staroveký grécky filozof From Wikipedia, the free encyclopedia
Aristoteles alebo Aristotelés (po grécky: Αριστοτέλης - Aristoteles/iný prepis: Aristotelés; * 384 pred Kr., Stageira – † 322 pred Kr., Chalkis) bol starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), filozof staroveku, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Aristoteles strávil v Platónovej akadémii 20 rokov svojho života pod Platónovým vedením. V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho „Filozof“.
| Aristoteles | |
| Západná filozofia Staroveká filozofia | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Meno | Aristoteles (Αριστοτέλης) |
| Narodenie | 384 pred Kr. (Stageira) |
| Úmrtie | 322 pred Kr. (Chalkis) |
| Dielo | |
| Škola/tradícia | peripatetická škola |
| Oblasť záujmu | fyzika, metafyzika, poézia, divadlo, hudba, rétorika, politika, etika, biológia, zoológia |
| Význačné myšlienky | aurea mediocritas, logika |
Ovplyvnený
| |
Ovplyvnil
| |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Aristoteles (plné texty diel autora) |
 | Aristoteles (multimediálne súbory na commons) |
Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva „prvá filozofia“ a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí. Po Platónovej smrti založil v posvätnom okrsku Apolóna Lykeia v Aténach vlastnú školu Lykeion-lýceum, v ktorej sa v niektorých smeroch od Platóna značne vzdialil. Jeho žiaci pôsobiaci v tejto škole sa nazývali peripatetici.
S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (HÝLÉ) a tvar (MORFÉ; EIDOS). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory: látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.
Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, ale nehybná: prvohýbateľ, boh (PRÓTON KÍNÚN AKÍNÉTON). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (NOÉSIS NOÉSEOS). Prvohýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvohýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyšším zabezpečením poriadku vo svete.
V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.
Jeho filozofické myslenie vyvolalo v Európe takmer až rozruch, keď jeho diela prenikli v 13. storočí na rané európske univerzity, najmä na Parížsku a Oxfordskú univerzitu. Podľa Aristotelových pravidiel vedeckého uvažovania sa začali riadiť i veľkí kresťanskí myslitelia. Napr. jeho ideu prvého nehybného hýbateľa rozpracoval sv. Tomáš Akvinský.
Aristoteles bol realista v bežnom modernom zmysle: hoci kategórie sú podľa neho veľmi dôležité, reálne sú jednotlivé veci, napríklad jednotlivé píniové stromy. Na rozdiel od Platóna, ktorý veril v ideálne formy vecí. Pre Platóna bol reálny práve ideálny tvar pínie, nie jednotlivé píniové stromy, tie sú iba nedokonalou realizáciou tohto tvaru.
Pri zdôvodňovaní svojich záverov Aristoteles dôsledne používal viac intelekt než inšpiráciu. Môžeme súhlasiť s bádateľom antiky R. J. Hankinsonom, že "musíme mať stále na zreteli fakt, že Aristoteles bol človekom svojej doby - a na tie časy bol mimoriadne prezieravý, bystrý duchom a pokrokový". Napriek tomu sa niektoré princípy charakteristické pre celé Aristotelovo myslenie museli pri zrode modernej vedy prekonať.
Napríklad Aristotelove práce boli presiaknuté teleológiou: veci sú také, aké sú, v dôsledku účelu, na ktorý slúžia. Vo Fyzike čítame: " Teda príroda je cieľom aj účelovou príčinou; lebo ak pre súvislý pohyb jestvuje cieľ, je tento cieľ zároveň konečnou hranicou a účelnou príčinou."
Takéto zdôrazňovanie teleológie bolo prirodzené pre človeka, akým bol Aristoteles, ktorý sa veľmi zaujímal o biológiu. V Assose a na Lesbose študoval morskú biológiu. Aristotelove práce o živočíchoch sú pozoruhodné. Teleológia je pre niekoho, kto skúma srdce alebo žalúdok zvierat tak ako Aristoteles v spise O orgánoch zvierat, prirodzená - sotva sa vyhne otázke, na aký účel slúžia.[1]
Je možné, že práve počiatočný Aristotelov záujem o zoológiu bol príčinou silného dôrazu na taxonómiu, na usporadúvanie vecí do kategórií. Niektoré z nich používame dodnes, napríklad klasifikáciu spôsobov riadenia štátu: monarchia, aristokracia a konštitučné zriadenie, ale nie demokracia. Väčšina jeho klasifikácií nám však pripadá zbytočná.
Jedna klasifikácia sa objavovala vo všetkých jeho prácach a stala sa prekážkou ďalšieho vývoja vedy: Aristoteles trval na rozlišovaní prírodného a umelého. Druhá kniha Fyzika sa začína slovami: "Niektoré veci sú od prírody, niektoré z iných príčin." No a jeho pozornosť si zasluhovalo iba to, čo je prírodné. Možno práve toto rozlišovanie prírodného a umelého bránilo Aristotelovi a jeho nasledovníkom, aby sa zaujímali o experimentovanie.[1]
Aristotelovo učenie obsahuje celú grécku vedu a je veľkým systémom ľudského poznania. Je zachytené v spisoch logických, metafyzických, prírodovedeckých a psychologických, etických, politických, rétorických a estetických.
Aristoteles pokračoval v myslení svojho učiteľa Platóna. Zatiaľ čo však Platón umiestňoval idey mimo sveta, tvrdil Aristoteles, že sú v predmetoch samých.
Aristotelova filozofia má ráz analytický, preto Aristoteles presne dokázal rozlíšiť filozofické disciplíny. Sám delí filozofiu na teoretickú (napr. matematiku), praktickú (napr. politiku) a poetickú (napr. poetiku).
Nikto nemal v dejinách filozofie taký vplyv ako Aristoteles. Neskôr ho obdivovali aj niektorí arabskí filozofi, napríklad Averroes sa ho pridržiaval priam otrocky. Na začiatku 13. storočia sa začal prejavovať Aristotelov vplyv v kresťanskej Európe, keď Tomáš Akvinský zosúladil jeho myšlienky s kresťanstvom. Vo vrcholnom Stredoveku sa Aristoteles označoval prosto ako "Filozof" a Averroes ako "Komentátor". Po Akvinskom sa Aristotelovo učenie stalo stredobodom univerzitného vzdelávania.
Aristotelova estetika je podobne ako ostatné odbory Aristotelovho teoretického záujmu budovaná systematicky a empiricky (induktívne). Aristoteles vyložil svoje estetické názory najmä vo svojom diele Rétorika a Poetika. Aristoteles považuje aj rečníctvo za umenie, pretože vyvoláva city a pôsobí na poslucháča pomocou slovného výrazu. Aristoteles vo svojich úvahách o umení nehĺba o podstate krásy, ale krásu vyvodzuje z jednotlivých krásnych vecí.
Umelecké tvorenie Aristoteles považuje za uskutočňovanie tvaru (pojmu) v látke. Umenie spočíva v tvorivom napodobňovaní (mímésis), ktoré je nám vrodené. Umelecké diela sú viac než veci, pretože zobrazujú konkrétne to, čo je vo veciach všeobecné, typické, t. j. idey vecí. To isté platí aj o básnictve. Aristoteles rozlišuje medzi pravdou umeleckou a pravdou historickou. Svoju teóriu tragédie Aristoteles systematicky odvodzuje z rozboru hier najmä Sofoklových a Euripidových. Závažný je Aristotelov pojem katarzie: tragédia vyvoláva vášne, ale očisťuje ich skrze súcit a strach. Aristoteles vyžaduje od umeleckého diela organickú jednotu, ktorá by sa vyhýbala všetkému neorganickému, t. j. náhodnému a tým zbytočnému. Aristoteles je vlastne aj pôvodcom tzv. teórie troch jednôt v dráme (deju, času a miesta), i keď o jednote sám nehovoril.
Aristotelova etika je etikou šťastia; šťastie, blaženosť (eudaimonia) predstavuje cieľ života a zároveň najvyššie dobro.
Aristoteles skúma možnosti dosiahnutia šťastia jednotlivca v rámci spoločnosti. Na rozdiel od svojho predchodcu Platóna vníma dobro ako pojem relatívny, no za spoločné pre ľudí považuje, že najvyššie dobro – šťastie – dosahuje každý bez rozdielu cez toto vlastné dobro.
Podľa toho, v čom možno vidieť obsah šťastia, rozoznáva tri typy života: život rozkošnícky, politický a teoretický. Najvyššie stavia život teoretický, pretože sa v ňom najviac uplatňuje činnosť rozumu, ktorým sa človek odlišuje od zvierat a podobá sa bohom.
Cieľ videl Aristoteles v nájdení najušľachtilejšieho šťastia, čo môžu dosiahnuť len cnostní ľudia, ktorí pestujú mravné a rozumové cnosti. Cnosti delí na rozumové (dianoetické) a mravné (etické) v užšom zmysle) a etika je u Aristotela filozofiou konania, nielen poznávania, ani morálka nemá byť vecou poznania, ale konania a praxe, pretože bez toho sa človek nemôže stať mravným. Mravné cnosti sú stredom medzi dvoma krajnosťami, napr. statočnosť je stredom medzi zbabelosťou a nerozvážnou smelosťou, štedrosť medzi márnotratnosťou a skúposťou a pod.
Mravné cnosti človek dosiahne vtedy, keď bude udržiavať žiadostivú stránku svojej duše medzi výstrednými krajnosťami, t. j. keď nebude ani bojazlivý, ani pochabý, zjašený, ale statočný; ani márnotratný, ani skúpy, ale štedrý, ani malicherný, ani okázalý, ale veľkorysý, ani podlízavý, svárlivý, ale priateľský. Najväčšia cnosť je spravodlivosť, ktorá spočíva v umiernenosti. Pre cnosti alebo necnosti sa podľa Aristotela rozhodujeme slobodne; naša od ničoho nezávislá voľba medzi dvoma predmetmi je samostatné a nepredvídateľné prírodné dianie. Aristoteles tu po prvý raz použil pojem etickej slobody, podobne ako neskôr (pod názvom liberum arbitrium) katolícka cirkev, ako zdôvodnenie trestania hriešnikov v pekle.
Samo slobodné vyhľadávanie zlatej strednej cesty však nestačí. Človek sa od ostatných tvorov líši čímsi božským a v zmysle tohto božského prvku svojej bytosti musí žiť, ak nechce klesnúť do podľudského stavu: musí sa usilovať o prehĺbenie svojho vnútorného rozumového života. Vonkajšie dobrá, ako zdravie, urodzenosť, krásu, zdravé potomstvo a dobrých priateľov považuje Aristoteles za nevyhnutný predpoklad šťastia. Ideálom Aristotelovej etiky je občan s bohato rozvinutými spoločenskými vzťahmi. Spoločnosť je nevyhnutná podmienka mravnosti a človek je tvor patriaci do obce.
Aristotelova fyzika je jedna z historicky a kultúrne najvplyvnejších súčastí Aristotelovho kultúrneho výkonu: až do 16. storočia platil Aristotelov systém za dostatočne isté poznanie prírody: svet sa delí na dve sféry – supralunárnu a sublunárnu. Kým supralunárna sféra je ríšou večného poriadku a dokonalých zákonitostí, sublunárna ríša podlieha stálemu striedaniu vzniku a zániku. Empirický základ na pochopenie týchto zmien Aristoteles hľadal a našiel v bezprostrednom pozorovaní.
Aristotelov spis o telesách padajúcich voľným pádom je typický prinajmenšom pre jeho fyziku - je to zložité uvažovanie, aj keď nie je matematické, založené na apriórnych prvých princípoch, spočívajúcich na tých najnáhodnejších pozorovaniach prírody, prijatých bez akéhokoľvek úsilia o ich overenie.
Aristoteles bol veľmi obdivovaný kodifikátor antickej logiky. Počas takmer dvoch milénií po jeho smrti jeho práce zohrali v logike rovnakú úlohu ako Euklidove v geometrii.
Aristotelova logika je štúdiom logických foriem, formuláciou zásady sporu a vylúčenia tretieho a rozborom procesu usudzovania. Aristotelova logika predstavuje prvý logický systém, ktorého jadrom je náuka o kategorickom a modálnom sylogizme.
Vypracoval náuku o pojme, definícii a súde. Jeho sylogizmy (dva súdy a z neho úsudok) tvoria základ vedeckého myslenia. Najvyššie pojmy nazýva kategórie a uvádza ich desať (napr. substancia, kvalita, kvantita).
Aristotelova metafyzika je centrálna a základná zložka Aristotelovho učenia; historicko-filozoficky a kultúrne najvplyvnejší výkon Aristotelov.
Aristoteles vysvetľuje zmenu pohybom; ten má príčinu v látke a vo forme; príčinu i účel pohybu nazýva energeia. Život je pohyb a postupuje od najnižšieho k najvyššiemu (anorganizmy, rastliny, živočíchy, človek). Prapríčina a forma foriem je duch a Boh. Boh je prvým hýbateľom a látka je večná. V celom svete vládne účelnosť.
Jedným z Aristotelových dualizmov je diferencia medzi možnosťou (gr. dynamis, lat. potentia) a skutočnosťou (gr. energeia, alt. actus). Pohyb je prechodom z možnosti do skutočnosti. Pohyb chápe teleologicky, teda účelovo, kde vnútorný princíp označuje ako entelechiu. Niektorý človek je hudobne nevzdelaný, ale potenciálne hudobne vzdelaný. Zmena prebieha ako postupne uskutočňovanie niečoho, čo v je istom zmysle súce a v inom nesúce.
Aristotelova ontológia je jadrom Aristotelovej filozofie; svoju ontológiu Aristoteles nazýva prvá filozofia. Vznikla z kritického pretvorenia Platónovej teórie ideí. S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na otázku, či je nejaká guľa mimo vnímateľnej gule, alebo dom mimo vnímateľného domu, odpovedá rozhodným nie. Ináč však zhodne s Platónom rozoznáva na každej veci látku.
V psychológii učí Aristoteles o dvojakej podstate: tele a duši. Človek má v sebe dušu rastlinnú, dušu zvieraciu a okrem toho ešte rozum, nesmrteľnú formu, pochádzajúcu od boha.
Aristoteles… opisuje skúsenosť (empeiria, empíria) takto: 'U ľudí z pamäti vznika skúsenosť; pretože mnohokrát opakovaný a pamäťou uchovaný vnem tej istej veci nadobúda význam jednej skúsenosti. A skúsenosť… sa podobá takmer vedeniu a umeniu; vedenie a umenie vzniká u ľudí preto, že majú skúsenosť (Metafyzika I, 1, 980b-981a)
Počas svojho života Aristoteles publikoval 19 diel, ani jedno sa nezachovalo.[2]:272
Aristotelove diela môže niekto pokladať za suché a ťažkopádne – ako lexikón. Hovorí sa o 170 spisoch, z ktorých sa však väčšina nedochovala – zachovalo sa 47, pričom z väčšej časti nejde o hotové knihy, ale o Aristotelove poznámky k prednáškam. Tieto spisy sa zvyknú deliť do piatich oblastí podľa svojho obsahu, či predmetu:
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
