From Wikipedia, the free encyclopedia
Ján Damaský (iné názvy: Ján z Damasku, Ján Damašský, Ján Damascénsky,[1] Ján Damascénius, Ióannés Damaskénos, gr. Ἰωάννης ὁ Δαμασκηνός, lat. Iohannes Damascenus; * asi 650/657[2], Damask[1], dnešná Sýria – † 749[3]/754[1], kláštor Mar Saba pri Jeruzaleme, dnešný Izrael[1]) bol mních, kňaz, byzantský teológ, hymnograf, historik, exegét, filozof a básnik.[1] Bol tiež poradcom jeruzalemského patriarchu v teologických otázkach. Pokúsil sa o syntézu byzantskej teológie. Bol významným zástancom úcty svätých ikon, vo svojich dielach ako prvý podáva ucelenú náuku o ich úcte a obhajuje ju proti ikonoklastom. Jeho najvýznamnejším dielom je trojdielny spis Prameň poznania (najznámejšia je jeho tretia časť O pravej viere). Je uznávaný za svätého a v Rímskokatolíckej cirkvi má titul učiteľa Cirkvi.
| Svätý Ján z Damasku | |
| mních, teológ, historik, básnik a Učiteľ cirkvi | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | asi 650 alebo 675 Damask |
| Úmrtie | asi 749 – 754 neďaleko Jeruzalema |
| Rehoľník | |
| Vstup | 716 ? |
| Svätec | |
| V cirkvi | Rímskokatolícka cirkev, Pravoslávna cirkev |
| Patronát | maliarov, lekárnikov, študentov teológie |
| Atribúty | turban na hlave, odseknutá ruka, koše |
| Sviatok | 4. december |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Ján Damaský (plné texty diel autora) |
 | Ján Damaský (multimediálne súbory na commons) |
Bol jedným z najvýznamnejších byzantských hymnografov. Pripisuje sa mu sformovanie osmohlasníka (oktoichu) a významne prispel aj k formovaniu triodionu. Zostavil veľké množstvo kánonov, ktoré sa v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi podnes používajú v bohoslužbách. Najznámejším z nich je Kánon Paschy.
O svätcovom živote sa dozvedáme hlavne zo štyroch hagiografických životopisov.[4] Najstarším je opis jeho života z 9. storočia, ale je chronologicky dosť nepresný; je úvodom k životopisu Kozmu z Majumy.[4] Ďalšie informácie poskytuje životopis od jeruzalemského patriarchu Jána VII. z 10. storočia, ako aj po arabsky písaný životopis od mnícha Michala z roku 1084 – 1085.[4] Z posledne menovaného vychádzal gruzínsky životopis od Efréma Mtsirého, ktorý vznikol okolo roku 1100. Tento prameň sa výrazne odlišuje od predchádzajúcich.
Aj keď sa všetky tieto hagiografie vyznačujú charaktistikami stredovekej legendy, pravdepodobne sa zakladajú na historických faktoch.[4] K legendistickým črtám patrí údajné odseknutie ruky ako trest za písanie ikon, na čo bol následne uzdravený Pannou Máriou.[5]
Narodil sa v Damasku pravdepodobne okolo roku 650[1], niektorí však uvádzajú asi rok 665[4] alebo 675.[6] Damask bol v tom čase pod islamskou vládou,[4] išlo však o vtedajšie politické, svetské a duchovné centrum.[1][7] Ján bol synom bohatého kresťanského úradníka Sargúna,[2] ktorý bol veľkým vezírom,[3] teda najvyšším finančním úradníkom provincie, podobne ako jeho otec.[4] Sargún bol tiež reprezentantom kresťanov v meste.[2] Napriek odlišnému vierovyznaniu otec pracoval na dvore kalifa Abd-al Malika,[1][6] keďže nastupujúcej moslimskej dynastii Ummajovcov chýbala vyššia administratívna sila.[4] Prvorodený syn dostal okrem kresťanského krstného mena Ján aj arabské meno Mansúr.[3][4] Podľa niektorých zdrojov mal jedného brata.[4]
Sargún sa rozhodol vzdelávať syna v kresťanskej viere, preto kalifovi zaplatil značnú sumu za sicílskeho mníca Kozmu z Kalábrie, ktorí bol medzi zajatými kresťanmi.[2][4][7] Životopisec mních Michal uvádza, že sa Ján spolu s bratom vzdelával v gramatike, filozofii, astronómii, geometrii, gréčtiny či Biblie. K tomu treba pridať aj početné spisy predchádzajúcich cirkevných otcov.[4] Do úvahy pri vzdelaní je však potrebné zahrnúť aj arabský vplyv, hlavne arabskú poéziu.[4] (Kozmas neskôr odišiel do kláštora pri Jeruzaleme a od roku 743 bol majumským biskupom.[3])
Spočiatku Ján zastával po niekoľko rokov rovnakú úradnícku pozíciu ako jeho otec,[6] pravdpepodobne od jeho smrti.[3][7] Životopis od patriarchu Jána uvádza aj to, že Ján Damaský mal byť povýšený na vyššiu hodnosť; je to však ťažko overiteľné.[6] Po smrti kalifa Abd al-Malika v roku 705 prevzal na desať rokov moc al-Walíd I., počas ktorého sa preferovala v úradnom styku arabčina.[6] Pravdepodobne z tohto dôvodu Ján skončil a administratívu prebrali moslimskí Arabi.[1][6] Je pravdepodobné, že sa Ján aj s bratom presťahovali do Jeruzalema.[1]
.gif)
Pravdepodobne v tom čase vstupoval do kláštora Mar Saba,[3] ktorý sa nachádzal medzi Jeruzalemom a Mŕtvym morom.[4][6] Vstúpil do neho v roku 716 aj so svojím adoptovaným bratom Kozmom.[2] Pod vedením jeruzalemského patriarchu Jána V. si doplnil vzdelanie a pravdepodobne v roku 725 bol vysvätený za kňaza.[3][5] V tomto kláštore žil až do svojej smrti a je možné, že pôsobil aj ako učiteľ vyššieho vzdelávania.[4] Postupne sa vypracoval na poradcu jeruzalemského patriarchu a začal byť činný ako teologický spisovateľ.[1] Počas života bol skromný a veľmi pokorný,[1] žil dokonca asketickým životom.[3]
| „ | Keďže Boh v Kristovi prijal podobu človeka, je možné ho zobraziť. | “ |
| – Ján z Damasku | ||
Keď byzantský cisár Lev III. nariadil na podnet moslimov zničenie ikon,[1][7] Ján Damaský sa postavil proti tomuto zákazu napísaním troch traktátov.[6] Vysvetľoval v nich, že Boha nebolo možné zobrazovať do príchodu Ježiša Krista, lebo nemal viditeľnú podobu ani telo.[3] Ježiš Kristus však dobrovoľne prijal na seba ľudskú podobu, takže je možné ho teda zobrazovať. Ján spolu s patriarchom Jánom V. argumentoval tým, že sa Cirkev neklania obrazom, ale tomu, čo tie obrazy reprezentujú:[1] „Neuctievam matériu, ale stvoriteľa matérie, ktorý sa stal matériou pre mňa a uznal sa hodným prebývať v matérii a skrze ňu pôsobiť na moju spásu. Absolútne ju však neuctievam ako Boha!“[3] Obrazy tiež pomáhajú lepšie pochopiť cirkevné učenie, čo bolo zvlášť dôležité v čase všeobecnej negramotnosti.[1] Ján prirovnával matériu obrazov k matérii oltára alebo samotného chleba a vína, ktoré menia svoju podstatu počas premenenia.[3] Ďalším argumentom v prospech uctievania svätých obrazov bol podľa Jána fakt, že vedie ku kontemplácii. Keď sa kontempluje a uctieva obraz, zmyslovo sa upevňuje kontemplácia a úcta k samotnej osobe, ktorú ikona reprezentuje.[3]
Pre svoj neoblomný postoj v otázke uctievania ikon sa Ján dostal do nemilosti kresťanských cisárov, ktorí sa prikláňali k ikonoklazmu.[2] Keďže sa však Ján nachádzal na moslimskom území, nemohli proti nemu zakročiť.[2]
V neskoršom období života sa Ján uchýlil do kláštornej samoty v Lavre svätého Sávu pri Jeruzaleme.[5] Umrel približne v roku 749 neďaleko Jeruzalema,[6][5] niektoré zdroje udávajú rozpätie rokov 744 až 754.[4]
Krátko po smrti bol Ján Damaský považovaný za heretika kvôli svojim traktátom, v ktorých odporoval ničeniu svätých obrazov. K jeho rehabilitácii došlo zhruba o skoro 40 rokov po jeho smrti na druhom ekumenickom koncile v Nicei v roku 787.[4] Na koncile boli tiež rehabilitované aj jeho traktáty namierené proti obrazoborcom.[3]
Zhruba od 9. storočia sa začína rozvíjať jeho kult.[4] V palestínskom kalendári sa od 10. storočia začala sláviť Jánova pamiatka 4. decembra, ktorý bol považovaný za deň jeho úmrtia.[4] Tento deň slávenia prevzala aj Rímskokatolícka cirkev.[4]
Jánovu literárnu činnosť možno rozdeliť na dve hlavné oblasti. V prvej z nich sa Ján zameriaval predovšetkým na kompilovanie a systematizáciu prác učiteľov cirkvi.[4] Ankyrský metropolita Makarios o Damaskom napísal: „Keď uvádzam Damaského, uviedol som spolu všetkých učiteľov a teológov. Lebo tento je ústami a tlmočníkom všetkých teológov.“[4] Medzi najdôležitejšie Jánove spisy patria:
Medzi Jánovými homíliami sa nachádzajú tri, ktoré pojednávajú o nanebovzatí tela Panny Márie do neba po jej smrti.[6]
Druhou literárnou oblasťou, ktorej sa Ján Damaský venoval, bolo vytváranie liturgických textov a hymnov.[2] Pravoslávna cirkev používa hymny, ktoré na veľké liturgické sviatky zložil Ján Damaský,[3][5] aj keď množstvo jemu pripisovaných výtvorov je nadhodnotené.[6] Tieto kánony sa nachádzajú v liturgickej knihe pravoslávnej cirkvi a Oktoichu (tzv. Osmohlasníku).[5] Ján totiž usporiadal nápevy do systému ôsmych hlasov. Tento systém sa používa v slovanských cirkvách dodnes.[5][6]
Z jeho rozsiahleho diela sú v slovenskom preklade dostupné:
Je uctievaný ako svätý (prepodobný). Jeho sviatok sa slávi 4. decembra. Bol posledný z východných cirkevných otcov,[6][7] ním sa uzatvára éra patristiky.
Pôvodne si ho Katolícka cirkev uctievala 27. marca,[2] avšak po liturgickej obnove došlo k zosúladeniu slávenia s východnými cirkvami. Rímske martyrológium teda uvádza jeho sviatok na 4. december.[1][10]
Pápež Lev XIII. ho pre jeho zásluhy vyhlásil 19. augusta 1890 za učiteľa Cirkvi.[1][3][6] Pápež Benedikt XVI. vnímal Jána Damaského ako svedka doby, v ktorej sa grécka a sýrska kresťanská kultúra postupne presunula ku islamskej kultúre.[3] Označil ho za významnú postavu byzantskej teológie a veľkého učiteľa celého kresťanstva.[3]
Kvôli svojmu orientálnemu pôvodu je často zobrazovaný s turbanom na hlave.[1] Druhým atribútom sú koše, ktoré podľa hagiografie boli skúškou poslušnosti a pokory. Mníšski spolubratia ho poslali predávať pletené koše za premrštené ceny do Damasku.[3] Musel tam znášať posmech kupujúcich, až kým ho nespoznal niekto z jeho bývalých sluhov a nekúpil koše za takú vysokú cenu.[3] Ďalším znakom Jána z Damasku je ruka, ktorá mala byť useknutá buď za pokračovanie v písaní ikon, alebo za podozrenie zo zrady. V oboch verziách mu zázračne dorástla zásahom Panny Márie.[3]
Je považovaný za patróna študentov teológie (hlavne východných cirkví), lekárnikov a maliarov.[1]
Na Slovensku sa nenachádza žiadny chrám zasvätený tomuto svätcovi.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
