V rokoch 1939 – 1945 dochádzalo na území dnešného Slovenska k previneniam proti vojnovému právu postihnuteľným podľa medzinárodného (trestného) práva ako je zaobchádzania so zajatcami a podrobenými civilistami (mučenie, vraždenie).
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. postupne doplniť a revidovať jednotlivé kapitoly, doplniť zdroje |
V týchto rokoch patrilo územie dnešného Slovenska v prevažnej miere trom štátnym útvarom – Slovenskému štátu a južná a východná časť krajiny bola obsadená Horthyovským Maďarskom. Menšie regióny ako Petržalka a Devín pripadli Nacistickému Nemecku. Územie na pravom brehu Váhu – tzv. Nemecká ochranná zóna alebo tiež Schutzzone boli pod čiastočnou nemeckou kontrolou. Až do aktivizácie partizánskeho hnutia v roku 1944 zostávalo územie Slovenska mimo hlavného vojnového diania druhej svetovej vojny.
K početným obetiam na životoch došlo už v tomto období v dôsledku štátom legalizovaného vysídlenia a následnej likvidácie židovského obyvateľstva (zločiny proti ľudskosti) ako na území vojnovej Slovenskej republiky, tak na južných a východných územiach Slovenska obsadených v dôsledku Viedenskej arbitráže Horthyovským Maďarskom. Medzi 25. marcom a 20. októbrom 1942 bolo zo Slovenska deportovaných 57 628 židovských osôb do nemeckých koncentračných táborv, počet preživších sa udáva medzi 280 – 800 osobami.[1]:195 Presný počet židovských obetí z južného Slovenska obsadeného Horthyovským Maďarskom nie je doteraz zmapovaný. Tieto zločiny proti zločiny proti ľudskosti ale nespadajú do kategórie vojnových zločinov.
Počas partizánskych akcií, pri následnom vpáde nacistických jednotiek na územie vojnovej Slovenskej republiky a po vypuknutí Slovenského národného povstania došlo na tomto území k radu vojnových zločinov spáchaných partizánmi, povstalcami.
| „ | Nezmyselné zabíjanie začali niektorí partizáni. Raz sa to musí otvorene napísať. Medzi partizánmi v Sklabini (ale aj inde) zavládli praktiky, podľa ktorých nebolo problémom zastreliť Nemca z Turca, Prievidze alebo Handlovej s paušálnym odôvodnením, že išlo o fašistu, špióna, agenta gestapa, atď. | “ |
| – Jozef Jablonický: Povstanie bez legiend. 11. Partizánska horúčka[2]:173-174 | ||
Následne sa nemecké velenie na potlačenie partizánskej vojny rozhodlo použiť všetky dostupné, aj tie najbrutálnejšie opatrenia. Už elaborát o zločinoch proti ľudskosti vypracovaný v rokoch 1946 – 1947 pri príležitosti procesu s Jozefom Tisom konštatuje na základe správ exhumačných komisií a veliteľstiev Národnej Bezpečnosti 176 hormadných hrobov s 3723 obeťami na území vojnovej Slovenskej republiky, čo nezahŕňa obete odvlečené a zavraždené v táboroch mimo územia Slovenska.[3]:1119 V tomto období sa obnovili aj deportácie židovského obyvateľstva, tentoraz plne v nemeckej réžii, kde počet deportovaných sa odhaduje na 13 500 a počet obetí na 10 000.[1]:272
Viaceré ďalšie vojnové zločiny sa udiali pri prechode sovietskej Červenej armády Slovenskom, prípadne krátko po skončení vojny. Špecifickým sovietskym vojnovvým zločinom bolo odvliekanie civilistov z obsadených území na nútené práce do gulagov. Deportácie boli schválené najvyššími sovietskymi miestami v septembri 1944 a slúžili na nahrádzanie pracovných síl stratených v Sovietskom zväze vo vojne. Väčšina deportovaných československých občanov bola poslaná do táborov nútených prác na Donbase a Kaukaze, kde väzni pracovali na stavbách, v priemysle, v baniach a v lesoch. Červená armáda resp. NKVD vykonávali jednak hromadné internácie, pri ktorých slúžil ako zámienka krátkodobý výkon prác (napr. stavebných), pri individuálnej internácii bola obeť zvyčajne predvolaná na krátky výsluch. Príloha monografie Milady Polišenskej „Čechoslováci v Gulagu“ vydanej Ústavom pamäti národa v spolupráci s Ústavom soudobých dějin AV ČR v roku 2006 obsahuje zoznam 7 422 odvlečených československých občanov, pričom najväčšiu časť z nich tvorili Slováci.[4]
Pri leteckých náletoch prišlo podľa hrubých odhadov na území dnešnej Slovenskej republiky o život 7- až 8-tisíc civilistov.[5] Spomedzi náletov (Spišská Nová Ves, Košice, Bratislava, Dubnica nad Váhom, Dubová, Vrútky, Malacky-Nový Dvor, Komárno, Nové Zámky, Ružomberok, Medveďov, Devínska Nová Ves, Prešov, Sládkovičovo, Nitra, Rača) len prvé dva (maďarský na Spišskú Novú Ves 24. marca 1939 a údajne sovietsky na Košice 26. júna 1941) prebehli bez formálneho vyhlásenia vojny, ostatné nálety vykonali americké a sovietske vzdušné sily proti primárne vojenským cieľom potom, ako Spojeným štátom americkým a Sovietskemu zväzu vyhlásili Slovenská republika a Maďarské kráľovstvo vojnu ako prvé.[pozn. 1]
K zločinom začalo dochádzať v lete 1944 pri aktivizácii partizánskeho hnutia a následne pokračovali po vypuknutí Slovenského národného povstania. Išlo najmä o vraždy a útoky na nemecké obyvateľstvo, katolíckych kňazov a predstaviteľov vojnovej Slovenskej republiky.[2]:159-174 Celkovo si vyžiadali asi 1 500 ľudských životov, pričom seriózny historický výskum tejto problematiky bol dlho tabuizovaný a vykonáva sa len v posledných rokoch.[7]:235-250 Tieto nevyprovokované akcie sa odohrávali v prevažnej miere iba vo vnútri povstaleckého územia a na rozdiel od neskorších akcií nacistov nemali systematický charakter ani podporu povstaleckého velenia. Niektorí povstaleckí či partizánski páchatelia boli za zločiny stíhaní ešte počas povstania povstaleckou justíciou (viď napr. Masaker v Hájnikoch). Po potlačení povstania a okupácii Slovenska nemecké okupačné a spravodajské jednotky a slovenské vládne orgány odkrývali a medializovali povstalecké zločiny. Zločiny povstalcov boli propagandisticky využívané a zveličované nielen na Slovensku ale aj v nemeckej a protektorátnej tlači, a to až v takej miere, že napríklad protektorátny štátny minister K. H. Frank protestoval proti uverejňovaniu „nevhodných správ zo Slovenska“ v pražských novinách Der Neue Tag o „20 000 obetiach teroru“, pretože „každý Čech sa tomu patrične poteší“.[8]:666 Dochádzalo k potrestaniu skutočných, alebo údajných páchateľov, čo viedlo aj k propagandistickým akciám, akou bola napríklad verejná poprava Antona Sedláčka v Žiline[9], a k perzekúcii údajných napomáhačov, ale aj k odplate na úplne nevinnom obyvateľstve. Toto trestanie povstaleckých vojnových zločinov viedlo k novým vojnovým zločinom. Po vojne však už žiadne väčšie vyšetrovanie partizánskych zločinov neprebehlo aj preto, že takéto konanie bolo amnestované československým povojnovým Zákonom č. 115/1946 Zb. z. a n. „O právnosti jednání souvisejících s bojem o znovunabytí svobody Čechú a Slovákú“.
27. augusta 1944 partizáni a vojaci po obsadení Ružomberku zastrelili asi sto nemeckých vojakov a zajali 67 príslušníkov Deutsche Partei, ktorých na noc uväznili a na druhý deň ráno spolu s ďalšími asi 20 uväznenými ružomberskými civilmi, ktorých obvinili s kolaborácie s nacistami, odvliekli do priestoru Podsuchá – Biely Potok, kde ich zastrelili. Išlo o prvú masovú vraždu na území Slovenskej republiky. Podľa iných prameňov bolo povraždených 146 osôb. Byty povraždených občanov Ružomberka následne vyrabovali[10].
30. augusta zlikvidovali partizáni vo Vyhniach prázdny tábor detí z vybombardovaných rodín z Porúria aj s vychovávateľkami.[11]
17. septembra medzi osadami Hájniky a Rybáre (súčasť mesta Sliač) partizáni 1. čs. brigády M.R. Štefánika zavraždili 11 ľudí. Bol medzi nimi aj kňaz J. Šalát. Povstalecké orgány prípad, ešte pred potlačením povstania prešetrili, dvaja partizáni a jeden člen miestnej milície boli usvedčení zo zodpovednosti za incident a pre výstrahu popravení.[12]
21. septembra 1944 po obsadení etnicky prevažne nemeckej obce Sklené v oblasti v Hauerland partizánmi počas Slovenského národného povstania bolo zastrelených 187 nemecky hovoriacich mužov. Partizáni patrili k 3. rote, 8. (Leninskému) oddielu 1. československej brigády J. V. Stalina[1], ktorí konali na základe ústneho rozkazu veliteľa sovietskeho výcvikového dôstojníka, vtedy 27-ročného, Leonida Nikolajeviča Slavkina. Masaker v Sklenom je najväčší z viacerých podobných zločinov proti Karpatským Nemcom v období od konca augusta do konca septembra 1944.
25. - 26. septembra 1944. Podobný masaker sa odohral aj vo Veľkom Poli (spolu 85 mŕtvych) a v Banskej Štiavnici.[13] V polovici septembra 1944 zhromaždili 80 karpatských Nemcov z obcí Veľké Pole a Píla a Janova Lehota do dobytčích vagónov v Hronskej Breznici. Tam ich nechali niekoľko dní zavretých a potom ich dehydratovaných preložili do úzkokoľajných vagónov a zaslali po úzkokoľajnej trati do Banskej Štiavnice. Na starej stanici ich potom v noci z 25. na 26. septembra 1944 strieľali pri vychádzaní z dobytčákov.
V Handlovej (viac ako 80 mŕtvych), v Nitrianskom Pravne (vtedy Nemecké Pravno, nemecky Deutsch-Proben, 30 mŕtvych), v tábore Sklabina (130 mŕtvych), v Partizánskej Ľupči (vtedy Deutsch-Lipsch) (32 mŕtvych), v blízkosti osady Magurka (69 mŕtvych mužov z Kunešova) a na iných miestach. Celkovo malo byť na území Slovenska viac ako 600 mŕtvych Nemcov, čo bolo predohrou k úteku karpatských Nemcov zo Slovenska.[13]
Počas Slovenského národného povstania až do ústupu do hôr vykonávali partizáni aj strážne a bezpečnostné úlohy a počas tejto služby došlo k udalostiam, do ktorých boli zapletení partizáni partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku. Šlo o popravy podozrivých civilných osôb. Po porážke povstania boli v priestore Kováčová pri Sliači, kde sa náchádzala hlavná základňa tejto brigády, nájdené štyti hroby. V prvom hrobe bolo nájdených 10 tiel (z toho 2 ženské), v druhom (8 tiel z 3 ženské). V ďalších dvoch hroboch bolo nájdených po jednom tele. Niektorí popravení pochádzali z Krupiny a bol medzi nimi napr. miestny hostinský Štefan Vigačeka a jeho syn.[14]
Zastrelenie Vigačekovcov vyšetrovalo v auguste 1945 Okresné riaditeľstvo Národnej bezpečnosti v Krupine. Vigačekovci boli partizánmi zaistení 11. septembra na základe udania, premiestnení na Okresný národný výbor, odtiaľ na policajnú stanicu, z ktorej boli odvezení do Kováčovej a popravení.
V prípade 10 utešencov z Ukrajiny už išlo o hromadnú popravu. Partizáni ich postrieľali na parkovisku v kúpeľoch hneď po privezení. Ako v poprave Vigačekovcov, tak aj v poprave ukrajinských utečencov bol zainteresovaný Vladimír Matula, ktorý však bol vykonávateľom príkazov štábu brigády. V Kováčovej polo popravených ešte niekoľko ďalších osôb a exekúcie prestali po návšteve a zásahu zástupcov Slovenskej národnej rady.[14]
Ešte aj tesne po skončení vojny dochádzalo ku konfliktom. 13. mája 1945 pri partizánskom rekvirovaní zásob boli dvaja partizáni oddielu Za Vlasť zastrelení členmi miestnej milície v obci Divina. Pri následnej trestnej výprave partizánov do obce 15. mája 1945 bolo v Divine zavraždených 10 a zranených 5 občanov.[15]:31-35
Po potlačení povstania nacistický vojenský a represívny aparát fakticky prebral moc nad dianím v krajine. Už v priebehu bojov boli zatýkaní všetci podozriví zo zapojenia sa do povstania. Povstalci a osoby spolupracujúce a otvorene sympatizujúce s povstaním, ktorým sa nepodarilo ukryť boli vystavené teroru jednotiek SS, Heimatschutzu (ozbrojených zložiek nemeckého obyvateľstva na Slovensku) ako aj Pohotovostným oddielom Hlinkovej gardy.[16]
Nemecké velenie sa na potlačenie partizánskej vojny rozhodlo použiť všetky dostupné opatrenia. Medzi najbrutálnejšie praktiky patrili odvetné akcie proti podhorským dedinám, ktoré podporovali partizánov. Pri väčšine týchto akcií umierali najmä neozbrojení civilisti. Nemecké jednotky a spolu so slovenskými kolaborantmi vypálili viac než stovku slovenských obcí a samôt. Muži a osoby podozrivé z napomáhania partizánom z týchto obcí boli odvlečení do koncentračných táborov alebo v niektorých prípadoch na mieste popravení. Nacisti si dali zvlášť záležať na zhromažďovaní zvyškov židovského obyvateľstva, ktoré začali opäť posielať do koncentračných táborov. Vo viacerých prípadoch rasovo prenasledovaných na mieste popravili.
1944
Jedna z prvých akcií tohto druhu sa udiala 11. septembra 1944 v Nemčiciach pri Topoľčanoch, kde postrieľali 53 rasovo prenasledovaných. V Botteho vile, kde bolo sídlo oporného bodu Einsatzkommanda 14, fašisti utýrali na smrť osem ďalších osôb.[17]
Po obsadení Kremnice 6. októbra 1944, nacistické jednotky spolu s POHG prenasledovali a vraždili účastníkov povstania. Po vojne bol v Dolnom Turčeku nájdený masový hrob s 182 telami, mnohí iní boli zavraždení vo Zvolene, kde po obsadení 26. októbra 1944 celý týždeň nacisti vraždili zaistených obyvateľov v miestnej väznici. Neskôr zatýkanie a vraždy pokračovali v decembri a januári 1945, po vojne bolo v najmenej 6 masových hroboch v meste a okolí nájdených 128 popravených. V Kremnici sa po vojne našlo v 9 masových hroboch 261 mŕtvych osôb, ktoré predtým nacisti zatkli. V tom istom období povraždili 70 obyvateľov v Martine, 63 osôb v Hornej Mičinej.
28. októbra 1944 príslušníci Einsatzkommando 14 prinútili 27 kriminálnych väzňov a 3 rasovo prenasledovaných aby sa obliekli do civilných šiat, potom ich doviezli automobilmi do Mičinskej doliny, kde ich zastrelili. Po oficiálne nariadenej exhumácii mŕtvych tiel 9. novembra 1944 prisúdili zločin partizánom.[18]
29. októbra 1944 nacisti prepadli osadu Mladoňov, kde boli prechodne ubytovaní partizáni. Partizáni po boji, v ktorom padli traja z nich, ustúpili do hôr. Nacisti následne postrieľali mužov a vyrabovali a následne aj podpálili 13 chalúp aj s hospodárskymi stavbami.[19]
Vo Vinnom 30. októbra 1944 Nemci úplne vypálili 285 domov, čiastočne ďalších 120, 15 obyvateľov odvliekli do koncentračných táborov.
V noci z 31. októbra na 1. novembra 1944 postrieľali v Ponikách 31 obyvateľov.
1. novembra 1944 nacisti pod Prašivou zavraždili 44 ľudí, ktorých telá exhumovali až po vojne. V okolí boli neskôr odkryté ďalšie tri masové hroby s 25 obeťami.
15. novembra 1944 bol v Žiline verejne obesený Anton Sedláček,[9] politický komisár 2. slovenskej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika, ktorý bol začiatkom novembra 1944 zajatý. Pri vypočúvaní na Einsatzkommanda 13 v Žiline sa podľa povojnovej výpovede SS-Hauptsturmführera Wernera Schönemana A. Sedláček priznal údajne k 40 vraždám.[20]:315 Popravy sa povinne zúčastnili aj školopovinné deti.
Represálie v Tokajíku sa dohrali 19. novembra 1944. Dopoludnia nacisti sústredili všetkých 34 mužov z dediny pri miestnom kostole, neskôr im prikázali pochodovať spolu s vojakmi smerom na sever. Za obcou však mužov zastavili a na základe narýchlo prečítaného rozsudku, za pomoc partizánom postrieľali. Dvaja ťažko ranení však prežili. Ďalší deň nacistické jednotky Tokajík obkľúčili, ženy a deti rozohnali a obec následne vyrabovali a vypálili.[21]
21. novembra 1944 vtrhli nemecké jednotky do Tisovca, kde namieste postrieľali 15 rómskych mužov.[22] Ďalších 68 žien a detí odvliekli do Kremničky, kde ich popravili.
22. novembra 1944 nemecké vojenské a bezpečnostné sily zadržali v obci Ilija 109 osôb, väčšinou Rómov (19 mužov, 21 žien, 69 detí). Previezli ich do Kremničky, kde ich spolu s miestnymi kolaborantmi zavraždili.
V Kremničke bolo pri viacerých masových popravách nemeckými vojskami ako aj slovenskými POHG od 5. novembra 1944 do 5. januára 1945 zavraždených 747 osôb (z toho 211 žien a 58 detí). Nacisti a slovenskí kolaboranti vraždili väzňov ranou do tyla. Mŕtve telá padali do protitankového zákopu, ktorý slúžil ako masový hrob. Vraždenie kulminovalo 12. decembra 1944, kedy za jeden deň zavraždili 300 ľudí.[12]
26. novembra 1944 vypálili pred blížiacim sa frontom nemecké jednotky Bačkov (okr. Trebišov), zhorelo 112 domov.
3. decembra 1944 deportovali nacisti 56 obyvateľov dediny Selec ako rukojemníkov obvinených zo spolupráce s partizánmi po tom, čo nemecké jednotky neboli schopné zlikvidovať partizánov v Považskom Inovci. 50 z nich bolo nakoniec transportovaných do koncentračného tábora Sachsenhausen. Odtiaľ sa dostali aj do iných táborov, kde postupne 45[23] z nich zahynulo v dôsledku zlého zaobchádzania, hladu alebo bombardovania.
12. decembra 1944 bolo v Brezne na Krtičnej zastrelených 31 osôb. V meste nacisti popravili 3 partizánov.[24]
23. decembra 1944 zavraždili nacisti v obci Slatina 56 Rómov.
1945
V januári 1945 jednotka Waffen-SS v Čiernom Balogu nahnala 60 Rómov, medzi nimi aj ženy a deti, do dvoch chatrčí, do ktorých potom cez okná strieľali zo samopalov. Nakoniec obidve chatrče zapálili. Všetci nahnaní tam zhoreli[25]. (Podľa iných údajov sa stal incident 14. novembra 1944.)
4. januára 1945 nemecké oddiely prepadli obec Prochot. Zajali 12 partizánov a 42 civilistov, ktorých odvliekli do Kremnice, kde ich popravili.[26]
Medzi 4. až 11. januárom 1945 v Ráztockej doline pri obci Nemecká strelnou ranou do tyla zavraždili najmenej 400[27] zaistených partizánov, povstalcov a Židov, mŕtve telá padali priamo do horiacej pece vápenky, čo neskôr znemožnilo určiť presný počet zavraždených. Podľa viacerých starších prameňov, zakladajúcich sa najmä na svedectvách vrahov a dokladoch z banskobystrickej väznice, mohlo takto byť zavraždených asi 800 – 900 ľudí[28]. Túto popravu vykonali príslušníci SD a Einsatzkomando 14.
5. januára obesili maďarskí fašisti v Košiciach 12 ľudí. Do konca vojny bolo v meste popravených asi 600 – 700 ľudí.
13. januára 1945 obsadil obec Cigeľ špeciálny oddiel SS. Gestapo zatklo a vypočúvalo 132 miestnych občanov, dvaja z nich pri brutálnom vypočúvaní a mučení podľahli. Ďalších päť odvliekli do Prievidze, kde ich umučili a zastrelili. Celkovo v obci nacisti zavraždili 16 ľudí a ďalších odvliekli do koncentračných táborov.[29]
Za pomoc partizánom bola na výstrahu vypálená špeciálnou jednotkou Edelweiss 24. januára 1945 aj osada Ostrý Grúň. Vyhorelo 112 domov, tri dni predtým nacisti zavraždili 62 obyvateľov, medzi nimi aj starcov, ženy a deti. Spolu s útokom na blízku dedinu Kľak sa tieto vojnové zločiny označujú ako masaker v Kľakovskej doline.
21. januára 1945 táto jednotka spolu s oddielmi Waffen-SS a Heimatschutzu prepadla neďaleký Kľak, kde postrieľali 84 obyvateľov (z toho 36 detí). Domy aj s obeťami podpálili. Ostatných obyvateľov vyhnali, postrieľali dobytok a ich domy vyrabovali a zapálili. Vyhorelo 132 domov a hospodárskych budov. Podľa niektorých názorov, hoci nie do množstva, ale spôsobom vykonania ide o najbrutálnejší vojnový zločin spáchaný na Slovenskom území.[30]
24. januára 1945 vyrabovali nemecké oddiely Lom nad Rimavicou, následne odvliekli 73 mužov, z ktorých 8 zahynulo v koncentračných táboroch.
21. februára 1945 nacisti vyrabovali a vypálili Pohronský Bukovec.
Obec Skýcov sa nacisti neúspešne pokúšali obsadiť viackrát. 15. marca 1945, keď partizánske oddiely sídliace v dedine odišli k Červenej armáde do obce vstúpili nacistické jednotky. Vyhnali všetkých obyvateľov z obce a ďalší deň vypálili 266 domov. 13 mužov z obce, ktorí sa aj napriek varovaniu vrátili, odvliekli do koncentračného tábora.
Obce Kalište a Prochot prepadli protipartizánske jednotky 18. marca 1945. V Kališti a jeho okolí zastrelili alebo zaživa upálili 131 civilistov, chorých a ranených partizánov, ďalších 28 civilistov a partizánov zastrelili pri Moštenici. Jedného muža dokonca odvliekli do Turčianskych Teplíc a tam ho rozpílili na stolárskej píle. Obec pred odchodom vyrabovali a vypálili. Zo 42 domov zostalo iba 6. Kalište bolo jedinou slovenskou vypálenou obcou, ktorú po skončení vojny opäť neobnovili.
16. apríla 1945 postrieľali nacisti v Ladeckej cementárni 20 ľudí.
20. apríla 1945 zabila nemeckého vojaka ustupujúceho so svojou jednotkou cez osadu Semeteš patriacej k Vysokej nad Kysucou mína. Nemeckí vojaci preto zaistili 22 miestnych mužov a guľometom ich postrieľali.
Do konca apríla 1945 bol v Kováčovej odkrytý masový hrob s 106 obeťami.
Ďalšie zločiny spáchali nacisti v Slovenskej Ľupči (40 obetí), Bánovciach nad Bebravou (35 obetí), Handlovej (19 obetí), Prievidzi (92 obetí), Trenčíne (69 obetí), Žiline (33 obetí), Novom Meste nad Váhom (27 obetí), Dubnici nad Váhom (62 obetí) a inde.[31]
Sovietske velenie považovalo Slovensko za nepriateľský štát, ktorý sa podieľal na nevyprovokovanom útoku na svoju krajinu. 12. decembra 1943 bola v Moskve podpísaná Československo-sovietska zmluva, ktorá predpokladala obnovenie Československa a deklarovala československo – sovietske spojenectvo. Československý prezident Eduard Beneš si však pri rokovaniach s Molotovom „objednal“ sovietsky nátlak na povojnovú československú vládu, aby prísne potrestala všetkých „tých na Slovensku“, ktorí sa previnili „spoluprácou s Nemcami na fronte a poskytovaním koncesií“, aby sa nedalo namietať, že Česi potrestali Slovákov,[32]:387[33]:490 čím sám požiadal sovietsku vládu o prvé porušenie článku 4 zmluvy o nezasahovaní do vnútorných záležitostí partnera.[34]:71
Na strednom Slovensku boli v lete 1944 vysadené viaceré sovietske diverzné skupiny, ktoré s podporou protinacisticky zmýšľajúceho obyvateľstva začali organizovať partizánske skupiny a vykonávať diverné operácie sprevádzané excesmi voči nemeckým vojakom, príslušníkom nemeckej menšiny, ako aj civilnému obyvateľstvu.
Červená armáda resp. NKVD odvliekli počas prechodu frontu Slovenskom 7 422 československých občanov na nútené práce do Sovietskeho zväzu, pričom najväčšiu časť z nich tvorili Slováci.[4]
K vojnovým zločinom Červenej armády na území Slovenska dochádzalo aj po vojne, príkladom je poprava 42 nemeckých vojnových zajatcov vojakmi Červenej armády 10. júna 1945 v Devínskej Novej Vsi.
Po vojne došlo k potrestaniu viacerých osôb zodpovedných za vojnové zločiny. Boli nimi predovšetkým čelní predstavitelia vojnového Slovenského štátu (Tiso, Tuka) ako aj velitelia nemeckých vojsk, ktoré zasiahli proti SNP (Hoffle). Potrestané boli tiež viaceré osoby zodpovedné za masakre civilného obyvateľstva.
Potrestaniu trestných činov partizánov bránil vplyv partizánov a ich prepletenie so štruktúrami komunistickej strany a Štátnej bezpečnosti, ako aj zákony obnoveného československého štátu, najmä Zákon č. 115/1946 Zb. z. a n. „O právnosti jednání souvisejících s bojem o znovunabytí svobody Čechú a Slovákú“
 |
Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite. |
- Po prepadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom Slovensko vyhlásilo Sovietskemu zväzu vojnu. Maďarsko tak učinilo až potom, ako údajne sovietske lietadlá 26. júna 1941 bombardovali Košice.[6] Slovensko aj Maďarsko sa pripojili koncom roka 1941 k Nemecku a vyhlásili vojnu Spojeným štátom americkým.
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
