Kronia

Kronia (starogr. Κρόνια) bola starogrécka slávnosť na počesť boha (Titána) Krona, oslavovaná v Aténach 12. dňa atického mesiaca hekatombaión.^[1][2] Tento sviatok sa oslavoval spolu s rodinou a priateľmi a na spoločnej hostine sa zúčastnili aj otroci.^[3]

Maľba na červenofigúrovom peliké, zobrazuje Rheiu podávajúcu Kronovi kameň zabalený do plienok aby ho zhltol (namiesto malého Dia), cca 460 – 450 pred Kr., Metropolitan Museum of Art, New York

Kronia, sviatok oslavovaný uprostred leta, tesne po gréckom Novom roku (takmer v splne v lunárnom mesiaci^[4]), bol pomenovaný po Titánovi Kronovi, ktorý podľa mýtu vládol vesmíru počas „Zlatého veku ľudstva“, keď neexistoval hlad, smrť, choroby, sociálne rozdiely ani útlak. Potom však Zeus porážkou Krona a ostatných Titánov v boji nastolil vo vesmíre „olympský poriadok“. Kronia odrážala toto dedičstvo Krona (rovnako ako možno aj to, že bol pôvodne bohom úrody – koniec koncov ovládal kosák, ale kosák bol tiež zbraňou, ktorú použil pri kastrácii svojho otca^[5]).^[6]

Bronzová soška Krona so svojim symbolickým kosákom, Národné archeologické múzeum (Florencia)

Počas tohto sviatku bol pozastavený obvyklý poriadok v spoločnosti. Otroci v ten deň okrem iného hodovali so svojimi majiteľmi a hrali s nimi hry. Otroci tiež vyvolávali na uliciach zmätok a robili hluk. Toto narušenie bežných spoločenských zvykov predstavoval akýsi návrat k „Zlatému veku Krona“, keď útlak a sociálne rozdiely neexistovali.^[6] Rímsky dramatik Lucius Accius o tom zaznamenal: „Väčšina Grékov, a najmä Atény, oslavujú sviatok na počesť Saturna, ktorý je u nich známy ako Kronia; Na oslavu tohto dňa vo všetkých obciach a mestách veselo slávia sviatok a každý čaká na svojich otrokov; ten istý zvyk sa odtiaľ preniesol aj k nám, aby aj tu otroci hodovali so svojimi pánmi.“^[7][8] Macrobius tvrdil, že Kronia bola najpopulárnejšia medzi Aténčanmi, ktorí ju oslavovali hostinami, na ktorých páni slúžili svojim otrokom.^[3]

Na konci sviatku odsúdeného zločinca, ktorého držali nažive až do Kronie, odviedli pred brány k soche Aristobule („Aristoboule“, je epiteton Artemidy, bol eufemizmom pre trest smrti a mal súvislosť s verejnými popravami^[9]), dali sa mu napiť vína a usmrtili ho.^[6] Tento „očistný rituál“ znamenal koniec neporiadku a chaosu a návrat k bežnému životu.^[10]

V roku 1983 boli v starovekej Chattuši nájdené fragmenty churritsko-chetitského bilingválneho nápisu s „Piesňou oslobodenia“ (asi 1400 pred Kr.), teda prepustením otrokov a odpustením ich dlhov.^[11] Tento dvojjazyčný nápis sa nezmieňuje o samotných rituáloch, ale uvádza sprievodný mýtus. V tomto mýte sa najvyšší boh neba, Teššub, stretáva s bohyňou Slnka a Zeme, Allani, na hostine, na ktorej sa zúčastňujú aj prabohovia, ktorí boli vyhnaní do podsvetia; sedia dokonca po Teššubovej pravici. Oslavu dočasného pozastavenia nebeského poriadku pravdepodobne sprevádzalo dočasné pozastavenie spoločenského poriadku na zemi. Inými slovami, mýtus o „prabohoch“ bol spojený s rituálom „zmeny poriadku“ medzi pánmi a otrokmi alebo slobodnými a vojnovými zajatcami. Pôvodne sa Kronia v starogréckom svete oslavovala len v malej skupine miest, a to na Samose, Kolofóne a na niekoľkých susedných ostrovoch a miest, odkiaľ sa tento sviatok dostal do Atén. Význačnosť mesta Ebla v epose Churrijcov a Chetitov však ukazuje na to, že „rituál zvrátenia poriadku“ má pôvod v severnej Sýrii.^[12]

Referencie

1. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 331.
2. S. C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2020. ISBN 978-01-9109-239-8. S. 558.
3. Stefan Schmidt, John Howard Oakley. Hermeneutik der Bilder. München : C.H.Beck, 2009. ISBN 978-34-0659-321-5. S. 132.
4. Noel Robertson. Religion and Reconciliation in Greek Cities. New York : Oxford University Press, USA, 2010. ISBN 978-01-9539-400-9. S. 64.
5. David Sacks, Oswyn Murray, Lisa R. Brody. Encyclopedia of the Ancient Greek World. New York : Infobase Publishing, 2014. ISBN 978-14-3811-020-2. S. 96.
6. Jan N. Bremmer. Interpretations of Greek Mythology. London : Routledge, 2014. ISBN 978-13-1780-023-1. S. 128.
7. Matthew Dillon, Lynda Garland. Ancient Rome. London : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3676-143-0. S. 165.
8. Pierre Destrée, Jan Opsomer, Geert Roskam. Utopias in Ancient Thought. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2021. ISBN 978-31-1073-312-9. S. 46.
9. Maarten Jozef Vermaseren, Eugene N. Lane. Cybelle, Attis and related cults. Leiden : BRILL, 1996. ISBN 978-90-0410-196-8. S. 179.
10. Arthur George. The Mythology of America's Seasonal Holidays. London : Springer Nature, 2020. ISBN 978-30-3046-916-0. S. 61.
11. Jan Bremmer. Greek Religion and Culture, the Bible and the Ancient Near East. Leiden : BRILL, 2008. ISBN 978-90-4743-271-5. S. 85.
12. Jan Bremmer. The World of Greek Religion and Mythology. Tübingen : Mohr Siebeck, 2020. ISBN 978-31-6154-451-4. S. 443.