From Wikipedia, the free encyclopedia
Druhá vojna v Perzskom zálive (iné názvy: Vojna v Zálive, Iracko-kuvajtský konflikt, Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka; v Iraku často hovorovo Um M'aārak – „Matka všetkých bitiek“) bol vojenský konflikt medzi Irakom a koalíciou 34 národov poverených OSN (vrátane Česko-Slovenska) a vedených USA. Vojna začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak.
| Druhá vojna v Perzskom zálive | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
 V smere hodinových ručiriek: USAF F-15E,F-16 a F-15C letia nad horiacimi Kuvajtskými ropnými vežami;Britské jednotky Staffordshireského pluku počas operácie Granby;kamerový pohľad z Lockheed AC-130;Diaľnica smrti;Bojové ženijné vozidlo M728 | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
Koaličné sily: Spojené štáty Kuvajt Spojené kráľovstvo Saudská Arábia Francúzsko Taliansko Kanada Egypt Sýria Maroko SAE Pakistan Omán Katar Česko-Slovensko |
.svg){kind=small} Irak | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
Jaber Al-Ahmad Al-Jaber Al-Sabah George H. W. BushNorman Schwarzkopf Khalid bin Sultan |
 Saddám Husajn Ali Hassan al-Majid | ||||||||
| Sila | |||||||||
| 959 600 vojakov 3 318 tankov 1 820 lietadiel 20 krížnikov 2 bojové lode 5 ponoriek |
545 650 vojakov 4 500 tankov | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 390 mŕtvych 776 zranených 41 zajatých |
20 000 – 200 000 mŕtvych 75 000 zranených 80 000 zajatých | ||||||||
_preps.JPG)
Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678 koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.
Vojna sa nerozšírila mimo Iraku, Kuvajtu a hraničných oblastí Saudskej Arábie, hoci Irak vystrelil rakety na izraelské mestá.
Iracko-iránska vojna Saddáma Husajna a jeho režim finančne zruinovala. Dlhoval 15 miliárd dolárov Kuvajtu a ďalších 15 miliárd Saudskej Arábii. Ďalšie pôžičky mu boli zakázané. Husajn sa vydal cestou nátlaku na Kuvajt. Začal otvorene provokovať. Tvrdil, že Iraku patrí sporné pohraničné územie s bohatými zdrojmi ropy, že Kuvajt je historicky 19. provinciou Iraku a pod. V lete 1990 neboli iracko-kuvajtské vzťahy pre USA v centre záujmu. Americká zahraničná politika sa už veľa rokov zaoberala islamskou revolúciou v Iráne, ktorá začala zvrhnutím šacha. Irak sa vtedy javil ako vhodná protiváha fundamentalistov. Keď začala Iracko-iránska vojna, USA (ale aj veľa ďalších štátov vrátane Francúzska a ZSSR) Saddáma fakticky podporovalo – dodávkami zbraní, vrátane informácií CIA o pohyboch iránskej armády. Po nejasných vyjadreniach západných diplomatov sa Saddám Husajn odhodlal k vojenskej akcii.
2. augusta 1990 iracké elitné jednotky vtrhli s obrovskou presilou do Kuvajtu. Po krátkom boji ho obsadili. OSN prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa okamžite stiahol.
3. augusta jordánsky kráľ Husajn navrhoval konferenciu štyroch arabských štátov za účasti egyptského prezidenta Mubaraka, jeho, Saddáma Husajna a za predsedníctva kráľa Fahda zo Saudskej Arábie. Veril, že táto konferencia by mohla presvedčiť irackého diktátora, aby sa bez boja stiahol z Kuvajtu. Rýchle Saddámove odmietnutie jeho arabských priateľov urazilo. Otvorila sa tak cesta k tomu, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.
6. augusta Saudská Arábia oficiálne požiadala sily Spojených štátov, aby vstúpili do kráľovstva s cieľom brániť ho. Prvé letky stíhačov odleteli na Blízky východ v ten istý deň. Začala operácia Púštny štít. Jej cieľom bolo zabrániť Saddámovi v ďalšej expanzii. V tom čase vôbec nebolo jasné, či zvíťazí diplomatické či vojenské riešenie krízy.
21. septembra 1990 Saddám Husajn predniesol vyhlásenie Revolučnej veliteľskej rady. V ňom tvrdil, že nie je ani najmenšia možnosť irackého odsunu z Kuvajtu a všetky pokusy vyhnať Irak by viedli k „matke bitiek“. Rada bezpečnosti schválila celkovo 12 rezolúcií odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Vo väčšine z nich spolu prvý raz hlasovalo všetkých 5 stálych členov. Vznikla koalícia 28 štátov, ktorých jednotky sa vydali do ohrozenej oblasti v Perzskom zálive. Súčasťou 300-tisícovej koaličnej armády bola aj československá protichemická jednotka.[1] Faktickým ultimátom pre Saddáma bola rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 673
17. januára 1991 sa začala operácia Púštna búrka.
Najvyšší veliteľ koaličných síl, generál Norman Schwarzkopf, mal jasný plán. Prvým cieľom musia byť nepriateľské radarové a protiletecké systémy. Nepriateľ nesmie „vidieť“ útočiace lietadlá. Inak hrozia veľké straty.
Po napadnutí Irak zareagoval odpálením rakiet Scud čiastočne na spojenecké základne v Saudskej Arábii, ale hlavne na územie Izraela. Dúfal, že Izrael vojensky zareaguje a to by mohlo viesť k rozbitiu koalície, lebo Arabi by mohli mať problém pokračovať v boji po boku Židov.
Situácia bola nesmierne napätá. Štát Izrael už od svojho vzniku čelil ohrozeniu. Bol schopný – skôr donútený – sa veľa ráz postarať o svoju existenciu so zbraňou v ruke. Nielen účinná obrana, ale aj rýchle strategické protiútoky boli dôvodom, prečo ešte existoval. A teraz dostal de facto ultimátum od svojich spojencov – nechať na svoje mestá dopadať rakety scud a nepodnikať nič. To sa priečilo celej dovtedajšej izraelskej stratégii. Diplomatické rokovania boli veľmi zložité. Misku váh prevážili až americké batérie obranných protiraketových striel Patriot. Nakoniec Saddámov plán nevyšiel. Židovský štát zachoval neutralitu.
Úspech nepriniesli ani obranné či lokálne útočné operácie irackej armády, ktorá bola v plochej púšti veľmi rýchlo rozdrvená najmä leteckými údermi. Husajn sa teda aspoň pomstil zapálením ropných vrtov v Kuvajte a vypustením ropy do mora (aby spôsobil čo najväčšie ekologické škody) a stiahol svoje najlepšie jednotky (najmä Republikánsku gardu) preč, aby sa vyhol ich zničeniu. S ich pomocou potom potlačil povstanie šiitov, ktoré Američania vyprovokovali, bez toho aby mu potom poskytli sľubovanú pomoc. Vojna sa skončila oslobodením Kuvajtu. Američania ani ich spojenci sa neodhodlali k zvrhnutiu Husajna (ku ktorému však nemali mandát od OSN). K tomu došlo až neskôr, v Tretej vojne v Perzskom zálive. Pretože pozemné boje boli vedené predovšetkým v otvorenej púštnej krajine, straty na životoch neboli vôbec také, ako sa pôvodne spojeneckí plánovači obávali. Generál Schwarzkopf už pri svojom menovaní striktne trval na tom, že bojové operácie bude riadiť on so svojim štábom, a nie Biely dom.
Na strane spojencov sa udáva okolo 400 mŕtvych a necelá tisícka zranených, odhady irackých strát sa veľmi rozchádzajú. Najmenšie odhady dochádzajú k 1 500 obetiam, najväčšie uvádzajú až 200 000 obetí, najčastejšie sa uvádza 25 000 až 75 000 obetí medzi vojakmi a niekoľko tisíc medzi civilným obyvateľstvom. Niektoré odhady uvádzajú až 35 000 civilných obetí. Do spojeneckého zajatia padlo asi 71 tisíc príslušníkov irackej armády.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
