From Wikipedia, the free encyclopedia
Operácia Bagration (po rus. Операция Багратио́н) alebo Bieloruská ofenzíva bola jednou z najdôležitejších ofenzívnych operácii na východnom fronte počas druhej svetovej vojny v lete 1944. Jej cieľom bola likvidácia zoskupenia nemeckých vojsk v Bielorusku. Prvé boje sa začali symbolicky 22. júna 1944, bitka bola jednou z najväčších a najdôležitejších bojových operácii vojny[2] a vyústila v jednu z najväčších porážok Wehrmachtu, keď v dôsledku silných sovietskych útokov boli 3 armády nemeckej skupiny armád Stred zničené alebo veľmi oslabené. Krycí názov Bagration mal pripomínať cárskeho generála P. I. Bagrationa, ktorý zahynul v bitke pri Borodine.
| Operácia Bagration | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť bojov na východnom fronte počas druhej svetovej vojny | |||||||
.jpg) Opustená nemecká vojenská technika v Bielorusku (1944). | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Sovietsky zväz |
 Nacistické Nemecko | ||||||
| Velitelia | |||||||
| Konstantin Rokossovskij (3. bieloruský front) Ivan Bagramjan (1. baltský front) Ivan Čerňachovskij (1. bieloruský front) Georgij Zacharov (2. bieloruský front) |
Skupina armád Stred: Ernst Busch (do 28. júna) Walter Model Georg-Hans Reinhardt (3. tanková armáda) Hans Jordan (9. armáda) Kurt von Tippelskirch (4. armáda) Walter Weiss (2. armáda) | ||||||
| Sila | |||||||
| 2 331 700 mužov[1] 5 327 lietadiel |
800 000 mužov 1 555 lietadiel | ||||||
| Straty | |||||||
| 178 507 mŕtvych a nezvestných 590 848 ranených[1] |
290 000 mŕtvych 120 000 ranených 150 000 zajatých | ||||||
| Východný front |
|---|
| Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha |
Začiatkom roku 1944 bola Červená armáda pevne usadená na západnom brehu Dnepra a podnikla sériu operácii s cieľom oslobodiť zvyšok územia ZSSR. Na severe sovietsko-nemeckého frontu bola prelomená blokáda Leningradu, na juhu jednotky Červenej armády dosiahli hranice Rumunska. Využívajúc Hitlerovu snahu o obranu pozícii za každú cenu, útokmi na rôznych úsekoch frontu nútili Nemcov premiestňovať strategické zálohy a na veľké vzdialenosti.
Situácia sa oproti predošlému obdobiu sovietsko-nemeckých bojov veľmi zmenila. Vplývalo na to množstvo faktorov. Výrazne sa zvýšila kvalita vojska ako aj jeho mobilita. Na mobilitu mali veľký vplyv dodávky nákladných a úžitkových vozidiel najmä z USA. Tieto boli nesmierne dôležité pre rýchle prieniky veľkých armád do hĺbky Nemcami obsadených území. Ďalšou oporou sovietskej armády boli nové tanky a iná technika ktorá sa postupne začala objavovať na fronte po bitke pri Kursku. Nové samohybné delá ISU-152 a ISU-122 spolu s tankmi IS-2 boli bodkou za nadvládou nemeckých tankov Panther a Tiger na bojiskách. Podstatné bolo rovnako i to, že nová verzia rozšíreného tanku T-34/85 bola vybavená 85 mm kanónom, vďaka ktorému bola schopná ničiť nemeckých obrnencov z prijateľnejšej vzdialenosti, čo dávalo posádkam väčšie šance na prežitie v boji. Avšak faktorom, ktorý zavážil viac ako nová technika bolo zvýšenie morálky, schopností a skúseností sovietskeho vojska. Tieto sa prejavili prakticky vo všetkých priečkach velenia. Najvyššie velenie už nevrhalo do boja svoje jednotky bez rozmyslu, ale dokonca aj sám Stalin sa väčšinou poradil so svojimi generálmi. Vďaka tomu, že vojaci neboli zbytočne používaní ako „potrava pre kanóny“, z dlhodobo bojujúcich vojakov sa na fronte stali skutoční veteráni výborne ovládajúci svoje zbrane. Sovietski vojaci sa naučili ako čeliť štandardnej taktike nemeckých vojsk a odhalili mnohé zaužívané vojenské postupy. Ak na to bol čas starší a skúsenejší vojaci učili a predávali svoje draho zaplatené skúsenosti nováčikom. Rovnako výrazne vzrástli schopnosti nižších dôstojníkov a seržantov, ktorí velili vojsku priamo v poli. Tí sa zocelili v boji a oproti rokom 1941 a 1942 konali výrazne samostatnejšie a iniciatívnejšie. Tento prerod Červenej armády bol evidentný, armáda opäť získala späť stratenú reputáciu. Padlo tiež rozhodnutie aby sa u dôstojníkov vrátili k typu uniforiem a hodnostného označenia s výraznými náramenníkmi, ktorý sa veľmi podobal predrevolučným typom používaných v cárskej armáde.
V novembri 1943 sa na Teheránskej konferencii zaviazali západní Spojenci Spojené štáty a Spojené kráľovstvo, že na jar 1944 uskutočnia inváziu do Severného Francúzska a konečne vytvoria západný front. Stalin svojim spojencom na oplátku prisľúbil, že Červená armáda podporí operáciu veľkým útokom.
Východný front severne od Pripjaťských močiarov do lesnatých oblastí Bieloruska sa menil len pomaly. V predošlom období, na prelome rokov 1942 a 1943 boli Sovieti nútení zvádzať s Nemcami ťažké boje viac na západ v oblasti Rževa a Viazmy, neskôr v roku 1943 pracne dobíjali Smolensk. Od začiatku roku 1944 sa len veľmi pomaly prebíjali k Vitebsku. V tejto oblasti boli Nemci pri obrane východného valu úspešnejší, než na južnom úseku. K skupine armád Juh boli postupne odčerpávané početné rezervy z ostatných úsekov frontu.
V apríli 1944 sovietsky hlavný štáb rozhodol, že hlavný úder letnej ofenzívy sa zameria na oslobodenie Bieloruska. Stalin zvolil krycí názov „Bagration“ na počesť slávneho cárskeho vojvodcu z obdobia napoleonských vojen. Hlavným cieľom ofenzívy bolo zničiť nemeckú armádnu skupinu Stred sústredenú vo výbežku frontu okolo dopravných uzlov Vitebsk, Orša, Mogiľov a Bobrujsk. Po ich eliminácií mohla Červená armáda ľahko oslobodiť Minsk a následne zatlačiť nepriateľa za sovietsko-poľskú hranicu z roku 1941.
Sovietsky zväz mal na uskutočnenie operácie v tomto sektore frontu k dispozícií asi 2,3 milióna mužov, 4000 tankov, 5000 lietadiel, 2000 kaťuší a neuveriteľných 22 000 diel, ktorých priehradná paľba mala rozmetať všetko čo sovietskym vojakom bude stáť v ceste.
Nemci mali naopak k dispozícií len asi 800 000 mužov, 9 500 delostreleckých zbraní, len okolo 553 tankov a samohybných diela okolo 839 bojových lietadiel. Skupina armád Stred pociťovala hlavne veľký nedostatok mobilných záloh. K dispozícií boli len 3 väčšie jednotky: demoralizovaná 14. pechotná divízia, 20. tanková divízia a bojmi poznačená divízia tankových granátnikov Feldherrnhalle.
Sovietske vojská museli pri hromadení veľkého počtu vojsk udržiavať maximálne utajenie, aby ich zámery neboli prezradené. Na úseku skupiny armád Severná Ukrajina sa viedla klamná rádiová komunikácia a nemeckým prieskumným lietadlám bolo zámerne umožnené fotografovať zoskupenia makiet sovietskej bojovej techniky, ktoré mali predstierať hromadenie vojska v tejto oblasti. Nemecké hlavné velenie preto predpokladalo, že hlavná časť novej sovietskej ofenzívy bude smerovať viac na juh smerom na Halič a Hitler sústredil takmer všetky strategické rezervy na západnej Ukrajine.
Generál Konstantin Rokossovski ako jeden z plánovačov útoku navyše presadil použitie netradičného postupu s viacerými smermi útoku, ktoré súčasne prenikli nemeckou líniou a rozdelili nepriateľské sily na menšie časti. Tento plán bol nakoniec prijatý i zrealizovaný. Sovietske sily boli v podstate rozdelené na dve časti. Severná skupina mala preraziť front južne a severne od Vitebska a rozvinúť sa všeobecným smerom na západ. Druhý smer sovietskeho útoku mal vyraziť cez nepriechodné Pripiaťské močiare, ktoré ohraničovali južnú časť Nemeckej línie, ako aj smerom na mestá Mogiľov a Orša. Na viacerých úsekoch útoku bol terén nepriechodný pre ťažkú techniku, a keďže tam nebol predpokladaný žiadny možný prienik, bola tam nemecká obrana slabšia. Nemecké najvyššie velenie do poslednej chvíle útok v tejto časti frontu vôbec neočakávalo.
Vzhľadom na to, že terén Bieloruska je plochý a navyše plný riek, lesov a hlavne nepriechodných močiarov bez dostatku kvalitných ciest, bolo preto potrebné aby pred začiatkom ofenzívy ženijné jednotky vybudovali stovky kilometrov podvalových ciest. Toto bolo jedno z hlavných východísk, ktoré malo zabezpečiť hladký priebeh nasledujúcich bojov. V rámci príprav sa sovietski vojaci učili plávať, stavať plte, učili sa bojovať v lesoch a slatinách.
22. júna 1944 presne 3 roky od Nemeckého vpádu do ZSSR, začali sovietske sily početnými útokmi hľadať najslabšie miesta v nemeckej obrane. Hlavný útok sa začal na rôznych úsekoch medzi 5. a 6. hodinou 23. júna 1944[3] Na niekoľko stoviek kilometrov širokom fronte sa pod ťažkou paľbou desiatok tisíc diel a raketometov rozochvela zem. Paľba sovietskeho delostrelectva bola tentoraz obzvlášť presná, väčšina nemeckého delostrelectva, ktoré odpovedalo na útok bola umlčaná. Prvá línia obrany bola prakticky zlikvidovaná, nemeckí vojaci na mnohých úsekoch počas delostreleckej paľby panicky utekali zo svojich postavení.
Na sovietskom pravom krídle v oblasti Vitebska útočil 1. pobaltský front generála Bagramjana s časťou 3. bieloruského frontu generála Čerňachovského. Čelila im nemecká 3. tanková armáda generála Reinhardta. Na tomto úseku spočiatku Sovieti postupovali najrýchlejším tempom. Sovietska 43. armáda prelomila obranu nemeckého IX. zboru severne od Vitebska a postupovala k rieke Dvina. Južnejšie bola nemecká 299. a 197. divízia VI. zboru, ktoré zasiahol prvý nápor Ľudnikovovej 39. armády, útokom celkom zničené. Už po dni bojov bola situácia LIII. zboru generála Gallwitzera veľmi vážna. LIII. zbor, ktorého hlavnou úlohou bolo brániť Vitebsk medzičasom premenený na pevnosť, prestával mať kontakt s jednotkami na svojich krídlach. Ústup na druhú líniu obrany nemecké vrchné veliteľstvo nedovolilo.
,_passing_by_propaganda_poster_celebrating_the_reconquest_of_the_city_and_urging_the_liberation_of_the_Baltic_from_Nazi_German_occupation._July_4,_1944.jpg)
Od 25. júna 3. tanková armáda už nebola schopná udržať súvislú líniu. IX. zbor bol na severe zatlačený za rieku Dvina, pričom za sebou likvidoval všetky mosty. VI. zbor na juhu bol takmer zničený dve jeho divízie (299. a 256 pechotná), ktoré boli odrezané od zvyšku svojich vojsk boli v popoludňajších hodinách začlenené do 4. armády. Sovietska 39. a 43. armáda sa spojili západne od Vitebska a odrezali LIII. zbor v meste. Sovietskej 158. streleckej divízií sa navyše podarilo získať pri Vitebsku jeden z mostov cez Západnú Dvinu. Výborne uskutočneným útokom sa to podarilo 10 člennému oddielu seržanta Fiodora Blochina. Jeho jednotka okrem mosta obsadila obchvatným útokom aj 6 delovú batériu mieriacu na most.[4] Generál Friedrich Gollwitzer sa pokúsil so zvyškami svojich vojsk preraziť z mesta. Útok, ktorý ťažko zasiahol sovietsku 17. gardovú streleckú divíziu, viedli sily 246. pechotnej divízie a 4. poľnej divízie Luftwaffe. Nemcom sa síce podarilo prelomiť sovietsku obranu, no boli zastavení prisunutými posilami. Do večera bola 4. poľná divízia Luftwaffe rozprášená rovnako ako väčšina 206. pechotnej divízie, ktorá mala brániť mesto do posledného náboja. 6. poľná divízia Luftwaffe a 246. pechotná divízia boli obkľúčené.
Do 27. júna Nemci stratili prakticky celý LIII. zbor s 28 000 - 30 000 vojakmi a mestom Vitebsk. Zvyšky IX. zboru ustupovali prenasledované 6. gardovou armádou k mestu Polotsk. VI. zbor, ktorého veliteľ Georg Pfeiffer padol 28. júna, bol tiež z veľkej časti zničený. 3. tanková armáda bola v troskách a na jej mieste vznikla obrovská medzera, ktorú nemecké velenie nemalo čím zaplniť.
Na strednom úseku v oblasti Orše a Mogiľova útočili sily 3. bieloruského frontu generála Čerňachovského a 2. bieloruský front generála Zacharova. Prvoradým cieľom bolo zmocniť sa strategickej železničnej trate Moskva-Minsk na významnej železničnej križovatke v Orši. Ich protivníkom boli roztiahnuté jednotky nemeckej 4. armády generála von Tippelskircha. Severnú časť sovietskych klieští tvorilo krídlo 3. bieloruského frontu, ktoré sa stretlo s XXVII. zborom generála Völckersa. Cesta smerom na Minsk, bola dobre opevnená a bránená 78. pechotnou divíziou, ktorá bola posilnená o oddiel samohybných diel StuG a dodatočné delostrelecké jednotky. Orša samotná bola podobne ako Vitebsk premenená na pevnosť (Fester Platz) bránená 25. divíziou tankových grantánikov. Sovietske velenie preto rátalo s nasadením silne vyzbrojených jednotiek ženistov, ktorí by pri útoku asistovali.
Sovietska 11. gardová armáda začala útok na Oršu 23. júna, no do večera postúpila iba niekoľko málo kilometrov. Nasledujúceho dňa sa však sovietskej 1. gardovej streleckej divízií podarilo preniknúť na slabo bránenom močaristom úseku obrany nemeckej 78. divízie. Nemci preto ustúpili na tretiu obrannú líniu pokúšajúc sa udržať líniu na styku s 25. divíziou tankových granátnikov. Podnikli preto protiútok smerom na Orechovsk, ktorý však nebol úspešný. 25. júna boli k 4. armáde pridelené časti VI. zboru 3. tankovej armády, ktoré boli odrezané od svojej materskej jednotky. Severne od Orši Nemci nasadili do protiútoku časť rezervnej 14. pechotnej divízie, ale postup 11. gardovej armády už neboli schopní zastaviť. Sovieti rozdrvili zvyšok VI. zboru a prinútili zostatok 78. divízie na ústup. Sovietsky 2. gardový tankový zbor, odrážajúc nemecké protiútoky, mohol postupovať na Minsk veľkou rýchlosťou. Orša bola oslobodená večer 26. júna. 5. gardová tanková armáda mohla byť následne nasadená do medzery, ktorá vznikla v nemeckých líniách.
Na juhu čelil XXVII. zbor veľkým ťažkostiam, ale bol schopný organizovane ustúpiť. XXXIX. tankový zbor generála Martineka (skladajúci sa z 31., 12., 337. a 110. pechotnej divízie) sa pokúšal držať líniu, zatiaľ čo divízia tankových granátnikov Feldherrnhalle mala zaistiť prechody cez Dneper. Najjužnejší XII. zbor 4. armády (skladajúci sa z 57., 267. pechotnej a 18. divízie tankových granátnikov) bol čoskoro zatlačený na druhú obrannú líniu, kde bol zničený alebo zajatý spolu s väčšinou 12. divízie, ktorá mala brániť mesto do posledného muža. Sovieti oslobodili Mogiľov 27. júna. Jednotky XII. a XXXIX. zboru, ktorého veliteľ Martinek zahynul pri nálete, ustupovali k prechodom cez Berezinu.
Sovietske ľavé krídlo tvoril 1. bieloruský front pod velením generála Rokossovského. Na tomto úseku čelila Sovietom nemecká 9. armáda Hansa Jordana. Práve Jordan pred začiatkom ofenzívy poukazoval na nebezpečenstvo sovietskeho útoku, no jeho žiadosti pre uskutočnenie potrebných protiopatrení boli nadriadeným generálom Ernstom Buschom zamietnuté.
Rokossovského útok bol veľmi silný, sovietska 3. armáda na severe čoskoro rozdrvila 134. divíziu a Batovova 65. armáda vytvorila na juhu napriek protiútoku 20. tankovej divízie prielom. Už 27. júna sa oba smery sovietskeho útoku stretli pri Bobrujsku, pričom obkľúčili XXXV. zbor generálplukovníka von Lützowa spolu s časťami XXXXI. tankového zboru a 20. tankovej divízie východne od Bereziny. v obkľúčení sa ocitli aj bojmi ostrieľané a kvalitné jednotky napr. 6. pechotná divízia pod vedením generálporučík Heyneho. Nemecké pokusy o protiútoky z oblasti boli odrazené pomocou delostrelectva a silnými náletmi sovietskeho letectva. Hitler v tej dobe odvolal Jordana z funkcie, dezorganizáciu podporilo aj zničenie veliteľstva 9. armády sovietskym náletom. Na pomoc bola vyslaná 12. tanková divízia. OKH prikázalo brániť Bobrujsk do posledného muža 383. divízii generálporučíka Edmunda Hoffmeistera. Veliteľom všetkých jednotiek v meste bol generálporučík Adolf Hamann. Zvyšok 20. tankovej divízie sa pokúsil spojiť s 12. tankovou divíziou útočiacou od rieky Śvisłač. Napriek tomu, že sa Nemcom podarilo preniknúť pozíciami 356. streleckej divízie 65. armády, boli na ústupe vystavení silnému ostreľovaniu a leteckým náletom, ktoré im spôsobili veľké straty. Do večera sa o únik z obkľúčenia pokúsila aj nemecká 383. divízia, no únik z Bobrujska sa podaril asi len 12 000 vojakom 9. armády. Ďalších 20 000 zajali Sovieti, zvyšných 50 000 padlo. Južná cesta na Minsk bola pre Sovietov voľná.
Až 26. júna OKH pochopilo, že boje v Bielorusku sú skutočne hlavnou sovietskou ofenzívou, a že Minsk je jej hlavným cieľom. 5. tanková divízia bola rýchlo vyňatá spod velenia Skupiny armád Severná Ukrajina a 27. júna presunutá do oblasti Minska, aby sa pokúsila zastaviť rozpad Skupiny armád Stred. Situácia bola vážna. 3. tanková armáda na severe bola ťažko poznamenaná bojmi. Jej LIII. zbor bol zničený celkom, VI. zbor čiastočne a IX. zbor bol zatlačený ďaleko na západ. 9. armáda sa rozpadla na menšie nesúrodé zoskupenia, ktoré boli pod tlakom silných nepriateľských leteckých a delostreleckých útokov. Iba 4. armáda sa ešte držala pri svojom ústupe po hromade, no bola po krídlach obkľučovaná sovietskymi silami. Hitler nariadil zvyškom 9. armády aby zaistili obranu Minska, ktorý vyhlásil za pevnosť. 28. júna odňal Hitler velenie Ernstov Buschovi a poslal do oblasti Waltera Modela.
5. tanková divízia zaujala obranu pri meste Borisov severne od cesty smerom na Minsk, pluk ťažkých tankov Tiger bránil železničnú stanicu Krupki. Ustupujúce jednotky 4. armády, hlavne XII. zbor, zaisťovali obranu cesty a prechody cez rieku. K Minsku sa zatiaľ približovala zo severovýchodu 5. gardová tanková armáda a jej podriadený 3. gardový tankový zbor, z východu sa približoval 2. gardový tankový zbor. S pomocou streleckých jednotiek 11. gardovej armády Sovieti zatlačili Nemcov do Borisova, zablokovali spojenie s nemeckou 4. armádou a nakoniec prinútili Nemcov 30. júna vyhodiť mosty cez Berezinu do vzduchu. 5. tanková divízia sa pokúšala udržať súvislé pozície na severozápade, kde sa k železničnej trati prebíjala 5. gardová tanková armáda. K Minsku sa navyše prisúvala z juhu aj 65. armáda. Po tom čo sovietsky 2. tankový zbor aj napriek zničeným mostom prekročil Berezinu velenie skupiny armád Stred rozhodlo o evakuácií Minska. 2. júla tento rozkaz potvrdilo aj najvyššie velenie. Východne od mesta sa však stále nachádzali jednotky ustupujúcej 4. armády. Sovietsky 2. tankový zbor medzitým 3. júla dorazil na predmestia mesta a do večera sa rozpútali pouličné boje. Kým počas ďalšieho dňa časť sovietskych jednotiek zlikvidovala Nemcov v meste, západne od Minska sa spojili z juhu postupujúce zväzky 65. armády s jednotkami 5. gardovej tankovej armády útočiace z juhu. Východne od Minska zostalo v obrovskom kotli niekoľko desiatok tisíc vojakov nemeckej 4 .armády.
Niekoľko nasledujúcich dní sa jednotky 4. armády na čele so stále bojaschopnými oddielmi pokúšali prebiť z obkľúčenia. Ich najväčšiu skupinu predstavoval bývalý XII. zbor spolu s časťami XXVII. zboru, ktorým sa podarilo uniknúť z Orši a ktoré sa tak dostali do iného kotla pri Pekaline. Velitelia týchto zborov generálporučík Vinzenz Müller a Paul Völckers sa 5. júla rozhodli prebiť na severozápad a západ spoločne so zvyškom XXXIX. tankového zboru, no nachádzali sa už viac než 100 km, za sovietskou líniou.
Hrot útoku vedený o polnoci 5. júla 25. divíziou tankových granátnikov bol Sovietmi odrazený. Iba malým skupinkám nemeckých vojakov sa podarilo dosiahnuť vlastné línie severne od Minska. 57. pechotná divízia a divízia tankových granátnikov Feldherrnhalle sa pokúsili preniknúť južne od mesta ale boli rovnako zastavené. Rovnako ako 78. pechotná divízia a väčšina ostatných skupín. Niekoľko oddielov 14. pechotnej divízie spolu so svojim veliteľom generálporučíkom Flörkem sa spojili s oddielmi 31. a 12. pechotnej divízie a vytvorili bojovú skupinu Flörke, ktorej sa podarilo prebiť k jednotkám 12. tankovej divízie.
Jednotky 4. poľnej armády boli fakticky zničené, časť ich vojakov padla do zajatia. Skupina armád Stred prišla o 130 000 padlých a ďalších 105 000 zajatých mužov.[5] Zničených bolo celkovo 25 divízií 3. tankovej, 4. a 9. poľnej armády. Pri likvidácii obkľúčených nemeckých jednotiek zohrali významnú úlohu aj partizánske jednotky.
17. júla 1944 sovietske vojská začali Ľvovsko-sandomierzsku ofenzívu. 20. júla vojská 1. bieloruského frontu prekročili rieku Bug a začali oslobodzovať územie Poľska. 24. júla oslobodili sovietske jednotky neďaleko Lublinu prvý z veľkých nacistických koncentračných táborov v Poľsku - Majdanek. Sovietska ofenzíva sa zastavila 7. augusta na brehoch Visly pred bránami Varšavy, kde niekoľko dní predtým vypuklo povstanie. Nasledujúci týždeň sa rozhoreli ťažké boje v oblasti Sandomierze.
Na iných úsekoch sovietske vojská dosiahli hraníc Východného Pruska a odrezali v Pobaltí skupinu armád Sever od zvyšku nemeckých síl. 16. júla bola v Minsku usporiadaná slávnostná vojenská prehliadka, ktorej sa zúčastnilo 30 000 partizánov. Partizánska vojna v Bielorusku predtým nadobudla veľký rozsah. V posledných dňoch pred začiatkom ofenzívy, partizáni podnikli sériu útokov proti nemeckým komunikáciám a údajne prerušili všetky dôležité železničné spojenia v tyle Skupiny armád stred. Podľa odhadov sa tam nachádzalo 143 000 až 370 000 partizánov, ktorý pôsobili nemeckým vojskám veľké starosti a nepríjemnosti. Dôkazom toho je, že pri odvetných akciách nemeckých vojsk zahynulo vyše milióna obyvateľov krajiny.
Hitler v r. 1941 sľúbil svojim vojakom, že sa budú prechádzať ulicami Moskvy a tak 17. júla 1944 nechal Stalin pochodovať 57 000 nemeckých vojnových zajatcov, vrátane niekoľkých generálov na čele zástupu, jej ulicami. Pochodu nemeckých zajatcov mlčky prizerali okrem tisícok Moskovčanov aj desiatky zahraničných novinárov. Ukázal tak skeptikom, že ťaženie v Bielorusku nebolo prechádzkou, spôsobenou otvorením západného frontu, ale jednou z najťažších nemeckých porážok za celú vojnu.
V dôsledku rýchleho postupu sovietskych vojsk vypuklo 1. augusta Varšavské povstanie. Stalin však odmietol poskytnúť povstalcom pomoc, pretože väčšinu z nich tvorili prívrženci Londýnskej exilovej vlády. Ich likvidácia by jeho zámerom s Poľskom len prospela. Po skončení tvrdých bojov v prvých októbrových dňoch roku 1944 zostali z Varšavy iba ruiny. Sovietske vojská, ktoré prešli v priebehu 6 týždňov bojov 600 km, boli vyčerpané a neboli schopné ďalej postupovať. Celkovo mali asi 178 000 mŕtvych a nezvestných a ďalších 578 000 ranených[1]. Nemecké straty sa zatiaľ vyšplhali na 290 000 mŕtvych a vyše 120 až 170 000 zajatých. Bolo zničených 17 divízií a 3 brigády, 50 nemeckých divízii stratilo viac než polovicu svojej živej sily. Nemecké straty boli porovnateľné s bitkou pri Stalingrade. Operácia mala za následok aj značné straty v nemeckom veliteľskom zbore. Padlo 9 generálov, vrátane 2 veliteľov zborov, 22 generálov bolo zajatých, z toho 4 velitelia zborov; generál-major Hahn, veliteľ 197. pechotnej divízie sa stal 24. júna nezvestný, generál-poručíci Zutavern a Philipp z 18. divízie tankových granátnikov a 134. pechotnej divízie spáchali samovraždu.[6]
Strašné porážky Nemecka na obidvoch frontoch vyústili v sprisahanie nemeckých dôstojníkov, ktorí sa 20. júla 1944 pokúsili o atentát na Hitlera. Vodcovi Tretej ríše sa podarilo vyviaznuť iba zázrakom s ľahkými zraneniami.
Boje na východnom fronte však ďalej pokračovali. 14. augusta sa rozhoreli ťažké boje severozápadne od Ľvova, v oblasti Sandomierza, kde pokračovali boje v rámci Ľvovsko-sandomierzskej ofenzívy. Sovietske vojská sa pri tom dostali niekoľko desiatok kilometrov od hraníc Slovenska a tým indukovali sled nezvratných udalostí, ktorý vyústil do začiatku Slovenského národného povstania.
Vytlačením nacistických vojsk z bieloruského územia sa skončila 3 roky trvajúca okupácia tejto sovietskej republiky, ktorá si vyžiadala nesmierne obete v radoch civilného obyvateľstva. Bielorusi ako národ patrili k najťažšie zasiahnutých druhou svetovou vojnou. Z pôvodných približne 9 miliónov obyvateľov BSSR zahynulo počas vojny 2 290 000 (620 000 padlých vojakov na fronte; 1 360 000 civilistov v dôsledku bojov a zločinov proti ľudskosti - hlavne protipartizánskych akcií; 310 000 obetí si vyžiadalo prenasledovanie Židov)[7]. V dôsledku okupácie a krutých bojov zomrel prakticky každý 4. obyvateľ Bieloruska.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
