From Wikipedia, the free encyclopedia
Sedemdňová vojna (poľ. wojna polsko-czechosłowacka) bol vojenský konflikt medzi Česko-Slovenskom a Poľskom o Tešínsko v roku 1919, prebiehajúci v rámci Česko-Slovensko-poľského sporu o Tešínsko.
| Sedemdňová vojna | |||||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Česko-slovensko-poľského sporu o Tešínsko | |||||||||||
 | |||||||||||
| |||||||||||
| Protivníci | |||||||||||
 Česko-Slovensko |
 Poľsko | ||||||||||
| Velitelia | |||||||||||
| Josef Šnejdárek | Franciszek Latinik | ||||||||||
| Straty | |||||||||||
| 44-53 padlých 124 zranených 7 nezvestných |
92 padlých 856 zranených 813 nezvestných 576 zajatých | ||||||||||
Česko-slovenské jednotky po márnom proteste proti konaniu v rozpore s uzatvorenou dočasnou dohodou zaútočili na Poľskom obsadenú časť Tešínska, aby v spornom území zabránili konaniu volieb do poľského Sejmu a odvodom miestneho obyvateľstva do poľskej armády.[1] Postup česko-slovenských jednotiek bol zastavený až na nátlak Dohody. Výsledkom vojny bolo stanovenie novej demarkačnej čiary, ktorá rozšírila územie kontrolované Česko-Slovenskom.
Prítomnosť Slovanov na Těšínsku je doložená od 8. storočia. Tešínsko sa dostalo do závislosti na Veľkomoravskej ríši. Po jej páde ho ovládli české kniežatá z rodu Přemyslovcov. Po vpáde poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého do českého kniežatstva na konci 10. storočia pripadlo Těšínsko poľskému štátu. Břetislav I. ho síce získal koncom 30. rokov 11. storočia nakrátko naspäť, avšak v roku 1054 nakoniec pripadlo znova poľským Piastovcom. V procese drobenia poľského stredovekého štátu sa koncom 13. storočia vyčlenilo Tešínske kniežatstvo, v ktorom panovali bočné línie Piastovcov. Od roku 1327 bolo Tešínsko v oblasti závislosti na českom kráľovi a ako súčasť Krajín českej koruny sa stalo aj súčasťou Rakúsko-Uhorska. Na začiatku 20. storočia v oblasti žili Česi, Poliaci, Nemci a Židia. Významná časť obyvateľstva nebola národnostne vyhranená a uvedomovala si iba svoju regionálnu sliezsku príslušnosť (Šlonzáci). V dôsledku industrializácie v Tešínsku prichádzali početní prisťahovalci, najmä z poľského Haliča. V poslednom Rakúsko-Uhorskom sčítania ľudu v roku 1910 uviedla nadpolovičná väčšina obyvateľov Těšínska ako svoju obcovací reč (tzv. Umgangssprache) poľštinu, do tejto skupiny však boli zaradení aj Šlonzáci (hovoriaci do dnešnej doby těšínskym nárečím), ktorí mali priateľské vzťahy s Nemcami a orientovali sa ostro proti Poľsku.
Po rozpade Rakúska-Uhorska na Tešínsku vznikol český národný výbor (Národný výbor pre Sliezsko) a poľský národný výbor (Rada Narodowa Księstwo Cieszyńskiego). Poľský výbor vyhlásil Tešínsko za súčasť Poľska a vojensky väčšinu Těšínska v noci z 31. októbra na 1. novembra 1918 obsadil. Český výbor vyhlásil Tešínsko za súčasť Česko-Slovenska. Napätie sa stupňovalo a snaha upokojiť situáciu viedla k uzavretiu dočasnej dohody o rozdelení Těšínska medzi oba národné výbory. Podľa tejto dohody veľká väčšina Tešínska predbežne pripadla Poľsku, ktoré tak získalo aj kontrolu nad Košicko-bohumínskou železnicou, jediným železničným spojením Českých krajín s východným Slovenskom. Česko-slovenská vláda a česká verejnosť toto rozdelenie vnímali ako dlhodobo neprijateľné. Poľská strana bola s týmto rozdelením spokojná.
Na konci januára 1919 Poľsko naplánovalo konanie volieb do poľského Sejmu. V rozpore s uzatvorenou dohodou sa tieto voľby mali konať aj v Poľskom kontrolovanej časti Tešínska, kde tiež Poľsko začalo odvody miestneho obyvateľstva do poľskej armády.[1] V súvislosti s konaním týchto volieb Poľsko v ním kontrolovanej časti Těšínska rozmiestnilo vojenské jednotky. Česko-slovenský protest proti konaniu volieb a vojenským odvodom miestneho obyvateľstva ako neprijateľnom prejavu štátnej zvrchovanosti v spornom území bol Poľskom odmietnutý a Česko-Slovensko sa rozhodlo pre vojenské riešenie sporu.
Na česko-slovenskej strane bol vykonaním operácie poverený podplukovník Josef Šnejdárek. Česko-slovenské vojenské sily boli tvorené 21. streleckým plukom legionárov z Francúzska o sile 3 práporov, práporom 54. pešieho pluku z Olomouca, práporom 93. pešieho pluku zo Šumperka, 17 . poľovníckym práporom z Fryštátu, práporom dobrovoľníkov z Bohumína a práporom dobrovoľníkov z Orlovej. Operácie sa na česko-slovenskej strane zúčastnili aj ďalší miestni dobrovoľníci, sformovaní v tzv. Národnej garde o sile približne 5000 mužov. Z oblasti severozápadného Slovenska mal postup hlavných česko-slovenských síl podporovať 35. česko-slovenský pluk z Talianska, vedený talianskym plukovníkom Grasellim a neskôr posilnený práporom 33. legionárskeho streleckého pluku z Talianska. V priebehu bojov bolo česko-slovenské vojsko posilnené novo utvorenou 2. brigádou o sile 6 práporov, s podporou 2 batérií delostrelectva a 1 jazdeckej eskadróny.
K pripravovanému útoku na Skoczów bolo česko-slovenské vojsko ďalej posilnené o 1. prápor 28. pešieho pluku z Prahy, 1. prápor 3. pešieho pluku z Kroměříža, 2. prápor 93. pešieho pluku zo Šumperka a 5 práporov dobrovoľníkov.
Poľské sily pod velením Franciszeka Latinika boli slabšie ako česko-slovenské sily. Poľsko malo po skončení prvej svetovej vojny územné spory so všetkými svojimi susedmi[2] a v dobe sedemdňovej vojny boli jeho hlavné sily viazané v poľsko-ukrajinskej vojne o východný Halič. Poľské vojsko bolo o sile 5 práporov, s podporou 4 guľometných rôt, jazdeckej čaty a delostreleckej batérie. V zbrani bolo ďalej približne 550 príslušníkov poľskej polície a okolo 6500 miestnych poľských dobrovoľníkov. Aj poľské vojsko bolo v priebehu bojov posilňované.
19. januára 1919 vydalo česko-slovenské Ministerstvo národnej obrany rozkaz k vojenskému obsadeniu Tešínska. 21. januára 1919 vyzvalo Česko-Slovensko Poľsko k stiahnutiu poľského vojska a orgánov z Tešínska. Poľsko výzvu ignorovalo.
23. januára 1919 o 11:00 hodine sa v Těšíne ohlásil u poľského veliteľa Franciszeka Latinika česko-slovenský veliteľ Josef Šnejdárek so skupinou dôstojníkov, tvorených anglickým, francúzskym, talianskym a americkým zástupcom (ktorých autoritou ako predstaviteľov Dohody sa česko-slovenská strana zastrešovala). Poľskej strane bolo odovzdané ultimátum, žiadajúce vypratanie oblasti až k rieke Biala do dvoch hodín. Po uplynutí tejto lehoty začali o 13:00 česko-slovenské vojská postup v smeroch na Bohumín a Karvinú. Od východu súčasne iniciovali postup legionárske jednotky z Talianska. Česko-slovenské vojská postupovali vpred. Bol obsadený Bohumín (o 16:00 hod), Orlová a po ťažkých bojoch[3] aj Karviná. Těšín bol obsadený bez boja 27. januára 1919. Poľské vojská ustúpili za Vislu.
27. januára 1919 obdržal Josef Šnejdárek rozkaz k prekročeniu Visly a zabezpečenie železnice Bohumín - Těšín - Jablunkov. 30. januára 1919 započal česko-slovenský postup a poľské vojská ustúpili ku Skoczówu, kde sa zastavil postup aj ústup. Česko-slovenským vojskám dorazili ďalšie posily, čím sa dostali do značnej prevahy nad poľskými jednotkami. Česko-slovenské vojská pripravovali útok na Skoczów s predpokladom, že dôjde k zrúteniu poľskej obrany.
Útok na Skoczów sa na nátlak Dohody[4] neuskutočnil a v noci na 31. januára 1919 česko-slovenské vojská zastavili na základe rozkazu česko-slovenského ministerstva národnej obrany bojové akcie. Medzi Česko-Slovenskom a Poľskom bolo podpísané prímerie a 26. februára 1919 sa česko-slovenské vojská stiahli na novú líniu, stanovenoú Medzinárodnou komisiou Dohody na základe česko-slovensko-poľskej zmluvy, uzatvorenej 3. februára 1919 v Paríži. Sporné územie bolo postavené pod medzinárodnú kontrolu. Uzavretie dohody medzi Česko-slovenskom a Poľskom umožnilo Česko-Slovensku uvoľniť viazané jednotky pre obranu južného a východného Slovenska pred Maďarskom.
V poľskej literatúre sa často objavuje tvrdenie, že prímerie bolo uzavreté nie v dôsledku tlaku Dohody, ale v dôsledku údajnej porážky česko-slovenských vojsk pod Skoczówom.[5]
Ohľadom sedemdennej vojny nastal jeden z riedkych sporov medzi prezidentom Masarykom a Edvardom Benešom, hlavnom česko-slovenským vyjednávačom na Parížskej mierovej konferencii. Masaryk ozbrojený vstup na Tešínsko podporoval. Beneš naopak v Paríži vnímal nevôľu vedúcich štátov Dohody k tomuto vstupu a bol preto proti nemu. Kým Masaryk na sklonku bojov tajne nariaďoval postupujúcim vojskám, aby postupovala až do posledných sekúnd dohodnutého ukončenia bojov, Beneš pod tlakom vedúcich dohodových štátov dôrazne žiadal okamžité ukončenie vojenského ťaženia. Po skončení bojov prezident Masaryk prijal dôverne a so "zvláštnou pochvalou" podplukovníka Šnejdárka. Beneš by naopak dal radšej veliacich dôstojníkov potrestať.[6]
Sedemdenná vojna bola krátka a relatívne málo[7] krvavá. 44 (podľa iných zdrojov 53) česko-slovenských vojakov v bojoch padlo, 124 mužov bolo zranených a 7 bolo nezvestných.[8] Tretina strát pripadla na česko-slovenských legionárov. Česko-slovenské obete pripomína pomník v Orlovej, ktorý bol podľa spomienok generála Vicherka za poľskej okupácie česko-slovenského Těšínska v roku 1938 rozbitý a zvyšky boli pohodené na verejné smetisko.[9] Po druhej svetovej vojne bol pamätník čiastočne obnovený.
Na poľskej strane padlo 92 vojakov, 855 mužov bolo zranených a 813 bolo nezvestných (nezvestní boli najmä dezertéri z krakovského kontingentu).[8] Poľské obete pripomína pomník v Žibřidovice a vo Stonava. Pomník v Stonava[10] pripomína 20 padlých poľských vojakov 12. wadowického pluku pechoty, ktorí boli podľa spomienok vtedajších poľských pamätníkov 26. januára 1919 príslušníkmi 21. česko-slovenského pluku (legionári z Francúzska) povraždení (zastrelení, prebodnutí bajonetmi a dobití pažbami pušiek).[11] Hroby poľských vojakov padlých v Sedemdennej vojne sú aj na cintoríne vo Skoczówe.[12]
Obe bojujúce strany sa obviňovali z krutosti. Poľská strana napríklad obviňovala česko-slovenských vojakov, že synovi poľského generála Hallera údajne pri vedomí vypichli oči,[13] čo však bolo českou stranou spochybnené.[14] Česká tlač naopak písala o údajných zverstvách a streľbe od chrbta zo strany poľských civilistov a Poliakoch, ktorí údajne padlému českému legionárovi odrezali nos, uši a prirodzenie.[5]
K obetiam došlo aj medzi civilným obyvateľstvom. Tieto straty je ale ťažké určiť. V priemyselných oblastiach Karvinej a Třinca sa miestne poľské obyvateľstvo stavalo česko-slovenským jednotkám na silný odpor. Vtedajší česko-slovenský argument, že išlo výlučne o miestnych poľských robotníkov, ktorí sa na Tešínsko prisťahovali z poľského Haliča (táto skupina poľských prisťahovalcov predstavovala takmer 12% celkového počtu obyvateľov Těšínska),[15] je udržateľná len veľmi ťažko. Moderní poľskí historici opakujú dobové poľské správy o masových exekúciách poľských milicionárov a ťažkom týraní poľských zajatcov česko-slovenskými jednotkami. Staršia česko-slovenská historiografia priznáva 11 padlých poľských milicionárov, popravu osemnásťročného mladíka v Karvinej ako trest za úskočné zastrelenie česko-slovenského legionára a popravu jedného poľského hutníka v Třinci. Dnešná česká historiografia všeobecne pripúšťa násilné jednanie česko-slovenských jednotiek.[13] Spomienky česko-slovenských vojakov hovoria o zákernom jednaní miestnych Poliakov, používanie medzinárodnými konvenciami zakázaných striel dum-dum poľskými jednotkami a priateľských vzťahoch medzi česko-slovenskými vojakmi a šlonzáckým obyvateľstvom.[16]
Česko-slovenské jednotky na obsadenom území vykonávali podľa pripravených podkladov masové zatýkanie poľských aktivistov. Celkovo 251 osôb bolo internovaných vo väzniciach v Košiciach, Lipníku a Moravskej Třebovej. V reakcii na toto zatýkanie poľská strana previezla do internačného tábora Dąbie u Krakova 551 osôb slovenskej národnosti, z ktorých ich podľa česko-slovenských údajov 39 v tomto tábore zahynulo. Poľská strana tieto údaje popiera.[13]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
