From Wikipedia, the free encyclopedia
Veľká turecká vojna (nemecky: Großer Türkenkrieg) alebo Vojna Svätej ligy (turecky: Kutsal İttifak Savaşları) bola séria konfliktov medzi Osmanskou ríšou a Svätou ligou pozostávajúcou z Habsburskej monarchie, Republiky oboch národov (Poľsko-litovská únia), Benátok a Ruska. Intenzívne boje začali v roku 1683 a skončili podpísaním Karlovského mieru v roku 1699. Vojna sa skončila prehrou Osmanskej ríše, ktorá tak po prvýkrát stratila veľké množstvo územia. Stratila územia v Uhorsku a v Republike oboch národov, ako aj v častiach západného Balkánu. Vojna bola tiež významná vďaka tomu, že sa Rusko prvýkrát zapojilo do západoeurópskeho spojenectva.
| Veľká turecká vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Osmansko-habsburských vojen, Poľsko-osmanských vojen, Osmansko-benátskych vojen, Rusko-tureckých vojen | |||||||||
 Bitka pri Viedni (1683) | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
.svg){kind=small} Rímsko-nemecká ríša Habsburská monarchia Republika oboch národov.svg){kind=small} Ruské cárstvo
|
 Osmanská ríšaVazalské štáty
| ||||||||
| Straty | |||||||||
| 384 000 vojakov a civilistov umrelo (na oboch stranách) | |||||||||
Po povstaní Bohdana Chmeľnyckyja, keď Ruské cárstvo získalo niektoré územia od Republiky oboch národov (dnes časti východnej Ukrajiny), zostali niektorí kozáci v juhovýchodnej časti Republiky oboch národov. Ich líder, Petro Dorošenko, chcel spojiť zvyšok svojho panstva s Osmanskou ríšou, čím začal povstanie proti Jánovi Sobieskému (veliteľ poľskej armády). Sultán Mehmed IV., ktorý vedel, že Republika oboch národov bola oslabená v dôsledku vnútorných konfliktov, zaútočil na najbližšie veľké mesto pri hraniciach, na Kamianec-Podiľskyj.
Malá poľská sila odolávala obliehaniu Kamenca dva týždne, potom však bola nútená kapitulovať. Poľská armáda bola príliš malá na to, aby odolala osmanskej invázii, a preto dokázala zaznamenať len malé taktické víťazstvá. Po troch mesiacoch boli Poliaci nútení podpísať Bučačskú zmluvu, v ktorej sa dohodli vzdať mesta Kamenec-Podolský, Podolia a vzdať hold osmanskému sultánovi.
Keď sa správy o podmienkach porážky a zmluvy dostali do Varšavy, Sejm odmietol vzdať hold sultánovi a zorganizoval pod vedením Sobieského veľkú armádu; Poliaci následne zvíťazili v bitke pri Chotyne (1673). Po smrti kráľa Michala v roku 1673 bol Sobieski zvolený za poľského kráľa. Štyri roky sa pokúšal sa poraziť Osmanov, avšak bez úspechu. Vojna sa skončila 17. októbra 1676 mierovou dohodou, v ktorej si Turci udržali kontrolu iba nad mestom Kamianec-Podiľskyj. Tento útok Turkov v roku 1676 viedol k začiatku rusko-tureckých vojen.
Po niekoľkých rokoch mieru zaútočila Osmanská ríša, povzbudená úspechmi na západe Republiky oboch národov, na habsburskú monarchiu. Turci už takmer obsadili Viedeň, avšak Ján III. Sobieski viedol kresťanské spojenectvo, ktoré porazilo Osmanskú ríšu v bitke pri Viedni (1683), čím zastavila nadvládu Osmanskej ríše v juhovýchodnej Európe.
Nová Svätá liga bola v roku 1684 iniciovaná pápežom Inocentom XI. a zahŕňala Rímsko-nemeckú ríšu (na čele s Habsburským Rakúskom), Republiku oboch národov a Benátsku republiku,[1] a v roku 1686 sa pripojilo Rusko. Druhá bitka pri Moháči (1687) bola pre sultána drvivou porážkou. Turci boli úspešnejší na poľskom fronte a počas bojov s Republikou oboch národov dokázali udržať Podoliu.
Zapojenie Ruska k Svätej lige znamenalo, že sa po prvýkrát zapojila do spojenectva s európskymi mocnosťami. Bol to začiatok série rusko-tureckých vojen, z ktorých posledná bola počas prvej svetovej vojny. V dôsledku Krymských a Azovských kampaní obsadilo Rusko kľúčovú osmanskú pevnosť Azov.
Po rozhodujúcej bitke pri Zente v roku 1697 a po menších bojoch (napríklad bitka pri Podhájci v roku 1698), Svätá liga v roku 1699 zvíťazila a prinútila Osmanskú ríšu, aby podpísala Karlovskú zmluvu.[2] Osmani stratili väčšinu Uhorska, Sedmohradska a Slavónska, ako aj časti Chorvátska, na úkor habsburskej monarchie, zatiaľ čo Podolia sa prinavrátila Poľsku. Väčšina Dalmácie prešla do rúk Benátok spolu s Morejou (Peloponézsky polostrov), ktorú Osmani v roku 1715 dobyli a znovu získali v Požarevackej zmluve z roku 1718.
Dobytie mesta Viedeň bolo veľkým snom Osmanskej ríše. Počas rokov pred týmto druhým obliehaním (prvé sa uskutočnilo v roku 1529) sa Osmanská ríša pod záštitou veľkovezírov z vplyvnej rodiny Köprülüovcov zaoberala rozsiahlymi logistickými prípravami vrátane opravy a zriaďovania ciest a mostov vedúcich do Rímsko-nemeckej ríše a jej logistické centrá, ako aj zasielanie munície, kanónov a iných vecí z celej Osmanskej ríše do týchto stredísk a na Balkán. Od roku 1679 zúril vo Viedni mor.
Hlavná osmanská armáda dňa 14. júla 1683 konečne obliehala Viedeň. V ten istý deň poslal Kara Mustafa do mesta tradičný list, aby sa mesto dobrovoľne vzdalo.[3] Ernst Rüdiger Graf von Starhemberg, vodca zostávajúcich 15 000 vojakov a 8 700 dobrovoľníkov s 370 delami, sa odmietol zúčastniť kapitulovania. Iba pár dní predtým dostal správu o hromadnom zabití v meste Perchtoldsdorf,[4] južne od Viedne, kde občania odovzdali kľúče od mesta. Obliehanie sa začalo 17. júla.
6. septembra prešli Poliaci pod vedením Jána III. Sobieského cez Dunaj 30 km severozápadne od Viedne k mestu Tulln, aby sa spojili s ríšskymi jednotkami a ďalšími vojskami zo Saska, Bavorska, Bádenska, Franku a Švábska. Ľudovít XIV. z Francúzska odmietol pomôcť svojmu habsburskému rivalovi, ktorý práve získal Alsasko. Spojenectvo medzi Sobieskim a cisárom Leopoldom I. viedlo k začleneniu poľských husárov k už existujúcej spojeneckej armáde. Velenie vojsk európskych spojencov bolo zverené poľskému kráľovi, ktorý mal pod jeho velením 70 000 - 80 000 vojakov čeliacich 150 000 tureckej armáde.[5] Sobieskiho odvaha a pozoruhodné schopnosti velenia boli už v Európe dobre známe.
Začiatkom septembra vyhodilo do vzduchu skúsených 5 000 osmanských sapérov opakovane veľké časti múrov, čím vznikli medzery široké asi 12 metrov. Viedenčania sa tomu snažili zabrániť vykopaním vlastných tunelov, aby zastavili ukladanie veľkého množstva strelného prachu v jaskyniach. Viedenčania boli pripravení bojovať vo vnútri mesta.
Záchranná armáda musela konať rýchlo, aby zachránila mesto, a tak zabránila ďalšiemu dlhému obliehaniu. Napriek bizarnému zloženiu armády a krátkemu času iba šiestich dní bola vytvorená efektívna vodcovská štruktúra zameraná na poľského kráľa a jeho ťažkú kavalériu (poľských husárov). Svätá liga vyriešila otázky platby využitím všetkých dostupných finančných prostriedkov od vlády, pôžičiek od niekoľkých bohatých bankárov a šľachticov a veľkých súm peňazí od pápeža.[6] Habsburgovci a Poliaci sa tiež zhodli na tom, že poľská vláda bude platiť za svoje vlastné jednotky, kým budú ešte v Poľsku, ale že keď prídu na habsburské územie, budú to platiť Habsburgovci. Cisár však musel uznať Sobieského nárok na prvé práva na drancovanie nepriateľského tábora v prípade víťazstva.
Kara Mustafa Paša bol menej účinný pri zabezpečovaní motivácie a lojality svojich vojsk a menej pripravený na očakávaný útok na armádu. Obranu dal za úlohu Krymskému chánovi a jeho jazdeckej sile, ktorá pozostávala z okolo 30 - 40 000 mužov. Osmani sa nemohli spoľahnúť na svojich valašských a moldavských spojencov. George Ducas, moldávsky princ, bol zadržaný, zatiaľ čo vojská Șerbana Cantacuzina sa pripojili k ústupu po Sobieskiho jazdectve.[7]
Konfederované jednotky signalizovali svoj príchod na Kahlenberg nad Viedňou ohňom. Pred bitkou sa slávila omša pre poľského kráľa a jeho šľachticov.
Okolo 18:00 nariadil poľský kráľ kavalériam, aby zaútočili v štyroch skupinách, z ktorých boli tri poľské a jedna z Rímsko-nemeckej ríše. 18-tisíc jazdcov sa vybralo dole kopcom, čo bola najväčšia kavaléria v histórii. Lipskí Tatári, ktorí bojovali na strane Poliakov, mali na prilbách vetvičku slamy, aby sa odlíšili od Tatárov bojujúcich na strane Osmanskej ríše. Vojsko ľahko prelomilo línie Osmanov, ktorí boli vyčerpaní a demoralizovaní a čoskoro začali utekať z bojiska. Jazdectvo smerovalo priamo do osmanských táborov a do tábora Kara Mustafu, zatiaľ čo zvyšná viedenská posádka sa vymanila zo svojej obrany, aby sa pripojila k útoku.
Osmanské jednotky boli unavené a znechutené po neúspešnom útoku na mesto a po postupe pechoty Svätej ligy na Turkenschanz. Kavaléria bola pre nich poslednou smrteľnou ranou. Necelé tri hodiny po útoku jazdectva kresťanské vojská zvíťazili a zachránili Viedeň.
Územie Slovenska tvorilo severnú hranicu pokiaľ sa rozšírila Osmanská ríša. V čase jej najväčšieho územného rozmachu turecké vojská postupovali údoliami Váhu, Hrona, Rimavy a Ipľa na sever. Pokiaľ najsevernejšie miesta, kde sa dostali (Hlohovec, Nitra, Žarnovica, Očová, Poníky, Plešivec) hlavne vyrabovali respektíve tieto mestá boli čoskoro dobyté späť (Hlohovec, Nitra, Žarnovica), od roku 1663 boli Nové Zámky a ich okolie (Šurany, Levice) a južná časť východného Slovenska pod správou Osmanskej ríše a jej spojencov.[8] (V roku 1664 zahynul v bitke proti Turkom pri Leviciach kapitán Štefan Kohári I. (Koháriovci) veliteľ fiľakovského hradu a od roku 1661 županom Hontianskej župy).
Vojne predchádzali protihabsburské stavovské povstania, z ktorých najmä povstanie Juraja I. Rákociho (1644 – 1645) a Tököliho povstanie (1678 – 1686) oslabili postavenie Habsburgovcov na území dnešného Slovenska. Imrich Tököli sa v roku 1682 stal – ako protivládca Habsburgovcov – kráľom resp. kniežaťom. (Osmanská ríša ho titulovala kráľ, pretože 16. septembra 1682 ho budínsky miestodržiteľ Ibrahim Paša vo Fiľakove ustanovil za kráľa Horného (stredného) Uhorska.[9] Sám sa označoval za knieža, vazalského štátu Osmanskej ríše, ktorý pôvodne pokrýval zhruba východné a stredné Slovensko (po Váh), neskôr aj západné Slovensko.
Po víťazstve v bitke pri Viedni (11. – 12. september 1683) poľsko-rakúsko-nemecké sily na čele s poľským kráľom Jánom III. Sobieskim ďalej vytláčali osmanské vojská veľkovezíra Kara Mustafa Pašu z územia monarchie.
V roku 1685 začali habsburské vojská pod vedením Karola Lotrinského obliehať poslednú osmanskú pevnosť Nové Zámky na slovenskom území. Maršál Caprarom viedol obliehanie veľmi energicky a nestrácal čas. Rozhodujúci útok sa uskutočnil 19. augusta 1685. Cisárske jednotky prerazili do pevnosti a pobili väčšinu tureckej posádky, poslednú pevnosť na území Slovenska.[9]
Habsburgovcom sa v rokoch 1683 až 1685 podarilo potlačiť Tököliho povstanie (Kurucov) a zvrhnúť tzv. „slovenského kráľa“, knieža Imricha Tököliho.[9]
V októbri 1685 bol dobytý Ostrihom. Pevnosť sa vzdala po chabom odpore. Za pád Ostrihomu bol popravený turecký veliteľ pevnosti Ibrahim Paša. Ďalšie oporné body tureckej moci v Uhorsku boli obsadené v rýchlom slede. Cisárske jednotky postupne dobyli Budín, Pécs a Jáger. V roku 1687 dokonca boli turecké jednotky porazené pri Moháči. V roku 1668 bol obsadený stoličný Belehrad a Turci boli donútení opustiť Slavónsko.[8]
V roku 1687 bol sultán Mehmed IV. zosadený janičiarmi, ale ani jeho nástupca Sulejman II. však spočiatku vo vojne nebol príliš úspešný. V roku 1688 padol do rúk Habsburgovcov Belehrad a v roku 1689 aj Skopje. Koncom toho istého roka však veľkovezír Mustafa Köpröli zhromaždil silnú armádu a v roku 1690 zahájil úspešnú protiofenzívu. V októbri 1690 Turci dobyli Belehrad naspäť a v nasledujúcich rokoch sa so striedavými úspechmi.
Definitívnu porážku utrpeli Turci v bitke pri Zente, kde princ Eugen Savojský 11. septembra 1697 úplne rozdrvil tureckú armádu. Sultánovi nezostávalo nič iné len uzavrieť mier. Rokovania a uzavretie mierovej zmluvy známej pod názvom Karlovský mier, sa konali v dnešnom srbskom meste Sriemske Karlovce (srb. Сремски Карловци, čes. Sremské Karlovice, slov. Sriemske Karlovce). Mier bol uzavretý 26. januára 1699. Potvrdil oslobodenie takmer celého Uhorska od tureckej nadvlády. Habsburgovci na jeho základe získali Sedmohradsko a takmer celé Uhorsko (s výnimkou Banátu).[8]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
