Grécko
štát v južnej Európe From Wikipedia, the free encyclopedia
Grécko (novogr. Ελλάδα – Ellada alebo Ελλάς – Ellas; starogr. Έλλάς – Hellas), dlhý tvar Grécka republika[pozn 1] (novogr. Ελληνική Δημοκρατία – Elliniki Dimokratia) je štát ležiaci v južnej Európe na juhu Balkánskeho polostrova, na Peloponézskom polostrove, na ostrove Kréta a v Malej Ázii (ostrovy Rodos, Samos, Chios, Psara, Lesbos, Kastelorizo a iné menšie). Väčšina jazykov používa pre túto krajinu latinské meno, z latinského Graecia.
| Grécka republika | |||||
| |||||
| Národné motto: Ἐλευθερία ή Θάνατος, Eleftheria í thánatos (Sloboda alebo smrť) | |||||
| Štátna hymna: Ὕμνος εἰς τὴν Ἐλευθερίαν, Ymnos is tin Eleftherian (Hymna za slobodu) | |||||
 | |||||
| Miestny názov | |||||
| • dlhý | Elliniki Dhimokratia | ||||
| • krátky | Ellás alebo Elláda | ||||
| Hlavné mesto | Atény 37°58′ s.š. 23°43′ v.d. | ||||
| Najväčšie mesto | Atény | ||||
| Úradné jazyky | gréčtina | ||||
| Demonym | Grék, Grékyňa[1] | ||||
| Štátne zriadenie hlava štátu predseda vlády |
parlamentná republika Katerina Sakellaropoulou Kyriakos Mitsotakis | ||||
| Vznik | 25. marec 1821 | ||||
| Susedia | Albánsko, Severné Macedónsko, Bulharsko, Turecko | ||||
| Rozloha • celková • voda (%) |
131 957 km² (95.) 1 140 km² (0,86 %) | ||||
| Počet obyvateľov • odhad (2015) • sčítanie (2011) • hustota (2015) |
10 955 000 (74.) 10 816 286 82/km² (125.) | ||||
| HDP • celkový • na hlavu (PKS) |
2016 194, 248 mld. $ (52.) 26 669 $ (47.) | ||||
| Index ľudského rozvoja (2015) | 0,866 (29.) – veľmi vysoký | ||||
| Mena | euro (€) (= 100 centov) (EUR) | ||||
| Časové pásmo • Letný čas |
VEČ (UTC+2) VELČ (UTC+3) | ||||
| Medzinárodný kód | GRC / GR | ||||
| Medzinárodná poznávacia značka | GR | ||||
| Internetová doména | .gr | ||||
| Smerové telefónne číslo | +30 | ||||
| Gramotnosť: 93 % (1992) | |||||
Grécko na severe hraničí s Albánskom (282 km hraníc), Severným Macedónskom (246 km) a Bulharskom (494 km) a na východe s Tureckom (206 km). Medzi Gréckom a Tureckom leží Egejské more, zo západu Grécko obklopuje Iónske more a z juhu Stredozemné more. Celková dĺžka pobrežia je 13 676 km. Ku Grécku patrí okolo 2 000 ostrovov, ležiacich prevažne v Egejskom mori. Z väčších ostrovov stojí za zmienku najmä Kréta, Eubója a Rodos. Grécko je členskou krajinou Európskej únie a NATO.
Grécko sa z hľadiska kultúrnych pomerov už od staroveku rozdeľuje na Makedóniu (sever), Tráciu (severovýchod), Epirus (severozápad), Tesáliu (stredovýchod), Ruméliu (juh, okrem Peloponézu), Peloponéz, Krétu, Egejské ostrovy a Iónske ostrovy.
Najväčším mestom sú Atény s počtom obyvateľov 4 000 000. Druhé najväčšie mesto je Solún (Thessaloniki) s počtom približne 1 000 000. Iné významné mestá sú napríklad Patra, Pireus, Larisa, Volos, Ioannina, Arta, Preveza, Trikala, Karditsa, Kozani, Grevena, Kavala, Edessa, Drama, Xanthi, Lamia, Messolongi, Livadia, Tripoli, Kalamata, Nafplio, Argos, Iraklio, Korint, Ermupoli, Rodos či Mytilini.
Meno Hellas označuje krajinu, ktorú obývajú Heléni, teda Gréci. Toto meno vzniklo počas antického gréckeho obdobia, keď sa vytvorilo helénske národné povedomie gréckohovoriacich národov. Nie je však presne jasné, čo sa za Grécko má považovať, teda či doň môžeme rátať aj ostatné, Grékmi obývané oblasti, ako Iónia, južná Itália a grécke ostrovy, alebo len územie dnešného pevninského Grécka. Počas rímskej doby bolo pevninské Grécko súčasťou provincií Macedónia, Epirus a Achája, celkovo sa však medzi Rimanmi používalo meno Graecia. V byzantskom období vznikla na území dnešného južného Grécka územnosprávna jednotka, théma, Hellas. Toto starogrécke toponymum pretrvalo v byzantskej administratíve až do 13. stor., keď Byzantskú ríšu dobyli križiaci, ale už od ranobyzantskej doby sa grécke obyvateľstvo vo všetkých oblastiach neoznačuje ako Heléni, pretože toto pomenovanie označovalo pohana, ale ako Romaiovia, teda obyvatelia Rímskej ríše, prípadne Greki, meno odvodené od latinského Graeci. Tak sa počas osmanskej nadvlády nad Gréckom používa u Grékov meno ako Ρωμανία (Romania), teda „krajina Rimanov-Romaiov“, prípadne Ρούμελη (Rumeli), názov odvodený od tureckého Rum (Grék). Zriedkavo sa však vyskytuje aj Ellada, čo je novogrécka verzia starogréckeho Hellas. Až v 19. stor. po vzniku samostatného Grécka sa oficiálne prijal názov Ellada alebo Ellas, názov štátu bol Elliniki Vassilia, teda Grécke kráľovstvo, pričom vymizlo aj etnické označenie Grékov ako Greki a Romaioi a prijalo sa jedine Ellinas, teda Helén, označenie zriedkavo sa vyskytujúce medzi Grékmi od neskorobyzantského obdobia. Po oslobodení Grécka však boli isté snahy niektorých Grékov nazvať nový štát Romania, teda išlo o snahu pokračovať v byzantskej tradícii, ale tento návrh neprešiel a rovnaký názov si následne adoptovalo Rumunsko, ktoré bolo dovtedy známe ako Valašsko, s cieľom odkázať svoj národ na starorímsku minulosť.
Grécke dejiny patria medzi jedny z najdlhších a najvýznamnejších svetových dejín, ktoré sa začínajú ešte pred príchodom Grékov do Grécka, keď tu žili Pelasgovia (pevnina) a Minojci (Kréta a niektoré ostrovy). Okolo roku 2000 pred Kristom do Grécka prenikli prvé grécke kmene – Achájci, ktorí približne po troch storočiach vytvorili prvú grécku kultúru, mykénsku kultúru. Neskôr sa v Grécku usadili ďalšie grécke kmene, Dóri, Ióni, Aiolovia, Epiróti a Macedónci, ktorí sa premiešali s pôvodným obyvateľstvom a tak vytvorili grécky národ. V klasickom období vytvorili Gréci veľkú kultúru, nasledovala rímska vláda, byzantské obdobie, osmanská nadvláda, obdobie bojov za nezávislosť a vznik moderného Grécka. Nezávislý grécky štát vznikol po úspešnom boji proti Osmanskej ríši v rokoch 1821 – 1829, pričom nezávislosť území oslobodených od Osmanov bola vyhlásená národným zhromaždením už 1. januára roku 1822.[3]
Po ukončení boja za nezávislosť sa Grécko dostalo do víru občianskej vojny (1830 – 1832), z ktorej ho vyviedlo rozhodnutie európskych mocností (najmä Veľkej Británie, Francúzska a Ruska) nastoliť v krajine vládu zahraničnej dynastie. Výber padol na bavorského princa Ota (syn kráľa Ľudovíta I. Bavorského), ktorý v roku 1833 prišiel do Grécka s početným sprievodom (samostatnú vládu získal až po dosiahnutí plnoletosti v roku 1837). Vládu nepopulárneho Ota I. ukončilo povstanie opozičných vojenských a politických elít v októbri roku 1862. V roku 1863 sa na odporúčanie západoeurópskych mocností stal gréckym kráľom syn dánskeho kráľa Kristiána IX. Viliam Kristián (Wilhelm Christian), ktorý prijal meno Juraj I. (vládol v rokoch 1863 – 1913). Spolu s jeho nastolením boli ku Grécku pripojené Iónske ostrovy, dovtedy oficiálne nezávislé územie pod silným britským protektorátom (od roku 1815). Monarchistický režim v Grécku sa zrútil koncom roku 1967 v dôsledku vojenského puču, oficiálne bola monarchia premenená na republiku v roku 1973.[4]
Grécka kultúra položila základy modernej európskej kultúry. Mnohé poznatky boli známe už starým Grékom, ktorí založili napr. filozofiu, divadlo, astronómiu, rétoriku, modernú medicínu či demokraciu. Veľký je aj vplyv gréckeho jazyka v európskych jazykoch. Slová ako ekonomika, politika, matematika, stratégia či aristokracia sú gréckeho pôvodu.
Grécka kultúra prežila svoj ďalší veľký rozmach počas byzantskej doby, hlavne v 12. – 15. storočí, potom ďalšiemu veľkému rozvoju bránila osmanská nadvláda. Do 17. storočia patrila medzi najkultúrnejšie európske centrá aj Kréta, kde vládli Benátčania. Vyspelá kultúra pretrvala aj na Iónskych ostrovoch, kde Turci nikdy nevládli, ale aj v Anatólii, ktorá síce patrila Turkom, no vďaka vyspelým veľkomestám si maloázijskí Gréci dokázali udržať modernú kultúru. Obrodenie nastáva koncom 19. storočia, po oslobodení Grécka.
Kultúra súčasného Grécka vychádza predovšetkým z byzantských a zo starovekých tradícií. Najdôležitejším aspektom spoločnosti je grécka pravoslávna byzantská kresťanská cirkev, ktorú vyznáva väčšina Grékov. Celkovo má grécka kultúra bližšie k orientálnym krajinám ako k Európe. Ale aj tak tvorí akúsi vstupnú bránu medzi Západom a Orientom. Orientálne prvky môžeme v gréckej kultúre badať už od mykénskej kultúry. Gréci sú národ, ktorý sa rád zabáva pri dobrej hudbe, tanci, jedle a víne.
Hudba a tance
Bližšie informácie v článkoch: Grécka hudba, Grécky folklór
Hudba je pre Grékov jedna z najdôležitejších častí ich života. V Grécku je najpopulárnejším žánrom ľudová hudba a hudba vychádzajúca z ľudovej hudby. V žiadnej inej krajine v Európe nie sú ľudová hudba a tradičné tance také populárne a udržiavané ako v Grécku, kde dokonca i dnes vznikajú nové ľudové piesne. Grécka hudba má korene v starogréckej hudbe a už od mykénskej doby patrí pod orientálne štýly hudby.
Tradičná ľudová hudba je odlišná v rôznych tradičných krajoch Grécka. Rozdeľuje sa ľudová hudba pevninského Grécka, ľudová hudba z Kréty, Iónskych ostrovov, Egejských ostrovov a z krajov, ktoré boli obývané Grékmi do grécko-tureckej výmeny obyvateľov v r. 1923, teda ľudová hudba pontských, maloázijských a kapadóckych Grékov. Pevninská hudba z Macedónie a Trákie sa podobá ostatnej balkánskej hudbe, hudba z Epiru, Tesálie, Rumélie a Peloponézu (dimotiki musiki) je však špecifická a zároveň najpopulárnejšia celogrécka ľudová hudba. Tradičné nástroje sú hlavne dychové – klarinet, zurna a flojera –, v pozadí znie brnkacie udi či lauto. Najznámejšie piesne z tejto oblasti pochádzajú od novogréckych kmeňov Sarakacanov a Karagunidov a tiež z peloponézskeho kraja Arkádia. V mnohých piesňach sa oslavuje aj hrdinský boj Grékov proti Turkom. Tradičným mužským krojom je obľúbená suknica fustanella. Hudba z gréckych ostrovov (nisiotika) je odlišná, dominujú tu husle a hudba je viac melodická. Podobnú hudbu majú aj maloázijskí Gréci (mikrasiatika). V ich tradičnej hudbe prevládajú prevažne brnkacie nástroje (kanonaki, udi) a husle. Hudba z Pontu (pondiaka) je odlišná, hraná na sláčikový nástroj kemenče, piesne sú rýchle v silnom orientálnom tóne. Osobitné postavenie má aj hudba z Kréty (kritika), kde je tradičným nástrojom sláčiková lyra, podobná ako kemenče. Piesne sú často rýchle a melodické. Tradičná je tu aj mandináda, vtipná rýmovaná porekadlová pieseň. Mandinády sú v Grécku veľmi populárne.
Tradičné grécke tance (chori) sa tancujú zvyčajne v kruhu (kyklos) a väčšina z nich má staroveký pôvod, ako napr. tanec syrtos, ktorý sa tancuje vo všetkých oblastiach a prvá zmienka o ňom je z 1. stor. po Kr. Jemu podobný tanec je aj kalamatianos, itia a klistos, ktoré sa tancujú v pevninskom Grécku. Tradičným tancom pevninského Grécka je akrobatický tanec tsamiko, nazývaný aj kleftikos choros, teda zbojnícky tanec. Na ostrovoch sa tancujú tance susta či pidichtos, na Kréte je najznámejší divoký tanec pendozalis či siganos. Krétske tance sú často sprevádzané výstrelmi. Typické maloázijské tance sú zeimbekiko, 'karsilamas a ženský tanec tsifteteli, čo je brušný tanec. Pontské tance sú tiež veľmi divoké, známe sú Tik, Dipat či Trigona. Kapadócki Gréci tancujú tance seitata, El Vassilis či leilalum.
Po výmene obyvateľov medzi Gréckom a Tureckom v roku 1923 priniesli maloázijskí Gréci do Grécka svoju tradičnú hudbu, spočiatku spievali ironicky, o problémoch, drogách, tento štýl je známy ako rembetiko. Hralo sa v tradičných anatólskych tónoch, prevažovali tu brnkacie nástroje. Po druhej svetovej vojne sa tento štýl spopularizoval, teda aj nástroje, ako buzuki, ktoré sa stalo najpopulárnejším nástrojom Grékov. Veľký zlatý vek gréckej hudby nastal v 50. – 70. rokoch, keď vznikol štýl laika, hraný na buzuki. Sú to tzv. piesne syrtaki, ktoré skladali známi skladatelia ako Mikis Theodorakis (zložil aj pieseň Zorbas), Vassilis Tsitsanis, Manos Chatzidakis, Stavros Xarchakos, Nikos Gatsos či Manos Loizos. Najznámejší speváci boli Jorgos Dalaras, Grigoris Bithikotsis či Stelios Kazantzidis. Z tohto štýlu sa vyvinula v 80. rokoch tzv. synchrona laika, ktorá je najpopulárnejším štýlom dodnes, nesmie tu chýbať buzuki. Dnes je populárnym štýlom aj tradičné tsifteteli, teda brušný tanec, takisto v sprievode buzuki. Venujú sa mu speváci ako Tasos Bugas, Jorgos Dalaras, či Notis Sfakianakis.
Zvyky a tradície
Gréci sú veľmi konzervatívni ľudia, ktorí si ctia svoje starobylé tradície, vychádzajúce ešte z pohanských čias. Grécke ľudové zvyky sú prežitkom starého Grécka, ktoré kresťanstvo nevytlačilo. Najväčšími gréckymi slávnosťami sú tradičné dedinské veselice panijiria, ktoré sa organizujú na počesť rôznych svätých (v staroveku na počesť bohov) či na počesť dobrej úrody (sviatok chleba, sviatok hrozna, sviatok melónov). Pri týchto zábavách sa tancuje na hlavnom námestí, kde sa hoduje niekoľko dní. Tradičné oslavy kresťanských sviatkov ako Veľká noc či Vianoce si uchovali množstvo zvykov z predkresťanských čias. Ľudová mytológia vychádza zo starogréckej mytológie, je plná pohanských bohov a povier. Známy je príbeh o drevorubačovi, kde vystupuje riečny boh, ktorý trestá ľudskú chamtivosť. Príbeh o Jannisovi a Mandritsi, o nerozlučnej láske, obsahuje prvky z gréckych mýtov o Filemónovi a Baukide či o kráľovi Midasovi. Veľkým sviatkom je aj svadba (gamos), kde sa oslavuje niekoľko dní a na vidieku nie je výnimočné vidieť na svadbe až 1000 hostí. Na prvom mieste je u Grékov rodina, ktorá drží spolu a je nerozlučiteľná, preto deti žijú so svojimi rodičmi aj v dospelosti a často aj so svojou rodinou. Pre Grékov je tradičná aj ich pohostinnosť (filoxenia).
Literatúra
Bližšie informácie v článku: Grécka literatúra
Grécka literatúra začína v 9. stor. pred Kr. Homérom. Gréci vymysleli moderný epos, drámu, teda komédiu a tragédiu a historiografiu. Najvýznamnejší starovekí spisovatelia boli napr. Sofokles, Euripides, Aischylos, Aristofanes, Thukydides, Herodotos či Plutarchos. Z filozofov sú najznámejší Platón a Aristoteles.
Veľké literárne diela vznikali aj v byzantskej dobe, známi historiografi boli napr. Theofilaktos Simokattis, Prokopios, Michail Psellos a Laonikos Chalkokondylis. Najvýznamnejším byzantským románom, od neznámeho autora, písaným v modernej gréčtine je Digenis Akritas, byzantský vojak zažívajúci lásku a dobrodružstvá, keď zabije draka.
Za zakladateľa modernej gréckej literatúry je považovaný Visentzos Kornaros, ktorý v 16. stor. napísal jeden z najvýznamnejších renesančných diel, Erotokritos, ľúbostný román zasadený do starovekých Atén. Spisovateľ Konstantinos Paparrigopoulos napísal v 19. stor. ako prvý dejiny Grékov od staroveku po súčasnosť. Koncom 19. a v 20. stor. pôsobili velikáni gréckej poézie, ako Dionysios Solomos (autor gréckej hymny), Konstantinos Kavafis, Jannis Ritsos, Kostis Palamas a nositelia Nobelovej ceny Jorgos Seferis a Odysseas Elytis. Z prozaikov boli známi Adamantios Korais a Rigas Fereos, neskôr slávny Nikos Kazantzakis, stvoriteľ Gréka Zorbu. Známi sú aj moderní grécki filozofi, azda najslávnejším gréckym filozofom 20. storočia bol Panajotis Kondylis.
Kuchyňa
Grécka kuchyňa patrí pod typickú stredomorskú kuchyňu. Všeobecne je veľmi zdravá[5][6][7][8], Gréci konzumujú veľké množstvo olivového oleja, ktorý je základom skoro každého jedla. Väčšina jedál pochádza zo starovekého obdobia, hoci mnohé majú turecké mená, ako napr. tradičný medový zákusok baklavas, o ktorom sa zmieňoval už spisovateľ Athénaios v 2. stor. K tradičným gréckym jedlám patrí pečené mäso a to najmä jahňacie, bravčové a kozie, ďalej ryby a morské živočíchy, šaláty (najznámejší je tradičný choriatiki-dedinský), syry (najznámejší je feta), mussakas (zapekaný baklažán s paradajkovou omáčkou), souvlaki (staroveký kandaulos), gyros, kokoretsi (pečené vnútornosti), pastitsio, dolmades (viničové listy plnené ragú), rôzne druhy omáčok na cestoviny a omáčka tsatsiki. Grécke zákusky sú medové a veľmi sladké, existuje množstvo druhov, no najznámejší je spomínaný baklavas. Okrem tohto dezertu Gréci radi konzumujú ovocie, ktoré je naložené v sladkom náleve, ktorého hlavnou ingredienciou je med. Stretnúť sa môžete s naloženými orechmi, marhuľami, figami, čerešňami... Grécka kuchyňa bola ovplyvnená talianskou kuchyňou, z ktorej pochádzajú jedlá ako pastitsio, cestoviny či stifado. Veľmi kvalitné je aj grécke víno a víno s prídavkom živice retsina, rovnako ako alkoholické nápoje tsipuro, ouzo a Metaxa a likér Masticha. Obľúbeným nápojom je aj tradičné frapé, ľadová káva, ktorá vznikla práve v Grécku.[9] Gréci sú veľmi pohostinní. Keď si v reštaurácii objednáte jedlo, ktoré ste si vybrali – dostanete k nemu aj iné jedlo zdarma. Vo väčšine reštaurácií si vás domáci uctia aj sladkým zákuskom na ich účet.[10]
Vzdelávanie
Grécko má pomerne vyspelý školský systém, ktorá zaručuje kvalitné vzdelanie. Štruktúra školského systému je sčasti podobná tomu na Slovensku. Začína sa v tzv. ľudovej škole (Dimotiko scholio), potom sa pokračuje druhostupňovou školou (Jymnasio) a stredoškolské vzdelanie sa získa na lýceu (Lykio), alebo na odbornej-technickej škole (Technika ke epangelmatika ekpedeftiria). Po absolvovaní strednej školy sa môže pokračovať štúdium na univerzite (Panepistimio). Grécko má mnoho kvalitných univerzít, ktoré patria medzi najkvalitnejšie v Európe. Známa je Aténska akadémia (Akadimia Athinon) na počesť Platóna, Národná a Kapodistriasova univerzita v Aténach (Ethnikon ke Kapodistriakon Panepistimion Athinon) a najvýznamnejšou univerzitou Grécka a celého Balkánu je Aristotelova univerzita v Solúne (Aristotelio Panepistimio Thessalonikis).
Grécko je Parlamentná republika, na čele ktorej stojí prezident, ktorý je volený parlamentom na päťročné obdobie.[11] Výkonnú moc má parlament. Demokracia síce vznikla práve v Aténach, založil ju Kleisthenes, v novovekom Grécku však musela byť po oslobodení spod tureckej nadvlády nanovo nastolená. Aj napriek tomu však patrí Grécko medzi jeden z prvých európskych novodobých demokratických štátov. Demokracia tu vznikla podľa francúzskeho vzoru v roku 1830, po porážke Turkov. Definitívne presadiť ju sa podarilo až začiatkom 20. stor., lebo dovtedy tu boli viaceré štátne prevraty a politické vraždenie. Prvou hlavou štátu bol vzdelaný politik pôvodom z ostrova Korfu, Ioannis Kapodistrias, ktorý však bol zavraždený opozíciou.
Moderná demokracia bola definitívne ustanovená v roku 1974, kedy padla vojenská diktatúra Jeorjiosa Papadopulosa. Bola založená pravicová strana Nea Dimokratia (Nová demokracia), ktorú založil Konstantinos Karamanlis (starší) a ktorá sa ako prvá chopila moci. Proti nej vytvoril politik Andreas Papandreu ľavicovú stranu PASOK (Panellinio sosialistiko kinima – Panhelénske socialistické hnutie). Tieto dve strany patrili k najsilnejším politickým stranám až do roku 2009, kedy sa premiér z Nea Dimokratia Konstantinos Karamanlis vzdal vlády a vyplávali na povrch viaceré kauzy ako falšovanie údajov či utajovaná zadlženosť krajiny. Predčasné voľby vyhrala so 44% ľavicová strana PASOK, na jej čele stál Jeorjos Papandreu, syn Andreasa Papandreu, ktorý vládol do jesene 2011, potom bola vytvorená dočasná vláda národnej záchrany na čele ktorej stál premiér, nestranný ekonóm Lukas Papadimos. Papadimosovu vládu podporoval stredoľavý PASOK, stredopravé strany Nea Dimokratia, ktorú vedie Antonis Samaras a LAOS ktorú vedie Jeorjos Karatzaferis. Vládu tiež podporovala stredopravá strana Dimokratiki Symmachia s predsedníčkou Dorou Bakojanni. V opozícii stála komunistická strana Grécka (KKE) a ultraľavicová strana SYRIZA. Papadimosov kabinet pokračoval v úsporných opatreniach a prijal druhú pôžičku Grécku vo výške 200 miliárd eur. Po predčasných voľbách, v ktorých bývalé koaličné strany PASOK a ND utrpeli veľkú porážku (vyhrala Nea Dimokratia s 18%), nebolo možné zostaviť novú vládu, a tak boli vyhlásené nové predčasné voľby, dočasným premiérom sa na mesiac stal Panajotis Pikramenos. V ďalších júnových voľbách vyhrala opäť Nea Dimokratia s 29% a vytvorila technokratickú vládu národnej záchrany spoločne s ľavicovými stranami PASOK a DIMAR. Premiérom sa stal predseda Nea Dimokratia Antonis Samaras. Súčasným prezidentom je Prokopis Pavlopulos (2015).
Po parlamentných voľbách v roku 2019 sa premiérom stal líder ND, konzervatívny politik Kyriakos Mitsotakis.[12]
Parlament (Vuli) sa skladá z 300 poslancov (Vuleftes) a jednej komory.[13] Poslanci sú volení ľudom každé štyri roky, prípadne predčasnými voľbami skôr. Vládne strana, ktorá dosiahla väčšinu vo voľbách. Najvyšším súdom v krajine je tzv. Areopág (gr. Arios Pagos, teda Áresov vrch).
Grécka ekonomika patrí medzi slabšie ekonomiky EU, čo je zapríčinené viacerými faktormi, ako napr. zlé vzťahy so susedmi, hlavne nevyriešené námorné hranice s Tureckom, kvôli ktorým fakticky neprichádzajú niektoré možné príjmy do štátneho rozpočtu, ako je napríklad ťažba ropy v Egejskom mori. Ďalším faktorom je nevýhodná poloha Grécka, ktoré má len zanedbateľnú časť úrodnej pôdy, keďže väčšinu územia zaberajú pohoria, prípadne kamenistá neúrodná pôda. Starovekí Gréci túto bezútešnú situáciu riešili kolonizáciou ostatného Stredomoria.
Grécka ekonomika začala rapídne napredovať ešte počas vlády diktátora Jeorja Papadopulosa, ktorý začal investovať do priemyslu (spolupracoval s gréckymi lodiarenskými magnátmi) a následne po roku 1974, kedy sa vlády ujal pravicový politik Konstantinos Karamanlis (starší), ktorý pokračoval v modernizovaní priemyslu. Sociálna politika Andreasa Papandreua pomohla vyriešiť ťažké sociálne problémy mnohých občanov Grécka a vytvorila vyspelý školský a zdravotnícky systém. Taktiež sa ekonomika počas tejto vlády sústreďovala prevažne na poľnohospodársku a nie na priemyselnú výrobu, lebo priemysel si vyžadoval veľké investície, ktoré si štát nemohol dovoliť. Práve tieto dve vlády, hoci programovo od seba veľmi odlišné pomohli fakticky vybudovať modernú grécku ekonomiku a zmeniť tak obraz krajiny z okrajovej a menej rozvinutej na modernú západoeurópsku, čoho dôsledok bola integrácia do Európskej únie. Ekonomika Grécka tak je od tejto doby až dodnes silnejšia ako ekonomiky všetkých ostatných balkánskych krajín dokopy a Grécko je aj hlavným investorom v okolitých balkánskych krajinách, ako Albánsko, Severné Macedónsko, Rumunsko a Srbsko. Grécko predstavuje 15. najväčšiu ekonomiku Európskej únie, HDP na obyvateľa dosahuje 27 875 dolárov, minimálna mesačná mzda dosahuje 673 eur, čo predstavuje 11. pozíciu zo štátov EU, ktoré majú zavedenú minimálnu mzdu[14].
Problémy s gréckou ekonomikou sa prehĺbili začiatkom tohto storočia, za ďalšej vlády PASOKu, kedy bol premiér Konstantinos Simitis. Najviac však ekonomika utrpela počas pravicovej vlády Nea Dimokratia, Konstantinosa Karamanlisa, ktorá trvala od roku 2004 do roku 2009. Vládny kabinet po odstúpení čelil škandálom s korupciou a zatajovaním štátneho deficitu, ktorý sa vyšplhal až na 15%. Karamanlisova vláda namiesto toho, aby šetrila, si požičiavala ďalšie financie na zachovanie štandardu krajiny a snažila sa udržať si svojich voličov, ktorých by v prípade škrtov stratila. Nová vláda Jeorjosa Papandreu musela prijať tvrdé opatrenia, zníženie platov či zvýšenie dôchodkového veku zo 60. na 65. rokov. Zvýšila aj daň z 19 % na 22 %. Za tieto kroky dostala grécka vláda pôžičku od EU a menového fondu celkovo vo výške 114 miliárd eur. Radikálnymi opatreniami vlády a finančnou pôžičkou sa Grécko vyhlo bankrotu a do konca roku 2010 sa podarilo znížiť deficit na 8%. Radikálne postupy vlády sa však neobišli bez demonštrácie, kedy demonštrovalo približne 200 000 demonštrantov, prevažne komunistov priamo v Aténach. Znížiť deficit pod 8% sa však v roku 2011 nedarilo tak, ako vláda plánovala, preto musela v júli prijať ďalšie radikálne úsporné opatrenia a zmeniť vládny kabinet, premiér Jeorjos Papandreu však svoju pozíciu obhájil. V októbri 2011 bola na stretnutí európskej menovej únie dohodnutá nová dohoda, odpis 50% gréckeho dlhu voči bankovým subjektom a nová pôžička vo výške 120 miliárd eur. Po nezhode medzi niektorými vládnymi poslancami a premiérom Papandreuom bola nakoniec zostavená nová dočasná vláda na čele s nezávislým ekonómom Lukasom Papadimosom. Ten pokračoval v úsporných opatreniach, parlament prijal novú pôžičku a polovičný odpis gréckeho dlhu. Po následných volbách odhlasovala koalícia premiéra Antonisa Samarasa ďalšie, v poradí tretie veľké memorandum, tzv. Memorandum III., ktoré zahrňuje veľké šetrenie vo výške 11 miliárd eur. Podľa premiéra a ministra financií Jannisa Sturnarasa ide o posledné veľké memorandum šetrenia.
V roku 2014 zaznamenala grécka ekonomika prvé plusové hospodárenie od roku 2008, v apríli sa Grécko vrátilo na medzinárodné trhy a bol mu ratingovými agentúrmi opäť pridelený rating stabilnej ekonomiky. Premiér Samaras tiež vyhlásil, že situácia sa stabilizovala a Grécko nebude potrebovať ďalšie záchranné úvery.
Významnú časť gréckej ekonomiky predstavuje turistický priemysel, ktorý tvorí približne 15% HDP. Životne dôležitým odvetvím je najmä lodiarenský priemysel, ktorý zamestnáva veľkú časť obyvateľstva a tvorí jeden zo základných pilierov gréckych štátnych prímov. Grécko má najväčšiu vojenskú flotilu v Európe, preto mnoho ľudí pracuje aj v armáde. Grécke obchodné a iné loďstvo predstavuje najväčšie svetové loďstvo a tvorí až 18% svetovej flotily a je najčastejším využívaným obchodným loďstvom na svete. Gréckej ekonomike škodí tiež trvalý odchod niektorých veľkých gréckych lodiarenských firiem do zahraničia, čím štát prichádza o veľké príjmy. Pre grécku ekonomiku je dôležitý aj potravinársky, chemický a textilný priemysel a tiež chov zvierat. Podľa najnovších gréckych výskumov sa v Egejskom, Iónskom a Krétskom mori nachádzajú rozsiahle zásoby ropy, ktoré by dokonca mohli vyriešiť grécku dlhovú krízu počas niekoľkých rokov a radikálne zmeniť súčasnú ekonomickú situáciu krajiny. Problémom však stále ostáva tlak zo strany Turecka, ktoré si na zásoby ropy v Egejskom mori robí tiež nárok a snaží sa tak bojkotovať samostatnú grécku ťažbu. Grécko sa odvoláva na delenie hraníc z roku 1923, kedy hranice boli vytýčené až za poslednými gréckymi ostrovmi a tak by Turecko nemalo mať právo ani na okolité more.
Úradným jazykom v Grécku je novogréčtina Dimotiki (ľudový jazyk), ktorým tradične rozprávala väčšina obyvateľov Grécka. Dimotiki sa vyvinul zo starogréčtiny, konkrétne z jazyka koiné, ktorý bol vytvorený v 3. stor. pred Kr. na základe iónskej atičtiny ako univerzálny jazyk všetkých Grékov. Okrem štandardnej novogréčtiny dimotiki existujú aj iné novogrécke jazyky, ktorými hovoria určité skupiny Grékov. Sú to jazyky pontská gréčtina (do 400 000 aktívnych používateľov, ale jazyku môže pasívne rozumieť viac ako milión obyvateľov Grécka), cakónska gréčtina (vychádza zo starovekej dórštiny, dnes na úpadku) a kapadócka gréčtina (takmer alebo úplne mŕtvy jazyk). Najrozšírenejším menšinovým gréckym jazykom je pontská gréčtina, ktorou hovoria Pontskí Gréci, tento jazyk nie je na úpadku, to sa však nedá povedať o kapadóčtine a cakónčtine.
V Grécku sa hovorí aj albánskou arvanítčinou, ktorou hovoria Arvaniti (maximálne 50 000 väčšinou pasívnych používateľov), románskou arumunčinou, ktorou hovoria Grécki Arumuni (20 – 50 000 používateľov len rozumie, alebo aj rozpráva) a gréckou slovančinou, ktorou hovoria Grécki Slovania (max. do 50 000 aktívnych, alebo pasívnych používateľov-kresťanov a moslimov). Moslimská turecká menšina rozpráva turecky.
Grécko patrí medzi svetovo najobľúbenejšie turistické destinácie. V roku 2007 Grécko navštívilo viac ako 17 miliónov turistov, z toho prevažná väčšina pochádzala z krajín Európy.
Medzi najobľúbenejšie letoviská patria ostrovy Kréta, Asprovalta – Nea Vrasna, Rodos, Lesbos, Kefalónia, Korfu, Kos, Santorín, Thasos, Zakynthos, ale aj polostrov Chalkidiki, či Peloponéz.
Za pamiatkami cestujú turisti hlavne do miest ako Atény, Téby, Delfy, Epidauros, Mykény, Eleusina, Sparta, Mystras, Meteora, Knossos, Rodos, Kos, Ithaka, Vergina, Pella a Solún.
Tradičnú grécku kultúru nájde turista v dedinách Arachova, Makrinitsa, Nymfeo (arum. Nevesca), dediny v kraji Zagori (napr. Kapesovo, Tsepelovo, Skamneli), Metsovo (arum. Aminciu), Afytos, Olympos (Karpathos), Archangelos, Fira.
Tradičnú novogrécku mestskú kultúru možno obdivovať v známych gréckych centrách ako Atény, Solún, Larisa, Volos, Ioannina, Kavala, Preveza, Edessa, Ermpupoli, Rodos, Serres či Xanthi.
Za turistikou sa chodí do lyžiarskych centier v peloponézskej Arkádii, bojótskej Arachovy a macedónskej Vasilitse. Horské prostredia sú pohorie Olymp, Parnassos, Agrafa, kraj Zagori, peloponézske pohoria Taygetos a Erymanthos.
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
