Zádielska tiesňava
národná prírodná rezervácia From Wikipedia, the free encyclopedia
Zádielska tiesňava alebo v širšom slova zmysle Zádielska dolina je monumentálna, relatívne mladá, kvartérna dolina s osobitým geomorfologickým vývojom v Slovenskom krase. Označuje sa ako dolina v krase.
| Zádielska tiesňava | |
| národná prírodná rezervácia | |
 Pohľad od obce Zádiel | |
| Štát |  Slovensko |
|---|---|
| Región | Košický |
| Okres | Košice-okolie. Rožňava |
| Obec | Háj, Bôrka |
| Súradnice | 48°37′32″S 20°49′51″V |
| Rozloha | 2,1473 km² (215 ha) |
| Vznik | 1954 |
| - posledná novelizácia | 1986 |
| Správa | ŠOP - Slovenský kras |
| Kód | 713 |
  Poloha v rámci Slovenska
| |
 Poloha v rámci Košického kraja
| |
| Wikimedia Commons: Zádielska tiesňava | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Podľa niektorých interpretácií pochádza názov Zádiel z maďarského Szád-elő, čo veľmi približne a opisne značí široko rozovreté ústie [doliny]. Je možné, že pôvodne bola pomenovaná obec podľa morfologicky výraznej doliny, a nie opačne.
Už desaťročia sa v literatúre, mapách i médiách používa tiež nesprávny názov Zádielsky kaňon, pričom kaňony v Slovenskom krase poznáme len dva: kaňon Štítnika medzi Kunovou Teplicou a Plešivcom a kaňon Slanej medzi Brzotínom a Plešivcom. Rozdiel medzi kaňonom a tiesňavou z geomorfologického hľadiska je pritom signifikantný, a tkvie v tom, že:
- tiesňava je úzka, zovretá dolina s nevyrovnaným spádom a relatívne veľkým výškovým rozdielom, zatiaľ čo
- kaňon predstavuje širokú dolinu s plochým dnom, vyrovnaným spádom a relatívne malým výškovým rozdielom medzi obomi koncami doliny.
Zádielska tiesňava sa nachádza medzi krasovými planinami Horný vrch (na západe) a Zádielskou planinou (na východe).
Vyerodovala ju v strednotriasových wettersteinských vápencoch riečka Blatnica (syn. Blatný potok) pritekajúca spod Osadníka vo Volovských vrchoch, teda z oblasti s nekrasovým vývojom (paleozoické fylity). Blatnica má aj menší prítok z Baksovej doliny (syn. Vinkelyho údolie), ktorý oddeľuje od planiny Horný vrch (sensu stricto) tzv. Borčiansku planinu (tá sa v súčasnosti[1] chápe ako súčasť Horného vrchu sensu latto). V čase meteorologicko-hydrologických extrémov naberá riečka Blatnica na sile a mení sa v dravú rieku s obrovskou eróznou (vymieľacou) energiou, ktorá výrazne premodelúva dno tiesňavy. Naposledy došlo k extrémnemu rozvodnenie na prelome mája a júna 2010, kedy región zasiahla tzv. tisícročná voda. Blatnica na niekoľkých miestach úplne zničila miestnu komunikáciu na dne tiesňavy, niekde v nej vyerodovala aj vyše 1 m hlboké a desiatky metrov dlhé ryhy a výmole. V súčasnej dobe je komunikácia po sanácii a turisti ju môžu znovu používať.
Tiesňava má hĺbku takmer 400 m, dĺžku 2 km, najužšiu šírku pri dne menej ako 10 m (uvedené miesto sa nachádza tesne za Cukrovou homoľou, resp. ZSZ od nej). Nachádza sa pri obci Zádiel. ale v katastrálnom území obcí Háj a Bôrka v okrese Košice-okolie a v okrese Rožňava v Košickom kraji. Od roku 1954 je táto oblasť s výmerou 214,73 ha Národnou prírodnou rezerváciou[2].
Pozornosť zaujme najmä 105 m vysokým ihlanovitým útvarom, ktorý vďaka svojmu tvaru dostal názov Cukrová homoľa. Cukrová homoľa je najvyšší skalný útvar tohto typu na Slovensku. Z geomorfologického hľadiska sa radí v užšom slova zmysle medzi tzv. skalné ihly, a predstavuje erózno-denudačný relikt (zvyšok) niekdajšieho skalného reliéfu v Zádielskej doline. Na jej genéze a formovaní sa podieľala svojou eróznou i abráznou činnosťou aj riečka Blatnica, ktorá v procese vývoja tiesňavy tiekla v rôznych výškových úrovniach. Je zaujímavé, že v hornej časti tiesňavy, v jej východnej stráni, vyníma sa v jej spodnej tretine jej analógia, tzv. Malá cukrová homoľa, ktorá dosahuje asi 1/5 výšky jej slávnej menovkyne.
V súčasnosti poznáme v Zádielskej tiesňave asi 100 jaskýň rôznych morfologických a speleogenetických typov. Najznámejšia je 17 m dlhá Kráľovská jaskyňa, s ktorou sa spája miestna legenda o uhorskom kráľovi Belovi IV, ktorý sa v regióne skrýval pred hordami Tatárov. Súdiac podľa jej parametrov ťažko uvažovať o tom, že útočisko našiel práve v tejto jaskyni; vhodnejším úkrytom preňho i jeho družinu by bola neďaleká jaskyňa Erňa na Zádielskej planine. Určite najvýraznejšou jaskyňou, ktorú možno vidieť aj zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov, je Orlia diera (lokálny názov Sas-lyuk) – 8 m dlhá jaskyňa, ktorej neprístupný vchod leží v mohutnej skalnej stene (Orlia bašta), vysoko nad obcou Zádiel, vpravo od osi doliny. Pripomína veľkú čiernu oválnu škvrnu. Najväčšou jaskyňou Zádielskej doliny je Tajná jaskyňa, ktorej dĺžka dosahuje až 60 m a hĺbka 8 m. Druhou najväčšou jaskyňou je archeologicky významná Kostrová jaskyňa. Medzi pozoruhodné jaskyne určite patrí Stará jaskyňa ležiaca v extrémnom teréne nad Kolovou vežou, ktorá je zvetraným pozostatkom kedysi mohutnej jaskyne. Úplne v jej závere rastie asi 10 m vysoký dub. Prakticky žiadna známa jaskyňa v tiesňave neprekonala fluviokrasový vývoj, a ak niekedy taká jestvovala, intenzívna a dlhotrvajúca modelácia ju vymazala z pomyselnej mapy jaskýň. Jaskyne Zádielskej tiesňavy patria k rôznym speleogenetickým subtypom koróznych jaskýň, rozsadlinových jaskýň či sutinových jaskýň. Ich dĺžky sa pohybujú najčastejšie v rozmedzí od 2 – 10 m, jaskýň s dĺžkou nad 20 m je pomerne málo. Medzi zaujímavé jaskyne patrí Kozia jaskyňa, Jaskyňa pod valom, Skrytá jaskyňa, Hotel, Zrnový previs, Javisko, Skrytá sieň, Zádielska zrkadlová jaskyňa, Jaskyňa v Oddreli, Zelená jaskyňa a ďalšie.
Jaskyne v Zádielskej tiesňave plnili významnú refugiálnu úlohu – poskytovali útočisko miestnym obyvateľom v čase druhej svetovej vojny, kedy v blízkom okolí prebiehali intenzívne delostrelecké boje. Dokázaný je pobyt Miklósa Bélyiho rodáka z Bôrky, v tom čase chlapca, ktorý sa so svojím otcom vybral hľadať úkryt pred zúriacimi bojmi do tiesňavy v januári či februári 1944. Na istom mieste v hornej časti tiesňavy, v svahu Zádielskej planiny, sfúkol chlapcovmu otcovi vietor klobúk z hlavy, na čo malý Miklós, ktorý sa vybral klobúk hľadať, zvolal na otca: "Apu, ott van a kalap, és ott van a barlang!" ("Oci, tu je klobúk, a tu je jaskyňa!"). V nájdenej jaskyni, ktorá dnes nesie názov Lôžková jaskyňa, prežil chlapec približne 2 mesiace v extrémnych podmienkach (kamenné lôžko, krutá zima, vysoká snehová pokrývka). Približne z polovice svahu planiny schádzal do tiesňavy napiť sa vody len pod rúškom noci. Živil sa korienkami rastlín. Do jaskyne, ktorá ležala 8 m vysoko v skalnej stene, sa dostával po kmeni smreka s otesanými konármi. Podľa jeho svedectva zúrila v tom čase medzi severným a južným koncom doliny intenzívna delostrelecká paľba. Po roku 2000 sa trom jaskyniarom Slovenskej speleologickej spoločnosti v spolupráci s jeho synovcom podarilo (aj s pomocou lana) už starého pána Bélyiho (t. č. z maďarského Miškolca) dopraviť až pod jaskyňu, v ktorej kedysi prebýval – bolo to jeho posledné želanie, keďže od vojny jaskyňu, v ktorej toľký čas trávil sám, nevidel, ani už netušil, kde sa vôbec nachádza. Štastné okolnosti (Lôžková jaskyňa sa našla ako jedna z posledných, identifikácia jaskyne, osobné kontakty atď.) priviedli niekdajšieho nedobrovoľného väzňa na staré miesto, a tu sa jaskyniari stali aj svedkami jeho veľkého dojatia.
Vývoj tiesňavy je stále zahalený rúškom tajomstva, a jestvuje viacero teórií o tom, ako tiesňava vznikala. Podľa teórie geológa a speleológa Jána Seneša z päťdesiatych rokov min. st. vznikla prevalením povál jaskynných priestorov. Český geológ Václav Cílek v deväťdesiatych rokoch min. st. predpokladal, že aspoň časť terajšej Zádielskej doliny tvorili riečne jaskyne, v ktorých sa vinul podzemný tok – predchodca Blatnice. Za významnú z hľadiska vývoja tiesňavy predpokladá výraznú drvenú zónu medzi obomi materskými planinami. Intenzívny výskum jaskýň azda prinesie z tamojších jaskýň indície, ktoré by poodhalili tajomstvo jej vzniku a vývoja.
Za analogický útvar sa považuje aj východne situovaná Hájska tiesňava, ktorá sa zarezala medzi Zádielsku planinu a Jasovskú planinu. Zaujímavá je tým, že jej dnové časti na juhu vypĺňajú relatívne mocné polohy recentných vápencov (penovce, travertíny), ktoré sa dlhodobo exploatovali (porézna stavebnina s vynikajúcimi izolačnými vlastnosťami; iskrivé omietky).
Charakteristiku flóry a fauny podmieňuje hraničné položenie medzi Slovenským krasom a Slovenským rudohorím. Územie je známe aj zvratom vegetačných pásiem. Skalné útvary pokrýva pôvodný ihličnatý porast (borovice, tisy). Sutinové polia v stráňach tiesňavy obsadili spoločenstvá rôznych zaujímavých druhov našej kveteny. Veľmi často sa vyskytuje omamne voňajúca mesačnica trváca (Lunaria rediviva), papraď jelení jazyk celolistý (Phyllitis scolopendrium); z drevín je hojne zastúpený buk, hrab, dub, smrek, menej jedľa, lipa, javor poľný atď. Ešte začiatkom 20. storočia bola veľká časť dnových a priúpätných partií tiesňavy bez drevinovej vegetácie, pravdepodobne v dôsledku pastvy a odlesňovaniu. Prirodzená sukcesia a ochrana jedinečného prírodného výtvoru sa podpísala na súčasnom vzhľade tiesňavy.
Jedinečným faunistickým prvkom je endemický ulitník Alopia zádielska (Alopia clathrata), ktorú možno nájsť vo vlhkej sutine. Vyskytuje sa tu i nádherný, tyrkysovosfarbený slizniak Bielzia coerulans. Častá je salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra). Popri Blatnici veľmi často vídať loviace vodnáre (Cinclus sp.) a rybáriky (Alcedo sp.). V neprístupných častiach tiesňavy sa sezónne môže zdržiavať medveď hnedý (Ursus arctos).
Zádielska dolina je známa už od praveku, prechádzala tadiaľto dôležitá komunikácia spájajúca Rožňavskú a Košickú kotlinu, čoho svedkom sú aj skromné historické pamiatky, najmä zo staršej doby bronzovej a valy hradiska na západnom svahu tiesňavy.
Už v devätnástom storočí vyšli tlačou na základe rozprávania miestnych obyvateľov zo Zádielu niektoré legendy o Zádielskej tiesňave, takisto začiatkom dvadsiateho storočia (1901)[3], a v osemdesiatych rokoch ich znovuvydanie vďaka už zosnulému Gustávovi Stibrányimu st., lekárnikovi a amatérskemu archeológovi z Moldavy nad Bodvou. Zádielska dolina je už takmer storočie zobrazovaná na pohľadniciach, fotografiách či rytinách.
Zádielska dolina je verejnosti prístupná červenou turistickou trasou z obce Zádiel. Za tiesňavou, resp. vyústením Baksovej doliny, sa nachádza aj turistická reštaurácia, resp. bufet. Kedysi sa v tiesňave nachádzala aj turistická útulňa, ktorá však cez druhú svetovú vojnu vyhorela.
V tiesňave sa v podobe skalných stien, brál a veží nachádza horolezcami hojne navštevovaný pestrý horolezecký terén. Práve horolezci dali už pred vyše sto rokmi názvy všetkým významným skalným útvarom (napr. Orlia bašta, Zelená stena, Trojkráľový hrebeň, Zmývač krvi, Mesačná stena, Sirota, Javisko a pod.). V teréne môžu aktívne pôsobiť v období mimo hniezdenia vzácnych druhov avifauny.
V Zádielskej tiesňave prieskumne a dokumentačne dlhodobo a systematicky pôsobia aj jaskyniari Slovenskej speleologickej spoločnosti a pracovníci košického pracoviska Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva.
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
