Remove ads
Manchester United je anglický futbalový klub hrajúci Premier League. Je to vôbec najúspešnejší anglický futbalový klub v celej histórii. Jeho domácim štadiónom je Old Trafford v severoanglickom Manchesteri. Klub bol založený pod menom Newton Heath LYR F.C. v roku 1878 a do ligy vstúpil v roku 1892. V najvyššej anglickej súťaži hráva od roku 1938 s výnimkou sezóny 1974/75. Priemerná návšteva na štadióne je aj napriek tomu najvyššia v celom Anglicku od sezóny 1964/65. Má fanúšikov po celom svete.
 |
Tento článok je potrebné aktualizovať, pretože môže obsahovať zastarané informácie. Prosím, pozrite si stránky v kategórii návody a článok vhodne aktualizujte. |
| Manchester United | |||
| Celý názov | Manchester United F.C. | ||
|---|---|---|---|
| Založený | 1878, ako Newton Heath LYR FC | ||
| Štadión | Old Trafford Manchester | ||
| Kapacita | 74879 | ||
| Majiteľ |  Malcolm Glazer | ||
| Predseda | Joel & Avram Glazer | ||
| Tréner |  Rúben Amorim | ||
| Liga | FA Premier League | ||
| 2023/24 | 8. miesto (z 20) | ||
| |||
          Tretie farby
| |||
Manchester United je anglický majster zo sezóny 2010 – 11. Klub je jedným z najúspešnejších v histórii anglického futbalu. Od novembra 1986, keď sa stal manažérom Sir Alex Ferguson, vyhrali 23 veľkých trofejí. V roku 1968 sa stal prvým anglickým klubom ktorý vyhral Európsky pohár majstrov, keď vo finále porazil Benficu 4:1. Druhý európsky titul získali v roku 1999 ako súčasť slávneho treble a tretí v roku 2008. V roku 2009 neuspeli vo finále proti Barcelone. Klub drží rekord v počte anglických titulov, keď ich vyhral 20 a takisto rekord v počte víťazstiev v FA Cupe, ktorý vyhral celkovo 12-krát. S celkovým počtom 68 trofejí je Manchester United druhým najúspešnejším anglickým futbalovým klubom.
Od 90. rokov je Manchester jedným z najbohatších klubov na svete a klubom s najvyššími tržbami. V súčasnosti je najbohatším klubom a klubom s najvyššou hodnotou v rámci všetkých športov na svete s odhadovanou hodnotu 1,87 miliardy eur ku aprílu 2009. Manchester bol zakladajúcim členom už neexistujúcej organizácie G-14, ktorá zoskupovala najbohatšie kluby v Európe a v súčasnosti ju nahradila Európska asociácia klubov.
Sir Alex Ferguson sa stal manažérom United 6. novembra 1986 keď opustil Aberdeen a na lavičke Manchestru nahradil odchádzajúceho Rona Atkinsona. Alex Ferguson dostal od roku 1986 do mája 2013, 38 vyznamenaní, kedy oznámil ukončenie svojej kariéry. Nahradil ho Škót David Moyes. Ten na poste trénera zotrval do 22. apríla 2014, kedy s ním bola ukončená spolupráca a v máji 2014 ho nahradil Louis Van Gaal. Ale ani ten vo funkcii manažéra dlho nevydržal, keď ho už po 2 sezónach vo funkcii nahradil 27. mája 2016 ambiciózny bývalý tréner konkurenčnej Chelsea Londýn José Mourinho.
Po dlhodobo neuspokojivých herných prejavoch a prehre 3:1 s rivalom z Liverpoolu bol 19. decembra 2018 José Mourinho nahradený na pozícii manažéra bývalým hráčom Manchestru Olem Gunnarom Solskjaerom do konca prebiehajúcej sezóny 2018/2019.[1]
Remove ads
Prvé roky (1878 – 1945)
Klub vznikol ako Newton Heath LYR F.C. v roku 1878 ako tím pracovníkov Lancashierských a Yorkshirských dráh v depe Newton Heath. Dresy mali zeleno-žlté polovice. Hrávali na malom schátralom ihrisku na North Road. Po 15-tich rokoch sa v roku 1893 presťahovali na Bank Street vo vedľajšom meste Clayton. Klub vstúpil v predchádzajúcej sezóne do ligy. Klub začal prerušovať spojenia so železničným depom a tak vznikla nová spoločnosť s klubovým sekretárom. S názvu zmizlo spojenie LYR a klub sa tak premenoval na Newton Heath F.C. . Na začiatku roku 1902 bol klub na hranici bankrotu s dlhom 2 670 libier, čo by v roku 2010 predstavovalo sumu asi 210 000 libier. Klubové financie boli postihnuté nízkou návštevnosťou a ťažkou ranou v podobe prehratého súdu, ktorý spustil reportér Birminghamského denníka, keď po prehre 4:1 s WBA napísal: “Toto nebol futbal, toto bola obyčajná brutalita a keď toto bola taktika Newton Heath ako vyhrávať zápasy, tak by sa tým mala čo najskôr začať zaoberať Futbalová asociácia.” Sudca ktorý mal prípad na starosti ocenil Newton Heath pokutou a nariadil, aby si každá strana zaplatila vlastné výdavky.
Na stretnutí veriteľov, začiatkom roka 1902, oznámil sekretár klubu James West, že klub potrebuje na záchranu 2 000 libier. Kapitán klubu Harry Stafford neskôr oznámil, že má zmluvu so štyrmi miestnymi podnikateľmi. Každý z nich bol pripravený investovať 500 libier na chod klubu. Vedenie súhlasilo s ich podmienkami a prijalo ponuku. Jedným s podnikateľov bol J. H. Davies, generálny riaditeľ Manchesterského pivovaru. Legenda hovorí, že Stafford ukazoval svojho bernardína na zbierke pre klub a Davies sa ponúkol že ho od neho kúpi. Stafford odmietol, ale prehovoril Daviesa aby investoval do klubu a stal sa jeho prezidentom. Rozhodlo sa o tom na jednom zo stretnutí vedenia klubu. Rozhodlo sa tiež o zmene názvu klubu, aby mohol začať ďalšiu etapu s čistým štítom. Manchester Central a Manchester Celtic boli jedny z navrhovaný názvov, pokiaľ Louis Rocca, mladý imigrant z Talianska, povedal: “Páni, prečo by sme sa nemohli volať Manchester United?” Meno ostalo, a tak 26. apríla 1902 oficiálne vznikol klub Manchester United. Davies tiež rozhodol, že by bolo vhodné zmeniť klubové farby z bielej a námorníckej modrej na červenú, bielu a čiernu.
Ernest Mangnall bol menovaný ako sekretár klubu potom, čo 28. septembra 1903 rezignoval James West. Mangnall bol poverený cieľom dostať klub do Prvej divízie. Na prvý pokus mu postup unikol len o vlások, keď United skončili v sezóne 1903/04 na treťom mieste. Mangnall sa rozhodol, že je potrebné do klubu priviesť nejaké nové tváre a podpísal hráčov ako Harry Moger do brány, Dick Duckworth na krídlo a Jack Picken do útoku. No bol to iný nový krídelník, Charlie Roberts, ktorý mal najväčší dopad na budúce dianie v klube. Roberts prišiel do klubu za 400 libier z Grimsby Town v roku 1904 a hneď sa stal klubovým kapitánom. V klube hral do roku 1914 a viedol klub pri všetkých úspechoch na začiatku 20. storočia.
Netrvalo dlho a klub postúpil prvýkrát pod novým názvom do Prvej divízie, keď v sezóne 1905/06 obsadil druhé miesto v Druhej divízii. Nasledovala sezóna stabilizácie klubu, keď skončili na ôsmom mieste. V roku 1908 vyhrali svoj prvý titul. Neskôr bol vyšetrovaný Manchester City zato, že vyplácal hráčom vyššie platy, aké boli povolené Futbalovou asociáciou FA. Dostali pokutu 250 libier a ôsmi hráči už nemohli nikdy nastúpiť v ich drese. United rýchlo zareagoval na túto situáciu a medzi inými prišiel Billy Meredith (waleský kúzelník) a Sandy Turnbull. Posily, z druhej strany mesta, nemohli kvôli trestu nastúpiť do konca sezóny. Boli tak mimo hry až do začiatku sezóny 1907/08, v ktorej chcel Manchester zaútočiť na titul. A podarilo sa, po výhre 2:1 na Sheffieldom United začala séria výhier. Napriek slabému koncu sezóny ukončili United sezónu s 9 bodovým náskokom pred hlavným rivalom Aston Villou.
Nasledujúca sezóna začala ďalším úspechom, výhrou v zápase o Charity Shield a skončila ďalším, výhrou v FA Cupe. V sezóne, v ktorej Manchester obhajoval titul, boli Turnbull a Meredith veľmi užitočnými. Turnbull strelil víťazný gól vo finále FA Cupu. Klub čakal na ďalší úspech 2 roky. V sezóne 1910/11 vyhrali druhýkrát v histórii Prvú divíziu. Medzičasom sa United presťahovali na ich nový štadión Old Trafford. Prvý zápas tam odohrali 19. februára 1910 proti Liverpoolu keď prehrali 3:4 hoci viedli 3:0. Ďalší titul, ktorý bol posledný pod vedením Mangnalla (po 10-tich rokoch odišiel do Manchestru City) a tiež posledný na ďalších 41 rokov, získali v sezóne 1911/12.
Ďalších 10 rokov bol klub v úpadku, až nakoniec v roku 1922 zostúpil do Druhej divízie. V roku 1925 opäť postúpili do najvyššej súťaže, no po niekoľkých rokoch v spodnej časti tabuľky zostúpili v roku 1931 späť do Druhej divízie. Najhoršie umiestnenie v histórii zaznamenal klub v roku 1934 keď obsadil 20. miesto v Druhej divízii. V ďalších rokoch Manchester ešte raz postúpil do Prvej divízie no hneď zostúpil späť. V predposlednej sezóne pred vypuknutím 2. svetovej vojny opäť postúpili do Prvej divízie. V poslednej sezóne pred vojnou 1938/39 si zabezpečili účasť v najvyššej lige aj po vojne, keď obsadili 14. miesto.
Busbyho roky (1945 – 1969)
V roku 1945 nastúpil na pozíciu manažéra klubu z Old Trafford Matt Busby. Bol to nezvyčajný príchod, pretože Busby naliehal, že si bude viesť mužstvo po svojom, vyberie si svojich hráčov a bude riadiť tréningy. Busby stratil manažérsku pozíciu v Liverpoole, ktorý dal tieto úlohy na starosť riaditeľovi, ale United dali šancu novým a inovatívnym metódam. Busbyho prvou osobou ktorú priviedol, nebol žiadny hráč, ale nový asistent Jimmy Murphy. Risk, ktorý podstúpil klub vymenovaním Busbyho sa okamžite začal vyplácať. Klub skončil v rokoch 1947, 1948 a 1949 na druhom mieste a v roku 1948 vyhral FA Cup vďaka domácemu triu Stan Pearson, Jack Rowley a Charlie Mitten (Rowley a Pearson skórovali vo finále FA Cupu 1948) a vďaka krídlu zo severovýchodu Allenby Chiltonovi.
Charlie Mitten ušiel do Kolumbie hľadať lepšie zárobky, no zvyšok mužstva ostal pokope a v roku 1952 získal prvý povojnový titul. Busby vedel, že futbalové tímy potrebujú viac ako skúsenosti a začal raziť taktiku, že povolával do mužstva mladíkov z akadémie vždy, keď to bolo možné. Na začiatku mladý hráči ako Roger Byrne, Bill Foulkes, Mark Jones a Dennis Viollet zbierali skúsenosti a skĺzli v tabuľke najnižšie na ôsme miesto, no v sezóne 1956 opäť získali titul. Priemerný vek mužstva bol 22 rokov a v sezóne nastrieľali 103 gólov. Busbyho taktika s mladíkmi spustila najúspešnejšie obdobie v histórii klubu (stred 50., koniec 60. a celé 90. roky). Busbyho pôvodné jadro mladíkov dostalo prezývku “Busby babes”. Klenotom na vrchole ich koruny bol krídelník Duncan Edwards. Chlapec z mesta Dudley zažil svoj debut medzi seniormi v roku 1953 ako 16-ročný. Hovorilo sa, že Duncan mohol hrať na každej pozícii na ihrisku a mnoho s tých, čo ho videli hrať, ho pokladali za najlepšieho hráča vôbec. V sezóne 1956/57 získali ďalší ligový titul a dostali sa do finále FA Cupu kde podľahli Aston Ville. Stali sa tiež prvým anglickým klubom, ktorý nastúpil v Európskom pohári majstrov po tom, čo FA zakázala v minulom roku nastúpiť Chelsea. Dostali sa až do semifinále, kde ich vyradil Real Madrid. Na ceste do semifinále vyradili rekordným víťazstvom 10:0 na Maine Road belgického majstra Anderlecht. Táto výhra je doteraz najvyšším klubovým víťazstvom.
V nasledujúcej sezóne postihla klub tragédia, keď po medzipristátí na dotankovanie v Mníchove, havarovalo lietadlo, ktoré viezlo tím zo zápasu Európskeho pohára majstrov v Belehrade. Pri mníchovskej leteckej katastrofe 6. februára 1958, prišli o život ôsmi hráči – Geoff Bent, Roger Byrne, Eddie Colman, Duncan Edwards, Mark Jones, David Pegg, Tommy Taylor a Liam Whelan. Okrem hráčov zahynulo ďalších 15 ľudí, z toho kluboví zamestnanci Walter Crickmer, Bert Whalley a Tom Curry. Piloti sa najprv pokúsili dvakrát neúspešne vzlietnuť. Potom prišiel tretí pokus s fatálnymi následkami. Nehodu zapríčinila kašovitá vrstva snehu na konci dráhy, ktorá spomalila lietadlo na rýchlosť, s ktorej nebolo možné vzlietnuť. Lietadlo sa skĺzlo na konci dráhy a cez plot narazilo do neobývaného domu. Brankár United Harry Gregg nestratil po havárii duchaprítomnosť, a aj napriek strachu z možnej explózii lietadla, vytiahol z trosiek dvojicu Bobby Charlton a Dennis Viollet. Sedem hráčov United zahynulo priamo v lietadle, zatiaľ čo Duncan Edwards zomrel o 14 dní neskôr v nemocnici. Pravé krídlo Johnny Berry prežil nehodu, no kvôli zraneniam ktoré pri nej utrpel musel predčasne ukončiť hráčsku kariéru. Matt Busby, ktorému nedávali mníchovskí doktori veľkú nádej na prežitie a dokonca dostal od kňaza dvakrát Sviatosť pomazania chorých, sa vyliečil a po dvoch mesiacoch opustil nemocnicu.
Chýry dokonca hovorili, že United sa odhlásia zo všetkých súťaži. No do doby, kedy sa vylieči Matt Busby, prebral manažérsku pozíciu Jimmy Murphy a klub tak mohol v provizórnych podmienkach pokračovať ďalej. Napriek nehode znova dosiahli finále FA Cupu v ktorom prehrali s Boltonom Wanderers. Na konci sezóny navrhla UEFA, aby sa budúceho ročníka Európskeho pohára zúčastnil okrem majstra Wolverhamptonu aj Manchester United ako poctu pre obete, no FA to zamietla. V nasledujúcej sezóne sa United dotiahli na Wolverhampton a skončili na druhom mieste.
Busby na začiatku 60. rokov prebudoval mužstvo, keď podpísal hráčov ako Denis Law alebo Pat Crerand ktorý tvorili novú generáciu jeho mladíkov. Azda najlepším z jeho novej skupiny hráčov bol mladík z Belfastu George Best. Best vynikal svojou prirodzenou atletickosťou, no azda najlepším aspektom jeho hry bola jeho perfektná kontrola lopty. Jeho rýchle nohy mu dovoľovali prejsť takmer cez každého súperovho obrancu a to aj napriek jeho nižšiemu vzrastu. Tím vyhral v roku 1963 FA Cup, aj keď v Prvej divízii skončil na 19. mieste. Triumf v FA Cupe posilnil hráčov, ktorý pomohli klubu najprv k druhému miestu tabuľky v sezóne 1963/64 a potom k titulom v rokoch 1965 a 1967. United v roku 1968 vyhral Európsky pohár majstrov, keď vo finále porazili Eusébiovu Benficu 4:1. United sa tak stal prvým anglickým klubom, ktorý získal túto trofej. Toto mužstvo Manchestru sa stalo pamätným aj vďaka tomu, že v jeho jadre hrali traja držitelia ceny pre Európskeho hráča roku. Túto cenu získali Bobby Charlton, Denis Law a George Best. Matt Busby rezignoval na svoju funkciu v roku 1969. Nahradil ho tréner rezervy a bývalý hráč United Wilf McGuinness.
1969 – 1986
V sezóne 1969/70 bojoval tím pod vedením Wilfa McGuinnessa a nakoniec skončil na neuspokojivom ôsmom mieste. Po zlom štarte do sezóny 1970/71 bol McGuinness preradený späť na pozíciu trénera rezervy. Busby sa vrátil naspäť do klubu, aj keď len na šesť mesiacov. Výsledky sa pod jeho vedením zlepšili, no v lete 1971 opustil Busby klub definitívne. Medzitým Manchester stratil hviezdnych hráčov ako Nobby Stiles a Pat Crerand.
United boli ústne dohodnutý z manažérom Jock Steinom, ktorý vyhral s Celticom Európsky pohár majstrov. Stein však na poslednú chvíľu vycúval a nástupcom Busbyho sa tak stal Frank O’Farrell. Podobne ako McGuinness vydržal O´Farrell v klube menej ako 18 mesiacov. Jediným rozdielom medzi nimi bolo, že O’Farrell reagoval na slabé výkony mužstva nákupom talentovaného Martina Buchana z Aberdeenu za 125 000 libier. Na konci roku 1972 sa stal manažérom Tommy Docherty. Docherty v sezóne zachránil United od zostupu, no v ďalšej sezóne 1974 už United zostúpili a zlaté trio Best, Law a Charlton opustilo klub. Dennis Law odišiel v lete 1973 do Manchestru City a strelil gól ktorý poslal United do Druhej divízie. Zdvorilo však odmietol zo spoluhráčmi oslavovať gól. Hráči ako Lou Macari, Stewart Houston a Brian Greenhoff prišli do klubu aby nahradili trio Best, Law a Charlton, no nikdy nedosiahli to, čo hviezdne trio.
Tím vybojoval postup hneď na prvý pokus. Pomohol mu mladý Steve Coppell, ktorý zažil debut v drese United ku koncu sezóny, keď prišiel z klubu Tranmare Rovers. V roku 1976 sa klub dostal do finále FA Cupu kde podľahol Southamptonu. V roku 1977 sa dostali do finále opäť a porazili Liverpool 2:1. Aj napriek týmto úspechom a obľube u fanúšikov bol Docherty krátko po finále prepustený po tom, čo sa prevalila jeho aféra s manželkou fyzioterapeuta.
V lete 1977 nahradil Dochertyho Dave Sexton, pod ktorým začal tím hrať príliš defenzívnu taktiku. Tento štýl sa nepáčil fanúšikom, ktorý mali radi ofenzívny futbal preferovaný Dochertym a Busbym. Sexton priviedol hráčov ako Joe Jordan, Gordon McQueen, Gary Bailey a Ray Wilkins. Jeho defenzívny štýl však nepriniesol úspechy, keď sa United len raz dostali v tabuľke na druhé miesto a dosiahli jedno finále FA Cupu v ktorom prehrali s Arsenalom. Kvôli týmto neúspechom bol Sexton vyhodený v roku 1981 aj napriek tomu, že vyhral 7 posledných zápasov v rade.
Nahradil ho skvelý Ron Atkinson. Atkinson ihneď zlomil britský prestupový rekord, keď priviedol Bryana Robsona z WBA. Robson bol považovaný za najlepšieho záložníka Manchestru od čias Duncana Edwardsa. Atkinson ďalej priviedol hráčov ako Jesper Olsen, Paul McGrath a Gordon Strachan, ktorý hrali po boku mladíkov ako Norman Whiteside a Mark Hughes. United vyhrali za tri roky dvakrát FA Cup a to v rokoch 1983 a 1985 a boli veľkým favoritom na zisk titulu v sezóne 1985/86, keď vyhrali prvých 10 zápasov a v októbri mali na svojich prenasledovateľov 10 bodový náskok. Potom však rapídne poklesla forma a Manchester ukončil sezónu až na štvrtom mieste. Slabá forma pokračovala aj v ďalšej sezóne a po tom, čo sa United nachádzali v novembri 1986 na hranici zostupu, bol Atkinson prepustený.
Éra Alexa Fergusona pred treble (1986 – 1998)
Ferguson pricestoval z Aberdeenu aby nahradil Atkinsona ešte v ten deň, čo bol Atkinson prepustený. So sebou si priviedol svojho asistenta Archieho Knoxa. Aj napriek prehre 2:0 v prvom zápase 8. novembra 1986 proti Oxfordu, dokázal Ferguson ukončiť sezónu na 11. mieste. 2. miesto v sezóne 1987/88 s útočníkom Brianom McClairom, ktorý sa stal prvým útočníkom od čias Georga Besta, ktorý strelil viac ako 20 gólov sezóne, dalo fanúšikom kúsok nádeje na lepšie časy. Tá však opäť vyprchala po 11. mieste v nasledujúcej sezóne.
Mnoho Fergusonových posíl nespĺňalo očakávania fanúšikov a Ferguson bol začiatkom roka 1990 údajne na pokraji vyhodenia v prípade prehry v 3. kole FA Cupu s Nottinghamom Forest. Gól Marka Robinsa s 56. minúty znamenal výhru United, a naštartoval púť Manchestru do finále vo Wembley, kde United porazili po remíze 3:3 Crystal Palace v opakovanom zápase 1:0. V nasledujúcej sezóne sa Manchester prebojoval do finále Ligového pohára v ktorom podľahol Sheffieldu Wednesday, pod vedením bývalého manažéra Rona Atkinsona 1:0. Okrem toho vyhral prvýkrát v klubovej histórii Pohár víťazov pohárov keď vo finále v Rotterdame porazil Barcelonu 2:1. Víťazstvo v PVP poskytlo United možnosť hrať o Európsky superpohár v ktorom porazili na Old Trafford víťaza Európskeho pohára majstrov Crvenu Zvezdu Belehrad 1:0. Tento súboj sa mal odohrať na odvety, no kvôli politickým nepokojom v Juhoslávii rozhodla UEFA, že sa odohrá len jeden zápas na Old Trafford. V roku 1992 nasledovalo druhé finále v Ligovom pohári v rade. United porazili na Wembley Nottingham Forest 1:0.
Udalosti okolo klubu mimo ihriska na prelome desaťročia smerovali k pokusu prezidenta klubu Martina Edwardsa, predať klub magnátovi Michaelovi Knightonovi. Dohoda na sume 20 miliónov libier bola odsúhlasená. Knighton dokonca prišiel na trávnik Old Traffordu v klubových farbách a po niekoľkých trikoch poslal loptu do brány pred Stretford End. Michael Knighton dostal prístup do finančných záznamov klubu, no skôr než sa celý obchod stihol zrealizovať, musel byť zrušený kvôli jeho finančným problémom. Ale kvôli jeho vedomostiam o financiách klubu, dostal výmenou za mlčanie, miesto v jeho štruktúrach. V roku 1991 klub potreboval vďaka Taylorovej správe peniaze na úpravu štadióna a preto vstúpil na Londýnsku burzu s cenou 47 miliónov libier, vďaka čomu sa dostali financie klubu pod dohľad verejnosti. Martin Edwards zostal vo svojej funkcii, no klub mal verejných vlastníkov.
V lete roku 1991 prišiel na Old Trafford dánsky brankár Peter Schmeichel, ktorý vychytal v sezóne 1991/92 17 čistých kont a pomohol tak klubu k druhému miestu v tabuľke za Leedsom v strede s fantastickým Francúzom Ericom Cantonom. Ferguson uznal, že Manchester potrebuje útočníka, a tak sa niekoľkokrát neúspešne pokúšal získať Davida Hirsta zo Sheffieldu Wednesday. Potom u prezidenta Martina Edwardsa zazvonil manažér Leedsu Howard Wilkinson, aby sa opýtal na dostupnosť Denisa Irwina, a konverzácia sa rýchlo zvrtla na Cantonu. Na prekvapenie Edwardsa aj Fergusona sa obidve kluby dohodli na odstupnom 1,2 milióna libier za tohto charizmatického Francúza. Cantonov príchod bol zlomovým bodom v ceste United za prvým titulom od roku 1967. Po príchode Roya Keana z Nottinghamu Forest v júli roku 1993, získali United druhý titul v rade, prvýkrát od roku 1957, a takisto vyhrali FA Cup, čo znamenalo prvý double v histórii klubu. V tom istom roku sa klub ponoril do smútku, keď 20. januára 1994 zomrel bývalý manažér Matt Busby.
Sezóna 1994/95 bola prvou sezónou bez trofeje od sezóny 1988/89, aj keď bojovali o titul do posledného kola a dostali sa až do finále FA Cupu, kde však podľahli Evertonu. Z Newcastlu prišiel Andy Cole za Keitha Gillespieho a 6 miliónov libier, čo znamenalo v tej dobe nový britský prestupový rekord. Ale zápas po Andyho debute, dostal Cantona 8 mesačný dištanc za to, že zaútočil pri odchode z ihriska na fanúšika Crystal Palace, ktorý ho rasovo urážal. Cantonova suspendácia bola označovaná ako dôvod, prečo Manchester nevyhral tretí titul v rade. Po neúspechu v sezóne Ferguson predal hráčov ako Paul Ince, Andrei Kanchelskis a Mark Hughes a nahradil ich vlastnými odchovancami z akadémie ako David Beckham, Gary Neville, Phil Neville a Paul Scholes. Po prehre v úvodnom zápase sezóny 1995/96 s Aston Villou 1:3, prehlásil televízny komentátor Alan Hansen legendárnu hlášku “nikdy nevyhráte nič s týmito deťmi.” Nový hráči sa rýchlo stali reprezentantmi Anglicka a po návrate Cantonu v októbri 1995, sa Manchester stal prvým klubom ktorý vyhral double dvakrát.
V júli 1996 odišiel kapitán Steve Bruce do Birminghamu City a Alex Ferguson vymenoval novým kapitánom Erica Cantonu. Cantona doviedol klub v sezóne 1996/97 k štvrtému titulu za 5 rokov a po skončení sezóny ukončil kariéru vo veku len 30 rokov. Na jeho miesto bol kúpený Teddy Sheringham a jeho legendárnu sedmičku na drese zdedil David Beckham. Sezónu 1997/98 začal Manchester dobre, no prehral 5 zápasov okolo Vianoc a nakoniec skončil na druhom mieste iba bod za Arsenalom. Po dlhom období bez trofeje to bol veľký návrat Arsenalu medzi anglickú elitu.
Treble (1998 – 99)
Sezóna 1998/99 bola pre Manchester najúspešnejšou v anglickej klubovej futbalovej histórii, keď ako jediný anglický klub dokázali vyhrať Treble – Premier League, FA Cup a Ligu majstrov v jednej sezóne. Po napínavej sezóne vyhral Manchester titul až v poslednom kole keď porazil Tottenham 2:1 a aj napriek výhre Arsenalu 1:0 nad Aston Villou sa mohol radovať z titulu. Výhra v Premier League bola prvou časťou Treble a podľa Alexa Fergusona aj najťažšou. Vo finále FA Cupu narazil Manchester na Newcastle a porazil ho 2:0 po góloch Sheringhama a Scholesa. Vo finále Ligy majstrov porazili Bayern Mníchov v zápase, ktorý je označovaný za jeden z najlepších comebackov v histórii. Manchester prehrával 0:1 a no v nastavenom čase po góloch Sheringhama a Solskjaera otočili výsledok a v deň, kedy by mal Sir Matt Busby 90 rokov, získali trofej a treble. Úspešný rok zakončili výhrou v zápase o Interkontinentálny pohár v Tokiu proti Palmeirasu 1:0.
Po treble (1999 – 2013)
Manchester vyhral ligu v rokoch 2000 aj 2001, no novinári považovali tieto sezóny za zlyhania, pretože sa klubu nepodarilo znovu vyhrať Ligu majstrov. V roku 2000 sa stal Manchester jedným zo zakladajúcich členov zoskupenia G-14 zoskupujúceho najbohatšie európsky kluby. Klub sa tiež v sezóne 1999/2000 nezúčastnil FA Cupu, pretože sa zúčastnil Majstrovstiev sveta klubov v Brazílii na nátlak FA, UEFA a Anglickej kandidatúry na MS 2006. Ferguson prijal viac defenzívnu taktiku, ktorá však nepriniesla úspech a Manchester skončil v sezóne 2001/02 na treťom mieste v Premier League. V nasledujúcej sezóne 2002/03 znovu získali titul. Sezónu začali dobre, no ich forma klesla po tom, čo dostal Rio Ferdinand kontroverzný 8 mesačný dištanc za zmeškané dopingové testy. V roku 2004 vyhrali FA Cup keď vyradili v semifinále Arsenal a vo finále porazili Millwall.
Sezóna 2004/05 sa niesla v znamení streleckej mizérie po tom, čo sa zranil strelec Ruud van Nistelrooy. United zakončili sezónu bez zisku trofeje na treťom mieste v tabuľke. V FA Cupe prehrali vo finále s Arsenalom po remíze 0:0 na penalty 4:5. Mimo ihriska sa stalo témou číslo 1 prevzatie Manchestru americkým podnikateľom Malcolmom Glazerom 12. mája 2005. Ten získal kontrolu nad klubom cez svoju spoločnosť Red Football Ltd. za sumu približne 800 miliónov libier. 16. mája zvýšil svoj podiel na 75% potrebných na stiahnutie klubu z burzy a oznámil svoj úmysel prebrať 100% podiel do 20 dní. 8. júna vymenoval svojich synov za nevýkonných členov správnej rady klubu.
Manchester mal slabý štart do sezóny 2005 – 06 po tom, čo odišiel záložník Roy Keane do Celticu za kritiku svojich spoluhráčov. Manchester tiež po prehre s Benficou nepostúpil prvýkrát v novom storočí do vyraďovacej fázy Ligy majstrov. Sezóna bola tiež poznačená zraneniami kľúčových hráčov ako Gabriel Heinze, Alan Smith, Ryan Giggs a Paul Scholes. Nakoniec však zabránili tomu, aby zakončili ďalšiu sezónu za sebou bez trofeje, keď vyhrali po 17 rokoch Ligový pohár. Vo finále porazili nováčika z Wiganu 4:0. V poslednom kole po výhre 4:0 nad Charltonom si tiež zabezpečili druhé miesto v tabuľke a automatickú kvalifikáciu do skupinovej fázy Ligy majstrov. Na konci sezóny prestúpil do Realu Madrid kľúčový útočník Ruud van Nistelrooy po sporoch s Alexom Fergusonom.
V júli 2006 oznámil klub uzavretie pôžičky v celkovej sume 660 miliónov libier. Ročná splátka sa mala pohybovať vo výške 62 miliónov. Výsledkom toho bol plán na 30% zníženie ročných výdavkov. V sezóne 2006/07 začali hrať United opäť útočný štýl ako v 90. rokoch. V januári 2007 prišiel na dvoj mesačné hosťovanie z Helsingborgu švédsky útočník Henrik Larsson a zohral dôležitú úlohu v postupe do semifinále Ligy majstrov, v ktorom Manchester vypadol s AC Miláno po celkovom skóre 3:5. 6. mája 2007, štyri roky po poslednom titule, zaknihoval Manchester po remíze Chelsea s Arsenalom svoj deviaty titul za posledných 15 rokov. Nakoniec z toho nebolo štvrté double, keď Manchester prehral s Chelsea vo finále FA Cupu na novom Wembley 0:1 po predĺžení. Bolo to prvé finále FA Cupu na tomto štadióne.
V sezóne 2007/08 získal Manchester európske double aj napriek zlému štartu do sezóny, keď sa po troch kolách nachádzal na 17. mieste. 11. mája 2008 však Manchester získal po výhre nad Wiganom titul o 2 body pred rivalom z Chelsea, ktorý len remizoval s Boltonom. Manchester sa tiež dostal do svojho tretieho európskeho finále, keď na ceste doň vyradil kluby ako AS Rím či FC Barcelona. V moskovskom finále 21. mája 2008 porazil Chelsea v penaltovom rozstrele 6:5, keď zápas predtým skončil v riadnom hracom čase aj predĺžení 1:1. Týmto víťazstvom získali svoj tretí európsky titul a utvorili tak rekord v počte neprehraných finále. Zhodou okolností v tejto sezóne uplynulo presne 100 rokov od zisku prvého titulu, 50 rokov od Mníchovskej leteckej katastrofy a 40 rokov od zisku prvého titulu v Európskom pohári majstrov. Vo finále tiež nastúpil Ryan Giggs k svojmu 759. zápasu v drese United a prekonal tak rekord Bobbyho Charltona.
Ešte pred štartom sezóny 2008/09 vyhral Manchester Community Shield, keď porazil vo finále víťaza FA Cupu Portsmouth 3:1 na pokutové kopy po remíze v riadnom hracom čase 0:0. 21. decembra pridal Manchester ďalšiu trofej do svojej zbierky, keď vyhral Majstrovstvá sveta klubov 2008 v Japonsku. Vo finále porazil ekvádorsky klub LDU Quito 1:0 po góle Wayna Rooneyho. O 2 mesiace neskôr pridali ďalšiu trofej, keď vo finále Ligového pohára porazili Tottenham 4:1 na pokutové kopy. 16. mája zaknihovali svoj 11. titul v Premier League a 18. titul celkovo, keď remizovali 0:0 s Arsenalom. 27. mája 2009 však prehrali v Rímskom finále Ligy majstrov nad Barcelonou 0:2 keď sa do streleckej listiny zapísali Samuel Eto’o a Lionel Messi. Toto finále bolo posledným v drese United pre Carlosa Téveza, ktorému skončilo 30. júna hosťovanie a pre Cristiana Ronalda, ktorý po sezóne prestúpil za 80. miliónov libier do Realu Madrid. Táto čiastka sa stala novým prestupovým rekordom. United nahradilo odchádzajúcich hráčov novými posilami ako Michael Owen, ktorý prišiel zadarmo, Antonio Valencia za 17 miliónov z Wiganu a Gabriel Obertan za 3 milióny z Bordeaux.
Sezóna 2009/10 začala pre Manchester dobre aj napriek prehre 0:1 proti Burnley na Turf Moor. Potom nasledovala séria výhier, vrátane toho v mestskom derby 4:3 keď strelil víťazný gól Michael Owen až v 96. minúte. Ale zlý výkon proti Liverpoolu na Anfield Road rezultoval do prehry 0:2. 3. novembra 2009 si Manchester zabezpečil postup zo skupiny v Lige majstrov po remíze 3:3 v Moskve proti miestnemu CSKA. Víťazstvo v skupine si zabezpečil po výhre 3:1 s Wolfsburgom, v zápase v ktorom strelil Michael Owen hetrik. 3. januára 2010 zažil Old Trafford šokujúcu prehru v 3. kole FA Cupu nad rivalom z Leedsu 0:1. Bola to vôbec prvá prehra Alexa Fergusona v 3. kole FA Cupe od nástupu na lavičku Manchestru a jeho prvé vyradenie z tohto pohára klubom z nižšej súťaže. Manchester otočil prehru 1:2 z prvého semifinále Ligového pohára proti Manchestru City a na Old Trafforde vyhral v odvete 3:1 po góle Wayna Rooneyho z nadstaveného času. Toto víťazstvo bolo mnohými považované za symbolické, pretože Manchester City sa snaží dosiahnuť úspechov United. Fanúšikovia boli obzvlášť radi, pretože manažér City Roberto Mancini sľúbil, že po dlhých rokoch bez trofeje so svojím mužstvom nejakú získa. Manchester United porazil vo finále Ligového pohára vo Wembley Aston Villu 2:1 a prvýkrát v klubovej histórii obhájil pohár. Manchester sa vo vyraďovacej fáze Ligy majstrov stretol s talianskym klubom AC Miláno. V prvom zápase na San Sire vyhrali United 3:2 vďaka dvom gólom Wayna Rooneyho. V odvete rozdrvil Manchester talianskeho súpera 4:0. Rooney dal opäť 2 góly. V celkovom súčte postúpili do semifinále zo skóre 7:2. Tento zápas tiež priniesol návrat Davida Beckhama na Old Trafford. Bývalý hráč United zažil skvelé privítanie od domácich fanúšikov a po skvelej strele takmer skóroval.
United dosiahli v rokoch 2010–11 rekordný 19. ligový titul a prvenstvo si zabezpečili remízou 1:1 proti Blackburnu Rovers 14. mája 2011.[2] Toto číslo sa v sezóne 2012–13 rozšírilo na 20 ligových titulov a keď si titul zabezpečili domácim víťazstvom 3:0 proti Aston Ville 22. apríla 2013.[3][4]
2013 – súčasnosť
8. mája 2013 Ferguson oznámil, že na konci futbalovej sezóny končí vo funkcii manažéra, v klube však zostane ako riaditeľ a veľvyslanec klubu.[5] Klub na druhý deň oznámil, že ho od 1. júla nahradí manažér Evertonu David Moyes, ktorý podpísal šesťročný kontrakt.[6] Ryan Giggs prevzal funkciu dočasného hráča a manažéra o 10 mesiacov neskôr, 22. apríla 2014, keď bol Moyes po zlej sezóne vyhodený. V nej klub nedokázal obhájiť titul v Premier League a prvýkrát sa nekvalifikoval v Lige majstrov. od 1995–96.[7] Taktiež sa nedokázali kvalifikovať do Európskej ligy, čo znamená, že to bolo prvýkrát, čo sa Manchester United nekvalifikoval na európsku súťaž od roku 1990.[8] 19. mája 2014 sa potvrdilo, že Louis van Gaal nahradí Moyesa na pozícii manažéra Manchestru United na základe trojročnej dohody, pričom Giggs bude jeho asistent.
Aj keď sa Van Gaalovi v prvej sezóne podarilo opäť kvalifikovať United do Ligy majstrov prostredníctvom štvrtého miesta v Premier League, v jeho druhej sezóne vypadol United z rovnakého turnaja v skupinovej fáze. United tiež zaostávali v pretekoch o titul už tretiu sezónu po sebe keď skončili na piatom mieste, a to aj napriek niekoľkým nákladným príchodov počas pôsobenia Van Gaala; v tej istej sezóne však Manchester United vyhral po 12.krát FA Cup, čo bola ich prvá trofej od roku 2013.[9] Napriek tomuto víťazstvu bol Van Gaal odvolaný z funkcie manažéra len o dva dni neskôr[10], pričom namiesto neho bol 27. mája menovaný José Mourinho, ktorý podpísal trojročnú zmluvu.[11] V tej sezóne skončil United na šiestom mieste, po piatykrát vyhral pohár EFL a po prvýkrát Európsku ligu, rovnako ako FA Community Shield rekordne v Mourinhovom prvom súťažnom zápase.[12] Aj napriek tomu, že United neskončili medzi najlepšími štyrmi, kvalifikovali sa do Ligy majstrov víťazstvom v Európskej lige. Wayne Rooney strelil svoj 250. gól v tíme United a prekonal tak sira Bobbyho Charltona. Na konci sezóny z klubu odišiel a vrátil sa do Evertonu. V nasledujúcej sezóne skončil United na druhom mieste v lige - išlo o ich najvyššie umiestnenie od roku 2013, za víťazným Manchester City však zaostával o 19 bodov. Mourinho taktiež klub doviedol do 19. finále FA Cupu, podľahol však Chelsea 1:0. 18. decembra 2018.[13] Nasledujúci deň bol bývalý útočník United Ole Gunnar Solskjær vymenovaný za dočasného manažéra do konca sezóny.[14] 28. marca 2019 bol so Solskjærom podpísaný trojročný kontrakt. Zásluhu na tom má šnúra 14 víťazstiev z jeho 19 zápasov, vrátane vyradenia Paríža Saint-Germain z Ligy majstrov.[15] Počas svojej prvej plnej sezóny, v ktorej pôsobil, pomohol klubu skončiť na treťom mieste v Premier League a rovnako sa dostal do semifinále EFL Cupu, FA Cupu a Európskej ligy.[16]
V sezóne 2019/20 skončili červený diabli so 66 bodmi na treťom mieste Premier League. Táto sezóna bola poznačená pandémiou Covid-19, keď liga musela byť na niekoľko týždňov prerušená. Sezónu 2020/21 poznačila okrem pokračujúcej pandémie aj nie najlepší vstup United do nej. V treťom zápase utrpeli zdrvujúcu prehru 6:1 na domácom štadióne od Tottenhamu[17] a po prvých šiestich zápasoch sa nachádzali v dolnej polovici tabuľky. Svoju formu zlepšil až v decembri 2020, keď v domácej súťaži zo šiestich zápasov 4 krát vyhrali a 2 krát zremizovali.
Remove ads
Už ako Newton Heath hral klub v rôznych farebných kombináciách. Najčastejšie to boli dresy so žlto-zelenými polovicami ktoré nosili v rokoch 1878 – 1892 a potom znovu v rokoch 1894 – 1896. Takéto dresy nosili aj hráči United ako vonkajšie na začiatku 90. rokov. Ďalšie dresy Newton Heath obsahovali bielo-červené štvrtiny v rokoch 1892 – 1894 a kompletne biele dresy nosili v rokoch 1896 – 1902. Obidve tieto kombinácie nosili spolu s modrými trenírkami. V roku 1902 sa spolu s názvom klubu zmenili aj klubové farby. Manchester začal hrávať v červených dresoch s bielymi trenírkami a čiernymi štulpňami. Najpamätnejšou výnimkou boli dresy vo finále FA Cupu v roku 1909 proti Bristolu City, keď hral Manchester v bielych dresoch s červeným písmenom “V“ na hrudi. Tento dizajn znovu používali v 20. rokoch pred tým, než opäť prešli na červené dresy. Pre sezónu 2009/10 predstavil Manchester podobné dresy k 100. výročiu Old Traffordu.
Na zápasy vonku sú najčastejšie používanou kombináciou biele dresy s čiernymi trenírkami a bielymi štulpňami. Okrem toho sa používali aj rôzne iné farby vrátane modro-bielych pruhovaných dresov v rokoch 1903 – 16, celých čiernych v rokoch 1994, 2003 a 2007 alebo tmavo modrých z tenkými striebornými horizontálnymi pruhmi v roku 2000. Jedny z najslávnejších, ale krátko využívaných boli kompletne sivé dresy zo sezóny 1995/96, od ktorých sa upustilo už v prvom zápase v ktorom boli nasadené. Počas prestávky v zápase so Southamptonom prehrával Manchester 0:3 a hráči si vymenili dresy za bielo-modrú tretiu sériu. Manchester napokon prehral 1:3. Podľa hráčov nebola sivá farba dostatočne viditeľná, čo viedlo k zlému výsledku. Ďalšou slávnou sériou dresov pre vonkajšie zápasy boli obojstranné dresy. Na jednej strane biele s čiernymi rukávmi a zlatou úpravou, na druhej strane zlaté s čiernou úpravou. Tieto dresy boli posledné od spoločnosti Umbro pred prechodom k firme Nike a pripomínali 100. výročie zmeny názvu klubu.
Tretia séria dresov je tradične celá modrá na počesť dresov z víťazného finále Pohára európskych majstrov v roku 1968. Priamy odkaz na tento úspech majú dresy zo sezóny 2008/09 ktorými si klub pripomenul 40. výročie tohto triumfu. Výnimkou boli svetložlté dresy zo začiatku 70. rokov, vyššie uvedené modro-biele dresy z roku 1996, ktoré sú stále obľúbené u fanúšikov, a biele dresy s tenkými červenými horizontálnymi pruhmi z roku 2004. United tiež použil ako tretie dresy kompletne čiernu sadu v sezóne 1998/99 a tmavo modrú s červenými bokmi v roku 2001 v zápasoch proti Southamptonu a PSV Eindhoven. Tieto farby boli používané ako tréningové.
V súčasnosti sú domáce dresy červené s čiernym písmenom “V” cez celú hruď. Klubový znak je umiestnený na čiernom podklade rovnakého tvaru na ľavej strane písmena “V”. Logo značky Nike je bielej farby na pravej strane. Logo hlavného sponzora AIG je tiež biele. Ako pripomenutie stého výročia otvorenia štadióna Old Trafford je na strane švu umiestnený štítok z nápisom "The Theatre of Dreams Since 1910". Domáce dresy nosia hráči v kombinácii s bielymi trenírkami na bokoch s červenými pruhmi a čiernymi štulpňami s červeným “V” na lýtkach. Dresy na zápasy vonku majú rovnaký dizajn len inú farebnú kombináciu. Dresy sú čierne s modrým “V” na hrudi a klubové logo je na modrom podklade. Ako na domácom drese tak aj tu sú obidve logá sponzorov biele. Trenírky sú čierne s modrými pruhmi po bokoch a štulpne tiež čierne s modrým “V” na lýtkach. Vonkajší súbor zo sezóny 2008/09 pozostávajúci z bielych dresov s modrými pruhmi na bokoch a modrým golierom s červenou obrubou je v sezóne 2009/10 používaný ako tretí súbor. S modrými trenírkami a bielymi štulpňami má tretí súbor modré logá sponzorov a nápis MUFC na zadnej strane goliera. Klubový znak na bielom podklade je umiestnený na ľavej strane hrudníka.
Klubové logo bolo zmenené pri niekoľkých príležitostiach, no základný tvar ostal stále podobný. Znak je odvodený od erbu mesta Manchester. Diabol v znaku je odvodený od prezývky klubu “Červení diabli”, ktorá vznikla v 60. rokoch po tom, čo počul Matt Busby o rugbyovom mužstve zo susedstva, ktoré tiež hralo v červenom. Koncom 60. rokov sa diabol stal súčasťou klubových spravodajov a šálov predtým, než sa nadobro dostal v roku 1970 do klubového loga. V logu drží diabol trojzubec. V roku 1998 bolo logo opäť pozmenené, keď z neho zmizlo slovné spojenie Football Club.
Kluboví kapitáni
| Roky | Meno | Poznámky |
|---|---|---|
| 1878 – 1882 | Neznámy | |
| 1882 | E. Thomas | Prvý známy klubový kapitán |
| 1882 – 1883 | Neznámy | |
| c. 1883 – 1887 |  Sam Black |
|
| c. 1887 – 1890 |  Jack Powell |
|
| 1890 – 1892 | Neznámy | |
| 1892 – 1893 |  Joe Cassidy |
|
| 1893 – 1894 | Neznámy | |
| c. 1894 | James McNaught |
|
| 1894 – 1896 | Neznámy | |
| c. 1896 – 1903 | Harry Stafford |
Prvý kapitán Manchestru United |
| 1903 – 1904 | Neznámy | |
| c. 1904 – 1905 | Jack Peddie |
|
| c. 1905 – 1912 | Charlie Roberts |
|
| 1912 – 1913 | George Stacey |
|
| 1913 | Dick Duckworth |
|
| 1914 | George Hunter |
|
| 1914 – 1915 | Patrick O'Connell |
|
| 1915 – 1919 | Žiadny | 1. svetová vojna |
| 1919 – 1922 | Neznámy | |
| c. 1922 – 1928 | Frank Barson | |
| c. 1928 – 1931 | Jack Wilson |
|
| 1931 – 1932 | George McLachlan |
|
| 1932 | Louis Page |
|
| 1932 – 1935 | Neznámy | |
| c. 1935 – 1939 | James Brown |
|
| 1939 – 1945 | Žiadny | 2. svetová vojna |
| 1945 – 1953 |  Johnny Carey |
Prvý povojnový a prvý nebritský kapitán |
| 1953 – 1954 | Stan Pearson |
|
| 1954 – 1955 | Allenby Chilton |
|
| 1955 – 1958 | Roger Byrne |
Zomrel v roku 1958 pri Mníchovskej leteckej katastrofe |
| 1958 – 1959 | Bill Foulkes |
|
| 1959 – 1960 | Dennis Viollet |
|
| 1960 – 1962 | Maurice Setters |
|
| 1962 – 1964 | Noel Cantwell |
|
| 1964 – 1967 | Denis Law |
|
| 1967 – 1973 | Bobby Charlton |
|
| 1973 | George Graham |
|
| 1973 – 1975 | Willie Morgan |
|
| 1975 – 1982 | Martin Buchan |
|
| 1982 | Ray Wilkins |
|
| 1982 – 1994 | Bryan Robson |
Najdlhšie slúžiaci kapitán v histórii United |
| 1994 – 1996 | Steve Bruce |
|
| 1996 – 1997 |  Eric Cantona |
Prvý kapitán pochádzajúci mimo Británie a Írska |
| 1997 – 2005 | Roy Keane |
Najviac vyhratých trofejí v pozícii kapitána |
| 2005 – 2010 | Gary Neville |
Prvý kapitán narodený v okolí Manchestru od čias Dennisa Violleta |
| 2010 – 2014 |  Nemanja Vidić |
|
| 2014 – 2017 | Wayne Rooney |
|
| 2017 – 2018 | Michael Carrick |
|
| 2021- | Harry Maquire |
Hráčske rekordy
Zápasy odohrané k 9. máju 2010. Zvýraznení hráči stále hrajú za Manchester United.
Najviac zápasov
| # | Meno | Kariéra | Zápasy | Góly |
|---|---|---|---|---|
| 1 | Ryan Giggs |
1991 – 2014 | 953 | 155 |
| 2 | Bobby Charlton |
1956 – 1973 | 758 | 249 |
| 3 | Bill Foulkes |
1952 – 1970 | 688 | 9 |
| 4 | Paul Scholes |
1994 – 2013 | 632 | 147 |
| 5 | Gary Neville |
1992 – 2011 | 598 | 7 |
| 6 | Alex Stepney |
1966 – 1978 | 539 | 2 |
| 7 | Tony Dunne |
1960 – 1973 | 535 | 2 |
| 8 | Denis Irwin |
1990 – 2002 | 529 | 33 |
| 9 | Joe Spence |
1919 – 1933 | 510 | 168 |
| 10 | Arthur Albiston |
1974 – 1988 | 485 | 7 |
Najviac gólov
| # | Meno | Kariéra | Góly | Zápasy | Gólový priemer |
|---|---|---|---|---|---|
| 1 | Wayne Rooney |
2004 – 2017 | 250 | 544 | 0,459 |
| 1 | Sir Bobby Charlton |
1956 – 1973 | 249 | 758 | 0.328 |
| 2 | Denis Law |
1962 – 1973 | 237 | 404 | 0.587 |
| 3 | Jack Rowley |
1937 – 1955 | 211 | 424 | 0.498 |
| 4= | Dennis Viollet |
1953 – 1962 | 179 | 293 | 0.611 |
| 4= |  George Best |
1963 – 1974 | 179 | 470 | 0.381 |
| 6 | Joe Spence |
1919 – 1933 | 168 | 510 | 0.329 |
| 7 | Mark Hughes |
1983 – 1986 1988 – 1995 |
163 | 467 | 0.349 |
| 8 | Ryan Giggs |
1991 – súčasnosť | 155 | 838 | 0.184 |
| 9 |  Ruud van Nistelrooy |
2001 – 2006 | 150 | 219 | 0.685 |
| 10 | Stan Pearson |
1937 – 1954 | 148 | 343 | 0.431 |
Víťazi cien
- Zlatá lopta
Nasledujúci hráči vyhrali Zlatú loptu pokiaľ hrali za Manchester United:
Denis Law – 1964
Bobby Charlton – 1966
George Best – 1968
Cristiano Ronaldo – 2008
- Zlatá kopačka
Nasledujúci hráči vyhrali Zlatú kopačku pokiaľ hrali za Manchester United:
- Cristiano Ronaldo (31 gólov) – 2008
- Futbalista roka podľa UEFA
Nasledujúci hráči vyhrali titul Futbalista roka podľa UEFA pokiaľ hrali za Manchester United:
- David Beckham – 1999
- Cristiano Ronaldo – 2008
- Hráč roka podľa FIFA
Nasledujúci hráči vyhrali titul Hráč roka podľa FIFA pokiaľ hrali za Manchester United:
- Cristiano Ronaldo – 2008
Ženský tím
Manchester United Ladies ako Manchester United Supporters Club Ladies. Do ligy Three Counties sa prihlásili v roku 1979. Zakladajúcim členom Severozápadnej ženskej regionálnej futbalovej ligy sa stali v roku 1989, keď aj oficiálne zmenili názov na Manchester United Ladies FC. Aj keď hneď v prvej sezóne zostúpili, o rok sa im opäť podarilo postúpiť a v sezóne 1995/96 vybojovali svoj prvý titul. V sezóne 1998/99 sa pripojili do ligy Northern Combination, ktorá je dva stupne nižšie ako ženská Premier League. Oficiálne boli pridružené pod Manchester United FC pred sezónou 2001/02. Pred sezónou 2004/05 boli kontroverzne rozpustené kvôli finančným problémom. Rozhodnutie sa stretlo zo značnou kritikou pretože tímy boli odhlásené zo všetkých súťaží skôr než boli o tom hráčky oboznámené. Napriek tomu sa klub stále angažuje v ženskom futbale, keď ponúka možnosť dievčatám trénovať v klube do 16 rokov.
Remove ads
- Majiteľ: Malcolm Glazer
- Čestný prezident: Martin Edwards
- Manchester United Limited
- Spolupredsedovia: Joel Glazer a Avram Glazer
- Šéf exekutívy: David Gill
- Riaditeľ akciovej spoločnosti: Michael Bolingbroke
- Obchodný riaditeľ: Richard Arnold
- Výkonný riaditeľ: Ed Woodward
- Čestní členovia správnej rady: Bryan Glazer, Kevin Glazer, Edward Glazer a Darcie Glazerová
- Manchester United Football Club
- Riaditelia: David Gill, Michael Edelson, Sir Bobby Charlton, Maurice Watkins
- Klubový sekretár: Ken Ramsden (nahradil ho John Alexander od sezóny 2010/11)
- Asistent klubového sekretára: Ken Merrett
- Globálny veľvyslanec: Bryan Robson
- Trénerský a zdravotnícky zamestnanci
|
|
Tento článok je potrebné aktualizovať, pretože môže obsahovať zastarané informácie. Prosím, pozrite si stránky v kategórii návody a článok vhodne aktualizujte. |
- Manažér: Erik Ten Hag
- Asistenti manažéra:
- Tréner brankárov:
- Tréner zameraná na posilňovanie: Tony Strudwick
- Tréner zameraný na silu a výdrž: Mick Clegg
- Psychológ: Dr. Richard Hawkins
- Manažér rezervy: Ole Gunnar Solskjær
- Tréner rezervy: Nicky Butt
- Hlavný skaut: Jim Lawlor
- Hlavný skaut pre Európu: Martin Ferguson
- Riaditeľ akadémie: Brian McClair
- Riaditeľ mládežníckeho futbalu: Jimmy Ryan
- Klubový lekár: Dr. Steve McNally
- Asistent klubového lekára: Dr. Tony Gill
- Fyzioterapeut prvého tímu: Rob Swire
- Analytik: Giovanni Cerra
História manažérov
| Obdobie | Meno | Poznámky |
|---|---|---|
| 1878 – 1892 | Neznámy | |
| 1892 – 1900 | A. H. Albut |
|
| 1900 – 1903 | James West |
|
| 1903 – 1912 | Ernest Mangnall |
|
| 1912 – 1914 | John Bentley |
|
| 1914 – 1922 | Jack Robson |
|
| 1922 – 1926 | John Chapman |
Prvý mimo anglický manažér |
| 1926 – 1927 | Lal Hilditch |
|
| 1927 – 1931 | Herbert Bamlett |
|
| 1931 – 1932 | Walter Crickmer |
|
| 1932 – 1937 | Scott Duncan |
|
| 1937 – 1945 | Walter Crickmer |
|
| 1945 – 1969 | Matt Busby |
Prvý povojnový manažér |
| 1969 – 1970 | Wilf McGuinness |
|
| 1970 – 1971 | Matt Busby |
|
| 1971 – 1972 | Frank O'Farrell |
Prvý mimo britský manažér |
| 1972 – 1977 | Tommy Docherty |
|
| 1977 – 1981 | Dave Sexton |
|
| 1981 – 1986 | Ron Atkinson |
|
| 1986 – 2013 | Alex Ferguson |
Najúspešnejší manažér v získaných pohároch a najdlhšie slúžiaci manažér v klubovej histórii |
| 2013 – 2014 | David Moyes |
|
| 2014 | Ryan Giggs |
Dočasný manažér |
| 2014 – 2016 | Louis van Gaal |
|
| 2016 - 2018 | José Mourinho |
|
| 2018 - 2021 |  Ole Gunnar Solskjaer |
|
| 2021 - 2022 |  Ralf Rangnick |
Dočasný manažér |
| 2022 - | Erik Ten Hag |
Remove ads
Pred 2. svetovou vojnou cestovalo na zápasy na ihriskách súperov len zopár fanúšikov, kvôli času, cenám a logistickým obmedzeniam ako zriedkavosť áut medzi ľuďmi. Keď hrali City a United domáce zápasy striedavo každý každú druhú sobotu, tak sa chodilo mnoho obyvateľov Manchestru pozerať jednu sobotu na City a druhú na United. No po vojne silná rivality vrcholila a fanúšikovia si museli vybrať jeden klub ktorému budú fandiť.
Keď United vyhrali v roku 1956 ligový titul, mali najvyššiu domácu návštevnosť v lige, rekord z minulej sezóny držal nasledujúcich zopár rokov Newcastle. Po Mníchovskej leteckej katastrofe v roku 1958 začalo fandiť United viac ľudí a takisto ich viac začalo chodiť na štadión. Kvôli tomu sa fanúšikovská základňa United rozrastala a od vtedy má Manchester každý rok najvyššiu ligovú návštevnosť v anglickom futbale, dokonca aj v Druhej divízii v sezóne 1974 – 75. V skutočnosti nemal Manchester najvyššiu návštevnosť v dvoch sezónach, keď prebiehala veľká rekonštrukcia štadióna Old Trafford v sezónach 1971 – 72, 1992 – 93.
Prieskum z roku 2002 s názvom Prichádzate z Manchestru? ukázal, že väčšina držiteľov permanentiek Manchestru City žije vo väčšom obvode, zatiaľ čo držitelia permanentiek na United žijú väčšinou v jednej oblasti.
Koncom 90. rokov a na začiatku 21. storočia stúpajúci záujem fanúšikov ponúkol možnosť na predaj klubu. Fanúšikovské zoskupenie IMUSA v roku 1998 veľmi silno odporovalo proti prevzatiu klubu Rupertom Murdochom. Ďalšia skupina Shareholders United Against Murdoch (neskôr Shareholders United a teraz Manchester United Supporters' Trust) vzniklo v tom čase aby povzbudilo fanúšikov na kúpu akcií. Sčasti preto aby mali fanúšikovia väčší hlas v otázkach ktoré sa ich týkajú, ako ceny vstupeniek a ich distribúcia a sčasti preto aby zabránili nechcenému kupcovi kúpiť dostatočný podiel akcií na riadenie klubu. Tento plán zlyhal a nezabránil aby sa stal Malcolm Glazer majoritným vlastníkom. Mnoho fanúšikov bolo pobúrených a niektorý založili odštiepenecký klub FC United of Manchester. Napriek zlosti väčšiny fanúšikov na nových majiteľov, návštevnosť stále stúpala. V súčasnosti má Manchester United okolo pol miliardy fanúšikov po celom svete. Čo je absolútny rekord !
Atmosféra vytváraná fanúšikmi na štadióne bola niekedy kritizovaná. V roku 2000 adresoval poznámku na časti tribún kapitán Roy Keane keď povedal, že títo diváci vôbec nesledujú futbal a ani mu nerozumejú a nazval ich krevetovo-sendvičový oddiel. Alex Ferguson tiež zopárkrát kritizoval fanúšikov, keď atmosféru na zápase 1. januára 2008 označil ako na pohrebe. Neskôr to okomentoval slovami: “Myslím, že podobné zápasy sme už v minulosti zažili. Stalo sa to pred niekoľkými rokmi, keď sme dominovali.” Po famóznej domácej výhre 1:0 nad Barcelonou, ktorá poslala United do finále Ligy majstrov v Moskve, Ferguson povedal, že fanúšikovia boli absolútne fantastický a dostali nás cez cieľovú čiaru.
Remove ads
Po založení klubu hral Newton Heath svoje domáce zápasy na malom ihrisku na North Road v Newton Heath. Hosťujúce tímy sa často sťažovali na stav trávnika, ktorý bol samé blato a kameň. Šatne tiež neboli pýchou domácich, pretože sa nachádzali 10 minút pešo od ihriska v krčme Three Crowns na Oldham Road. Neskôr sa presťahovali do ďalšej krčmy na Oldham Road Shears Hotel. No pokiaľ chcel klub ostať v lige, zmena bola nevyhnutná.
Heath zostali na North Road 15 rokov a v roku 1893, rok po vstupe do ligy, sa presťahovali na Bank Street v susednom meste Clayton. Nové ihrisko nebolo oveľa lepšie, len niekoľko stebiel trávy trčalo spod piesočnatého povrchu a oblaky dymu klesali z fabriky v susedstve. V jednom zápase odmietol hrať tím Walsall Town Swifts, pretože podmienky boli naozaj zlé. Pracovník odstránil vrstvu piesku a hostia konečne nastúpili a prehrali 14:0. Proti výsledku protestovali a ako dôvod svojej prehry uviedli zlé podmienky a zápas sa musel opakovať. Podmienky neboli omnoho lepšie a aj v opakovanom zápase prehral Walsall, tentoraz len 9:0.
V roku 1902 bol klub blízko bankrotu a ihrisku na Bank Street bolo súdom uzatvorené kvôli insolventnosti. Klub sa zachránil v hodine dvanástej vďaka kapitánovi Harrymu Staffordovi, ktorý zohnal potrebné peniaze pre odohratie zápasu na ihrisku Bristolu City a zohnal prechodné ihrisko v neďalekom Harpurhey na odohratie ďalšieho domáceho zápasu proti Blackpoolu.
Ďalšie investície priviedli klub opäť na správnu cestu. Po tom, čo sa klub premenoval na Manchester United, túžil po slušnom ihrisku. Šesť týždňov pred prvým triumfom v FA Cupe v apríli 1909 sa stal domovom Manchestru Old Trafford postavený na pôde, ktorú klub kúpil za 60 tisíc libier. Na vytvorenie projektu bol najatý architekt Archibald Leitch, ktorý dostal od sekretára klubu 30 tisíc libier na tento projekt. Pôvodné plány hovorili o štadióne s kapacitou 100 tisíc divákov, no nakoniec sa kapacita znížila na 77 tisíc divákov. Rekordná návšteva bola 76 962 divákov, čo bolo viac ako počet vtedajších fanúšikov. Na stavbe sa podieľali firmy Messrs Brameld a Smith of Manchester. Na otvárací zápas stáli lístky na státie 6 pencí, zatiaľ čo najdrahšie lístky na hlavnú tribúnu stáli až 5 šilingov. Otvárací zápas sa hral 19. februára 1910 proti FC Liverpool. Hostia ho vyhrali 4:3. Ako sa neskôr ukázalo, presťahovanie na nový štadión nemohlo prísť v lepšom čase. Len niekoľko dní po poslednom zápas na Bank Street sa pri búrke zrútila jedna z tribún.
Bombardovanie počas 2. svetovej vojny 11. marca 1941 zničilo väčšiu časť štadióna, hlavne hlavnú tribúnu. Tunel na južnej tribúne zostal celý zachovaný. Po vojne sa United obrátili na komisiu vojnových škôd a získali kompenzáciu 22 278 libier na opravu štadióna. Až do zrekonštruovania štadióna v roku 1949 nemohol hrať Manchester svoje domáce zápasy na Old Trafforde. To trvalo takmer 10 rokov. Počas tohto času hrali United domáce zápasy na ihrisku miestneho rivala City Maine Road. Za prenájom platili 5 tisíc libier ročne a percentá zo vstupného.
Nasledovalo postupné zastrešovanie štadióna. Najprv sa zakryla Stredford End a potom aj severná a južná tribúna. Staré strechy však znemožňovali výhľad na ihrisko mnohým fanúšikom, čo viedlo k ďalšej rekonštrukcii a k strechám s konzolovými nosníkmi, aké môžeme vidieť na štadióne aj dnes. Stredford End bola poslednou tribúnou s novou strechou, keď prestavba skončila pred sezónou 1993 – 94.
Umelé osvetlenie bolo prvýkrát namontované v päťdesiatych rokoch. Boli postavene štyri 55 metrov vysoké stĺpy, na každom bolo 54 svetiel. Celé osvetlenie stálo klub 44 tisíc libier a prvýkrát v zápase bolo použité 25. marca 1957. Staré osvetlenie bolo demontované v roku 1987, kedy ho nahradilo nové, integrované do strechy každej tribúny. Toto osvetlenie je v prevádzke dodnes.
V roku 1990 po tragédii v Hillsborough, bola vydaná správa, podľa ktorej museli byť na ligových štadiónoch všetky miesta na sedenie. Po následnej rekonštrukcii klesla kapacita štadióna na 44 tisíc divákov. Vďaka obrovskému záujmu fanúšikov sa musela zväčšiť aj kapacita. V roku 1995 sa o tretie poschodie rozšírila severná tribúna, čo zvýšilo celkovú kapacitu na 55 tisíc divákov. Potom nasledovalo rozšírenie východnej a neskôr západnej tribúny, čo zvýšilo kapacitu na 68 tisíc divákov. Posledné zvýšenie kapacity sa udialo v roku 2006, keď boli otvorené severovýchodný a severozápadný roh. Vďaka tomu bol utvorený nový rekord 76 098 divákov, len o 114 menej ako je celková kapacita štadióna.
Uskutočnili sa aj ďalšie pokusy rozšíriť štadión, hlavne južnú tribúnu, ktorá má stále len jedno poschodie. Náklady na toto rozšírenie by sa mohli vyšplhať až na 114 miliónov libier, čo je suma, ktorý bola investovaná do štadióna v posledných 14 rokoch. Táto prestavba by znamenala odkúpenie 50 domov, čo vyvolalo u miestnych obyvateľov značné rozpory. Rozšírenie by tiež muselo byť postavané ponad železnicu, ktorá vedie vedľa štadióna. Teoreticky by rozšírenie južnej tribúny aspoň o 2 poschodia a otvorenie juhozápadného a juhovýchodného rohu zvýšil kapacitu štadióna na 96 tisíc divákov, viac ako má Wembley.
Remove ads
Spoločnosť Chevrolet je hlavným sponzorom klubu. Ako súčasť dohody je logo tejto firmy umiestnené na dresoch a ďalších suveníroch. Dohodu s AIG oznámil šéf exekutívy Manchestru Ed Woodward.
Klub mal doteraz len troch hlavných sponzorov, ktorých logo nosili hráči na dresoch. Prvou a najdlhšie trvajúcou bola spolupráca s firmou Sharp Electronics, ktorá trvala od roku 1982 do roku 2000. Bola to jedna z najdlhších a najlukratívnejších dohôd v anglickej histórii. Logo firmy Sharp bolo na dresoch United počas 17 sezón, počas ktorých získal klub 7 titulov v lige, 5-krát vyhral FA Cup, raz Ligový pohár, raz PVP a raz Ligu majstrov. 11. februára 2000 podpísal Vodafone 4-ročný kontrakt na 30 miliónov libier, ktorý začal platiť pred sezónou 2000/01. V decembri 2003 bola dohoda predlžená o ďalšie 4 roky do roku 2008 za sumu 36 miliónov. Napriek tomu 23. novembra 2005 oznámil Vodafone ukončenie kontraktu v máji 2006, s dôvodu koncentrovania sa na sponzorstvo Ligy majstrov.
Okrem toho mal klub štyroch nezávislých výrobcov dresov. Prvým bola miestna spoločnosť Umbro. V roku 1975 to bola firma Admiral, ktorá bola prvým výrobcom so svojím logom na dresoch klubu. V roku 1980 nasledovala firma Adidas a v roku 1992 opäť firma Umbro. Sponzorstvo firmy Umbro trvalo ďalších 10 rokov, do doby kedy klub podpísal rekordnú zmluvu za 302,9 milióna libier s firmou Nike. Zmluva s Nike bola na 13 rokov do roku 2015.
Remove ads
Historicky sú najväčšími rivalmi Manchestru United kluby Liverpool, Manchester City V súčasnosti považuje mnoho fanúšikov za najväčšieho rivala Liverpool, vďaka úspechom oboch klubov.
Rivalita s Liverpoolom začala v 60. rokoch, keď boli oba kluby najsilnejšie v Anglicku a súperili spolu v každej sezóne. Rivalita s Manchestrom City siaha ešte do čias Newton Heath a zostala do dnes. Zatiaľ čo tradičná Lancashiersko-Yorkshierská rivalita s Leedsom United začala koncom 60. rokov, keď sa Leeds objavil na vrchole ligy. Táto rivalita trvala v 70. a 80. rokoch a svoj vrchol dosiahla pravdepodobne v roku 1992, kedy Leeds vyfúkol ligový titul Manchestru.
Vyhrané domáce súťaže
First Division / Premier League (20x) (rekord)
_Trophy.png)
(1907/08, 1910/11, 1951/52, 1955/56, 1956/57, 1964/65, 1966/67, 1992/93, 1993/94, 1995/96, 1996/97, 1998/99, 1999/2000, 2000/01, 2002/03, 2006/07, 2007/08, 2008/09, 2010/11, 2012/13)
FA Cup (13x)
- (1908/09, 1947/48, 1962/63, 1976/77, 1982/83, 1984/85, 1989/90, 1993/94, 1995/96, 1998/99, 2003/04, 2015/16, 2023/2024)
EFL Cup (6x)
- (1991/92, 2005/06, 2008/09, 2009/10, 2016/17, 2022/23)
Community Shield (21x) (rekord)
- (1908, 1911, 1952, 1956, 1957, 1965*, 1967*, 1977*, 1983, 1990*, 1993, 1994, 1996, 1997, 2003, 2007, 2008, 2010, 2011, 2013, 2016) * hviezdičkou sú označené zdieľané tituly[18]
Vyhrané medzinárodné súťaže
Liga majstrov UEFA (3x)
- (1967/68, 1998/99, 2007/08)
- (2016/17)
- (1990/91)
Superpohár UEFA (1x)
- (1991)
- (2008)
- (1999)
Double a Treble
- Double:
- Liga a FA Cup: 3
- 1993/94, 1995/96, 1998/99 (súčasť Treble)
- Liga a Ligový pohár: 1
- 2008/09
- Európsky double (Premier League a Liga majstrov): 2
- 1998/99 (súčasť Treble), 2007/08
- Liga a FA Cup: 3
- Treble (Liga, FA Cup a Liga majstrov): 1
- 1998/99
Krátkodobé súťaže ako Community Shield, Interkontinentálny pohár, MS klubov alebo Európsky superpohár nie sú započítavané do double alebo treble.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Manchester United FC
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
Remove ads