Postrieľanie skupiny podplukovníka Otta v Martine

Postrieľanie skupiny podplukovníka Otta (nesprávne označovanej aj ako misia (pod)plukovníka Otta, či dokonca misia generála Otta) 28. augusta 1944 v Martine bol čin spáchaný príslušníkmi martinskej posádky pod velením npor. Cyrila Kuchtu na popud partizánskeho veliteľa npor. Piotra Alexejeviča Velička. Skupina podplukovníka Otta bola zadržaná v medzinárodnom rýchliku prechádzajúcom cez Martin, odvedená do kasární pod zámienkou poškodenej trate a ráno 28. augusta 1944 pri pokuse o odzbrojenie postrieľaná. Ako odvetu za tento čin Nemci po obsadení Martina popravili 3. októbra 1944 na Bukovinách pri Martine 48 osôb.^[1]:170-174

Postrieľanie skupiny podplukovníka Otta v Martine
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 28. august 1944 Miesto Martin Výsledok 24 obetí postrieľaných pri odzbrojovaní
Protivníci
Martinská posádka Veličkova skupina	skupina (chybne „misia“) podplukovníka Otta
Velitelia
Cyril Kuchta Piotr Alexejevič Veličko
Straty
žiadne	24 zabitých členov skupiny podplukovníka Otta
Historický portál

Predohra

Bližšie informácie v hlavnom článku: Partizánske aktivity v Turci v auguste 1944

Partizánske hnutie v Turci inicioval Viliam Žingor, ktorý 4. júla 1943 odmietol nastúpiť na povolávací rozkaz do armády podieľajúcej sa na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu a odišiel do hôr. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola nad Liptovskou Osadou zo Sovietskeho zväzu vysadená prvá jedenásťčlenná partizánska organizátorská skupina pod velením Piotra Alexejeviča Velička vyslaná Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia (ÚŠPH) v Kyjeve. Parašutistom sa podarilo nadviazať prvé spojenia s činiteľmi miestneho odboja a Veličkova skupina sa 12. augusta presunula k Žingorovi do Kantorskej doliny. Veličko v zmysle pokynov ÚŠPH začal organizovať partizánske oddiely a od 18. augusta začal v Turci budovať partizánsky rajón, hoci ho gen. Ján Golian za Vojenské ústredie ako aj Gustáv Husák v mene Komunistickej strany Slovenska žiadali o vyvarovanie sa predčasných akcií. Partizáni sa v priebehu niekoľkých augustových týždňov stali významným vojenským a mocenským faktorom v Turci a ich aktivity narušovali ako autoritu slovenskej vlády, tak plány Slovenskej národnej rady aj Vojenského ústredia, ktorým sa odmietli podriadiť. K ich akciám patrilo vyhlásenie Česko-slovenskej republiky 21. augusta 1944 v Sklabini, protinemecká mobilizácia martinskej posádky, zatarasenie železničných tunelov a terorizovanie a vraždy príslušníkov nemeckej menšiny v Turci. Od 25. augusta pôsobili v Martine viac menej otvorene.^[1]

Postrieľanie nemeckej skupiny podplukovníka Otta

Vo večerných hodinách v nedeľu 27. augusta spolupracovníci partizánov (navonok železničiari) na martinskej železničnej stanici zadržali medzinárodný rýchlik R-17 Bukurešť – Berlín, v ktorom bola nemecká vojenská skupina cestujúca z Rumunska do Nemecka. Skupina pozostávala z vojakov Wehrmachtu a Waffen SS, bola ozbrojená a cestovali s ňou 2 dievčatá a 2 civilisti. Zadržanie rýchlika bolo Nemcom podané z dôvodu poškodenia trate. Veliteľ misie Walter Otto sa pokúsil spojiť s nemeckým veľvyslancom v Bratislave, no nepodarilo sa mu to.^[2]:490

Odbojoví činitelia rokovali, ako zaobchádzať s nemeckou misiou. Veliteľ martinskej posádky Emil Perko v intenciách vojenského ústredia bol proti akémukoľvek zákroku, aby nedošlo k vyprovokovaniu nemeckého zásahu, no partizáni s tým nesúhlasili. Plukovník Perko preto odišiel za Veličkom do Sklabine, aby problém vyriešil. Za Perkom sa vydal do Sklabine aj nadporučík Kuchta. Na stretnutí bol plukovník Perko za prepustenie misie, ale Veličkov štáb naliehal na Kuchtu, aby misiu zadržali a Veličko Kuchtovi dával v prítomnosti jeho veliteľa Emila Perka priame rozkazy buďto odzbrojených Nemcov doviesť do Sklabine, alebo Nemcov v kasárňach zlikvidovať („Eto Vaša pervaja bojevaja zadača."). Kuchta porušil vojenskú subordináciu a podriadil sa Veličkovi.^[1]:170

Členom nemeckej misie sa oznámilo, že nemôžu pokračovať v ceste, pretože partizáni poškodili železničnú trať a ponúklo sa im ubytovanie v kasárňach. Nemeckí dôstojníci ponuku prijali. Odchod Nemcov do kasární sledovala skupina partizánov pod velením Nikolaja Alexandroviča Surkova, ktorej úlohou bolo zabrániť odchodu misie. V noci sa v Martine v zborovni vojenskej reálky konala porada, na ktorej „riešila sa otázka likvidovania Nemcov, ubytovaných v kasárňach". Emil Perko kapituloval a netrval na prepustení misie, no trval na tom, aby poprava nebola v kasárňach.^[1]:170 Cyril Kuchta po porade zorganizoval skupinu dobrovoľníkov pod velení rtm. Jozefa Letka, ktorá mala Nemcov odzbrojiť.

V skorých ranných hodinách 28. augusta čakala ozbrojená slovenská jednotka na nemeckú misiu na dvore kasární, pričom to maskovala ako cvičnou streľbou zo samopalov. Len čo sa Nemci objavili na dvore, Cyril Kuchta v tesnej blízkosti Waltera Otta, nasledovala Kuchtova výzva, aby sa vzdali. Tá sa stretla s pokusom niektorých Nemcov o odpor. Vtedy zasiahla slovenská jednotka, ktorá zahájila paľbu a skupinu postrieľala.

„	Konečne podarilo sa mi dostať ich všetkých spolu na dvor a zrazu som na nich zakričal: Hände hoch! Niektorí však miesto nariadeného dvíhania rúk vytiahli pištole a začali strieľať, pričom poranili jedného z automatčíkov. Tu vybuchla neskrotná nenávisť našich chlapcov: zo štyridsiatich automatov vychádzala salva za salvou, kým celá SS-ácka vojenská misia nebola zneškodnená.	“
– Spomienky Cyrila Kuchtu[1]:171

Cyril Kuchta stojaci medzi Nemcami sa vyhol zastreleniu tým, že sa hodil na zem. Ma mieste bolo zastrelených 20 Nemcov vrátane 1 ženy. Jeden Nemec ušiel a bol zastavený až strážou pri bráne a zastrelený jedným z dobrovoľníkov, ktorý pribehol. Jedna žena a dve deti boli len ľahko zranené. Zranení boli ošetrení vo vojenskej ošetrovni a prevezení do nemocnice, následne však boli prevezení aj s mŕtvolami do Sklabine a zastrelení.^[3] Historik Jozef Jablonický uvádza, že v rozhovore s Nikolajom A. Surkovovom 5. júna 1972 v Moskve mu Surkov priamo povedal, že partizáni pod jeho velením boli rozhodnutí postrieľať členov misie, ak by sa na to neodhodlali slovenskí vojaci.^[1]:171 Medzi obeťami boli:^[2]:492

	Priezvisko a meno
1.	BAUER Leopold
2.	BERGER Richard
3.	BRONKAL Herbert Erwin
4.	FISCHER Willi
5.	HÜGEL Gustav
6.	KRAMER Josef
7.	KRASULSKI Fritz
8.	KÜGLER Karl Kurt
9.	MEISTER Wilhelm
10.	MORNHIRNWEG Hermann
11.	NAUKE Anton
12.	NOWOTNICK Helmut
13.	OTTO Walter Ernst
14.	RAZBOLY Franz
15.	REIMERS Günther
16.	REWALD Erwin Karl
17.	RHEINHOLD
18.	SCHULTZ Werner
19.	VOSS Karl Heinz
	1 žena a 4 neidentifikovaní muži

Táto udalosť vyvolala veľký rozruch, a prispela k rozhodnutiu Nemecka zakročiť na Slovensku, no rozhodujúce udalosti sa udiali v Ružomberku deň predtým.^{[pozn. 1]}

Dohra

Po okupácii Turca sa likvidácia Ottovej skupiny stala zámienkou znásobených nacistických opatrení. Hlavnou odvetou za zavraždenie 24 členov misie sa stala poprava 48 osôb, ktorú Nemci vykonali 3. októbra 1944 na Bukovinách pri Martine. Mená zastrelených osôb boli publikované na plagáte okresného náčelníka v Martine na výstrahu verejnosti.^[1]:172

Nemci po obsadení Sklabine odhalili hromadný hrob a 11. novembra 1944 nariadili exhumáciu, pričom vykopali všetkých 24 tiel a väčšinu identifikovali.^[2]:492

Poznámka

1. Gottlob Berger, hlavný nemecký veliteľ na Slovensku v čase zahájenia Povstania, do zápisnice pre Národný súd v Bratislave uviedol: „Rozhodujúci bol Ružomberok. Celé Slovensko nebolo dôležité, len Ružomberok. Prečo? Pretože do Ružomberku bola premiestnená celá výroba lafiet z ríše a v Ružomberku bolo uskladnených 962 hotových lafiet. ... Práve preto bola nasadená divízia Tatra hore na severe a detachment Schäfer, aby sa čo možno najrýchlejšie zmocnili Ružomberka a železničnej trate na Kostoľany a aby zároveň odviezli zo Slovenska 60 000 detí.^[4]:1035

Referencie

1. JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. 1.. vyd. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0077-8.
2. MANIAK, Marcel. Navždy zapísané krvou. 1.. vyd. Poprad : TabitaArt, 2024. ISBN 978-80-973804-4-1.
3. POVAŽSKÝ, Jozef. Koniec legendy o misii generála Paula von Otta. Martin : Nový Život Turca, 1996.
4. 592 1947, január 23. Norimberk - Časť zápisnice, ktorú spísal G. Berger na americkom vojenskom súde zástupca obžaloby pri Národnom súde v Bratislave.. In: PREČAN, Vilém. Slovenské Národné Povstanie, Dokumenty. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1966. 1220 s.