From Wikipedia, the free encyclopedia
BMP-1 je bojové vozidlo pechoty so sériovým označením 1. BMP tvorí základ motostreleckých jednotiek mnohých štátov východnej a strednej Európy. Sú rozlišované základné verzie BMP, a to BMP-1 a BMP-2, pričom v Rusku sa vyrába málo známe, avšak podstatne modernejšie BMP-3 a v súčasnosti aj modernejšie ťažké bojové vozidlo pechoty na platforme Armata T-15. Stroje BMP-1 boli licenčne vyrábané aj v Česko-Slovensku, kde boli označované ako BVP-1.
| BMP-1 | |
|---|---|
 Československé BVP-1 s vysunutým vlnolamom v múzeu RAF. | |
| Základná charakteristika | |
| Posádka | 11 (veliteľ, vodič, strelec-operátor a 8 členov motostreleckého družstva) |
| Dĺžka | 6,735 m |
| Šírka | 2,94 m |
| Výška | 2,068 m |
| Hmotnosť | 13 250 kg |
| Pancierovanie a výzbroj | |
| Pancierovanie | 6 – 20 mm |
| Hlavná zbraň | 73 mm kanón 2A28 |
| Sekundárne zbrane | 7,62 mm guľomet PKT, Odpaľovacie zariadenie 9S428 na odpaľovanie ručne riadených PTRS 9M14M, resp. 9M111M |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | 4-dobý vznetový motor UTD-20 221 kW (300 k) |
| Odpruženie | |
| Max. rýchlosť | po ceste 65 km/h, v teréne 40-45 km/h, pri plavbe 7 km/h |
| Pomer výkon/hmotnosť | |
| Dojazd | 550 – 600 km |
| Priechodnosť | svah so sklonom 35°, stena vysoká 0,71 m, brod hlboký 1,37 m, zákop široký 2,95 m |
Skratka BMP pochádza z ruského bojevaja mašina pechoty – bojové vozidlo pechoty.
V priebehu 50. rokov začalo byť evidentné, že bežné obrnené transportéry nie sú vhodné pre pohyb na bojisku, pretože sú slabo pancierované a samy majú malú palebnú silu. Príkladom je BTR-152, čo bol v podstate iba obrnený nákladný automobil, ktorý mohla ľahko vyradiť paľba veľkokalibrových guľometov bežne používaných jednotkami NATO. Pásové stroje, ako napríklad BTR-50, založené na konštrukcii tanku PT-76 mali podobné nevýhody. Aj v tomto slabo pancierovanom vozidle sedeli vojaci na korbe, mimo hermeticky uzavretého priestoru, čo vozidlu neumožňovalo operovať v zamorenom priestore hroziacej jadrovej vojny. Sovietske velenie sa rozhodlo pre vývoj nového obrneného transportéru, ktorý by bol dostatočne pancierovaný, schopný nasadenia v prostredí zamorenom prostriedkami hromadného ničenia, ako aj mal dostatočnú palebnú silu, ktorá by umožňovala zničiť v tej dobe bežne používané tanky. Čelné pancierovanie vozidla malo odolať paľbe ľahkých kanónov do kalibru 23 mm. Bočné pancierovanie malo byť odolné voči protipancierovým strelám kalibru 7,62 mm. Do súťaže sa prihlásili továrne v Briansku (Objekt 1200), Volgograde (Objekt 911 a 914), Rubcovsku (Objekt 19) a Čeľabinsku (Objekt 764).
S vývojom stroja v Čeľabinskom traktorovom závode sa začalo v roku 1959. Konštruktéri pôvodne chceli použiť 23 mm kanón, nakoniec vozidlo vyzbrojili 73 mm kanónom 2A28. Práve konfigurácia Objektu 764, s motorom vpredu a možnosťou rýchlo nastupovať a vystupovať, bola vyhodnotená ako najlepšie riešenie a po menších úpravách vybraná pre ďalšiu výrobu. Stroj bol vďaka pomerne slabému pancierovaniu a malým rozmerom veľmi ľahký a bol schopný plavby bez väčšej prípravy. Korba BVP-1 je tvorená zvarenými oceľovými plátmi o sile 8 mm pre čelný horný plát (efektívna hrúbka 40 mm), čelný spodný plát 19 mm (35 mm), bočný plát 16 mm za pojazdovými kolesami, 18 mm nad pásmi, strop 6 mm, podlaha 7 mm, zadok vozidla 16 mm. Veža má hrúbku ocele 23 mm čelo, 19 mm bok a zadná časť 13 mm, strop 6 mm. Po prepočte na efektívny pancier je to 31 mm čelo, 23 mm bok a 15 mm zadná časť veže.
Mal tiež pásy podobné tanku T-64, vďaka ktorým bol dobre ovládateľný aj pri vyšších rýchlostiach. Diskutabilná je inšpirácia konštruktérov nemeckým obrneným vozidlom HS.30.
Sériová výroba bola v menšom rozsahu spustená v roku 1966, ale organizáciu výroby sa podarilo úplne zvládnuť až v roku 1971. Vozidlá BMP-1 sa v ZSSR vyrábali do roku 1983. Do výzbroje Sovietskej armády bolo vozidlo zavedené v roku 1966. Celkovo bolo v Sovietskom zväze vyrobených viac ako 20 000 vozidiel BMP-1 v rôznych verziách.
V Československu sa vozidlo vyrábalo pod označením BVP-1. V roku 1967 sa rozbehla výroba v ZŤS Martin, kde sa vyrábali motory, v ZŤS Dubnica veže s kanónom, v Hriňovej vyrábali bočné prevody a prevodovky. Kompletizácia celého vozidla ako aj skúšky sa uskutočňovali v ZŤS Detva a v ZŤS Dubnica.[1] V Československu bolo celkovo vyrobených len o trochu menej vozidiel ako v ZSSR - približne 18 000.[2]
Korba má ostro zahrotené čelo s takmer vodorovným rebrovaným pancierom. Vodič sedí v prednej ľavej časti korby a za ním sa nachádza veliteľ. Post veliteľa vozidla nebol príliš dobre zvolený, pretože ten má zo svojho stanoviska obmedzený výhľad (predovšetkým doprava). Dozadu cez vežu nevidí vôbec, čo vychádzalo z dobovej predstavy o masových útokoch na brániaceho sa nepriateľa. Pre akýkoľvek iný scenár bojovej činnosti to je úplne nevyhovujúce.
Motor UD-20 s výkonom 300 koní je napravo od vodiča a veliteľa. Pohybové ústrojenstvo je po každej strane tvorené šiestimi pojazdovými kolesami, hnacím kolesom vpredu, napínacím vzadu a tromi nosnými kladkami. Horná časť pohybového ústrojenstva je opatrená bočnými ochrannými štítmi. Bojové vozidlo dokáže na ceste vyvinúť maximálnu rýchlosť 65 km/h a v teréne 45 km/h. BMP-1 je plne obojživelné, pohyb vo vode rýchlosťou 7 km/h zaisťujú pásy. Pred vjazdom do vody je na čele korby vztýčený vlnolam a sú spustené odsávacie čerpadlá.
V zadnej časti korby sedí chrbtom k sebe osem príslušníkov pechoty. Vnútorný priestor vozidla je pre väčšinu vojakov príliš nízky a šírka sedadiel je pre priemernú postavu muža taktiež nevyhovujúca. Na každom boku korby sú štyri strieľne s periskopmi a jedna strieľňa s periskopom je v ľavej polovici dverí v zadnej časti korby. Nad týmto priestorom sú štyri prielezy a vzadu sú dvojdielne dvere, ktoré sa otvárajú smerom von.
Napriek tomu, že minulosť ukázala, že jednomiestna veža nie je vhodné riešenie, sovietski konštruktéri sa rozhodli práve pre túto možnosť. Kruhovú vežu pre jedného muža umiestnili v strednej časti korby. Veža je motoricky ovládaná a má odmer 360°. Hlavnú výzbroj tvorí kanón kalibru 73mm s námerom v rozsahu od -4° do +33°. Je možné z neho odpaľovať strely kategórie HEAT alebo HE-FRAG, ktorých vezie 40 kusov. Kumulatívna munícia dokázala prebíjať aj čelné panciere tankov NATO z 60. a 70. rokov, preto vozidlo vzbudzovalo na Západe strach. Jeho účinný dostrel by mal byť 1 300 m. Hneď prvé konflikty ukázali, že šanca na zásah nepriateľského tanku je asi len do vzdialenosti 1 000 m. Napravo od kanónu je lafetovaný spriahnutý guľomet kalibru 7,62mm so zásobou 2 000 nábojov.[3]
Nad hlavným kanónom je umiestnené odpaľovacie zariadenie pre protitankovú riadenú strelu (PTRS) 9M14M „Maljutka“ (v označení NATO A-3 Sagger). Strela je riadená po drôte a má maximálny dosah 3 000 m. Modernizovaná verzia BMP-1M z roku 1974 používala PTRS 9K111 Fagot (AT-4 Spigot). Zmeny v nasledujúcich rokoch prekonal aj pozorovací prístroj vodiča, kde pribudol jeden periskopový segment vľavo od príklopu, ale tiež elektroinštalácia, tesnenia a úchyty[1].
Upravená verzia BMP-1 s iným typom veže s ľahšou výzbrojou (z OT-64), aby zodpovedal Zmluve o konvenčných ozbrojených silách v Európe, upravená v Československu v 90. rokoch 20. storočia je označovaná ako OT-90.
Veľkým nedostatkom BMP-1 je jeho odolnosť, čo sa tragicky prejavilo už pri nasadení v Afganistane. Hlavná palivová nádrž bola umiestnená uprostred priestoru výsadku, kde k nej priliehali dva rady sedačiek, otočené k sebe chrbtom. Toto riešenie, motivované predovšetkým snahou zmenšiť siluetu vozidla, má v prípade prerazenia panciera a následnej explózie fatálne následky, čo vyšlo najavo aj v Iraku. Nedostatky viedli k urýchlenému zostrojeniu modernejšieho BMP-2.
Egypt a Sýria boli prvými prevádzkovateľmi vozidla BMP-1, ktorí ho použili v boji. V roku 1973 zaútočili na Izrael, aby znovu získali územia, ktoré stratili počas šesťdňovej vojny v roku 1967. Arabská koalícia nakoniec prehrala a značný počet obrnených bojových vozidiel vrátane BMP-1 bol ukoristený a priradený do výzbroja izraelskej armády.
BMP-1 používali angolské a kubánske jednotky proti silám Južnej Afriky počas angolskej občianskej vojny. Počas bojov v Angole sa BMP-1 ukázalo ako spoľahlivé vozidlo so slušnou palebnou silou. Počas intenzívnych bojov v bitke pri Cuito Cuanavale v októbri až novembri 1987 bolo 9 vozidiel BMP-1 zničených a 6 bolo ukoristených Juhoafričanmi.
Počas vojny v Afganistane nasadila sovietska armáda do bojov okrem inej techniky aj vozidlá BMP-1. Tie mali síce impozantnú výzbroj, tá však bola vytvorená pre boje na pláňach severozápadnej Európy a nie pre hornaté prostredie Afganistanu. Pri prepadoch zhora, podobne ako by to bolo v mestskej zástavbe, sa tieto bojové vozidlá stávali ľahkou korisťou ručných protitankových granátometov. Kanón 2A28 nemal dostatočný elevačný uhol, aby mohol zasiahnuť vyššie položené ciele, zatiaľ čo guľomet bol príliš ľahký a protitanková raketa nebola určená na tento typ vojny. Na základe týchto skúseností vynikla verzia so zlepšenými bojovými vlastnosťami, ktorá niesla označenie BMP-2. V roku 1981, keď sa vojna vliekla už dva roky, začali sovietske jednotky v Afganistane dostávať namiesto BMP-1 vozidlá BMP-2. Počas celej intervencie v Afganistane (1980 - 1988) stratil Sovietsky zväz 100 vozidiel BMP-1 a BMP-2.[4]
Pri ruskej okupácii Ukrajiny nasadili obe krajiny do bojov vozidlá BMP-1 rôznych verzií. V priebehu prvých dvoch rokov vojny stratilo Rusko minimálne 707 týchto vozidiel[5] a Ukrajina 381.[6]
.jpg)
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
