Obdobie Kamakura
From Wikipedia, the free encyclopedia
Obdobie Kamakura (iné názvy: obdobie kamakura, kamakurské obdobie, éra Kamakura, kamakura, Kamakura [jap. 鎌倉時代, Kamakura-džidai], Šógunát Kamakura, Bakufu Kamakura, Kamakurský šógunát) je obdobie dejín Japonska medzi rokmi 1185 až 1333. Nasledovalo po období Heian, ktorého posledné desaťročie bolo poznamenané spormi medzi dvomi najvýznamnejšími vojenskými rodmi Minamoto (tiež Gendži) a Taira (tiež Heike) a ktoré vyústili do krvavej vojny Genpei (1180 – 1185). V tej zvíťazil rod Minamoto na čele s Joritomom Minamotom. Joritomo si už v roku 1180 zvolil za svoje sídlo Kamakuru na južnom okraji nížiny Kantó, ktorá ležala 400 kilometrov od cisárskeho hlavného mesta Kjóto.[1]. A práve podľa Kamakury získalo názov celé nasledujúce obdobie, keď odtiaľ Joritomovi následníci ovládali Japonsko. V roku 1192 získal Joritomo od cisára dedičný titul seii taišógun (obyčajne skracovaný na šógun), čo bola formálne najvyššia funkcia v systéme vojenské vlády.[2] Po Joritomovej predčasnej smrti v roku 1199 sa vlády v šógunáte zmocnili regenti šóguna (šikken) z rodu Hódžó a funkcia šóguna sa stala úplne bezvýznamnou.[3]
Dejiny Japonska |
|
V tomto období môžeme sledovať výraznejší nástup nových budhistických sekt. Medzi prostým obyvateľstvom sa stali populárnymi sekty vzývajúce buddhu Amidu (sekta Čistej zemi a Pravá sekta Čistej zemi) a sekty propagujúce učenie vycházajúce z Lotosovej sútry (Ničirenova sekta). Medzi vojenskou šľachtou sa rozšíril zenbudhizmu, ktorý ich priťahoval svojim dôrazom na disciplínu a meditácie. S nástupom zenbudhizmu je spojený aj začiatok tradície čajového obradu v Japonsku.[4][5]