Žulová
mesto v Česku From Wikipedia, the free encyclopedia
Žulová (do 5. februára 1948[2] Frýdberk, nem. Friedberg) je mesto na západe Českého Sliezska, v severozápadnej časti okresu Jeseník v Olomouckom kraji. 1. januára 2013 tu žilo 1 276 obyvateľov, z toho 630 mužov a 646 žien, pričom priemerný vek v obci je 40,8 rokov (muži 39,6 rokov, ženy 41,9 rokov).
| Žulová | |||
| mesto | |||
 vež kostola pri pohľade zo západného svahu | |||
|
|||
| Štát |  Česko | ||
|---|---|---|---|
| Kraj (NUTS 3) | Olomoucký (CZ071) | ||
| Okres (LAU 1) | Jeseník (CZ0711) | ||
| Obec s rozš. pôs. | Jeseník | ||
| Poverená obec | Jeseník | ||
| Historická krajina | Sliezsko | ||
| Nadmorská výška | 290 m n. m. | ||
| Súradnice | 50°18′33″S 17°05′53″V | ||
| Rozloha | 14,75 km² (1 475 ha) | ||
| Obyvateľstvo | 1 261 (1. 1. 2014) [1] | ||
| Hustota | 85,49 obyv./km² | ||
| Starosta | Zdeněk Lučan | ||
| Časové pásmo | SEČ (UTC+1) | ||
| - letný čas | SELČ (UTC+2) | ||
| PSČ | 790 56 až 790 65 | ||
| Miestne časti | 2 | ||
| Zákl. síd. jednotky | 4 | ||
| Katastrálne územie | 2 | ||
| LAU 2 (obec) | CZ0711 541575 | ||
| Adresa mestského úradu |
Hlavní 36 790 65 Žulová | ||
| E-mailová adresa | |||
  Poloha mesta v Česku
| |||
| Wikimedia Commons: Žulová | |||
| Štatistika: ČSÚ | |||
| Webová stránka: www.zulova.cz | |||
| OpenStreetMap: mapa | |||
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |||
Mesto Žulová leží 15 km severozápadne od Jeseníka, 56 km severne od Šumperka, asi 16 km juhovýchodne od česko-poľského hraničného prechodu Bílý Potok/Paczków a 112 km od krajského mesta Olomouc. Susedí na severe s obcou Kobylá nad Vidnavkou, na západe s obcami Vlčice a Skorošice, na juhu s obcou Vápenná a na východe s obcou Černá Voda.
Geomorfologicky patrí Žulová k provincii Česká vysočina, subprovincii krkonošsko-jesenickej (sudetskej): na rozhraní oblasti Krkonošsko-jesenické (Sudetské) podhorie (geomorfologické celky Vidnavská nížina a Žulovská pahorkatina), ku ktorej patrí stred, sever a východ mesta, a oblasti jesenickej (východosudetskej) (geomorfologický celok Rychlebské hory, podcelok Hornolipovská hornatina), ktorá zaberá juhovýchodný okraj územia mesta. Povrch mesta je veľmi členitý, najnižšie položená je časť okolo námestia (asi len 290 m), najvyšším bodom je Boží hora (575 m n. m.), ďalej napr. Hadí vrch (475 m n. m.), Borový vrch (488 m n. m.), Kaní hora (476 m n. m.).
Územie Žulovej patrí do povodia Odry, resp. Kladskej Nisy. Mestom preteká severným smerom riečka Vidnavka, do ktorej sa pod bývalým hradom Frýdberkom zľava vlieva Stříbrný potok (predtým tiež Šlepná). V časti Tomíkovice Vidnavku súbežne sleduje o niečo severnejší Skorošický potok. Pri Dolnom dvore na východe katastra pramení Plavný potok, ktorý napája Velký rybník (11 ha, najväčší rybník na Jesenicku). Južným cípom katastra preteká rovnako Černý potok pokračujúci do Černej Vody. Je tu rovnako rada zatopených lomov.
Územie mesta pokrýva z 50 % poľnohospodárska pôda (40 % orná pôda, 7,5 % lúky a pastviny), z 35,5 % les a z viac ako 10 % zastavané a ostatné (napr. priemyslové) plochy.
Do 18. storočia
Predpokladá sa, že na území Žulovej existovala dedina Sestrechovice (Sestreccovici) zmieňovaná v tzv. Liber fundationis vratislavských biskupov z doby okolo roku 1300, pri ktorej vtedy rytier Jan z Wüstehube postavil hrad Frýdberk (Vridebergk). Rytieri Wüstehubovci ovládali v tom čase značnú časť česko-moravsko-sliezského pomedzia a patrili k obávaným plieničom okolitých majetkov, najmä cirkevných. Niekedy pred rokom 1340 získali hrad Haugvicovci, rovnako obávaní plieniči, od ktorých ho nakoniec roku 1358 kúpil vratislavský biskup Přeclav z Pohořelé. Vtedy k hradu patrilo rozsiahle panstvo, ku ktorému patrili Skorošice, Tomíkovice, Heřmanice, Travná, Vilémovice (zrejme dnešné Nové Vilémovice, ale možno tiež Staré Vilémovice, Alt-Wilmsdorf, dnes Wilamowa), Schwammelwitz (dnes Trzeboszowice), Mösen (dnes Meszno), Kaindorf (dnes Kijów) a Markersdorf (dnes Łączki). Strediskom biskupského panstva zostala Žulová až do konca patrimoniálnej správy roku 1850.
Dedina Sestrechovice sa už ale nepripomína – len roku 1358 slobodný dvor Strakkenhain, snáď jej nástupca. Osada pri hrade sa nazývala po ňom Frýdberk a roku 1358 sa uvádza ako mestečko (oppidum), aj keď jeho hospodársky význam zostával obmedzený. Roku 1377 je vo Frýdberku po prvýkrát zmieňované dedičné fojtstvo, s pomerne malým majetkom aj rozsahom práv. O tom, či boli hrad a mestečko priamo poškodené za husitských vojen, nie sú priame správy. V každom prípade sa však vojenské konflikty 15. storočia a doba zástavy hradu a panstva (1449 – 1534) nepriaznivo odrazili na prosperite mestečka. Napriek tomu sa tu v 15. storočí zmieňujú dve sklárne a ťažba striebra. Až druhá polovica 16. storočia znamenala nový rozvoj Jesenicka – boli obnovované zaniknuté dediny a zakladané nové osady a panské dvory (pri Žulovej vznikol nový tzv. Dolní dvůr roku 1594) a biskup Martin Gerstmann vykonal rovnako renesančnú rekonštrukciu hradu.
Rozvoj mestečka bol však zastavený tridsaťročnou vojnou. Hrad bol dobytý a zbúraný švédskym a poľským vojskom roku 1639, mestečko poničené hlavne v ďalšom ťažení Švédov roku 1642. Hradné budovy slúžili doposiaľ ako správne stredisko biskupského panstva, obranný význam však stratili a od počiatku 18. storočia boli využité ako panský pivovar.
Žulová sa zatiaľ po ničivom požiari roku 1657 spamätala, podhradie sa postupne rozširovalo o remeselnícke dielne aj dvory a mestečko sa začalo usilovať o priznanie mestských výsad. Pôsobili tu síce niektoré typicky mestské inštitúcie (ako už roku 1616 doložený strelecký spolok a od roku 1667 tiež niekoľko remeselníckych cechov, z ktorých prvým bol cech tkáčov), hospodársky však stála v tieni okolitých miest, nebola príliš ľudnatá a historických dokladov o skoršom mestskom štatúte sa nedostávalo. S biskupskou podporou nakoniec obci cisár František II. "obnovil" údajne zhorené mestské práva listinou z dňa 12. januára 1793.
19. a začiatok 20. storočia
Povýšenie na mesto prinútilo novo vzniknutú samosprávu pracovať na jeho vonkajšom vzhľade: roku 1804 bolo upravené námestie a odstránené z neho dvory a chlievy. Bolo ale tiež treba zriadiť ďalšie dve inštitúcie, ktoré Žulovej dosiaľ chýbali: školu a farnosť. Škola vznikla z biskupského nariadenia roku 1801. Miesto pre stavbu kostola sa hľadalo dlhší čas, až roku 1805 venoval biskup mestu bývalý hrad a budovy pivovaru boli v rokoch 1809 – 1810 prestavané na kostol sv. Jozefa. Pri ňom bola roku 1813 založená miestna duchovná správa, najprv len lokálna kurácia, ktorá bola roku 1870 povýšená na faru. Do tej doby patrila Žulová k fare v Skorošiciach a v meste žiadny kostol nebol, len mariánska pútnická kaplnka na Božej hore postavená v rokoch 1712 – 1713. Tá síce za Jozefa II. (1784) unikla zrušeniu, ale uctievaný obraz Panny Márie musel byť predaný farskému kostolu v Skorošiciach, kde roku 1833 podľahol požiaru. Ani mesto neuniklo pohromám: povodni roku 1829, epidémii cholery roku 1832 a požiaru roku 1843.
Po zrušení patrimoniálnej správy usilovala Žulová stať sa sídlom súdneho okresu. Súdny okres však bol nakoniec zriadený vo väčšej Vidnave. Od roku 1905 sa však v Žulovej konali pravidelné zasadania vidnavského okresného súdu.
V 19. storočí sa mesto Žulová stalo strediskom ťažby a spracovania kameňa, hlavne žuly. Prvé kamenárske dielne – Schönova, Thienelova a Linkeho – existovali od roku 1840. Hlavná priemyslová etapa rozvoja ťažby potom začala v 70. a 80. rokoch 19. storočia. Roku 1880 založil v Žulovej tunajší rodák Hermann Franke (1856 – 1920) firmu Hermann Franke-Prießnitz, ktorá sa stala najväčšou kamenárskou firmou na Jesenicku a zamestnávala cez 500 robotníkov v lomoch a kamenárskych závodoch v Žulovej aj okolitých obciach. Ďalšou veľkou firmou v meste bol podnik Alberta Förstera (1832 – 1908), z ktorého iniciatívy bola v Žulovej roku 1886 založená odborná škola pre spracovanie kameňa, ktorá získala sebe aj mestu vynikajúcu povesť. Sídlila najprv v priestoroch venovaných svojim zakladateľom, až roku 1909 získala nové reprezentatívne budovy.
V rokoch 1878 – 1880 bola doterajšia drevená pútnická kaplnka na Božej hore nahradená novostavbou gotického kostola. Boží hora bola obľúbeným pútnickým miestom často navštevovaným vratislavskými biskupmi aj prominentnými hosťami (básnik Josef von Eichendorff, saská kráľovná Karola). Roku 1905 bola pre pútnikov pri kostole postavená (dnes zaniknutá) chata "Jiřího dům", pomenovaná podľa kardinála Georga Koppa.
Pre hospodárstvo mesta malo veľký význam zavedenie železničného spojenia (trať Dolní Lipová – Bernartice 1886). V roku 1917 vybudovaná vlečka k lomom pod vrchom Vycpálek (nem. Haspelberg) a do Černej Vody mala pôvodne viesť ďalej do Velkých Kunětic a Písečnej.
Po roku 1918
V medzivojnovom období bolo obyvateľstvo Žulovej, ktorého významnú súčasť tvorili robotníci, najprv naklonené predovšetkým sociálnej demokracii, od Veľkej hospodárskej krízy sa však nacionálne radikalizovalo. Celé Javornicko a Vidnavsko bolo obsadené Freikorpsom už 22. septembra 1938, ešte pred podpísaním Mníchovskej dohody, a aj v Žulovej vtedy došlo k zrážkam so Strážou obrany štátu. Samotná Žulová však zostala pod kontrolou československého vojska až do obsadenia nemeckou armádou 6. októbra. Väčšina českých obyvateľov z mesta odišla a bola zrušená aj česká menšinová škola, založená roku 1926.
Za II. svetovej vojny pracovali v žulovských závodoch a lomoch vojnoví zajatci. Od začiatku roku 1945 zažila Žulová okrem pochodov smrti tiež príliv utečencov z území obsadzovaných sovietskymi vojskami. Orgány NSDAP naliehali na najskôr na odpor za každú cenu (v Žulovej bol organizovaný oddiel Volkssturmu, ktorý však nikdy nebol nasadený) a potom na evakuáciu a ničenie infraštruktúry, čomu však miestna samospráva zabránila. Obsadenie Žulovej teda prebehlo vcelku pokojne. Pripravovaná jednotka Werwolfu však bola zlikvidovaná.
Od júna 1945 do konca roku 1946 bolo nemecké obyvateľstvo na základe Postupimskej dohody postupne odsunuté. Po relatívne úspešnom dosídlení mesta novými obyvateľmi došlo tiež k zmene názvu z doterajšieho "Frýdberk" na umelo vytvorené české "Žulová", odkazujúcemu na tradičné hlavné odvetvie miestného priemyslu. K tomuto kroku, konkrétne na Jesenicku veľmi rozšírenému, došlo k 5. februáru 1948 (v tom čase získali v okolí nové meno vytvorené rovnakým spôsobom tiež Vápenná, Písečná (okres Jeseník) a Uhelná).
V roku 1949 bol zo zabavených majetkov vratislavského arcibiskupstva vytvorený Štátny statok Žulová, ktorý bol o dva roky neskôr zlúčený so Štátnym statkom Javorník, v roku 1961 však opäť osamostatnený. Roku 1949 bola rovnako obnovená tunajšia kamenárska škola, od roku 1951 učilište.
V rokoch 1960 – 1989 dochádzalo v Žulovej k výstavbe panelových bytoviek a objektov, tzv. „občianskej vybavenosti“, čo sa ale neblaho premietlo hlavne do vzhľadu námestia. K 1. januáru 1976 boli k Žulovej v rámci integrácie obcí pripojené Kobylá nad Vidnavkou a Skorošice. K ich osamostatneniu došlo k 23. novembru 1990 (Skorošice) a 1. januáru 2001 (Kobylá). Pri Žulovej však zostali Tomíkovice, pôvodne pričlenené ako osada Skorošic.[3]
V júli 1997 postihli tiež Žulovú povodne. O rok neskôr bola ukončená výuka v kamenárskom učilišti, čím nastal koniec 112-ročnej tradície. Jej budovy dnes slúžia ako výchovný ústav a od roku 2008 aj stredná škola pre mládež s poruchami chovania a drogovo závislých.
Dňa 10. októbra 2006 bol obci vrátený status mesta.[4]
Žulová je členom Mikroregiónu Žulovsko, zväzku obcí vzniknutého v roku 2003.[5] Mesto je tiež od roku 1993 členom Združenia miest a obcí Jesenicka (SMOJ), ktoré tvoria obce okresu Jeseník[6], a od roku 1997 Euroregiónu Praděd[7].
Osady
K Žulovej náleží osada Starost (nemecky a do roku 1948 aj česky Sorge, dnes len základná sídelná jednotka). Nachádza sa 1,25 km juhovýchodne od Žulovej, smerom na Vápennú. Zmieňuje sa už roku 1590 a bola založená vratislavským biskupom nedlho predtým. Jej obyvatelia pracovali predovšetkým na tunajšom novom biskupskom dvore. Starost mala roku 1930 22 domov, dnes (2001) 25.
Skupina domov zvaná Andělské Domky (predtým tiež správnejšie Englovy Domky, nem. Engelhäuser) leží 1,5 km juhovýchodne smerom na Černú Vodu. Roku 1930 tu bolo 11 domov a 59 obyvateľov.
Správny vývoj
Správna príslušnosť Žulovej od roku 1848[8]
1848 vojvodstvo sliezske, kraj opavský, Niské kniežatstvo, panstvo Frýdberk
- od 1. januára 1850 do roku 1855 vojvodstvo sliezske, politický okres Frývaldov, súdny okres Vidnava
- od roku 1855 do roku 1868 vojvodstvo sliezske, zmiešaný okres Vidnava
- od roku 1868 do 30. novembra 1928 vojvodstvo sliezske / zem sliezska, politický okres Frývaldov, súdny okres Vidnava
- od 1. decembra 1928 do 31. januára 1949 zem moravskosliezska, politický okres Frývaldov (od 1947 Jeseník), súdny okres Vidnava
- okrem: od 1. októbra 1938 do mája 1945 "sudetonemecké územie", od 15. apríla 1939 ako ríšska župa Sudety / Reichsgau Sudetenland; (od 1. mája 1939) vládny obvod Opava / Regierungsbezirk Troppau; (od 20. novembra 1938) Landkreis Freiwaldau, Amtsgericht Weidenau
- od 31. mája 1945 Sliezska expozitúra zeme Moravskosliezskej
- od 1. januára 1949 do 30. júna 1960 Olomoucký kraj, okres Jeseník
- od 1. júla 1960 do 31. decembra 1995 Severomoravský kraj, okres Šumperk
- od 1. januára 1996 do 31. decembra 1999 Severomoravský kraj, okres Jeseník
- od 1. januára 2000 Olomoucký kraj, okres Jeseník
Vývoj počtu obyvateľov
Počet obyvateľov Žulovej podľa sčítania alebo iných úradných záznamov[9]:
Celé mesto Žulová (t. j. vrátane Tomíkovic)
- z toho: 135 Čechoslovákov, 1975 Nemcov, 20 Maďarov; 2144 rím. kat., 20 evanj., 10 čsl., 8 bez vyzn.
- z toho: 1270 Čechov, Moravanov a Sliezanov, 74 Slovákov, 30 Nemcov, 2 Poliaci; 285 rím. kat., 2 čsl. hus., 12 evanj., 2 pravosl., 910 bez vyzn.
V meste Žulová je evidovaných 364 adries: 352 čísiel popisných (trvalé objekty) a 12 čísiel evidenčných (dočasné či rekreačné objekty).[10] Pri sčítaní ľudu roku 2001 tu bolo napočítaných 299 domov, z toho 272 trvale obývaných.
Samotná Žulová
- z toho: Žulová 931, Starost 72
- z toho: 126 Čechoslovákov, 1279 Nemcov, 20 Maďarov; 1438 rím. kat., 20 evanj., 10 čsl., 7 bez vyzn.
- z toho: Žulová 1287, Starost 191
- z toho: Žulová 1067, Starost 57
V samotnej Žulovej je evidovaných 280 adries: 276 čísel popisných (trvalé objekty) a 4 čísla evidenčné (dočasné či rekreačné objekty).[11] Pri sčítaní ľudu roku 2001 tu bolo napočítaných 229 domov, z toho 210 trvale obývaných.
Cirkevná správa
Z hľadiska rímskokatolíckej cirkevnej správy spadá Žulová do dvoch farností:
- Žulová do farnosti Žulová,
- Tomíkovice do farnosti Skorošice
Obe farnosti patria do dekanátu Jeseník diecézy ostravsko-opavskej.[12] Farnosť Žulová je administrovaná excurrendo z Vidavy, farnosť Skorošice z Bílé Vody.
Evanjelickí veriaci patria k farskému zboru Javorník pri Jeseníku.[13] Veriaci Československej cirkvi husitskej patria k náboženskej obci v Jeseníku, kde sa nachádza rovnako farnosť pre pravoslávnych veriacich.
Časti obce
- Žulová
- Tomíkovice
Základné sídelné jednotky
- Starost
- Tomíkovice
- Žlíbek
- Žulová
Katastrálne územie
- Tomíkovice (612,23 ha)
- Žulová (863,11 ha)
K 23. júlu 2007 žilo v meste 1 327 obyvateľov. 15 % tvorili deti do 15 rokov. Podľa údajov z posledného sčítania ľudu sa 86 % obyvateľov prihlásilo k českej národnosti, 5 % k slovenskej národnosti, 3 % k moravskej národnosti a 2 % k nemeckej národnosti. 24 % obyvateľov sa uviedlo ako veriaci. Z toho 87 % sa prihlásilo k cirkvi rímskokatolíckej. Ku dňu sčítania bola zistená 15 % nezamestnanosť, k 31. 12. 2006 je však situácia ešte horšia, nezamestnanosť dosahuje až 18 %. Najviac pracujúcich je zamestnaných v priemysle a v stavebníctve.
Žulovou vedie regionálna železničná trať č. 295 (železničná trať Lipová Lázně - Javorník ve Slezsku). Na území mesta je zastávka tejto trati s názvom „Tomíkovice“ a stanica s názvom „Žulová“. Prevádzka na trati je relatívne hustá, tvorí ho asi 11 párov vlakov.
Mestom prechádzajú:
- cesta I. triedy číslo 60 z Jeseníka a Vápennej smerom na Uhelnú, Javorník a ďalej na štátnu hranicu, odkiaľ pokračuje ako cesta 382 do poľského Paczkówa,
- cesta II. triedy číslo 456 zo Žulovej na Černú Vodu a Starú Červenú Vodu, ktorá sa pri Veľkých Kunětic napája na cestu číslo II/457,
- niekoľko ciest III. triedy, napr. cesta na Nýznerov a Skorošice a cesta zo Skorošic cez Tomíkovice smerom na Kobylu nad Vidnavkou s odbočkou na Bukovú.
Veľmi významná je tiež doprava autobusová. Mestom prechádzajú miestne linky Jeseník – Javorník – Bílá Voda, Jeseník – Žulová – Bernartice – Javorník, Jeseník – Vidnava a Jeseník – Písečná – Černá Voda – Žulová. Spojenie do okresného mesta tak cez pracovné dni zaisťuje až 25 párov spojov.
Kultúrne pamiatky
- Rímskokatolícky farský kostol svätého Jozefa, postavený v rokoch 1809 – 1810 s využitím časti budov gotického hradu Frýdberk – z hradu sa zachovala zďaleka viditeľná veža (bergfríd) slúžiaca ako kostolná veža a ďalej kusy opevnenia (kultúrna pamiatka)[14]
- Žulový stĺp so sochou Panny Márie z roku 1898 na mieste bývalého dreveného, na Mariánskom námestí
- Stĺp so sochou Panny Márie z roku 1777, renovovaný roku 1899
- Kamenný most z roku 1846. Pri ňom sa nachádzala pamiatkovo chránená socha svätého Jána Nepomuckého z roku 1717, dnes ztratená
- Novogotická kaplnka na Božej hore – pôvodná kaplnka bola vystavaná už v roku 1713, v roku 1864 bola ale značne zničená neznámym vandalom a preto musela byť znovu vystavená v rokoch 1878 – 1886[15]
Prírodné pamiatky
- Národná prírodná pamiatka Borový – skaly a skalky budované granodioritmi s výraznou blokovitou odlučnosťou, mineralogická lokalita
Okolie Žulovej je turisticky veľmi atraktívne. Mesto možno využiť ako východiskový bod výletov do Rychlebských hôr, k Nýznerovským vodopádom, k jaskyniam Na Pomezí v Lipovej, do kúpeľov Jeseník alebo do Vidnavy. Mestom prechádza červená turistická trasa Javorník – Jeseník a modrá trasa Horní Lipová – Nýznerovské vodopády – Žulová – Černá Voda.
K prírodnýy zaujímavostiam patria aj početné kameňolomy v okolí mestečka, alebo tzv. Venušiny misky pri ceste na Vidnavu.
Návštevníci tu môžu tiež navštíviť nedávno otvorené Kamenické múzeum alebo si môžu urobiť výlet k novogotickému kostolíku na Božej hore, na ktorú vedie Krížová cesta.
Mesto nemá príliš veľa ubytovacích kapacít. Väčšinou ide skôr o menšie penzióny alebo ubytovanie v súkromí. Najbližší hotel je v obci Černá Voda. Úplne nepostačujúce sú možnosti stravovania.
V meste sídli miestna knižnica. V prevádzke je zdravotné stredisko. Dostatočná je možnosť nákupov – od predajní potravín (najväčšia je samoobsluha JEDNOTY na námestí) cez mäsiarstvo a zeleninárstvo, až po drogérie a obchody s textilom. Ďalej je tu možnosť navštívenia manikúry, pedikúry, kaderníctva, solária alebo kozmetiky, alebo si môžu turisti zájsť do niektorého baru.
V meste sa nachádza materská škola a základná škola nižšieho aj vyššieho stupňa (1. – 9. ročník)[16].
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
