From Wikipedia, the free encyclopedia
Šinkansen (jap. 新幹線) je sieť vysokorýchlostných železníc najmä na území Japonska. V súčasnosti sa skladá z ôsmich tratí a obsluhuje väčšinu významných japonských veľkomiest na ostrovoch Honšú a Kjúšu. Najvyššia dosahovaná prevádzková rýchlosť je 300 km/h.
Názov Šinkansen v doslovnom preklade znamená nová chrbticová trať. V anglofónnych krajinách je možné často sa stretnúť s označením bullet train, ktoré vzniklo prekladom japonského kódového názvu dangan rešša (弾丸列車). Oficiálne sa pojem Šinkansen vzťahuje výlučne na vysokorýchlostné trate, zatiaľ čo vlaky, ktoré po nich jazdia, sú označované ako superexpresy. V praxi sa názov Šinkansen používa pre oboje, aj v samotnom Japonsku.
Japonsko bolo prvou krajinou na svete, ktorá vybudovala železnicu určenú výlučne pre rýchlu osobnú dopravu. Bol to dôsledok stavu japonskej železničnej siete po skončení druhej svetovej vojny, keď tamojšie úzkorozchodné trate svojou kapacitou nepostačovali rastúcemu dopytu.
Pôvodné plány zo 40. rokoch 20. storočia počítali s úplnou prestavbou časti štátom vlastnených tratí na normálny rozchod koľají, ale kvôli finančnej náročnosti k tomu nedošlo. Namiesto toho v 50. rokoch vznikol projekt na vybudovanie separátnych tratí na rýchlu osobnú dopravu električkového charakteru. Jeho výsledkom bola vysokorýchlostná spojnica dvoch najväčších japonských veľkomiest, Tokia a Osaky, ktorá bola pre verejnosť otvorená 1. októbra 1964 pod názvom Tókaidó-šinkansen, práve včas pred letnou olympiádou v Tokiu. Táto trať bola okamžitým úspechom, už tri roky po začatí prevádzky bolo prepravených 100 miliónov cestujúcich.
Stavba takmer okamžite pokračovala rozširovaním trate Tokkaido ďalej na západ, v roku 1975 dosiahla trať pod názvom Sanjó-šinkansen svoju súčasnú konečnú v meste Fukuoka na ostrove Kjúšú. Nasledovali dve trate z Tokia severným smerom, Džóetsu do Niigaty a Tóhoku do Morioky, dokončené v roku 1982. Spočiatku vlaky na týchto dvoch tratiach odchádzali z tokijského severného predmestia Ómija, z tokijskej hlavnej stanice jazdia až od roku 1991.
Nasledovali prestavby dvoch existujúcich tratí a vznikli tak Jamagata-šinkansen (1992) a Akita-šinkansen (1997), pomenované podľa vtedajších konečných staníc. V roku 1997 bola pri príležitosti zimnej olympiády v Nagane postavená odbočka trate Džóecu z Takasaki do Nagana (Nagano-šinkansen). V roku 2002 bola trať Tóhoku na severnom konci predĺžená do mesta Hačinohe, a zatiaľ najnovšou traťou je južnú úsek trate Kjúšú-šinkansen, otvorený v marci 2004.
Trate systému Šinkansen majú normálny rozchod koľají - 1 435 mm a sú elektrifikované napätiami 25 kV 60 Hz (západne od Tokia), 25 kV 50 Hz (východne od Tokia) a 20 kV 50 Hz (trať Jamagata-šinkansen). Kvôli bezpečnosti a rýchlosti prevádzky majú trate výhradne mimoúrovňové kríženie s ostatnými druhmi dopravy i s ostatnými železnicami a z veľkej časti vedú po mostoch a v tuneloch. Je to preto, aby trať viedla priamo a bolo možné dosiahnuť čo najväčšie polomery výškových a smerových oblúkov. Tieto opatrenia umožňujú dosahovať vysoké prevádzkové rýchlosti, štandardom na väčšine tratí je 240 km/h, na novších úsekoch s vhodnými geologickými podmienkami až do 300 km/h, v prípravnej fáze je zvýšenie na 360 km/h.
V súčasnosti má sieť Šinkansen osem hlavných liniek:
Okrem týchto ôsmich tratí existujú dve trate s normálnym rozchodom koľají, ktoré síce nie sú klasifikované ako Šinkansen, ale prevádzku na nich zabezpečujú rovnaké typy vlakov, ako na už uvedených tratiach:
Prevádzka na sieti Šinkansen je zaisťovaná vysokorýchlostnými elektrickými článkovými jednotkami, celkom sa za dobu prevádzky na sieti objavilo 14 rôznych typov súprav pre cestujúcich, ďalšie štyri slúžia na sledovanie stavu koľají a na niekoľkých ďalších typoch boli vykonávané vývojové testy.
Spoločným parametrom väčšiny súprav je dĺžka vozňa približne 25 metrov, pričom na tratiach Tókaidó a Sanjó sú súpravy bežne tvorené šestnástimi vozňami vrátane čelných, v ktorých sú taktiež prepravovaní cestujúci, podobne ako vo väčšine súprav Pendolino. Taká súprava má potom dĺžku takmer 400 metrov. Na iných tratiach sú súpravy radené do šesť-, sedem- alebo osemvozňových formácií, na niektorých tratiach jazdia dve najviac osemvozňové jednotky spojené. Hmotnosť jednotlivých prázdnych vozov sa v závislosti od typu pohybuje v rozmedzí 40 - 55 ton. Zaujímavosťou je, že žiadny v súčasnosti používaný typ vlakov nemá naklápacie vozňové skrine, naklonenie vlaku v zákrutách je riešené priamo pri stavbe trate. Vlak s naklápacími vozňovými skriňami je zatiaľ vo vývoji.
Prvým typom vlaku na trati Tókaidó a historicky prvým vysokorýchlostným vlakom na svete boli súpravy rady 0. Ich najvyššia rýchlosť bola 210 km/h, hmotnosť vozňa 55 ton, celkový výkon 11 840 kW pri 16-vozňovej jednotke, poháňané boli všetky nápravy v súprave. Dnes je tento typ dávno vyradený z prevádzky, posledné vlaky dosluhujú na najpomalších spojoch na Sanjó-šinkansenu a na spomínanej trati Hakata-minami.
Úspešná dlhoročná prevádzka v Japonsku je aj pre zahraničné spoločnosti dôvodom pre nákup tejto technológie ako aj vlakov.
Sieť Šinkansen v Japonsku a na Taiwane je v prevádzke denne od 6:00 do 24:00, nočná doba je vyhradená na kontrolu a opravy tratí.
V dobe vzniku prvých tratí existovala veľká celoštátna železničná spoločnosť Japonské Národné Železnice, ktorá spravovala väčšinu, no nie všetky železničné trate v Japonsku. V roku 1986 musela byť kvôli zadlženiu sprivatizovaná a rozdelená na 6 osobných a 1 nákladnú železničnú spoločnosť. Súčasná prevádzka je zabezpečená nasledovne:
Na väčšine tratí je prevádzka organizovaná tak, že existuje niekoľko druhov spojov, ktoré sa medzi sebou líšia tým, ako často zastavujú.
Tókaidó-šinkansen a Sanjó-šinkansen :
Džóetsu-šinkansen
Oba spoje existujú aj vo variantoch MAX-Toki a MAX-Tanigawa, ktoré sú zaisťované dvojpodlažnými jednotkami typu E1 alebo E4.
Tóhoku-šinkansen
Akita-šinkansen
Jamagata-šinkansen
Nagano-šinkansen
Kjúšú-šinkansen
Sanjó-šinkansen a Kjúšú-šinkansen
Commons ponúka multimediálne súbory na tému ŠinkansenSeamless Wikipedia browsing. On steroids.