Beluša
obec na Slovensku v okrese Púchov From Wikipedia, the free encyclopedia
Beluša (nem. Bellusch) јe obec na Slovensku v okrese Púchov. Patrí medzi najľudnatejšie obce bez štatútu mesta na Slovensku.
| Beluša | |||
| obec | |||
 Panoráma obce Beluša | |||
|
|||
| Štát |  Slovensko | ||
|---|---|---|---|
| Kraj | Trenčiansky kraj | ||
| Okres | Púchov | ||
| Región | Stredné Považie | ||
| Vodné toky | Váh, Pružinka | ||
| Nadmorská výška | 258 m n. m. | ||
| Súradnice | 49°03′52″S 18°19′44″V | ||
| Rozloha | 51,33 km² (5 133 ha) [1] | ||
| Obyvateľstvo | 6 186 (31. 12. 2023) [2] | ||
| Hustota | 120,51 obyv./km² | ||
| Prvá pís. zmienka | 1330 | ||
| Starosta | Ján Prekop[3] (nezávislý) | ||
| PSČ | 018 61 | ||
| ŠÚJ | 512851 | ||
| EČV (do r. 2022) | PU | ||
| Tel. predvoľba | +421-42 | ||
| Adresa obecného úradu |
Obecný úrad Farská 1045/6 018 61 Beluša | ||
| E-mailová adresa | obec@belusa.sk | ||
| Telefón | 462 46 00 | ||
| Fax | 462 48 20 | ||
  Poloha obce na Slovensku
| |||
 Interaktívna mapa obce | |||
| Wikimedia Commons: Beluša | |||
| Webová stránka: belusa.sk | |||
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |||
| Freemap Slovakia: mapa | |||
| OpenStreetMap: mapa | |||
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |||
Beluša sa nachádza na Strednom Považí, v severnej časti Ilavskej kotliny, v údolí rieky Váh. Z pohľadu geomorfologického členenia územie obce zasahuje do celkov Považské podolie, Strážovské vrchy a Javorníky. Sídlo je založené na sútoku rieky Pružinka a Konopného potoka[4].
Cez kataster obec prechádza Považská železnica, Kočkovský kanál, ktorý je súčasťou Vážskej vodnej cesty, diaľnica D1, ktorá je súčasťou európskych ciest E50 a E75, a rýchlostná cesta R6. Priamo cez zastavané územie obce prechádzajú cesty I. triedy I/49 a I/61, z ktorej odbočuje cesta III/1946 na Mojtín. Samotná obec je teda dôležitou križovatkou na trase Trenčín – Žilina – Vsetín.
Najbližšími mestami v okolí obce sú Púchov (8 km), Považská Bystrica (14 km), Ilava (11 km).
Najbližším cestným hraničným prechodom je priechod Lysá pod Makytou – Střelná (25 km) na ceste I/49 a priechod Lúky pod Makytou – Horní Lideč (28 km) na železnici gen. M. R. Štefánika je najbližším železničným hraničným priechodom. Najbližším zahraničným mestom je Vsetín na Morave vzdialený 53 km.
Je to najľudnatejšia obec na celom Považí. Jej súčasťou sú dve bývalé obce Hloža a Podhorie, tiež osady Čerencové, Belušské Slatiny, Rybníky, Podmalenica, Závažská a samota Pod Vŕškom.
Najstaršie zdokumentované dôkazy o prítomnosti človeka v oblasti Beluše pochádzajú z mladšej doby kamennej (4. tisícročie pred Kr.), kedy bola osídlená poloha Hradište. Ide o bralnatý masív, nazývaný ako Ostré vŕšky, ležiaci na pravom brehu Slatinského potoka. Z obdobia konca rímskej doby a obdobia sťahovania národov pochádza valové opevnenie a niekoľko vzácnych artefaktov (železný oštep), potvrdzujúcich osídlenie aj v tomto období. V tomto období boli osídlené aj výšinné lokality Stárkova skala a Rašov. Mladšie nálezy dokladajú intenzívne osídlenie lokality v doložené z veľkomoravského obdobia (8. – 9. stor.), medzi ktorými je viac ako 70 mohýl s náleziskami kostí, železných predmetov a drevených základov opevnení.
Medzi vzácne lokality s archeologickými nálezmi zo staršej doby bronzovej (2000 – 1500 pred Kristom) patrí Hloža. Počas stavebných prác na derivačnom kanáli vodnej elektrárne boli v chotári tejto miestnej časti objavené 21. júna 1935 tri hroby, v ktorých sa nachádzali bronzová ihlica, náramok, špirálovité skrútené krúžky, tri náušnice a dve tenké zlaté náušnice. O niečo mladší je nález popolnicového hrobu zástupcu lužickej kultúry (1300 – 1200 pred Kristom) z lokality Podhorie, objavený v roku 1930, ako aj nález z lokality Pechová, kde sa našiel džbán s páskovým uchom a malou prstencovitou nôžkou, zdobený ryhami. Z rovnakého obdobia pochádza aj pohrebisko s 26. žiarovými hrobmi z Pechovej, objavené počas výstavby cesty I/61 v roku 1964. Medzi nálezmi sa nachádzali amfory, misky a hrnce, no tiež bronzové náramky, závesky, prstene, ihlice a korálky. Popri jedinečných tvaroch nádob (napr. popolnica vo forme džbána) je vzácny objav keramiky a hrnčiarskej pece. Z obdobia lužickej kultúry pochádza aj 6 žiarových hrobov, ktoré objavil v roku 1964 Anton Petrovský-Šichman v lokalite Kostelište. Z veľkomoravského obdobia pochádza 36 mohýl, pričom je predpoklad, že v tu stál aj kostol. Ďalších 25 mohýl sa nachádza v neďalekých lokalitách Gárové a Háj, 13 mohýl bolo objavených aj v lokalite Hrobice.
Najstaršia zachovaná písomná zmienka o „terra Belos“ pochádza z roku 1330, pričom už z roku 1332 pochádza zmienka o miestnej fare v súpise pápežských desiatkov. V listine z 10. novembra 1369 sa pri vymedzení chotára uvádza už villa Belos, čiže obec alebo dedina. Kráľovská listina Ľudovíta I. z 5. apríla 1375 obsahuje Belušu ako „civitas“, teda mesto.[5]
Vo väčšine dokumentov sa Beluša uvádza ako „oppidum“, čo znamená opevnené mestečko. Pokým do roku 1439 bola súčasťou trenčianskeho panstva, od tohto roku bola majetkom panstva Ilava. Mestečko malo svoju samosprávu s právom voliť si richtára a mestskú radu, no tiež právo mlynu, jatky, variť pivo, čapovať víno, páliť pálenku, právo lovu a rybolovu, právo výroby tehál a tiež právo poriadať jarmoky a trhy. V roku 1534 tu bola filiálna colná stanica pre vyberanie tridsiatku. Trhové privilégium, oprávňujúce popri pravidelných týždenných trhoch poriadanie 4 jarmokov a trhov, vydal 14. októbra 1659 Leopold I. V 17. storočí tu pôsobil ševcovský, hrnčiarský a debnársky cech a mimo tieto remeslá sa spomínajú tiež kováči, kožušníci, tkáči, krajčíri, klobučníci a zámočníci. Ranu pre sľubný rozvoj mestečka zasadil požiar, ktorý v roku 1723 zničil alebo značne poškodil všetky staré budovy, vrátane kaštieľa. Zhorela tiež časť dokumentov z archívu mestečka. Významné nepokoje a nespokojnosť obyvateľov spôsobili povinnosti, ktoré im v roku 1751 nariadilo panstvo; išlo o povinnosť konať roboty pre pána, obmedzenia pri predaji pôdy a budov, či vyberanie mýta na trhoch, no tiež obmedzenie pohybu v lesoch a zákaz chytať ryby a raky.
Veľké škody spôsobila katastrofálna povodeň na Váhu v roku 1813, ktorá zničila 57 gazdovstiev na dolnom konci obce. Už o desaťročie, 2. júna 1823, zaliala veľkú časť obce rozvodnená rieka Pružinka. Rozsiahly požiar pustošil v Beluši 15. septembra 1827, kedy ľahlo popolom približne 130 domov, vrátane kostola, fary a krčmy. Ani tieto katastrofy sa však nevyrovnali moru, ktorý si len v auguste 1831 (1881?) vyžiadal v Beluši 262 obetí.
Výrazným stimulom pre celý región bolo vybudovanie Považskej železnice, ktorá mala v obci zriadenú železničnú stanicu a byty pre železničiarov. Počas reorganizácie verejnej správy v roku 1888 sa štatút Beluše zmenil z mestečka na obec. Zhoršenie života priniesla aj prvá svetová vojna, ktorá si vyžiadala aj 77 obetí z tejto obce. Vojna nasledujúca bola osudnou pre 9 osôb. Pamiatke na obete a päticu najväčších pohrôm v histórii obce je venovaný „Monument piatich prstov“ z roku 1976. Keramické „prsty“ symbolicky znázorňujú choleru, hladomor, povodne, požiar a vojny, pričom obsahujú aj ich detailný popis.[6]
Konsolidácia pomerov po vzniku Československej republiky bola pozvoľná; popri problémom so zásobovaním a obnovou vojnových škôd bolo treba vybudovať novú budovu školy, k čomu došlo v roku 1930. V danom roku bola obec elektrifikovaná, čo zásadne ovplyvnilo život väčšiny obyvateľov. Nová hasičská zbrojnica s motorovou striekačkou pribudla v roku 1931. Na telefónu sieť bola Beluša pripojená v roku 1934, o 4 roky neskôr začali budovať kultúrny dom a v roku 1939 začali s reguláciou riečky Pružinka. Na konci roku 1944 nemecké vojsko vypálilo niekoľko okolitých salašov a kolíb a 20. apríla 1945 obec bombardovali. K oslobodeniu došlo 1. mája 1945, pričom deň predtým Nemci zničili mosty a lávky v obci. Ich obnova bola prvoradou úlohou počas obnovy obce, kedy bolo treba opraviť aj poškodené komunikácie a budovy. Následne bola postavená nová budova Obecného úradu, dom služieb, hasičská zbrojnica, knižnica, školskú jedáleň materskej škôlky, zdravotné stredisko, či motel Slatina (zhorel v roku 2013). Medzi najnovšie stavby patrí Trhovisko, detské a multifunkčné ihrisko.
Beluša, vybavená potrebnou infraštruktúrou, postupne nadobudla mestský charakter. Okrem služieb poskytujú okolité prevádzky pracovné príležitosti pre obyvateľov. Tí, ktorí dochádzajú za prácou mimo bydliska, využívajú jednoduchú dostupnosť cestných komunikácií aj železnice.[7]
Pamiatky
- Archeologická lokalita Hradište–Ostré Vŕšky, osídlenie od eneolitu (neskorej kamennej doby) až po laténsku dobu (mladšia doba železná).[8]
- Birituálny mohylník Koščeliščo, archeologická lokalita zo slovanského obdobia, vznik od 8. storočia do 9. storočia.[9]
- Mohylník pod Hájom, archeologická lokalita z veľkomoravského obdobia pozostávajúca z 25 mohýl, vznik od 8. storočia do 9. storočia.[10]
- Mohyla za Kamenicou, archeologická lokalita zo slovanského obdobia z druhej polovice 8. storočia až do prvej polovice 9. storočia.[11]
- Mohylník Hrobice, archeologická lokalita zo slovanského obdobia, pozostáva z 13 mohýl, vznik od druhej polovice 8. storočia až do prvej polovice 9. storočia.[12]
- Rímskokatolícka kaplnka sv. Anny, jednoloďová ranogotická stavba s polkruhovou apsidou, bez veže, z obdobia okolo roku 1300. Miestna farnosť sa prvýkrát spomína v súpise pápežských desiatkov z rokov 1332-1337. V 14. storočí bol interiér doplnený o nástenné maľby. Po stavbe nového kostola v jeho blízkosti nebol istú dobu využívaný, až počas reformácie sa v tomto kostole začali stretávať v tej dobe menšinoví katolíci. V tomto období bola do kostola vstavaná drevená empora. V roku 1713 sa spomína s novým patrocíniom sv. Fabiána a Šebastiána, v neskoršom období už nie je využívaný na bohoslužobné účely, využíva sa ako kostnica, neskôr ako sýpka. Necitlivou obnovou, ktorá zapríčinila likvidáciu stredovekých nástenných malieb prešiel v rokoch 1968-1969, ďalšou obnovou prešiel v roku 1990. Stavba je takmer intaktne dochovaná v stredovekej podobe. Interiér je plochostopý, apsida je zaklenutá valenou klenbou. Západnej fasáde dominuje gotický portál s ostením s lomeným oblúkom. Dochovali sa aj tri pôvodné štrbinové okná, dve na južnej lodi, jedno v apside.[13] Kaplnka má bielené fasády a je pokrytá šindľovou strechou.
- Rímskokatolícky kostol sv. Alžbety Uhorskej, jednoloďová renesančná stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z obdobia okolo roku 1560.[14] Počas reformácie bol kostol evanjelický. V roku 1631 bol interiér doplnený o hodnotné renesančné nástenné maľby. V roku 1711 bol prvýkrát barokovo upravený. Poslednou obnovou prešiel v roku 2012, keď boli odhalené a zreštaurované renesančné nástenné maľby. V interiéri sa nachádza barokový hlavný oltár, bočný oltár Ukrižovania a kazateľnica, v bočnej kaplnke klasicistický oltár zo súsoším Piety z roku 1829. Na hlavnom oltári je obraz od J. B. Klemensa z roku 1879.[15] Fasády kostola sú členené polkruhovo ukončenými okani s profilovanými šambránami. Veža má v hornej časti výrazné nárožné skosenia, je ukončená korunnou rísou s terčíkom s hodinami a zvonovitou helmicou.
- Židovský cintorín
Kaplnka sv. Anny
Kostol sv. Alžbety Uhorskej
_-_panoramio.jpg)
- V obci pôsobí FK Beluša
Rodáci
- Peter Baroš (* 1530÷1540 – † 1603) – učiteľ, básnik, rektor mestskej školy, mešťan a mestský notár v Trenčíne, zakladateľ šľachtického rodu Barošovcov. Z ich erbu je odvodený aj znak Beluše.[16]
- Pavol Adami (* 1736 – † 1814), veterinár, lekár a zoológ
- Róbert Kasián Holba (* 1893 – † 1982), pedagóg, lingvista, znalec antickej vzdelanosti, premonštrátsky páter, stredoškolský a vysokoškolský učiteľ.
- Emanuel Filo (* 1901 – † 1973), rektor Univerzity Komenského v Bratislave.
- Vojtech Ambrus (* 1909 – † 1979), prírodovedec, entomológ, fytopatológ (zoocecídie) a pedagóg.
- Ladislav Kvasnička (* 1927 – † 2002), poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (Slovenskej národnej rady) a Federálneho zhromaždenia, lekár, psychiater, maliar a politik.[17]
- Pavel Šulek (* 1935 – † 1987), fyzik
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
