Indonézia
štát v juhovýchodnej Ázii From Wikipedia, the free encyclopedia
Indonézia, dlhý tvar Indonézska republika, je štát v juhovýchodnej Ázii a Oceánii tvorený 17 508 ostrovmi. S viac ako 230 miliónmi obyvateľov ide o štvrtý najľudnatejší štát sveta a takisto o štát s najväčším počtom obyvateľov hlásiacich sa k islamu. Štátnym zriadením krajiny je republika s voleným prezidentom a parlamentom. Hlavným mestom Indonézie je Jakarta. Na pevnine Indonézia hraničí s Papuou-Novou Guineou, Východným Timorom a Malajziou. Na mori susedí so Singapurom, Filipínami, Austráliou, Palau, Thajskom a indickým územím Andamany a Nikobary.
| Indonézska republika | |||||
| |||||
| Národné motto: Bhinneka Tunggal Ika (in.) Jednota v rozdielnosti | |||||
| Štátna hymna: Indonézska hymna | |||||
 | |||||
| Miestny názov | |||||
| • dlhý | Republik Indonesia | ||||
| • krátky | Indonesia | ||||
| Hlavné mesto | Jakarta 6°10′ j.š. 106°49′ v.d. | ||||
| Najväčšie mesto | Jakarta | ||||
| Úradné jazyky | indonézština (úradná, štandardizovaná forma malajčiny), angličtina, holandčina, veľké množstvo miestnych jazykov, z ktorých najpočetnejšia je javánčina
| ||||
| Štátne zriadenie prezident viceprezident |
republika Prabowo Subianto Gibran Rakabuming Raka | ||||
| Vznik | 17. august 1945 | ||||
| Susedia | Papua-Nová Guinea, Východný Timor, Malajzia | ||||
| Rozloha • celková • voda (%) |
1 904 569 km² (14.) km² (4,85 %) | ||||
| Počet obyvateľov • odhad (2016) • sčítanie (2010) • hustota (2016) |
261 115 456 (?.) 237 641 326 138/km² (88.) | ||||
| HDP • celkový • na hlavu (PKS) |
2018 1,075 bilión $ (16.) 13 162 $ (96.) | ||||
| Index ľudského rozvoja (2017) | 0,694 (116.) – stredný | ||||
| Mena | Indonézska rupia (IDR) | ||||
| Časové pásmo • Letný čas |
(UTC+7, +8, +9) (UTC+8, +9, +10) | ||||
| Medzinárodný kód | IDN / ID | ||||
| Medzinárodná poznávacia značka | RI | ||||
| Internetová doména | .id | ||||
| Smerové telefónne číslo | +62 | ||||
Indonézske súostrovie bolo významným obchodným centrom najmenej od 7. storočia, keď kráľovstvo Šrívidžaja obchodovalo s Čínou a Indiou. Miestni vládcovia postupne začali preberať indickú kultúru, náboženské a politické modely a hinduistické a budhistické kráľovstvá rozkvitali. Indonézska história bola ovplyvnená snahami cudzích mocností ovládnuť jej prírodné bohatstvo. Moslimskí obchodníci priniesli islam a európski kolonialisti spolu v čase zámorských objavov bojovali o ovládnutie obchodu s korením na Molukách. Po troch a pol storočiach holandskej nadvlády získala Indonézia po druhej svetovej vojne nezávislosť. Turbulentná moderná história krajiny bola ovplyvnená prírodnými katastrofami, korupciou, separatizmom, demokratizáciou a obdobiami prudkých ekonomických zmien.
Obyvateľstvo súostrovia patrí k mnohým etnickým, jazykovým a náboženským skupinám. V Indonézii došlo k vývoju zdieľanej identity definovanej spoločným jazykom, etnickou a náboženskou pluralitou vnútri väčšinovo moslimskej spoločnosti, umožnenú historickou skúsenosťou s kolonializmom a bojom proti nemu. Indonézske národné motto, „Bhinneka Tunggal Ika“ („Jednota v rozdielnosti“, doslova „Veľa, ale jeden“) vyjadruje rozdielnosť, ktorá je pre krajinu typická. Napriek veľkému počtu obyvateľov a vysokej hustote osídlenia sa v krajine nachádzajú obrovské oblasti divokej prírody s druhou najväčšou biodiverzitou na svete. Indonézia má veľké prírodné bohatstvo, ale napriek tomu je rozšíreným problémom chudoba. Aj napriek problémom s chudobou je Indonézia 19. najväčšou ekonomikou sveta a je preto jednou z krajín skupiny G-20. Je tiež členom Združenia národov juhovýchodnej Ázie a Ázijsko-pacifického hospodárskeho spoločenstva.
Názov Indonézia je odvodený od latinského slova Indus znamenajúceho „India“ a gréckeho slova nesos znamenajúceho „ostrov“.[1] Meno bolo prvýkrát použité v 18. storočí, dlho pred vznikom nezávislej Indonézie.[2] V roku 1850 navrhol anglický etnológ George Earl označenie Indunesianovia(Indunesians) a Malayunesiánovia(Malayunesians) pre obyvateľstvo „Indického súostrovia alebo Malajského súostrovia“.[3] V tej istej publikácii Earlov študent James Richardson Logan použil termín Indonézia ako synonymum pre Indické súostrovie.[4] Holandskí akademici venujúci sa východnej Ázii však termín neprebrali. Namiesto neho označovali oblasť ako Malajzijské súostrovie (Maleische Archipel), Holandskú Východnú Indiu (Nederlandsche Oost Indie), ľudovo tiež Indië, Východ (de Oost) a Insulinde.[pozn 1]
Od roku 1900 sa termín Indonézia stal štandardom v akademickom prostredí mimo Holandska a Indonézske nacionalistické skupiny ho prevzali pre účely svojej politickej prezentácie.[5] Adolf Bastian z Berlínskej univerzity spopularizoval označenie svojou knihou Indonesien oder die Inseln des Malayischen Archipels, 1884-1894. Prvým holandským akademikom, ktorý termín Indonézia použil, bol Suwardi Suryaningrat (Ki Hajar Dewantara) keď v roku 1913 otvoril tlačovú agentúru pomenovanú Indonesisch Pers-bureau.[2]
Fosílne pozostatky Homo erectus, niekedy nazývaného človek Jávsky, naznačujú, že Indonézske súostrovie bolo osídlené pred dvoma až pol miliónom rokov.[6]
Austronézania, ktorí v súčasnosti tvoria väčšinu populácie, migrovali do juhovýchodnej Ázie z Taiwanu. Do Indonézie dorazili okolo roku 2000 pred Kr. a s rozširovaním po súostroví začali vytláčať domorodé melanézske obyvateľstvo do oblastí na východe.[7] Vďaka ideálnym podmienkam pre poľnohospodárstvo a zvládnutí pestovanie ryže okolo roku 800 pred Kr.[8] sa mohli rozvíjať dediny a mestá, ktoré nakoniec dali základ prvým kráľovstvám existujúcim asi od roku 100 pred Kr. Vďaka strategickému umiestneniu Indonézie rástol obchod medzi ostrovmi, ale aj medzinárodný obchod. Obchodné spojenie s Indiou a Čínou bolo nadviazané niekoľko storočí pred Kr.[9] Odvtedy hral obchod v indonézskej histórii zásadnú úlohu.[10]
Od 7. storočia po Kr. existovalo a prosperovalo mocné kráľovstvo Šrívidžaja, ktoré bolo ovplyvnené budhizmom a hinduizmom, ktoré do neho boli prinesené vďaka intenzívnym obchodným vzťahom s okolím.[11] Medzi ôsmym a desiatym storočím na Jáve prosperovali a následne upadli dve mocné poľnohospodárske dynastie, budhistická Sailendra a hinduistická Mataram. Obe vybudovali okázalé náboženské pamiatky, Sailendra vybudovala Borobudur a Mataram za sebou zanechala Prambanan. V 13. storočí vzniklo na východe Jávy hinduistické kráľovstvo Majapahit a za vlády panovníka Gajah Mady sa jeho vplyv rozšíril do väčšiny Indonézie. Toto obdobie je niekedy označované za „zlatú éru“ indonézskych dejín.[12]
Hoci moslimskí obchodníci prvýkrát navštívili juhovýchodnú Áziu v období raného islamu, prvé doklady o islamizácii obyvateľstva siahajú až do 13. storočia na sever Sumatry.[13] Ďalšie indonézske oblasti začali postupne preberať islam, ktorý sa do konca 16. storočia stal dominantným náboženstvom na Jáve a Sumatre. Vo väčšine prípadov sa islam zmiešal s existujúcou kultúrou, čím vznikla dominantná forma indonézskeho islamu.[14] Prví Európania pristáli v Indonézii v roku 1512, keď sa portugalskí obchodníci, ktorých viedol Francisco Serrão, pokúsili ovládnuť zdroje muškátového orieška, klinčekov a kubéby na Molukách.[15] Britskí a holandskí obchodníci ich čoskoro nasledovali. V roku 1602 vznikla Nizozemská východoindická spoločnosť a stala sa dominantnou európskou silou. Zanikla po bankrote v roku 1800 a holandská vláda vyhlásila Holandskú Východnú Indiu za svoju kolóniu.[16]
Po väčšinu koloniálneho obdobia bola holandská kontrola súostrovia okrem pobrežných pevností minimálna. Až na začiatku 20. storočia sa holandský vplyv rozšíril po celom území dnešnej Indonézie.[pozn 2] Holandskú vládu ukončila Druhá svetová vojna a japonská invázia a následná okupácia Indonézie, ktoré podnietili k aktivite predtým potlačované hnutia za nezávislosť.[pozn 3][17][18] Dva dni po japonskej kapitulácii v auguste 1945 vyhlásil Sukarno, vplyvný nacionalistický líder, nezávislosť Indonézie a bol menovaný za jej prezidenta.[19] Holandsko sa pokúsilo opätovne získať kontrolu nad Indonéziou a ozbrojený a diplomatický boj skončil v decembri 1949, keď Holandsko pod medzinárodným tlakom uznalo indonézsku nezávislosť.[20][pozn 4]
Sukarno posunul krajinu od demokracie k autoritárskej vláde a udržoval sa pri moci balansovaním medzi opozíciou tvorenou armádnymi zložkami a Komunistickou stranou Indonézie.[21] Pokus o puč 30. septembra 1965 bol potlačený armádou, ktorá rozpútala násilnú protikomunistickú kampaň. Tá si vyžiadala medzi 500 tisícmi až miliónom obetí a viedla k rozprášeniu komunistickej strany.[22][23] Veliteľ armády, generál Suharto, vytlačil politicky oslabeného Sukarna a v marci 1968 bol vymenovaný za prezidenta. Jeho vláda „Nového poriadku“ [24] bola podporovaná Spojenými štátmi[25] a otvorila Indonéziu zahraničným investíciám, ktoré boli hlavným dôvodom troch desaťročí nepretržitého ekonomického rastu .[26] Autoritárska vláda „Nového poriadku“ bola však obviňovaná z korupcie a potláčania opozície.
V rokoch 1997 a 1998 bola krajina zasiahnutá Ázijskou finančnou krízou,[27] ktorá viedla k prepadu popularity vlády a masívnym protestom.[28] Suharto 21. mája 1998 rezignoval.[29] V roku 1999 sa od Indonézie po 25 rokov trvajúcej okupácii spojenej s represiou miestneho obyvateľstva, ktorá bola medzinárodným spoločenstvom odsudzovaná ako brutálna, odtrhol Východný Timor.[30] Demokratický proces po Suhartovej rezignácii obsahoval napríklad program vedúci k väčšej autonómii regiónov. V roku 2004 sa konali prvé priame prezidentské voľby. Politická a ekonomická nestabilita, sociálne napätie, korupcia a terorizmus však demokratizáciu spomaľujú. Hoci vzťahy medzi rôznymi náboženskými a etnickými skupinami sú väčšinou dobré, v niektorých oblastiach zostáva násilie významným problémom.[31] Politická dohoda o ukončení konfliktu na Acehu bola dosiahnutá v roku 2005.[32]
Indonézia je republika s prezidentským systémom. Keďže ide o unitárny štát, politickú moc drží centrálna vláda. Po Suhartovej rezignácii v roku 1998 prešli ústavné inštitúcie významnou transformáciou. Štyri dodatky k ústave z roku 1945[pozn 5] transformovali postavenie zákonodarnej, výkonnej i súdnej moci.[33] Prezident je hlavou štátu, stojí na čele ozbrojených zložiek, vedie domácu vládu a formuluje domácu a zahraničnú politiku. Vymenováva radu ministrov, ktorí nemusia byť zvolenými členmi zákonodarných orgánov. Vo voľbách konaných v roku 2004 volili ľudia prezidenta a viceprezidenta prvýkrát priamo.[34] Prezident môže byť zvolený najviac na dve päťročné funkčné obdobia.[35]
Najvyšším zákonodarným orgánom je Ľudové konzultatívne zhromaždenie. Jeho hlavnou úlohou je podpora a dopĺňanie ústavy, inaugurácia prezidenta a formalizácia štátnej politiky. Má tiež právo odvolať prezidenta.[36] Tvoria ho dve komory, Ľudová reprezentatívna rada s 560 členmi a Regionálna reprezentatívna rada s 132 členmi.[37] Ľudová reprezentatívna rada schvaľuje zákony a kontroluje exekutívu. Je volená občanmi na základe systému pomerného zastúpenia.[33] Reformy z roku 1998 výrazne posilnili jej postavenie v politickom systéme Indonézie.[pozn 6] Regionálna reprezentatívna rada je novou komorou zriadenou za účelom riešenia regionálnych tém.[pozn 7]
Súkromnoprávne spory sú riešené pred štátnymi súdmi a odvolanie pred Vrchným súdom. Najvyššie postaveným indonézskym súdom je Najvyšší súd, ktorý rozhoduje o odvolacích sťažnostiach voči rozsudkom Vrchného súdu. Ďalšími súdnymi orgánmi sú Obchodný súd zaoberajúci sa bankrotami a insolventnosťou, Štátny správny súd riešiaci správne spory namierené voči fungovaniu verejnej moci a Ústavný súd rozhodujúci o ústavnosti a zákonnosti zákonov, volieb, rozpustení politických strán a právomociach štátnych orgánov. Náboženský súd rozhoduje niektoré veci týkajúce sa náboženstva.[38]
V porovnaní so Sukarnovým anti-imperialistickým postojom voči západným vládam a roztržkám s Malajziou bola indonézska zahraničná politika za Suhartovej vlády „Nového poriadku“ založená na ekonomickej a politickej spolupráci s vyspelými západnými štátmi.[39] Indonézia udržiava blízke vzťahy so svojimi susedmi v Ázii, je zakladajúcim členom ASEANu, Hnutia nezúčastnených krajín, Organizácie islamskej konferencie a východoázijského summitu.[37] V roku 1990 krajina obnovila diplomatické styky s Čínou, ktoré boli prerušené v dôsledkov anti-komunistických čistiek krátko po Suhartovom nástupe do funkcie.[38] Od roku 1950 je Indonézia členom OSN.[pozn 8] Je signatárom dohody o zóne voľného obchodu SEAN, členom Cairnskej skupiny, WTO a do roku 2008 bola členom OPECu, ale jej členstvo zaniklo tým, že prestala byť čistým vývozcom ropy. Od roku 1966 bola Indonézia príjemcom humanitárnej a rozvojovej pomoci, predovšetkým od Spojených štátov, Japonska, Austrálie a západnej Európy.[37]
Indonézska vláda vyhlasuje, že sa snaží odhaliť a potrestať páchateľov teroristických útokov spájaných s al-Káidou a radikálnym islamizmom.[40] Najhorší teroristický útok prežila Indonézia v roku 2002, keď pri explózii na ostrove Bali zahynulo 202 osôb, z ktorých 164 boli zahraniční turisti.[41] Útok a následné varovanie pred cestami do Indonézie vážne poškodili turistický sektor v krajine a odradili množstvo zahraničných investorov.[42]
Indonézske ozbrojené sily (300 tis. mužov) tvorí pozemná armáda, námorníctvo a letectvo.[43] Pozemné sily majú asi 233 tis. mužov v aktívnej službe. Na obranu boli v roku 2006 vydané 4 % HDP, pričom časť zdrojov získavajú ozbrojené sily na základe vlastných podnikateľských aktivít a nadácií.[44] Armáda podniká v ťažbe dreva a tiež vyberá poplatky od spoločností ťažiacich ropu, zemný plyn a minerály. Takto získané financie nie sú súčasťou rozpočtu schváleného parlamentom a legislatíva nemá možnosť ovplyvniť ich využitie.[45] Dôsledkom reforiem z roku 1998 bolo tiež odstránenie formálneho zastúpenia ozbrojených zložiek v parlamente, ktoré si však v krajine naďalej udržiavajú významný neformálny vplyv.[46]
Separatistické hnutie v provinciách Aceh a Papua viedlo k ozbrojeným konfliktom s centrálnou vládou a vzájomnému obviňovaniu sa z brutality a porušovania ľudských práv.[47] S Hnutím za slobodný Aceh bola v roku 2005, po tridsaťročnom guerillovom konflikte, podpísaná dohoda o pokoji zbraní.[48] Na Papue prebieha, hoci nedokonalá, implementácia zákonov vedúcich k regionálnej autonómii a po nástupe prezidenta Susila Bambanga Judhojona došlo k poklesu intenzity konfliktu a porušovania ľudských práv.[49]
Indonézia udržiava diplomatické styky so Slovenskom a má v Bratislave veľvyslanectvo. Slovensko prevádzkuje veľvyslanectvo v Jakarte.[50]
Indonéziu tvorí 33 provincií (indonézsky provinsi), z ktorých päť (daerah istimewa) disponuje špeciálnym statusom. Každá provincia má svoje zákonodarné orgány a guvernéra. Provincia sa delí na kraje (kabupaten) a mestá (kota), ktoré sú tvorené okresmi (kecamatan) a tie ďalej zoskupeniami dedín (desa alebo kelurahan). Po prijatí legislatívy garantujúcej regionálnu autonómiu v roku 2001 sa regentstvá a mestá stali kľúčovými administratívnymi zložkami štátu, pretože poskytujú väčšinu verejných služieb. Na čele dedinskej správy stojí volený starosta (lurah alebo kepala desa), ktorý ovplyvňuje záležitosti bežného života v dedine.
Provincia Aceh, Jakarta, Yogyakarta, Papua a Západná Papua disponujú širšími legislatívnymi právomocami a vyššou mierou autonómie na centrálnej vláde ako ostatné provincie. Vláda na Acehu disponuje napríklad právom vytvoriť vlastný právny poriadok a v roku 2003 zaviedla nový, založený na islamskom práve šaría.[51] Yogyakarta získala špeciálny status ako formu uznania za svoju vodcovskú úlohu v podpore indonézskych republikánov počas Indonézskej revolúcie.[pozn 9] Papua, predtým označovaná ako Irian Jaya, dostala špeciálny štatút v roku 2001.[pozn 10] Zvláštnym územím je i hlavné mesto Jakarta. Hoci ide o mesto, je spravované veľmi podobne ako ostatné indonézske provincie. Napríklad má guvernéra (namiesto starostu) a jej obvody majú vlastnú administratívu podobne ako kraje.
Východný Timor bol indonézskou provinciou od roku 1975, kedy bol pripojený vojenskou inváziou, až kým Indonézia uznala jeho suverenitu v roku 1999 po rokoch tvrdých bojov proti východotimorským bojovníkom a po terore indonézskych vojakov voči východotimorským civilistom. Nasledovalo obdobie dočasnej správy Spojenými národmi a v roku 2002 sa Východný Timor konečne stal nezávislým štátom.
Indonézske provincie a ich hlavné mestá
Geografický celok
- Provincia
† označuje provinciu so špeciálnym statusom
Sumatra
- Nanggroe Aceh Darussalam† (zvláštne územie Aceh) - Banda Aceh
- Sumatra Utara (severná Sumatra) - Medan
- Sumatra Barat (západná Sumatra) - Padang
- Riau - Pekanbaru
- Kepulauan Riau (súostrovie Riau) - Tanjung Pinang
- Jambi - Jambi
- Sumatra Selatan (južná Sumatra) - Palembang
- Kepulauan Bangka Belitung (súostrovie Bangka Belitung) - Pangkal Pinang
- Bengkulu - Bengkulu
- Lampung - Bandar Lampung
- Daerah Khusus Ibukota Jakarta† - Jakarta
- Banten - Serang
- Jawa Barat (západná Jáva) - Bandung
- Jawa Tengah (stredná Jáva) - Semarang
- Daerah Istimewa Yogyakarta† - Yogyakarta
- Jawa Timur (východná Jáva) - Surabaja
- Bali - Denpasar
- Nusa Tenggara Barat (západné Malé Sundy) - Mataram
- Nusa Tenggara Timur (východné Malé Sundy) - Kupang
- Kalimantan Barat (západný Kalimantan) - Pontianak
- Kalimantan Tengah (stredný Kalimantan) - Palangkaraya
- Kalimantan Selatan (južný Kalimantan) - Banjarmasin
- Kalimantan Timur (východný Kalimantan) - Samarinda
Celebes (Sulawesi)
- Sulawesi Utara (severný Celebes) - Manado
- Gorontalo - Gorontalo
- Sulawesi Tengah (stredný Celebes) - Palu
- Sulawesi Barat (západný Celebes) - Mamuju
- Sulawesi Selatan (južný Celebes) - Makassar
- Sulawesi Tenggara (juhovýchodný Celebes) - Kendari
- Maluku (Moluky) - Ambon
- Maluku Utara (severné Moluky) - Sofifi
Západná Papua
- Irian Jaya Barat† (západný Irian Jaya) - Manokwari
- Papua† (predtým Irian Jaya) - Jayapura
Indonéziu tvorí 17 508 ostrovov, z ktorých je asi 6000 obývaných.[52] Ostrovy sa nachádzajú na oboch stranách rovníka. Najväčšími sú Jáva, Sumatra, Kalimantan (indonézska časť Bornea), Nová Guinea (zdieľaná s Papuou-Novou Guineou) a Celebes. Na pevnine susedí Indonézia s Malajziou na ostrovoch Borneo a Sebatik; s Papuou-Novou Guineou na ostrove Nová Guinea a s Východným Timorom na ostrove Timor. Na severe susedí cez morské úžiny tiež s Filipínami a Singapurom a na juhu s Austráliou. Hlavné mesto Jakarta sa nachádza na Jáve a je najväčším mestom Indonézie. Ďalšími veľkými mestami Indonézie sú Surabaja, Bandung, Medan a Semarang.[53]
S rozlohou 1 919 440 km² je Indonézia šestnástou najväčšou krajinou sveta.[54] Priemerná hustota zaľudnenia je 134 osôb na km2, čo Indonéziu radí na 79. miesto na svete,[55] ale na Jáve, najľudnatejšom ostrove sveta, dosahuje hustota zaľudnenia 940 osôb na km2.[56] Najvyššou horou krajiny je s výškou 4 884 m[57] Puncak Jaya na ostrove Nová Guinea.[pozn 11] Jazero Toba je vďaka rozlohe 1 145 km² najväčším indonézskym jazerom. Najväčšie rieky, napríklad Mahakam a Barito, sa nachádzajú na ostrove Kalimantan a slúžia ako významné dopravné trasy spájajúce sídla na svojich brehoch.[58]
Keďže sa Indonézia nachádza na okrajoch Pacifickej, Eurázijskej a Austrálskej tektonickej dosky, vzniklo na jej území mnoho sopiek, z ktorých je približne 150 aktívnych, a dochádza tu k častým zemetraseniam.[59] Výbuchy sopiek Tambora a Krakatoa v 19. storočí sú známe pre svoju devastujúcu silu. Explózia supervulkánu Toba pred asi 70 tisíc rokmi bola jednou z najväčších známych sopečných erupcií a katastrofou s globálnymi dôsledkami.[60] Medzi posledné väčšie prírodné katastrofy patrí zemetrasenie a následné cunami v roku 2004, ktoré si vyžiadalo viac ako 150 tisíc obetí[61] a zemetrasenie na ostrove Yogyakarta v roku 2006. Sopečný prach má na druhú stranu pozitívny vplyv na úrodnosť pôdy a umožňuje nadpriemerne vysoké zaľudnenie.[62]
Vďaka polohe na rovníku sa v Indonézii prejavuje tropické podnebie s obdobiami sucha a monzúnov. Priemerné ročné zrážky dosahujú v nížinách 1 780 – 3 175 mm a v horských oblastiach až 6 100 mm. Najviac zrážok je zaznamenávaných v horských oblastiach na západnom pobreží Sumatry, na západe Jávy, na Kalimantane, Celebese a Novej Guiney. Priemerná vlhkosť vzduchu sa pohybuje okolo 80 %. V priebehu roka sa teploty menia len mierne, napríklad v Jakarte sa pohybujú medzi 26 až 30 °C.[63]
Vďaka veľkosti, tropickej klíme a ostrovnému charakteru dosahuje indonézska príroda druhú najvyššiu mieru biodiverzity na svete (po Brazílii).[64] Indonézska flóra je zmesou ázijských a austrálskych druhov.[65] Ostrovy Sundského šelfu (Sumatra, Jáva, Borneo a Bali), predtým prepojené s ázijskou pevninou, sú charakteristické bohatou ázijskú faunou. Indonézia je domovom mnohých druhov veľkých zvierat, ako sú tigre, nosorožce, orangutany, slony a leopardy, ale počty prežívajúcich zástupcov drasticky klesli a niektoré druhy sú teraz kriticky ohrozené. Približne 60 % územia zaberajú lesy.[66] Na Sumatre a Kalimantane v nich prevládajú ázijské druhy. Lesy na menšie a hustejšie osídlenej Jáve boli z väčšej časti odstránené kvôli rozvoju poľnohospodárstva a ľudského osídlenia. Celebes, Nusa Tenggara a Moluky, ktoré boli dlhodobo oddelené od kontinentu, si vytvorili vlastnú unikátnu zmes fauny a flóry.[67] Nová Guinea, ktorá bola súčasťou austrálskej pevniny, je domovom unikátnej fauny a flóry pripomínajúcu tú austrálsku, ktorej súčasťou je viac ako 600 druhov vtákov.[68]
Iba druhy žijúce v Austrálii dosahujú väčšiu intenzitu endemitov ako indonézske. Za endemity možno označiť 26 % z 1531 druhov indonézskych vtákov a 39 % z 515 druhov cicavcov.[69] Indonézske pobrežie dlhé 80 tisíc km je obklopené tropickými morami, ktoré prispievajú k vysokej biodiverzite druhov. V Indonézii sa nachádza množstvo morských a pobrežných ekosystémov, napríklad pláži, piesočných dún, koralových útesov, estuárov, mangrovov, nánosov v ústiach riek a malých ostrovných ekosystémov.[1] Britský prírodovedec Alfred Wallace popísal deliacu líniu medzi územím ázijských a austrálskych druhov v Indonézii.[70] Táto línia, označovaná niekedy ako Wallaceova, sa tiahne severojužne pozdĺž okraja Sundského šelfu, medzi Kalimantanom a Celebesom, pozdĺž Lombockého prielivu medzi Lombokom a Bali. Fauna a flóra smerom na západ od línie má viac ázijský a smerom na východ viac austrálsky charakter. Vo svojej knihe The Malay Archipelago z roku 1869 popisuje Wallace mnohé unikátne miestne druhy.[71] Oblasť ostrovov medzi jeho líniou a Novou Guineou je dnes označovaná ako Wallacea.[70]
Početná populácia a rýchla industrializácia sú v súčasnosti hrozbami pre životné prostredie, ktorého ochrana však nie je vinou chudoby a nedostatku zdrojov hlavnou prioritou vlády.[72] Aktuálnymi environmentálnymi problémami sú napríklad rozsiahle odlesňovanie[pozn 12] a s ním súvisiace lesné požiare vytvárajúce smog nad západnou Indonéziou, Malajziou a Singapurom. Ďalej tiež nadužívaniu morských zdrojov a problémy spojené s rýchlou urbanizáciou, ako je znečistenie ovzdušia, dopravné zápchy, prebytok odpadu a nedostatok kvalitnej vody.[72] Indonézia je vinou odlesňovania a ničenia rašelinísk tretím najväčším producentom skleníkových plynov na svete.[73] Vinou ničenia domovského prostredia cicavcov bolo Medzinárodným zväzom pre ochranu prírody 140 druhov označených za ohrozené a 15, medzi nimi aj orangutan sumatriansky, za kriticky ohrozené.[74]
Indonézia je najväčšou ekonomikou juhovýchodnej Ázie a tiež členom skupiny dvadsiatich najväčších svetových ekonomík G-20.[75] Odhadovaný HDP bol v roku 2007 408 mld USD (1038 mld USD podľa parity kúpnej sily),[76] v prepočte na jedného obyvateľa teda 1812 USD (4616 USD podľa parity kúpnej sily).[77] Sektor služieb vytvára 45,3 %, priemysel 40,7 % a poľnohospodárstvo 14 % HDP (2005).[78] V poľnohospodárstve však pracuje 44,3 % obyvateľstva, t. j. asi 95 miliónov osôb. V službách pracuje 36,9 % obyvateľov a v priemysle 18,8 %.[79] Hlavnými priemyselnými sektormi sú ťažba ropy a zemného plynu, výroba látok a odevov a ťažba. Najvýznamnejšími poľnohospodárskymi produktami sú palmový olej, ryža, čaj, káva, korenie a guma.
Hlavnými exportnými trhmi sú Japonsko (22,3 %), Spojené štáty (13,9 %), Čína (9,1 %) a Singapur (8,9 %). Najväčšími importnými partnermi Indonézie sú Japonsko (18 %), Čína (16,1 %) a Singapur (12,8 %). V roku 2005 vytvorila Indonézia obchodný prebytok, pretože hodnota exportu dosiahla 83,64 mld USD a hodnota importu 62,02 mld USD. Krajina je bohatá na prírodné zdroje, napríklad ropu, zemný plyn, cín, meď a zlato. Hlavnými importnými produktami sú strojárske výrobky, chemikálie, palivá a potraviny.[80]
V 60. rokoch 20. storočia sa ekonomika kvôli politickej nestabilite, neefektívnej vláde a ekonomickému nacionalizmu dostala do vážnej krízy, ktorá viedla k rozšíreniu chudoby a hladomorom.[pozn 13] Po páde prezidenta Sukarna vykonala Suhartova vláda "Nového poriadku" ekonomické reformy, ktorými znížila mieru inflácie, stabilizovala menu a zahraničný dlh a prilákala zahraničnú pomoc a investície.[81] Indonézia bola jediným členom OPEC v regióne a vďaka rastúcim cenám ropy v 70. rokoch sa zvýšili príjmy štátneho rozpočtu, ktoré prispeli k ekonomickému rastu krajiny.[pozn 14] Ekonomické reformy na konci 80. rokoch prilákali ďalších investorov, predovšetkým do rozvíjajúceho sa priemyselného sektora zameraného na export.[pozn 15] Medzi rokmi 1989 a 1997 rástla indonézska ekonomika každoročne v priemere o 7 %.[82]
Krajina bola ťažko zasiahnutá ázijskou finančnou krízou v rokoch 1997-8. Cena amerického dolára sa vzhľadom k rupii zvýšila z 2600 Rp na 14000 Rp a ekonomika sa prepadla o 13,7 %.[83] Odvtedy rupia posilnila na hodnotu medzi 8 a 10 tisícmi za USD.[84] Politická nestabilita, pomalé ekonomické reformy a korupcia na všetkých úrovniach však spomalila ekonomickú obnovu.[85][86] Transparency International umiestnila v roku 2007 Indonéziu na 143. miesto zo 180 krajín podľa indexu vnímania korupcie.[87] Rast HDP napriek tomu v rokoch 2004 a 2005 presiahol 5 %. Napriek rastu nedošlo k zníženiu miery nezamestnanosti[85][88] a rastúce ceny energií a ryže pri stabilných platoch naopak viedli k rozšíreniu chudoby. V roku 2006 žilo v chudobe definovanej denným príjmom domácnosti 1,55 USD asi 17,8 % obyvateľov krajiny. Viac ako polovica obyvateľov zarábala v roku 2006 menej než 2 USD denne.[89] V roku 2008 predstavovala miera nezamestnanosti 8,46 %.[90]
Podľa sčítania ľudu z roku 2000 mala Indonézia 206 miliónov obyvateľov[91] a v roku 2006 odhadoval štatistický úrad počet obyvateľov na 222 miliónov.[92] Populácia Jávy, najľudnatejšieho ostrova sveta, predstavuje približne 130 miliónov ľudí.[93] Napriek plánom na kontrolu rodičovstva zavedených v 60. rokoch sa očakáva nárast populácie na 254 miliónov v roku 2020 a na 288 miliónov v roku 2050.[94]
Predkovia väčšiny Indonézanov boli Austronézania hovoriaci jazykom so základom v proto austronézančine, ktorá pochádza pravdepodobne z Taiwanu. Ďalšiu veľkú skupinu obyvateľov tvoria Melanézania žijúci vo východnej časti krajiny.[95] Indonézia je domovom asi 300 domorodých etník používajúcich 742 jazykov a dialektov.[96] Najväčšou etnickou skupinou sú Jávanci, ktorí tvoria 42 % obyvateľstva a sú dominantnou kultúrnou a politickou silou v krajine.[97] Sundanci, etnickí Malajci a Madurijci sú najväčšími nejávanskými etnickými skupinami.[pozn 16] Napriek rozdielom zdieľajú príslušníci etnických skupín indonézsku identitu.[98] Vzájomné vzťahy sú väčšinou umiernené, ale niektoré národnostné a náboženské spory viedli k násilným konfliktom.[99] Veľmi vplyvná čínska menšina tvorí asi 1 % obyvateľov.[100] Veľkú časť ekonomiky kontrolujú práve Číňania,[101] čo viedlo k závisti až protičínskemu násiliu.[102]
Úradný jazyk, indonézština, je vyučovaný na všetkých školách a hovorí ním takmer každý Indonézan. Oficiálny jazyk sa používa v médiách, obchode, politike a v akademickom prostredí. Indonézsky jazyk vychádza z jazyka používaného predtým v oblasti ako lingua franca a je teda príbuzný s malajčinou, ktorá je oficiálnym jazykom v Malajzii, Bruneji a Singapure. Indonézštinu prvýkrát presadzovali nacionalisti v 20. rokoch a po vyhlásení nezávislosti v roku 1945 bola vyhlásená za oficiálny jazyk. Väčšina Indonézanov hovorí jedným zo stoviek miestnych dialektov, často ako svojím materinským jazykom. Najrozšírenejším dialektom je jávčina, ktorou hovorí najpočetnejšia etnická skupina v krajine.[80] Na druhej strane sa v indonézskej časti Novej Guiney s asi 2,7 miliónmi obyvateľov používa viac ako 270 domorodých papuánskych a austronézskych jazykov.[103] Značná časť obyvateľov narodených pred vyhlásením nezávislosti hovorí tiež čiastočne po holandsky.[104]
Hoci je náboženská sloboda zakotvená priamo v ústave,[105] vláda oficiálne uznáva len šesť náboženstiev: islam, protestantizmus, rímsky katolicizmus, hinduizmus, budhizmus a konfucianizmus.[106] Hoci nejde oficiálne o islamský štát, má Indonézia najväčšiu moslimskú populáciu na svete, pretože 86,1 % obyvateľov sa hlási k islamu.[80] Kresťania tvoria 8,7 % populácie,[pozn 17] hinduisti 3 % a budhisti a ďalší 1,8 %. Väčšina indonézskych hinduistov sú Balijčania[107] a väčšina buddhistov sú etnickí Číňania.[108] Hoci ide o menšinové náboženstvo, majú budhizmus a hinduizmus stále značný vplyv na indonézsku kultúru. Islam po prvýkrát prijali obyvatelia severnej Sumatry pod vplyvom zahraničných obchodníkov v 13. storočí a v 16. storočí sa stal dominantným náboženstvom.[109] Rímsky katolicizmus priniesli do oblasti portugalskí kolonialisti a misionári.[110] Holanďania boli naopak počas koloniálneho obdobia zdrojom protestantstva.[111] Veľký podiel Indonézanov, napríklad jávanskí abanganovia, balijskí hinduisti a dajácki kresťania, praktizujú menej ortodoxnú formu svojho náboženstva, ktorá bola výrazne ovplyvnená miestnou vierou a tradíciami.[112]
| Jazyk | Počet hovoriacich (v miliónoch) |
Hlavná oblasť používania jazyka |
|---|---|---|
| jávčina | 75 | stredná a východná Jáva |
| sundčina | 27 | západná Jáva |
| madurčina | 9 | Madura, východná Jáva |
| minangkabaučina | 6,5 | stredná Sumatra |
| buginčina | 3,6 | južné Sulawesi |
| balijčina | 3 | Bali, Lombok |
| acehčina | 2,4 | severná Sumatra |
| banjarčina | 2,1 | južný Kalimantan |
| sasačtina | 2,1 | Lombok |
| batačtina | 2 | severná Sumatra |
| makasarčina | 1,6 | južné Sulawesi |
| Lampungčina | 1,5 | južná Sumatra |
| Torajančina | 1,5 | južné Sulawesi |
| dairijská batačtina | 1,2 | severná Sumatra |
| rejangčina | 1 | juhovýchodná Sumatra |
Obrázok: Mapa rozšírenia jazykov Indonézie
Indonézska spoločnosť je tvorená asi 300 etnickými skupinami, ktorých kultúra bola po stáročia ovplyvňovaná indickou, arabskou, čínsku, malajskou a európskou kultúrou. Tradičné jávske a balijské tance obsahujú prvky hinduistickej kultúry a mytológie, rovnako ako predstavenie wayang kulit (tieňové bábky). Štýl výroby textílií ako batik, ikat a songket sa medzi regiónmi líši.
Šport je v Indonézii orientovaný predovšetkým na mužov a medzi fanúšikmi je bežné nelegálne stávkovanie.[114] Najpopulárnejšími športmi sú bedminton a futbal. Indonézske tímy vyhrali Thomas Cup[pozn 18] trinásťkrát z dvadsiatich piatich majstrovstiev konaných od roku 1949. Indonézski bedmintonisti boli úspešní aj na Olympijských hrách, do ktorých programu bol tento šport zaradený v roku 1992. Ženský tím vyhral Uber Cup, ženský ekvivalent Thomas Cupu, v rokoch 1994 a 1996. Najvyššia indonézska futbalová súťaž sa volá Liga Indonesia. Tradičnými športmi sú sepak takraw a býčie preteky na Madure. V oblastiach s dlhou históriou kmeňových bojov sú populárne simulácie bojov ako caci na Florese a pasola na Sumbe. Pencak Silat je indonézske bojové umenie.
Indonézska kuchyňa sa medzi regiónmi líši, ale je všeobecne založená na čínskych, európskych, stredovýchodných a indických postupoch.[115] Hlavnou zložkou potravy je ryža, ktorá je servírovaná spoločne s mäsom a zeleninou. Podstatnými prísadami sú koreniny (hlavne chilli), kokosové mlieko, ryby a hydina.[116]
Tradičnými indonézskymi hudobnými štýlmi sú gamelan a keroncong. Dangdut je v súčasnosti populárny žáner založený na arabskej, indickej a malajzijskej ľudovej hudbe. Filmový priemysel sa dostal na vrchol v priebehu 80. rokov, keď indonézskym kinám dominovali domáce filmy,[117] ale v 90. rokoch ich produkcia klesla.[118] Medzi rokmi 2000 a 2005 počet vyprodukovaných filmov opäť postupne rástol.[117]
Najstaršou zachovanou literárne pamiatkou je niekoľko spisov v sanskrite z približne 5. storočia po Kr. Významnými postavami modernej indonézskej literatúry sú holandský autor Multatuli kritizujúci správanie kolonizátorov voči domorodému obyvateľstvu, Sumatrania Muhammad Yamin a Hamka, významní nacionalistickí spisovatelia a politici predindustriálnej éry[119] a proletársky autor Pramoedya Ananta Toer, najslávnejší indonézsky románopisec.[120] Mnoho etnických skupín má silne zakorenené tradície ústneho odovzdávania príbehov a myšlienok, čo im pomáha definovať aj ochrániť ich kultúru.[121]
Sloboda médií sa zväčšuje od konca Suhartovej éry, kedy ministerstvo informácií monitorovalo a kontrolovalo domáce médiá a cenzurovala zahraničné.[122] Na televíznom trhu pôsobí desať celoštátnych komerčných staníc. Vedľa nich existuje verejná stanica TVRI a lokálne televízne stanice. Prístup k internetu malo v roku 2009 asi 30 miliónov obyvateľov, čo predstavuje približne 12,5 % populácie.[123]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Indonézia
- FRIEND, T.. [s.l.] : Harvard University Press, 2003. ISBN 0-674-01137-6.
- RICKLEFS, MC. A History of Modern Indonesia bra c.1300, Second Edition. [s.l.] : MacMillan, 1991. ISBN 0-333-57689-X Chybné ISBN.
- SCHWARZ, A.. A Nation in Waiting: Indonesia in the 1990s. [s.l.] : Westview Press. ISBN 1-86373-635-2.
- TAYLOR, Jean Gelman. Indonesia: Peoples and Histories. New Haven and London : Yale University Press, 2003. ISBN 0-300-10518-5.
- VICKERS, Adrian. A History of Modern Indonesia. [s.l.] : Cambridge University Press, 2005. ISBN 0-521-54262-6.
- Tento termín bol použitý v roku 1860 vo vplyvnom diele Max Havelaar kritizujúcom kolonializmus napísanom Multatulim. Justus M. van der Kroef. The Term Indonesia: Its Origin and Usage. Journal of the American Oriental Society, 1951, roč. 71, čís. 3, s. 166-171. Dostupné online. ISSN 0003-0279. DOI: 10.2307/595186.
- Holandskí vojaci dlhodobo potláčali rebélie na Jáve aj mimo nej. Význam miestnych vodcov, napríklad princa Diponegora na strednej Jáve, Imama Bonjola na strednej Sumatre a Pattimury na Molukách a krvavá tridsaťročná vojna na Achehu oslabili vplyv kolonistov a obmedzili priestor pre ich pôsobenie (Schwartz 1999, s. 3-4). Napriek vzájomným rozdielom boli v priebehu indonézskej revolúcie jednotlivé skupiny obyvateľov schopné zjednotiť sa v boji za nezávislosť.
- Podľa neskoršej správy OSN zomreli v Indonézii za japonskej okupácie štyri milióny ľudí v dôsledku hladomorov a nútených prác (označovaných ako romusha) Zdroj:: Dower, John W . War Without Mercy: Race and Power in the Pacific War (1986; Pantheon; ISBN 0-394-75172-8)
- S výnimkou Západnéj Novej Guiney, ktorá sa súčasťou Indonézie stala v roku 1962 na základe dohôd z New Yorku a Aktu slobodnej voľby.
- Dodatky boli prijaté v rokoch 1998, 1999, 2000 a 2001.
- Na základe reforiem stratila exekutíva možnosť ovplyvňovať tvorbu zákonov zákonodarnou mocou. Boli tiež odstránené mandáty vyhradené pre armádneho predstaviteľa (pozri Harijanti and Lindsey 2006).
- Na základe ústavného dodatku z roku 2001 je v Regionálnej reprezentatívnej rade každá provincia reprezentovaná štyrmi nestraníkmi volenými obyvateľmi provincie.People's Consultative Assembly. Third Amendment to the 1945 Constitution of The Republic of Indonesia. [s.l.] : [s.n.]. [Cit. 2006-12-13]. Dostupné online. Archivované 2006-12-01 z originálu.
- Indonézia krátkodobo z OSN vystúpila v januári 1965 na protest voči zvoleniu Malajzie za nestáleho člena Bezpečnostnej rady. V septembri 1966 prejavila záujem opäť sa zapojiť do práce OSN a na konci septembra bola späť do organizácie pozvaná.
- Prednosť v obsadzovaní miesta guvernéra majú potomkovia sultána z Yogyakarty (momentálne veľmi populárny Sri Sultan Hamengkubuwono X je de facto doživotným vládcom územia) a Páku Alama. Elucidation on the Indonesia Law No. 22/1999 Regarding Regional Governance. People's Representative Council (1999). Chapter XIV Other Provisions, Art. 122; http://www.gtzsfdm.or.id/documents/archive/Law5_1974.pdf Archivované 2007-09-28 na Wayback Machine Indonesia Law No. 5/1974 Concerning Basic Principles on Administration in the Región (preložená verzia). The President of Republic of Indonesia (1974). Chapter VII Transitional Provisions, Art. 91
- Súčasťou autonómie je zriadenie Papuánskeho ľudového zboru, ktorý má za úlohu riešiť spory a hovoriť v mene papuánskych kmeňov. Implementácia autonómneho zriadenia je však kritizovaná za polovičatosť a nekompetentnosť. DURSIN, Richel, Kafil Yamin Another Fine Mess in Papua [online]. The Jakarta Post, 2004-11-18, [cit. 2006-10-05]. (Editorial.) Dostupné online. ; Papua Chronology Confusing Signals from Jakarta [online]. The Jakarta Post, 2004-11-18, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online.
- Rôzne zdroje sa v nadmorskej výške odlišujú, napríklad encyklopédia Universum uvádza starú a nepresnú hodnotu 5 030 m n. m.
- Odlesňovanie prebieha väčšinou ilegálne.
- V čase Sukarnovho pádu v polovici 60. rokov dosahovala medziročná inflácia 1000 %. Schwarz (1994), s. 52-57
- V priemere viac ako 7% od 1968 do 1981. Schwarz (1994), s. 52-57
- Kvôli nadmernej regulácii a klesajúcim cenám ropy spomalil medziročný ekonomický rast na priemerne 4,3 % ročne v období rokov 1981 a 1988. Na konci 80. rokov boli vykonané ďalšie reformy, napríklad devalvácia rupie a deregulácia finančného sektora (Schwarz (1994), s. 52-57).
- Malé, ale významné menšiny Číňanov, Indov, Európanov a Arabov žijú hlavne v mestách.
- Z ktorých sú asi dve tretiny protestanti.
- Svetový šampionát mužských bedmintonových tímov
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
