From Wikipedia, the free encyclopedia
Komunistická strana Slovenska (skr. KSS) bola komunistická strana, ktorá sa vydelila z KSČ v máji 1939. Počas existencie Slovenského štátu a 2. sv. vojny pôsobila v ilegalite aby ako Komunistická strana Slovenska (1948) (znovu súčasť KSČ) dostala k vláde vo voľbách v roku 1946 a potom Februárovým prevratom 1948 získala tzv. "vedúcu úlohu" v spoločnosti, ktorá bola zakotvená v Ústave ČSSR z 11. júla 1960 a trvala do roku 1989 (komunistický režim).
KSČ na Slovensku mala na čele slovenských komunistov krajinské vedenie KSČ.[1] Kominterna ale uznávala za jedinú predstaviteľku komunistov v okupovanom Česko-Slovensku (resp. v Protektoráte Čechy a Morava a Slovenskej republike) jedine Komunistickú stranu Československa.[2] Slovenskí komunisti si dokonca na jar 1940 museli svoje propagandistické heslo: Za slobodné samostatné Slovensko nechať schváliť moskovským vedením KSČ.[2] Slovenskí komunisti v reakcii na rozširovanie ZSSR v rokoch 1939 a 1940 očakávali, že Slovensko bude pripojené k ZSSR, a preto vyšli na verejnosť s heslom Za sovietske Slovensko.[2] Sľubne sa rozvíjajúce vzťahy Slovenskej republiky a ZSSR boli zmrazené po salzburských rokovaniach a po odstránení Ferdinanda Ďurčanského z postu ministra zahraničných vecí.[2]
Na stretnutí predstaviteľov HSĽS s predstaviteľmi ďalších politických strán v Žiline 5. a 6. októbra 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska. Ústavným zákonom z 22. novembra 1938 došlo k decentralizácii súdnictva a výkonnej a zákonodarnej moci. Slovensko malo vlastnú vládu a zákonodarný orgán - Snem slovenskej krajiny. Zákaz činnosti KSČ bol prijatý už 9. októbra 1938.[3] Počas existencie Slovenského štátu trval zákaz činnosti a KSČ pôsobila v ilegalite.
Zákaz činnosti KSČ bol prijatý už 9. októbra 1938.[4] Počas existencie Slovenského štátu (od marca 1939) trval zákaz činnosti a KSČ pôsobila v ilegalite. V máji 1939 sa na pokyn Moskvy vytvorila samostatná Komunistická strana Slovenska (KSS 1939).[5]
Na čele KSS stáli najprv pomerne neznámi komunistickí predáci ako Július Ďuriš, Ľudovít Benada a Ján Osoha, pretože tí známejší žili v emigrácii na Západe ako napríklad Jozef Valo alebo V. Clementis alebo v ZSSR:Viliam Široký, Marek Čulen, Eduard Friš, Karol Bacílek, Karol Šmidke).[6][7]
V júni 1941 k posilneniu domácich kádrov poslalo moskovské vedenie na Slovensko Viliama Širokého s ilegálnym poslaním na Slovensko. O jeho príchode bola však Ústredňa štátnej bezpečnosti vopred informovaná.[7] Nechala ho založiť nový ústredný výbor KSS a potom ho v júli r. 1941 zatkla aj s celým výborom okrem jediného člena. Ján Osoha im ušiel a v auguste zorganizoval ďalší (v poradí tretí) ilegálny výbor.
Pokus o vyslobodenie Širokého a ďalších politických väzňov v Nitre v predvečer vypuknutia Slovenského národného povstania ani neskôr nevyšiel. Široký bol vo väzení až do roku 1945. Gustáva Husáka potom Široký do konca života podozrieval, že ho nechal za mrežami úmyselne a po vojne sa za to jemu aj ďalším organizátorom Povstania pomstil.[7]
Ján Osoha[8] člen druhého a organizátor tretieho ilegálneho vedenia KSČ bol účastníkom Interhelpa, kde pracoval ako učiteľ a v ZSSR absolvoval politického vzdelávania. Bezpečnostné orgány pochytali zatýkali členov už v marci 1942. Otec Dubčeka Štefan Dubček (tiež účastník Interhelpa) bol v máji 1942 kooptovaný za člena 3. ilegálneho ÚV KSS. Od jari 1942 sa skrýval v Bratislave. Najprv zatkli Osohu a 19. júla 1942 zatkla ÚŠB aj Dubčeka. Väznili ho najskôr v Bratislave. V roku 1944 ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na 28 mesiacov väzenia. Väznený bol naďalej vo väznici Krajského súdu v Nitre, kde väznili politických väzňov. Už pod dohľadom Nemcov boli väzni z Nitry prevezení do Bratislavy a potom vo februári 1945 ich Gestapo previezlo do koncentračného tábora v Mauthausene. Osoha zomrel, Štefan Dubček prežil a po skončení vojny sa vrátil a ďalej žil v Topoľčanoch.[9]
Štvrtý ilegálny výbor zorganizoval Štefan Bašťovanský, ktorý bol dobrý organizátor, úplne oddaný politike Moskvy. V apríli r. 1943 slovenské bezpečnostné orgány zavreli aj jeho. Po tomto zásahu bola KSS oslabená.
V auguste 1943 sa po prílete z Moskvy Karol Šmidke stretol s Gustávom Husákom (právny poradca veľkej špeditérskej firmy) a v septembri 1943 vytvorili spolu s Ladislavom Novomeským (šéfredaktor časopisu „Budovateľ") piate (ilegálne) ústredné vedenie KSS, neskôr nazývané ako ústredný výbor KSS.
V rokoch 1945 – 48 bola KSS formálne samostatnou politickou stranou.[1]
Vo voľbách v roku 1946 získala na Slovensku 30,37 % hlasov, v celoštátnom meradle 6,89 %.[1] Od 50. rokov bola len územnou organizáciou KSČ – pozri Komunistická strana Slovenska (1948).
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
