Real Madrid Club de Futból, všeobecne známy ako Real Madrid, je profesionálny futbalový klub nachádzajúci sa v Madride v Španielsku.
| Real Madrid | |||
| Celý názov | Real Madrid Club de Fútbol | ||
|---|---|---|---|
| Prezývka | Biely balet Galácticos" "Los Merengues" | ||
| Založený | 6. marec 1902 | ||
| Štadión | Santiago Bernabéu | ||
| Kapacita | 81 044 | ||
| Predseda |  Florentino Pérez | ||
| Tréner |  Carlo Ancelotti | ||
| Liga | La Liga | ||
| 2023/24 | 1. miesto | ||
| |||
          Tretie farby
| |||
Klub bol založený 6. marca 1902 ako Madrid Football Club, a už od začiatku nosil na domáce zápasy biele dresy. Slovo Real je po slovensky Kráľovský, toto udelenie dostal klub od kráľa Alfonza XIII v roku 1920 spolu s kráľovskou korunou na znaku. Klub hrá domáce zápasy na štadióne Santiago Bernabéu s kapacitou 81 044 od roku 1947. Na rozdiel od väčšiny Európskych športových inštitúcii vlastnia a prevádzkujú klub členovia Realu Madrid (socios) počas celej histórie.
Klub je jeden z najpodporovanejších tímov na svete.[1] Real Madrid je jedným z troch tímov, ktoré nikdy nezostúpili z La Ligy do nižšej súťaže, spoločne s Athleticom Bilbaom a FC Barcelonou. Real Madrid má veľa dlhodobých rivalov, medzi ktorými sú najznámejší FC Barcelona, známe ako "El Clásico", spoločne s Atléticom Madrid v takzvanom "El Derbi".
Real Madrid sa v 50. rokoch etabloval medzi najsilnejšie tímy v Španielsku a v Európe, keď dokázal vyhrať päť po sebe idúcich titulov v Európskych pohároch a sedemkrát sa dostal do finále. Úspechy zopakovali aj v lige, kde klub vyhral päťkrát titul v rozmedzí siedmych rokov. Tento tím spočíval z hráčov ako Alfredo di Stéfano, Ferenc Puskás, Francisco Gento a Raymond Kopa, a je považovaný za najlepší tím všetkých čias.[2][3][4]
V domácich súťažiach získal klub 67 titulov: rekordných 35 v La Lige, 20 v Copa Del Rey a 12 v Supercopa de España.[5] V Európskych a medzinárodných súťažiach vyhral klub rekordných 29 trofejí; rekordných 14 v Lige Majstrov UEFA, 2 v Pohári UEFA, rekordných 5 v Superpohári UEFA, a rekordných 8 v Majstrovstvách sveta klubov FIFA.[6]
Real Madrid bol 11. decembra 2000 vyhlásený v ankete FIFA Club of the 20th Century (Klub 20. storočia) za najlepší tím.[7] V júni 2017 sa stal prvým tímom, ktorý dokázal obhájiť Ligu Majstrov, čím predĺžil svoje prvé miesto v rebríčku klubov UEFA.[8][9]
Futbal doviedli do Madridu profesori a študenti Institución Libre de Enseñanza. V roku 1895 založili futbalový klub Football Sky, ktorý hral každé nedeľné ráno v Moncloe. V roku 1900 sa tento klub rozpadol na dva rôzne kluby New Foot-Ball de Madrid a Club Español de Madrid. Prezidentom týchto klubov bol Julián Palacios. V roku 1902 sa tieto kluby znovu zjednotili a nový klub niesol názov Sociedad Madrid Foot-ball Club. Prezidentom znovuspojeného klubu bol Juan Padrós Rubió, prvým sekretárom bol Manuel Medía a prvým klubovým pokladníkom bol José de Gorostizaga. V roku 1905, iba tri roky po založení, už Sociedad Madrid Foot-ball Club vyhral prvý pohár Copa del Rey. V roku 1920 Alfonz XIII udelil tímu možnosť nosiť v názve slovo Real čo znamená kráľovský, odvtedy je názov tímu Real Madrid C.F. Klub Real Madrid má od roku 1930 aj svoj rezervný tím Real Madrid Castilla.
Do roku 1978: Éra Santiaga Bernabeu a Alfreda Di Stefana
V roku 1905 odohral svoj prvý súťažný zápas za Real Madrid vtedy sedemnásťročný Santiago Bernabéu, ktorý sa stal legendou klubu. Bernabéu odohral v Reale celú svoju futbalovú kariéru a bol jedným z najlepších hráčov, ktorí v tej dobe v Španielsku hrávali. Po ukončení svojej futbalovej kariéry sa stal ihneď úradníkom klubu a Real začal prekvitať.[10] V roku 1920 bol vtedajší Sociedad Madrid Foot Ball Club premenovaný na kráľovský Real Madrid. Bernabéu Mal v hlave obrovskú víziu a chcel vybudovať najlepšie tým sveta.
Jeden z najvýznamnejších plánov Bernabeu bola samozrejme stavba nového štadióna. Najväčší prestup za jeho čias bol jednoznačne príchod Alfredo Di Stéfano, ktorý sa stal legendou klubu a najlepším hráčom v histórii klubu. Di Stéfano prišiel do Realu v roku 1953. Okolo jeho prestup bolo plno špekulácie, ale di Stefano sa nakoniec právoplatne stal hráčom Realu. Ihneď v prvej sezóne s Di Stéfanom v tíme ukončil klub biedne obdobie a dokázal vyhrať titul. Di Stefano sa pochopiteľne stal najlepším Strelcom klubu aj súťaže, keď dokázal streliť 29 gólov. Okolo roku 1955 tlačil Bernabéu na organizáciu Európskeho pohára, aby Real mohol konečne svoju silu ukázať aj proti európskym celkom.[11]
V Reale sa zrodil najlepší útok sveta a s hráčmi ako Ferenc Puskás (1958), Raymond Kopa (1956) a Francisco Gento (1953) si vyslúžil prezývku "Biely balet". V roku 1960 Real vyhral piatykrát v rade Pohár majstrov, keď si dokázal poradiť s Frankfurtom v pomere 7:3. Toto finále je dodnes považované za jedno z najlepších v histórii. Za Real sa štyrikrát Trafil Ferenc Puskás a trikrát Alfredo Di Stéfano.
Aj po odchode di Stéfana Real stále víťazí a pridáva na svoje konto jedno víťazstvo v španielskej Lige za druhým. Okrem iného Francisco Gento sa stal jediným hráčom na svete, ktorý dokázal šesťkrát vyhrať pohár majstrov európskych krajín. V 70. rokoch Real vyhral ďalších päť titulov v Lige a v Španielskom pohári a teraz vládli hviezdy ako Camacho, Juanito neba Santillana. 2. júna 1978 skončila éra Santiaga Bernabeu, ktorý zomrel prirodzenou smrťou. Po jeho smrti bol štadión Realu Madrid premenovaný na jeho dnešný názov Estadio Santiago Bernabéu. Týmto skončila jedna veľká a najslávnejšia éra madridského veľkoklubu.
Do roku 2009: Generácia "Supa" a začiatok novodobej histórie
V prvej polovici 80. rokov vládlo španielskemu futbalu Baskicko, teda Real Sociedad a Athletic Bilbao. Hoci Real si na španielsky titul musel počkať, rezerva v podobe Castilly si získala obľubu u fanúšikov svojím poňatím futbal. Castilla následne dodala hlavnému mužstvu budúce opory - utvorila sa tu os menom La Quinta[12][13], ktorej súčasťou boli hráči Emilio Butragueño, Manuel Sanchis, Martín Vázquez, Miguel Pardeza a Míchel.[14] Tí sa začali presadzovať na prelome rokov 1983 a 1984 a v ročníku 1984/85 sa už La Quinta mohla tešiť úspechu v Pohári UEFA. V treťom kole čelil Real Madrid finalistovi posledného ročníka, Anderlechtu keď vonku prehrali 0:3. Výsledok ale futbalisti Realu otočili, keď vďaka Butragueño (3 góly), Valdano (2 góly) a Sanchis (1 gól) vyhrali 6:1. Finále madridský celok zvládol triumfom nad maďarským Videoton.[14]
Klubový prezident Ramón Mendoza podporil nádejnú mládež akvizíciou Huga Sáncheza. Tréner Luis Molowny, ktorý v priebehu sezóny 1984/85 nahradil Amancio Amaru, obhájil Pohár UEFA a po šiestich rokoch vrátil titul majstra do hlavného mesta. Trénerovo rozostavenie 4-3-3 využívalo Huga Sáncheza na hrote podporovaného zo strán Valdano a Butragueño, ktorý mal prezývku "El Buitre" (Sup). Za nimi hral Míchel, ktorému v zálohe defenzívne vypomáhal Ricardo Gallego. Sánchez prezývaný Hugol strelil 22 gólov, čím podporil rekordný sezónu so ziskom 56 bodov naprieč 34 zápasmi v ére, kedy sa ešte za výhru udeľovali body dva.[14] Druhá Barcelona na Real strácala 11 bodov.
V tejto dobe dokázali futbalisti Realu vyhrať dvakrát Pohár UEFA, päťkrát španielsky titul a štyrikrát španielsky pohár. V roku 1990 dokonca Real vytvoril rekord v počte strelených gólov v jednej sezóne - v 38 ligových zápasoch padlo 107 gólov a Biely Balet jednoznačne získal titul.
Po konci tejto generácie ale do Madridu prišla kríza, ktorá vrcholila častým striedaním trénerov. Vtedajší prezident Ramón Mendoza dokonca v klube vytvoril dlhy a Real sa potácal vo veľmi zlej situácii. Nový prezident klubu Lorenzo Sanz však dokázal klub čiastočne dostať z dlhov a "Biely Balet" sa chystal opäť k výšinám.
2009 – 2013 Pérez opäť na scéne, Los Galacticos II, koniec Raúla a Mourinhova éra
Kráľovský klub z Madridu túžil po svojom 10. triumfe v Lige majstrov avšak po nepodarenej sezóne podal rezignáciu, Ramon Calderon. Po polroku prechodnej vlády Vicenteho Boluda sa do čela Realu znova dostal Florentino Pérez, ktorý začiatkom leta 2009 rozbehol projekt Galacticos II.
Do Realu Madrid prišli svetové mená na čele s Cristianom Ronaldom (94 miliónov eur) a Kaká (68 miliónov eur). Do tímu pribudli aj Karim Benzema, Raúl Albiol či Xabi Alonso. Vedenie klubu všetkým prichádzajúcim prichystalo obrovské prezentácie priamo na štadióne Santiaga Bernabéu, na ktoré dorazili tisíce fanúšikov, vrcholom bolo predstavenie Portugalcov Ronalda, ktorý vypredal sám celý štadión (80 tisíc fanúšikov). Pre viacerých iných hráčov to však znamenalo koniec pôsobenia v Reale. Odišli tak Klaas-Jan Huntelaar, Wesley Sneijder, Arjen Robben a v polovici sezóny aj Ruud van Nistelrooy. Ani zvučné posily však nepriniesli vytúžený úspech.[15]
V Copa del Rey Los Merengues vybuchli s Alcorcón, ktorý dokonca u doma vyhral 4-0![16] Potupu Real Madrid dokonal opätovným neúspechom v osemfinále Ligy majstrov, kedy ho vyradil Olympique Lyon.[17][18] Na ligovej pôde to dlho vyzeralo na zaujímavý koniec súťaže, však prehra v El Clásico znamenala, že Barcelona obhájila titul majstra. Prezident Pérez tak nelenil, odvolal trénera Pellegriniho a na jeho miesto dosadil Josého Mourinha, ktorý prišiel z Interu Miláno, a s ktorým Portugalčan zvíťazil vo finále Ligy majstrov na Santiagu Bernabéu.
Prišli Ángel Di María, Mesut Özil, Ricardo Carvalho a Sami Khedira, zatiaľ čo odišli Rafael van der Vaart, Mahamadou Diarra, ale hlavne Raúl González a Guti. Kráľovský veľkoklub týmto dopísal jednu zo svojich ďalších slávnych kapitol. Novým vodcom bielej armády sa stal ďalší klubový symbol - Iker Casillas.
Biely balet následne skutočne prerazil. V Lige majstrov došiel až do semifinále, kde padol po kontroverznom dvojzápase s Barcelonou. V La Lige tu bol znovu prehratý súboj s Barcelonou, aj keď sa nakoniec väčšina odborníkov zhodla, že sa o titul Los Blancos pripravili sami. Každému však utkvela v pamäti potupná prehra proti Barcelone z Nou Campu 5-0.[19] Toto všetko si Mourinhova družina vynahradila v Kráľovskom pohári. Na svojej púti vyradila postupne Murciu, UD Levante, Atlético Madrid a Sevillu. Vo veľkom finále sa stretla s Barcelonou, ktorú po predĺžení porazila gólom Cristiana Ronalda, ktorý ten rok prekonal všemožné strelecké rekordy.
V ročníku 2011/12 sa Biely balet prezentoval fantastickým futbalom, ktorý priniesol ligový titul. O tom sa prakticky rozhodol v Gran Derbi v Barcelone, kde rozhodoval famózny Ronaldo, ťahúň celého tímu. Ten stanovil nový klubový rekord, keď v jednej sezóne nastrieľal celkom 60 gólov a zároveň rekord La Ligy za najrýchlejšie dosiahnutie méty 100 gólov - stačilo mu na to len 92 zápasov.[20] V Copa del Rey Barca Realu oplatila predchádzajúcu finálovú porážku, kým v pohárovej Európe narazili na FC Bayern Mníchov. Nervy drásajúci penaltový rozstrel v odvete Madridistas nezvládli a čakanie na La Decimo (desiaty titul) sa predĺžilo.
Sezónu 2012/13 začal Real úspešne, keď v španielskom superpohári porazil Barcelonu vďaka väčšiemu počtu strelených gólov na ihrisku súpera. Tento rok take doplnil káder nádejný Luka Modrič, ktorý prišiel za 33 mil. libier z Tottenhamu. V lige majstrov vyžrebovali Real do "skupiny smrti" spoločne s Ajaxom Amsterdam, Manchestrom City a Borussiou Dortumund. V tejto ťažkej konkurencii skončil nakoniec druhý z Borussiou, ktorá skupinu vyhrala. Potom sa cez Manchester United a Galatasaray Istanbul dostal do semifinále, kde opäť nestačil na vynikajúcu Borussiu Dortmund, Keď v prvom zápase prehrali 4:1[21] a výhra 2:0 v odvete tak nebola postačujúca.[22] Ani v Copa del Rey sa Realu nepodarilo vyhrať, keď vo finále v predĺžení podľahol mestskému rivalovi atletike. Po tomto neúspechu oznámil president Peréz odchod kouča Mourinha po vzájomnej dohode.[23]
2013 – 2018: Carlo Ancelotti, Zinedine Zidane
Novým koučom bol 25. júna 2013 menovaný Carlo Ancelotti, ktorý s klubom podpísal trojročnú zmluvu a jeho hlavn7m asistentom sa stali Zinedine Zidane a Paul Clement.[24] 1. septembra potom sa dokončil veľký prestup, keď z Tottenhamu prišiel za takmer 100 mil. € Gareth Bale.[25] Nákup sa určite vyplatil, Bale nastrieľal nemálo dôležitých gólov, pričom jeden z nich zaistil Realu víťazstvo v Copa del Rey 2013/14 - vo finále proti Barcelone strelil Bale 5 minút pred koncom zápasu víťazný gól na 2-1, na ktorý už Barcelona nestihla odpovedať.[26]
Ligový titul v sezóne 2013/14 síce Real nezískal (vyhralo ho Atlético Madrid), ale stal sa víťazom Ligy majstrov UEFA po finálovej výhre 4:1 po predĺžení v derby práve nad Atletico Madrid.[27] Bolo to jeho jubilejné desiate víťazstvo v tejto najprestížnejšej európskej klubovej súťaži. Následne sa mu podarilo získať druhýkrát v histórii získať európsky Superpohár, v ktorom zvíťazil 12. augusta 2014 presvedčivo nad Sevilla FC 2:0 (obaja góly strelil Cristiano Ronaldo). Prvýkrát v histórii zvíťazil Real Madrid na MS klubov, keď vo finále v roku 2014 zvíťazil nad argentínskym San Lorenzom 2:0.
V sezóne 2014/15 klubu titul v lige unikol o dva body, keď ho získala Barcelona, v Lige majstrov skončil v semifinále. Po krátkom pôsobení Rafaela Beníteza (jún 2015-január 2016) bol hlavným trénerom menovaný Zinedine Zidane.[28] Pod jeho vedením skončil Real v máji 2016 opäť druhý za Barcelonou, na víťaza strácal jeden bod. Podarilo sa mu ale vyhrať Ligu majstrov.[29] V sezóne 2016/17 potom klub vyhral 33. titul v La Liga a opäť triumfoval aj v Lige majstrov, keď vo finále porazil Juventus Turín.[30] Real Madrid sa tak stal prvým klubom v novodobej histórii Ligy majstrov, ktorý dokázal triumf obhájiť. Zidanov zápis do histórie futbalu tým ale nekončil. Jeho zverenci zvíťazili v Lige majstrov aj v nasledujúcom ročníku a zdvihli nad hlavu pohár pre víťaza najprestížnejšej súťaže na svete tretíkrát za sebou.[31]
2018 – súčasnosť: Éra po Ronaldovi
V lete 2018 odišiel z Realu Cristiano Ronaldo do Juventusu za 117 miliónov eur, ktorý v minulých sezónach nastrieľal veľa gólov, a taktiež tréner Zinedine Zidane.[32] Do trénerského kresla zasadol Julen Lopetegui, ktorého kvôli dohode s Realom prepustili od španielskej reprezentácie pár dní pred začiatkom majstrovstiev sveta v Rusku. Madridskému klubu sa ale v La Lige 2018 zatiaľ príliš nedarilo. Julen Lopetegui bol prepustený z Realu Madrid po prehre nad Barcelonou (1:5) a nahradil ho dočasný tréner Santiago Solari, ktorý hral v Reale Madrid v rokoch 2000-2005. Pod jeho vedením sa tím zdvihol. Podľa španielskych pravidiel musel klub stanoviť do pätnástich dní stáleho trénera. Pod Solarim, ako dočasným koučom, vyhral španielsky tím všetky zápasy, okrem iného porazil v Lige majstrov 5:0 Plzeň a Solari bol pred reprezentačnou prestávkou menovaný stálym trénerom. Zmluvu podpísal až do roku 2021. Prišiel však pokles formy a do Realu sa vracia Zinedine Zidane, ktorého príchod znamenal vzostup.[33] V letnom prestupovom okne do Realu Madrid prišla za 100 miliónov eur niekoľkoročná hviezda anglickej Premier League, Eden Hazard. Zatiaľ najväčší úspech druhej Zidanovej éry je majstrovský titul zo sezóny 2019/2020, ktorá bola silne poznačená pandémiou Covid-19. Po neúspešnej sezóne 2020/2021 Zidane z klubu odchádza a na jeho miesto z Evertonu FC prichádza staronový tréner španielskeho celku Carlo Ancelotti, pod ktorým tento veľkoklub získal vytúžený 10. titul v Lige Majstrov, La Décimu. Podarilo sa mu zopakovať úspech z predchádzajúceho angažmán a Real Madrid sa pod jeho vedením stal po 14. krát víťazom Ligy Majstrov. Navyše sa mu podarilo vyhrať aj 35. titul v domácej La Lige, čím sa stal prvým trénerom, ktorý dokázal triumfovať vo všetkých piatich najprestížnejších európskych ligách.
Národné
La Liga
- Víťaz (36):
1931/32, 1932/33, 1953/54, 1954/55, 1956/57, 1957/58, 1960/61, 1961/62, 1962/63, 1963/64, 1964/65, 1966/67, 1967/68, 1968/69, 1971/72, 1974/75, 1975/76, 1977/78, 1978/79, 1979/80, 1985/86, 1986/87, 1987/88, 1988/89, 1989/90, 1994/95, 1996/97, 2000/01, 2002/03, 2006/07, 2007/08, 2011/12, 2016/17, 2019/20, 2021/22, 2023/24
Copa del Rey
- Víťaz (20):
1904/05, 1905/06, 1906/07, 1907/08, 1916/17, 1933/34, 1935/36, 1945/46, 1946/47, 1961/62, 1969/70, 1973/74, 1974/75, 1979/80, 1981/82, 1988/89, 1992/93, 2010/11, 2013/14, 2022/23
Supercopa de España
- Víťaz (13):
1988/89, 1989/90, 1990/91, 1993/94, 1997/98, 2001/02, 2003/04, 2008/09, 2012/13, 2017/18, 2019/20, 2021/22, 2023/24
Medzinárodné
Interkontinentálny pohár/Majstrovstvá klubov FIFA
- Víťaz (8):
Európsky pohár majstrov/Liga majstrov UEFA
- Víťaz (15):
1955/56, 1956/57, 1957/58, 1958/59, 1959/60, 1965/66, 1997/98, 1999/00, 2001/02, 2013/14, 2015/16, 2016/17, 2017/18, 2021/22, 2023/2024
Pohár UEFA/Európska liga UEFA
- Víťaz (2):
1984/85, 1985/86
Superpohár UEFA
- Víťaz (5):
2002, 2014, 2016, 2017, 2022
Prezidenti
|
|
|
Raúl González Blanco- Iker Casillas
- Guti
- Sergio Ramos
Roberto Carlos- Fernando Hierro
- Manuel Sanchís
- Marcelo
Cristiano Ronaldo
Karim Benzema- Míchel Salgado
- Iván Helguera
- Paco Gento
- Pepe
Ferenc Puskás
Alfredo di Stéfano- Gonzalo Higuaín
Hugo Sánchez- Ronaldo
Prišli
| Hráč | Klub | Cena |
|---|---|---|
 Aurélien Tchouameni |
AS Monaco | 80 mil. € |
 Antonio Rüdiger |
Chelsea FC | Zadarmo |
| Miguel Gutiérrez |
Real Madrid Castilla | B-tím |
| Antonio Blanco |
Real Madrid Castilla | B-tím |
| Álvaro Odriozola |
ACF Fiorentina | Návrat z hosťovania |
| Borja Mayoral |
AS Rím | Návrat z hosťovania |
 Reinier |
Borussia Dortmund | Návrat z hosťovania |
 Kubo Takefusa |
RCD Mallorca | Návrat z hosťovania |
| Víctor Chust |
Cádiz CF | Návrat z hosťovania |
Odišli
| Hráč | Klub | Cena |
|---|---|---|
| Casemiro |
Manchester United FC | 70,65 mil. € |
| Borja Mayoral |
Getafe FC | 10 mil. € |
| Kubo Takefusa |
Real Sociedad | 6,5 mil. € |
| Migel Gutiérrez |
Girona FC | 4 mil. € |
| Víctor Chust |
Cádiz CF | 1 mil. € |
 Luka Jović |
AFC Fiorentina | Zadarmo |
| Isco |
Sevilla FC | Zadarmo |
| Marcelo |
Olympiacos FC | Zadarmo |
 Gareth Bale |
Los Angeles FC | Zadarmo |
| Reinier |
Girona FC | Hosťovanie |
| Antonio Blanco |
Cádiz CF | Hosťovanie |
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
