Filozofia 20. storočia

	Dejiny západnej filozofie
	Západná filozofia
	Podľa éry ; Predsokratovská filoz. • Staroveká filoz.; Stredoveká filoz. • Renesančná filoz.; Novoveká filoz. • Súčasná filozofia ; ; Podľa storočia ; Filozofia 17. stor. • Filozofia 18. stor.; Filozofia 19. stor. • Filozofia 20. stor.
	Pozri aj
	Východná filozofia; (Babylonská · Indická · Iránska; Čínska · Kórejská)
	z • d • u

Filozofia 20. storočia je pestrou zmesou vzájomne sa prelínajúcich a ovplyvňujúcich smerov a škôl. V 20. storočí vznikli či sa rozvinuli smery ako filozofia života, filozofia mysle, existencializmus, marxizmus a neomarxizmus, fenomenológia, novotomizmus, štrukturalizmus, postštrukturalizmus, postmodernizmus a ďalšie. Postupne sa však diferencovali dve pomerne samostatné skupiny, z ktorých prvá – analytická filozofia – má silnú pozíciu v anglosaskom svete (niekedy tiež anglosaská filozofia), zatiaľ čo tzv. kontinentálna filozofia je považovaná za tradičnejšiu a vychádzajúcu hlavne (ale nielen) z fenomenológie.

Dejiny západnej filozofie

Filozofia 20. storočia

Analytická filozofia

Logický pozitivizmus <> Logický atomizmus <> Filozofia jazyka <> Filozofia mysle a Kognitívne vedy <> Filozofia vedy <> Neopragmatizmus <> Verifikacionizmus <> Epistemológia <> Viedenský krúžok

Kontinentálna filozofia

Fenomenológia <> Marxizmus <> Neomarxizmus <> Existencializmus <> Filozofia života <> Filozofia človeka <> Frankfurtská škola a Kritická teória <> Psychoanalytická teória <> Filozofická hermeneutika <> Novoscholastika a Novotomizmus <> Štrukturalizmus a Dekonštrukcia <> Postmodernizmus

Rýchle fakty

Zavrieť

Remove ads

Dvadsiate storočie je nielen z hľadiska filozofických paradigiem mimoriadne búrlivým obdobím, v ktorom ľudstvo zakúsilo jednak množstvo zásadných objavov, explóziu vedeckých poznatkov a so žiadnym iným obdobím neporovnateľný rozmach vedy, techniky a pokroku, na druhej strane sa filozofia musela vyrovnať s mimoriadnymi tragédiami. Aby bolo možné pochopiť peripetie filozofickej reflexie v 20. storočí, je nutné pochopiť dejinnú situáciu, v ktorej boli pre pestrý pluralizmus filozofických smerov položené základy, východiská a platformy.

Na filozofiu mali vplyv hlavne tieto dejinno-vedecké premeny a charakteristické zlomy:

obrat v kozmológii a fyzike (neeuklidovské geometrické systémy, Einsteinove teórie relativity, kvantová teória Maxa Plancka, vlnová mechanika, objav atómovej štruktúry a rozvoj fyziky elementárnych častíc, teória Veľkého tresku, konečnosť a rozpínanie vesmíru, kozmické lety, teória hier);
dve svetové vojny ako najväčšie vojenské konflikty v dejinách ľudstva, pri ktorých zahynulo bezmála 60 miliónov ľudí;
atómové a vodíkové zbrane ako hrozba totálnej devastácie života na Zemi;
revolučná politická situácia (Veľká ruská revolúcia, stalinizmus, fašizmus, nacionálny socializmus, marxisticko-leninský ortodoxný komunizmus, vzostup a pád sovietskeho impéria, imperializmus a rozpad koloniálnych ríš; množstvo lokálnych vojen a revolúcií, politické a náboženské prenasledovanie, holokaust a genocídy, vznik OSN a novodobé definície ľudských práv, vytvorenie sociálnych trhových ekonomík);
populačná explózia, kedy ľudstvo dosiahlo počet takmer 6 miliárd osôb, čo vyvoláva hrozbu vyčerpania nerastných surovín a zdrojov energie, ničenie prírodných základov života a životného prostredia, narušenie ozónovej vrstvy a bezprostredné ohrozenie globálnym otepľovaním, tiež hladomory;
búrlivý rozvoj technológií, uľahčujúcich život a vytvárajúcich základ novodobej informačnej spoločnosti (rádio, televízia, osobný počítač, Internet, satelity v kozme, GPS, mobilné telefóny, masmédiá, prudký rozvoj automobilizmu, leteckého priemyslu a cestovného ruchu, medicínske objavy, genetické inžinierstvo a nové paradigmy či množstvo objavov v mnohých ďalších vedách atď.);
rozštiepujúca špecializácia vied smerujúca do podoby bohatého pluralizmu vedeckých odvetví a disciplín;
globalizácia.

V 20. storočí výsledky empirických vied vzrástli tak enormne, že jedinému človeku ani nie je možné myšlienkovo pojať svoju dobu, ako vravel už v 19. storočí Hegel. Je potrebná teda tímová spolupráca. Preto je samozrejmé predvídať, že ani filozofia nebude výnimkou a tiež sa zásadne spluralizuje nezvratným spôsobom v snahe postihnúť tak radikálnu zmenu obrazu sveta, sveta človeka, ako i obrazu človeka samotného, ktoré sa udiali práve v minulom storočí. Filozofia je úspechmi ľudskej vedy a stroskotaním ľudskej humánnosti do hĺbky poučená a učí sa naďalej vyrovnať so všetkými relevantnými fenoménmi. Odkaz 19. storočia bol svojrázne rozvinutý a následne i prekonaný, pričom sa objavili aj nové myšlienkové iniciatívy.

Remove ads

Francis Herbert Bradley (1846 – 1924)
Gottlob Frege (1848 – 1925)
Henri Bergson (1859 – 1941)
John Dewey (1859 – 1952)
Edmund Husserl (1859 – 1938)
Lucien Labethonniere (1860 – 1932)
Maurice Blondel (1861 – 1949)
Rudolf Steiner (1861 – 1925)
Alfred North Whitehead (1861 – 1947)
Heinrich Rickert (1863 – 1936)
George Santayana (1863 – 1952)
Ernst Troeltsch (1863 – 1923)
Miguel de Unamuno (1864 – 1936)
Benedetto Croce (1866 – 1952)
John Ellis McTaggart (1866 – 1925)
Édouard Le Roy (1870 – 1954)
Bertrand Russell (1872 – 1970)
George Edward Moore (1873 – 1958)
Nikolaj Alexandrovič Berďajev (1874 – 1948)
Ernst Cassirer (1874 – 1945)
Max Scheler (1874 – 1928)
Albert Schweitzer (1875 – 1965)
Carl Gustav Jung (1876 – 1961)
Oswald Spengler (1880 – 1936)
Pierre Teilhard de Chardin (1881 – 1955)
Nicolai Hartmann (1882 – 1950)
Louis Lavelle (1883 – 1951)
José Orrtega y Gsset (1883 – 1951)
Martin Buber (1878 – 1965)
Lev Davidovič Trockij (1879 – 1940)
Moritz Schlick (1882 – 1936)
Nicolai Hartmann (1882 – 1950)
Jacques Maritain (1882 – 1973)
José Ortega y Gasset (1883 – 1955)
Gaston Bachelard (1884 – 1962)
Étienne Gilson (1884 – 1978)
Ernst Bloch (1885 – 1977)
Romano Guardini (1885 – 1968)
Paul Tillich (1886 – 1965)
Hedwiga Conrad-Martiusová (1888 – 1966)
Martin Heidegger (1889 – 1976)
Gabriel Marcel (1889 – 1971)
Arnold Toynbee (1889 – 1975)
Ludwig Wittgenstein (1889 – 1951)
Rudolf Carnap (1891 – 1970)
Antonio Gramsci (1891 – 1937)
Edith Steinová (1891 – 1942)
Walter Benjamin (1892 – 1940)
Max Horkheimer (1895 – 1973)
Karl Loewith (1897 – 1973)
Herbert Marcuse (1898 – 1979)
Leo Strauss (1899 – 1973)
Gilbert Ryle (1900 – 1976)
Hans-Georg Gadamer (1900 – 2002)
Alfred Tarski (1901 – 1983)
Nicola Abbagnano (1901 – 1990)

Jean Guitton (1901 – 1999)
Henri Lefebvre (1901 – 1991)
Mortimer Adler (1902 – 2001)
Herbert Feigl (1902 – 1988)
Karl Popper (1902 – 1994)
Frank Plumpton Ramsey (1903 – 1930)
Joachim Ritter (1903 – 1974)
Theodor Wiesengrund Adorno (1903 – 1969)
Carl G. Hempel (1905 – 1997)
John Wisdom (1904 – 1993)
Emmanuel Mounier (1905 – 1950)
Maurice Nédoncelle (1905 – 1976)
Ayn Rand (1905 – 1982)
Rush Rees (1905 – 1989)
Jean-Paul Sartre (1905 – 1980)
Georges Canguilhem (1904 – 1995)
Hannah Arendtová (1906 – 1975)
Kurt Gödel (1906 – 1978)
Emmanuel Lévinas (1906 – 1995)
Nelson Goodman (1906 – 1998)
Jean Hyppolite (1907 – 1968)
Maurice Blanchot (1908 – 2003)
Claude Lévi-Strauss (1908)
Maurice Merleau-Ponty (1908 – 1961)
Simone de Beauvoir (1908 – 1986)
Willard Van Orman Quine (1908 – 2000)
Max Black (1909 – 1988)
Isaiah Berlin (1909 – 1997)
Simone Weilová (1909 – 1943)
Alfred Jules Ayer (1910 – 1989)
John Langshaw Austin (1911 – 1960)
Norman Malcolm (1911 – 1990)
Wilfrid Sellars (1912 – 1989)
Carl Friedrich Freiherr von Weizsäcker (1912)
Alan Turing (1912 – 1954)
Albert Camus (1913 – 1960)
Herbert Paul Grice (1913 – 1988)
Hermann Krings (1913 – 2004)
Paul Ricoeur (1913 – 2005)
Roderick Chisholm (1916 – 1999)
Georg Henrik von Wright (1916 – 2003)
Peter Thomas Geach (1916 – 2013 )
Donald Davidson (1917 – 2003)
Louis Althusser (1918 – 1990)
Gertrude Anscombová (1919 – 2001)
Richard M. Hare (1919 – 2002)
Peter Frederick Strawson (1919 – 2006)
J.J.C. Smart (1920)
Karl Albet (1921)
John Rawls (1921 – 2002)
Sidney Morgenbesser (1921 – 2004)
Ruth Barcan Marcus (1921)
Thomas Samuel Kuhn (1922 – 1996)
Imre Lakatos (1922 – 1974)
René Girard (1923)

Walter Pitts (1923 – 1969)
Arthur Danto (1924)
Paul Karl Feyerabend (1924 – 1994)
Jean-François Lyotard (1924 – 1998)
Gilles Deleuze (1925 – 1995)
Michael Dummett (1925)
Stanley Cavell (1926)
Michel Paul Foucault (1926 – 1984)
Hermann Luebbe (1926)
Leonardo Polo (1926)
Hilary Putnam (1926)
Edmund Gettier (1927)
Robert Spaemann (1927)
Bernard Williams (1929 – 2003)
Jean Baudrillard (1929)
Harry Frankfurt (1929)
Jürgen Habermas (1929)
Jacques Derrida (1930 – 2004)
Richard Rorty (1931 – 2007)
Anthony Kenny (1931)
Roger Penrose (1931)
Juan Carlos Scannone (1931)
Charles Taylor (1931)
John Searle (1932)
Fridolin Wiplinger (1932 ((--))1973)
Jaegwon Kim (1934)
Jerry Fodor (1935)
Ian Hacking (1936)
Gianni Vattimo (1936)
Thomas Nagel (1937)
Robert Nozick (1938 – 2002)
Alvin Goldman (1938)
Gilbert Harman (1938)
Peter Hacker (1939)
John D. Caputo (1940)
Saul Kripke (1940)
Jean-Luc Nancy (1940)
David Lewis (1941 – 2001)
Robert Audi (1941)
Ned Block (1942)
Daniel Dennett (1942)
John McDowell (1942)
John Zerzan (1943)
Simon Blackburn (1944)
Raymond Geuss (1946)
Peter Singer (1946)
Paul Horwich (1947)
Martha Nussbaum (1947)
Slavoj Zizek (1949)
Robert Brandom (1950)
Colin McGinn (1950)
Christopher Peacocke (1950)
Christine Korsgaard (1952)
Kwame Anthony Appiah (1954)
James F. Conant (1958)
Stephen Neale (1958)

Remove ads

Realizmus

Bližšie informácie v hlavnom článku: Realizmus

Rozvoj novovekej filozofie priniesol množstvo prvkov antimetafyzického charakteru filozofického myslenia (Kant, pozitivizmus, Nietzsche, materializmus, Marx a Engels). Pod vplyvom antimetafyzických hnutí vznikol na začiatku 20. storočia filozofický realizmus ako voľné združenie filozofov podporujúcich rehabilitáciu metafyziky. Nejde o návrat k tradičnej metafyzike, ale skôr o renesanciu metafyziky na základe reflexie pozitivizmu a nihilizmu. Dôležitým znakom je uznanie reálneho jestvovania sveta mimo „Ja“ („ne-Ja“). Táto vonkajšia skutočnosť jestvuje nezávisle od „Ja“ a zároveň autonómne. Realisti tiež riešia problém poznateľnosti „ne-Ja“, pričom určitú mieru poznateľnosti realite uznávajú všetci. Realizmus nadobudol v dejinách myslenia rôzne podoby – už v stredoveku pôsobil stredoveký realizmus, v 20. storočí sa formuje kritický realizmus, intuitívny realizmus, v roku 1948 sa dokonca vytvorila „Asociácia pre realistickú filozofiu“. Moderný realizmus sa budoval na troch základných princípoch:

1. Aj materiálny, aj duševný ideálny svet reálne jestvujú a sú navzájom nezávislé.

2. Na základe intencie vedomia jestvuje poznávacia zhoda materiálneho a imateriálneho sveta.

3. Na základe „zdravého rozumu a reálnych prírodných zákonov“ je možné formulovať morálne normy.

Realizmus 20. storočia predstavuje teoretický rámec rôznych filozofických postojov (novopozitivizmu, fenomenológie, existencializmu, personalizmu, novotomizmu), v rámci ktorého sa istým spôsobom zjednocujú stúpenci nezávislosti jestvovania tzv. objektívnej reality. Realizmus mal najsilnejšie pozície najmä v Anglicku a to až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Poprednými predstaviteľmi sú najmä Georg Edward Moore, Bertrand Russell, Franz Brentano, Samuel Alexander, Alfred North Whitehead, Nicolai Hartmann alebo Roy Wood Sellars.

Ortodoxný marxizmus a neomarxizmus

Bližšie informácie v článkoch: Marxizmus, Neomarxizmus a Marxizmus-leninizmus

Vo vývine marxistického myslenia môžeme pozorovať v 20. storočí dve vývojové línie – marxizmus-leninizmus vo východnej Európe známy aj ako ortodoxný marxizmus a neomarxizmus v západnej Európe. Podstatným momentom rozvoj marxizmu bol fakt, že po uchopení moci komunistickými stranami v jednotlivých krajinách sa teoretické jadro celého marxizmu stalo súčasťou štátnej ideológie. Takéto „poštátnenie“ marxistickej filozofie výrazne ovplyvnilo jej smerovanie. K rozvoju ortodoxného marxizmu prispeli práce Karla Marxa (Ekonomické-filozofické rukopisy, Manifest komunistickej strany, Bieda filozofie, Kapitál,...) a Vladimíra Lenina (Materializmus a empírio-kriticizmus, Filozofické zošity, Štát a revolúcia,...). Po formálnej stránke sa ortodoxný marxizmus delí na dialektický materializmus a historický materializmus. Dialektický materializmus sa venuje vývoju hmoty, vedomia a spoločnosti, pričom čerpá dialektickú metódu najmä od Hegela. Spadali sem aj otázky ontologického a epistemologického charakteru. Historický materializmus je dialekticko-materialistickou koncepciou vývoja spoločnosti, pričom súčasťou učenia je téza o nevyhnutnej revolučnej premene buržoáznej ekonomickej formácie na vyšší typ usporiadania – pretvorenie v socializmus so svojou ústrednou hybnou silou v podobe robotníckej triedy, a neskôr prerod v komunizmus, ktorého základnou charakteristikou má byť beztriedna spoločnosť.

Západný typ marxizmu sa od dvadsiatych rokov 20. storočia chápe ako neomarxizmus. Neomarxisti sa stavali kladne najmä k raným prácam Karla Marxa, pričom práce Engelsa a Lenina zväčsa odmietali, takže zo strany ortodoxných marxistov je tento smer označovaný ako revizionistický. Predstaviteľmi sú najmä György Lukács, Karol Korsch, Roger Garaudy, Louis Althusser, Henri Marcuse, Herbert Marcuse, Theodor Wiesengrund Adorno, Max Horkheimer, Jürgen Habermas. Základné rysy neomarxizmu sú tieto:

neomarxisti nezaujímajú voči Marxovi žiadny postoj kultu; etablujú sa skôr ako kritickí „sociálni filozofi“, čím sa, ak žijúc v sovietskej mocenskej sfére vplyvu, dostávali do konfliktu s vládnucou ortodoxiou;
kritická sociálna filozofia sa rozvíjala najmä v tzv. Frankfurtskej škole;
použitie dialektickej metódy inšpirovanej Hegelom;
kritická sebareflexia a kritika súdobej spoločnosti;
úsilie spojiť teoretické myslenie s praktickým konaním;
odmietanie revolučných praktík (obzvlášť Horkheimer a Adorno).

Fenomenológia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fenomenológia

Existencializmus

Bližšie informácie v hlavnom článku: Existencializmus

Filozofia človeka

Bližšie informácie v hlavnom článku: Filozofia človeka

Moderná filozofická antropológia

Na začiatku storočia sa v dôsledku prudkého rozvoja spoločenských vied o človeku začala etablovať moderná filozofická antropológia, na ktorej vzniku mal najväčšiu zásluhu Max Scheler. Moderné antropologické koncepty sú vo všeobecnosti založené na predpoklade opísateľnosti tzv. antropologickej konštanty, teda akejsi univerzálnej vlastnosti človeka, pričom filozofické bádanie sa orientuje následne na objasnenie tejto konštanty. Medzi najvplyvnejšie projekty antropologickej konštanty sa zaraďuje "otvorenosť k svetu" Maxa Schelera a tiež jeho postulát ducha v súvislosti s ľudskou osobou, ďalej "excentricita" Helmutha Plessnera (schopnosť človeka spredmetniť seba samého) a "nedostatok" Arnolda Gehlena (človek ako nedokonalý živý tvor, potrebujúci k prežitiu kultúru a civilizáciu). Na začiatku 70. rokov 20. storočia sa tieto totalizujúce koncepty začínajú prispôsobovať dlhodobému vplyvu antropologického redukcionizmu. Podstata človeka sa tak potom riešila vo vzťahu k jeho dejinnosti a skúsenosti so svetom. Najnovšie filozofické myslenie skúma "conditio humana", teda ľudskú podmienenosť, ktorá istým spôsobom, hoci nedokonalo, napomáha k vymedzeniu ľudskej bytosti. Rozvoj filozofickej antropológie má naďalej relevantný význam so vzrastajúcimi poznatkami v oblasti biológie človeka, medicíny, technológií, kognitívnych vied a spoločenských vied.

Psychoanalýza

Bližšie informácie v hlavnom článku: Psychoanalýza

Na filozofiu 20. storočia mal nepochybne vplyv aj nárok psychoanalytickej školy Sigmunda Freuda a jej nonkonformistov Alfreda Adlera a Carla Gustava Junga. Tento nárok spočíval v ašpirácii odhaliť za iracionálnou nevôľou neurotických symptómov skrytú, no zrozumiteľnú systematiku. Teória psychoanalýzy následne postavila zdôvodnenie neuróz na pôsobení vnútornej nevedomej časti ľudského Ja, v ktorej dochádza k duševnému konfliktu na základe potlačovaných pudov. Nevedomá reč (neurózy, sny) je realizáciou pudov, ktoré boli vytlačené z vedomia do nevedomia. Freud pritom videl konflikt pudovosti najmä v oblasti ľudskej sexuality. Zámer psychoanalytickej terapie spočíva následne v tom, aby sa psychika zbavila svojej úzkej spätosti s duševnými ranami a traumami z detstva prostredníctvom ich opätovného prežitia v už dospelom a zrelom vedomí. Freudova antropológia predstavuje skeptickú pozíciu voči racionalite ľudskej slobodnej vôle a schopnosti človeka "byť vlastným pánom". Ide o spochybnenie viery v autonómiu človeka, čím sa vo filozofickej antropológii pôvodné racionalistické, karteziánske Ego značne degraduje. Dokonca i všetko duchovné v človeku je len vysoko-sublimovaná forma sexuálnej energie.

Iné prúdy modernej psychológie redukovali človeka vyhlásením vnútorného prežívania a introspekcie za zmysluprázdny priestor. Tak si počínal najmä behaviorizmus, ktorý chápal každé konanie človeka za nutný dôsledok konštelácie určitých vzruchov (B. F. Skinner). Neskôr v snahe utvoriť celostnejší pohľad na psychiku človeka sa dbalo aj na perspektívu samotného poznávajúceho a pociťujúceho subjektu. Kritickou reakciou na psychoanalýzu bol tiež prúd humanistickej psychológie. Tento smer upriamuje pozornosť na osobnostnú a intelektuálnu charakteristiku človeka, jeho hodnotovú orientáciu a jeho potrebu sebarealizácie (A. H. Maslow, Erich Fromm, Carl Rogers, Viktor Frankl). Humanistickí psychológovia čerpajú filozofickú inšpiráciu najmä v personalizme a existencializme.

Štrukturalizmus

Bližšie informácie v hlavnom článku: Štrukturalizmus

Filozofická hermeneutika

Bližšie informácie v hlavnom článku: Filozofická hermeneutika

Kresťanská filozofia a novoscholastika

Bližšie informácie v článkoch: Kresťanská filozofia a Novoscholastika

Postmodernizmus

Bližšie informácie v hlavnom článku: Postmodernizmus

Remove ads

Bližšie informácie v hlavnom článku: Analytická filozofia

Frege, Moore, Russell

Bližšie informácie v článkoch: Gottlob Frege, George Edward Moore a Bertrand Russell

Wittgenstein

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ludwig Wittgenstein

Oxfordská filozofia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Oxfordská filozofia

Viedenský krúžok

Bližšie informácie v hlavnom článku: Viedenský krúžok