Hagia Sofia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Hagia Sofia (ďalšie názvy pozri nižšie) je bývalý byzantský kresťanský chrám, neskôr turecká sunnitská mešita a múzeum na Zlatom rohu v Istanbule. Je to jedna z najznámejších a najvýznamnejších sakrálnych stavieb sveta, do 16. storočia bola stavba najväčším kresťanským chrámom na svete. Kupola Chrámu Svätej Múdrosti bola až do stavby kupoly nového Chrámu svätého Petra v Ríme (1590) najväčšou na svete.[1][2]
| Hagia Sofia (tur. Ayasofya gr. Ἁγία Σοφία lat. Sancta Sophia) | |
| pôvodne byzantský chrám, neskôr mešita, potom múzeum, v súčasnosti znova mešita | |
 | |
| Štát |  Turecko |
|---|---|
| Región | Marmara |
| Okres | Fatih |
| Obec | Istanbul |
| Súradnice | 41°00′31″S 28°58′48″V |
| Dĺžka | 77 m |
| Šírka | 71 m |
| Výška | 55 m |
| Architekti Neskoršie rekonštrukcie |
Anthemios z Trallu, Isidor z Milétu Trdat, Sinan, Gaspar a Giussepe Fosatiovci |
| Štýl | byzantská architektúra, justiniánske umenie |
| Materiál | tehla, kamene, mozaika |
| Založenie Byzantské rekonštrukcie Turecké rekonštrukcie |
360/415/537 558, 869, 994, 1346 16. stor., 1847 – 1849, 20. stor., 2012 |
| Vznik sekularizovaného múzea |
1934/1935 |
 Svetové dedičstvo UNESCO | |
| Názov súboru | Historické oblasti Istanbulu |
| Dátum zápisu | 1985 |
| Náboženstvo | pravoslávna cirkev (do 1204, 1261 – 1453) katolicizmus (1204 – 1261) sunnitský islam (1453 – 1935, 2020 – súčasnosť) |
| Zasvätenie | Božia Múdrosť (Hagia Sofia) |
 | |
| Wikimedia Commons: Ayasofya | |
| OpenStreetMap: Chyba výrazu: Nerozpoznané diakritické znamienko „,“&mlon=Chyba výrazu: Nerozpoznané diakritické znamienko „,“#map=14/Chyba výrazu: Nerozpoznané diakritické znamienko „,“/Chyba výrazu: Nerozpoznané diakritické znamienko „,“ mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Súčasná stavba bola vystavaná za vlády cisára Justiniána I. po tom, čo bol starší chrám poškodený v priebehu povstania Niká (532). V byzantskom období chrám slúžil ako prirodzené centrum Byzantskej ríše. Okrem náboženských funkcií plnil i úlohy kultúrne a politické, konali sa tu korunovácie byzantských cisárov, viaceré koncily či synody. K chrámovému komplexu bolo pripojených mnoho budov nesakrálneho typu (napr. patriarchov palác), z ktorých sa do dnešných čias zachovali len niektoré. V neskorších obdobiach bola stavba viackrát rekonštruovaná a súčasnú podobu získala za vlády osmanských sultánov.[1][2]
Chrám mal ako programová stavba justiniánskeho štýlu mimoriadny vplyv na byzantskú architektúru a architektúru kresťanských chrámov byzantského obradu. Spolu s ďalšími pamiatkami v Istanbule súčasťou Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO pod názvom Historické oblasti Istanbulu.[1][2]
Od 30. rokov 20. storočia budova fungovala ako múzeum, no existovali snahy tureckých konzervatívnych nacionalistických, či islamistických kruhov o jej opätovnú premenu na mešitu. V roku 2020 turecký Najvyšší správny súd anuloval rozhodnutie o zriadení múzea z roku 1934 a turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan krátko na to podpísal dekrét, ktorý umožňuje využívanie Hagie Sofie na náboženské účely (t. j. jej i premenu na mešitu). Turecké vládne kruhy deklarovali, že nová situácia neovplyvní navštíviteľnosť budovy. Snahy o premenu budovy na mešitu vyvolali vlnu odporu v prevažne ortodoxnom Grécku a krok odsúdil aj ekumenický patriarcha. Poľutovanie či znepokojenie nad aktom prejavilo aj UNESCO, viaceré krajiny, či pápež František. Krok odsúdili aj niektorí Turci.[3][4][5][6][7]
Slovenské názvy:
- názvy obsahujúce grécku alebo tureckú podobu názvu: Hagia Sofia[1], Agia Sofia[8], Aja Sofia[1][9], Ajia Sofia[1], chrám Hagia Sofia[10], (zriedkavo:) Hágia Sofia[11], (zriedkavo:) Hagia sofia[12],(staršie alebo zriedkavo:) Hagia Sophia[9][13]
- názvy obsahujúce výraz "božej múdrosti": Chrám Božej múdrosti[1], Chrám Božej Múdrosti[14], chrám Božej Múdrosti[15], Bazilika Božej múdrosti[16], Bazilika Božej Múdrosti[17], bazilika Božej Múdrosti[18]
- názvy obsahujúce výraz "svätej múdrosti": Chrám Svätej múdrosti[19], Chrám svätej Múdrosti[8][20], chrám Svätej Múdrosti[11]
- ostatné: Chrám svätej Sofie[21], Chrám Svätej Božej Múdrosti[22]
Cudzojazyčné názvy: starogr. Ἁγία Σοφία - Hagia Sofia - doslovne: svätá múdrosť [prípadne: Božia múdrosť či svätá Sofia]; súčasná turečtina: Ayasofya; lat. Sancta Sophia.
Prvá a druhá Hagia Sofia
Dejiny Hagie Sofie sa začali písať už krátko po založení nového hlavného mesta Východorímskej ríše, Konštantínopola. Rozľahlá päťloďová bazilika s átriom a s galériami bola vystavaná neďaleko Veľkého paláca a Hipodrómu v rokoch 330 – 360 za vlády Constantia II., a mala slúžiť ako hlavný chrám konštantínopolského patriarchu i východného impéria. V danom období bola prezývaná Veľký kostol (gr. Megalé Ekklésia, resp. Megali Ekklisia). V roku 404 bola táto Prvá Hagia Sofia poškodená pri požiari v rámci nepokojov spôsobených zosadením patriarchu Jána Zlatoústeho, na čo bola cisárom Theodosiom II. v roku 415 prestavaná a znovu vysvätená. Okolo roku 430 sa v písomnostiach prvýkrát objavil názov Hagia Sofia. Z raného chrámu sa na severnej strane dnešnej Hagie Sofie zachovala rotunda klenotnice nazývaná skeuofylakion. Z druhej stavby sa dodnes zachovali aj fragmenty z pôvodnej bohatej sochárskej výzdoby, pretože aj druhý chrám bol poškodený, tentoraz v roku 532 počas povstania Nika![1][2]
Justiniánsky chrám
Dnešná Hagia Sofia bola postavená na podnet byzantského cisára Justiniána I. Stavba sa začala krátko po doznení povstania Niká v roku 532 a vysvätená 27. decembra 537. Architektmi stavby boli Isidor z Milétu a Anthemios z Trallu, celkovo sa na nej mali podieľať tisíce umelcov a remeselníkov, a k výstavbe sa viaže viacero legiend. Chrám bol viackrát opravovaný. Pôvodná kupola, ktorá mala pomerne nízky profil, sa už v roku 558 zrútila pri zemetrasení a opráv sa zhostil Isidóros mladší. Nová (dnešná) kupola bola o 7 metrov zvýšená a posvätená bola v roku 563. Chrám bol bohato vyzdobený a zariadený zlatom a striebrom, celkovo sa minulo vyše 20 ton striebra. K chrámu prislúchal v 6. storočí vyše 500-členný klérus na čele s ekumenickým patriarchom, administratívne však bol chrám spojený s ďalšími tromi vedľajšími kostolmi. Bohoslužby sa konali nielen pred oltárom, ale aj priamo pod kupolou, ženy a muži sa omší zúčastňovali oddelene, ženám bola vyhradená galéria (tribúna). Popis ranej podoby chrámu sa zachoval vďaka diel z pera Prokopia Cézarejského, Pavla Silentiaria a Konštantína VII. Druhá významná rekonštrukcia chrámu sa udiala v roku 994 pod taktovkou arménskeho architekta Trdata, vynútená bola zemetrasením v roku 989. Po dobytí Konštantínopola štvrtou krížovou výpravou (1204) bol chrám vyplienený križiakmi a do roku 1261 sa stal sídlom latinského patriarchu Konštantínopola. V roku 1317 boli pridané prvé oporné systému, a následne musela byť znovu opravená po tom, čo ju opäť poškodilo zemetrasenie v roku 1346.[1][23][24]
Moslimské obdobie
Po páde Konštantínopola v roku 1453 dal sultán Mehmed II. Fatih chrám premeniť na mešitu. Z chrámu boli odstránené kresťanské relikvie a oltáre, v neskoršom období (17. storočie) bola prekrytá alebo zničená aj figurálna mozaiková výzdoba, ktorá sa nestotožňovala s islamským učením. Už za vlády Mehmeda II. bol k chrámu pridaný provizórny drevený minaret, modlitebný výklenok mihráb, a vyvýšený rečnícky pulpit pre imáma – minbar.[25]
Už v 16. storočí boli k chrámu pristavané aj 4 minarety (vlády Bajazida II., Selima II. a Murada III.), následne vznikli v tesnej blízkosti mešity mauzóleá osmanských sultánov (mauzóleum Selima II., mauzóleum Murada III. a mauzóleum Mehmeda III.). Na mauzóleum bolo v 17. storočia premenené aj baptistérium. Rekonštrukcie v 16. storočí mal na svedomí osmanský dvorný architekt Sinan, ktorý ku chrámu pridal napr. oporný systém. Za vlády Murada III. v chráme vznikli muezínove lóže.[26] V roku 1739 boli časti južnej bočnej lode prerobené na knižnicu. V rokoch 1847 – 1849 prešla stavba generálnou rekonštrukciou pod taktovkou Gaspara Trajana Fossatiho a Giussepeho Fosatiho, ktorí odkryli časti mozaikovej výzdoby a vybudoval sultánovu lóžu v bočnej lodi. Niektoré mozaiky sa zachovali len z fossatiovských náčrtov. V tomto období vzniklo aj osem zelených terčov zdobených islamskou kaligrafiou od Mustafu Izzata, ktorý vytvoril aj kaligrafiu citátu z Koránu vo vrchole kupoly.[1]
Ďalšie rekonštrukcie za prítomnosti amerických odborníkov sa uskutočnili v 30. rokoch 20. storočia. V roku 1934 nariadil Mustafa Kemal Atatürk, vtedajší prezident Tureckej republiky, že Hagia Sofia bude sekularizovaná a prebudovaná na múzeum, ktoré následne vzniklo o rok neskôr.[25] V roku 1993 inšpekcia UNESCO zistila, že budova chátra, preto prebehla jej rekonštrukcia. V rokoch 1997 – 2002 bola rekonštruovaná strecha, v roku 2012 boli vyčistené a vynovené mramorové a mozaikové výzdoby. V roku 2020 bola Hagia Sofia opätovne premenená na mešitu.[27][28][4][7]
Zaujímavosťou múzea bol maskot múzea, mačka Gli, ktorá v Hagii Soffi žila. Gli zomrela v novembri v roku 2020.[29][30][31]
Chrám má obdĺžnikový pôdorys (cca. 71 m x 77 m), ide o spojenie štvorcovej centrály a pozdĺžneho typu trojloďového kostola. Stredná loď je výrazne prevýšená. Možno hovoriť aj o dvojplášťovej stavbe. Veľký otvorený centrálny priestor fungujúci ako hlavná loď je zaklenutý kupolou, konchami a polkupolami, na južnej a severnej strane sú naň napojené bočné lode s galériami, na západnej strane sa nachádzajú pre byzantský obrad typické prvky vnútorného a vonkajšieho nartexu (esonartex, exonartex). Východná strana obsahuje presbytérium s polkupolou. Na južnej a severnej strane sa hlavná loď prostredníctvom arkád otvára do bočných lodí, na ktorých sa na prvom podlaží nachádzajú galérie otvorené do lode arkádami. Štvorcový stred je tvorený štyrmi mohutnými piliermi, ktoré sa v hornej časti spájajú klenbovými oblúkmi. Na klenbových oblúkoch a na štyroch pendatívoch v ich rohoch je uložená kupola so 40 rebrami. Priemer súčasnej kupoly je 31,4 m. V exteriéri je kupola posilnená 40 krátkymi piliermi rámujúcimi malé okná. Na východnej a západnej strane hlavnej kupoly je priestor hlavnej lode otvorený a zaklenutý polkupolou, ktorá je diagonálne doplnená nikami a zaklenutými konchami.[1][23]
Do chrámu sa pôvodne vstupovalo cez dnes už neexistujúce átrium, ktorého z ktorého päť brán ústilo do troch otvorov úzkeho a dlhého esonartexu s pôvodne piatimi bránami do vlastného jadra chrámu. Hlavným vstupom určeným pre cisára bola Cisárska brána. Interiér bol bohato vyzdobený mramorovými obkladmi a intarziami (opus sectile), ktoré sa vo veľkej miere zachovali dodnes, mozaikami a prepychovými predmetmi. Mramorová výzdoba siaha po úroveň rímsy nad tribúnami, kde na ňu nadväzuje mozaika. Podlaha je taktiež z mramoru, poprípade iných kameňov (napr. omfalion). Vysokú umeleckú úroveň má sochárska plastika, najmä mramorové hlavice pilastrov a stĺpov, ktoré sú zdobené akantom a iniciálami cisára Justiniána I. Veľkého a cisárovnej Teodory. Mramorové boli i vnútorné rímsy a mramorové detaily. Mramorový materiál pochádza z ostrovov v Marmarskom mori. Celkovo 64 stĺpov je rozličného pôvodu, niektoré sú z červeného porfýru, iné zo zeleného bazaltu, časť z nich pochádza z Artemidinho chrámu v Efeze. Chrám bol pôvodne obstavaný palácmi (napr. patriarchálny palác), ktoré sa však nezachovali.[1][23]
Vonkajšie budovy komplexu a prístavby
V osmanskom období boli k chrámu pristavané štyri minarety. Ako prvý z dnešných minaretov bol za vlády Bajazida II. vystavaný juhovýchodný červený minaret a následne biely severovýchodný minaret. Architekt Sinan následne za vlád Selima III. a Murada III. chrámu doplnil ďalšie dva biele minarety na západnej strane chrámu.[25]
Architekt Sinan k chrámu pristaval taktiež mauzóleum v ktorom bol neskôr pochovaný sultán Selim II. Hrobka má osemuholníkové usporiadanie a jej steny sú z mramoru. Interiér je bohato zdobený v duchu islamského umenia a obsahuje celkovo 42 sarkofágov. Hrobka Mehmeda III. bola vybudovaná Dalgicom Ahmedom Agom za vlády Ahmeda I. a svojim oktogonálnym plánom nesie sa v podobnom duchu ako mauzóleum Selima II., skladá sa však z dvoch dómov a ukrýva 36 sarkofágov sultána a jeho blízkych. Hrobka Murada III. má hexagonálny tvar a bohato zdobené ornamentálne okná, prislúcha k nej aj menšia Hrobka Princov, v ktorej sú pochované štyri deti sultána Murada III. Sériu hrobiek sultánov a príslušníkov ich rodiny uzatvára Baptistérium Hagie Sofie, ktoré bolo na mauzóleum sultánov Mustafu I. a Ibrahima, a ich rodinu.[32]
Po tom, čo bolo mesto dobyté Osmanmi bola k chrámu pristavaná aj nová madrasa, ktorá sa však do dnešných dní nedochovala, pretože bola zbúraná v období republiky. Zachovala sa budova základnej školy založenej v 18. storočí Mahmudom I.[33][34] Pomerne novou prístavbou (19. storočie, bratia Fossatiovci) je Muvakkithane (hodinová miestnosť), ktorá slúžila na ľahké zistenie času pre potreby moslimských modlitieb. Dnes budovu využíva administratíva múzea.[35] Byzantínci využívali na zisťovanie času špeciálne navrhnutú budovu Horologion, ktorá slúžila aj ako observatórium, či prezliekareň pre slávnostný vstup cisára do chrámu.[36]
Najstaršou časťou chrámu je skeuofylakion, ktoré pochádza ešte z predjustiniánskeho obdobia prvého alebo druhého chrámu, ktoré slúžilo ako pokladnica a sakristia. V neskoršom osmanskom období fungovala budova aj ako chudobinec, kým túto úlohu neprebrala nová budova chudobinca postavená Mahmudom I.[37] Aj novší chudobinec sa zachoval do dnešných dní, jeho vstupná brána patrí k barokovým pamiatkam Osmanskej ríše. Brána bola používaná pri vstupe do chrámu z paláca Topkapi.[38] V exteriéri chrámu sa zachovalo aj niekoľko pozostatkov sochárskeho umenia zo staršieho chrámu Hagia Sofia.
- Interiérové prvky v Hagii Sofii
Mramorové dvere alebo Dvere Neba a Pekla oddeľujú západnú a južnú galériu, v byzantskom období boli používané účastníkmi synôd, ktorí cez ňu vstúpili a opustili rokovaciu miestnosť.[39]
Cisárska brána používaná ako hlavný vchod pre cisára. Nad bránou sa nachádza mozaika Leva VI. kľačiaceho pod Pantokratorom.
Stĺp prianí/potný stĺp má podľa miestnej tradície splniť prianie osobe, ktorá sa dotkne jeho bronzovej prieľačiny.[40]
Jedna z dvoch mramorových nádob z Pergamonu, ktorá slúžila na rituálne očistenie moslimov pred modlitbou. Do chrámu ju nechal priniesť Murad III., nádoba bola vytvorená z jedného kusu mramoru.[42]
Krstiteľnica Hagie Sofie.
Minbar, zvýšený priestor odkiaľ imám recitoval piatočnú modlitbu
Galéria Hagie Sofie s mozaikovým a mramorovým obkladom
Mramorová hlavica stĺpu s palmovým motívom.
Latinský náhrobok pripomínajúci Enrica Dandola, dóžu Benátskej republiky v období IV. križiackej výpravy, ktorý mal byť v chráme pochovaný, jeho pozostatky sa však v chráme počas rekonštrukcie už nenašli.[43]
Esonartex Hagie Sofie
Sultánova lóža vybudovaná bratmi Fossatiovcami počas rekonštrukcie v polovici 19. storočia
.jpg)
Justiniánova stavba spočiatku neobsahovala žiadne figurálne mozaiky. Pôvodná mozaiková výzdoba sa zachovala fragmentárne a obsahuje iba rastlinnú a geometrickú ornamentiku, či purpurové kríže na zlatom pozadí, zlatá mozaika zdobila aj pôvodnú kupolu, ktorá okrem nej obsahovala len kríž v medailóne a hviezdy.[1][23] Prvé mozaikové postavy sa v chráme objavili za vlády Justína II. v druhej polovici 6. storočia. Tematicky zobrazovali Krista, Pannu Máriu a apoštolov. V neskoršom období boli ale tieto diela zakryté omietkou.[44] Dnes sa zachované mozaiky z raného obdobia nachádzajú vo verejnosti neprístupnej miestnosti.[45] V období obrazoborectva neboli z ideologických dôvodov žiadne figurálne mozaiky doplnené, no po víťazstve ortodoxie v roku 843 v chráme vzniklo viacero veľkých mozaikových diel, z ktorých sa niektoré vďaka reštaurátorským prácam v 19. a 20. storočí zachovali.
Väčšina mozaík pochádza z macedónskeho obdobia (tróniaca Panna Mária Bohorodička v apside s anjelmi po bokoch, mozaika Leva VI. kľačiaceho pod Kristom Pantokratorom s medailónmi Márie a anjela po stranách nad Cisárskou bránou, Konštantín I. a Justinián I. s Bohorodičkou, Alexander III., cisárovná Zóé a Konštantín IX. Monomachos. Z komnénovského obdobia pochádza zase mozaika Jána II. a jeho manželky Ireny Uhorskej s Theotokos uprostred a portrét Jánovho syna Alexia. Pravdepodobne z konca komnénovského obdobia alebo začiatku palaiologovského obdobia pochádza čiastočne zachovaná mozaika s motívom deésis.[46]
Podľa dobových správ mali v chráme existovať aj naratívne mozaiky ako napr. Krst, Zoslanie Ducha svätého, či Izaiášova vízia. V roku 1989 boli objavené aj zvyšky palaiologovskej mozaiky, ktorá zobrazovala Jána V. a jeho manželku, Bohorodičku a Jána Krstiteľa.[24][47]
- Mozaiky v Hagii Sofii
Nefigurálne mozaiky v hornej (ženskej) galérii.
Mozaika archanjela Gabriela v apside, 2. polovica 9. storočia
Mozaika Jána Zlatoústeho, konštantínopolského patriarchu, 9. storočie. Jedna zo zachovaných mozaík cirkevných otcov, ďalšia je mozaika Ignáca Mladšieho a Ignáca Theofora. Ďalšie obrazce svätých otcov sa zachovali len v náčrtoch bratov Fossatiovcov.[48]
Mozaika cisára Konštantína I. (zakladateľa mesta Konštantínopola) a cisára Justiniána I. (zakladateľa súčasného chrámu) s Theotokos uprostred, mozaika z obdobia macedónskej renesancie, južný vchod do lode cca 950.
Donátorská mozaika cisárovnej Zóé Macedónskej a jej manžela Konštantína IX. Monomacha. Mozaika vznikala v 30. rokoch 11. storočia a postava cisára bola prerábaná, pôvodne stvárňovala Romana III., Zóéinho prvého manžela
Donátorská mozaika cisára Jána II. Komnéna a Ireny Uhorskej s Theotokos Hodegetria uprostred, cca. 1118
Alexios Komnénos, komnénovská mozaika bola objavená na stĺpe neďaleko mozaiky Alexiových rodičov, cca 1122
Mozaika anjela
.jpg)
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
