rímsky kresťanský teológ a spisovateľ, milánsky biskup, patrón včelárov From Wikipedia, the free encyclopedia
Svätý Ambrosius Milánsky[4] (iné mená: Ambróz Milánsky[5][6], Ambróz, Ambrózius, Ambrosius[7], vlastným menom Aurelius Ambrosius[8], lat. Ambrosius Mediolanensis[9]; * okolo 340, asi Trier – † 4. apríl 397, Miláno) bol rímsky kresťanský teológ a spisovateľ, jeden z najvýznamnejších západných cirkevných otcov, učiteľ cirkvi. V rokoch 374 – 397 bol biskupom v Miláne, hlavnom sídle západných cisárov. Obratný politik, ktorý presadil závery Prvého nicejského koncilu na Západe a výrazne ovplyvnil politiku cisára Theodosia I. Plodný autor v oblasti dogmatiky, exegézy i katechizmu. Bol výrazným odporcom heréz a mal značný vplyv na svätého Augustína (ktorého aj pokrstil) ako i ďalších západných učencov. Viacerými cirkvami je uctievaný ako svätý, jeho sviatok pripadá na 7. decembra.[6][7][10][1] Informácie o jeho živote poskytuje Vita sancti Ambrosii jeho životopisca Paulína,[11] no existuje aj ďalší anonymný životopis a niekoľko ďalších zdrojov.[12] Pre svoje zásluhy na rozvoji náboženského spevu býva označovaný aj za otca liturgického chválospevu na Západe.[13]
| Ambrosius Milánsky | ||||||||
| biskup milánsky | ||||||||
 Svätý Ambróz, mozaika v Bazilike svätého Ambrózia v Miláne | ||||||||
| Štát pôsobenia | Rímska ríša | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | ||||||||
| biskup milánsky | ||||||||
| 374 – 397 | ||||||||
| ||||||||
| Predchádzajúce funkcie | ||||||||
správca Ligúrie a Emílie (consularis Liguriae et Aemiliae) | ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Varianty mena | lat. Aurelius Ambrosius Ambrosius Mediolanensis | |||||||
| Narodenie | okolo 340 Augusta Treverorum, Belgica (dnes Trier v Nemecku) zriedkavo sa uvádza ako možné rodisko aj Lyon či Arles[2] | |||||||
| Úmrtie | 4. apríl 397 Miláno | |||||||
| Pochovaný | Bazilika svätého Ambróza, Miláno | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Cirkev | Ranná kresťanská cirkev | |||||||
| Biskup | ||||||||
| Konsekrácia | 7. december 374 | |||||||
| Svätec | ||||||||
| Sviatok | 7. december | |||||||
| V cirkvách | väčšina kresťanských cirkví | |||||||
| Patrón | včelárov, (ako dieťaťu mu mali včely nanosiť do úst med)[3] | |||||||
| Atribúty | biskup s holubicou (Duch Svätý), v spoločnosti iných cirkevných otcov, niekedy s včelím úľom alebo s dieťaťom v kolíske | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 Ambrosius Milánsky | ||||||||
Narodil sa zrejme v meste Augusta Treverorum (dnešný Trier) ako syn vysokopostaveného úradníka, prétorského prefekta provincie Gallia Narbonensis. Mal minimálne dvoch starších súrodencov - brata Satyra a sestru Marcelínu. Jeho rodina bola kresťanská a Ambróz býva označovaný za prvého latinského cirkevného otca, ktorý sa narodil a bol vychovávaný v kresťanskej viere.[11] Po tom, čo mu v detstve zomrel otec sa celá rodina presťahovala do Ríma. Jeho sestra prijala v Ríme sľub zdržanlivosti. O jeho mladosti veľa sa veľa nevie. Študoval gramatiku, rétoriku a právo,[11][12] ktorému sa istý čas aj venoval.[9][14] Po štúdiách vstúpil do služieb cisárstva a stal sa správcom severoitalskej Ligúrie a Emílie (consularis Liguriae et Aemiliae).[13] Asi od roku 370 žil v Miláne.[10] Cirkev v tom období trápil spor koncilovej ortodoxie a ariánstva a Ambróz sa v ňom snažil zachovávať zmierlivé stanovisko. Sám bol však po ranokresťanskom vzore ešte len katechumenom (pozn. raní kresťania krst odkladali pokiaľ možno čo najneskôr). V Miláne v tom období pôsobil ariánsky biskup Auxencius, ktorý však niekedy v roku 373/374 zomrel.[6][1][14]
Zhromaždenie veriacich, ktoré malo zvoliť nového biskupa prekvapivo ako kompromis prehlásilo biskupom Ambrózia. Voľbu prijali aj cisár Valentinián I. a biskupi z okolitých diecéz. Ambróz tak 30. novembra 374 prijal krst a následne 7. decembra aj biskupské svätenie. Niektoré zdroje, resp. historici udalosti nástupu do biskupského úradu posúvajú už o rok skôr.[7][1][13] Keďže nemal hlbšie znalosti Písma, venoval sa v nasledujúcom období pod dohľadom kňaza Simpliciána najmä štúdiu cirkevných otcov a Biblie. Čoskoro sa z neho stal významný kresťanský učenec a kazateľ. Známa je aj jeho dobročinná činnosť a vplyv na rozvoj asketického celibátu na Západe.[15] Podieľal sa aj na rozmnožení kultu milánskych mučeníkov, nechal vystavať Baziliku mučeníkov.[16] Žil v chudobe a odriekaní, venoval sa tiež príprave katechumenov na krst. Veľký vplyv mal mimo iné na Augustína Aurelia a zrejme aj na Paulína z Noly. Podieľal sa na zakladaní nových biskupstiev a vykonal viacero ciest po Itálii, ale i do Panónie, Dácie či Macedónie.[6][10]
_-_stained_glass,_St._Ambrose_of_Milan,_detail.jpg)
Hoci spočiatku v náboženských otázkach nasledoval zmierlivú politiku cisára Valentiniána I., neskôr sa z neho stal horlivý obhajca koncilovej ortodoxie. Bol poradcom ortodoxného cisára Graciána a ako biskup v hlavnom sídle rímskych cisárov mal obrovskú moc. Vystupoval proti herézam a najmä proti arianizmu. Aktívne zasahoval do diania v Miláne i do ríšskej politiky.[10] Dopomohol k víťazstvu ortodoxie na koncile v Akvileji (381).[15] Účasť mal aj na kampani za (znovu)odstránenie oltáru bohyne Viktórie z rímskeho senátu.[11][12][14]
Po tom, čo bol cisár Gracián v roku 383 v boji s uzurpátorom Maximom zabitý, stal sa jeho nástupcom maloletý Valentinián II. Aby si udržal moc, bol Ambróz v cisárovom mene vyslaný za Maximom, ktorý Valentiniánovi ponechal vládu v Itálii. Na Maxima sa v tomto období obrátili pohanskí Rimania na čele s Quintom Aureliom Symmachom, ktorí žiadali obnovenie oltáru bohyne Viktórie, Ambróz avšak znovu proti návrhu zakročil. Regentkou maloletého cisára sa však stala jeho matka Justína, ktorá bola prívrženkyňou ariánstva. Keď preto do Milána v roku 384 prišiel ariánsky biskup Merkurín, trvala na tom, aby mu Ambróz ponechal jednu z dvoch tamojších bazilík (Portiovu baziliku za hradbami). Ambróz to však odmietol a cisárovná následne vydala zákon, ktorým mala byť ariánom poskytnutá nielen Portiova bazilika, ale aj Nová bazilika vo vnútri mesta. Prepukol tým tzv. spor o baziliky.[16] Ambróz cisárovnin nátlak jednoznačne odmietol a cisárovná poslala vojsko, aby obe baziliky obsadilo. Na biskupovu stranu sa ale postavili veriaci, ktorí chrámy obsadili. Pri tejto príležitosti mal vzniknúť ambroziánsky chorál, ktorý mali protestujúci spievať.[13] Cisárovná nakoniec ustúpila.[6][14][17]
_-_Foto_Giovanni_Dall'Orto_25-Apr-2007.jpg)
V roku 387 sa obnovil spor cisára Valentiniána s Maximom a Ambróz bol znovu vyslaný, aby s Maximom rokoval. Zmier však tento raz dosiahnutý nebol. Na Valentiniánovu stranu sa ale pridal cisár Theodosius, ktorý Maxima porazil a navrátil Valentiniánovi moc. Sám sa pri tom usadil v Miláne a spriatelil sa s Ambrózom. Ani to však biskupovi nebránilo v roku 390 proti cisárovi vystúpiť po tom, čo jeho vojská za vraždu cisárskeho vojenského veliteľa zmasakrovali obyvateľov Solúna. Theodosius pod hrozbou exkomunikácie vykonal pokánie a Ambróz nakoniec cisára prijal späť do cirkevného spoločenstva.[6][7][10] Cisárovi už dva roky pred tým mu zároveň vytkol, keď sa postavil na stranu Židov, ktorých synagóga v Kalliniké bola poškodená v rámci prenasledovania tamojšími kresťanmi.[1][11]
Po smrti cisára Theodosia Ambrózov vplyv čiastočne upadol, za čo mohli nie práve najlepšie vzťahy s generálom Stilichom, ktorý sa staral o ríšu počas neplnoletosti cisára Honoria. O to viac sa však zintenzívnila jeho duchovná činnosť.[13] Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla 397 v Miláne. Pochovaný bol v Bazilike svätých Gerváza a Protáza, ktorá bola neskôr premenovaná na Baziliku svätého Ambróza.[6]
Ambróz bol plodným spisovateľom. Hoci písal po latinsky, dobre ovládal aj gréčtinu.[12] Jeho intenzívnu činnosť dokumentujú početné exegetické, morálne, asketické a dogmatické spisy ako aj početné listy, hymny a reči. Venoval sa skôr praktickým než špekulatívnym otázkam, často šlo o reakciu na problém, ktorý práve povstal. Radšej vychádzal z už preskúmaných oblastí, ktoré prispôsobil konkrétnym potrebám svojej situácie. Napísal devätnásť exegetických spisov k Starému zákonu a komentár k Lukášovmu evanjeliu. Prijal trojitý význam Svätého Písma (slovný, morálny a mystický - alegorický), hoci v jeho dielach prevažuje alegoricko-morálna exegéza.[13] Keďže citoval rozsiahle časti Biblie a sú jeho diela zároveň cenným prameňom najstaršieho latinského prekladu Biblie (tzv. Itala). Spolu s Hiláriom z Poitiers patril k zakladateľom latinských liturgických hymnov.[6][13]
Exegetické diela[13]
Zachovali sa zlomky.
Celkovo šesť kníh pozostávajúcich z deviatich homílií. Bolo zaznamenané stenograficky. Obsahovo vychádzajú z rovnomerného diela Bazila Veľkého, avšak je možné že aj z ďalších diel ako tvrdí svätý Hieronymus.[18]
Alegorický výklad udalostí z raja.
Ambróz v diele pripodobňuje Noemovu archu k ľudskému životu, pričom samotná archa je ľudským telom a zvieratá v nej žiadostivosti. Dielo vychádza z Filónovho učenia.[18]
Prirovnanie vzťahu Izáka a Rebeky s vzťahom spojenia Krista s dušou človeka.[18]
V spise chce Ambróz dokázať, že smrť je dobrom.
Spracováva Filónov spis De fuga et inventione (v preklade Útek a objavenie)
Pojednáva o odvrátení sa od svetských radostí a obrátení sa k Bohu, pričom v druhej časti ako príklad uvádza patriarchu Jakuba, Eleazara a makabejských bratov.[18]
Zobrazuje Jozefa ako predobraz Krista a príklad čistoty.
Kázeň proti úžerníctvu a úrokom.[18]
Pojednáva o odpustení ťažkých hriechov vyznaním a pokáním.
Amrózovo najrozsiahlejšie dielo a jeho jediný novozákonný výklad, čiastočne sa inšpiroval myšlienkami Origena a Eusebia z Cézarey
Je stratený.
Morálne a asketické diela[13]
Pojednanie o kresťanskej etike. Je založené na Cicerovi.[19] Ide o prvú kresťanskú učebnicu etiky, napísaná bola v roku 386.[4]
Dielo z roku 377 Ambróz venoval svojej sestre Marcelíne, chváli panenský stav a hovorí o príkladoch žien, ktoré ho zachovávali, obsahuje aj príhovor pápeža Liberia a niekoľko návodov a pochvalných viet.[18]
Dogmatické diela[13]
Zachovali sa fragmenty v diele Augustína a Claudiana Mamerta
Dielo je stratené a dozvedáme sa o ňom len z citátov.
Reči[13]
Ďalšie práce[13]
Listy sú významným historickým prameňom pre druhú polovicu 4. storočia, pre politickú a náboženskú situáciu ako i pre Ambrózovu činnosť.
Napísal viacero hymnov, avšak jednoznačne sú mu iba štyri, ďalších 14 hymnov všetci učenci jednohlasne neprijímajú:
Na začiatku 20. storočia mu niektorí učenci pripisovali aj tzv. Atanázovo krédo.[14][19]
Teológii a filozofii sa začal hlbšie venovať po svojom nástupe do biskupského úradu. Skôr než originálnym intelektuálom bol konsolidátorom a kreatívnym odovzdávateľom starších myšlienok. Rýchlo vstrebal najaktuálnejšie grécke učenie, kresťanské aj pohanské a stal sa prívržencom kresťanského novoplatonizmu. Čerpal z diel Origéna, Plotína a Filóna (exegéza), Cicera (morálka) a Atanáza Alexandrijského, Gregora Naziánskeho a Bazila Veľkého (teológia).[1][10][11][12]
Vo svojich dogmatických dielach načrtol okrem iného christologickú otázku, v ktorej zaujímal trinitársky postoj v ktorom obhajoval jednotu podstaty a rozlišovanie osôb. V Kristovi rozlišuje dve prirodzenosti a dve vôle bez ujmy na jednote jeho osoby. Téme vykúpenia dominuje teória odčinenia ľudskej viny Kristom. Od Origena a Ireneja preberá myšlienku Kristovho umučenia a smrti ako cenu zaplatenú diablovi za spásu ľudstva. Niektoré diela sa zaoberajú sviatostnou teológiou zmierenia.[13]
Bol taktiež mariológom. Zo všetkých raných latinských cirkevných otcov napísal najviac diel o Panne Márii. Máriu vnímal z viacerých hľadísk ako Bohorodičku a vždy Pannu, ako predobraz cirkvi, druhú Evu či ako bytosť bez-hriešnu a plnú cností.[6] Nie je ale jasné či bola podľa neho oslobodená od prvotného hriechu.[13]
Vo svojich listoch a pohrebných rečiach o cisároch Valentiniánovi II. a Theodosiovi (De obitu Valentiniani consolatio a De obitu Theodosii) ustanovil stredoveký koncept kresťanského cisára ako poslušného syna cirkvi. Sám sa však nepovažoval za predchodcu myšlienky politického usporiadania, v ktorom by dominovala cirkev nad štátom, pretože konal z tradičnej obavy, že kresťanstvo ešte môže byť zatienené pohanskou aristokraciou a že katolicizmus/ortodoxia môže byť vykorenená ariánmi.[10]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
