From Wikipedia, the free encyclopedia
Geoffrey Arnold „Jeff“ Beck (* 24. jún 1944 Wallington, Surrey, Spojené kráľovstvo – † 10. január 2023, East Sussex[1][2][3]) bol anglický rockový gitarista. Spolu s Ericom Claptonom a Jimmym Pageom patril k jedným z troch najvýznamnejších gitaristov, ktorí pôsobili v legendárnej skupine The Yardbirds. Koncom roka 1972 založil hard rockovú superskupinu Beck, Bogert & Appice.
| Jeff Beck | |
|---|---|
 Beck v Melbourne, Austrália (26. január 2009) | |
| Základné informácie | |
| Popis umelca | anglický gitarista |
| Rodné meno | Geoffrey Arnold Beck |
| Umelecké mená | A.N. Other |
| Narodenie | 24. jún 1944 Wallington, Surrey, Spojené kráľovstvo |
| Úmrtie | 10. január 2023 (78 rokov) East Sussex, Spojené kráľovstvo |
| Pôsobenie | hudobník, skladateľ, herec |
| Žáner | Blues rock, jazz fusion, inštrumentálny rock, hard rock, electronica, progresívny rock |
| Hrá na nástrojoch | Fender Jeff Beck Signature Model Stratocaster Jeff Beck 1954 Les Paul Oxblood Fender Esquire |
| Roky pôsob. | 1964–súčasnosť |
| Vydavateľstvá | EMI, Epic |
| Súvisiace články |
The Yardbirds, Jeff Beck Group, Beck, Bogert & Appice |
| Webstránka | www.jeffbeckofficial.com |
Aj keď nahral dva hitové albumy (v rokoch 1975 a 1976), Jeff Beck nikdy nedosiahol taký komerčný úspech ako jeho kolegovia,[4][5] no ako bývalého člena skupiny The Yardbirds ho pozvali v roku 1992 na uvedenie do Rokenrolovej siene slávy. Druhýkrát ho nominovali ako sólového hudobníka do tejto sieni v roku 2009.
Väčšina jeho skladieb je inštrumentálnych, zahrňujú rôzne žánre od blues-rocku, heavy metalu, jazz fusion po súčasný gitarový rock a elektronickú hudbu.Táto Beckova univerzálnosť sťažuje jeho žánrové zatriedenie. Napriek tomu je hudobnou kritikou za svoju prácu uznávaným gitaristom.[6] Beck sa ako štúdiový hudobník podieľal na mnohých projektoch, ktoré zrealizovali umelci ako Mick Jagger, Tina Turner, Morrissey, Jon Bon Jovi, Malcolm McLaren, Kate Bush, Roger Waters, Donovan, Stevie Wonder, Les Paul, Zucchero, Cyndi Lauper, Brian May, Stanley Clarke, Screaming Lord Sutch, ZZ Top a Toots and the Maytals.[7]
Jeff Beck je podľa časopisu Rolling Stone piatym „zo stovky najlepších gitaristov všetkých čias.“ Podľa názorov zverejnených v tomto časopise je „jedným z najvplyvnejších gitaristov rockového žánru“ a jeho portrét na obálke tohto časopisu zverejnili trikrát.[8] Často ho označujú za „gitaristu gitaristov.“[4] Bol sedemnásobným držiteľom cien Grammy: šesťkrát ju získal za najlepší inštrumentálny prejav v rockovej hudbe, raz za najlepší popový inštrumentálny prejav. Od Britskej hudobnej akadémie v roku 2014 si Jeff Beck prevzal cenu Ivor Novello Award za výnimočný prínos pre britskú hudbu.[9]
Vo svojom súkromnom živote bol Jeff Beck fanúšikom pretekov upravených terénnych vozidiel hot rods, a bol vlastníkom jednej z najkrajších zbierok týchto automobilov v Spojenom kráľovstve. Hot rods boli aj obľúbenou témou skladieb jeho posledných albumov.
Geoffrey Arnold Beck sa narodil 24. júna 1944 Arnoldovi Ethel Beckovcom vo Wallingtone v mestskom obvode Sutton na vonkajšom okraji Londýna.[10] Geoffrey ako desaťročný spieval v kostolnom zbore.[11] Navštevoval suttonské gymnázium.[12]
Beck hovoril, že prvým hudobníkom, ktorý ho upútal hrou na elektrickú gitaru bol Les Paul.[13] Hovorí, že ako šesťročný počul elektrickú gitaru v rádiu. Les Paul v ňom hral skladbu „How High the Moon“. Spýtal sa vtedy matky, že „čo to bolo“. Potom ako mu odvetila, že elektrická gitara, on dodal, že „to je niečo pre neho“.[14] Cliff Gallup, ktorý bol sólovým gitaristom, hrajúcim s Genem Vincentom a skupinou Blue Caps bol tiež medzi tými, ktorí Becka ovplyvnili v jeho v začiatkoch. Patrili k nim aj B.B. King a Steve Cropper.[15]
Potom ako ukončil školu, navštevoval umeleckú školu Wimbledon College of Art. Krátko bol zamestnaný ako maliar a dekoratér, staral sa o golfové ihrisko a privyrábal si aj ako autolakýrnik. Na umeleckej škole Beck hrával v celom rade hudobných skupín. V roku 1962 to boli Screaming Lord Sutch and the Savages, ktorí pre vydavateľstvo Oriole Records nahrali singel „Dracula's Daughter“/„Come Back Baby“.[16][17] Screaming Lord Sutch and the Savages bola skupina, v ktorej, okrem Becka, začínali mená ako Jimmy Page, Ritchie Blackmore, Noel Redding, Jon Lord, či Ian Hunter. Nakrátko v roku 1963, Beck hral na sólovú gitaru aj s kapelou z Croydonu, The Rumbles. Hrávali piesne Geneho Vincenta a Buddy Hollyho. V roku 1963 ho niekdajší hráč na klávesy a zakladateľ kapely The Rolling Stones, Ian Stewart, zasvätil do žánru R&B, Jeff Beck založil skupinu Nightshift, s ktoru hrával na Oxford Street na hudobnej scéne 100 Club. S touto skupinou nahral pre Piccadilly Records singel „Stormy Monday“/„That's My Story“.[17][18] V októbri 1964 Beck od Nightshift odišiel a spojil sa s kapelou The Tridents, pochádzajúcej z oblasti Chiswicku. The Tridents hrávali vo Walton Hop vo Waltone na Temži a ako sprievodná skupina v programe Walton Hop talent show. Títo hudobníci boli Beckovi sympatickí, lebo podľa jeho vlastných slov, podobne ako Jimmy Reed, hrali plnokrvné R&B, no tento štýl dobíjali energiou rocku. [19] V roku 1964 Beck pôsobil aj ako štúdiový hudobník, keď pre skupinu z Boothstownu, Fitz and Startz, nahral pre vydavateľa Parlophone singel „I'm Not Running Away“ s B stranou „So Sweet“.
V marci roku 1965 bol Beck prizvaný do kapely The Yardbirds, v ktorej nahradil Erica Claptona. Doporučil ho jeho známy. Bol to tiež štúdiový hudobník, ktorého chceli Yardbirds pôvodne prizvať. Volal sa Jimmy Page.[20] Počas krátkeho, 20-mesačného Beckovho účinkovania v tejto kapele, The Yardbirds nahrali väčšinu z ich hitov, ktoré sa dostali do Top 40. V roku Beck s nimi 1966 nahral jediný štúdiový album, ktorý sa stal známy ako Roger the Engineer (v USA pod názvom Over Under Sideways Down). V roku 1965 skupine vyšiel v Spojených štátoch album For Your Love, ktorý mal na obale Jeffa Becka, no väčšinu nahrávok Yardbirds na tomto projekte nahral Eric Clapton.
Od septembra do novembra 1966, Beck hral v The Yardbirds na sólovú gitaru spolu s Jimmim Pageom, ktorý pôvodne, v júni toho roku, prišiel do skupiny aby nahradil basgitaristu, Samwella-Smitha.[20] Dvojicu Page Beck, môžeme spolu vidieť hrať v jednom zo záberov z filmu Blow Up (česky Zvětšenina, 1966, r. Michelangelo Antonioni). V polovici turné The Yardbirds po USA bol Beck pre svoje problematické správanie z kapely vyhodený.[21]
Po odchode zo skupiny Beck nahral skladbu „Beck's Bolero“ (spolu s ním nahrával aj Jimmy Page, John Paul Jones, Nicky Hopkins a Keith Moon) a dve ďalšie sólové single, ktoré boli hitmi v Spojenom kráľovstve: „Hi Ho Silver Lining“ a „Tallyman“.
Krátko potom založil vlastnú kapelu, The Jeff Beck Group. Členmi tejto skupiny bol bývalý člen The Shadows Jet Harris (basová gitara), Rod Stewart (spev), Ronnie Wood (najprv rytmická, potom basová gitara), Nicky Hopkins (klavír) no a po viacerých zmenách za bicími nástrojmi začiatkom roku 1967 zostal Micky Waller. Skupina pre Columbia Records (Epic v USA) vyprodukovala dva albumy: Truth (august, 1968) and Beck-Ola (júl, 1969). Album Truth, ktorý vyšiel päť mesiacov pred debutom Led Zeppelin. Na obidvoch sa nachádza nahrávka coververzie skladby „You Shook Me“ od Muddy Watersa a obidve majú veľmi podobný aranžmán.[22] Debut od The Jeff Beck Group mal slušný komerčný úspech, bol na 15. mieste rebríčka Billboardu. Pri nahrávaní druhého albumu, Beck-Ola, bol vymenený hráč na bicie, Micky Waller, za Tonyho Newmana. Aj keď bol tento druhý projekt prijatý dobre, nemal oproti debutu priaznivejšiu komerčnú odozvu a výraznejší komerčný úspech. Vzájomná nevraživosť, spolu so spormi počas turné nakoniec vyvrcholili v júli 1969 rozpadom skupiny.
V biografii, ktorej autorom je Nick Mason sa píše, že v roku 1967 skupina Pink Floyd po problémoch so Sydom Barrettom chcela pozvať na jeho miesto gitaristu Jeffa Becka,[23] no nakoniec sa medzi nimi nenašiel nikto, kto by mal odvahu ho osloviť.[24] V roku 1969, po smrti Briana Jonesa, bol Beck oslovený aj na spoluprácu od skupiny Rolling Stones.[21]
Po rozpade skupiny sa Beck zúčastnil nahrávania Music from Free Creek, ktorý bol dielom „super session“, projektu na ktorom sa pod názvom Free Creek zúčastnilo veľké množstvo hudobníkov. Jeff Beck pod pseudonymom „A.N. Other“ prispel svojou hrou na sólovú gitaru do nahrávania štyroch skladieb a na jednej z nich sa podieľal aj ako spoluautor. V septembri 1969 sa Beck spojil s rytmickou sekciou kapely Vanilla Fudge: basgitaristom Timom Bogertom a hráčom na bicie nástroje, Carmine Appicem, no v decembri toho istého roku Beck pri dopravnej nehode utrpel úraz lebky, po ktorom sa plány na ich spoločné účinkovanie odložili na nasledujúcich dva a pol roka. Počas tohto obdobia mali Bogert a Appice skupinu Cactus.
V roku 1970, potom čo sa Jeff Beck zotavil zo zranení, začal spolu s bubeníkom Cozym Powellom zakladať novú skupinu. Beck, Powell a producent Mickie Most odleteli do Spojených štátov a spolu s domácimi hudobníkmi v štúdiu A v Motown Hitsville U.S.A. (preslávilo sa projektom the Funk Brothers), nahrali niekoľko skladieb, ktoré sa nakoniec rozhodli nechať nevydané.
V apríli 1971 sa dvojica Powell, Beck doplnila o Bobbyho Tencha (gitara), Maxa Middletona (klávesy) a basgitaristu Clivea Chamana. Nová skupina, ktorá vystupovala ako „The Jeff Beck Group“, mala úplne iné zloženie ako tá, ktorá existovala pod týmto názvom predtým. Rough and Ready (október 1971), prvý album ktorý táto formácia vydala, obsahoval nahrávky s prvkami soulu, R&B a džezu. Spoluautorom šiestich z nich bol Jeff Beck a ich štýl bol predzvesťou toho, ktorým smerom bude v tomto desaťročí smerovať jeho hudobná produkcia.
Druhý album, Jeff Beck Group (júl 1972), spolu nahrali tí istí hudobníci v štúdiách TMI v Memphise (Tennessee). [25] Jeho producentom bol Steve Cropper[26] a obsahoval nahrávky, ktoré boli silne ovplyvnené soulom. Päť z deviatich skladieb boli coververziami diel amerických hudobníkov, jedna, „I Got to Have a Song“, bola prvou zo štyroch kompozícií, ktoré Beck prevzal od Stevieho Wondera. Krátko po vydaní albumu Jeff Beck Group sa aj táto zostava rozišla.[27]
Beck po tomto rozchode skupiny začal spoluprácu s basgitaristom Timom Bogertom a hráčom na bicie nástroje, Carmineom Appiceom, ktorí boli práve k dispozícii po skončení kapely Cactus. Ku trojici hudobníkov sa pripojil hráč na klávesové nástroje, Max Middleton a spevák Kim Milford. Nakoľko mal Jeff Beck stále záväzky z kontraktu so svojim promotérom, toto zoskupenie pokračovalo v auguste 1972 v koncertnom turné pod spoločným názvom Jeff Beck Group. Po šiestich vystúpeniach Milforda nahradil Bobby Tench, ktorý k nim na koncert v Chicagu a zvyšok turné pricestoval letecky zo Spojeného kráľovstva.[28]
Po poslednom koncerte Jeff Beck Group v Seattle,[29] Tench a Middleton od kapely odišli. Vznikla tak superskupina Beck, Bogert & Appice. Spevákom zoskupenia bol Appice, niekdy ho svojim spevom dopĺňal aj Jeff Beck.[29] V zozname účinkujúcich, ktorý sa konal septembri 1972 na festivale Rock at The Oval figurovali ešte ako „The Jeff Beck Group“. Účasť na tomto festivale zahájila ich prvé spoločné turné, s ktorým prešli od Spojeného kráľovstva cez Holandsko do Nemecka. V októbri 1972 na Floride v aréne Hollywood Sportatorium pokračovali v turné po USA, ktoré skončilo 11. novembra 1972 v New Orleanse.[30] V apríli nasledujúceho roku vyšiel trojici hudobníkov album Beck, Bogert & Appice. Hudobní kritici síce rešpektovali ich inštrumentálnu zručnosť, no komerčne výraznejšie vynikla iba coververzia nahrávky od Steviea Wondera, hit „Superstition“.
Dňa 3. júla 1973 sa Jeff Beck stretol na pódiu Davidom Bowiem a zahral s ním piesne „The Jean Genie“/„Love Me Do“ a „Around and Around“. Šou bola nahratá aj nafilmovaná, no Becka nie vidno je ani v jednej vydanej verzii týchto hudobných snímok. V októbri 1973 Beck nahrával pre album Lane Changer Michaela Fennellyho.[31] Zúčastnil sa aj na nahrávaní skupiny Hummingbird, ktorá vznikla z členov Jeff Beck Group. Vzniknuté skladby nevyšli na ich prvom eponymnom albume.[32]
Začiatkom januára 1974 sa trojica Beck, Bogert & Appice predviedla v rámci európskeho turné v lodýnskom Rainbow Theatre. Koncert bol v septembri toho istého rka v plnej verzii odvysielaný v americkej šou Rock Around the World. Táto ich posledná spoločná nahrávka prezentovala materiál, ktorý plánovali vydať na svojom druhom albume a nachádza sa aj na bootlegu At Last Rainbow. Piesne „Blues Deluxe“ a „BBA Boogie“ z tohto koncertu neskôr vyšli na Beckovej kompilácii Beckology (1991).[33] Trojica Beck, Bogert & Appice sa rozišla v apríli 1974, predtým ako mali v produkcii Jimmyho Millera ukončiť svoj druhý štúdiový album. Koncertný album Beck, Bogert & Appice Live in Japan, ktorý nahrávali počas turné v roku 1973 vyšiel až vo februári 1975.
Po niekoľkých mesiacoch, v auguste 1974, sa Beck dostavil do štúdia Underhill, kde ho kapela Upp prizvala medzi sprievodných hráčov do programu televízie Guitar Workshop. Beck bol producentom a ako štúdiový hudobník aj nahrával ich eponymný debutový album a, napriek tomu, že nie je na obale uvedený, spolupracoval aj na ich druhom projekte, This Way Upp.
V októbri Jeff Beck začal nahrávať inštrumentálne časti v AIR Studios. Spolupracoval s ním klávesista Max Middleton, basgitarista Phil Chen a hráč na bicie, Richard Bailey. Producentom a aranžérom výroby bol George Martin. Výsledkom ich práce je džez rockový projekt, ktorý v marci 1975 vyšiel pod názvom Blow by Blow. V rebríčkoch tento album dosiahol štvrtú pozíciu a stal sa tak Beckovým komerčne najúspešnejším hudobným nosičom.[13]
V nasledujúcom období Jeff Beck zostavil koncertnú skupinu, s ktorou medzi aprílom až májom 1975 absolvoval americké turné. Krátko predtým ešte raz neplánovane vystúpil v The Newlands Tavern v Peckhame (Londýn). Na klávesové nástroje s ním naďalej hral Max Middleton, na basgitaru Wilbur Bascomb a štúdiový hráč na bicie nástroje, Bernard "Pretty" Purdie. Na turné väčšinou vystupovali ako predskupina Mahavishnu Orchestra.
Po ukončení turné, na ktorom sa vystriedalo viacero ďalších hudobníkov, sa Jeff Beck vrátil do štúdia, kde nahral album Wired (1976). Spolupracoval s ním bývalý hráč na bicie v Mahavishnu Orchestra, Narada Michael Walden a klávesista, Jan Hammer. Výsledkom bol album v štýle jazz-rock fusion, čo bol hudobný žáner zhodný s tým, čo produkovali jeho aktuálni štúdioví spolupracovníci. Pri prezentácii albumu si vypomohli kapelou Jan Hammer Group. S ňou hrali aj v máji 1976 v Roundhouse ako predskupina Alvina Leeho. Po tomto koncerte nasledovalo sedem mesačné svetové turné, ktorého výsledkom bol v roku 1977 koncertný album Jeff Beck with the Jan Hammer Group Live.
Do jesene 1977, kedy sa vrátil do Spojeného kráľovstva, žil Beck v daňovom exile a býval v Spojených štátoch. Na jar 1978 sa začal s basgitaristom, Stanleyom Clarkom (ex-Return to Forever) a hráčom na bicie nástroje, Gerrym Brownom, pripravovať na Knebworth Festival. Účasť na festivale po Brownovom odchode museli nakoniec zrušiť. V novembri odcestovali na trojtýždňové koncertné turné po Japonsku. Spolu s Clarkom a Beckom na ňom ešte hral aj Tony Hymas (klávesy) a Simon Phillips na bicie. Krátko po skončení turné začal Beck pracovať v štúdiách Ramport, ktoré patrili skupine The Who. Po sporadických stretnutiach počas celého roku 1979 vydal Jeff Beck v júni 1980 album There & Back. Tri skladby pre tento hudobný nosič zložil a spolu s Beckom nahral Jan Hammer, päť ich napísal Hymas. Stanleya Clarka pri basovej gitare pri nahrávaní a nasledovnom turné, s ktorým prešli USA, Japonsko a krajiny Spojeného kráľovstva, nahradil Mo Foster.
Rok 1981 bol poznamenaný historickým stretnutím Jeffa Becka s jeho predchodcom v skupine The Yardbirds, Ericom Claptonom. Bolo to na pódiách benefičných bálov, The Secret Policeman's Other Ball, ktoré usporiadala organizácia Amnesty International. Hrali spolu pieseň „Crossroads“, „Further on up the Road“ a v Beckovom aranžmáne upravenú Wonderovu skladbu „Cause We've Ended As Lovers“. Beck sa spolu s Claptonom, Stingom, Philom Collinsom, Donovanom a Bobom Geldofom taktiež zúčastnil záverečného finále all-stars, pri interpretácii skladby „I Shall Be Released“. Beckova prítomnosť je viditeľná, počuteľná aj na výslednom albume, ako aj filme, ktorý slávil svoje úspechy v roku 1982. Na ďalšej charitatívnej akcii pre postihnutých sklerózou multiplex sa v roku 1983 spolu stretli Beck, Eric Clapton a Jimmy Page a zahrali skladby „Tulsa Time“ a „Layla“.
V roku 1985 Beck vydal album Flash. Podieľalo sa na ňom viacero hudobníkov, napríklad jeho bývalý spoluhráč Rod Stewart, vo verzii piesne „People Get Ready“ od Curtisa Mayfielda. V roku 1992 mal Beck uvádzaciu reč pritom, ako bol Rod Stewart prizvaný do Rock and Roll Hall of Fame. Uviedol ho slovami: „Máme spolu vzťah lásky a nenávisti- on ma má rád a ja ho nenávidím.“[34][35]
V tejto dekáde sa Beck prezentoval aj s inými umelcami. Bolo to napríklad aj vo filme Dvojičky (1988, r. Ivan Reitman, h. Arnold Schwarzenegger a Danny DeVito), v ktorom hrá na gitaru so speváčkou Nicolettou Larsonou.
Po štvorročnej prestávke sa Jeff Beck v roku 1989 vrátil k inštrumentálnej hudbe albumom Jeff Beck's Guitar Shop. Bol to jeho prvý album, ktorý nahral ako gitarista, ktorý prestal používať brnkadlo a začal hrať prstovou technikou. V 80. rokoch to bol iba jeho tretí album. Nahrávanie obmedzil preto, lebo mal hlukom spôsobený ušný šelest.
V 90. rokoch mal už Jeff Beck viac hudobných aktivít. Podieľal sa ako sólový gitarista na nahrávaní konceptuálneho albumu Amused to Death, ktorý v roku 1992 vydal Roger Waters a v roku 1993 vyšiel album The Red Shoes, ktorý s jeho prispením nahrala Kate Bush.
Pre austrálsku minisériu v roku 1992 Jeff Beck nahral soundtrack Frankie's House, ale podieľal sa aj na projekte Crazy Legs, ktorý bol poctou rockabilly a formácii z 50. rokov, Gene Vincent and the Blue Caps, s ich vplyvným gitaristom, Cliffom Gallupom.
Jeff Beck sa pripravoval v roku 1992 s Guns N' Roses na ich koncert v Paríži, no nakoniec sa ho po problémoch so sluchom, po ktorých zostal dočasne hluchý, nezúčastnil.[36] V roku 1992 sa Jeff Beck túčastnil uvedenia skupiny The Yardbirds do Rokenrolovej siene slávy.[37]
V roku 1993 sa Beck stal súčasťou Rodgersovej Bad Company pri nahrávaní projektu Muddy Water Blues: A Tribute to Muddy Waters. Vlastný album Jeff Beck nevydal až do roku 1999, kedy mu vyšiel nosič s elektronickou hudbou, ktorý nazval Who Else!. Je to prvý projekt, na ktorom spolupracoval s hudobníčkou, bola ňou gitaristka Jennifer Battenová.[38] Bola spoluautorkou, nahrávala s ním a hrala s Beckom aj na koncertoch. Tento album je významný aj tým, že sa po prvýkrát od časov, keď účinkoval s Yardbirds, jeho nahrávania a aj koncertov zúčastnil okrem Becka aj iný sólový gitarista. S Battenovou spolupracoval neskôr v roku 2001 na projekte, ďalšom štúdiovom albume You Had It Coming.[39]
Vo februári 2002, prevzal Jeff Beck svoju tretiu cenu Grammy. Bolo to za najlepšiu inštrumentálnu rockovú nahrávku a dostal ju za skladbu „Dirty Mind“, ktorá vyšla rok predtým, vo februári 2001, na albume You Had It Coming.
Štvrtú cenu Grammy získal Beck za skladbu „Plan B“, z albumu Jeff (2003). Tieto úspechy ho utvrdili v tom, že spravil dobre, že zmenil svoju techniku hrania na elektrickú gitaru tak, že prestal používať brnkadlo. V lete 2003 Jeff Beck otváral koncert B.B. Kinga a v roku 2004 sa zúčastnil na Claptonovej akcii Crossroads Guitar Festival. V roku 2004 bol štúdiovým hudobníkom pri výrobe nahrávky „54-46 Was My Number“, ktorá vyšla na albume True Love od skupiny Toots and the Maytals. Tento album dostal v žánri reggae cenu Grammy.[7][40]
V roku 2007 na charitatívnej akcii Idol Gives Back (súčasť American Idol), spolu s Kelly Clarksonovou zahral pieseň „Up to the Mountain“ (originál od Patty Griffinovej). Nahrávka tohto vystúpenia bola ihneď uvoľnená k predaju. V tom istom roku Beck znovu vystúpil na ďalšom ročníku akcie Crossroads Guitar Festival. Spolu s ním účinkoval Vinnie Colaiuta, Jason Rebello a, vtedy 21-ročná bagitaristka Tal Wilkenfeldová.
Začiatkom roku 2009 oznámil svetové turné, na ktorom ho mali sprevádzať tí istí hudobníci, ktorí s ním hrali dva roky predtým. V štúdiu spolupracoval pri výrobe nahrávky „Black Cloud“, ktorú Morrissey vtedy pridal na svoj aktuálny album Years of Refusal. V tom istom roku sa stal Beckovým manažérom Harvey Goldsmith.[41]
Dňa 4. apríla 2009 bol Jeff Beck ako samostatná osobnosť uvedený do Rokenrolovej siene slávy.[42] Ocenenie prezentoval Jimmy Page. Potom Beck, Page, Ronnie Wood, Joe Perry, Flea a členovia kapely Metallica: James Hetfield, Robert Trujillo, Lars Ulrich, Kirk Hammett, Jason Newsted spolu zahrali pieseň „Train Kept A-Rollin'“.[43]
Dňa 4. júla 2009 sa na koncertnom pódiu Albert Hall stretli Jeff Beck a David Gilmour. Zahrali si spoločné sóla v skladbe „Jerusalem“ a šou ukončili piesňou „Hi Ho Silver Lining“.
V apríli 2010 vyšiel Beckov album Emotion & Commotion. Je na ňom zmes originálnych skladieb, ale aj coververzií piesní ako „Over the Rainbow“ a „Nessun Dorma“. Ako hostia pri nahrávaní tohto projektu spievali aj Joss Stone a Imelda Mayová.[44] Cenu Grammy v roku 2011 získali dve nahrávky z tohto albumu: „Nessun Dorma“ (najlepšia popová inštrumentálna nahrávka) a „Hammerhead“ (najlpešia rocková inštrumentálna nahrávka).[45] V roku 2010 Herbie Hancock organizoval nahrávanie albumu The Imagine Project. Tento projekt získal v roku 2011 cenu Grammy za najlepšiu vokálnu popovú spoločnú nahrávku. Na nahrávaní coveverzie Lenonovej skladby „Imagine“ účinkoval Jeff Beck, ale na albume spolupracovali aj Seal, P!nk, India.Arie, Konono N°1, Oumou Sangare a ďalší.[46][47] V roku 2010 bol Jeff Beck na koncertnom turné. Hrali s ním na ňom Narada Michael Walden (víťaz Grammy, bicie nástroje), Rhonda Smithová (basová gitara) a Jason Rebello (klávesy).
V roku 2011 Beck obdržal od britských univerzít dve honorárne pocty: dňa 18. júla od University of the Arts London za „jeho výnimočný prínos na poli hudby“,[48] a dňa 21. júla 2011 získal honorárny doktorát univerzity v Sussexe za výnimočnú hudobnú kariéru a poctu za spoluprácu medzi univerzitou a Inštitútom modernej hudby v Brightone (BIMM).[49][50]
Jeff Beck zomrel na bakteriálnu meningitídu 10. januára 2023 v nemocnici v grófstve East Sussex.
Jeff Beck bol hudobník, ktorý je na piatej priečke zoznamu „Stovky najlepších gitaristov“, ktorý v roku 2013 zverejnil časopis Rolling Stone.[51] Ako svoje vzory cituje mená ako Les Paul,[13] tvorbu The Shadows, Cliffa Gallupa, Ravi Shankara, Roya Buchanana,[52] ale aj Cheta Atkinsa, Djanga Reinhardta, Steva Croppera a Lonnieho Macka.[53] O hudobníkovi Johnovi McLaughlinovi Jeff Beck s rešpektom hovoril, že „zmenil uhly pohľadu na gitarovú hudbu a predstavil tisícom ľudí world music, keď spojil indickú hudbu s džezom a klasickou hudbou. Podľa neho bol najlepším gitaristom, s akým sa v živote stretol“.[54]
Aj keď Beck nebol vysloveným pionierom v experimentovaní s deformáciou zvuku elektrickej gitary, nesporne patrí k tým ktorí vyzdvihli dôležitosť tohto nástroja v rockovej hudbe. Spôsob akým Jeff narábal s gitarou v nahrávkach kapely The Yardbirds a na albume Truth, ktorý vydal s Jeff Beck Group v roku 1968 sú zárodkami, ktoré ovplyvnili heavy metal, žánru, ktorý naberal svoje obrátky v 70. rokoch 20. storočia.[55]
Beck v 80. rokoch prestal pri hre na gitaru používať brnkadlo. Na značke gitary Fender, ktorá má jeho signatúru a názov Fender Jeff Beck Stratocaster produkuje rozsiahle variácie zvukov, pri ktorých v značnej miere na koncertoch, ale aj pri štúdiovej hre, využíva jej páku na tremolo a pedálové kvákadlo (wah-wah). Eric Clapton o ňom raz povedal, že „Jeff má všetko vo svojich rukách.“[56]
Spolu so značkou Fender Stratocaster, Beck príležitostne hral aj na modeloch gitár Fender Telecaster ako aj Gibson Les Paul. Zosilňovače primárne používal od značiek Fender a Marshall. Vo svojich začiatkoch so skupinou The Yardbirds používal aj model gitary Fender Esquire z roku 1954, ktorý v súčasnosti vlastní Seymour W. Duncan. Táto gitara je súčasťou expozície múzea Rock and Roll Hall of Fame v Clevelande.[57]
Signovaný model gitary Fender Jeff Beck Stratocaster, ktorá je vyrábaná od roku 1991, mala telo z jelšového dreva; jej krk (22 pražcov) z Javora a hmatník má z palisandru. Nástroj má snímače typu Lace Gold Sensor z miniprepínačom kobylkového páru snímačov. Gitara mala ďalej päťpolový prepínač; Fender locking; kobylku Deluxe Strat; a namiesto nultého pražca mala LSR Roller nut.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
