Osmanské Uhorsko
From Wikipedia, the free encyclopedia
Osmanské Uhorsko[1] (iné názvy: turecké Uhorsko[2], osmanský zábor[3]:261, turecký zábor[4][5]; maď. (török) hódoltság - doslova: (turecké) područie, tur. Osmanlı döneminde Macaristan - doslova: Uhorsko v osmanskom období) je pomocné, neoficiálne označenie tej časti územia bývalého (čiže stredovekého) Uhorska, ktorá bola približne v rokoch 1541 (dobytie Budína Osmanmi) až 1686 (oslobodenie Budína), resp. 1699 (Karlovský mier), súčasťou Osmanskej ríše.
Toto územie pozostávalo z celého dnešného Maďarska (okrem jeho severozápadných a severovýchodných častí), časti dnešného južného Slovenska, časti dnešného severozápadného Rumunska, východnej časti dnešného Chorvátska a severnej časti dnešného Srbska.
Geografické vymedzenie
Takzvané osmanské Uhorsko na severe a západe hraničilo s Kráľovským Uhorskom, t. j. s habsburskou časťou dovtedajšieho Uhorska, a na východe so Sedmohradskom.
Osmanská ríša si z dovtedajšieho Uhorska po roku 1526 najprv pripojila oblasť okolo sútoku Sávy s Dunajom a následne v roku 1541 aj celé územie medzi Dunajom a Tisou hore až po (vrátane) Budín. V nasledujúcich rokoch Osmanská ríša postupne získavala ďalšie územia, takže nakoniec od roku 1592 do Osmanskej ríše patrilo celé východné dovtedajšie Chorvátsko (Habsburgovcom ostal len asi 70 km široký pás najzápadnejšieho Chorvátska) a ďalej všetko územie bývalého vlastného Uhorska (približne) ohraničené na západe Kanižou, Balatonom a Tatou, na severe Šahami, Divínom a Fiľakovom, a na východe Jágerom (Eger), Gyulou, Aradom, Lugojom, Vršacom a Železnými vrátami. Inými slovami: Osmanská ríša si z bývalého Uhorska pripojila časť dnešného južného stredného Slovenska, južné a severovýchodné Zadunajsko, územie medzi Dunajom a Tisou hore až po Jáger, územie východne od Tisy (tzv. Zátisie) až po západnú časť Rumunských Západných Karpát, východnú časť Chorvátska (vrátane východnej časti vtedajšieho Slavónska) a Sriem. Pri pohľade na mapu mal teda turecký zábor tvar klinu, ktorý sa rozširoval smerom na juh. Hranica medzi Osmanskou ríšou a Kráľovským Uhorskom i Sedmohradskom sa dosť často posúvala a v mnohých častiach bola aj sporná. Sporná bola aj v tom zmysle, že Osmanská ríša vyberala dane aj ďaleko za vyššie vymedzenými hranicami Osmanskej ríše. Pokiaľ ide o hranicu v dnešnom Slovensku, v roku 1606 Habsburgovci získali späť väčšinu dnešného južného Slovenska, takže v Osmanskej ríši z dnešného Slovenska ostalo len široké okolie dnešného Štúrova; v roku 1664 však Osmanská ríša naopak získala aj územie medzi (nevrátane) Komárnom a (vrátane) Novými Zámkami.[6][7]:220
Vznik a zánik
Dobytie Budína Osmanskou ríšou
Dňa 21. augusta roku 1541 sa zhromaždila veľká armáda Osmanskej ríše pod velením sultána Sulejmana I. na peštianskom poli. Cisárska strana však neprejavovala nijaký vojenský odpor, keďže jej vojsko bolo tesne predtým zlikvidované primárne vojskom odporcov habsburského nároku na uhorský trón.[8]:38 Dňa 29. augusta roku 1541 vojská Osmanskej ríše dobyli (presnejšie: lsťou obsadili) Budín resp. Budínsky hrad pod velením sultána Sulejmana I. Stalo sa tak v deň 15. výročia bitky pri Moháči. O deň neskôr vstúpil do Budína samotný sultán.[9] Niekoľko dní po dobytí Budínskeho hradu prebudoval Kostol Panny Márie na mešitu.[3]:41 Sultán pred odchodom z Budína vyhlásil územie medzi Dunajom a Tisou za „dobre chránené“ územie Osmanskej ríše.[8]:39
Karlovský mier
Ako dôsledok tzv. veľkej tureckej vojny (1683 – 1699) prebiehali od jesene roku 1698 do konca januára roku 1699 mierové rokovania v meste Sremski Karlovci (Sriemske Karlovice).[7]:329 Dňa 26. januára roku 1699 bol uzavretý Karlovský (Karlovický) mier medzi predstaviteľmi Svätej ligy (čiže habsburskej monarchie, Republiky oboch národov, Benátskej republiky a Ruského cárstva) na jednej strane a Osmanskou ríšou na strane druhej. Mier mal platnosť dvadsaťpäť rokov.[10] Výnimka však platila pre Ruské cárstvo, pre ktoré bol mier uzavretý na dva roky separátne v meste Istanbul.[7]:329 Podľa mierových podmienok uvedených v zmluve Habsburgovci získali späť celé územie osmanského Uhorska (vrátane východného Chorvátska/Slavónska) s výnimkou Temešvárskeho ejáletu, a získali späť aj územie Sedmohradska.[8]:164 Mier presne stanovil hranicu medzi habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou, čím sa zabránilo dovtedajšej praxi dvojitého zdaňovania pohraničných území a dovtedajšiemu pustošeniu vojskami. Súčasťou mierovej zmluvy bola obchodná dohoda, ktorá stanovila slobodu obchodu na oboch stranách.[3]:150
Územné usporiadanie
Ejálet
Najvyššou územnosprávnou jednotkou v celej Osmanskej ríši bol ejalét, alternatívne nazývaný vilájet, pašalík či provincia. Na jeho čele stál správca (miestodržiteľ, guvernér) dobovo nazývaný beglerbeg(i) (bejlerbej(i)). Správcovia ejáletov často mali zároveň vojenskú hodnosť paša (z toho vznikol aj názov pašalík). Správca ejáletu stál aj na čele ejáletových sipáhiov ako ich veliteľ. Zároveň predsedal poradnému zboru - divánu provincie.[8]:176, 177
V osmanskom Uhorsku existoval spočiatku (ak odhliadneme od Chorvátska - pozri nižšie) len Budínsky ejálet, založený v roku 1541. V roku 1552 pribudol Temešvársky ejálet, okolo roku 1600 boli od Budínskeho ejáletu odčlenené ejálety Jágerský (1596) a Kanižský (1600/1601), a v 60. rokoch 17. storočia pribudol Varadínsky ejálet (1660) a Novozámocký ejálet (1663). Podľa niektorých údajov veľmi krátku dobu, v rokoch 1596 - 1600, existoval aj Sihoťský ejálet (Szigetvársky ejálet). Územia dobyté zhruba od 30. rokov 16. storočia v dovtedajšom Chorvátsku (vrátane Slavónska), t. j. územia južne od zhruba strednej Drávy, boli začlenené takto:
- novovytvorený Požegský sandžak bol najprv začlenený do (už od 14. storočia existujúceho) Rumélijského ejáletu, o pár rokov neskôr (1541) do Budínskeho ejáletu, v roku 1580 do novovytvoreného Bosnianskeho ejáletu, v roku 1596 do Sihoťského ejáletu a v roku 1600 do Kanižského ejáletu;
- územia južne od Požegského sandžaku (tieto boli dobýjané postupne od 30. rokov do konca 16. storočia), napr. novovytvorený Pakracký sandžak, boli najprv začlenené do Rumélijského ejáletu a potom od roku 1580 do Bosnianskeho ejáletu.
Na území dnešného Slovenska bol pôvodne len Budínsky ejálet. V roku 1596 pribudol na území dnešného Slovenska aj Jágerský ejálet a v roku 1663 pribudol aj Novozámocký ejálet. Budínsky a Jágerský ejálet na územie dnešného Slovenska zasahovali len okrajovo.[8]:177
Budínsky ejálet mal v osmanskom Uhorsku špeciálne, privilegované postavenie - podrobnosti pozri v článku Budínsky ejálet.
Sandžak
Nižšou osmanskou územnosprávnou jednotkou, t. j. jednotkou pod úrovňou ejáletu, bol sandžak, alternatívne nazývaný liva či okres. Na jeho čele stál sandžakbeg.
Na území dnešného Slovenska boli v 40. a 50. rokoch 16. storočia postupne zriadené nasledovné sandžaky: Ostrihomský sandžak, Novohradský sandžak, Sečiansky sandžak a Fiľakovský sandžak. Tieto ležali sčasti aj na území dnešného Maďarska. Od 90. rokov 16. storočia (t. j. od pätnásťročnej vojny) bol sídlom sandžaku iba Ostrihom, ktorý spravoval aj územie niekdajšieho Novohradského sandžaku. Územie Fiľakovského a Sečianskeho sandžaku (resp. to, čo z nich v tom čase ešte zostalo pod osmanským vplyvom) bolo začlenené do Jágerského ejáletu novovytvoreného v roku 1596 (i keď neskôr boli tieto sandžaky podľa niektorých názorov znova súčasťou Budínskeho ejáletu[11]) a bolo zrejme spravované z Jágru. Po dobytí pevnosti Nové Zámky v roku 1663 Osmanská ríša vytvorila nový, pomerne malý Novozámocký ejálet, do ktorého začlenila jednak novodobyté územia okolo Nových Zámkov a jednak časti bývalého Ostrihomského sandžaku a Novohradského sandžaku.[8]:176, 179[12]
Náhije
Najnižšiou územnosprávnou jednotkou v Osmanskej ríši bola náhije (z arab. slova náhija - oblasť, krajina). V centrálnych častiach Osmanskej ríše išlo o územie s pevnými hranicami, na ktorého čele stál dôstojník sipáhiov – čeri baši alebo subaši. V pohraničných oblastiach ríše však išlo len o formálnu jednotku, ktorá nebola sídlom dôstojníkov.[8]:178
Novohradský a Sečiansky sandžak mali len po jednej náhije. Fiľakovský sandžak bol v období 16. storočia rozdelený na tieto náhije: Fiľakovo, Rimavská Sobota, Veľký Blh, Plešivec, Rimavská Seč, Muráň a Štítnik. Ostrihomský sandžak sa delil na náhije Ostrihom, Tekovské Lužany, Vráble, Bátovce a Nyárhíd.[8]:178 Novozámocký ejálet sa (od roku 1664) nedelil na sandžaky, ale rovno na náhije, a to tieto: Nové Zámky, Nyárhíd (územie v okolí Nových Zámkov), Komárno, Tekov, Nitra, Hont, Žabokreky (územie v Hornej Nitre) a Šaľa (územie za riekou Váh).[8]:178[13]
Obyvateľstvo
Národnosti
Na území osmanského Uhorska sa zmenili etnické pomery. Napríklad došlo k poklesu domáceho maďarského a chorvátskeho obyvateľstva. Turecké obyvateľstvo sa vyskytovalo takmer výlučne v pevnostiach a opevnených mestách, teda približne v sedemdesiatich sídlach v celej krajine.[7]:220
Náboženstvo
Čisto moslimské obyvateľstvo sa vyskytovalo v mestách Ostrihom, Vyšehrad a Novohrad. V Budíne tvorili moslimovia dve tretiny obyvateľstva. V mestách ako Vacov a Segedín tvorili moslimovia menej než polovicu obyvateľov. Na rozdiel od balkánskych území sa hromadné konverzie obyvateľov z kresťanstva na islam v osmanskom Uhorsku nevyskytovali.[3]:43
Drvivá väčšina moslimskej architektúry bola zrovnaná so zemou hneď po oslobodenia miest, v ktorých stála, spod nadvlády polmesiaca. Minarety sa vyskytovali v meste Jáger, Érd a Päťkostolie, a mešity napríklad v Päťkostolí a Sihoti, pričom po čase sa prebudovali späť na kostoly. Kúpele sa vyskytovali v Budíne a Jágri.[3]:43
Hospodárstvo
Pôda a poľnohospodárstvo
Obživa obyvateľov na území tureckého záboru sa zameriavala predovšetkým na poľnohospodárstvo. Veľa dedín však bolo spustošených v dôsledku pustošení osmanskými vojskami. Dediny už teda prestali byť osídlené a ich chotáre využívali následne obyvatelia susedných dedín a mestečiek na chov hovädzieho dobytka alebo pestovanie krmovín. Dobytkárstvo sa stalo najvýnosnejším a najvýznamnejším odvetvím poľnohospodárstva. Poklesol význam vinohradníctva, ktoré na určitých miestach prestalo existovať úplne.
Najväčšia zmena nastala v oblasti vlastníckych pomerov. Pôvodné vlastnícke vzťahy sa rozpadli, pričom pôda, či už šľachtická alebo cirkevná, sa stala vlastníctvom osmanského štátu, teda sultána. Sultán si nechal najvýnosnejšie panstvá spolu s mestami, ktoré následne využíval na hospodárenie vo vlastnej réžii ako štátny majetok (has). Zvyšná časť pôdy bola ponechaná sipáhiom. Rozdiel vo vlastníctve pôdy bol v tom, že sipáhiovia nedostávali pôdu do súkromného vlastníctva, ale iba do dočasnej držby, pričom mali právo iba na príjmy z nej. Okolnosti, akými boli striedanie nájomcov pôdy, mali za následok všeobecné zanedbávanie a stagnáciu hospodárstva.[7]:221, 222
Dane
Každá nemoslimská hlava rodiny (dospelý muž) platila džizje (harádž), čo je štátna daň z hlavy vyberaná od nemoslimov. Vyrubovanie tejto dane bolo v rôznych častiach Osmanskej ríše stanovené rôzne.[8]:169
Dane a dávky, ktoré boli určené tureckým zemepánom (sipáhiom), začínali celkovou sumou, ktorú mala každá obec vyplácať každý rok. Boli zoradené v určitom poradí. Prvá sa uvádzala ispendže, ktorá sa v Uhorsku nazývala resm-i kapu (daň z porty, portálna daň). Jej vyrubovanie bolo založené na rovnakých majetkových kritériách ako pri džizje. V severnom osmanskom Uhorsku sa konkrétne musela resm-i kapu platiť sipáhimu vo výške 25 akče na svätého Juraja a v rovnakej sume na svätého Michala.[8]:170
Zo všetkých poľnohospodárskych plodín sa odovzdávali sipáhimu desiatky. Hlavné príklady sú desiatok zo pšenice (gendum) a suraže (mahlut), pri ktorých sa udával aj objem v kile alebo kejl a vo finančnej hodnote. V 16. storočí sa kile pšenice oceňovalo sumou 12 akče a suržica sumou 6 akče. Desiatok z muštu (šira) sa udával v pintách, pričom jedna pinta mala hodnotu 4 akče. Tento desiatok vyberal väčšinou v peniazoch, lebo jeho odvádzanie v naturáliách spôsobovalo veľké problémy. Ďalej existoval napríklad desiatok z hrachu a šošovice (girah ve gades), z konopy a kapusty (kendir ve kelem) či z cesnaku a cibule (sir ve pijaz). Existoval aj desiatok z ovocia (öšr-i mejve), ktorý sa vyberal iba v takých dedinách, ktoré produkovali väčšie množstvo ovocia, ktoré bolo určené na trh.[8]:170
Ďalej sa platil desiatok zo včiel obyčajne v podobe desiatku, t. j. odovzdania jedného z desiatich úľov.[8]:171
Poplatok z oviec sa vyberal dvoma spôsobmi - na svätého Juraja sa buď zaplatila istá suma za každú ovcu alebo sa zaplatil desiatok z jahniat, a to buď v podobe odvedenia desiatku (čiže každého desiateho jahňata) alebo zaplatením 15 akče za jahňa. Okrem toho sa platil poplatok za pasenie a košarovanie oviec, ktorý fungoval tak, že v prípade pasenia oviec na pôde iného sipáhiho sa (za 300 oviec) odovzdá 1 baran, ak ovce na danej pôde prezimovávajú, alebo 1 jahňa, ak sa ovce na danej pôde kotia.[8]:170
Vyberal sa aj poplatok za ošípané (bidat-i hanazir) vo výške 2 akče za ošípanú staršiu ako rok. Ak došlo k paseniu ošípanej v dubine iného majiteľa, bol požadovaný jeden kus za stádo, čo bolo neskôr zmenené na desiatok, čiže jeden kus z desiatich.[8]:171
Ďalej existoval aj poplatok v peniazoch, ktorý sa chápal ako príspevok sipáhiom na zásobovanie drevom na kúrenie a senom pre kone. Nazýval sa resm-i hime ve gijah. Za voz dreva sa platilo 15 akče, kým za voz sena 25 akče. Ďalej existoval desiatok zo sena (öšr-i gijah), takisto platený v peniazoch, a poplatok za slamu (paha-i kah), ktorého spôsob platby je dnes neznámy.[8]:171
Za pasenie ovcí či ošípaných mimo územia obce alebo pôde iného sipáhiho sa platil poplatok za pasenie (resm-i otlak).[8]:171
Vyberal sa aj poplatok za mlyn (resm-i asijab), ktorý sa platil pôvodne v obilí, neskôr v peniazoch. Ak nebolo výslovne uvedené, že poplatok patrí štátnej pokladnici, platil sa sipáhiom. Výška tohto poplatku závisela od toho, či mlyn mlel celý rok alebo len pol roka, ako aj od počtu kolies či veľkosti rieky pri mlyne. Poplatok za mlyn v celoročnej prevádzke a za mlyn na Dunaji, Váhu či Nitre bola 50 akče za koleso v 16. storočí a 60 akče za koleso v 17. storočí. Za mlyn, ktorý nebol v celoročnej prevádzke, a stál na menšom toku, sa platilo 25 akče. Za mlyn s celoročnou prevádzkou na menšom toku sa platilo 50 akče.[8]:171
Vyberali sa aj desiatky za niektoré ulovené ryby.[8]:171
Platil sa aj osobitný poplatok za užívanie lúk (hassa-i čajir) vo výške 10 až 20 akče za voz dorobeného sena pre nemoslimov a 2 akče za voz pre moslimov. Tento poplatok sa platil, lebo lúky sa považovali za majetok štátu.[8]:171
Okrem toho sa vyberali príležitostné poplatky známe ako badihava. Bola to napríklad suma za vydaj nevesty vo výške 30 akče v prípade vydaja dievčaťa a 15 akče v prípade vydaja vdovy. Existovali aj pokuty za urážky a zranenia, na ktoré ale nemali nárok všetci sipáhiovia, ale len tzv. držitelia slobodných timárov, t. j. sadžakbeg, alajbeg a vyšší funkcionári provinčnej finančnej správy (defterdár).[8]:171
Nové plodiny
Do osmanského Uhorska preniklo z ostatnej Osmanskej ríše pestovanie kukurice, ktorá bola vtedy známa ako „turecké žito“ či „turešina“. Rozšírilo sa aj pestovanie marhúľ či papriky, ktorá slúžila spočiatku ako ozdobná rastlina. Z Osmanskej ríše sa do osmanského Uhorska rozšírilo aj pitie kávy a pestovanie tabaku, a teda aj fajčenia. Hoci sú tieto produkty severoamerického pôvodu, do Uhorska prenikli z Osmanskej ríše.[3]:43
Referencie
Pozri aj
Wikiwand - on
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.