Remove ads
Flavius Honorius (* 9. september 384, Konštantínopol, Rímske cisárstvo [dnes Turecko] – † 15. august 423, Ravenna, Západorímska ríša [dnes Taliansko]) bol rímsky cisár, prvý cisár Západorímskej ríše. Vládol v rokoch 393 – 423. Patril k slabým cisárom, ktorých manipulovali dvorania a vysokí generáli. Je známy tým, že počas jeho vlády bol Rím vyplienený Vizigótmi (410) a v rovnakom roku sa Honorius osobne vzdal vlády nad Britániou. Bol známy ako zbožný, no nie príliš inteligentný cisár.[chýba zdroj]
| Flavius Honorius | |
 cisár Západorímskej ríše | |
| Narodenie | 9. september 384 Konštantínopol, Rímske cisárstvo (dnes Turecko) |
|---|---|
| Úmrtie | 15. august 423 (38 rokov) Ravenna, Západorímska ríša (dnes Taliansko) |
| Odkazy | |
| Commons |  Honorius |
Remove ads
Bol druhorodeným synom cisára Theodosia a jeho prvej manželky Aelie Flacilly.[1] Obidvaja rodičia pochádzali z Hispánie. Mal brata Arkadia, ktorý bol cisárom Východorímskej ríše, a nevlastnú sestru Aeliu Gallu Placidiu.
V roku 393 ešte ako dieťa dostal titul augustus a stal sa teda spoluvládcom svojho otca Theodosia.[2] Po smrti otca sa ešte nedospelý stal samostatným vládcom Západorímskej ríše, na východe vládol jeho brat Arkadios.[3] Za Honoria však vládol veliteľ vojsk Stilicho, ktorý bol polovičný Vandal. Vplyv Stilicha na cisára bol veľký a bol to on, kto de facto vládol ríši. Podobne tomu bolo aj na východe, kde za Arkadia vládol Flavius Rufinus. Honorius sa v roku 398 oženil s Mariou,[4] dcérou Stilicha a jeho rímskej manželky Sereny. Honorius sídlil spočiatku v Mediolane (dnešné Milano), no v roku 402, počas vizigótskeho útoku na Itáliu sa utiahol do Ravenny,[5] ktorá sa stala hlavným mestom ríše.
Honoriova vláda bola sprevádzaná nespokojnosťou a revoltami. Ako prvý odmietol poslušnosť africký miestodržiteľ barbarského pôvodu Gildo,[6] no vďaka rýchlemu zásahu vojska bola vzbura potlačená. Rímsku armádu viedol Mascezel,[6] Gildov brat. Veľmi zlá bola aj situácia v Británii, ktorej hrozili útoky Piktov zo severu a Sasov od mora. Miestne obyvateľstvo bolo nespokojné, čo využívali miestni miestodržitelia, ktorí si často uzurpovali moc. Moc najprv uzurpoval Marcus, po ňom Gratianus a nakoniec Konštantín III.,[7] ktorý sa s celým britským vojskom presunul do Galie, do ktorej prenikli cez Dunaj germánske kmene Alanov, Svébov a Vandalov,[8] ktorí sa usadili v Hispánii.
Honorius mal navyše problém s Alarichom, kráľom Vizigótov, ktorých využíval Stilicho, aby drancovali Východné impérium.[9] Alarich však nedostal od cisára odmeny a hodnosti, ktoré žiadal, preto zaútočil na Itáliu spoločne so svojim príbuzným Radagaistom. Toho však Stilicho porazil pri Florencii. Honorius odmietal uznať Alarichove požiadavky. Alarich nato vyplienil severnú Itáliu a v roku 408 obľahol Rím, ktorý sa zachránil iba tým, že senát vyjednal obrovské výkupné. Honorius sa Rímom vôbec nezaoberal. Celkové opovrhovanie barbarmi a samotným Stilichom viedlo k tomu, že Honoriovi radcovia presvedčili cisára, aby dal Stilicha popraviť.[10] Na jeho miesto nastúpil Grék menom Olympios. Olympios bol prefíkaný a na cisára mal nesmierny vplyv. Presvedčil Honoria, aby vyvraždil celé germánske obyvateľstvo nachádzajúce sa v Itálii.[11] Tí Germáni, ktorí prežili, sa pridali k Alarichovi[12] a presvedčovali ho, aby vyplienil Rím. V roku 409 Alarich pritiahol k Rímu a rozhodol sa vymenovať nového cisára, ktorý by schválil jeho žiadosti. Vybral senátora gréckeho pôvodu Priscu Attala.[13] Attalus sa však ukázal ako neschopný a tak bol odvolaný Alarichom,[14] ktorý opäť začal rokovať s Honoriom. Honorius však opäť Alaricha začal ignorovať.[11] Nespokojný kráľ 24. augusta roku 410 opäť pritiahol k Rímu,[15] no tentokrát mesto vyplienil, do zajatia zobral cisárovu sestru Gallu Placidiu a zamieril na juh.[16] Na juhu Itálie však Alarich zomrel,[17] novým kráľom sa stal Athaulf, ktorý odviedol Vizigótov do Galie. Honorius nato odstránil aj Olympia.[18]
Vzdorocisár Konštantín III. ovládol už aj Hispániu,[19][20] no Británie sa v podstate vzdal samotný Honorius, keď poslal britským mestám list s výzvou, aby sa sami postarali o svoju bezpečnosť.[21][22] Rimania už neboli schopní udržať vzdialený ostrov, nakoľko mali problémy na pevnine. Väčšina rímskych obyvateľov sa z Británie presunula do Galie. Proti Konštantínovi však rebeloval hispánsky uzurpátor Maximus,[23] ktorý ho aj porazil. Honorius však poslal vojsko, ktoré Maxima porazilo a prinavrátilo tak stratené územia späť pod Honoriovu vládu. V severnej Galii však neskôr rebeloval Jovinus,[24] ktorý sa spojil s vizigótskym kráľom Athaulfom. Athaulf sa však neskôr priklonil k Honoriovi a Jovinus bol porazený. Honoriov generál Konštantín III., ktorý porazil Maxima, rebeloval a uzurpoval moc. Bezmocný Honorius mu udelil titul spoluvládcu[25] a dal mu za manželku svoju sestru Gallu Placidiu. Medzitým Athaulf v Gálii opäť povolal cisára Prisca Attala, ktorého však znovu odvrhol, keď Konštantín III. navrhol Vizigótom usadiť sa v Hispánii. V roku 420 sa v Hispánii opäť vzbúril nejaký Maximus, pravdepodobne ten istý.
Honorius vládu nemal vôbec pod kontrolou, nedokázal udržať svojich generálov a miestodržiteľov v provinciách, zatiaľ čo doma s ním manipulovali ministri a poradcovia. Spor s jeho sestrou Gallou Placidiou, ktorú mal údajne zvádzať,[26] sa vyostril natoľko, že hrozila občianska vojna a Galla odišla i so synom do exilu v Konštantínopole.[27] Krátko po tom, 27. augusta 423, Honorius zomrel na vodnatieľku bez toho, aby zanechal dediča.[28]
Remove ads
Slabiny Honoriovho charakteru a osobná bezfarebnosť nezostali utajené jeho súčasníkom.[29] Väčšina z nich ho považovala za katastrofálneho cisára,[30] o čom svedčí i Filostorgiova poznámka, že štát utŕžil za jeho vlády veľa bolestných rán.[31] Rím dobyli a vyplienili cudzí útočníci, Galiu a Hispániu zaplavili a zle poničili barbari, Británia bola takmer stratená.[32] Honorius nevykonal nič významné, čím by odvrátil nepriateľský príval, snáď s výnimkou tvrdohlavosti s ktorou odmietal vyjednávať s Alarichom.[30] Niektorí novodobí historici v ňom vidia obskúrnu postavu, ktorej dlhé obdobie ľahostajnej nečinnosti spôsobilo ríši menej škôd, než krátke návaly relatívnej aktivity bezprostredne pred pádom Stilichona a po ňom.[33] Ako najpozoruhodnejšie sa tak na jeho panovaní javí skutočnosť, že navzdory inváziám barbarov a početným uzurpáciám zomrel prirodzenou smrťou.[32]
O neskromnom vnímaní Honoria vypovedá známa anekdota viažúca sa k pádu Ríma, dochovaná v diele Prokopia Cézarejského. Cisár vraj pri správe o zničení mesta prejavil ľútosť nad svojim kohútom, ktorého pomenoval Rím.[34] Moderní bádatelia však vyjadrujú pochybnosti o hodnovernosti tohto príbehu.[35]
Remove ads
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
Remove ads