Io (mesiac)
jeden z väčších mesiacov planéty Jupiter / From Wikipedia, the free encyclopedia
Io je jedným z mesiacov planéty Jupiter, najvnútornejší zo skupiny mesiacov objavených Galileom. S priemerom 3 642,6 km ide o štvrtý najväčší mesiac v slnečnej sústave. Pomenovaný bol podľa gréckej mytológie po Ió – kňažnej Héry, ktorá sa stala milenkou vládcu bohov Dia (v rímskej mytológii bol jeho ekvivalentom Jupiter).
Io | |
Mesiac Io | |
Základné informácie | |
---|---|
Objaviteľ | Galileo Galilei, Simon Marius[1] |
Dátum objavenia | 7. január 1610 |
Satelit | Jupiter |
Iné označenia | Jupiter I |
Orbitálne (obehové) vlastnosti (Epocha: J2000.0) | |
Obvod orbity | 2 649 600 km |
Excentricita | 0,0041 |
Pericentrum | 420 000 km |
Apocentrum | 423 400 km |
Perióda obehu | 1,769137786 d (152 853,5047 s) |
Priemerná obežná rýchlosť | 17,334 km/s |
Uhol sklonu dráhy k rovníku planéty | 0,05° |
Uhol sklonu dráhy k ekliptike | 2,21° |
Fyzikálne vlastnosti | |
Rovníkový priemer | 3 642,6 km (0,286 Zeme) |
Rozmery | (3660,0×3637,4×3 630,6 km) |
Plocha povrchu | 41 910 000 km² (0,082 Zeme)[pozn. 1] |
Objem | 2,53e+10 km³ (0,023 Zeme)[pozn. 2] |
Hmotnosť | 8,9319 x 1022 kg (0,015 Zeme)[2] |
Gravitácia na rovníku | 1,79 m/s2 (0,183 G)[pozn. 3] |
Úniková rýchlosť | 2,6 km/s[pozn. 4] |
Rýchlosť rotácie | 271 km/h |
Albedo | 0,63 ± 0,02[3] |
Priemerná povrchová teplota | 130 K (-143,15 °C) |
Atmosférické vlastnosti | |
Zloženie atmosféry | oxid siričitý 90 % |
Ďalšie odkazy | |
Commons | Io |
Na povrchu mesiaca sa nachádza viac ako 400 aktívnych sopiek a Io je tak geologicky najaktívnejším telesom v slnečnej sústave.[4][5] Extrémne vulkanická aktivita je výsledkom silných slapových javov spôsobených Jupiterom, Európou a Ganymedom. Slapové sily pôsobiace na celý mesiac vyvolávajú trenie, ktoré je príčinou zahrievania jeho vnútra. Erupcie na povrchu vytvárajú oblaky síry a oxidu siričitého, ktoré dosahujú výšku až 500 km. Povrch je pokrytý viac ako stovkou vrchov, ktoré vznikli vyzdvihnutím častí kôry vplyvom extrémneho stlačenia kremičitanového plášťa. Niektoré z týchto vrchov siahajú vyššie ako najvyšší pozemský vrch Mount Everest.[6] Na rozdiel od väčšiny mesiacov vo vonkajšej slnečnej sústave, ktoré majú na povrchu hrubú vrstvu ľadu, je Io zložený prevažne zo kremičitanových hornín. Tie obklopujú roztavené železné alebo síro-železné jadro. Väčšina povrchu mesiaca je charakteristická rozsiahlymi pláňami pokrytými sírou alebo zmrznutým oxidom siričitým, čo spôsobuje jeho zvláštne sfarbenie.
Povrchový vulkanizmus je zodpovedný za veľké množstvo unikátnych útvarov na Io. Sopečné mračná a lávové prúdy neustále pretvárajú povrch mesiaca. Jeho sfarbenie, ktoré sa vyskytuje v rôznych odtieňoch červenej, žltej, bielej, čiernej a zelenej, je spôsobené väčšinou zlúčeninami síry. Veľké množstvo lávových prúdov, niekoľko z nich dlhších než 500 km, prispievajú k rýchlym zmenám vzhľadu povrchu. Pri pohľade z vesmíru povrch mesiaca pripomína povrch pizze. Sopečné erupcie neustále dopĺňajú materiál do slabej atmosféry Io a druhotne aj do rozsiahlej magnetosféry Jupitera.
Io obieha okolo Jupitera po eliptickej trajektórii s veľkou polosou 421 700 km (0,002819 AU), pričom jeden obeh trvá len 1,8 dňa.
Mesiac Io hral významnú úlohu v rozvoji astronómie v 17. a 18. storočí. Objavený bol už v roku 1610 Galileom Galileim, spolu s ďalšími veľkými satelitmi Jupitera. Objav týchto mesiacov podporil všeobecné prijatie Kopernikovho heliocentrického modelu slnečnej sústavy, vývoj Keplerových pohybových zákonov a prvé merania rýchlosti svetla.[7] Až do konca 19. storočia zostával Io pre pozorovateľov len obyčajným bodom. Zlepšenie astronomických ďalekohľadov na začiatku 20. storočia umožnilo rozpoznať tmavo červené polárne a svetlé rovníkové oblasti. V druhej polovici 20. storočia preleteli okolo mesiaca dve kozmické sondy Voyager 1 a Voyager 2, ktoré priniesli poznatky o jeho geologickej aktivite a mladom povrchu bez zjavného pokrytia impaktnými krátermi. V 90. rokoch a na začiatku roka 2000 okolo mesiaca niekoľkokrát preletela kozmická sonda Galileo, čo prispelo k získaniu poznatkov o vnútornej stavbe mesiaca. Prieskum Io pokračoval v prvých mesiacoch roku 2007 preletom sondy New Horizons.