Etruskovia
From Wikipedia, the free encyclopedia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Etruskovia bol staroveký národ, ktorý žil na Apeninskom polostrove, na území historicky známom ako Etrúria, rozprestierajúcom sa najmä na území dnešného Toskánska. Ich moc dosiahla vrchol od konca 7. storočia pred Kr. do polovice 6. storočia pred Kr., keď sa zmocnili Ríma a iných území.
Etruskovia nepatrili medzi indoeurópske národy a ich pôvod je až dodnes neznámy. Vo všeobecnosti prevládajú už od antiky tri názory o pôvode tohto kmeňa. Prvý z nich hovorí o ich maloázijskom, lýdskom pôvode, ako to spomína aj Hérodotos. Vlna tejto migrácie mohla prechádzať aj gréckym ostrovom Lemnos, dokladom čoho by mohol byť aj nález náhrobnej stély s nápisom veľmi podobným etruštine. Druhá teória, ktorú preferoval aj historik Dionysios z Halikarnasu, pracuje s ich domácim, autochtónnym vývojom. Tretia teória tvrdí, že prišli zo severu, možno z oblasti Raetie, čoho dôkazom je pre niektorých bádateľov veľmi podobné meno Rasenna, ktorým sa označovali samotní Etruskovia. Na základe lingvistických štúdií sa zistilo, že etruština a rétština boli veľmi príbuzné jazyky. V súčasnosti sa predpokladá, že každá z antických teórií o pôvode Etruskov je čiastočne pravdivá, teda išlo o presunutie rôznych elít a možno ich jazyka a ovplyvnenie pôvodného obyvateľstva.
Etruskej kultúre prevládala od 11. do 8. stor. pred Kr. tzv. villanovská kultúra, ktorá sa kontinuálne transformovala do klasickej etruskej kultúry.
Koncom 8. storočia pred Kr. došlo k postupnej transformácii väčších etruských osád (Caere, Tarquinia, Vulci, Veje) na mestské štáty.[1] Na konci 7. storočia pred Kr. sa objavujú Populonia, Rusellae, Volterra a ďalšie. Tieto mestské štáty sa vzájomne podobali jazykom, náboženstvom i charakterom vlády. Paradoxne nikdy nevytvorili spoločnú alianciu; naopak, vzájomne súperili a bojovali medzi sebou.[2]
Od konca 7. storočia pred Kr. sa Etruskovia zmocnili Ríma, Kampánie, Mantovy a Spiny. V 6. storočí pred Kr. zaznamenali kultúrny rozkvet. Podľa legiend boli poslední traja králi Starovekého Ríma (v rokoch 616 – 510 pred Kr.) Etruskovia. Symbolmi moci u Etruskov, ktoré prevzal Rím a používal ich počas celej existencie, bol zväzok prútov so zaťatou sekerou – fasces, kráľovské žezlo, kráľovský trón a tóga.
Roku 540 pred Kr. porazili spolu s Kartágincami Grékov v bitke pri Alalii. Roku 510 pred Kr. Rimania Etruskov vypudili z Ríma (čím sa začína obdobie Rímskej republiky).
V 5. storočí pred Kr. ustupovali zo severu prichádzajúcim Keltom. V 4. storočí pred Kr. sa ich mestá stali vazalmi Ríma a Etruskovia sa do konca 1. stor. pred Kr. romanizovali.
Pre Etruskov bola typická vysoká životná úroveň. Väčšinou boli vysokí, čiernovlasí, s ostrým profilom. Používali grécku abecedu, no ich jazyk, etruština, dodnes nie je rozlúštený (aj keď sa našlo veľké množstvo textov, doteraz sa nenašiel dostatočne dlhý text). Najdlhší nápis nájdený v etruštine je tzv. Plátená kniha (cca 1300 slov). Etruskovia svojich mŕtvych pochovávali v plátených plachtách s odkazmi. Vytvorili zväzok dvanástich miest, na čele ktorých stáli lukumoni (etruskí králi aj náboženskí vládcovia, ktorí však nemali absolútnu moc). Na správe štátu sa mohli zúčastňovať všetci slobodní občania, dokonca aj ženy. Vznikli kňazské kolégiá, kde sa viedli záznamy o udalostiach v Ríme, tzv. annales maximi. Ich náboženstvo bolo temné, podobne ako u Chetitov. Bohom obetovali krvavé obete v podobe zvierat. Najviac sa obetovalo pri pohrebe. Mŕtvym sa zhotovovali mohutné sarkofágy z mramoru a zobrazovala sa na nich podoba mŕtvych. Predmety v hroboch svedčia o veľmi rozvetvených medzinárodných kontaktoch. Niektoré hrobové predmety majú dokázaný fenický a egyptský pôvod.
Svoje domy si stavali z kameňa a tehál. Boli staviteľmi prvých oblúkov, ktoré využívali pri stavbe akvaduktov. Vynikali najmä svojim maliarskym umením. Etruskovia najprv nanášali farbu rovno na skalu, až potom začali robiť skutočné fresky. Používali na pálenie nádob alebo kalichov a iných domácich potrieb bucchero, ktoré sa používalo v keramikárstve.
Etruské náboženstvo bolo predovšetkým polyteistické. Svet bohov tvoril u nich akúsi hierarchiu; na vrchole spočiatku stálo jedno božstvo, neskôr dvojica bohov: Tin alebo Tiania (boh blesku) a Turan (vládkyňa nad všetkým živým). Túto božskú dvojicu neskôr Etruskovia stotožnili s gréckym bohom Diom a bohyňou Afroditou alebo obdobne s rímskym Jupiterom a Venušou. Svojim bohom stavali Etruskovia asi od konca 7. storočia pred Kr. alebo od začiatku 6. storočia pred Kr. svätyne a chrámy.
