Chór (priestor pri oltári)
rozlišovacia stránka / From Wikipedia, the free encyclopedia
Chór alebo chórus[1] (z grečtiny χορός (choros), lat. chorus)[2] je oddelený vyvýšený priestor v kostole pre organ a spevákov, kňazov, rehoľníkov alebo kanonikov prístupným osobitným schodiskom.[3][4][5][6] Chór postupne významovo i priestorovo splynul s presbytériom. Pri stavbách bazilikálneho typu bol situovaný medzi apsidou a transeptom, ako predĺženie hlavnej lodi, oddeleným letnerom a víťazným oblúkom. Cieľom bolo zväčšiť priestor apsidy. V antickom divadle to bolo miesto pre tanec. Chór bol v ranokresťanskom chráme vyhradené miesto pre spevákov, kdežto kňazište je v priestore apsidy. V ranokresťanskej architektúre sa však vložením transeptu začal zlučovať chór s kňaziskom a zároveň oddeľovať od lodi. Pri stavbách s centrálnym pôdorysom je chór vytvorený vyššie a spravidla, ako exedra napríklad Bazilika San Vitale v Ravenne, Tým je však narušený centrálny pôdorys stavby. V románskej architektúre bol chór niekedy vzhľadom k umiestneniu krypty vyvýšený alebo aj v dvojchórovom usporiadaní. V gotickej architektúre má spravidla rovnakú šírku a výšku ako hlavná loď, polygonálny uzáver. Pri kostole katedrálneho typu je chór obklopený chórovou ochodzou s vencom polygonálnych kaplniek vystupujúcimi často zo stavby. V prípade kapitulných či kláštorných kostolov tu boli umiestené chórové lavice, tzv. stally. Niektorým menším kostolom alebo v protestantských kostoloch z architektonického pohľadu často chýba chór, hoci neogotická architektúra oživila tento zreteľný rys. V baroku môže byť chór v kláštorných kostoloch mníšsky chór umiestnený až za hlavným oltárom, alebo dokonca v samostatnej miestnosti, ktorá ku kostolu len prilieha, ale nie je už jeho súčasťou. V súčasnej terminológii chór označuje tribúnu či tzv. balkón určený pre spevácky zbor alebo veriacich z čoho vzniká isté nedorozumenie.[7][6][8]