generálny tajomník ÚV KSSZ v rokoch 1985 – 1991 From Wikipedia, the free encyclopedia
Michail Sergejevič Gorbačov (rus. Михаил Сергеевич Горбачёв; ukr. Михайло Сергійович Горбачов – Mychajlo Serhijovyč Horbačov; * 2. marec 1931, Privoľnoje – † 30. august 2022, Moskva[1]) bol sovietsky komunistický politik. Stál na čele Sovietskeho zväzu od roku 1985 až do jeho zániku v roku 1991. Pod jeho vedením sa začala reformná politika prestavby (perestrojka) a otvorenosti (glasnosť). Zaslúžil sa o zmiernenie napätia vo svete a skončenie studenej vojny. Počas jeho vládnutia sa taktiež rozpadol Sovietsky zväz. V roku 1990 získal Nobelovu cenu za mier.
| Michail Gorbačov | ||||||||
| Predseda prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR, prvý prezident ZSSR | ||||||||
.png) Gorbačov v roku 1989 | ||||||||
 | ||||||||
| 1. prezident ZSSR | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 15. marec 1990 – 25. december 1991 | ||||||||
| ||||||||
| 6. generálny tajomník ÚV KSSZ | ||||||||
| V úrade 13. marec 1985 – 24. august 1991 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 2. marec 1931 Privoľnoje, Ruská SFSR, ZSSR (dnešné Rusko) | |||||||
| Úmrtie | 30. august 2022 (91 rokov) Moskva, Rusko | |||||||
| Alma mater | Moskovská štátna univerzita M. V. Lomonosova právo | |||||||
| Profesia | politik, právnik | |||||||
| Rodina | ||||||||
| Manželka |
Raisa | |||||||
| Deti | Irina | |||||||
| Odkazy | ||||||||
| Michail Gorbačov na gorby.ru | ||||||||
 | Michail Sergejevič Gorbačov (multimediálne súbory) | |||||||
Michail Gorbačov sa narodil v roľníckej rodine v dedine Privoľnoje blízko Stavropoľu. Jeho otec bol Rus Sergej Andrejevič Gorbačov (1907 – 1976), ktorý bol ako účastník druhej svetovej vojny ranený počas bojov pri Košiciach.[2] Jeho matkou bola Ukrajinka Marija Pantylijivna Hopkalo (1911 – 1993). Pracovala v kolchoze, rada spievala ukrajinské piesne. Jej otec Pantelejmon Jefymovyč (1894 – 1953) pochádzal z Černigova. V detstve Mychajlo pôvodne hovoril po ukrajinsky (jeho bratranec z druhého kolena Ivan Rudčenko ho nazval „chochľakom“). Obaja jeho starí otcovia boli väznení v gulagu, jeden z nich po návrate rozprával o mučení tajnou políciou.[3]
V roku 1946 vstúpil do Komsomolu, sovietskej politickej mládežníckej organizácie. V rokoch 1950-1955 študoval právo na Moskovskej štátnej univerzite. Tu sa spoznal so svojou manželkou Raisou. Počas štúdia sa verejne zastával Voloďu Libermana, židovského študenta, ktorý bol obviňovaný v kauze tzv. prípadu lekárov.[4]
Gorbačov vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) v roku 1952 ako 21-ročný. V roku 1966 diaľkovo vyštudoval Poľnohospodársky inštitút. V roku 1968 vstúpili vojská Varšavskej zmluvy na čele so sovietskym okupačným vojskom do Československa a ukončili tak Pražskú jar. Gorbačov sa vyjadril, že osobne mal pochybnosti voči správnosti zásahu, na verejnosti sa ho však zastával[5].
Jeho kariéra začala veľmi prudko stúpať. Už v roku 1970 sa stal prvým námestníkom pre poľnohospodárstvo a v nasledujúcom roku sa stal členom Ústredného výboru KSSZ. V roku 1972 viedol sovietsku delegáciu do Belgicka. V roku 1974 sa stal poslancom Najvyššieho sovietu a predsedom Komisie pre záležitosti mládeže. 27. novembra 1979 bol zvolený za kandidáta a 21. októbra 1980 za riadneho člena Prezídia Najvyššieho sovietu.
Jeho pozícia v KSSZ mu priniesla možnosť cestovať do cudziny, čo pravdepodobne ovplyvnilo jeho politické a sociálne názory v budúcnosti ako budúcej hlavy štátu. V roku 1975 viedol delegáciu do Západného Nemecka, v roku 1983 do Kanady a v roku 1984 do Spojeného kráľovstva, kde sa stretol s Margaret Thatcherovou.
Po smrti Konstantina Ustinoviča Černenka bol Gorbačov 11. marca 1985 ako 54-ročný zvolený za generálneho tajomníka ÚV KSSZ a stal sa tak najmocnejším mužom v štáte. Stal sa prvým vedúcim predstaviteľom Sovietskeho zväzu, ktorý sa narodil po boľševickej októbrovej revolúcii v roku 1917. Ako faktická hlava štátu, pokúsil sa reformovať stagnujúcu komunistickú stranu a štátnu ekonomiku zmenami, rozbehnutými po XXVII. zjazde KSSZ vo februári 1986. Tieto zmeny boli charakterizované heslami, ktoré sa stali známymi po celom svete: glasnosť (zrušenie cenzúry), perestrojka („prestavba“) a uskorenie („zrýchlenie“ ekonomického vývoja).
V roku 1985 Gorbačov vyhlásil, že sovietska ekonomika stagnuje a potrebuje zmenu. Pôvodne sa reformy zavádzané Gorbačovom označovali slovom „uskorenie“ ("zrýchlenie"), neskôr sa stal populárnejším termín perestrojka („prestavba“). Gorbačov dúfal, že jeho ekonomické reformy zvýšia produktivitu práce a životnú úroveň obyvateľstva. Veľa z jeho reforiem bolo však vládnymi špičkami vnímané negatívne.
Prvá reforma, ktorú zaviedol Gorbačov, sa týkala alkoholu. Gorbačov sa ňou snažil bojovať s alkoholizmom, ktorý bol veľkým celospoločenským problémom v Sovietskom zväze. Ceny vodky, vína a piva boli zvýšené a bol obmedzený ich predaj. Ľudia prichytení v opitom stave v práci alebo na verejnosti boli súdne stíhaní. Bolo zakázané pitie alkoholu na verejnosti. Bolo zrušených veľa vinárskych závodov. Scény obsahujúce konzumáciu alkoholu boli vystrihnuté z filmov. Napriek týmto prijatým opatreniam sa nepodarilo výrazne ovplyvniť alkoholizmus v krajine, na druhej strane to malo obrovské negatívne ekonomické dôsledky. Produkcia alkoholu sa presunula hlavne do čiernej ekonomiky a výpadok v štátnom rozpočte spôsobený týmito opatreniami bol odhadovaný asi na 100 miliárd rubľov.
Oveľa úspešnejšou reformou sa stala reforma umožňujúca prvýkrát od čias Leninovej Novej ekonomickej politiky súkromné vlastníctvo podnikov v službách, výrobe a zahraničnom obchode. Bola uvedená Zákonom o družstvách z mája 1988 a bola asi najradikálnejšou reformou Gorbačovovej éry. Zákon pôvodne zavádzal vysoké dane a zamestnanecké obmedzenia, ale neskôr bol upravený, aby úplne nepotlačil aktivitu súkromného sektoru. Vďaka tomuto zákonu sa stali družstevné reštaurácie, obchody a výrobné podniky súčasťou sovietskej spoločnosti.
Zavedenie glasnosti dalo ľuďom väčšiu slobodu slova, čo bola zásadná zmena v systéme, v ktorom kontrola prejavu a hlavne kritiky režimu bola jednou z hlavných zbraní mocenského aparátu. Bola uvoľnená cenzúra tlače a bolo prepustených tisíce politických väzňov a disidentov. Cieľom Gorbačova pri zavádzaní glasnosti bolo predovšetkým vyvinúť tlak na konzervatívne sily v komunistickej strane, ktoré odmietali jeho politiku ekonomických reforiem. Dúfal, že vďaka novému prístupu k otvorenosti obyvatelia Sovietskeho zväzu podporia jeho reformné kroky.
Od januára 1987 požadoval Gorbačov zavedenie niektorých demokratizačných prvkov do politického systému Sovietskeho zväzu, napríklad voľby z viacerých kandidátov. V júni 1988 sa mu na XIX. konferencii KSSZ podarilo presadiť zníženie kontroly komunistickej strany nad štátnymi orgánmi. V decembri 1988 schválil Najvyšší soviet zriadenie nového zákonodarného orgánu – Zjazdu ľudových zástupcov. Prvé voľby do tohto orgánu sa uskutočnili v marci a apríli 1989. 15. marca 1990 bol Gorbačov zvolený za prvého prezidenta ZSSR.
V medzinárodnej oblasti sa Gorbačov snažil o zlepšenie vzťahov so Západom. Nadviazal dôverné vzťahy s významnými západnými politikmi – britskou premiérkou Margaret Thatcherovou, západonemeckým kancelárom Helmutom Kohlom a s prezidentom USA Ronaldom Reaganom. 11. október 1986 sa Gorbačov a Reagan stretli v islandskom Reykjavíku, aby rokovali o znížení počtu jadrových rakiet stredného doletu v Európe. Toto rokovanie viedlo k podpísaniu Zmluvy o likvidácii rakiet kratšieho a stredného doletu (INF) vo Washingtone 8. decembra 1987.
Vo februári 1988 Gorbačov ohlásil stiahnutie sovietskych vojsk z Afganistanu, ktoré sa ukončilo v nasledujúcom roku. Odhaduje sa, že počas okupácie Afganistanu sovietskymi vojskami v rokoch 1979 až 1989 zahynulo až 15 tisíc občanov ZSSR.
V roku 1988 Gorbačov tiež oznámil, že ZSSR sa zrieka Brežnevovej doktríny a umožní krajinám východnej a strednej Európy rozhodovať o svojich vlastných záležitostiach, čo sa ukázalo ako najvýznamnejšie rozhodnutie v oblasti reformy zahraničnej politiky. Koniec Brežnevovej doktríny viedol k sérii politických prevratov vo východnej a strednej Európe v priebehu roku 1989 a kolapsu komunistických režimov v týchto krajinách. S výnimkou Rumunska prebehli tieto demokratické revolúcie pokojne. Tieto zmeny umožnili ukončenie studenej vojny a zánik bipolárneho delenia sveta, za čo dostal Gorbačov 15. októbra 1990 Nobelovu cenu za mier. Varšavská zmluva (ako vojensko-politický pakt bývalých európskych komunistických spojencov) bola definitívne zrušená na pražskom zasadnutí 1. júla 1991.
Kým Gorbačovove reformy v politickej oblasti mali pozitívny dopad na slobodu a rozvoj demokracie v ZSSR a v ďalších krajinách východného bloku, ekonomická politika jeho vlády viedla krajinu do katastrofy. Koncom 80. rokov vážny nedostatok základných potravín (napr. mäso, cukor a pod.) viedol k znovuobnoveniu vojnového systému distribúcie potravín na lístky, ktoré limitovali spotrebu každého občana. V porovnaní s rokom 1985 štátny deficit vzrástol z 0 na 109 miliárd rubľov, zásoby zlata klesli z 2 000 na 200 ton a zahraničný dlh vzrástol z 0 na 120 miliárd dolárov.
Okrem toho demokratizačné reformy mali negatívny vplyv na moc komunistickej strany a Gorbačova samotného. Nečakaným dôsledkom týchto reforiem bolo aj znovuprebudenie dlho potlačovaného nacionalizmu a protiruských nálad v sovietskych republikách, kde sa začali čoraz hlasnejšie ozývať hlasy za nezávislosť. Najvýraznejšie boli tieto snahy v pobaltských republikách, ktoré boli násilne pripojené k ZSSR Stalinom v roku 1940. Podobná situácia bola aj v Gruzínsku, Arménsku, Azerbajdžane a na Ukrajine. Gorbačov uvoľnil sily, ktoré onedlho viedli k rozpadu Sovietskeho zväzu. Gorbačov na rastúci separatizmus reagoval tým, že navrhol novú zmluvu o únii, ktorá by bola dobrovoľnou federáciou demokratizujúceho ZSSR. Túto novú zmluvu podporovali hlavne stredoázijské republiky, ktoré potrebovali ekonomickú silu a trhy Sovietskeho zväzu na vlastnú prosperitu. Naproti tomu radikálnejší reformisti, medzi ktorých patril aj prvý prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin, boli stále viac presvedčení, že je potrebné urýchliť transformáciu na trhovú ekonomiku a boli ochotní pripustiť aj rozpad ZSSR, ak by to pomohlo dosiahnuť ich ciele.
Proti pôsobeniu Gorbačova vo vedení sovietskeho impéria vznikla pomerne silná neostalinistická skupina protireformného krídla KSSZ. Tá sa v auguste 1991 neúspešne pokúsila v spolupráci s komunistickou tajnou službou KGB o zvrátenie vývoja v ZSSR. Gorbačov bol internovaný na Kryme. Otvorený vojenský konflikt v uliciach Moskvy medzi reformistami a pučistami síce skončil víťazstvom prodemokratických síl, Gorbačov však stratil faktickú moc v štáte. Na porážke pučistov a oslabení vplyvu Gorbačova mal najväčšiu zásluhu neskorší ruský prezident Boris Jeľcin. Augustové udalosti v roku 1991 viedli k neodvratnému zániku kedysi mocného sovietskeho impéria. Proces zániku ZSSR bol ukončený 25. decembra 1991, keď Michail Gorbačov rezignoval na úrad sovietskeho prezidenta a veliteľa ozbrojených síl ZSSR. Sovietsky zväz prestal definitívne existovať 26. decembra 1991.
Michail Gorbačov je vo všeobecnosti na západe uznávaný ako človek, ktorý sa pričinil o ukončenie studenej vojny. Vo svojej vlasti však jeho popularita nie je príliš vysoká. V roku 1996 sa pokúsil vrátiť do politického života a zúčastnil sa na prezidentských voľbách v Rusku, získal však iba 1% hlasov. 26. novembra 2001 založil Sociálnodemokratickú stranu Ruska. Rezignoval na vedenie strany v máji 2004, kvôli nesúhlasu s vedením volebnej kampane v decembri 2003. Žil v Moskve. Zomrel 30. augusta 2022 vo veku 91 rokov. Posledné roky života väčšinou preležal na nemocničnom lôžku, keďže mal choré srdce, ťažkú cukrovku a problém s nohami aj chrbtom.[6]
Gorbačov je autorom viacerých kníh. Z nich v češtine a slovenčine vyšli:
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
