From Wikipedia, the free encyclopedia
Divadlo[1][2] alebo divadelné umenie je najstarší druh dramatického umenia, realizujúci sa v živej interakcii herca a diváka. Divadelné umenie je kolektívnej povahy, vysoko syntetické, časopriestorové, audio-vizuálne, pokiaľ je jeho základom dráma reprodukčno-interpretačné. Divadelné umenie je predmetom teatrológie. Je to špecifická ľudská činnosť odvodená od hry. Sémantika tohto pojmu integruje zrak, miesto a hru.
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
.jpg)
Divadlo vzniká tak, že kolektív tvorcov (herci, režiséri, choreografi, scenáristi, dramaturgovia, inšpicient, korepetítor, atď.) a technických spolupracovníkov (technici, zvukári, osvetľovači) tvoria divadelnú inscenáciu, ktorá sa predvádza buď jednorazovo alebo vo viacerých reprízach divákom.
Fázy tvorby:
Je to kolektívne umenie (na rozdiel od literatúry a pod.), čiže spoločné dielo niekoľkých tvorcov (dramatik, režisér, herec atď.) a dielo vnímané kolektívne (čiže publikom). Nijaké umenie nie je v takom úzkom vzťahu k spoločnosti ako divadlo. Divadlo však tiež ovplyvňuje spoločnosť.
Kým pri iných klasických umeniach spotrebiteľ vníma definitívne ukončené umelecké dielo, v divadle sa zúčastňuje ako aktívna zložka na jeho dotváraní. Obdobne je to pri interaktívnych vytvarných dielach, kedy divák dotvára výsledné dielo svojim zásahom. napr. zvukové objekty, inštalácie či digitálne interaktívne diela.
Témou klasického divadla (na rozdiel od iných umení) musí byť spoločenská udalosť, musí sa zaoberať človekom, lebo aj základným nositeľom divadelného výrazu je človek-herec. To neplatí pre experimentálne divadlo.
Divadlo je umením opticko-akustickým a časovo-priestorovým. Ostatné druhy umenia vnímame buď zrakom (literatúra, klasické výtvarné umenie), alebo len sluchom (hudba), zatiaľ čo divadlo všetkými zmyslami človeka súčasne. Obdobne je to pri súčasnom výtvarnom umení: procesuálne umenie, akčné umenie, performancia, kinetické umenie, multimediálne umenie, interaktívne umenie a pod.
Do divadelnej štruktúry vstupujú viaceré druhy umenia ako jej zložky. Niektoré sú mimo divadla samostatnými umeniami (maliarstvo, hudba, architektúra), iné existujú len v divadle (herectvo, réžia). V súčasnom výtvarnom umení od začiatku storočia (futuristi a dadaisti) a následne od polovice 50. rokov (Pollock, Rauschenberg, akčné umenie a performancia) je umelec tiež integrovanou súčasťou umeleckého diela.
Popri estetickej je to mnoho ďalších funkcií – etická, výchovná, politická, zábavná a náboženská. Tieto funkcie uľahčujú prestíž divadla v danej kultúre.
Divadlo zahŕňa rozličné žánre dramatického umenia podľa priestorového členenia a hercovho prejavu:
Niekedy sa nejaviskové formy nepovažujú za divadlo a hovoríme, že divadlo sa spolu s rozhlasom, TV a filmom zaraďuje medzi dramatické (scénické) umenia.
Osobitným poddruhom je Ľudové divadlo, čiže celá škála dramatických prvkov v rôznych javoch ľudovej kultúry (zvykoch a obradoch, rozprávkach, detských hrách, tancoch, piesňach) a samostatné ľudové dramatické útvary (rôzne vianočné koledné hry, hra o Dorote a pod.). Zaraďujeme k nemu aj bábkové divadlo.
Napríklad v rozprávkach ľudový rozprávač vlastne sčasti hrá divadlo (svojim prejavom dramatizuje dej rozprávky, používa mimiku a pod.). Pokiaľ ide o zvyky, divadelné prvky možno nájsť najmä pri svadobnom obrade (pytačky obrazným vyjadrovaním, výstupy maskovaných postáv počas svadby) a iných obradoch (chodenie Mikuláša a Lucie, chodenie masiek na konci fašiangov, vynášanie Moreny a pod.). Azda najvyspelejším ľudovým divadelným útvarom sú vianočné koledné hry (betlehemská hra s námetom narodenia Krista, hra chodenia s hadom prezentujúca vyhnanie Adama a Evy z raja, chodenie s kolískou po Troch kráľov, chodenie s hviezdou na Troch kráľov). Hra o Dorote je zdramatizovaná stredoveká legenda o vzťahu vladára a poddaného (kráľa a Doroty).
Pozri aj: Divadlo (budova)
Najpravdepodobnejšie divadlo vzniklo z mimicko-magických hier primitívneho človeka.
Praveký človek nerozumel mnohým prírodných javom ako sú blesk, hromobitie, dážď a preto ich zariekal a snažil sa získať ich priazeň rituálnym tancom. Tieto obrady mali zabezpečiť predovšetkým úspešný lov, od ktorého bolo priamo závislé prežitie pravekých ľudí. Pri týchto rituáloch človek používal zvieracie masky, aby sa čo najviac pripodobnil lovenému zvieraťu. Maska sa teda stala jednou z prvých divadelných rekvizít.
Počiatky divadelného umenia antického Grécka siahajú do polovice 6. storočia pred Kr. Divadelné umenie sa vyvinulo z náboženských slávnosti, ktoré doprevádzal zborový spev, živé obrazy a tanec a neskôr ich doplnil dramatický dej zobrazujúci a oslavujúci život a skutky boha vína – Dionýza. Vzniká tradícia dionýzií – slávnostných súťaží tragédií.
Divadlo starovekého Ríma je pokračovaním starogréckeho divadla. Do rímskeho divadla zakomponovali prvky gréckeho i etruského divadla.
Divadlo sa v Ríme hralo podľa štátnického hesla: panem et circenses – chlieb a hry. Účelom divadelných predstavení nebolo učiť a povznášať, ale predovšetkým zabávať. Predstavenia sa konali počas slávností ludi Romani (Rímske hry) – predstavenia sa odohrávali na verejných priestranstvách, neskôr sa začalo so stavbou drevených a kamenných divadiel.
Latinský termín herec (histriones) pochádza z mena profesionálnych aktérov (ister) etruských predstavení, ktoré zahŕňali pantomímu, spev, tanec a neskôr aj improvizovaný dialóg. Herci prestali používať masky a namiesto toho sa podľa vzoru Etruskov líčili. Herci nedávali dôraz na správnu výslovnosť a precítené deklamovanie, ale na výrečnú a presvedčivú mimiku a gestikuláciu, keďže nepoužívali masky. Rimania neobmedzovali počet hercov na javisku, vystupovalo toľko hercov, koľko hra vyžadovala. Okrem iného ženské roly začínajú hrať herečky.
Rimania predovšetkým inscenovali latinské preklady gréckych drám; komédie prebásnené podľa gréckych predlôh, tzv. fabulae palliatae a komédie čerpajúce námety z rímskeho života, tzv. fabulae togatae. Najznámejšími tvorcami rímskych komédií sú Titus Maccius Plautus a Publius Terentius Afer. Medzi publikom boli najobľúbenejšie tzv. attelánske frašky.
Rímske divadlo nikdy nedosiahlo tak vysokú úroveň ako divadlo grécke. Jeho význam však spočíva v tom, že Rimania sprostredkovali grécke divadelné umenie a jeho výdobytky ďalším národom žijúcim na území rímskeho impéria. S úpadkom ríše upadá aj divadlo, ktoré je neskôr považované nastupujúcou kresťanskou cirkvou za nežiaduci jav a je zakázané.
Rozvoj stredovekého divadla trval vo feudálnej Európe od 9. storočia do polovice 16. storočia.
Feudalizmus spolu s cirkvou sa snažili o vybudovanie novej, kresťanskej civilizácie. Cirkev sa usilovala zničiť všetko nemorálne, čo pretrvávalo z minulosti a protivilo sa dôstojnosti človeka, či učeniu o jedinom Bohu. Antické divadelné predstavenia boli síce zakázané, no takmer všetky Cirkev uchovala v svojich knižniciach a depozitároch. Rovnako ako takmer celú antickú vzdelanosť a literárnu tvorbu. Neskôr boli tieto predmetom štúdia na stredovekých univerzitách.
V 9. storočí sa divadlo začína rodiť znova, tentoraz však z kresťanského kultu. Cirkev potrebovala osloviť ľudové masy, ktoré nerozumeli latinčine a priblížiť im biblické príbehy a postavy. V tomto čase pôsobilo divadlo zo všetkých umení najviac na ľudové masy, ktoré boli negramotné. V kostoloch sa začínajú hrať latinské dramatické výstupy pri veľkonočných bohoslužbách (tzv. veľkonočné trópy).
Vznikali aj ďalšie náboženské žánre ako mystérium, mirákulum a moralita. Okrem náboženských žánrov, vznikli aj žánre svetské – plebejské: fraška a pastorála.
Hlavnou budovou pre stredoveké divadlo bol kostol. Dramatické výstupy sa odohrávali najprv pri hlavnom, neskôr pri vedľajších oltároch. Neskôr prešlo na verejné priestranstvá – na tzv. simultánne javisko, simultánne preto, lebo bolo spoločné pre všetky výstupy. Na javisku boli malé domčeky, tzv. mansiony – na nich bola namaľovaná dekorácia a herci stáli vždy pred tým, v ktorom sa odohrával dej.
Obdobie humanistického a renesančného divadla vymedzujeme približne začiatkom 16. a polovicou 17. storočia. Celé obdobie sa nieslo v duchu znovuzrodenia antických ideálov, pričom sa zdôrazňovalo právo človeka na šťastný život, zmyslové poznanie a lásku, bezuzdé telesné rozkoše. Bojovalo sa proti výdobytkom stredovekých univerzít a umenia, ktoré sa považovalo za úpadkové. Renesancia bola proti kresťanskému ideálu pokory a hlásala odklon od Boha; zbožstvila kult zmyslov a príklon k radostiam života.
V Taliansku vznikajú nové divadelné žánre – a to opera a balet. Prvé operné divadlo vzniklo v Benátkach, odkiaľ sa šírilo ďalej do Európy.
Menia sa aj inscenačné techniky – simultánne javisko vystriedalo javisko s pohyblivými dekoráciami. Pri výrobe dekorácií Taliani využili ich objav perspektívy. Dekorácie boli maľované na plátne, ktoré bolo napnuté na trojbokých hranoloch, tzv. telari. Boli predchodcami kulís. Takéto usporiadanie javiska pretrvalo až do našich dní.
Pozri aj: Commedia dell’Arte, Alžbetínske divadlo a William Shakespeare.
V 17. storočí prenikol barok do všetkých umeleckých sfér. Divadlo obohatil najmä o vonkajší prepych, monumentálnosť a technické vymoženosti. V mestách vznikali reprezentačné divadelné budovy.
Javisko sa premenilo na kulisové, nazývané aj kukátkové. Malo veľký priestor pred oponou, zvaný rampa. Tento javiskový systém pozostáva z viacerých maľovaných bočných stien (kulisy), ktoré sú zoradené v pároch rovnobežných k rampe a oddelených uličkami. Vzadu uzatvára priestor zadná stena – prospekt a hore sufity – závesné pásy látky, ktoré tvoria hornú časť javiskovej dekorácie. Objav kulís umožnil využiť celú hĺbku javiska a niekoľkokrát zmeniť scénu počas predstavenia. Tento javiskový systém sa využíval 250 rokov až do polovice 19. storočia.
Klasicizmus vznikol a vyvrcholil v 17. a 18. storočí na francúzskom kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta XIV., odkiaľ sa rozšíril do celej Európy. Vzorom pre klasicistické umenie sa stala antika. Umelci videli zmysel v napodobňovaní prírody. Klasicizmus sa utváral pod vplyvom racionalistickej filozofie (»Myslím teda som.« – René Descartes). Umenie nesmelo protirečiť rozumu, za najvyšší zákon bol považovaný súlad pravdy, krásy a dobra. Klasicizmus sa v oblasti drámy a divadla najlepšie rozvinul v dielach franczúskych autorov: Pierre Corneille, Jean Racine a Molière.
Na počiatku nemeckého klasicizmu stál profesor Johann Christoph Gottshed. Uviedol do Nemecka francúzsku klasickú drámu a pomocou divadelnej riaditeľky a herečky Friederiky Karoliny Neuberovej reformoval nemecké divadlo. Ich cieľom bolo očistiť Nemecko od lacných a bezcenných hier a nahradiť ich prekladmi francúzskej klasiky a vlastnou tvorbou. Kritik teoretik a dramatik Gotthold Ephraim Lessing je považovaný za tvorcu nemeckej meštianskej drámy.
Preromantizmus v nemeckej dráme sa objavuje najmä v tvorbe skupiny Sturm und Drang. Toto hnutie bolo zamerané proti aristokratickému klasicizmu, ale najmä proti osvietenstvu. Hnutie zdôrazňovalo tvorivú slobodu osobnosti, odmietajúcu spoločenské konvencie a predsudky a riadiacu sa vlastným srdcom. Uprednostňovalo cit a vášeň pred racionalizmom a intelektualizmom. Do protikladu k mestu dávalo voľnosť prírody. Prikláňalo sa k ľudovým tradíciám. Najznámejší predstavitelia hnutia sú Johann Wolfgang Goethe (1749 – 1832) a Friedrich Schiller (1759 – 1805).
V Taliansku sa na reformu zostarnutej commedie dell'Arte podujal Carlo Goldoni – nahradil starú improvizovanú komédiu typov charakterovou komédiou. Známy je hrami: Sluha dvoch pánov, Čertice, Mirandolina a iné.
Romantizmus sa rozšíril ako reakcia na príliš rozumové osvietenstvo a na vzdelancov zameraný klasicizmus. Proti vláde rozumu hájili romantici právo citu. Mali požiadavku tvorivej originality, vytvárania neskutočného sveta. Drámu obohatili o lyrické prvky a opisy duševných stavov. Základným motívom bolo osobné rozčarovanie a sklamanie. Vynašli pochmúrnu „osudovú“ drámu. Romantizmus nemal na divadlo podstatný vplyv – pôsobil však na vnútornú štruktúru drámy a na herecké umenie. Vniesol do divadla slobodu a pestrosť. Oslňoval rušným dejom, fantáziou, tajuplnosťou, dobrodružstvom, exotikou, veľkými tragédiami lásky a vášne a bohatou výpravou a dekoráciou.
Medzi najvýznamnejších predstaviteľov romantickej drámy patria: Victor Hugo, George Gordon Byron, Percy Bysshe Shelley, Alexander Sergejevič Puškin a Michail Jurievič Lermontov.
Realizmus vznikol vo Francúzsku v 40. rokoch 19. storočia ako protipól romantizmu. Tento smer bol vynútený i politicky, pretože po neúspešnej revolúcii v roku 1848 bolo treba sa pozrieť na svet bez ilúzií a fantázie (z latinčiny realis = skutočný). Jeho nástup podporil aj pokrok vedy a techniky → pozitivizmus. Preferovalo sa objektívne skúmanie, metafyzika bola zavrhnutá a umenie si začalo osvojovať metódy objektívneho pozorovania. V divadle realizmus reprezentovala metóda Meiningenčanov – divadelného súboru Juraja II., vojvodu sasko-meiningenského. Usilovali sa o najvernejšie zobrazenie skutočnosti, či už išlo o ľudí, kostýmy alebo dekoráciu.
Naturalizmus (z latinčiny natura = príroda) je metódou umeleckého zobrazenia skutočnosti založená na filozofii pozitivizmu a darwinizmu. Opisoval temné stránky života človeka, vyznačoval sa vulgárnym jazykom, drastickými a krutými scénami. Život však iba »fotografoval«, nevysvetľoval ho a tak zostal iba na jeho povrchu. Dekorácia mala byť odrazom konkrétneho životného prostredia a tak vzbudzovať dokonalý obraz reality.
Medzi najvýznamnejších predstaviteľov drámy realizmu a naturalizmu patria: Émile Zola, Honoré de Balzac, Nikolaj Vasilievič Gogoľ, Anton Pavlovič Čechov, Ivan Sergejevič Turgenev, Alexander Nikolajevič Ostrovskij, Henrik Ibsen, August Strindberg, Oscar Wilde a George Bernard Shaw.
Jedným z prvých umeleckých smerov, ktorý ovplyvnil divadlo bol impresionizmus. Jeho snahou bolo vyjadrenie okamžitého zmyslového dojmu, nie je zobrazovaná skutočnosť, ale nálada (impresia). V dráme sa do popredia dostávajú lyrické opisy a epizódne príbehy.
Okrem impresionizmu je badať aj vplyv symbolizmu. Veľký význam bol prikladaný najmä na obraznosť a fantáziu, skutočnosť vyjadrovali iba náznakom, symbolom. Do drámy priniesol maximálnu štylizáciu, ktorá niekedy prerástla až do nežiaducej abstrakcie – v herectve, i vo výprave.
Predstavitelia: Stéphane Mallarmé (dramatik); Adolphe Appia a Edward Gordon Craig (obaja scénografovia)
Nemeckým prínosom do vlny avantgardného u menia bol expresionizmus. Usiloval sa ponoriť do skutočnosti, vystihnúť jej podstatu, jej vnútro a nie len zobraziť jej vonkajšiu podobu. Bol poznačený životným pesimizmom, tiesňou, napätím a emóciami, spôsobenými najmä prvou svetovou vojnou. Expresionistické herectvo sa líši od realistického tým, že nezobrazuje postavu ako celok, ale iba jej črtu a pomocou nej sa snaží zdôvodniť konanie postavy.
Predstavitelia: Max Reinhardt (režisér); Georg Keiser, Ernst Toller (obaja dramatici)
V Sovietskom zväze sa začína vyvíjať konštruktivizmus, ovplyvnený najmä výdobytkami pokroku a jednoduchosťou a účelnosťou základných technických zariadení. Účelnosť konštrukcií stavieb a strojov ovplyvnila najmä scénografiu.
Predstavitelia: Vsevolod Emilievič Mejerchoľd a Sergej Ejzenštejn (obaja režiséri)
Títo dvaja muži sú zakladateľmi (1898) jednej z najvýznamnejších divadelných inštitúcií na svete – Moskovského akademického umeleckého divadla (známe ako MCHAT). Stanislavskij vytvoril svoju hereckú metódu, ktorú nazval psychickým realizmom → Herci sa museli plne stotožniť s rolou, museli ju prežívať, museli vedieť zdôvodniť svoje konanie. Do hry vstúpili nálady, náznaky, odtienky citov namiesto okázalých gest a efektných pohybov.
Zo Stanislavského školy vyšli režisérske osobnosti divadla: Vsevolod Emilievič Mejerchoľd, Jevgenij Bagrationovič Vachtangov, Alexander Jakovlevič Tairov a Valentín Kozmenko-Delinde.
Dramatický a divadelný model stavajúci na rozbití divákovej ilúzie, že na javisku nie je predvádzaný skutočný život skutočných postáv, ale ide len o ilúziu, o divadelné predstavenie. Divák je takto angažovaný k aktívnemu porovnávaniu divadelného príbehu s realitou a svojim vlastným životom.
Po formálnej stránke dramatici nahradili prítomný dramatický čas časom minulým epickým, v hrách vystupuje množstvo postáv a rozprávač, scéna sa často mení. Podstatou je odcudzenie, tzv. V-Effekt. Herec musí mať odstup od textu, nesmie sa stotožniť s úlohou, postavu má predstavovať, racionálne objasniť a nemá diváka citovo viazať. Medzi scudzovacie efekty patria songy, komentáre, prestavba scény bez spustenia opony a pod. Hlavným predstaviteľom epického divadla bol nemecký dramatik, režisér a divadelný teoretik Bertolt Brecht. Medzi jeho najznámejšie diela patria: Baal, Žobrácka opera, Matka Guráž a jej deti, Život Galileiho, Dobrý človek zo Sečuanu a Kaukazský kriedový kruh.
Je nazývaná aj antidrámou, je postavená na nihilistickej koncepcii a vychádza z existencionalizmu. Dielam často chýba súvislý dej a zápletka. Motivácia postáv je neznáma, (ne) komunikácia medzi postavami nadobúda absurdný charakter, chýba aj rozuzlenie hry. Postava je zvyčajne osamelý človek neschopný komunikovať s ostatnými.
Predstavitelia: Eugène Ionesco (Stoličky, Plešatá speváčka) a Samuel Beckett (Čakanie na Godotta)
Experimentálne divadlo je súhrným označením pre vizuálne aj akusticky orientované predstavenie, ktoré nie sú naratívneho charakteru. Vychádza viac z vizuality, gesta, tanca (súčasného), nonverbality, zvuku (klangtheater), absentuje literárny príbeh a dramatizácia.
Futuristické divadlo. Totálne divadlo. Drama predmetov. Merz – divadlo. Figurálny kabinet. Divadlo rúk. Performancia. Butó. Tanečné divadlo. Pohybové divadlo. Experimentálna akustická poézia. Multimedialne divadlo. Interaktívne divadlo.
Edwadr Gordon Craig: Umenie divadla vzniklo z gesta a tanca. Dnešní dramatici nie su deťmi divadla, ale literatúry.
Pozri: Slovenské divadlo
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
