Obdobie Jajoi
From Wikipedia, the free encyclopedia
Obdobie Jajoi (iné názvy: obdobie jajoi, jajoi, Jajoi, jajojské/jajoiské obdobie, éra Jajoi, jajojská/jajoiská kultúra, kultúra Jajoi; jap. 弥生時代 – Jajoi džidai) je japonské prehistorické obdobie resp. zodpovedajúca archeologická kultúra nasledujúce/-ca po období Džómon a trvajúce približne od roku 900 pred Kr. (staršie sa uvádzalo 500/300 pred Kr.) až do roku 300 po Kr.
Dejiny Japonska |
|
Názov obdobia je odvodený od tokijského predmestia Jajoi, kde sa prvýkrát v roku 1884 našla pre túto dobu charakteristická keramika.[1] Japonsko vtedy vstúpilo zároveň do železnej aj bronzovej doby, pretože znalosť spracovania oboch kovov bola sem z kontinentu prinesená súčasne.[2] Vplyv na formovanie novej kultúry mala pokročilejšia čínska kultúra. Tato vyspelá kultúra sa postupne integrovala do menej vyzretej kultúry Japonska, ktorej sa prispôsobila.
Z Číny boli dovezené nové rastliny (moruša) a vzniklo tu tkáčstvo. Korejský prisťahovalci priniesli spôsoby poľnohospodárstva najmä pestovania ryže. Bol vybudovaný kompletný zavlažovací systém v povodí rieky Abe.
Jedným z typických kovových výrobkov boli zvony dótaku (銅鐸) vyrábané z pomerne tenkého bronzu a bohato zdobené. Najstaršie nájdené dótaku pochádzajú z 2. alebo 3. storočia čo zodpovedá koncu obdobia Jajoi. Boli zrejme používané ako symboly moci a pri náboženských rituáloch.[1]