Sovietska intervencia v Afganistane

Sovietska invázia do Afganistanu bola ozbrojená intervencia Sovietskeho zväzu v Afganistane na pomoc komunistickej Ľudovo demokratickej strane Afganistanu v boji proti mudžáhidom. Prebiehala od 25. decembra 1979 do 15. februára 1989, keď sa sovietske vojská po neúspechoch v boji proti mudžáhidom stiahli z krajiny. Bojové operácie viedla najmä sovietska 40. armáda. V priebehu 9 rokov bojov utrpela sovietska strana pomerne vysoké straty. Zabitých bolo okolo 13 000 vojakov a ďalších viac ako tisíc zomrelo na choroby alebo pri nehodách. Počet obetí na afganskej strane je však odhadovaný^[1] na stonásobok – zomrelo približne 1,25 milióna^[1] ľudí vrátane civilistov (vrátane 75 000 až 90 000 mudžáhidov). Kvôli brutalite, rozsahu a charakteru bojových operácií je niekedy porovnávaná s Vietnamskou vojnou. Obidve tieto vojny boli zástupnými konfliktami priameho súperenia medzi blokmi počas studenej vojny.

Sovietska invázia do Afganistanu
Súčasť Studenej vojny
Sovietski vojaci pri výsadku z vrtuľníka Mi-8.
Dátum 25. december 1979 až 15. február 1989 Miesto Afganistan Výsledok Odchod sovietskych vojsk, pokračovanie afganskej občianskej vojny
Protivníci
Sovietska armáda: Sovietsky zväz, Afganská demokratická republika	Mudžáhidovia podporovaní: Spojené štáty, Saudská Arábia, Pakistan, Irán, Čína, Spojené kráľovstvo, a iní
Velitelia
Boris Gromov Pavel Gračov Valentin Varennikov	Ahmed Šáh Massúd Sibgatulláh Mudžaddidi Gulbuddin Hekmatjár
Straty
Mŕtvych a nezvestných vojakov: 15 051 Ranených vojakov: 53 753 (oficiálne údaje ZSSR)	Mŕtvych bojovníkov: vyše 1 milión (odhad, vrátane civilistov)
Historický portál

Predohra invázie

27. apríla 1978 sa po komunistickom prevrate stal predsedom novej vlády krajiny Núr Muhammad Tarákí, vodca politického krídla Chalk Ľudovej demokratickej strany Afganistanu. Prevrat skončil nepopulárnu a neúspešnú vládu Muhammada Daúda. Voľba Tarákího bola politicky prijateľnou aj pre Kremeľ.

Tarákího komunistická vláda postupne strácala oporu obyvateľstva. Jednak pre prenasledovanie opozície a tiež pre zavedenie série sociálnych a ekonomických komunistických reforiem, ktoré boli v rozpore s náboženskými a kultúrnymi normami konzervatívneho obyvateľstva tejto moslimskej krajiny. Časom vyhlásilo viacero moslimských vodcov v krajine nastupujúcemu komunizmu v krajine vojnu. Od augusta 1978 musel Tarákího režim čeliť otvorenému odporu, ktorý sťažoval fakt, že na stranu rebelov sa pridali aj niektoré armádne jednotky.^[2]

V roku 1979 došlo znova k prevratu a k moci sa dostal dovtedajší predseda vlády Hafizulláh Amín. Amín využil zahraničnú cestu Tarákího na Kubu a v dobe jeho neprítomnosti zlikvidoval alebo zatkol Tarákího stúpencov a rodinu. Tarákí sa cestou z Kuby zastavil v Moskve, kde ho informovali o stave v krajine a neodporúčali mu návrat. Tarákí sa vrátil do Afganistanu a bol okamžite zatknutý, oficiálne odstúpil zo všetkých funkcií zo zdravotných dôvodov. Na jeho posty okamžite nastúpil Amín. Krátko na to Kremeľ požiadal Amína, aby Tarákího prepustil a umožnil mu odchod do ZSSR. O deň neskôr bol Tarákí v spánku zavraždený. Sovietske vedenie následne začalo pripravovať plán, ako Amína odstrániť. V krajine už dlhšiu dobu dochádzalo k represiám partizánskeho hnutia mudžáhidov proti autoritatívnej vláde. Amín, ktorý nepredpokladal zlé úmysly zo strany ZSSR, v zhoršujúcej sa situácii požiadal o motostrelecký oddiel, osobnej stráže v počte asi 500 mužov. Bolo to po tom, čo sa ho opozícia vnútri krajiny pokúsila otráviť. Sovieti sledujúci komplikujúcu sa situáciu vyslali okrem zvláštneho oddielu ochranky pre Amína, tvorenej čisto z vojakov sovietskych stredoázijských republík (tzv. „moslimský prápor“) aj oddiel zvláštneho určenia KGB Zenit o sile asi 54 mužov. Zatiaľ čo moslimský oddiel, pôvodne nedostal žiadne informácie o tom, čo bude jeho úlohou, jednotka Zenit okamžite začala pripravovať likvidáciu Amína. Po zvážení všetkých aspektov padlo rozhodnutie zaútočiť na Amínov palác Tadž Beg na kraji Kábulu. Išlo o veľmi riskantnú operáciu, pretože palác strážila silná osobná stráž v počte 150 mužov vnútri budovy a 1200 ďalších v okolí, spolu s práporom tankov T-55, protilietadlovou obranou a podpornými jednotkami^[3].

17. decembra 1979 požiadal Amín o vyslanie väčšieho množstva sovietskych jednotiek, ktoré mali pomáhať Afganskej armáde v bojoch proti mudžáhidom. 25. decembra 1979 začali do krajiny prúdiť sovietske jednotky. Večer toho istého dňa sa zvláštne oddiely pokúsili o odstránenie Amína. Narýchlo pripravený plán útoku na palác počítal s jeho odrezaním od mesta pomocou diverzných akcií a následného útoku. Ten malo uskutočniť 54 mužov oddielu Zenit. Ich chrbát mali kryť príslušníci motostreleckého moslimského práporu, ktorí nemali k palácu pustiť žiadne ďalšie jednotky, do boja vnútri ani okolo budovy však nemali zasahovať. V tej istej dobe prebiehala v paláci oslava narodenín jedného z Amínových detí. Viacero ľudí, vrátane Amína však bolo otrávených, pravdepodobne opozíciou v krajine. K Amínovi boli vyslaní sovietski lekári z veľvyslanectva. Krátko po tom, čo sa prebral z bezvedomia sa začal útok na palác.

Oddiel Zenit, využil obrnené transportéry moslimského práporu aby sa dostal čo najbližšie k palácu, bol však zastavený paľbou Amínovej ochranky. Priamo k palácu sa prebojoval iba jeden transportér. Jeho posádka následne prenikla cez dieru v stene dovnútra budovy. V tom istom období sa Amínovej ochranke podarilo zbrzdiť útok oddielu Zenit natoľko, že hrozil neúspech celej operácie. Jeho veliteľ preto požiadal o podporu moslimského práporu. S jeho podporou sa podarilo rozvinúť úspech. Pri boji vnútri budovy nakoniec Amín zahynul. V boji padli 4 príslušníci jednotky Zenit vrátane jej veliteľa plukovníka Bojarinova, zahynulo i 5 vojakov moslimského práporu.

Sovietske velenie v meste Termez v Uzbeckej SSR, následne vyhlásilo, že Amínovu diktatúru zvrhol afganský ľud a Amína ľudový tribunál odsúdil na trest smrti. Za nového premiéra bol vymenovaný Babrak Karmal, dovtedy pomerne nevýznamný politik, veľvyslanec v Česko-Slovensku, priaznivec krídla Chalk, ktoré požiadalo o sovietsku intervenciu. Karmal sa pokúsil vybudovať podporu obyvateľstva tým, že sa snažil ukázať ako oddaný moslim a afganský vlastenec.

Priebeh bojov 1980 – 1989

Mapa postupu sovietskych vojsk do Afganistanu v decembri 1979.

Na afganské územie postupne v priebehu januára 1980 prišlo asi 50 000 sovietskych vojakov, ktorí zaistili veľké mestá a najdôležitejšie cesty. Prvá fáza sovietskej intervencie spočívala v bojoch proti rôznym frakciám opozičných vojsk. Sovietske vojská prenikli do krajiny dvomi cestami cez Kušku a Termez a leteckým mostom priamo do Kábulu. Sovietske vojská rýchlo obsadili väčšie mestá, vojenské základne a strategické stavby v krajine. Príchod intervenčných vojsk vôbec nemal za následok pacifikáciu rozháranej afganskej spoločnosti. Práve naopak vyvolal vlnu vlastenectva, ktorá pomohla rozšíriť rady rebelov. Mudžahedíni postupne začali klásť odpor, spočiatku sa sústrediac iba na vlastné prežitie.

Aj Babrak Karmal, si uvedomoval že príchod sovietov spôsobil nárast nepokojov a žiadal, aby 40. armáda prikročila k potlačeniu vzbúrencov, keďže afganská armáda už nebola dôveryhodná. Sovietski vojaci boli zatiahnutí do bojov proti mestským povstaniam, domorodým armádam (tzv. laškar), a niekedy aj proti vzbúreným jednotkám afganskej armády. Opozičné sily spočiatku najčastejšie bojovali otvorene, a tak s nimi sovietske letectvo a delostrelectvo nemalo ťažkú prácu. Tento stav sa však postupne zmenil.

Sovietske sily tak boli zatiahnuté do konfliktu obmedzeného rozsahu s nejasnými vyhliadkami na koniec. Morálka a podpora mudžahedínov postupne narastala, zatiaľ čo domáca kritika konfliktu v Sovietskom zväze narastala.

V 80. rokoch získali afganskí mudžahedíni podporu USA, Pakistanu, Saudskej Arábie, Spojeného kráľovstva a ČĽR (cez pohorie Karakoram tajne dodávala protileteckú techniku). Okrem potravín, dopravných prostriedkov poskytovali spojenci mudžahedínom aj zbrane. Pre krytie pomoci nakupovali zbrane v tretích krajinách, medzi iným aj v Československu. CIA sa tiež podieľala na školení mudžahedínov v partizánskom spôsobe boja v Pakistane. V neskoršej fáze vojny dodala CIA partizánom aj výkonné protilietadlové raketové komplety zem-vzduch FIM-92 Stinger, ktoré do značnej miery znížili sovietsku výhodu v leteckej prevahe a prispeli k vysokým stratám vrtuľníkov a dopravných lietadiel.

Operácie CIA boli tajné, nielen preto, že by proti nim bola americká verejná mienka ale aj preto, že moslimovia v Afganistane a Pakistane už vtedy považovali USA za svojho úhlavného nepriateľa. Odhaduje sa, že CIA spolu so Saudskou Arábiou poskytla prostredníctvom Pakistanu mudžahedínom zbrane a vojenský materiál v celkovej hodnote 40 miliárd dolárov.^[4] Vyzbrojili pri tom vyše 100-tisíc mudžahedínov a zahraničných bojovníkov, medzi ktorými bol i Usáma bin Ládin.^[4] Američania podporovali i výzvy na džihád a radikalizáciu moslimov. Výsledkom bolo naverbovanie ďalších tisícov bojovníkov z 32 krajín.

Podľa Drábika^[4] rozhodujúce faktory, okrem americkej pomoci, ktoré donútili sovietske vojská, napriek tomu, že ich počet bol zvýšený až na 115 tisíc, stiahnuť sa boli:

• odhodlanie Afgáncov, ktorí fanaticky bránili svoju vlasť proti slabej motivácii sovietskych vojakov, z ktorých mnohí len vykonávali základnú vojenskú službu
• veľa sovietskych vojakov nasadených do akcií boli moslimského vierovyznania – mnoho vojakov dezertovalo alebo obchodovalo s mudžahedínmi – čo napokon viedlo k nasadzovaniu stále viac vojakov kresťanského pôvodu
• osamelosť a nuda vojakov bojujúcich v malých skupinkách mali negatívny dopad na morálku a na bojovú pripravenosť
• zásobovanie – neexistovali železnice a dve príjazdové cesty museli byť neustále strážené – až 35 % nasadených sovietskych vojakov strážilo cesty
• Afganci viedli partizánsku vojnu, a tak sa úspešne vyhýbali priamym stretom – zaútočili a rýchlo sa opäť stiahli do bezpečia
• Afganci útočili v noci,
• darilo sa im infiltrovať svojich ľudí do sovietskej armády a tak získavať informácie
• bojovali vo vlastnej krajine a využívali im známy terén,
• pri útokoch na kolóny sa snažili vždy najprv zneškodniť veliteľské vozidlo, čím spôsobovali najväčší chaos.

V roku 1987 sa náklady na túto vojnu stali pre sovietsku ekonomiku neúnosné^[4] a sovietske vedenie sa začalo snažiť vojnu ukončiť. 

Stiahnutie sovietskych vojsk z Afganistanu

Vyjednávania OSN o stiahnutí sa vojsk z Afganistanu začali po nástupe Gorbačova v apríli 1988 na pôde OSN. Plán počítal s odsunom vojsk v priebehu 10 mesiacov. Sovietske vojská v počte asi 115 000 mužov sa z krajiny stiahli 15. februára 1989. Dopomohlo k tomu aj blokovanie vývozu obilia do ZSSR z USA. Straty Sovietskeho zväzu vo vojne predstavujú 14 453 mŕtvych a 312 zajatých alebo nezvestných. 53 753 vojakov bolo ranených, alebo utrpelo inú traumu, až 415 932 nasadených vojakov v priebehu svojej služby prekonalo chorobu (hepatitídu, týfus alebo iné ochorenie). Asi 10 751 mužov bolo v dôsledku vojny zmrzačených. Sovieti tiež stratili 451 lietadiel (z toho 333 vrtuľníkov), 147 tankov a 1314 obrnených automobilov a bojových vozidiel pechoty.

Odhady počtu obetí na afganskej strane sa pohybujú medzi 670 000 až 2 miliónmi. 5 – 10 miliónov Afgancov utieklo pred vojnou do susedného Pakistanu a Iránu (asi tretina predvojnovej populácie). Afganci tvorili v 80. rokoch až polovicu svetových utečencov.

Vojna v Afganistane narušila uvoľňovanie vzťahov medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom (détente), ku ktorému dochádzalo v priebehu 70. rokov. A je považovaná za nebezpečné štádium studenej vojny. Vojna značne oslabila sovietske ozbrojené sily a znamenala aj výraznú ekonomickú záťaž. V dôsledku sovietskej intervencie viaceré krajiny, na čele s USA bojkotovali letné olympijské hry v Moskve v roku 1980.

Invázia ani stiahnutie vojsk nezabránili následne pokračujúcej občianskej / kmeňovej vojne, počas ktorej sa dostalo k moci hnutie Taliban.

Referencie

1. Noor Ahmad Khalidi, "Afghanistan: Demographic Consequences of War: 1978–87," Central Asian Survey, vol. 10, no. 3, pp. 101 – 126, 1991 (anglicky)
2. DeHart, B. J., 2008, Afghanistan War. in Tucker, S. C. (Editor) Cold War A Student Encyclopedia. Vol. I-V. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, s. 62 – 66
3. Jiří F. Šiška: Prokletá válka / Afgánistán - moskevský Vietnam. Votobia, Olomouc, 1999, s. 19
4. Jakub Drábik: Prečo bola invázia ZSSR do Afganistanu neúspešná, historyweb.dennikn.sk,10. aug. 2016, Online

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sovietska intervencia v Afganistane