umenie vytvorené kresťanskými autormi v prvých storočiach po Kristovi (1. – 6. storočie) From Wikipedia, the free encyclopedia
Ranokresťanské umenie je označenie pre umenie vytvorené kresťanskými autormi v prvých storočiach po Kristovi (1. – 6. storočie). Na území Rímskej ríše sa o ranokresťanskom umení zvykne hovoriť pred nástupom cisára Justiniána I.[pozn. 1]
O celkovom prehľade byzantského umenia pozri Byzantské výtvarné umenie.
Vývoj kresťanského umenia len ťažko možno pochopiť bez teologicko-sociálneho kontextu. Pre pôvodnú apatiu kresťanov k svetským veciam a ich predstavám o skorom príchode konca sveta sa najranejší kresťania významnejšie nezaujímali o svetské veci. Okrem umenia sa teda spočiatku kresťania nezaujímali ani o politiku, či iné aspekty verejného života. Ich názory sa však pomaly menili a po vzniku odbornejších interpretácií evanjelických textov cirkevnými otcami nasledovali i prvé prejavy kresťanského umenia – spočiatku najmä maľby v katakombách, sochárska výzdoba na sarkofágoch.
Verejné umenie (a v rámci neho i kresťanská architektúra) mohlo vzniknúť až po oficiálnom akceptovaní kresťanstva (tzv. Milánsky edikt v roku 313). Prvý kresťania boli štátnou mocou často prenasledovaný a verejnosťou, pre ktorú tvorili tajomnú sektu boli vnímaní negatívne. Nemali preto právo vysluhovať bohoslužby na verejných miestach.
Ranokresťanské umenie bolo výrazne ovplyvnené orientálnym chápaním umenia a mystickými tradíciami judaizmu. V prvých dvoch storočiach sa prísne dodržiaval zákaz akéhokoľvek figurálneho zobrazovania. Tento zákaz vychádzal najmä zo starozákonnej interpretácie zákazu modlárstva – idolatrie. Preto sa z tohto obdobia ani nezachovali výraznejšie prejavy umenia ako fresky, či doskové maľby. Od 3. storočia sa pomaly zaviedlo používanie obrazov. Táto zmena súvisela s procesom prispôsobovania sa k antickej kultúre a tradíciám Rímskej ríše. Vďaka otvoreniu sa vonkajšiemu svetu dokázali kresťania efektívnejšie šíriť vieru a to i medzi nežidovským obyvateľstvom. Ranokresťanská ikonografia neobsahovala veľké množstvo druhov výtvarného spodobnenia. Často stávalo, že sa preberali antické a pohanské motívy, ktoré sa preniesli a prispôsobili k príbehom Starého zákona. Po oficiálnom uznaní kresťanstva cisárom Konštantínom v roku 313 sa kresťanom otvorili nové možnosti. Kristovo božstvo sa stalo ústrednou témou teológie a v zásade i umenia. Rozpútali sa vášnivé diskusie o Kristovej osobe a vďaka upusteniu od rímskej teórie cisárskeho božstva získala postava Krista i cisárske atribúty. V oblasti ranokresťanskej architektúry bol proces adaptácie architektonických foriem antiky veľmi rýchly. Nedá sa presne odhadnúť, kde vzniklo prvé kresťanské umenie.[1] Nemohlo však vzniknúť inde než na miestach prvých kresťanských obcí – Ríma, Jeruzalema, Antiochie a Alexandrie. Do Byzantionu (resp. od 3. storočia Konštantínopola) ako nového centra ríše sa umenie dostalo už v raných začiatkoch jeho existencie. Konštantínopol na rozdiel od Ríma mal vzniknúť ako mesto kresťanské (hoci v ňom bolo najmä v prvých storočiach badať i helenistické prvky). Do nového mesta bolo prenesených viacero umeleckých skvostov z celej ríše a stalo sa tak výkladnou skriňou rímskeho umenia.
Pred oficiálnym uznaním kresťanstva sa kresťania schádzali na odľahlých miestach a v súkromných domoch. Keďže im spočiatku na obrady stačila jednoduchá miestnosť a stôl, miesta stretnutí prvých kresťanov je ťažké identifikovať. V Dura-Euopos na rieke Eufrate sa podobné miesto dá rozoznať vďaka prítomnosti ranokresťanských malieb.
Zvrat nastal až po uznaní kresťanstva. Už za vlády Konštantína I. sa presadilo budovanie rozsiahlejších svätýň ako odpoveď na rýchly nárast počtu kresťanov v Rímskej ríši. Príklad architektonického vývoja poskytuje chrám Santa Constanza, či Chrám svätého Klementa v Ríme. Zo 4. storočia pochádzajú zase baziliky Panny Márie Väčšej a svätej Sabíny, na východe to boli ranokresťanské centrá ako Korint, Efez, či novozaložený Konštantínopol.[2]
Architekti pre chrámy museli vybrať typ budovy, ktorý by sa najlepšie prispôsobil kresťanskému kultu. Nebolo možné prevziať typy pohanských chrámov a prispôsobovať podmienkam kresťanstva. Budova určená pre kresťansky kult musela slúžiť ako miesto zhromažďovania veriacich sa na omši. Týmto potrebám najviac vyhovel architektonicky typ baziliky (dlhá budova často rozdelená na niekoľko lodí s niekoľkými oddelenými priestormi – apsidy, bočné lode a átriá). Pôvodne slúžili ako verejné budovy súdov, bánk alebo ako obchodné centrum. Na náboženské potreby sa používala bazilika v pozdĺžnom smere. K hlavnému priestoru sa pripájala apsida, umiestnená na jednej z kratších strán oproti vchodu. Apsida bývala orientovaná rôznymi smermi (orientácia oltáru na východ sa zaviedla až neskôr), vnútri bola spravidla polkruhová, zvonka mávala polo valcovitý tvar, alebo bývala zakomponovaná do pravouhlých, či polygonálnych múrov. Kreslo kňaza sa nachádzalo v apside, čo vysvetľuje, že sa tu dodnes často nachádza kamenná polkruhová lavica, ktorá má v strede zvýšene miesto (synthronom). Rozdelenie priestoru na niekoľko lodí stĺpmi alebo piliermi, spojenými navzájom architrávmi či arkádami, mohlo byt rôzne. V Rímskej ríši mali baziliky často päť lodí, kým baziliky v Severnej Afrike ich mali až sedem alebo deväť (napr.bazilika v Kartágu). Stredná loď bola vždy vyššia ako bočné lode. Originálnosť dodáva ranokresťanským kostolom viac svetla ktoré prenikalo radmi okien napr. bazilika svätej Sabíny v Ríme a baziliky v Ravenne.[3]
Do baziliky sa vstupovalo cez nartex (krytá predsieň). Nartex a hlavná loď mali zvyčajne strop s otvoreným krovom. Oveľa vzácnejší bol kazetový strop. Pred ranokresťanskými kostolmi bývalo átrium, spravidla so štvorcovým dvorom a s fontánou (fiála) uprostred. Všetky tieto prvky boli prebrané z antických pohanských svätýň, novým prvkom bol transept (priečna chrámová loď).
Transept bez architektonického členenia pripomínal veľkú sálu, ktorá sa v neskoršom období sa začala výraznejšie členiť. V bazilikách v okolí Egejského mora sa delila na tri časti, ale bežné bolo i iné členenie. Práve v mestách na pobreží Malej Ázie v tomto storočí vzniklo niekoľko veľkolepých stavieb, ako Bazilika svätého Jána v Efeze, ktorá vyrástla nad jeho hrobom, či bazilika Panny Márie.
V najstaršom variante bazilikálneho typu obklopujú apsidu kolaterály, čo vytváralo dojem ochodze okolo budovy napr. San Sebastiano a sv. Agnes v Ríme. Existujú v podstate dva veľké typy stavieb: stavby s pozdĺžnym pôdorysom a stavby s centrálnym pôdorysom, ktorých obrysy obsahujú všetky možne geometrické útvary – cylindrické, polygonálne, hviezdicovité a štvorlistové. Centrálny pôdorys sa v 4. – 5. storočí využíval skôr na špecifické účely ako baptistéria, martýria, pietne budovy a mauzóleá. Architektonicky vychádzal z antických herónov. Hlavný typ svätyne s centrálnym pôdorysom vytvoril kruhový priestor vyplnený kupolou. Okrúhly priestor mohol byť zvonka obstavaný tak, že tvoril štvorcový alebo polygonálny tvar. Nachádzame však aj zložitejšie tvary, kde interiér budovy obsahuje okrúhle stĺporadie na ktorom spočíva kupola napr. mauzóleum sv. Konštancie v Ríme. Uprednostňoval sa architektonický typ baziliky s rôznymi regionálnymi obmenami.
V polovici 5. storočia sa stal centrálny pôdorys chrámov a kríženie transeptu obľúbený práve vo východnej časti rímskej ríše. Významnými pamiatkami z tohto obdobia sú macedónske chrámy v mestách Filippoi, Nea Anchialos, či solúnske Acheiropoietos a Chrám svätého Demetera z konca 5. storočia.[4] Táto architektúra dosiahla svoj vrchol za vlády cisára Justiniána I. v 6. storočí. Najdôležitejšou časťou chrámov bol oltár (často umiestnený na vyvýšenom mieste) vo východnej časti ríše sa nachádzal ambón. Sýrske kostoly mali v strednej lodi, ešte druhu veľkú polkruhovú tribúnu, situovanú oproti apside. Nazývala sa béma a slúžila na čítanie evanjelií a na kázne.[3]
Medzi významné ranokresťanské budovy okrem kostolov i iné budovy. K chrámom boli väčšinou pripojené baptistériá, útulky, obslužné budovy, či biskupské paláce. Uprostred baptistérií sa nachádzala krstiteľnica (nádrž vody zapustená do zeme). Nádrž mohla byť okrúhla, polygonálna alebo v tvare kríža. Na území Egypta začali v 3. storočí vznikať prvé kláštory. Tie vznikali na miestach chrámov, ktoré sa stavali mimo miest a dedín – teda za hradbami intra muros. Stavali ich veriaci, ktorí sa chceli utiahnuť od sveta – tzv. anachoreti („tí čo žili na vidieku“).[5] Okrem Egypta sa podobný spôsob života rozšíril najmä v Palestíne a Galilei. Významnými kláštormi boli napr. kláštorný celok Abú Míná zasvätený svätému Menovi, či Červený kláštor (Deir-al-Abiad) pri Sóhágu.[6]
Spolu s rozvojom pútnictva v Palestíne vznikali i rôzne svätyne. Boli bohato zdobené a mali psychologicky pôsobiť na pútnikov a vyvolať v nich silne náboženské cítenie. Dôraz sa kládol aj na cestu, ktorá viedla k objektu uctievania mala slávnostný charakter.[5]
Architektonický problém 4. storočia vznikol pri výstavbe pohrebných martýrií, svätýň centrálneho typu, ktoré boli určené k uctievaniu mučeníkov. Problém nastal pri prepojení hrobu s kostolom. Niekde pamätník s kostolom spojený nebol – napr. v Chráme Anastasis (Kostol zmŕtvychvstania Krista) v Jeruzaleme, inokedy sa architekti snažili vytvoriť logicky vzťah medzi pamätníkom a kostolom ako je napr. Chrám Narodenia Pána v Betleheme (oktagonál postavený nad Jaskyňou narodenia spojený s bazilikou). Pre pamätník sv. Petra architekti zvolili iné riešenie: medzi apsidu a loď vložili pravouhlý priestor s edikulou. Táto možnosť zodpovedala myšlienke že veriaci môže prejsť okolo hrobu apoštola. Najvýznamnejší z týchto súborov je pravdepodobne Kalat Siman v Sýrii. Predmetom uctievania tu bol stĺp na ktorom askéta Šimon Stylita strávil 42 rokov. Po jeho smrti v roku 459 tu vybudovali okolo stĺpu oktagonál ku ktorému sa pripojili štyri krídla v tvare kríža. Ďalším významným martýriom bol napr. Svätý Babylas v Antiochii. Svätyňa v Tebesse v Alžírsku má zase podobný tvar ako v Kalat Siman. Má veľké schodisko ku kostolu a veľký dvor so štyrmi nádržami. Aby sa vyhovelo požiadavke uctiť si pozostatky svätých, začali sa deliť a tieto fragmenty dostali meno relikvie. Translatio – prenesenie relikvií si vynútilo výstavbu nových sakrálnych spomienkových chrámov.[5]
Medzi prvé miesta, kde sa mohlo kresťanské umenie prejaviť patria katakomby v Ríme, Neapole a na Sicílii. Katakomby, podzemné pohrebiská raných kresťanov vznikali na miestach opustených jaskýň, ktoré vznikali najmä baníckou činnosťou. Kilometre dlhé tunely pozostávali z viacerých galérii stojacich jedna vedľa druhej. Niekedy dokonca tvorili niekoľko podlaží a spleť chodieb. Niektoré galérie tvorili prístupové body do väčších pohrebných komôr (cubicult). V stenách katakomb bývali vyhĺbené pravouhlé výklenky (loculi), do ktorých ukladali mŕtvych. Hroby bohatších ľudí mali nad sebou polkruhové výklenky (arcosolia). Najväčší súbor katakomb sa nachádzal v Ríme. Najväčšie tunely sa nachádzali v blízkosti hlavných ciest – napr. pohrebisko svätej Priscilly pri Via Salaria, pohrebisko Domitilino pri Via Ardeatina a pohrebisko Kalixta I. pri Via Appia. V roku 1955 boli objavené ďalšie katakomby na Via Latina. Archeológovia tu našli veľmi zachované fresky. Okrem kresťanov katakomby využívali aj stúpenci iných pohanských kultov (mithraisti, gnostici,...) a židia. Väčšina kresťanských hrobov a námetov pochádza z 3. a 4. storočia. Od roku 410 sa v týchto pohrebiskách natrvalo prestalo pochovávať a stali sa pútnickými miestami.
Steny katakomb bývali pokryté bielym podkladom, ktorý delila geometrická sieť červených, bielych, zelených a čiernych liniek. Vyobrazenia sú namaľované ľahkým štetcom čo vytvára dojem skice. Pri vyobrazení sa uprednostňuje výraz než pred presným anatomickým vyobrazením človeka alebo zvieraťa – dôraz sa kládol na alegóriu a naratívnosť. Na freskách nevidíme zánik umeleckej zručnosti, ale skôr odraz duchovnej situácie od 3. storočia. Ťažká politická a hospodárska kríza podporovala šírenie kultu mystérií a nachádzala nádej a vykúpenie. V katakombách nachádzame obrazy rajskej záhrady, umenie má radostný nádych z očakávaného vykúpenia, pocit smútku tu úplne absentuje. Zosnulí v kvetinových záhradách majú oblečené sviatočné šaty a dvíhajú obe ruky v geste prosby alebo vďaky. Záhrady sú plne vtákov (pávov), prítomné sú aj antické symboly nesmrteľnosti. Krajinky s postavou ornáta symbolizujú zbožnosť. Niekedy je ťažké rozlíšiť k akému náboženstvu ktorý hrob patril. Kresťanské hroby sprevádzajú najmä symboly: kríž, ryba, kotva alebo biblické výjavy (dobrý pastier, zázraky, Jonášovo vyslobodenie, traja mládenci v ohnivej peci, Noe, Daniel v jame levovej, uzdravenie chorého alebo slepého, Lazárovo vzkriesenie, rozmnoženie chleba, svadba v Káne Galilejskej, či Kristov krst). Zobrazenie sa zaoberá najdôležitejším zobrazením námetu a dej úplne vynecháva. Napr. Noe nie je zobrazený v lodi, ale v jednoduchej skrinke, holubica a olivová ratolesť symbolizujú potupu. Existujú však aj symbolické obrazy ako napr. stôl (symbolizuje oltár) a košíky s chlebom. Ryba patrí medzi najstaršie kresťanské symboly (ryba v gréčtine Ichtys obsahuje prvé písmena slov "Iésús Christós Theú huiós sótér" – „Ježiš Kristus, Boží syn, Vykupiteľ“). Od roku 300 sa začalo maliarstvo v katakombách rozvíjať. Zobrazenie figúr bolo plastickejšie. V priebehu 4. storočia sa pod značným vplyvom nástenného maliarstva menia témy. Kompozície veľkých postav pripomínajú Kristovo víťazstvo.[3]
V meste Dura Európos na Eufrae boli objavené jediné známe nástenné maľby, ktoré sú staršie než Milánsky edikt. Nachádzajú sa miestnosti, ktorá slúžila ako baptistérium. Nájdeme tu obrazy (Dobrého pastiera, Uzdravenie chorého, sv. Peter kráča po vode a Samaritán). Po uznaní kresťanstva sa hlavnou témou stala Kristova zbožnosť. Vysoká kvalita spracovania svedči kvalite umelcov z obdobia vlády Konštantína. Fresková výzdoba prijímacej miestnosti cisárskeho paláca v Trèves. Strop miestnosti je rozdelený na 14 kaziet kde sú striedavo zobrazené skupiny mudrcov, mužské a ženské busty. Ženy sa odlišujú svojimi aristokratickými šatmi a muži sú vyobrazení pravdepodobne ako filozofi. Nachádzajú sa tu členovia cisárskeho dvora ale aj členovia rodiny. Uprostred stropu je asi portrét cisárovnej matky svätej Heleny. Všetko je prepracovane do najmenších detailov svedčia o tom napr. jemne prechody inkarnátov a matný lesk.[3]
Spolu s budovaním kresťanských chrámov v 4. storočí prebiehal rozvoj mozaiky na stenách a klenbách. Dovtedy sa mozaiky používali iba na podlažiach a to najmä v kúpeľoch a palácoch ale nikdy v chrámoch. Nástenná a klenbová mozaika mala symbolizovať nadzmyselnosť a duchovnosť. Inovatívna zlatá farba a rôznofarebné sklo očakávanú nádheru nebies.[7]
,_santa_costanza_roma_IV_secolo.jpg)
Vývoj kresťanskej symboliky začal už v ranom kresťanstve, ktoré nadväzovalo na rímske a pohanské vzory a v značnej miere z nich čerpalo. Najstaršie symbolické zobrazenia z 2. storočia sú zobrazenia Ježiša Krista v podobe akrostichov.[8] Na stenách transeptu figurovali výjavy zo Starého a Nového zákona a občas aj cirkevné dejiny. Na víťaznom oblúku transeptu, apsidy a na klenbe mozaiky zobrazovali Kristovo božstvo, nebeské kráľovstvo predzvesť druhého príchodu. Apsida mala dve funkcie: ukrývala biskupov trón, ale bola aj miestom božského zjavenia. Tieto dva aspekty nachádzame v Kostole svätej Pudentie. Klenba apsíd nie je nikdy delená predstavuje tak veľkú kompozíciu. Od začiatku ranokresťanského umenia sú prítomne dva typy zobrazenia Ježiša Krista (Vznešený Kristus obklopený apoštolmi/alebo iný variant filozofa obklopený žiakmi). Druhý typ zobrazuje Stojaceho Krista, ktorý robí gesto víťazného cisára, čiže dvíha pravú ruku, (Sol invuctus). Tento typ je prebraný z rímskej ikonografie (nepremožiteľného Apolóna). Stojaci Kristus sa objavuje napr. v námete odovzdávania nebeského zákona sv. Petrovi (tradittio legis). Nové námety sa objavujú od 4. storočia napr. zakladateľ kostola prinášajúci zmenšený model kostola Kristovi (Bazilika San Vitale, Bazilika svätého Eufrasiana). Vo všetkých týchto vyobrazeniach sa Kristus predstavuje ako nebeský kráľ, obklopený apoštolmi, mučeníkmi, svätými a anjelmi. V Palestíne bola odlišná situácia. Rozvíjalo sa umenie malých predmetov (obrazy na strieborných fľaštičkách). Ikonografia apsíd mala poskytnúť očiam veriacim výjavy zo Starého a Nového zákona. Všade tam kde preniklo kresťanské umenie sa zároveň využívali kresťanské symboly – kríž, či tzv. chiró – Kristove iniciály.
Práca jednotlivých umeleckých dielni v 4. a 5. storočí bola veľmi rozmanitá. Je ťažké hovoriť o jednotnom štýle napr. chrám Panny Márie Väčšej z doby Sixta III. obsahuje cyklus ilustrácií zo Starého zákona. Prekvapujúca je rozdielnosť štýlu medzi vyobrazeniam na stenách a na apside. Na zobrazovanie mora prevzali umelci antické zobrazenia a zároveň aj ich iluzívny štýl. Mozaiky na apside sú typické pre veľké zobrazenie figúr, frontalita a vyhýbajú sa prekrývaniu. V 5. – 6. storočí možno skúmať rovnako diferenciáciu klasického ranokresťanského a byzantského umenia.
Sochy, maľby, mozaiková výzdoba a spájané kamene (opus secti) na klenbách, stenách a podlahách svedčia o využívaní rôznych techník. Nachádzame prúdy z Milána, Ríma, Severnej Itálie, Malej Ázii a Konštantínopola. V roku 500 dosiahli mozaiky baziliky San Apollinare Nuovo tzv. klasicizmus. Figuratívny vyjav bielej okrídlenej ženy bol symbolom eucharistie, a vyobrazením dobrého pastiera.[9]
Ranokresťanské sochárstvo sa príliš nelíšilo od antického sochárstva, ale najmä s postupujúcim časom viaceré typy sochárskeho umenia upadali a prestali sa využívať. Od prvého nicejského koncilu platil prísny zákaz figurálneho zobrazovania, ktoré bolo chápané ako modlárstvo – idolatria. Takisto neskôr sa nerozširovala tvorba veľkých figurálnych sôch, ale skôr sa zameriavalo na postavy malých rozmerov a takmer výlučne na basreliéf.
Kresťanské sarkofágy z 3. storočia sa pridržali rímskej tradície. Inšpirovali sa hlavne maliarskou výzdobou katakomb. Používali sa námety Dobrého pastiera, oranta (prosebníka) a motívy zo Starého zákona. Koncom 3. storočia sa objavili výjavy Lazárovho vzkriesenia a zázrakov zo Starého a Nového zákona. Diela tak tvorili ucelený teologický program. Neskôr sa sarkofágy zdobili len výjavmi zo Starého zákona. Klasický typ sarkofágu až do polovice 4. storočia sa nazýva „s vlysom“, pretože výjavy zdobili jeho čelnú stranu.
Ikonografia konštantínovského obdobia bola zameraná na Krista a jeho zázraky. Na konci tohto obdobia boli prvýkrát zobrazené Pašie. Hlavný dôraz sa nekládol na utrpenie Krista na kríži, ale na samotný kríž korunovaný vavrínovým vencom symbolizujúcim víťazstvo. Okolo roku 350 sarkofágy dostávajú novú formu. Čelná strana sarkofágu je stĺpikmi rozdelená na niekoľko častí. Tento typ je často používaný v 5. a 6. storočí. Kresťanské sarkofágy boli zdobené maľbami a pozlacovaním. Diela boli mimoriadnej umeleckej kvality (napr. sarkofág prefekta Junia Bassa). Ikonografia sa inšpirovala myšlienkou Utrpenia, sediaceho Krista na tróne nad nebeskou klenbou. V 4. storočí sa spracúvali témy triumfu, velebenie Krista apoštolmi, udeľovanie korún víťazstva (ktoré získavali mučenici), odovzdávanie nebeského zákona sv. Petrovi.
Vyvinul sa i nový typ sarkofágu, ktorý sa podľa výzdoby nazýva „s bránami hradieb“ – patrí sem napr. sarkofág sv. Ambrósia z Milána. Mohutné hradby a brány majú symbolizovať „nebeský Jeruzalem“. V 3. – 5. storočí existovali veľké dielne najmä v Ríme, ktoré sa špecializovali na prácu s mramorom. Všetky sarkofágy nájdené v Taliansku, Francúzsku, Španielsku a Severnej Afrike pochádzajú z Ríma. V 5. storočí sa centrum dielni presunul z Ríma do Ravenny, kde sa spájala západná tradícia a orientálne umenie Konštantínopola. Na kratších stranách a na zadnej strane tu vyrábaných sarkofágov sa objavujú alegorické a symbolické motívy. Neskôr sa výzdoba presunula iba na čelnú stranu. Na poslednom type hrobiek sa už neobjavovali ľudské postavy, ale kríže, barančeky, holuby a pávy. Z každej strany sarkofágu vyvieral pomyselný prameň života – vetvičky viniča pripomínajúce eucharistiu a Kristove iniciály. V neskoro-antickom období existovali dielne i v juhozápadnej Galilei, kde sa vyrábali v 5. – 6. storočí sarkofágy zdobené alegorickými motívmi.[10]
Medzi vzácne ukážky diel patria sochy sediaceho Krista (s črtami mladého filozofa, ktorý učí) vo Viedni a socha Dobrého pastiera vo Vatikáne z prvej polovice 4. storočia. Sochy Dobrého pastiera boli obľúbené i ako pohrebné pamiatky i ako dekoratívne postavy v záhradách a na fontánach a nemali vždy náboženský charakter.
Drevené plastiky sa zachovali najmä v podobe chrámových brán, dobrým príkladom sú dve vyrezávané brány z cédrového dreva, ktoré sa nachádzajú v kostole svätej Sabíny v Ríme. Boli zhotovené v roku 430 a z vonku predstavujú celý teologický program, t. j. obsahujúci scény zo Starého i Nového zákona. Z vnútra tvorí výzdobu rastlinný motív. V Miláne sa zachovali fragmenty drevenej brány, výzdobou sa podobá bráne z Kostola svätej Sabíny. V kostole sv. Barbory v Káhire sa zachovala brána z 5. storočia. Vyobrazený bol na nej Kristu na tróne, viditeľný je na nej vplyv sarkofágov.
Sochárska výzdoba pamiatok obsahuje reliéfy s rastlinným alebo geometrickými motívmi, ktoré zdobili najmä hlavice, preklady a tympanóny, či tesané dekoratívne pásy, ktoré obklopovali architektonické jadro, okná a portály. Veľký výber motívov a prvkov obsahujú najmä sýrske kostoly.
Monumentálne sochárstvo obsahovalo širokú škálu sôch, medzi inými najmä busty Krista, apoštolov, anjelov, či cherubínov. Hlavice a imposty boli rovnako zdobené, ale sochárska výzdoba sa koncentrovala obzvlášť na sakrálny mobiliár, oltár, ohradu chóru, kazateľňu (ambóna, béma) a baldachýny. Mobiliár je hlavne z mramoru a vápenca, biskupské kreslá sú často zhotovené z drahých materiálov ako je napr. slonovina.
Ornamentika obsahuje hlavne alegorické a symbolické motívy. Najčastejšie sú to Kristove iniciálky a vetvičky viniča. Vyobrazenia ľudských postáv sú vzácne. Využívali sa samozrejme aj antické motívy. Sochársky štýl sa vyvíjal, reliéf sa stával plochejším a obsahoval už len dve roviny (podklad a povrch). Od 5. storočia sa zdokonalila technika prelamovaného ornamentu, uplatňovala sa hra svetla a tieňa. Vo všetkých provinciách Rímskej ríše tak možno badať vývoj sochárstva, ktorý sa výrazne vzďaľoval starovekému sochárstvu.[11]
Zlatosklo alebo zlaté sklo bolo veľmi náročnou technikou na upevnenie vrstvy zlata medzi dvoma vrstvami skla. Táto technik sa vyvinula už v helenistickom období a ožila až v 3. storočí. Existuje približne 500 kusov známeho zlatoskla. Sú to väčšinou kruhy – odrezané dná pohárikov alebo pohárov. Slúžili na označovanie a zdobenie hrobov v katakombách Ríma ich zatlačením do malty. Prevažná väčšina pochádza zo 4. až 5. storočia. Väčšina z nich je kresťanská, ale zachovali sa aj pohanské a niekoľko židovských exemplárov. Predmety zo zlatoskla sa takisto dávali ako dar pri manželstve alebo iných slávnostných príležitostiach. Ich ikonografia je veľmi jednoduchá a z umeleckého hľadiska sú pomerne neopracované. Námety zlatoskla sú podobné katakombovým maľbám, väčšinou sa zobrazovali obrazy svätých, ale portrétovaný je aj zosnulý. Rovnaká technika sa používala aj pre zlaté mozaiky (tessera) od polovici 1. storočia až do 5. storočia. Technika zlatoskla sa v následnom období stala štandardným zázemím pre náboženské mozaiky.[12]
Ranokresťanské umenie i v tomto ohľade nadviazalo na rímske umenie. V oblasti keramiky sa výrazne nezmenili typy nádob, skôr sa zmenilo ich použitie. Väčšinou ide o malé predmety, najmä sklenené nádoby s brúsenými alebo vyrezávanými ornamentami, nádoby pyxis a ako aj severoafrická terra sigillata.[13]
Terra sigillata (lat. terra = zem, hlina; sigilló = pečatiť) je veľmi kvalitná červenohnedá keramika, rímskeho pôvodu. Má matný alebo lesklý povrch a je vyrobená z jemnej červenej, oranžovej alebo hnedej hliny. Keramika je hladká a zdobená plastickým vzormi s nízkym reliéfom. Pálená je pri teplote okolo 1 000 °C. Pred vypálením je povrch pokrytý slabou vrstvou glazúry, ktorá obsahuje koloidný roztok železitého ílu. Táto glazúra má na povrchu keramiky matný lesk. Reliéf na keramiky bol v staroveku vytváraný vtláčaním pečatí z pálenej hliny do mäkkého črepu. Práve podľa postupu s vytlačovaním obrazcov do pečatného vosku získala tato keramika svoj názov.[14]
Pyxis (starogr. πυξίς – pyxis) je keramická nádoba s vekom rôznych tvarov a veľkostí, len zriedka mával uchá. Využitím bol najmä schránkou na šperky, kozmetiku (masti, líčidlá) a vlnu. Vyrábal sa aj zo skla, kovu alebo slonoviny. V ranokresťanskom období slúžil pyxis (často vyrobený z bohato zdobenej slonoviny) ako posvätná obradná nádobka na uchovávanie kadidla, relikvií a hostií.[15]
Slonovina bola vzácnym materiálom, ktorý si mohli dovoliť vlastniť iba bohatší ľudia. Takisto šlo väčšinou menšie a precízne spracované, či bohato zdobené predmety určené na reprezentáciu statusu v spoločnosti. Významné slonovinové dielne sa nachádzali v egyptskej Alexandrii a sýrskej Antiochii.
Reliéfy zo slonoviny sa často pripevňovali na pyxidy, či skrinky, významné boli i tzv. konzulské diptychy, ktoré dával vyhotoviť konzul pre svojich známych, či cisárov pri ich nástupe do funkcie. Na diptychoch možno badať kresťansko-pohanský dualizmus. Väčšina z nich sa dá chronologicky ľahko určiť.[16] Medzi známe diptychy patria Anastásiov diptych, či Magnov diptych.
Ďalej sa slonovina v malom meradle vyskytla vo forme panelov (námety Starého a Nového zákona), či pri bohoslužbách, kde sa predmety zvykli zo slonoviny využívať i ako nádoby na vzácne oleje.[17]
Ranokresťanské a neskôr byzantské šperky vychádzali z viacerých smerovo odlišných kultúrnych predchodcov. Spájali v sebe rímsky, grécky a orientálny prúd. To sa prejavilo najmä pri rozlišovaní umeleckých oblastí tvorby. Najznámejšie dielne sa nachádzali vo veľkých mestách ríše akými boli Rím, Antiochia, Alexandria, Efez, či novovzniknutý Konštantínopol. Štýly boli špeciálne navrhnuté tak, aby slúžili potrebám propagandy, zároveň vyjadrovali status a postavenie ich držiteľa, prečo si ich nemohol dovoliť každý. Niektoré typy šperkov boli darom cisára ich držiteľom pri rôznych udalostiach.[18]
.jpg)
Klasické antické námety (bohov a hrdinov, symbolov, rastlinných motívov a geometrických vzorov) prežili a boli svedomite opakované aj v ranokresťanskom období. V klenotníctve je tento klasický trend zrejmý najmä vo výzdobe, ktorá už vylučovala ľudskú postavu, ale zachovalo sa kvetinové a geometrické motívy, ktoré pripomínajú helenistické motívy. Tvar a dekorácia niektorých náramkov, ktoré prežili v podstate počas celého trvania slúžia ako príklady tejto kresťansko orientálne tendencie. S niekoľkými charakteristickými prvky ako napr. Heraklesov uzol, točené hadovité náramky a náramky so zvieracími hlavami. Šperky boli dekorované drahými kameňmi technikou prepichovania. V 3. a 4. storočí sa začína využívať technika niella.
Využívané boli i rôzne prívesky – medzi nimi napr. enkolpie (tu zvlášť cirkevné enkolpie pektorály) a takisto rôzne spony, kovania opaskov, náušnice a prstene.[18] Vznikali i nové typy zlatých náramkov na ruky. Najlacnejším a hojne využívaným materiálom bol pozlátený bronz, bežné sú i predmety zo zlata a iných kovov. Umelci sa snažili použiť aj také nové techniky ako sú napr. pohyblivé časti.
Arménia bola dlhé storočie nárazníkovou zónou medzi Rímskou ríšou a Perzskou ríšou. Striedala sa tu rímska a perzská nadvláda a ich bábkoví arménski panovníci. Do 4. storočia sa v Arménii podarilo výraznejšie rozšíriť kresťanstvo a v roku 301 svätý Gregor Osvietiteľ pokrstil arménskeho kráľa Trdata III., ktorý Arméniu učinil prvým kresťanským štátom. To výrazne pozmenilo obraz arménskej kultúry a umenia. Medzi rokmi 401 a 406 došlo k vzniku arménskej abecedy, ktorú založil mních Mesrop Maštoc v snahe sprístupniť pre širokú vrstvu ľudí sväté texty. Prvé obdobie vo vývoji arménskej kresťanskej architektúry začína konverziou Arménov ku kresťanstvu a končí arabskou inváziou a okupáciou, ktorá prerušila tvorbu na celé dve storočia. Niekoľko pamiatok z toho obdobia sa zachovalo dodnes. Vďaka svojmu skorému vzniku, nezávislosti cirkvi a hrozbám, ktoré prichádzali od susedov zo všetkých strán, sa arménska architektúra vyvíjala relatívne nezávislo. Na druhej strane nikdy nebola v úplnej izolácii. Do Arménska vždy prenikali vplyvy z Gruzínska a z Perzskej ríše. Medzi typické rysy arménskej architektúry preto patrí použitie islamských dekoratívnych motívov. Rovnako po príchode kresťanstva architekti najprv kopírovali existujúci architektonický štýl, ktorý prispôsobovali novým požiadavkám. Veriaci potrebovali hlavne dva typy stavieb: kostoly, stavby určené k uctievaniu mučeníkov (martýria) a mŕtvych (mauzólea).
Prvé kostoly boli väčšinou obdlžníkové baziliky s jednou alebo tromi loďami umiestnenými na základoch pohanských chrámov. Ide o baziliky v Alcu, Kasale, Elvarde, Aštaraku a v Ereruku. Medzi najranejšie stavby patria i kostoly v Duine a v Ečmiadzine. Arménska cirkev sa neetablovala v mestách, jej hlavná činnosť sa sústredila na dediny a preto i kostoly, o ktorých vieme, že vznikli medzi 4. a 7. storočím vznikali na vidieku. To bolo výrazne v kontraste s rímskou kultúrou, pretože v Rímskej ríši boli kostoly väčšinou v mestách.
Rozvoj architektúry v 5. storočí vyústil i v arménskom umení k stavbe kupol. Tato inovácia mala svoj pôvod v tradičných štvorcových stavbách, ktoré sa zastrešovali vyklenutým dreveným stropom. Technika, nazývaná hazalašen, spočívala v kladení krátkych trámov cez rohy štvorcov. Arménski architekti ju transformovali na použitie kameňa a úspešné tak budovali kupolovité stavby napr. katedrála v Ečmiadzine. V 7. storočí charakter stavieb nachádza jasný smer: namiesto bazilík sú stavané centrálne orientované kostoly s kupolou. Architekti sa sústredili na schránky s relikviami, martýria a pod. V 7. storočí sa tiež objavuje pôdorys gréckeho kríža. Existujú dve hypotézy, ktoré vysvetľujú jeho vznik. Podľa prvej sa tento pôdorys vyvinul pripojením rohových miestností k pôdorysu voľného kríža, podľa druhej vznikol pridaním kupole nad centrálnym travé baziliky. Tento typ pôdorysu je pravdepodobne pôvodne arménsky. Umožnil dosiahnuť efekt, keď stavba zvonku vyzerá veľmi jednoducho a pritom vnútri môže byť rôzne členitá. Pôdorys gréckeho kríža nájdeme napr. v Kostole svätej Gajanné v Ečmiadzine, či katedrále v Odzune (asi prvá polovica 8. storočia).[19]
Koptské umenie podliehalo bolo odvetvím kresťanského umenia, ktoré vzniklo v rímskej provincii Egypt. Vo svojej jedinečnej podobe v sebe skrížilo typické rímske (neskôr východorímske – byzantské) a helenistické prvky s pôvodnými koptskými – staroegyptského umenia. Regionálne aspekty koptského umenia sa prejavujú najmä v pohrebnom sochárstve a v monumentálnom sochárstve. Koptská sakrálna architektúra takisto súvisí s ranokresťanskou architektúrou (uprednostňuje sa bazilikálny typ). Najstaršia koptská architektúra je spojená s rozvojom koinobitského mníšstva. Známe sú napr. Biely kláštor v Sohágu, Červený kláštor, kláštor Hermopolis Magna, či káhirské kláštory.[20]
Charakteristickou črtou koptského umenia je bohatá sochárska výzdoba interiérov. Fresky pochádzajúce z 5. a 6. storočia sa zachovali v niektorých kláštoroch ako je napr. Jeremiášovom kláštore v Sakkáre a Appolov kláštor v Bawite. Na náhrobkoch sa nachádza omnoho viac malieb ako v rímskych katakombách. Vo výklenkoch mníšskych ciel a v apsidách sú najčastejšie vyobrazeniami postavy Krista na tróne a Panny Márie. Inšpirovali sa motívom Matky Božej, ktorá dojči svojho syna (Galaktotrofusa). Pravdepodobný pôvod má v staroegyptskej božskej postave Eset dojčiaceho svojho syna Hóra.
Pravdepodobne najznámejšou je koptská tkanina. Vďaka suchému podnebiu v Egypte sa zachovalo mnoho ľanových, hodvábnych a vlnených textílií. Obsahovali jemné rastlinné a figuratívne motívy. Do 6. storočia a ešte v 7. storočí sa čerpal námety hlavne z mytológie a bukolickej poézie. Medzi výjavmi zo Starého a Nového zákona sa najčastejšie zobrazovalo Izákovo obetovanie, Jozefov príbeh, narodenie Krista, apoštoli a svätí a veľmi často kríž (objavuje sa i svastika). Hoci poznáme taktiež zmienky o známej remeselnej výrobe na území starovekého Egypta, ale ide skôr o ale skôr domnienky než pevné fakty.[21] Známou bola najmä alexandrijská škola slonovinových rezieb (najmä diptychov).[20]
Významnou ukážkou koptského umenia sú Fajjúmske portréty – séria pohrebných masiek – maľovaných portrétov zosnulých objavených v oáze Fajjúm v Egypte. Obrazy pochádzajú z 1. – 4. storočia, najčastejšie boli tvorené na drevených doskách a zriedkavo aj na plátne. Maľované boli technikou enkaustiky. Pripevnené bývali na múmiách, ktorých balzamovanie pretrvalo aj do kresťanských čias. Podobné portréty sa inde než v egyptskej provincii nezachovali, pretože Rimania preferovali spopolnenie.
.jpg)
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
