Opereta

Opereta je divadelný hudobno-dramatický druh, v ktorom sa striedajú hudobné a prozaické časti. Jej názov možno preložiť, ako „malá opera“. Z hudobného hľadiska jej vrcholné diela nezaostávajú za komickými operami a preto pre ich kvalitné predvedenie sú potrební operní speváci. Dialógy, ktoré sa v opere hudobne doprevádzajú (recitatívy, niektoré časti melodrámy), sú nahradené prózou. Rovnako ako opera, môže opereta obsahovať aj baletnú vložku, ale tanečné schopnosti sú vyžadované aj od jednotlivých postáv. Žartovné tanečno-spevácke číslo operety označujeme ako „kuplet“.

Za nasledovníka operety možno považovať muzikál, v ktorom však došlo k značnej redukcii hudobnej zložky. Teda na rozdiel od operety, ako hudobného-divadelného druhu prerušovaného dialógmi, je muzikál skôr prozaické dielo doprevádzané hudobnými vložkami. Napriek týmto rozdielom (týkajúcim sa hlavne známych klasických operiet) nie je rozlišovanie medzi operetou a muzikálom pri niektorých neskorých medzivojnových dielach úplne jasné.

Dnes hrané operety predstavujú tie najlepšie diela svojho divadelného druhu. Okrem nich vznikalo svojho času veľké množstvo operiet zameraných hlavne na zisk a bez väčšej umeleckej hodnoty. Tieto dnes už dávno zabudnuté diela mali zvyčajne iba veľmi krátku životnosť. Spôsobili však, že mnoho umelcov hľadelo na operetu s dešpektom.

História

Francúzska opereta

Aj keď za predchodcov operety možno považovať rôzne žánre, napr. taliansku hudobnú hru, nemeckú Liederspiel alebo francúzsku komickú operu, za skutočného zakladateľa operety sa vo všeobecnosti považuje Jacques Offenbach, ktorý dosiahol svoj prvý významný úspech dielom „Le mariage aux lanternes“ (Zásnuby pri svetle lampy), ktoré malo premiéru 10. októbra 1857. Pôvodne sa názvom „opereta“ označovali hlavne menšie diela, kým tie významnejšie boli uvádzané ako „ópera-comique“, alebo „ópera-buffa“. Dnes sú všetky Offenbachove diela považované za operety. Najznámejšie z nich sú Orfeus v podsvetí, Parížsky život a Krásna Helena. Offenbach sa v svojich operetách sústredil na skrytý satirický výsmech vtedajšieho obdobia vlády Napoleona III.

Úspešným predstaviteľom francúzskej operety bol aj Offenbachov súčasník Hervé, ktorý sa preslávil najmä operetou Mamzelle Nitouche. Mladšia generácia francúzskych operetných skladateľov (Charles Lecocq, Edmond Audran a iní), bola síce svojho času pomerne populárna, ale Offenbachovu slávu nedosiahla.

Viedenská opereta

Ďalším významným momentom v histórii operety, bolo jej prenesenie a udomácnenie vo Viedni. Prvá Offenbachova opereta vo Viedni,"Zásnuby pri svetle lampy" bola uvedená v roku 1858. Riaditeľ Carl Theater ju ukradol autorovi (získal libreto a klavírnu partitúru) a dal doplniť novou orchestrálnou inštrumentáciou (keďže tú pôvodnú nemal) od kapelníka Bindera. Nemecké libreto vytvoril F. Zell, ktorý tým začal svoju slávnu kariéru operetného libretistu. V roku 1860 získava Karl Treumann od Offenbacha povolenie uvádzať jeho diela, ktoré boli hrané v provizórnom drevenom divadle. V roku 1863 získal povolenie Carl Theater a o rok neskôr aj Theater an der Wien.

Zakladateľom Viedenskej operety je Franz von Suppé. Keď v 60-tych rokoch 19. storočia začali úspešne prenikať Offenbachove diela do Viedenských divadiel, Suppé zacítil nové možnosti a pripôsobil nový štýl viedenskému publiku nielen melodicky, ale okrem iného aj tým, že z neho odstránil prvky politickej satiry (typické pre Offenbachove diela) a začal v nich klásť väčší dôraz na lásku. Prvým významným úspechom bola opereta Krásna Galatea (Die schöne Galathee), ktorá mala premiéru v roku 1865.

Viedenskú operetu v druhej polovici 19. storočia preslávili najmä Karl Millöcker, Johann Strauss ml. a Carl Zeller. Operetu posunuli na vysokú umeleckú úroveň. Najvýznamnejší skladatelia na začiatku 20. storočia (v tvz. „striebornom veku operety“) boli Franz Lehár a Emmerich Kálmán. Emmerich Kálmán vyštudoval hudbu v Budapešti, kde v tom čase vyrastala celá generácia talentovaných hudobných skladateľov (napr. Viktor Jacobi, Jenő Huszka a iní) pričom Budapešť pridala do operiet aj čardášové melódie. Začiatkom 20, storočia písalo operety veľké množstvo ďalších, dnes už zabudnutých autorov, z ktorých väčšina sa sústredila len na uspokojenie vkusu publika a zjednodušené kopírovanie svojich slávnejších kolegov.

Silnou stránkou vrcholných diel Viedenskej operety je, že humor, veselosť, vyjadrenie ľudských citov a vášní sú v nich v krehkej rovnováhe. Táto rovnováha nepochybne vo veľkej miere prispela k ich úspechu (a prispieva dodnes).

Opereta v ostatných európskych štátoch

Operetná tvorba v v Berlíne v Nemecku bola neoddeliteľne spätá s Viedenskou operetou. Pôsobili tam viacerí viedenskí autori napr. Johann Strauss ml. tam uviedol svetovú premiéru Noci v Benátkach, Franz Lehár viaceré zo svojich posledných diel, do Berlína prišiel študovať a pôsobiť aj rakúsky skladateľ Oscar Straus. Najúspešnejšími skladateľmi Berlínskej operety boli Paul Lincke, Eduard Künneke a Léon Jessel, ale tá nedosiahla úspechu svojej viedenskej príbuznej. V roku 1898 otvorili v Berlíne divadlo Metropol, v ktorom sa vytvoril nový štýl v ktorom autori upustili od súvislého deja, skôr sa sústredili na humor, šlágre, tanec a rôzne divadelné triky. Tak vznikla Berlínska revue ktorá výrazne vplývala nemeckú operetnú tvorbu (viacerí skladatelia tvorili operety aj revue).

Offenbachov úspech koncom 19. storočia výrazne ovplyvnil skladateľov nielen vo Viedni, ale aj v Anglicku a Španielsku. V Anglicku to bol hlavne Arthur Sullivan, ktorého operetné diela sa nazývajú aj „Savojskými operami“ (podľa Savoy Theatre London, kde mali premiéru). V Španielsku sa pod Offenbachovým vplyvom sformovala romantická Zarzuela, ktorú založili Francisco Barbieri a Emilio Arrieta, v snahe vytvoriť vlastné divadelné umenie, ktoré by mohlo konkurovať francúzskemu a talianskemu vplyvu. Názov dostali podľa Teatro de la Zarzuela v Madride, kde sa mnohé z nich hrali.

Slovenská opereta

Medzi prvých skladateľov operiet patrí Miloslav Francisci (operety – Bohatieri veselej družiny, Astra, V cigánskom tábore, Ženská bula). V rokoch 1925 – 1943 skomponoval dvanásť hudobnodramatických diel Ján Móry. V Slovenskom národnom divadle uviedli jeho operetu Zimný románik (premiéra 6. 2. 1932), ktorá bola prvým operetným titulom v SND od domáceho autora, ďalej historickú spevohru La Vallière (5. 4. 1935), hudobnú veselohru Slečna vdova (5. 10. 1940) a prepracovanú operetu F. Zella a F. Genée Námorný kadet (22. 5. 1943) v podaní Františka Krištofa Veselého, Mimi Kišoňovej-Hubovej, Gizely Veclovej a ďalších protagonistov. Operety Slečna vdova a Pre teba všetko režíroval Oldřich Nový vo svojom Novom divadle v Prahe a zahrali si aj hlavné postavy. Partnerkami mu boli T. Grosslichtová, L. Hermannová a ďalšie vtedajšie hviezdy. Najznámejším slovenským skladateľom operety je Gejza Dusík. Jeho prvá opereta mala názov Tisíc metrov lásky, premiéru mala v roku 1935 v Slovenskom národnom divadle, libreto napísal Emanuel Brožík. Gejza Dusík spolu s Pavlom Braxatorisom, Františkom Krištofom Veselým patria medzi spoluzakladateľov slovenskej operety.

Po vojne, v socialisticom umení bola považovaná opereta ako buržoázny prežitok aj preto v roku 1945 SND zrušilo operetu v svojom divadle. V roku 1946 bolo založené divadlo Nová scéna (spadalo pod SND), jedným zo spoluzakladateľov Novej scény bol František Krištof Veselý. Okrem činoherných predstavení sa v súbore hudobnej komédie hrala aj opereta. V roku 1945 bol založený operný súbor v Štátnom divadle v Košiciach, ktorý hrával pravidelne operety aj muzikály. V roku 1948 v Divadle Jonáša Záborského založili súbor spevohry, ktorý hrával aj operety. V roku 1951 po administratívnych opatreniach v SND zrušili na Novej scéne činoherný súbor a súbor hudobnej komédie sa premenil na operetný súbor Novej scény^[1]. Prvýkrát zrušil operetu na Novej scéne v roku 1999 Milan Kňažko a Marek Ťapák^[2]. Neskôr v roku 2005 vedenie divadla zrušilo spevohru a tým pádom aj operetu^[3]. V Prešove Divadle Jonáša Záborského po organizačných zmenách zlúčili v roku 2005 súbor spevohry a činohry^[4]. V súčasnosti nemá žiadne divadlo na Slovensku trvalý operetný súbor. Opereta sa však naďalej objavuje v repertoári operného súboru SND, Štátneho divadla v Košiciach a Štátnej opery.^[5]

Slovenskí skladatelia operety

Slovenskí libretisti

Dramaturgia

Základom klasickej operety (týka sa to hlavne Viedenskej operety) je rovnovážny mix romantického príbehu lásky a humoru. Láska primadony zväčša s nejakým bonvivánom (dnes by sme ho možno nazvali "playboy"), musí prekonať isté prekážky. Okrem nich má v operete dôležitú úlohu postava subrety ktorá často tvorí dvojicu s tanečno-komickou postavou a príbeh ich lásky môže prebiehať paralelne s hlavnou dejovou líniou operety. Postava subrety je typická aj pre komické opery (napr. Mozartove).

Operety majú väčšinou dobrý koniec (happy-end) a to zvyčajne pre všetky postavy (aj tie záporné). Existujú však aj výnimky, najmä posledné operety Franza Lehára alebo Krásna Galatea od Franza von Suppé.