From Wikipedia, the free encyclopedia
Husle sú strunový sláčikový nástroj so štyrmi strunami ladenými v čistých kvintách: g, d¹, a¹, e². V európskej klasickej hudbe majú dlhú tradíciu. Väčšina skladateľov im venovala dôležitú časť svojho diela. Z rodiny husľových nástrojov, do ktorej okrem iného patrí aj viola a violončelo, sú husle najmenšie. Príbuzným sláčikovým nástrojom je kontrabas, ten sa však vďaka svojej stavbe radí medzi gamby (podobne ako napr. stredoveký hudobný nástroj viola da gamba).
| Husle | |
 | |
| V iných jazykoch | |
|---|---|
| tal. violino | |
| nem. Violine, Geige | |
| angl. violin | |
| franc. violon | |
| špa. violín | |
| Klasifikácia | |
| Podľa orchestrálnej praxe | Sláčikové nástroje |
| Podľa spôsobu vzniku tónu | Chordofóny |
| Tónový rozsah | |
 | |
| Príbuzné nástroje | |
| Zvuková ukážka | |
Hráč na husle sa nazýva huslista, hráčka na husle sa nazýva huslistka. Výrobca huslí sa nazýva husliar.
Trup huslí tvoria dve mierne prehnuté dosky, na okrajoch spojené s lubmi. Na hornej doske sú vyrezané otvory v tvare písmena f (tzv. otvory ef), ktoré umožňujú lepší prenos zvuku zvnútra huslí a ovplyvňujú tvar ohybu veka. Horná doska sa najčastejšie vyrába zo smrekového dreva, luby a spodná doska sú zasa zhotovené z javora.
Zo spodnej strany veka, pod strunou g, je pripevnená drevená lišta (tzv. basový trámec), ktorý pomáha prenášať nízke frekvencie na vrchnú dosku. Duša prenáša naopak vysoké frekvencie z vrchnej dosky na spodnú. Je vložená medzi obe dosky v miestach pod strunou e. Aj malá odchýlka v jej umiestnení spôsobuje výraznú zmenu farby a intenzity tónu huslí. Duša tiež zabraňuje prehnutiu oboch dosiek dovnútra huslí.
Na ľavej strane veka je pripevnený podbradník pre väčší komfort pri hraní. Väčšina huslistov navyše používa tzv. pavúka alebo podušku, čo je snímateľná podložka, ktorá sa nasádza na spodnú časť huslí tak, aby netlačili na kľúčnu kosť.
Krk sa vyrába z rovnakého dreva ako spodná doska a luby, čiže najčastejšie z javora. K jeho vrchnej časti je pripojený hmatník z ebenového dreva, u lacnejších nástrojov z lacnejších druhov dreva, zafarbených na čierno. Na konci krku sa nachádza količník zakončený slimákom, ktorého estetické vyhotovenie je individuálnym znakom husliara. Struny sú ku količníku pripevnené štyrmi kolíčkami a vedú cez malý pražec (začiatok hmatníka), ďalej ponad hmatník cez kobylku do strunníku.
Kobylka sa vyrába z javorového dreva a má niekoľko dôležitých funkcií:
Strunník sa vyrába z dreva, kovu alebo plastu a sú na ňom pripevnené konce strún. Zo spodnej časti strunníka vedie vlákno, ktoré je pripevnené k tzv. žaluďu. To zabezpečí, že sa strunník nedotýka hornej dosky huslí. Na strunníku môžu byť tiež pripojené kovové dolaďovače (pre každú strunu zvlášť, niekedy len na najtenších strunách), ktoré pomocou skrutkového mechanizmu umožňujú malé zmeny výšky tónu strún pre presnejšie naladenie.
Hlavnou súčasťou sláčika je drevený prút a vlásie z konských vlasov (z chvosta) napnuté medzi špičkou sláčika a tzv. žabkou. Vlásie sa dá povoľovať a napínať pomocou skrutky posúvajúcej žabku a z času na čas sa musí namazať kolofóniou (ľudovo kalafúnou) pre lepšie trenie so strunou. Lacnejšie typy sláčikov majú namiesto dreveného prútu prút z carbonu (uhlíkové vlákno), ktoré však majú často negatívny vplyv na kvalitu zvuku.
Husľové struny sa pôvodne vyrábali z ovčích čriev. Dnes takéto struny používajú iba výnimočne niektorí interpreti (v renesancii a v barokovej hudbe na originálnych nástrojoch), ktorí chcú docieliť autentický zvuk, aký mávali husle v dávnych dobách. Neskôr sa na struny z čriev začali pridávať kovové vinutia, čo umožňovalo používať silnejšie zábery sláčikom a tým vylúdiť aj silnejší zvuk.
Moderné struny sa skladajú z jadra tvoreného syntetickým alebo kovovým vláknom a z kovového vinutia (hliníkové, oceľové, strieborné, chrómové, titánové a pod.). Najkvalitnejšie struny dnes majú podobný teplý zvuk ako struny z čriev a zároveň sa nerozlaďujú ani pri prudkých výkyvoch teploty a pri dlhom hraní, čo bola najväčšia nevýhoda strún z čriev.
Lak chráni husle pred mechanickým a chemickým poškodením a plní aj estetickú funkciu. Existuje množstvo receptúr, ktorých hlavnou súčasťou sú prírodné živice naložené v oleji alebo etanole. Ďalšími prísadami môžu byť napríklad:
Lak však môže ako vylepšiť akustické vlastnosti huslí, tak ich aj zhoršiť. Zvuk nenalakovaných huslí sa časom zhoršuje (v súvislosti s degradáciou dreva); čiže lak nielen napomáha uchovať zvukové vlastnosti huslí na dlhý čas, ale aj ovplyvňuje kvalitu ich zvuku.
Dĺžka štandardných „celých“ huslí je asi 58 cm, pre deti (výuku) sa používajú menšie husle, označované ako 1/16, 1/8, 1/4, 1/2 a 3/4. Pre výber vhodnej veľkosti huslí platí jednoduché pravidlo: ak má dieťa husle pod bradou, musí dlaňou ľavej ruky dočiahnuť na koniec slimáka tak, aby videlo na konce prstov ale nemalo pritom úplne vystretú ruku.
Husle sa držia pod bradou a podopierajú sa ľavou rukou. Pravá ruka buď rozoznieva struny sláčikom, alebo brnkaním (tzv. pizzicato). Husle nemajú pražce ako gitara, huslista preto musí presne poznať miesta, kam položiť prst, aby zaznel určitý tón.
Prsty sa označujú od 1 (ukazovák) do 4 (malíček). Číslo 0 znamená, že sa v skladbe má zahrať prázdna struna. Tabuľka vpravo ukazuje, akými prstami sa hrajú tóny v prvej polohe. Prvým prstom (v prvej polohe) sa hrajú tóny a, e¹, h¹, fis² (sekcia ohraničená žltou značkou) ako aj všetky o poltón zmenšené a o poltón zväčšené tóny od týchto tónov a to sú: as, es¹, b¹, f² ako aj ich enharmonická zámena gis, dis¹, ais¹, eis². Rovnako je to aj s ďalšími prstami: napr. druhým prstom (v prvej polohe) sa hrajú tóny b, f¹, c¹, g², ako aj tóny o poltón vyššie h, fis¹, cis¹, gis². Hranie zväčšeného tónu štvrtým prstom sa označuje ako tzv. prehmat.
Poloha označuje vzdialenosť ľavej ruky od začiatku hmatníku; prvá poloha je základná (pozri tabuľka vľavo). Druhá poloha znamená, že huslista hrá všetkými prstami o tón vyššie (má ruku ďalej od začiatku hmatníka), tzn. hrá prvým prstom to, čo by v prvej polohe hral prstom druhým, druhým prstom hrá to, čo by v prvej polohe hral prstom tretím atď. Čím vyššia poloha, tým je hra obťažnejšia, pretože sa vzdialenosti medzi jednotlivými poltónmi skracujú (podobne ako na gitare), takže aby bol tón čistý, je potrebné aby huslista hral čo najpresnejšie, preto v praxi existujú časté výnimky, kedy sa používa prstoklad (hlavne vo vyšších polohách, ktorý je mimo „pravidiel“ polôh).
Huslisti často používajú rôzne polohy jednak pre zjednodušenie hry a tiež kvôli zmene farby tónu. Napríklad tón h¹ zahraný na strune d má temnejší „violový“ zvuk ako ten istý tón zahraný na strune a. Hudobní skladatelia často tieto efekty využívajú. Napríklad označenie sul G znamená, že sa má daná pasáž zahrať na strune g.
Dvojhmat znamená rozozvučanie dvoch strún naraz. Je to oveľa ťažšie ako hranie jedného tónu, pretože huslista sa musí sústrediť na presné umiestnenie dvoch prstov (alebo jedného prstu na dvoch strunách). Trojhmaty a štvorhmaty znamenajú rozozvučanie troch resp. štyroch strún naraz – čiže ide o trojzvuky a štvorzvuky. Dnešná kobylka je navrchu zaoblená (na rozdiel od kobylky barokových huslí), takže sa sláčik môže dotýkať len dvoch strún súčasne (v rýchlom tempe je však možné pomocou rýchleho ťahu a tlaku, zahrať aj trojzvuk naraz), preto sa všetky ostatné viachmaty hrajú lámaným spôsobom, čiže rozdelené na dvojhmaty, čo vyžaduje virtuozitu pravej ruky (ťah sláka) aby nevznikli akusticky len rozložené dvojzvuky, ale predsa aby bolo jasné, že ide o troj- alebo štvorzvuk. Najjednoduchšie troj- až štvorzvuky sú cez prázdne struny.
Vibrato v husľovej hre znamená rozochvetie tónu, ktorého úlohou je spestrenie jeho farby. Tvorí sa rozkmitaním prsta, na základe rozkmitania ľavého zápästia alebo ľavého predlaktia. Vytvorením tohto pohybu sa prst pohybuje jemne tam a späť vďaka čomu vznikajú aj drobné zmeny vo výške tónu, ktoré sú však pre ľudské ucho vďaka rýchlemu kmitaniu, akusticky nebadateľné. Vibrato dodáva hre väčšiu emotívnosť a farbe tónu väčšiu „sýtosť“. Dnes sa používa jemné vibrato aj pri prednese barokových skladieb, i keď sa v tej dobe používalo iba výnimočne (konštrukcia sláčika, používaného v baroku, nedovoľovala hrať dlhé tóny rovnomernej hlasitosti, takže by sa hrané vibrato neprejavilo).
Hranie flažoletov je jednou z náročnejších husľových techník.
Husle vydávajú silnejší zvuk, keď sa sláčikom hrá s väčším tlakom na struny alebo rýchlejšie. Farba tónu a hlasitosť tiež ovplyvňuje vzdialenosť sláčika od kobylky: pri hraní blízko kobylky sa zdôrazňujú vyššie harmonické tóny a zvuk je ostrejší, naopak čím ďalej sa hrá sláčikom od kobylky, tým je výsledný zvuk jemnejší. Existuje niekoľko sláčikových techník, pričom nasledujúci zoznam nie je vyčerpávajúci:
Pizzicato znamená, že sa struny rozozvučia brnkaním prsta pravej ruky. V niektorých skladbách sa tiež objavuje pizzicato ľavou rukou.
Pridaním malého kovového, dreveného alebo gumeného dusidla na kobylku spôsobí, že sa potlačia niektoré vyššie frekvencie a husle majú jemnejší až tlmený tón. Tento efekt sa využíva viac v orchestrálnych skladbách ako v sólovej hre a označuje sa con sordini – z talianskeho označenia tlmidla: sordino. Existujú aj masívnejšie „hotelové“ dusidlá, ktoré slúžia na čo najväčšie zoslabenie zvuku huslí pri cvičení.
Husle sa dajú naladiť dvojakým spôsobom: kolíčkami alebo dolaďovačmi na strunníku, ktoré umožňujú pohodlné a presné ladenie. Pôvodne sa husle ladili iba pomocou kolíčkov, väčšina huslistov však dnes používa dolaďovač aspoň na strune e, ktorá je najviac napnutá a tým sa aj horšie ladí. Struna a sa ladí ako prvá (v rozpätí 440 až 443 Hz), ostatné struny sa ladia podľa sluchu v čistých kvintách. V niektorých prípadoch sa môžu niektoré struny o tón (v niektorých prípadoch až o terciu) preladiť (táto technika sa nazýva scordatura a využívajú ju niektorí skladatelia napr. Niccolò Paganini v klasickej hudbe a interpreti folkovej hudby).
Ako všetky hudobné nástroje, aj husle vyžadujú starostlivé zaobchádzanie. Na rozdiel od väčšiny hudobných nástrojov sa na husle môže hrať aj niekoľko storočí bez toho, aby sa zhoršila ich tónová kvalita.
Najdôležitejšie je, aby bol nástroj vždy dobre chránený pred vysokými výkyvmi teploty. Ako pre každé drevo je sucho jeho najväčším nepriateľom, preto treba hlavne v zime dbať nato, aby mali husle dostatok vlhkosti. Toto prostredie dosiahneme najlepšie bytovými zvlhčovačmi vzduchu (dôležité hlavne pri ústrednom kúrení) a s kontrolou merania termometrom, ktorý je automaticky v dnešnej dobe zabudovaný v každom modernejšom husľovom puzdre. Zvyšky kolofónie z laku medzi hmatníkom a kobylkou by sa mali pravidelne odstraňovať kúskom špeciálnej látky s mikrovláknami, alebo jelenicou. Jelenica býva impregnovaná chemickými konzervačnými látkami, ktoré nevplývajú priaznivo na husľový lak. Pri väčšej nečistote treba nechať kolofóniu odstrániť profesionálne husliarom, pretože po dlhšej dobe kolofónia reaguje s lakom a znižuje kvalitu laku a tým aj nástroja. Je tiež vhodné po každom hraní na nástroj odstraňovať kolofóniu zo strún na zlepšenie zvukovej charakteristiky huslí. Lieh slúži ako veľmi dobré rozpúšťadlo kolofónie, táto technika čistenia strún sa však neodporúča (nielen pre nebezpečenstvo poškodenia laku, kde stačí len malá kvapka, ktorá vedie k poškodeniu nástroja) na dennodenné použitie. Vo všeobecnosti sa uprednostňuje mechanické čistenie strún kúskom látky po každom hraní, spojené s pravidelnou ročnou kontrolou nástroja u husliara.
Proti častému uvoľňovaniu kolíčkov pomáha natrieť ich špeciálnym materiálom, ktorý je dostať v každom obchode s hudobnými nástrojmi, alebo ich pretrieť v núdzi bielou kriedou a pretrieť ich ceruzkou. Pri častom hraní sa odporúča meniť struny každé tri týždne až tri mesiace. Závisí to od značky, kvality a dĺžky hrania. Staré a opotrebované struny (nemusí to byť na nich priamo viditeľné) majú veľmi negatívny vplyv najmä na intonáciu a na kvalitu zvuku. Sláčik by nemal dosiahnuť stav, kedy mu vypadávajú či pri hraní sa ľahko trhajú vlasy. Aby sa predišlo tomuto stavu, treba priebežne podľa potreby nechať sláčik potiahnuť novými vlasmi. Žiaci zhruba raz do roka.
Predchodcom huslí je stredoveká rubeba (rebec, rebeka), nástupca arabského rabábu, fidéla a jej príbuzná lira da braccio. Prvé husle začali vznikať v Taliansku na začiatku 16. storočia. Žiadne sa z tej doby nezachovali, ale ich tvar sa uchoval na kresbách z toho obdobia. Prvé moderné husle zrejme zhotovil Andrea Amati na objednávku rodu Medici – požiadali ho o zhotovenia nástroja vhodného pre pouličných hudobníkov. Moderné husle sa čoskoro stali vo všetkých spoločenských vrstvách veľmi obľúbenými a rozšírili sa po celej Európe.
Najstaršie dochované husle vyrobil tiež Andrea Amati, v Cremone v roku 1564. Asi najznámejšie husle „Le Messie“ (známe tiež ako „Salabue“) vyrobil v roku 1716 Antonio Stradivari. Nikdy sa na ne nehralo a dnes sú vystavené v Ashmolean Museum v Oxforde. Najznámejší výrobcovia huslí žili v 16. až 18. storočí:
Tvar huslí sa od tej doby prakticky nezmenil, iba došlo k malým zmenám v ich konštrukcii (napríklad sa mierne predĺžil krk a hmatník, čo umožňuje huslistovi zahrať vyššie noty). Husle vyrobené významnými husliarmi sú aj dnes neprekonané v kráse tónu.
Husle sú v úzkom spojení s vývojom európskej klasickej hudby, väčšina hudobných skladateľov im venovala podstatnú časť svojho diela, niektorí z nich boli aj aktívnymi huslistami (Bach, Haydn alebo Mozart).
Najslávnejšie skladby pre sólové husle (bez sprievodu) vznikli v období baroka, ktoré napísal Johann Sebastian Bach (sólové Sonáty a Partity). Vo veľkej miere sa v týchto skladbách využívajú dvojhmaty. Husľová sólová hra prešla renesanciou v 19. storočí, vďaka Niccolòvi Paganinimu (24. Caprice op. 1) a Heinrichovi Wilhelmovi Ernstovi (Erlkönig). V 20. storočí vďaka skladateľom ako napr. Bartók, Eugène Ysaye, Stravinskij alebo Hindemith.
Prvé husľové koncerty (t. j. sólové husle so sprievodom orchestra) sa vyvinuli z formy concerto grosso, kde koncertný majster (sediaci vpravo pri prvom pulte prvých huslí) často hral vlastný hlas. Prvé naozajstné husľové koncerty zložil Vivaldi a Bach. Z obdobia klasicizmu sú významnými autormi W. A. Mozart a Ludwig van Beethoven, ktorý kladie základy romantického husľového koncertu – približuje ho poňatím k symfónii. O tom svedčí aj jeho dĺžka – cca 40 minút. Najslávnejšie a najhranejšie husľové koncerty z obdobia romantizmu skomponovali Dvořák, Bruch, Mendelssohn, Brahms, Sibelius, Čajkovskij atď.
Asi najslávnejším huslistom a zároveň skladateľom bol Niccolò Paganini, ktorý venoval husliam prevažnú časť svojej tvorby. Z huslistov 20. a 21. storočia môžeme menovať Fritza Kreislera, Ruggiera Ricciho,Yehudi Menuhina, Jascha Heifetza, Davida Fiodoroviča Ojstracha, Henryka Szerynga, Itzhaka Perlmana, Idu Haendelovú, Pinchasa Zukermana, Hilary Hahnovú, Júliu Fischerovú, Vanessu Mae, Maxima Vengerova atď.
Husle tvoria základ každého symfonického aj komorného orchestra, bežné sú aj sláčikové orchestre. Už od čias baroka existujú v orchestre dva samostatné husľové hlasy: prvé husle (najčastejšie 16 huslistov) a druhé husle (14 huslistov).
Husle tvoria tiež neoddeliteľnú súčasť sláčikových kvartetov a kvintetov, časté sú tiež skladby pre husle, klavír a ďalšie sláčikové nástroje (tzv. klavírne trio prípadne klavírny kvartet). Najčastejšou kombináciou sláčikových nástrojov je ale sláčikový kvartet, ktorý pozostáva z dvoch huslí, violy a violončela. Toto obsadenie je písomne zachytené už od klasicizmu.
Husle sú dôležité pre veľa hudobných štýlov ako folková hudba, pop, tango, rómska hudba a v menšej miere aj rock a džez. Huslisti hrajú aj ľudovú hudbu.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
