Bitka o Kaukaz

Bitka o Kaukaz predstavuje niekoľko vojnových operácií, ktoré trvali na južnom krídle východného frontu počas druhej svetovej vojny od 25. júla 1942 do 9. októbra 1943 v oblasti Severného Kaukazu. Na jednej strane stáli vojská krajín Osi na čele s nacistickým Nemeckom s podporou Rumunska a Slovenska proti jednotkám Sovietskej Červenej armády. Bojové operácie možno rozdeliť na dve etapy:

• útok nacistických vojsk (25. júla 1942 – 31. decembra 1942)
• protiútok sovietskych vojsk (1. január 1943 – 9. október 1943)

Bitka o Kaukaz (1942—1943)
Súčasť bojov východného frontu cez druhú svetovú vojnu
Vojaci nemeckých horských jednotiek počas bojov na Kaukaze. V popredí vojak s kvetom plesnivca na čiapke.
Dátum 25. júl 1942 – 9. október 1943 Miesto Kaukaz, ZSSR Výsledok Víťazstvo ZSSR
Protivníci
Nacistické Nemecko Rumunsko Slovensko	Sovietsky zväz
Velitelia
Wilhelm List Adolf Hitler Ewald von Kleist (Skupina armád A) E. von Mackensen (1. tanková armáda) Richard Ruoff (17. armáda)	S.M. Buďonnyj I.J. Petrov I.I. Maslennikov (Severokaukazský front) I.V. Ťjulenev (Zakaukazský front) R.J. Malinovskij (Južný front) F.S. Okťabrskij (Čiernomorská flotila)
Sila
764 000 vojakov 5 290 diel a mínometov 700 tankov 530 vozidiel	1 000 000 vojakov 11 300 diel a mínometov 1 300 tankov 900 vozidiel
Straty
281 000 mŕtvych, ranených a nezvestných	344 000 mŕtvych, ranených a nezvestných
Historický portál

Východný front

Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Nemecké vojská najprv zatlačili sovietske sily do Kaukazských hôr, ale neboli schopné oblasť celú ovládnuť. Po sovietskej ofenzíve pri Stalingrade boli naopak nútení unikať pred obkľúčením a oblasť vyprázdnili. Iba v oblasti Tamanského polostrova sa nemecké jednotky držali až do jesene 1943.

Predohra

Útok na Kaukaz bol pôvodne súčasťou nemeckého plánu Blau. Hitler na jar 1942 po odrazení sovietskeho útoku na Charkov a znovuobsadení Rostova nad Donom rozdelil sily skupiny armád Juh na dvoje^[1]. Zatiaľ čo skupina armád B, pod vedením M. von Weichsa mala za úlohu preniknúť riekou Volga pri Stalingrade a obsadiť Astrachán pri pobreží Kaspického mora, skupina armád A, pod vedením W. Lista dostala za úlohu obsadiť ropné polia na Severnom Kaukaze a preniknúť hlavným hrebeňom do Zakaukazska. Úspechy v tejto oblasti mohli mať pre Nemecko veľký strategický význam. Nielen, že by tým ZSSR pripravili o jeho strategické zásoby ropy a jedno z mála posledných poľnohospodársky cenných území, ale došlo by tiež k prerušeniu najbezpečnejšej trasy prísnu zásob od západných Spojencov cez Irán. Je rovnako veľmi pravdepodobné, že po úspešnom prekročení hlavného hrebeňa Kaukazu by mohli vo viacerých častiach sovietskeho Zakaukazska vypuknúť protisovietske povstania. Vojenské úspechy by pravdepodobne vyvolali vstup dovtedy neutrálneho Turecka do vojny na strane Osi. Toto výrazné oslabenie Sovietskeho zväzu, ktoré by silne otriaslo jeho schopnosťou viesť ďalej vojnu by mohlo mať za následok obnovenie vojenských akcií Cisárskeho Japonska proti krajine na Ďalekom východe.

Sily

Sovietsky zväz

Na začiatku operácie v lete 1942 čelili nemeckým útokom 3 sovietske fronty: Južný front (R. J. Malinovskij), pod ktorý spadali 9., 12., 18., 24., 37., 51. a 56. armáda. 28. júla 1942 bol front spojený so Severokaukazským frontom a 51. armáda bola odovzdaná Stalingradskému frontu.

Severokaukazský front (S. M. Buďonnyj) pozostával z 47. armády, 1. streleckého zboru a 17. jazdeckého zboru. Po 28. júli 1942 boli k silám frontu pričlenené aj jednotky bývalého Južného frontu (okrem 51. armády). Leteckú podporu zaisťovala 5. letecká armáda. 4. septembra 1942 bol front zrušený a jeho vojská odovzdané Zakaukazskému frontu.

Zakukazský front (I. V. Ťulenev) sa skladal z 44., 45. a 46. armády a 15. jazdeckého zboru. Leteckú podporu zaisťovalo 14 leteckých plukov. Začiatkom augusta 1942 front získal 9. a 24. armádu (ktorá bola 28. augusta rozpustená) a 37. armádu Severokaukazského frontu. 30. augusta bola v rámci frontu vytvorená 58. armáda. Začiatkom septembra získal aj 12., 18., 56. armádu Severokaukazského frontu. 20. septembra 1942 bola 12. armáda rozpustená.

Čiernomorská flotila (F. S. Okťabrskij) bola v tej dobe zatlačená do prístavu Novorossijsk, ktorý bol posledným vyhovujúcim prístavom flotily po strate Sevastopoľa.

Vojská Osi

Hitler vo svojej smernici plánu Blau rozdelil vojská bývalej skupiny armád Juh, pričom útokom na Kaukaz boli poverené jednotky novotvorenej skupiny armád A., ktorej velil maršal Wilhelm List. Skupinu armád tvorili 1. tanková armáda (E. von Kleist) a 17. armáda (R. Ruoff).

Pôvodne mali byť jej súčasťou aj 4. tanková armáda H. Hotha a 11. armáda E. von Mansteina a rumunská 3. armáda. 4. tanková armáda však bola nasadená pri útoku na Stalingrad rovnako ako neskôr rumunská 3. armáda. 11. armáda bola po obsadení Krymu rozdelená a na Kaukaz sa nakoniec dostal iba XXXXII. zbor. Zvyšok armády bol presunutý na sever k útoku na Leningrad. Z rumunských vojsk zostal na Kaukaze 1. armádny zbor a jazdecký zbor.

Spočiatku bol poverený velením nemeckým vojskám maršal Wilhelm List, avšak už po mesiaci bojov ho Hitler nespokojný s pomalým tempom postupu odvolal a viedol skupinu armád osobne z Rastenburgu vo Východnom Prusku. De facto bol veliteľom bývalý náčelník Listovho štábu Hans von Greiffenberg.

Skupina armád A k útoku na Kaukaz disponovala asi pol miliónom mužov, 1 100 tankmi a obrnenými vozidlami, 4 500 delami a asi 1 000 lietadiel. Pôvodný nemecký plán počítal s útokom na západe pozdĺž Čiernomorského pobrežia, kde mali byť najprv dobyté prístavy Novorossijsk a Tuapse, a útokom z na východe, kde mali získať Groznyj aj Baku medzi Kaukazom a Kaspickým morom. Nemci sa tak plánovali vyhnúť zložitým bojom v horách, cez ktoré fakticky existovali len 3 možné cesty. Gruzínska vojenská cesta medzi Tbilisi a Vladikavkazom cez Krížový priesmyk, Osetská vojenská cesta cez Mamisonský priesmyk pod Elbrusom a Suchumská vojenská cesta cez Kluchorský priesmyk. Cez tieto priesmyky plánovali Nemci vyslať horské jednotky 1. a 4. divízie horských strelcov, ktoré mali dobyť Tbilisi, Kutaisi, Zugdidi aj Suchumi.

Nemecká ofenzíva

Hrot nemeckého postupu tvorili jednotky 1. tankovej armády postupujúcej s podporou 17. armády. Už 9. augusta 1942 sa Nemcom podarilo obsadiť strategicky dôležité ropné polia pri meste Majkop, avšak až tesne potom, čo ich sovietske sily vyhodili do vzduchu. V tej istej dobe padol Krasnodar. Nemecké vojská následne postupovali podľa plánu smerom na Novorossijsk na západe a Groznyj a Baku na východe.

Sovietske velenie nebolo na boj v horách pripravené morálne ani materiálne. Pohorie Veľký Kaukaz bolo v sovietskych predvojnových plánoch považované za nepriechodné a boje v ňom za nepravdepodobné. Aj preto boli na obranu strategických horských priesmykov spočiatku vyčlenené iba nedostatočne pripravené strelecké jednotky bez adekvátneho výstroja na boj v horách. Väčšina sovietskej obrany bola chybne sústredená iba priamo do priestore priesmykov, namiesto toho aby bola rozptýlená po celých dolinách a prístupoch k nim.

Už v polovici augusta sa preto Nemcom podarilo dostať priesmykmi až do oblasti pod Elbrusom. Obsadili Kluchorský, Sačarský a Maruchský priesmyk. Zvláštny oddiel nemeckého plukovníka Grotha bol následne poverený vynesením nemeckej vlajky s hákovým krížom na Elbrus. 17. augusta jednotka obsadila vysokohorskú chatu tzv. prístrešok jedenástich. 21. augusta 1942^[2] nemecké horské jednotky vztýčili vlajku s hákovým krížom na vrchole hory Elbrus, najvyššom bode Kaukazu a Európy.

7. septembra padol Novorossijsk, v nasledujúcich dňoch aj Nalčik a Alagir. Sovietske sily, ktoré chránili ropné polia pri meste Groznyj boli vytlačené nemeckými útokmi na poslednú líniu svojej obrany - rieku Terek. Koncom augusta sa tankovým vojskám von Kleista podarilo získať niekoľko predmostí na druhej strane rieky.

Skupine armád A však začínali dochádzať zásoby a väčšinu októbra museli vojská venovať príprave a dopĺňaniu zásob pre ďalšie boje. Do jesene 1942 sa nemeckým vojskám podarilo obsadiť veľkú časť Kubáne a Severného Kaukazu. Smerom na juhovýchod obsadili Mozdok ich jednotky prenikali aj ďalej smerom k mestu Kizľar. V tomto priestore boli ozbrojené sily oboch protivníkov natoľko roztiahnuté, že obe strany v priestore Kalmyckej stepi operovali iba hliadkami výrážajúcimi z izolovaných základní.^[3] Z nemeckej strany to boli predovšetkým časti 16. motorizovanej divízie. Z horských priesmykov obsadených Nemcami, ktoré sa však nakoniec sovietskemu Zakaukazskému frontu pod Buďonného vedením podarilo zablokovať, hrozilo na západe nebezpečenstvo čiernomorským prístavom Tuapse, Soči aj Suchumi. Posledný nemecký útok na Kaukaze sa začal 1. novembra 1942. Jednotkám 13. tankovej divízie sa podarilo preniknúť na vzdialenosť niekoľko míľ od mesta Ordžonikidze, v následných bojoch však boli vytlačení a čiastočne obkľúčení.

Ťažké boje však nemeckú ofenzívu oslabovali. Najmä rozhodnutie viesť nákladné ofenzívy dvoma smermi - na Kaukaz a Stalingrad bolo pre nemecké zásobovanie neudržateľné. Nemeckým silám chýbali zásoby aj posily. Navyše ofenzíva pri Stalingrade sa zastavila v krvavých pouličných bojoch, v ktorých skupina armád B stratila akékoľvek ďalšie ofenzívne schopnosti a vyplytvala pri tom väčšinu nemeckých zásob určených pre letnú ofenzívu.

Sovietska ofenzíva

Nemecké velenie, očakávajúce opäť tuhú zimu, rozhodlo na Kaukaz presunúť čo možno najviac zásob a pripraviť tak jednotky v tomto nehostinnom priestore na nasledujúce obdobie. Viaceré nemecké divízie mali v dôsledku vyčerpania bojom už len okolo 4000 mužov^[3]. Následná sovietska ofenzíva pri Stalingrade, ktorá dopadla na nepripravené sily skupiny armád B mala za následok obkľúčenie veľkej časti nemeckých síl v okolí Stalingradu a kolaps ich tylového zabezpečenia. Po tom, čo sa situácia na Kaukaze a v oblasti Stalingradu po sovietskej ofenzíve v novembri 1942 skomplikovala, bol poverený velením skupiny armád A bývalý veliteľ 1. tankovej armády E. von Kleist.

Sovieti plánovali na skupinu armád A udrieť po rovnakých osiach ako v lete a na jeseň útočili Nemci. Čiernomorská skupina vojsk na západe dostala za úlohu útočiť na sever smerom na Krasnodar a Tichoreck, s cieľom preťať železničné spojenie medzi Stavropoľom a Rostovom na Done. Sovietska východná skupina vojsk mala zaútočiť pozdĺž železničnej trate smerom na severozápad na Stavropoľ.

Skupina armád A, ktorej hrozilo čoraz vážnejšie, že bude na Kaukaze odrezaná, bola nútená tieto územia do veľkej časti vyprázdniť aby sa vyhla obkľúčeniu. Zásoby pripravené na obdobie zimy sa Nemcom v chvate nepodarilo evakuovať. Časť vojsk bola evakuovaná smerom na Rostov nad Donom, cez úzke predmostie držané von Mansteinovou skupinou armád Don. Ustúpila tadiaľ i 1. tanková armáda. Druhá časť síl tvorená 17. armádou, ktorej velil von Leeb sa sťahovala na Tamanský polostrov a odtiaľ na Krym. Nemci na Tamanskom polostrove vybudovali obranné postavenia, ktoré bránili až do 1. októbra 1943.

13. februára 1943 sovietsky 6 členný oddiel pod velením horolezca Gusaka odstránil z vrcholu západného štítu Elbrusu nacistickú vlajku, 17. februára bola sovietska vlajka znovu vztýčená aj na východnom štíte pod vedením polárnika Alexandra Guseva.

Dopad

Začiatkom roku 1943 sovietske vojská vytlačili Nemcov z Kaukazu a oslobodili územie až po Rostov nad Donom. V nemeckých rukách zostalo iba predmostie na Tamanskom polostrove držané 17. armádou. Sovieti držali v oblasti Tamanského polostrova iba malé predmostie pri Novorossijsku, ktoré nazývali Malá zem. Likvidácia nemeckých síl na Tamanskom polostrove bola úspešná až v septembri-októbri 1943. Zvyšky nemeckých síl z polostrova definitívne začali ustupovať na Krym 28. septembra. Víťazstvo v boji o Kaukaz posilnilo sovietske južné krídlo sovietsko-nemeckého frontu. V oblasti Kubáne prebiehali v lete 1943 veľké letecké boje (bitka o Kubánske predmostie).

Sovietske velenie zriadilo 1. mája 1944 medailu „Za obranu Kaukazu“.

Kvôli reálnej i predpokladanej spolupráci s okupačnými jednotkami boli niektoré národy Severného Kaukazu napr. Inguši a Čečeni ešte počas vojny kolektívne potrestaní núteným presídlením na Sibír a do Kazachstanu odkiaľ sa smeli vrátiť až po Stalinovej smrti.

Referencie

1. Nolan, C. J., 2010, Blau (June 28–November 18, 1942). in Concise encyclopedia of World War 2. ABC-CLIO, Santa Barbara, s. 163 - 165
2. Winchester, Ch., 1998, Ostfront - Hitler's War on Russia 1941-45. Osprey Pbl., Oxford
3. Porter, D., 2011, Organizace a bojiště Rudé armády ve 2. světové válce. Svojtka & Co., Praha, s. 81

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka o Kaukaz

Externé odkazy

• Bitva o Kavkaz I.
• Bitva o Kavkaz II.
• Bitva o Kavkaz III.
• Bitva o Kavkaz IV.
• Ústup z Kavkazu
• Krasnodar
• Boj o Malou zemi