoru je za normálnych okolností umožnený kdekoľvek.
Počet obyvateľov r. 2020 : 15 438
a iní[7]
a iní[7]
Stála expozícia Záhorského múzea pozostáva z viacerých pôvodných častí a jednej novšej. Prvá časť expozície je blahovská izba, je pomenovaná po svojom zakladateľovi J. Blahovi. Len s malými úpravami dochovaná hlavná miestnosť pôvodnej expozície má dnes už vysokú muzeologickú hodnotu. Druhá časť je časť etnologická, ktorá v ďalších priestoroch pokračuje výšivkami, vzorníkmi, záhoráckymi krojmi a bytovými textíliami, poľnohospodárskymi a vinohradníckymi nástrojmi a drevenými plastikami s náboženskými motívmi. Tretia časť je archeologické oddelenie s exponátmi z období od paleolitu až po slovanské obdobie kontinuitu, osídlenie Záhoria od najstarších dôb pravekého vývoja až po 10. storočie. Štvrtá časť je historické oddelenie, ktorému dominujú exponáty z obdobia husitských, protitureckých, protihabsburských vojen, exponáty zo škarniclovsko – teslíkovskej tlačiarne, rôzne cechálie, s ktorých najväčší bol cech súkenníkov. Piata a najnovšia časť je Galéria Júliusa Koreszku, maliara, krajinára, ktorý sa narodil v roku 1895 v Dojči a zomrel v roku 1958 v Skalici.
Mesto organizuje Trdlofest, oficiálne otvorenie letnej turistickej sezóny v Skalici a ochutnávky trdelníkov.
Festival Skalické dni sa koná pri príležitosti povýšenia mesta na kráľovské mesto. Stalo sa tak 6. októbra 1372 keď bola Skalica povýšená na kráľovské mesto a získala právo usporadúvať výročné trhy – jarmoky (obyčajné trhy boli každú stredu). Tradícia ich konania sa udržala až do 20. storočia, ale najmä po 2. svetovej vojne v súvislosti s dynamickým rozvojom obchodnej siete predstavovali už len kultúrno-historickú tradíciu. Obnovila sa v roku 1991 pod názvom Skalické dni.
V meste sa koná aj cyklus chrámovej hudby Musica sacra Skalica a festival populárnej hudby Skalica music fest.
Zvláštnou špecialitou ktorej pôvod sa odvodzuje zo Sedmohradska je skalický trdelník po maďarsky a rumunsky ''Kürtőskalács – zákusok vyrobený z kysnutého cesta, obaleného orechami a pečený na otvorenom ohni. Pred samotným pečením sa cesto postupne navinie na drevený valec (Trdlo) dlhý asi 50 cm v hrúbke asi 3 cm. Potom sa cesto navinuté na „trdlo“ obalí nahrubo nasekanými orechami a za stáleho otáčania sa pečie nad otvoreným ohňom. Po upečení sa zákusok stiahne z dreveného trdla popráši mletým cukrom a nakoniec sa nakrája na kolieska o hrúbke asi 3 cm.
Materské školy:
Základné školy:
Stredné školy:
Mesto Skalica nemá vybudovanú ani diaľnicu, ani rýchlostnú cestu, ani cestu I. triedy. Vedie sem len cesta II. triedy II/426, ktorá po pôvodnej trase prechádza centrom mesta. V decembri roku 2005 bol do predčasného užívania odovzdaný cestný obchvat – cesta II. triedy II/426 preložka (II/426A), postavený v r. 2003 – 2006 s celkovými nákladmi 464,987 mil. Sk. V meste sa nachádzajú 2 kruhové objazdy a viacero spomaľovacích ostrovčekov.
Skalica je napojená na sieť ŽSR. Železničná stanica v Skalici slúži ako pohraničná prechodová stanica na hranici s Českom.
V Skalici sa nachádza vnútrozemnský prístav slúžiaci na osobnú, prevažne rekreačnú plavbu. Prístav sa nachádza na Baťovom kanáli, spája Skalicu s moravskými Otrokovicami
V Skalici je od 1. marca 2009 zavedená aj mestská hromadná doprava, ktorá je vzhľadom na veľkosť mesta raritou. Premávajú tu dve pravidelné linky 100, 150 a v lete 200 do Zlatníckej doliny, tri linky vnútroštátnej regionálnej dopravy a jedna medzinárodná regionálna linka č. 910 (Integrovaný dopravný systém Juhomoravského kraja) z Hodonína do Veselí nad Moravou.
V Skalici je strojársky, kovospracujúci a polygrafický priemysel.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.